Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3To/39/2024

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov JUDr. Rastislava Kresla a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., pre pokračovací zločin marenia spravodlivosti podľa s poukazom na , o odvolaniach okresného prokurátora, obžalovaného a D. E. B., príbuzného obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 15.11.2023, sp. zn. , na verejnom zasadnutí konanom dňa 17. septembra 2024 v Trnave, takto

rozhodol:

Podľa odvolania okresného prokurátora, obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. a D. E. B., nar. XX.XX.XXXX, otca obžalovaného, z a m i e t a.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Senica zo dňa 15.11.2023, sp. zn. , bol obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., uznaný za vinného pre pokračovací zločin marenia spravodlivosti podľa s poukazom na na tom skutkovom základe, že v presne nezistenom čase najneskôr do 09.03.2018 a na presne nezistenom mieste si zaobstaral:

- falošnú faktúru č. 2006014, s dátumom vystavenia 20.06.2006, odberateľ: A. B., C. XXXX, XXX XX F., vystavená spoločnosťou G., C., XXX XX A. XXX, D.: XX XXX XXX, tovar: 1 ks dubové morené schody točené v cene 101.400 Sk, 15 ks dubové morené interiérové dvere v cene 67.500 Sk; s celkovou cenou 200.991 Sk,

- falošný príjmový pokladničný doklad zo dňa 20.06.2006 na sumu 200.991 €, prijaté od A. B., F., ako úhrada Faktúry č. 2006014, vystavený spoločnosťou G., C., XXX XX A. XXX, D.: XX XXX XXX, ktorých kópie následne: a) v presne nezistenom čase a na presne nezistenom mieste odovzdal svojmu advokátovi E. H. I., ktorý ho v tom čase zastupoval vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedenej pred Okresným súdom Skalica sp.zn. , proti žalovanej - svojej exmanželke J. B., nar. XX.XX.XXXX, pričom bol uzrozumený s tým, že jeho advokát ako osoba povinná chrániť práva svojho klienta a presadzovať jeho záujmy, tieto kópie falošných listín, ktoré svojim obsahom boli spôsobilé posilniť právne postavenie A. B. v prebiehajúcom súdnom konaní sp.zn. , ich môže predložiť súdu, pričom E. H. I. ich v súvislosti s výkonom svojho povolania následne dňa 09.03.2018 doručil spolu so svojím vyjadrením zo dňa 09.03.2018 do súdneho konania vedeného pred Okresným súdom Skalica sp.zn. , čím A. B. využil E. H. I. ako živý nástroj, b) dňa 09.04.2019 doložil do súdneho konania vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedenej pred Okresným súdom Skalica pod sp. zn. , proti žalovanej - svojej exmanželke J. B., nar. XX.XX.XXXX, v úmysle, aby súd tieto predložené falošné listinné dôkazy považoval za pravé. Za tento trestný čin okresný súd uložil obžalovanému podľa , s prihliadnutím na , , trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok. Podľa výkon trestu odňatia

slobody mu podmienečne odložil a podľa mu určil skúšobnú dobu na 1 (jeden) rok. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č.l. 627-634 spisu. Po vyhlásení napadnutého rozsudku si obžalovaný ako i okresný prokurátor ponechali lehotu na podanie odvolania (č.l. 626 spisu), pričom obžalovaný prostredníctvom svojej obhajkyne osobitným písomným podaním zo dňa 28.11.2023, doručeným okresnému súdu dňa 29.11.2023, podal odvolanie proti výrokom o vine a o treste, ako aj proti konaniu, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo (č.l. 636 spisu). Zároveň aj okresný prokurátor osobitným písomným podaním zo dňa 30.11.2023, doručeným okresnému súdu dňa 30.11.2023, podal odvolanie proti výroku o treste v neprospech obžalovaného (č.l. 642 spisu). Osobitným písomným podaním zo dňa 29.11.2023, doručeným okresnému súdu dňa 30.11.2023, podal odvolanie aj D. E. B., príbuzný obžalovaného (č.l. 641 spisu). Obžalovaný odôvodnil podané odvolanie prostredníctvom svojej obhajkyne podaním zo dňa 14.01.2024, doručeným okresnému súdu dňa 19.01.2024 (č. l. 647-653 spisu). Po úvodnej rekapitulácii záverov napadnutého rozsudku uviedol, že podáva odvolanie do výroku o vine a treste z dôvodu skutkových chýb napádaného rozsudku. Bol toho názoru, že zistený skutkový stav nezodpovedá skutočnosti, skutkové zistenia sú nejasné a neúplné, čo viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu. Súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a z konania, ktoré predchádzalo konaniu pred súdom. Zastával názor, že nezákonnosť rozsudku dokazuje aj to, že súd ho aj napriek nepreukázaniu sfalšovania predloženého dokladu uznal vinným z konania, ktoré bez predloženia falšovaného dokladu trestným vôbec nie je. Nezákonnosť postupu pred vynesením rozsudku zasa dokazuje obsah obžaloby, keď prokurátor predloženie faktúry č. 2006014 zo dňa 20.6.2006 OČTK na ich priamu výzvu v prípravnom konaní označil za naplnenie skutkovej podstaty pokračujúceho zločinu marenia spravodlivosti. Súd ho fakticky uznal vinným len na základe domnienky, ktorá nebola podporená žiadnym dôkazom, ba naopak bola nimi vyvrátená. Súd ďalej posudzoval častí svedeckých výpovedí podľa svojho vopred vytvoreného názoru, v dôsledku čoho bez vysvetlenia v zdôvodnení rozsudku účelovo označoval časti svedeckých výpovedí za hodnoverné, resp. nehodnoverné. V ďalšom namietal, že v napadnutom rozsudku sa okrem toho nevyjadril k zásadným pochybnostiam, ktoré voči obžalobe vzniesol. Tým potom logicky nemohol súd rozhodnúť zákonne, teda v súlade s ust. . Bol toho názoru, že za tohto nezákonného postupu súdu bol uznaný vinným za marenie spravodlivosti, hoci neexistuje žiadny dôkaz o tom, že by predložený listinný doklad bol falšovaný. Dokonca osoba, ktorá daný listinný doklad vystavila jeho pravosť v procesnej pozícii svedka opakovane a spontánne (v rôznych fázach trestného konania) potvrdila. Navyše povolaný expertízny ústav skonštatoval, že tvrdenie svedkyne o jej podpísaní dokladu nie je nepravdivé. Tento – pre rozhodnutie zásadný - záver však súd odmietol vziať na vedomie, keďže nesvedčil jeho vopred prijatému názoru, čím (okrem ďalšieho) neaplikoval ani zásadu in dubio pro reo. Obžalovaný zastával názor, že v tomto smere je zarážajúce, že súd v konaní vôbec nezohľadnil nepreukázané sfalšovanie predloženého listinného dokladu, hoci o samotnej trestnosti možno hovoriť len v prípade, že listinný doklad bol sfalšovaný. V konaní svedkovia ako aj znalec úplne vylúčili nepravosť dokumentu, čo nebolo prokurátorom (ani súdom samotným) nijako spochybnené (a teda ani vyvrátené). Súd bez vysvetlenia akceptoval tvrdenie prokuratúry, ktorá bez akéhokoľvek dôkazu doslova konšpirovala o akýchsi hmlistých pohnútkach, ktorým však nič konkrétne ani len nenasvedčovalo. Podľa jeho názoru aj táto časť konania poukazuje na zásadné zásahy do jeho práv. V ďalšom obsiahlo poukázal na priebeh dokazovania na hlavnom pojednávaní. Podľa jeho názoru okresný súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že pri uznaní viny vychádzal z výpovede bývalej manželky

- svedkyne J. B., pričom svedkyňa vypovedala v podstatných bodoch zhodne vo všetkých výpovediach, nemenne (hoci až neprirodzene), pričom súd údajne nezistil dôvody, pre ktoré by mohol označiť výpoveď svedkyne J. B. za klamlivú. V zmysle právneho názoru Najvyššieho súdu SR pritom výpoveď pripomínajúca až zautomatizovanú recitáciu básne budí zásadne pochybnosti o dôveryhodnosti svedka. Súd (ako aj OČTK) však účelovo pozabudli ešte aj na skutočnosť, ako zásadne sa podané trestné oznámenie líši od týchto následných výpovedí svedkyne J. B.. Svedkyňa J. B. sa postupne - s tým, ako bolo prípravné konanie opakovane zastavované (celkovo až 3 x) - náhle rozpamätávala na ďalšie detaily v súvislosti s obdobím 2006 – 2007. Tieto nové spomienky svedkyne J. B. pritom vždy aktívne reagovali na jednotlivé uznesenia OČTK, ktorými boli konania zastavované. Bol však toho názoru, že podané sťažnosti voči zastaveniu trestného konania zo strany svedkyne J. B. a konšpiračné teórie v nich uvedené, sú nielen neskutočné, ale už hraničia s jeho prenasledovaním a posadnutosťou. Uvedené konšpiračné teórie nekriticky prevzala aj prokuratúra a pretransformovala ich do celého trestného konania bez akýchkoľvek dôkazov, len na základe akýchsi domnienok.

K tomu dodal, že výpoveď svedkyne J. B. okrem iného nie je ani konzistentná. Napr. svedkyňa tvrdila, že interiérové dvere vyberala ona v roku 2007 z letákov. Keď bola konfrontovaná s tým, že interiérové dvere kopírujú vzor dvoch vonkajších stĺpov zhotovených pred manželstvom, tak sa nevedela vyjadriť. Nie je hodnoverné, že by si svedkyňa vraj detailne pamätala sotva letmo videný doklad a nepamätala si okolnosti veci, ktoré videla dennodenne. Navyše tvrdenia svedkyne J. B. o jej prítomnosti pri výbere dverí vyvrátil aj svedok E. G., ktorý na pojednávaní dňa 16.8.2023 uviedol, že J. B. bola prítomná len pri reklamácii dvier. Tzv. neprirodzená detailnosť výpovede svedkyne J. B. ohľadom skutočnosti súvisiace s predmetným listinným dokladom z obdobia r. 2006 – 2007 sa javí nereálna práve aj pre ňou uvádzané skutočnosti z tohto obdobia. Práve vtedy totiž prežívala radostné, ale aj veľmi stresujúce a úzkostlivé udalosti, ako príprava svadby, rizikové tehotenstvo a následne predčasne narodené dvojičky (9.4.2007), starostlivosť o dvojičky vo forme pravidelných frekventovaných a časovo náročných kontrol a pod. Sama svedkyňa uviedla, že predmetné veci ohľadom rodinného domu riešil len on (pozn. súdu – obžalovaný). Svedkyňa sa prezentuje ako vzorná matka a je vysoko nepravdepodobné, aby krátko po pôrode ponechala bez svojho dozoru dve predčasne maloleté deti a cestovala s ním do sídla spoločnosti G. C., kde vraj mal vykonať úhradu za dvere. Podľa jej vyjadrenia mala zostať v aute, čiže jej výpoveď ohľadom udalosti v sídle by ani len hypoteticky nemohla byť relevantná. Na pojednávaní dňa 19.6.2023, to je po 17 rokov, si podľa jej vyjadrenia svedkyňa J. B. dokonca pamätala to, že na palubnej doske auta bola položená faktúra, ktorá najprv podľa jej vyjadrenia obsahovala celkovú sumu a po predložení faktúry č. 2006014 prokurátorom na hlavnom pojednávaní uviedla, že na položenej faktúre bola len jedna položka interiérové dvere, ale bol tam iný dátum plnenia. Dátum plnenia ani faktúru, ktorú mala vraj vidieť na palubnej doske auta, však už svedkyňa J. B. príhodne nevedela špecifikovať. Je nepravdepodobné, že by sa svedkyňa vôbec, ak by k niečomu takému vôbec malo prísť, zamerala (na ďalších 17 rokov) na obsah práve jednej konkrétnej faktúry, a jej dátum plnenia, či počet položiek. Nehovoriac o faktúre ako takej. Poukázal tiež na to, že faktúra č. 2006014 zo dňa 20.6.2006 zahŕňa aj položku 1ks dubové morené schody točené, ktorých osadenie svedkyňa J. B. potvrdila v danom období. Tiež potvrdila, že svedok G. o dodávke dvier vedel, čo potvrdzuje existenciu faktúry č. 2006014 zo dňa 20.6.2006. Ďalšie pochybnosti k hodnovernosti výpovede svedkyne J. B. videl aj v tom, že svedkyňa J. B. nereagovala obdobným spôsobom ako v trestnom konaní v rámci súdneho konania č.k. , kde bola faktúra č. 2006014 a príjmový pokladničný doklad zo dňa 20.6.2006 predložený. Bolo by logické, ak by v rámci tohto súdneho konania predkladala nejaké dôkazy, resp. argumenty a nie ich až následne uvádzať v roku 2019–2023 v rámci trestného konania. Čo sa týka hodnovernosti výpovede svedkyne J. B. poukázal na iné súdne konania z roku 2014 - 2016 (č.k. ). V konaní pred súdom J. B. predložila náklady detí v takej výške, že dokonca aj súd cítil potrebu v rozsudku konštatovať zjavnú nereálnosť nákladov, o ktoré J. B. opierala svoj nárok na výživné. Pritom v danej veci rozhodoval ten istý sudca, a teda aj samotný súd disponoval týmto poznatkom. Inými slovami, súd vyhodnotil ako hodnovernú výpoveď osoby, ktorá v inom konaní (vedenom voči nemu) neváhala uviesť nepravdivé skutočnosti, z ktorých potom pre seba odvodzovala majetkový prospech/výhodu vo forme vyššieho výživného, aké jej vzhľadom na skutkové okolnosti svedčilo. Súd sa však s uvedeným vzorcom správania svedkyne J. B. nevysporiadal. Naopak argumentoval, že jej hodnovernosť potvrdzuje aj skutočnosť, že si pamätá ešte aj to, koľko položiek obsahoval príjmový doklad, ktorý svedkyňa mala vraj vidieť len raz pred takmer 17 rokmi, na palubnej doske vozidla u vodiča; teda ho ani len nemala v ruke. Aby súd nejakým spôsobom absurdnú dokonalosť pamäte svedkyne legalizoval (teda ju mohol použiť na osvedčenie svojho prejudikovaného názoru), pomohol si tvrdením o zásadných udalostiach v živote svedkyne. Týmito však boli veľmi stresujúce okolnosti predčasného pôrodu, následnej hospitalizácie a starostlivosti o zdravotne ohrozené dvojičky. Je podľa jeho názoru nelogické, aby si v takto emotívne vypätom období, svedkyňa pamätala všetko tak detailne, a to ešte aj obsah faktúry, ktorá so starostlivosťou o deti ani nijako nesúvisela. Absurdné je pritom už len to, ako si takto založený doklad, vôbec mohla všimnúť. Súd si bol ale vedomý nezmyselnosti výpovede, a tak ju ani len nezaznamenal do rozsudku celú. Konzistentnosť výpovede svedkyne je preto absolútne nereálna. Súd tak ako hodnovernú akceptoval výpoveď o udalostiach spred 17 rokov, na základe ktorej si svedkyňa, ktorá sa už najmenej raz v súdnom konaní snažila neoprávneným tvrdením získať pre seba výhodu, pamätala detail, ktorý si bežný človek nevšimne ani priamo pri samotnej udalosti, nieto ešte mimo jej dosah. Zároveň namietal, že súd vinu opiera o akýsi štandardný postup obchodnej spoločnosti G., C.. Avšak už opomenul skutočnosť, že výsluchy o akomsi štandardnom postupe boli účelovo zamerané na aktuálny čas. To znamená, že vyšetrovateľ ako aj súd sa účelovo pýtal konateľov, ako spoločnosť postupuje. Opomenula sa tým ale skutočnosť, že k zadaniu zákaziek prišlo v roku 2006, to je rok potom, čo

obchodná spoločnosť vznikla (r. 2005) a svoj prístup k zákazníkom len vyvíjala. V danom čase riešil dodávku schodov a dvier, mal v danom čase financie, tak si zabezpečil dodávku komplexne. Išlo o dodávateľa, ktorý mu približne v tom čase riešil dodávku dvoch vonkajších stĺpov do rodinného domu. Po dodaní tovaru podľa faktúry č. 2006014 mu boli osadené dubové točené schody, z dôvodu prístupu na poschodie. Súčasne s touto dodávkou si objednal aj 15 ks dubových interiérových dverí, u ktorých sa dohodli na ich dodávke až potom, keď ich bude môcť osadiť. Cena za tieto dvere bola dohodnutá ako celková suma (schody + dvere). Bola to ich dohoda, nič tomu nebránilo. Úhradu vykonal, čo potvrdil v rámci výsluchu aj svedok E. G.. Nikdy netvrdil, že dodávka dverí bola zrealizovaná v roku 2006, ako sa nepravdivo uvádza v zdôvodnení rozsudku. Ich dohodu so svedkom E. G. v roku 2006 nikto nespochybnil. V rámci obhajoby poukázal i na to, že súdu boli svedkami opísané postupy spoločnosti G., C., ktoré sú platné k roku 2017, a nie k roku 2006. Súd však uvedené dokonca ani len neuviedol v rozhodnutí, keďže uvedené mu narúša jeho vopred prijatý názor. Domnieval sa, že nie je nič trestné na tom, keď si nepamätá podrobnosti spred 17 rokov. Každý, kto podniká vie, že prvé roky podnikania sú ťažké a podnikateľ preto skúša rôzne postupy ako získať podiel na trhu. Rôznym spôsobom hľadá zákazníkov, skúma spôsoby komunikácie s nimi, ale aj zisťuje, aký postup je vhodný pre neho a jeho zákazníkov. Zastával názor, že súd preto nemôže uvádzať, že postupy, ktoré sa v spoločnosti vyvinuli časom, sú identické s tými, ktoré spoločnosť používala na začiatku. Uvedené je úplne nelogické, lebo v každom odvetví (či práci) si každý musí svoje postupy nájsť a vybrúsiť. Zo strany nositeľa dôkazného bremena, to je prokuratúry, nebol nikdy predložený žiadny dôkaz, ktorý by vyvrátil postupy, udalosti ani skutkový stav z roku 2006, ktorý opisoval a to dokonca ani zo strany svedkov. Neskoršie správanie sa spoločnosti G., C. (roky 2018) súd považoval za rozhodujúce aj pre jeho správanie v roku 2006, čo taktiež nie je zistením skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Súd taktiež uviedol, že svedecká výpoveď svedkyne H. G. je dôveryhodná len sčasti. Poukázal tiež na to, že sa odchýlila v podstatných bodoch od skoršej výpovede z prípravného konania, ktoré sa ale nijako netýkali pre spor relevantných skutočností t. j. pravdivosti dokladu (nepamätala si rok vydania duplikátu príjmového pokladničného dokladu). Súd opomenul skutočnosti, ktoré sú mu na prospech, keďže výpoveď svedkyne H. G. bez vysvetlenia označil za nepravdivú. Svedkyňa v rámci svojej výpovede poprela, že by išlo o pôvodný príjmový doklad, ktorý jej bol predložený zo spisu, nakoľko pôvodný bol skartovaný po uplynutí 10 ročnej lehoty, čo taktiež nebolo v odôvodnení rozsudku uvedené. Súd ale zašiel ešte ďalej. V rámci výpovede svedka E. G. totiž súd uviedol, že „sa svedok v podstatných bodoch odchýlil od svojej skoršej výpovede.“ Uvedené znie zásadne, avšak v skutočnosti šlo len o detail, koľkokrát bol E. G. zamerať dvere, pred 17 rokmi. Súd však účelovo písal, akoby sa svedok odchýlil v podstatnej veci, a nie v skutočnosti, ktorá fakticky s údajným trestným činom nesúvisela. Pritom však súd akosi opomenul a ani to v zdôvodnení rozsudku neuviedol, že svedok v rámci svojho výsluchu na hlavnom pojednávaní dňa 16.8. 2023 uviedol: „....Dom bol rozostavaný, potreboval nejaké veci, robil som mu tam nejaké drobnosti. Potom, keď sa to dokončovalo, ma požiadal, aby som mu vyhotovil schody a dvere, to bola tá prvotná zákazka. Bol tam záujem o kuchyňu, to sme sa ale nedohodli. Nepamätám si už presne roky, ale tie schody a dvere zákazku mi p. B. dal naraz. Ale viem, že tie dvere sa robili neskôr...“. Obžalovaný zastával názor, že v rámci dokazovania sa preukázali aj skutočnosti svedčiace o jeho nevine, s ktorými sa súd nijako nevysporiadal. Ide najmä o skutočnosť, že neexistuje žiadny dôkaz o tom, že by predložený doklad bol falošným. Súd sa venoval len postupom G., C., ktoré ale nemajú vôbec žiadnu časovú zhodu s rozhodným obdobím. Úplne sa však vyhol skutočnosti, že aj sama svedkyňa H. G. uviedla, že duplikát príjmového dokladu vystavila až potom, čo si skontrolovala pôvodnú faktúru a pôvodný pokladničný príjmový doklad, ktorý bol pripnutý pri tejto faktúre v účtovných dokladoch z roku 2006. V čase vystavenia duplikátu mala svedkyňa H. G. účtovné doklady z roku 2006 k dispozícii. Vychádzajúc zo svedeckých výpovedí pôvodný pokladničný príjmový doklad vystavila svedkyňa H. G. dňa 20.6.2006 potom, čo jej manžel potvrdil úhradu faktúry č. 2006014 zo dňa 20.6.2006. Duplikát pokladničného príjmového dokladu vystavila potom, čo ju oslovil, že pôvodný pokladničný príjmový doklad stratil a sumarizuje si doklady pre súd. Reálnosť faktúry č. 2006014 zo dňa 20.6.2006, a to, že musela byť vystavená potvrdzuje aj to, že jej súčasťou boli točené schody, ktoré boli dodané v roku 2006, čo nikto nespochybnil. Svedok E. G. ako aj svedkyňa H. G. potvrdili, že dodávka schodov a dverí bola realizovaná pre neho, bola zrealizovaná a aj ním uhradená. Faktúra a pokladničný príjmový doklad bol vystavený obchodnou spoločnosťou G. C., konkrétne svedkyňou H. G., ktorá ho podpísala. Neexistuje žiadny dôkaz o tom, že by duplikát nebol vystavený správne, teda so správnym dňom 20.6.2006, resp., že by sa faktúra č. 2006014 zo dňa 20.6.2006 a pôvodný príjmový pokladničný doklad zo dňa 20.6.2006 na úhradu sumy 200 991,- Sk nenachádzal v účtovníctve G. C. v roku 2006.

K tomu dodal, že svedkyňa H. G. jasne potvrdila pravosť dokladu, pričom toto jej tvrdenie nebolo nikdy bez dôvodných pochybností vyvrátené. Z dôvodu pravosti dokumentu nemohol byť naplnený základný predpoklad za vinu mu kladeného - trestného činu. Taktiež Expertízny ústav uviedol, že nemôže spochybniť podpis G. na príjmovom doklade, teda že neexistuje dôkaz, že by ho G. aj skutočne nevystavila. V rámci dokazovania taktiež nebolo preukázané, že by za interiérové dvere bolo spoločnosťou G. C. vyhotovená iná faktúra a v inom období ako faktúra č. 2006014 zo dňa 20.6.2006. Naopak jednoznačne bolo preukázané, že interiérové dvere boli zrealizované a ním uhradené na základe tejto faktúry. Poskytnúť obvinenému spravodlivý súdny proces, keď prokurátor Vás podozrieva preto, že ako uviedol „vajatáte“ (hoci k tomu máte zdravotný predpoklad) a vyžiadanie a predloženie faktúry č. 2006014 zo dňa 20. 6. 2006 OČTK (kedy splnil len to, čo po nemu OČTK žiadali) označí to ako pokračovací zločin marenia spravodlivosti a súd Vás bez jediného dôkazu označí za klamára, (str. 8) je absolútne nemožné. Na preukázanie jeho zdravotného stavu v rámci dokazovania, z dôvodu, aby advokát svedkyne J. B., nepoužil na ďalšie jeho osočovanie (ako v ostatných dvoch súdnych konaniach) predložil len lekársku správu, kde obvodný lekár uviedol úrazy, ktorými sa snažil preukázať, že má dôvod na nepamätanie si, a že v dôsledku týchto úrazov prišlo u neho k zhoršeniu pamäti, čo konštatoval neurológ a psychológ. Nejde o žiadny jeho subjektívny pocit, ako účelovo uvádza súd. U dvoch z piatich úrazov prišlo k následnej Kardiopulmonálnej resuscitácii. Dňa 20.11.2023 sa podrobil operácii ramena, pričom sa objavili komplikácie pri jeho prebúdzaní z narkózy. Prekonané úrazy a jeho zdravotný stav, bohužiaľ, sa podpísal na tom, že občas „vajatám“. V ďalšom poukázal na znenie ust. , pričom bol za to, že nemôže ísť, či už v prípade faktúry č. 2006014 zo dňa 20.6.2006, pôvodného pokladničného príjmového dokladu zo dňa 20.6.2006 na sumu 200 991,- Sk alebo duplikátu pokladničného príjmového dokladu zo dňa 20.6.2006 na sumu 200 991,- Eur o naplnenie skutkovej podstaty zločinu podľa ustanovenia , ., pretože nejde o sfalšovaný listinný dôkaz. Absentuje tiež úmysel, keďže predložený listinný dôkaz nie je ani len spôsobilý privodiť trestnoprávny následok, ktorý predpokladá . Predmetné doklady sú vystavené spoločnosťou G., C., ktoré potvrdili ich pravosť ako aj to, že boli riadne zaúčtované do účtovníctva spoločnosti v roku 2006. Potvrdili aj to, že predmetné doklady predstavujú dodávku schodov zrealizovaných a namontovaných v roku 2006 a dodávku interiérových dverí zrealizovaných a namontovaných v roku 2007, s tým, že dodávka oboch vecí bola objednaná a uhradená tak, ako vyplýva z účtovných dokladov. Zdôvodnenie napadnutého rozsudku je v rozpore s ustanovením . Z odôvodnenia rozsudku musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Zastával názor, že tieto skutočnosti v napadnutom rozsudku absentujú. Napriek tomu, že kladie dôraz na zásadu in dubio pro reo, prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov v rozpore s touto zásadou, a prihliadol na dôkazy, o ktorých sú pochybnosti. Mal za to, že dôkazy, ktoré vykonal prvostupňový súd, nepreukazujú vinu jeho osoby ako obžalovaného. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol, aby Krajský súd v Trnave zrušil podľa , , alebo písm. c/ napadnutý rozsudok Okresného súdu Senica a podľa mu vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie s tým, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je stíhaný alebo podľa rozhodne sám rozsudkom vo veci tak, že ho oslobodí spod obžaloby. Okresný prokurátor odôvodnil podané odvolanie podaním zo dňa 04.01.2024, doručeným okresnému súdu dňa 04.01.2024 (č. l. 645-646 spisu). V úvode namietal, že trest uložený obžalovanému považuje za neprimerane mierny, nezohľadňujúci premisy ukladania trestov inkorporované do ustanovení , . Súd tým, že uložil obžalovanému najnižší možný trest deklaroval, že konanie obvineného je najnižšieho stupňa závažnosti v rámci všetkých možných konaní subsumovateľných pod zločin marenia spravodlivosti podľa . Inak povedané, súd má zrejme za to, že obžalovaný sa uvedeného trestného činu dopustil tým najmiernejším možným spôsobom. S takýmto nazeraním sa na konanie obžalovaného nestotožnil. Poukázal na to, že obžalovaný sa dopustil dvoch čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu, pričom v rámci každého čiastkového útoku predložil hneď dva samostatné sfalšované listinné dôkazy. Teda obžalovaný v rámci svojho protiprávneho konania predložil nie iba jeden, ale rovno štyri sfalšované listinné dôkazy. Citovaná skutková podstata nevyžaduje, aby predložený sfalšovaný dôkaz bol spôsobilý ovplyvniť rozhodnutie súdu vo veci (ako je to napr. pri trestnom čine krivej výpovede podľa Tr. zákona). V tomto prípade však predložené dôkazy boli jednoznačne spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie súdu vo veci, nakoľko sa priamo dotýkali vysporiadania BSM čo do jeho výšky vyjadriteľnej v peniazoch. Ide o dôkazy rozhodné v merite prejedávanej civilnej veci. Mal za to, že potom musí platiť úmera, že ak

trestným je aj predloženie nedôležitého, okrajového alebo menej podstatného dôkazu, a o to viac je závažnejším predloženie dôkazu podstatného alebo rozhodujúceho. Túto skutočnosť súd vo svojom rozsudku nezohľadnil. K tomu dodal, že obžalovaný navyše, v prípade prvého čiastkového útoku, využil konajúcu nezavinene, čo len zvyšuje závažnosť spáchaného trestného činu. Nestotožnil sa ani s tým, že súd v konaní obžalovaného nevzhliadol žiadnu priťažujúcu okolnosť, nakoľko mal za to, že u obžalovaného je daná priťažujúca okolnosť podľa , nakoľko obžalovaný trestný čin spáchal preto, aby inému (J. B.) sťažil uplatnenie jej základného práva na súdnu ochranu. J. B. v civilnom konaní vedenom pred OS Skalica sp. zn. vo veci vysporiadania BSM aktívne uplatňovala svoje majetkové práva vyplývajúce jej z BSM, pričom uplatňovanie jej práv bolo sťažené tým, že musela brojiť (brániť sa) voči falošným dôkazom predkladaných protistranou (A. B.). Je podľa jeho názoru nepochybné, že v sporovom konaní je znevýhodnená tá strana, ktorá sa musí brániť voči falošným dôkazom, čím je nepochybne narušený princíp rovnosti strán. Pre vylúčenie všetkých pochybností súčasne uviedol, že priťažujúca okolnosť podľa nie je zákonným znakom použitej právnej kvalifikácie, nakoľko existujú aj typy súdnych konaní, v ktorých predloženie falošného dôkazu neukracuje protistranu na základnom práve na súdnu ochranu (napr. trestné konanie alebo konania v ktorých je protistranou orgán verejnej správy a pod.) alebo aj typy súdnych konaní, v ktorých žiadna protistrana nevystupuje (napr. viaceré typy súdnych konaní podľa ). Na základe vyššie uvedeného mal za to, že obžalovaný naplnil priťažujúcu okolnosť podľa Tr. zákona, a preto u obžalovaného nemohlo prísť ani k zníženiu hornej hranice trestnej sadzby. Na základe doposiaľ uvedeného sumarizoval, že skutkovú podstatu zločinu marenia spravodlivosti podľa Tr. zákona naplní aj jednorazové predloženie jedného nerelevantného dôkazu v súdnom konaní, v ktorom nemožno nikoho poškodiť na jeho základnom práve na súdnu ochranu (a práve takéto konanie by mohlo odôvodňovať uloženie trestu na samej spodnej hranici trestnej sadzby), v prípade obžalovaného ide o úplne odlišnú situáciu spočívajúcu v tom, že: išlo dva útoky; boli predložené dokopy štyri falšované dôkazy; všetky dôkazy boli dôkazmi k meritu veci, a ak by ich súd považoval za práve, boli spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie vo veci, a došlo k poškodeniu základného práva J. B. na súdnu ochranu, avšak súd tieto okolnosti (odlišnosti) žiadnym spôsobom nezohľadnil vo vymeranom treste. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby Krajský súd v Trnave ako súd nadriadený rozhodol podľa a odvolaním napádaný rozsudok vo výroku o treste zrušil podľa , , nakoľko boli napadnutým rozsudkom porušené ustanovenia , Tr. zákona v čoho dôsledku je uložený trest neprimerane mierny a rozhodol vo veci sám rozsudkom s tým, že obžalovanému A. B. uloží za použitia , , , trest odňatia slobody vo výmere 2 roky so skúšobnou dobou v trvaní tri roky.

D. E. B., príbuzný obžalovaného, v odôvodnení podaného odvolania (č.l. 341 spisu) namietal, že tvrdenie súdu, že si obžalovaný zaobstaral falošnú faktúru č. 2006014 vystavenú spoločnosťou G. C. nie je pravdivé, ani súdom vecne preukázané. Nie je pravda, že si zaobstaral falošný príjmový doklad zo dňa 20.6.2006 na sumu 200 991 Eur. Uvedený príjmový doklad ako duplikát zo dňa 20.6.2006 vystavila pani G. zo spoločnosti G. C. na sumu 200 991 Eura. Správne malo byť 200 991 Sk. Uvedený duplikát predložil A. B. súdu, pričom si neuvedomil, ani nezistil chybu, ktorú urobila pani G., že uviedla prijatú čiastku v Eurách, miesto v Slovenských korunách. Z uvedeného je zrejmé, že sa A. B. nedopustil žiadneho úmyselného konania, začo ho súd uznáva za vinného. Súd mu nedokázal úmyselné konanie, iba vyslovil domnienku, čo nie je dôvod uznania A. B. za vinného. Nie je súdom dokázané, že A. B. dňa 9.4.2019, úmyselne doložil do súdneho konania falošné listinné dôkazy. Súd iba konštatuje, respektíve sa domnieva, že ide o úmysel. Toto konštatovanie súdom je iba domnienka, nie je vecne dokázané. Žiadal krajský súd o zrušenie rozsudku v plnom rozsahu. K odvolaniu obžalovaného sa vyjadril okresný prokurátor osobitným písomným podaním (č.l. 659-660 spisu), v ktorom uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že odvolaniami napádaný považuje za právne perfektný, dostatočne odôvodnený v každej parciálnej otázke (právnej aj skutkovej), zameral svoje vyjadrenie iba k niektorým podstatným bodom odvolania obhajkyne JUDr. Aleny Arbetovej. Obhajkyňa sa vo svojom odvolaní odvoláva na dôkazy, ktoré pred súdom vykonané neboli a ani ich vykonanie nežiadala (obsah trestného oznámenia, listiny z civilného súdneho konania, rozhodnutia prokurátora v trestnom konaní a pod.). Obhajkyňa si v rámci odvolania pomáha manipulatívnymi až klamlivými vyjadreniami, keď uvádza, že poškodená J. B. mala prispôsobovať výpoveď rozhodnutiam prokurátora v prípravnom konaní, hoci takéto údajne prispôsobovanie vôbec nekonkretizuje (napr. s poukazom na

výpovede poškodenej a rozhodnutia prokurátora). Zjednodušene povedané, ak je to čo tvrdí obhajkyňa pravdou, nebude mať potom problém (napr. v ďalšom vyjadrení) na takéto niečo exaktne poukázať. Obhajkyňa sama podsúva, že motív na dverách a stĺpoch je rovnaký, hoci ide výlučne iba o jej vlastné estetické hodnotenie, pričom z toho vyvodzuje významnejšie právne závery. Pričom, ak by aj uvedené pripustili, vôbec nie je zrejmé, prečo by J. B. nemohla vybrať interiérové dvere (a to či už zámerne alebo náhodne) viac či menej zhodné s iným prvkom domu. K tomu dodal, že podľa jeho vlastného estetického hodnotenia, stĺpy a dvere nie sú rovnakého štýlu. Uvádza, že svedok G. vyvrátil, že by poškodená J. B. bola pri výbere dverí. Svedok G. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 16.08.2023 na otázku: ,,Bola pri výbere aj pani B.?" uviedol: ,,Neviem sa presne výbere dverí. Svedok G. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 16.08.2023 vyjadriť, či tam bola, či tam bola ako priateľka alebo ako manželka. Viem je evidentné, že svedok G. vôbec nevylúčil, že by B. bola pri výbere určite a pamätám si, že bola pri tom, keď sa riešila reklamácia dverí." Teda je evidentné, že svedok G. vôbec nevylúčil, že by B. bola pri výbere dverí. Práveže skôr naopak, z formulácie „Neviem sa presne vyjadriť, či tam bola, či tam bola ako priateľka alebo ako manželka...“ skôr vyplýva, že sa pri výbere dverí bola, akurát si svedok nespomína, či ešte ako priateľka alebo manželka. Poukazuje na rozpor vo výpovedi J. B. oproti trestnému oznámeniu, hoci pisateľom trestného oznámenia nebola J. B., ale bol advokát H. J. K. a J. B. obsah trestného oznámenia ani nemusela poznať. V zásade možno uviesť, že obhajkyňa žiada iné hodnotenie dôkazov súdom vyššieho stupňa. K tomu však poukázal na uznesenie KS Trnava, sp. zn. zo dňa 18.07.2019 ako aj uznesenie KS Trenčín, sp. zn. zo dňa 20.03.2019. V ostatnom, vzhľadom na to, že Okresný súd Senica sa pri svojom rozhodovaní vysporiadal dôkladne so všetkými hmotnoprávnymi, procesnoprávnym a skutkovými otázkami, považoval za nadbytočné ďalej reagovať na ostatné odvolacie tvrdenia obhajoby. Mal za to, že súd pri svojom rozhodovaní dodržal všetky ustanovenia, ktoré vzťahujú na dokazovanie, pričom svoje závery riadne odôvodnil, pričom dôsledne venoval pozornosť aj hodnoteniu svedeckej výpovede J. B., keď túto jej porovnával s ostatnými vykonanými dôkazmi (výpoveďami svedkov a listinnými dôkazmi). Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby Krajský súd v Trnave, odvolanie podané obžalovaným, v zastúpení jeho obhajcom ako aj odvolanie podané príbuzným v priamom rade podľa ako nedôvodné zamietol.

K odvolaniu okresného prokurátora sa vyjadril obžalovaný prostredníctvom svojej obhajkyne osobitným písomným podaním (č.l. 665-668 spisu), v ktorom trval na ním podanom odvolaní a odôvodnení odvolania voči napadnutému rozsudku ako aj na nezákonnosti odsudzujúceho rozsudku a porušení práv v celom doterajšom konaní. V priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky navrhnuté dôkazy prokurátorom. Svedkovia - E. G. a H. G. vo svojej svedeckej výpovedi potvrdili originalitu dokladu – faktúry č. 2006014 zo dňa 20.6.2006 a príjmový pokladničný doklad zo dňa 20.6.2006 (ďalej len „listina“), ako aj to, že boli vystavené ich obchodnou spoločnosťou G. C. za nimi zrealizované práce pre obžalovaného. Ich svedeckú výpoveď podporuje aj záver vyžiadaného expertízneho ústavu. Na hlavnom pojednávaní neboli produkované také dôkazy, ktoré by preukazovali, že skutok sa stal tak, ako je uvedené v obžalobe. V odvolaní opísal rozsiahle porušovanie práv obvineného, a to ako zo strany orgánov činných v trestnom konaní, tak aj zo strany okresného súdu. Jedným z týchto zásahov bolo aj narušenie rovnosti, keďže nepodložené tvrdenia (a obvinenia) prokurátora mali pri rozhodovaní súdu vyššiu dôkaznú silu ako preukázané dôkazy svedčiace v môj prospech. A bolo ním aj svojvoľné neuplatnenie zásady in dubio pro reo. Je preto iróniou, že prokurátor sa teraz snaží svedčiť o rovnosti strán. Najmä, keď v celom priebehu konania to bol práve prokurátor, kto pristupoval voči svedkyni (až neprirodzene) nekritickým spôsobom, hoci jej nehodnovernosť vyplývala aj z iných konaní. Navyše ako plynie zo zákona (a súdnej praxe dovolacieho súdu) nie je možné hovoriť o trestnom čine marenia spravodlivosti, pokiaľ sa primárne nepreukázala falošnosť predloženého dôkazu. V rámci dokazovania na Okresnom súde Senica, pracovisko Skalica sa preukázal opak, teda že listina falošná nebola. To potvrdilo hneď niekoľko dôkazov. Jedným z nich bola svedecká výpoveď osoby, ktorá tento doklad vystavila - H. G.. Tá opakovane (v prípravnom konaní aj pred súdom na hlavnom pojednávaní) uviedla, že listinu vystavila ako identický duplikát listiny, ktorú mala obchodná spoločnosť G. C. v rozhodnom čase vo svojom účtovníctve. V rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní nebol preukázaný opak, to je, že by sa predmetná faktúra a príjmový doklad v účtovníctve spoločnosti G. C. nenachádzali. I napriek uvedenému vyslovil súd aj prokurátor účelovo bezdôvodne pochybnosti o tejto svedeckej výpovedi, bez toho, aby svoje tvrdenia voči svedkom preukázal. Časť výpovede - ktorá vyhovovala prejudikovanému záveru súdu – bola totiž rozsudkom použitá ako hodnoverná, pričom jej

zvyšok (teda, že listina je pravá) bol odmietnutý s tvrdením, ktoré nebolo podporené žiadnymi dôkazmi či vysvetlením. Účelovosť takéhoto správania sa ukázala prakticky vzápätí, keďže prokurátor nepostupoval v intenciách zákona a zostal v tomto smere nečinný. V ďalšom uviedol, že ďalším dôkazom je znalecký posudok expertízneho ústavu. Toto odborné skúmanie dôkazov je pritom zákonom vyžadované, keď na strane súdu absentujú odborné poznatky a vedomosti. V posudku sa konštatuje, že neexistujú žiadne indície, že by listina bola falošnou a listinu nepodpísala H. G.. Teda, že by ju vyhotovil niekto iný ako svedkyňa H. G., čo potvrdila pod prísahou aj ona sama. To, že súd uvedený posudok - ani zásadu, na ktorej je vybudované trestné právo ako také (in dubio pro reo) dôkaz nakoniec nebral do úvahy pri hodnotení dôkazov, je ďalším jasným dôkazom nezákonnosti jeho postupu. Zároveň namietal, že v rámci dokazovania nebolo preukázané, že by listina bola falošná, tzn. nebola preukázaná jeho vina (neboli naplnené predpoklady pre jej vznik). I napriek tomu prokurátor podal odvolanie v jeho neprospech, a bez akéhokoľvek dôkazu sa dokonca nezdráha obviňovať ho ešte aj zo závažnejšieho spôsobu konania. Dôvody, ktoré v ňou použil vôbec nezohľadňujú právnu úpravu, ale skôr svedčia o nekritickom prevzatí tvrdení jeho bývalej manželky - svedkyne J. B.. Niet preto lepšieho dôkazu o nezákonnosti konania a zásahoch do jeho práv ako práve odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry v Skalici. Ako hlavný dôvod odvolania prokurátor uviedol, že predložené listiny mali byť „jednoznačne spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie súdu vo veci“. Už ale neuvádza ako. Bol toho názoru, že takáto arbitrárnosť tvrdenia môže byť vyvolaná účelovou snahou poškodiť ho, alebo neznalosťou právnych predpisov civilného práva. V jeho zmysle totiž uvedený doklad nemá de iure žiadny dopad na samotné vyporiadanie BSM, a už vôbec nie v neprospech svedkyne J. B.. To priamo plynie z ustanovenia, ktoré sa týka nadobudnutia vlastníckeho práva ako takého. V tomto smere je potom nepochybne zaujímavé, že jedinou osobou, ktorá sa domnievala negatívneho dopadu na svedkyňu J. B., je asi len sama svedkyňa J. B.. Práve ňou neustále podávané sťažnosti boli nakoniec citované aj v tvrdeniach prokurátora na súde, a to vrátane tohto „zásadného“ argumentu samotného odvolania. Prokurátor Okresnej prokuratúry v Skalici jeho konanie označil za pokračujúci zločin z dôvodu, že listinu (o ktorej pravosti nemal ako pochybovať) predložil OČTK, a to na ich vyzvanie. Je smutným, že porušenia práva- nesvedčiť sám proti sebe, sa dopustil orgán, ktorý má na jeho zachovávanie dbať a účelovo mu toto konanie pripísal ako pokračujúce. Taktiež namietal, že prokurátor sa vôbec nevyjadril k spochybňovaniu dôveryhodnosti svedkyne J. B. cez iné súdne konania vedené na - v tom čase- Okresnom súde Skalica a záverom súdu v poručeneckej veci. Na- v tom čase – Okresnom súde Skalica pod č.k. súd (mimochodom ten istý sudca ako v tomto prípade) skonštatoval, že svedkyňa J. B. sa snažila získať v konaní - jej nepatriacu – výhodu, keď uvádzala zjavne neexistujúce náklady, ktorými odôvodňovala získanie práve tejto výhody. Pre dokreslenie správania sa svedkyne J. B. uviedol aj iné príklady. Prokurátor Okresnej prokuratúry v Skalici sa nevyjadril ani k pozoruhodným pamäťovým schopnostiam svedkyne J. B., a/ani na ním poukazovaný rozpor, že nemohla vyberať dvere z katalógu, keď majú rovnaký vzor ako vstupné stĺpy, ktoré sa na rodinnom dome už dávno nachádzali. Pochybnosti budí aj to, že svedkyňa J. B. údajnú falošnosť listiny v civilnom konaní o vyporiadanie BSM vôbec neriešila. To je pri pamäťových schopnostiach svedkyne J. B. pritom minimálne zvláštne. Súd výpoveď svedkyne J. B. hodnotil ako nemennú. Skutočne šlo o až neprirodzene zarecitované svedectvo, ktoré nemalo vôbec žiadnu odchýlku. V tomto smere však (aj) dovolací súd uvádza dôvodné pochybnosti o pravosti práve takto absurdne konzistentných výpovedí. Súd tak vystaval svoje rozhodnutie na jedinom dôkaze, a to výpovedi svedkyne J. B., ku ktorej hodnovernosti sa v inom konaní postavil negatívne. Práve v prípade jedného dôkazu však dovolací súd vyžaduje veľmi prísne kritériá na jeho kvalitu. To znamená, že na takýto dôkaz sú kladené oveľa striktnejšie požiadavky, najmä v otázke jeho hodnovernosti, bezvadnosti, logiky, nespochybniteľnosti a úprimnosti. Aj z vyššie uvedeného je však zrejmé, že svedecká výpoveď J. B. tieto nespĺňa. Prokurátor Okresnej prokuratúry v Skalici, ktorá má dohliadať aj nad spravodlivosťou, účelovo skresľuje aj ďalšie skutočnosti. Ide napríklad o tvrdenie ohľadne postupu spoločnosti G., C.. V rámci výsluchu bol neustále (a bez vysvetlenia) uvádzaný jej postup voči zákazníkom, ktorý prebiehal až po roku 2017. Hoci on s ňou komunikoval ešte v roku 2006, teda keď bola táto spoločnosť ešte len založená. Je logické, že obchodné postupy spoločnosti sa časom líšia, a to najmä medzi obdobím, keď ešte nemala meno a podiel na trhu a tým, keď už bola na trhu etablovaná. V tomto smere nejde vnímať obchodné vzťahy učebnicovo, ale v rámci logiky trhu a praxe. Nie je ničím podložený záver súdu, že nemohla obchodná spoločnosť G., C. prijať platbu vopred, najmä keď realizáciu prác a úhradu za tieto práce potvrdili dvaja svedkovia, ktorí predmetné práce realizovali a ktorým tieto práce aj zadal a za túto prácu mu vystavili faktúru, ktorú riadne a včas uhradil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby podľa ustanovenia Krajský súd Trnava odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol. Konanie na odvolacom súde : Podľa , o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd, v ktorého obvode má sídlo okresný súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni; o odvolaní proti rozsudku súdu podľa rozhoduje Krajský súd v Trenčíne. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa ) , odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. Podľa ) , ako oneskorené nemôže byť zamietnuté odvolanie, ktoré oprávnená osoba podala oneskorene len preto, že sa riadila nesprávnym poučením súdu. Podľa ) , odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.

Podľa , ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa alebo nezruší rozsudok podľa , preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa .

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle , ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa . Odvolania podali okresný prokurátor, obžalovaný a D. E. B., príbuzný obžalovaného, ako oprávnené osoby, v zákonnej lehote a proti výrokom o vine a treste, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a tak zistil, že odvolania okresného prokurátora, obžalovaného a D. E. B., príbuzného obžalovaného, nie sú dôvodné. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, odvolací súd zhodne ako súd I. stupňa zistil, že: · prokurátor Okresnej prokuratúry Skalica podal dňa 30.05.2022 obžalobu na obvineného A. B. pre pokračovací zločin marenia spravodlivosti podľa s poukazom na na skutkovom základe uvedenom v obžalobe; · Okresný súd Skalica trestným rozkazom zo dňa 27.09.2022, č. k. -523, uznal obvineného A. B. za vinného pre pokračovací zločin marenia spravodlivosti podľa s poukazom na . Proti tomuto trestnému rozkazu okresný prokurátor ako i obvinený podali odpor; · následne okresný súd nariadil hlavné pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného A. B., svedkyne poškodenej J. B., svedka E. G., svedkyne H. G., oboznámením listinných dôkazov a to fotografie č.l. 77-80, faktúry 2006014 č.l. 445, fotografie stĺpov na RD, príjmového pokladničného dokladu č.l. 446, čítaním výpovede svedkov E. L. č.l. 90-93, 111-112, M. G. č.l. 94-96, 117-122, B. M. č.l. 106-107, svedka E. G. z prípravného konania č.l. 85-86, konfrontáciu č.l. 108-110, svedkyne H. G. z prípravného konania č.l. 87-88, uznesenia o pribratí znaleckého ústavu č.l. 161-166, znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ, odvetvie Kriminalistické skúmanie ručného písma a podpisov, lekárskej správy č.l. 614, fotografie č.l. 616-620, odpisu RT č.l. 62 a ostatného spisového materiálu; · následne okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, ako je uvedené v úvode odôvodnenia tohto uznesenia. Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie za prítomnosti prokurátora krajskej prokuratúry, obhajkyne obžalovaného, obžalovaného A. B. a zástupcu poškodenej. Otec obžalovaného D. E. B. svoju neprítomnosť na verejnom zasadnutí písomne ospravedlnil.

Prokurátorka krajskej prokuratúry navrhla vyhovieť odvolaniu okresnej prokuratúry a odvolanie obžalovaného a jeho otca ako nedôvodné zamietnuť. Obhajkyňa obžalovaného sa pridržiavala odvolania zo dňa 14.01.2024. Ďalej uviedla, že obžaloba aj rozsudok sú postavené na výpovedi poškodenej ako oznamovateľky J. B., ktorej sklony k fabulácii sa preukázali v minulosti v rámci konania o výživnom a úprave styku ako aj v prebiehajúcich súdnych konaniach o výživnom a vysporiadaní BSM. Nebola preukázaná skutková podstata trestného činu, nebolo preukázané, že doklad od ktorého sa odvíja je falošný, je to doklad, ktorý vystavila spoločnosť G. C., čo viackrát svedeckými výpoveďami potvrdili spoločníci ako aj konatelia spoločnosti. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolanie prokurátora bolo zamietnuté a odvolaniu obžalovaného a jeho otca vyhovené. Obžalovaný A. B. sa pridržiaval písomne podaného odvolania, vždy sa snažil mať usporiadaný život, rodinný, ako aj dnes má. Nevedel, že keď niečo dodával na vysvetlenie v konaní o BSM, že mu to ublíži. Necíti sa byť vinným. Žiadal, aby bolo vyhovené jeho odvolaniu. Po komplexnom preskúmaní obsahu spisového materiálu krajský súd dospel k záveru, že okresný súd v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, postupoval v súlade s , na hlavnom pojednávaní vykonal všetky dostupné dôkazy v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutočného stavu veci nevyhnutného pre zákonné a objektívne rozhodnutie. Okresný súd tiež dodržal všetky zákonné ustanovenia, zmyslom ktorých je zabezpečenie práva obžalovaného na obhajobu, následne v súlade s ustanovením vykonané dôkazy vyhodnotil po uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel tak ku správnym skutkovým zisteniam, ktoré zodpovedajú vykonaným dôkazom. Následne v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd v súlade s ustanovením stručne a jasne vyložil, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä pokiaľ si vzájomne odporujú. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa okresný súd riadil, keď rozhodol o uznaní viny obžalovaného zo skutkov, pre ktoré bol postavený pred súd. Aj podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci nepochybne preukázané, že skutky tak, ako ich prvostupňový súd ustálil, sa stali a že tieto skutky spáchal obžalovaný A. B.. K výroku o vine Podľa , orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa , orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa , ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky. Krajský súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé, toto vychádza zo skutkového stavu, ako bol tento zistený okresným súdom na hlavnom pojednávaní, krajský súd proti nemu nemá podstatné výhrady, a preto si odôvodnenie napadnutého rozsudku v značnej miere osvojuje a v podrobnostiach na neho poukazuje. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a v prípade, ak sa odvolací súd stotožní s úvahami súdu nižšieho stupňa a tieto považuje za zákonné a správne nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí, ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 23. januára 2018). Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku, s poukazom na obhajobné námietky obžalovaného, krajský súd konštatuje, že výrok o vine obžalovaného zo spáchania pokračovacieho zločinu marenia

spravodlivosti podľa s poukazom na nevzbudzuje žiadne dôvodné (rozumné) pochybnosti. Z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní možno spoľahlivo zistiť, že obžalovaný sa dopustil skutkov tak, ako sú uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Z vykonaného dokazovania vyplynul nepochybný záver o tom, že obžalovaný v rámci civilného konania predložil dôkaz, o ktorom vedel, že je sfalšovaný, na účel použiť ho ako pravý. Žiadny z vykonaných dôkazov nespochybnil priebeh skutkov tak, ako boli ustálené okresným súdom, preto správne okresný súd dospel k záveru, že vina obžalovaného bola bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázaná. Protiprávnosť konania obžalovaného A. B. spočívala v tom, že obžalovaný v civilnom konaní vedenom v tom čase pred Okresným súdom Skalica sp. zn. o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov medzi ním a svedkyňou poškodenou predložil (najskôr prostredníctvom svojho advokáta E. H. I. a neskôr i samostatne) dôkaz (kópiu sfalšovanej faktúry č. 2006014 zo dňa 20.6.2006 a kópiu sfalšovaného príjmového pokladničného dokladu zo dňa 20.6.2006), o ktorom vedel, že je sfalšovaný, na účel použiť ho ako pravý. Ide jednoznačne o sfalšovaný dôkaz, a to najmä v údajoch o tovare (dvere a schody), ktorý mal dňa 20.06.2006 súčasne zaplatiť. Je zrejmé, že v kópii faktúry č. 2006014 zo dňa 20.06.2006 a kópii príjmového pokladničného dokladu zo dňa 20.06.2006 sú uvedené nepravdivé a sfalšované skutočnosti o tovare, ktorý mal obžalovaný zaplatiť, ale aj o tom, že tieto (dvere a schody) v celej sume vyplatil už dňa 20.06.2006 tak, ako to je v týchto kópiách uvedené, pretože ani tento údaj nie je pravdivý. Bolo jednoznačne preukázané, že kópiu príjmového pokladničného bloku yystavila v mene spoločnosti G. C. svedkyňa H. G., pričom reálne nemohol byť tento blok vydaný k dátumu na ňom uvedenom, pretože spoločnosť G. C. používala príjmový pokladničný doklad s duálnym zobrazením meny (Sk aj EUR) do konca roku 2011. Od začiatku roku 2012 používala príjmový pokladničný doklad už bez duálneho zobrazenia meny, len v mene EUR. Na predmetnom príjmovom pokladničnom doklade (č.l. 446) je suma v ňom uvedená len v eurách. Okrem toho, výpoveď obžalovaného, že za dvere a schody zaplatil naraz celú sumu a vopred ešte pred ich realizáciou, keď boli dvere i schody súčasne zamerané dňa 20.06.2006, je vyvrátená sčasti aj výpoveďou svedka E. G., ktorý k cene a jej úhrade uviedol, že cena sa stanoví až po zameraní, bez zamerania nevie dať konečnú cenu. Dokazovaním bolo preukázané aj to, že dvere a schody neboli dodané spolu pred uzavretím manželstva, teda obžalovaný za ich vyhotovenie nemohol zaplatiť naraz celú sumu vopred pred ich samotnou realizáciou, a to dňa 20.06.2006 tak, ako to obžalovaný tvrdil. Už v prípravnom konaní svedkyňa J. B. jasne a zrozumiteľne uviedla, že dvere objednávali osobitne v čase, keď už v dome bývali aj s deťmi, z čoho možno ustáliť, že schody boli dodané pred manželstvom (júl 2006) a dvere boli dodané po uzavretí manželstva (cca september až koniec roka 2007). Aj svedok E. G. tiež potvrdil, že keď zameriaval dvere, tak schody tam už boli, tie zameriaval on, ale nebolo to v ten istý deň s dverami, schody boli vyrobené skôr a potom až keď boli schody, tak sa robili dvere. Navyše, aj z potvrdenia o stave objektu zo dňa 15.11.2006 vypracovaného na účel uzatvorenia predmanželskej zmluvy ku dňu 11.11.2006 je preukázané, že na rozdiel od schodov sa predmetné interiérové dvere v súpise nenachádzajú, nie je o nich ani len zmienka. Všetky tieto usvedčujúce dôkazy vytvárali dostatočnú logickú reťaz dôkazov svedčiacich o vine obžalovaného bez tých najmenších pochybností. Tieto dôkazy dostatočne vyvracali tiež obranu obžalovaného, ktorú v konaní prezentoval, a preto odvolací súd nemohol prisvedčiť žiadnej z jeho odvolacích námietok. K odvolacím námietkam. Pokiaľ teda ide o odvolacie námietky obžalovaného, ich podstata spočívala v kritike spôsobu, akým okresný súd vyhodnotil vykonané dôkazy, najmä výpoveď svedkyne poškodenej J. B. ako i ďalších svedkov. V odôvodnení odvolania následne obžalovaný polemizoval s odôvodnením napadnutého rozsudku a presadzoval vlastnú verziu, ktorá je založená na inom, pre neho priaznivejšom hodnotení vykonaných dôkazov (napríklad že dôkazy, ktoré vykonal prvostupňový súd nepreukazujú vinu jeho osoby ako obžalovaného...; výpoveď svedkyne J. B. okrem iného nie je ani konzistentná... a pod.). Ku kritike obžalovaného ohľadne spôsobu, akým okresný súd hodnotil vykonané dôkazy, najmä výpovede menovanej svedkyne poškodenej ako aj výpovede ostatných svedkov, rovnako aj listinné dôkazy zabezpečené v tomto konaní, je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Inak povedané, neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie viny obžalovaného. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení

všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj druhé pravidlo, podľa ktorého ak okresný súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa , teda že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zistenia, krajský súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe svojho presvedčenia hodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (porovnaj R 53/1992). Krajský súd tiež opakovane vo svojich rozhodnutiach prízvukuje, že právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení , podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn. ). Potom k odvolacím námietkam obhajoby, že v rámci dokazovania sa preukázali aj skutočnosti svedčiace o jeho nevine, s ktorými sa súd nijako nevysporiadal. Ide najmä o skutočnosť, že neexistuje žiadny dôkaz o tom, že by predložený doklad bol falošným a pod., je potrebné uviesť, že tieto námietky svojim obsahom nenapĺňajú žiadny odvolací dôvod podľa . Vykonané dôkazy totiž tvoria uzavretú reťaz jednotlivých priamych aj nepriamych dôkazov, logicky na seba nadväzujúcich, preto i krajský súd dospel k záveru, že vina obžalovanému bola preukázaná bez akýchkoľvek pochybností, a preto rozsudok okresného súdu, pokiaľ ide o ustálenie skutkového stavu a jeho právne posúdenie, považoval za správny a zákonný s tým, že konanie obžalovaného tak, ako je opísané v súlade so zisteným skutočným stavom veci vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, napĺňa znaky skutkovej podstaty vyššie uvedeného trestného činu. Navyše k tým odvolacím námietkam, v ktorých obžalovaný popiera svoje konanie tým tvrdením, že okresný súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že pri uznaní viny vychádzal iba z výpovede bývalej manželky - svedkyne J. B., pričom svedkyňa vypovedala v podstatných bodoch zhodne vo všetkých výpovediach, nemenne (hoci až neprirodzene), k tejto námietke je potrebné pripomenúť, že vina obžalovaného je okrem výpovede menovanej svedkyne poškodenej preukázaná aj svedeckými výpoveďami E. G., H. G. a M. G., ako aj listinnými dôkazmi, a to predovšetkým potvrdením o stave objektu ku dňu 11.11.2006 a príjmovými pokladničnými dokladmi používanými spoločnosťou G. C. a ďalšími dôkazmi. Za danej dôkaznej situácie teda nebolo namieste prisvedčiť odvolacím námietkam obžalovaného, že je potrebné individuálne prihliadnuť na jednotlivé dôkazy a spôsob, akým ich súd posúdil, pretože tak urobil už súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku.

Preto námietky obžalovaného k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a námietky k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obžalovaného, svojim obsahom potom nenapĺňajú žiadny odvolací dôvod podľa . Všetky vykonané dôkazy totiž tvoria uzavretú reťaz jednotlivých dôkazov, logicky na seba nadväzujúcich, po vyhodnotení ktorých nie je možné prijať iný logický a právny záver, než ten, že vina obžalovaného bola preukázaná. Preto hodnotenie vykonaných dôkazov v prospech obžalovaného by bolo nie len v príkrom rozpore so spravodlivosťou, ale hlavne s pravidlami logického úsudku, keďže krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa nemal o vine obžalovaného žiadne rozumné dôvodné pochybnosti.

Možno teda zhrnúť, že z doposiaľ vykonaného dokazovania síce vyplynulo, že obžalovaný poprel spáchanie skutkov, no jeho obhajoba je nedôveryhodná nielen pre vnútornú nekonzistentnosť s ostatne vykonanými dôkazmi, na ktorú v podrobnostiach odkázal v odôvodnení napadnutého rozsudku už súd prvého stupňa a s ktorými úvahami z tohto plynúcimi sa odvolací súd pre ich logickosť stotožnil, ale

aj pre súlad s ustanovením . Obhajoba neobstojí proti konkrétnym, stabilným, bez podstatných rozporov podaných výpovedí svedkyne poškodenej na hlavnom pojednávaní a z prípravného konania ako i výpovedí vyššie menovaných svedkov. Okrem toho krajský súd zastáva ten názor, že okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy, ktoré v rámci dokazovania prichádzali do úvahy, tieto náležite v súlade s vyhodnotil, a dospel bez akýchkoľvek dôvodných pochybností k záveru o vine obžalovaného zo spáchania žalovaného trestného činu. Krajský súd tak nezistil žiadny zákonný dôvod pre to, aby mohol oslobodiť obžalovaného spod obžaloby, keďže je zrejmé, že svojim konaním naplnil všetky obligatórne zákonné znaky skutkovej podstaty pokračovacieho zločinu marenia spravodlivosti podľa s poukazom na . Krajský súd sa rovnako stotožnil s názorom okresného súdu, že v posudzovanej veci nejde o žiadnu pochybnosť, ale o rozumnú istotu, že obžalovaný A. B. skutky spáchal tak, ako boli ustálené v skutkovej vete napadnutého rozsudku.

Pokiaľ obhajoba vo svojom odvolaní poukázala na to, že svedkyňa J. B. údajnú falošnosť listiny v civilnom konaní o vyporiadanie BSM vôbec neriešila, v tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 07.05.2015, v zmysle ktorého trestný čin marenia spravodlivosti podľa je dokonaný predložením sfalšovaného alebo pozmeneného dôkazu súdu alebo orgánu činnému v konkrétnom trestnom konaní na účel, aby sa použil ako pravý, a to bez ohľadu na to, či sa v ďalšom konaní tento dôkaz vykonal. Predmetný trestný čin postihuje len moment predloženia sfalšovaného alebo pozmeneného dôkazu, ktorý je zároveň aj momentom jeho dokonania. Na rozdiel napr. od trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy podľa , kde skutková podstata vyžaduje u páchateľa uvedenie nepravdy o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie, sa takýto následok pri trestnom čine marenia spravodlivosti nevyžaduje. V tomto prípade teda nie je rozhodujúce, či obžalovaným predložený sfalšovaný dôkaz podstatným spôsobom dokázal ovplyvniť rozhodnutie v civilnom súdnom konaní, ani nie je rozhodujúce, ako bolo v konečnom dôsledku vo veci meritórne rozhodnuté, ale rozhodujúca je skutočnosť, že obžalovaný mal priamy úmysel v civilnom konaní predložiť sfalšovaný dôkaz, a takýto dôkaz aj predložil na účel, aby sa použil ako pravý. Súd v trestnom konaní pritom nesmie nahrádzať hodnotenie dôkazov, ktoré boli predložené v rámci civilného konania, nesmie teda ustáliť, na základe ktorých vykonaných dôkazov dospel civilný súd k meritórnemu rozhodnutiu, a to s poukazom na už uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR. Krajský súd v súvislosti s obhajobnými námietkami obžalovaného, v ktorých v súhrne namietal to, že absentuje úmysel, keďže predložený listinný dôkaz nie je ani len spôsobilý privodiť trestnoprávny následok, ktorý predpokladá a podobne, k týmto námietkam opätovne považuje za potrebné zdôrazniť, že sfalšovaný dôkaz je taký dôkaz, ktorý nikdy reálne neexistoval a bol účelovo vytvorený páchateľom alebo inou osobou v snahe preukázať určitú skutočnosť, pričom nemusí ísť o skutočnosť relevantnú pre meritórne rozhodnutie súdu alebo orgánu činného v trestnom konaní. Postačuje len predloženie sfalšovaného dôkazu. Sfalšovaný dôkaz môže nasvedčovať, že určitá skutočnosť sa stala alebo, naopak, že určitá skutočnosť sa nestala. Aby už samotným sfalšovaním dôkazu – listiny došlo k naplneniu skutkovej podstaty tohto trestného činu, musí páchateľ použiť takúto sfalšovanú listinu v konaní trestnoprávnom, občianskoprávnom, ako to bolo v danom prípade, a to v úmysle použiť ju ako prvú. Teda, že vedel, že ide o sfalšovanú alebo o pozmenenú listinu, pričom nie je rozhodujúce, či ju aj sám sfalšoval alebo pozmenil. Predpokladom naplnenia objektívnej stránky žalovaného trestného činu je, že páchateľ má vedomosť o tom, že súdu predkladá sfalšovaný alebo pozmenený dôkaz za účelom použiť ho ako pravý. Iný úmysel páchateľa, ktorý zahŕňa motiváciu predloženia sfalšovaného alebo pozmeneného dôkazu v súdnom alebo trestnom konaní, je z hľadiska naplnenia znakov základnej skutkovej podstaty bezvýznamný. Vzhľadom na uvedené ani krajský súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že kópia faktúry č. 2006014 zo dňa 20.6.2006 a kópia príjmového pokladničného dokladu zo dňa 20.6.2006 sú falšovanými dokumentmi, ktoré boli vyhotovené výlučne pre potreby civilného konania a ako pravé najskôr prostredníctvom advokáta a neskôr i samostatne predložené okresnému súdu za účelom nadobudnutia majetku do osobného vlastníctva obžalovaného (v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov). Záverom k odvolacím námietkam obhajoby je nevyhnutné uviesť, že v týchto poukazovala na to, že v prípade obžalovaného by mala byť použitá zásada „in dubio pro reo" (v pochybnostiach v prospech obvineného), naopak krajský súd, ako už uviedol aj vyššie v texte, s týmto názorom nesúhlasí. Použitie spomínanej zásady vyplýva z ustanovenia , teda prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu

skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok netrpí žiadnou právnou chybou, v ktorej obžalovaný videl nesprávne právne posúdenie skutku (podľa neho predmetný trestný čin nespáchal, a preto mal byť spod obžaloby oslobodený). Z hľadiska vyššie uvedených získaných priamych a nepriamych dôkazov je podľa názoru odvolacieho súdu preto možné bez akýchkoľvek dôvodných pochybností mať za preukázané, že sa skutky stali práve tak, ako je z hľadiska spôsobu a rozsahu opísané vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Takéto dôkazy (výpovede poškodenej, svedkov) v spojení s listinnými dôkazmi odvolací súd považuje za dostatočné na vyslovenie záveru o vine obžalovaného A. B.. K tomu krajský súd len dopĺňa, že vyššie uvedené skutočnosti sú len tie najdôležitejšie, ktoré viedli odvolací súd k záveru o neopodstatnenosti a nedôvodnosti odvolacích námietok obžalovaného A. B. a D. E. B., príbuzného-otca obžalovaného, vo vzťahu k výroku o vine, pričom s ďalším odôvodnením v tomto smere v plnej miere odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň poukazuje. Následne krajský súd, nezistiac dôvod na zrušenie výroku o vine ďalej preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výroku o treste a ďalších výrokov, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad ( ).

K výroku o treste

Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v ust. , , , podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Primeranosť trestu je nevyhnutným predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a výmera testu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.

Trest (a osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje najcitlivejší a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Predpokladom účinnej ochrany spoločnosti, teda účinnosti generálnej a individuálnej prevencie, je adekvátnosť trestu za spáchaný trestný čin. Teoretické východiská penológie poukazujú na potrebu zvoliť optimálnu mieru represie, keďže ani príliš mierny, ani príliš prísny trest podľa nej nepôsobia výchovne, ale práve naopak, pôsobia demoralizujúco, zároveň varujú pred tzv. exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom individuálnej prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov, kde je zintenzívnením represie potlačený moment prevencie. Trestné konanie má sledovať rovnako preventívny a resocializačný cieľ, má totiž prispieť k polepšeniu a náprave páchateľa. Cieľom trestného konania má byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy.

Vzhľadom na uvedené teoretické východiská, odvolací súd konštatuje, že okresný súd nepochybil pri postupe v konaní, ktorým dokazoval skutočnosti potrebné pre ukladanie sankcie. V tomto smere vykonal na hlavnom pojednávaní dostatočne rozsiahle dokazovanie, správne zohľadnil všetky skutočnosti k osobe obžalovaného, ktoré svedčili v prospech aj v neprospech obžalovaného. V tomto smere okresný súd správne poukázal na osobu obžalovaného, jeho osobné pomery a možnosti nápravy, nakoľko obžalovaný nebol doposiaľ odsúdený, čo mal preukázané odpisom z registra trestov GP SR. Z výpisu ústrednej evidencie priestupkov MV SR je zrejmé, že obžalovaný sa doposiaľ dopustil len dvoch drobných priestupkov na úseku cestnej premávky, v prvom prípade dňa 07.11.2006 vyriešený uložením blokovej pokuty 10,- eur a v druhom prípade dňa 10.09.2018 vyriešený napomenutím. Pokiaľ potom ide o výmeru trestu, krajský súd konštatuje, že okresný súd správne u obžalovaného skúmal pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a správne zistil jednu

poľahčujúcu okolnosti, že obžalovaný dosiaľ viedol riadny život ( ). Iné poľahčujúce a priťažujúce okolnosti ani krajský súd nezistil. Následne okresný súd správne aplikoval ustanovenie , keď znížil hornú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu a ukladal trest v rozmedzí 1 rok až 4 roky 8 mesiacov. Okresným súdom vymeraný trest odňatia slobody na samej spodnej hranici trestnej sadzby v trvaní 1 rok s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok, aj krajský súd pri zohľadnení všetkých zákonných hľadísk považuje za zákonný a spravodlivý, ktorý je objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej činnosti a ktorý dostatočne naplní funkciu tak individuálnej ako aj generálnej prevencie.

Čo sa týka odvolacej námietky okresného prokurátora, že u obžalovaného je daná priťažujúca okolnosť podľa , nakoľko obžalovaný trestný čin spáchal preto, aby inému (J. B.) sťažil uplatnenie jej základného práva na súdnu ochranu, naopak krajský súd zastáva názor, že obžalovanému nemožno priznať priťažujúcu okolnosť podľa , pretože pričítanie predmetnej okolnosti ako priťažujúcej s poukazom na účinného od 06.08.2024 nepripadá do úvahy, nakoľko táto je zákonným znakom skutkovej podstaty predmetného trestného činu. Totiž, ak je určitá forma protispoločenského konania postihovaná ako trestný čin, čo v danom prípade je, tak potom nie je možné takéto páchateľovo konanie duplicitne vyhodnotiť ako priťažujúcu okolnosť, podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že zločinu marenia spravodlivosti podľa sa dopustí ten, kto v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní predloží dôkaz, o ktorom vie, že je falšovaný alebo pozmenený, na účel použiť ho ako pravý. Objektom tohto trestného činu je záujem na ochrane nerušeného a zákonného trestného procesu aj v jeho kontradiktórnej podobe, ako i civilného súdneho konania. Objektívna stránka trestného činu marenia spravodlivosti spočíva v konaní páchateľa, ktorý v konaní trestnoprávnom alebo občianskoprávnom predloží dôkaz, o ktorom vedel, že je sfalšovaný alebo pozmenený, na účel použiť ako pravý. V praxi to znamená aj prípad, keď páchateľ v súdnom konaní s cieľom dosiahnuť priaznivý výsledok súdneho konania vo svoj prospech, predloží súdu falošný alebo pozmenený dôkaz, avšak neskôr sa ukáže, že išlo o falošný alebo pozmenený dôkaz, ktorý sťažil uplatnenie základného práva na súdnu ochranu iného účastníka konania. Zákonná textácia teda priamo koncipuje účel právnej normy v nej obsiahnutý. V tejto súvislosti je potrebné k zvyšným odvolacím námietkam okresného prokurátora, v ktorých namietal neprimeranú ,,miernosť“ uloženého trestu obžalovanému zopakovať, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný, teda do rozporu s trestnoprávnymi normami sa dostal vôbec po prvý krát. U takéhoto prvopáchateľa trestnej činnosti je podľa názoru krajského súdu možné racionálne očakávať, že v prípade uloženia trestu odňatia slobody (na samej dolnej hranici trestnej sadzby) s podmienečným odkladom jeho výkonu bude naplnený účel trestu sledovaný ust. , tu najmä z hľadiska individuálnej prevencie. Nemožno tiež opomenúť výchovný a odstrašujúci účinok samotného trestného konania. V súhrne potom krajský súd uzatvára, že uložený podmienečný trest v trvaní 1 rok so skúšobnou dobou v trvaní 1 rok je v primeranej výmere a s dostatočne dlhým pôsobením na osobu páchateľa. Totiž vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je krajský súd toho názoru, že okresným súdom vymeraný trest je vo svojom súhrnne zákonný, spravodlivý a je od neho možné, vzhľadom na osobu obžalovaného a jeho predchádzajúci spôsob života, dôvodne očakávať, že splní svoju funkciu nielen z hľadiska individuálnej, ale aj generálnej prevencie a zároveň morálne odsúdi konanie obžalovaného. K uloženiu podmienečného trestu krajský súd dodáva, že správanie obžalovaného počas skúšobnej doby bude súdom sledované a v prípade, že by neviedol riadny život, bude mu nariadený výkon uloženého trestu odňatia slobody. Krajský súd dodáva, že zo dňa 08.02.2024 sa mení a dopĺňa v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (pri dočasnom pozastavení účinnosti na podklade uznesenia Ústavného súdu SR č. -112 z 28.02.2024 uverejneného pod č. , v znení vychádzajúcom z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky -761 z 03.07.2024 uverejneného v Zbierke ).

Z ustanovenia , sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Páchateľovi možno uložiť taký druh trestu, ktorý dovoľuje uložiť zákon účinný v čase, keď sa o trestnom čine rozhoduje, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. odvolací súd konštatuje, že

ani vo výroku o vine, ani vo výroku o treste nenastal stav, pre ktorý by táto zmena znamenal priaznivejšie postavenie páchateľa.

Pri ukladaní trestu okresný súd postupoval podľa znenia účinného do 06.08.2024, teda pred vyššie uvedenou novelou a použil v prospech obžalovaného odvolateľa benefit v podobe zákonného zníženia hornej hranice trestnej sadzby v dôsledku prevahy poľahčujúcej okolnosti, aj keď neukladal trest odňatia slobody. Podľa v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu, takýto benefit zo zákona výslovne nevyplýva, keďže ustanovenie zákonodarca zo zákona vylúčil. Pri komplexnom hodnotení všetkých požiadaviek , nebolo teda odôvodnené zasahovať do výroku o druhu ani výmere uloženého trestu v prospech obžalovaného.

Podľa odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Keďže krajský súd potom nezistil žiadne dôvody pre zmenu prvostupňového rozhodnutia, odvolania okresného prokurátora, obžalovaného a D. E. B. ako nedôvodné v zmysle zamietol. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný