Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_67Ek-766-2020.pdf
PDF · 126.53 KB
Case nature
Subarea
67Ek/766/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného 1/: F. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. N. XXX, XXX XX W. N. a oprávneného 2/: W. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. N. XXX, XXX XX W. N., právne zast.: ALTER IURIS, s.r.o., so sídlom Tolstého 9, 811 06 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 36 708 771, konajúca konateľom: JUDr. Pavol Vaš, advokát, proti povinnému: MUDr. D. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. XXX, XXX XX U., právne zast.: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Ján Segeč s.r.o., so sídlom Skuteckého 26, 974 01 Banská Bystrica, konajúca konateľom: JUDr. Ján Segeč, advokát. o vymoženie 11.627,25 EUR a trov exekúcie, exekúcia vedená súdnym exekútorom: JUDr. Ľubomír Pekár, so sídlom exekútorského úradu P. Pázmaňa 49/3, 927 01 Šaľa, IČO: 34 046 917, ktorý ju vedie pod sp. zn.: 130 EX 365/2020, rozhodujúc o sťažnosti oprávnených proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 67Ek/766/2020 zo dňa 23. marca 2021, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť oprávnených proti I., II. a IV. výrokovej vete uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 67EK/766/2020 zo dňa 23. marca 2021 z a m i e t a.
II. Súd III. výrokovú vetu uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 67Ek/766/2020 zo dňa 23. marca 2021 m e n í tak, že oprávnení sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 36 EUR, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
III. Oprávnení sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť povinnému trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia vo výške 185,33EUR, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
1. Na základe návrhu oprávnených na vykonanie exekúcie, doručeného súdu dňa 11.05.2020 sa začalo proti povinnému exekučné konanie pre vymoženie pohľadávky vo výške 11.627,25 EUR s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorý je Notárska zápisnica N 502/2015, Nz 40157/2015, NCRls 41026/2015, spísaná dňa 03.11.2015 na Notárskom úrade v Leviciach, pred notárom JUDr. Mária Ivičičová (ďalej aj „exekučný titul“).
2. Vykonaním exekúcie poveril súd Poverením sp. zn. 67Ek/766/2020 dňa 08.06.2020 súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára, so sídlom Exekútorského úradu P. Pázmaňa 49/3, 927 01 Šaľa. Doručením poverenia súdnemu exekútorovi dňa 08.06.2020 sa začala exekúcia vykonávaná v neprospech povinného.
3. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 67Ek/766/2020 zo dňa 23.03.2021, vydaným vyšším súdnym úradníkom, súd exekúciu v zmysle ustanovenia § 61k ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zastavil (I. výrok), oprávneným nepriznal nárok na náhradu trov konania (II. výrok), oprávnených spoločne a nerozdielne zaviazal na náhradu trov súdneho exekútora vo výške 72 EUR (III. výrok) a oprávnených spoločne a nerozdielne zaviazal na náhradu trov konania povinného vo výške 370,06 EUR (IV. výrok)
4. Vyšší súdny úradník svoje rozhodnutie odôvodnil poukázaním na to, že: „Súd dôkladne preskúmal návrh povinného na zastavenie exekúcie, vyjadrenie oprávnených spolu so všetkými prílohami a nemôže konštatovať nič iné ako to, že dlžník je tou osobou, ktorá je oprávnená určiť, ktorý dlh plní, resp. na splnenie ktorého dlhu sa má jeho plnenie započítať. Oprávnený vo svojom vyjadrení jednotlivé úhrady nepopreli, len namietali, že smerovali na iný dlh veriteľa čo popiera aj ich tvrdenie, že keby platbu od povinného prijali, dochádzalo by z ich strany k bezdôvodnému obohateniu. Pri splnení dlhu môže veriteľ prejaviť vôľu len jednostranným právnym úkonom, ktorým plnenie prijme. Prípadná vôľa oprávneného (veriteľa), na ktorý z viacerých dlhov si plnenie započíta, nemá v tomto prípade žiadnu právnu relevanciu. V prípadoch, kedy má veriteľ voči dlžníkovi viacero nesplnených dlhov a poskytnuté plnenie nepostačuje na jednorazové uspokojenie všetkých jeho pohľadávok, v takomto prípade sa používa pravidlo, že vyrovnaným je dlh, o ktorom dlžník pri plnení vyhlási, že ho chce splniť; inak sa plnením uhradí dlh najskôr splatný, pričom v zmysle ustanovenia § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak. Kritérium zabezpečenia pohľadávky sa v občianskoprávnych vzťahoch na rozdiel od obchodnoprávnych vzťahov nezohľadňuje. Z uvedeného vyplýva, že dlžník je tou osobou ktorá je oprávnená určiť, ktorý dlh splní, resp. na splnenie ktorého dlhu sa má jeho plnenie započítať alebo a započítava dlh starší. Súd uvádza, že nakoľko nebolo možné bližšie špecifikovať platbu, nakoľko od povinného absentovala poznámka čo „oprávneným plní“ (a tento dôkaz pochopiteľne nie je možné spätne preukázať), súd musel vychádzal z vyššie uvedeného druhého pravidla, že povinný plnil oprávneným dlh starší t.j. skôr splatný. S ohľadom na tvrdenia oprávnených súd považuje ich návrh na vykonanie exekúcie podaný predčasne, t.j. exekučné konanie na tunajšom súde začalo nedôvodne, nakoľko zo strany povinného boli platby uhrádzané a oprávnení si bez dostatočnej identifikácie (číslo faktúry - VS) započítali dlh svojvoľne. Súd na záver uvádza, že je nesporné, že platby povinného smerovali na účet oprávnených. Daná skutočnosť je zistiteľná z identifikácie príjemcu/platiteľa a porovnania čísiel účtov (IBAN) v predložených dokladoch a teda má preukázané, že po vydaní exekučného titulu a pred začatím exekučného konania povinný oprávneným zaplatil sumu vo výške 13.361,81 Eur.“ Poukazom na vyššie uvedené skutočnosti vyšší súdny úradník dospel k záveru, že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, a preto vyšší súdny úradník v súlade s citovaným ustanovením § 61k ods. 1 písm. a) v spojení s § 61l ods. 3 prvej vety Exekučného poriadku, exekúciu v celom rozsahu zastavil.
5. Proti takémuto uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podali oprávnení v zákonom stanovenej lehote sťažnosť. V podanej sťažnosti oprávnení uviedli, že: „Oprávnení majú za to, že z ich strany nedošlo k tvrdeniu, „že keby platbu od povinného prijali, dochádzalo by z ich strany k bezdôvodnému obohateniu“ tak ako to uvádza súd v bode č. 9 odôvodnenia uznesenia. Oprávnení vo Vyjadrení k výzve zo dňa 18.09.2020 uviedli, že dotknuté platby boli povinným realizované na úhradu výlučne nájomného a prevádzkových nákladov za nájom nebytových priestorov v zmysle Nájomnej zmluvy, čomu zodpovedá aj zhodná výška hotovostných vkladov povinného za nájom nebytových priestorov v zmysle Nájomnej zmluvy s výškou mesačne fakturovaných súm oprávnenými ako prenajímateľmi. V opačnom prípade by dochádzalo k bezdôvodnému obohateniu zo strany spoločnosti ENDOSERVICE
- MAC, s.r.o. v likvidácii od decembra 2019. Oprávnení ďalej nesúhlasia s tvrdením súdu, ktorý uvádza, že nebolo možné bližšie špecifikovať platbu, nakoľko od povinného absentovala poznámka čo „oprávneným plní“, a preto súd aplikoval pravidlo, v zmysle ktorého povinný plnil oprávnenému dlh starší t.j. skôr splatný. Podľa názoru oprávnených sa súd dostatočne nevysporiadal s tvrdením oprávnených, že výška predmetných hotovostných vkladov povinného je zhodná s výškou mesačne fakturovaných súm oprávnenými ako prenajímateľmi za nájom nebytových priestorov v zmysle Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 01.01.2016 (ďalej len „Nájomná zmluva“). Okresný súd Banská Bystrica sa v uvedenom prípade zameral výlučne len na poznámky k platbám, ktoré pri dotknutých platbách chýbali. Oprávnení majú za to, že platba sa dá špecifikovať aj iným spôsobom ako poznámkou k platbe alebo uvedením variabilného symbolu. V predmetnom prípade majú oprávnení za to, že platby boli dostatočne špecifikované výškou uvedených platieb, ktoré boli totožné s fakturovanými sumami za nájomné zo strany oprávnených a to na centy. Podľa názoru oprávnených nie je jasné, prečo povinný vykonal úhrady tak špecifické na centy zhodujúce sa s fakturovanými sumami za nájomné a nie platby v akejkoľvek inej sume. Oprávnení majú za to, že určenie, na čo sa má platba povinného započítať, môže povinný uskutočniť taktiež aj konkludentným spôsobom a nie len výslovným uvedením. Ako už Okresný súd Banská Bystrica v uznesení uviedol, podľa názoru Najvyššieho súdu ČR, „Ak splnenie dlhu (solúcia) predstavuje jednostranný právny úkon dlžníka, ktorým poskytuje veriteľovi predmet plnenia s úmyslom splniť svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzku alebo z iného občianskoprávneho vzťahu,
vyplýva z toho, že z viacerých dlhov, ktoré má dlžník u toho istého veriteľa, je vyrovnaný (ak nestačí plnenie na úhradu všetkých dlhov) ten z nich, o ktorom dlžník prejaví pri plnení úmysel ho splniť, teda taký dlh, o ktorom dlžník pri plnení vyhlási alebo ktorý dlžník pri plnení inak určí, že ho chce splniť“. Na základe uvedeného preto stačí pre konkretizáciu dlhu, ktorý povinný plní, ak je aj inak určený ako výslovne. Úmysel povinného v predmetnom prípade preto nemusel byť vyjadrený výslovne pri každej platbe, ak sa výška platieb zhodovala s fakturovanými sumami oprávneného ako prenajímateľa v zmysle Nájomnej zmluvy a taktiež aj so skoršími platbami, pri ktorých bol uvedený účel platby v poznámke. Taktiež zdôrazňujeme, že týmto spôsobom povinný v minulosti, t.j. v tejto výške platieb vždy platil nájomné a prevádzkové náklady za nájom nebytových priestorov v zmysle Nájomnej zmluvy. Úmysel bol preto pri neskorších dotknutých platbách určený konkludentným spôsobom. Oprávnení si dovoľujú poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.02.2020, sp.zn. 4Cdo/200/2019. Oprávnení majú na základe vyššie uvedeného za to, že platba zo dňa 31.12.2019 vo výške 3.787,27,-Eur, platba zo dňa 01.02.2020 vo výške 4.787,27,-Eur a platba zo dňa 20.02.2020 vo výške 3.787,27,-Eur boli zo strany povinného konkludentne určené na úhradu dlhu vyplývajúceho z Nájomnej zmluvy a to z dôvodu špecifickosti výšky predmetných platieb (ktoré boli na centy rovnaké (zhodné) s fakturovanými sumami oprávneného ako prenajímateľa v zmysle Nájomnej zmluvy). Nakoľko platba zo dňa 24.03.2020 vo výške 1.000,-Eur nevykazuje žiadne známky špecifickosti a úmyslu povinného, oprávnení súhlasia na základe uvedených tvrdení so zastavením exekúcie v časti 1.000,-Eur. Oprávnení okrem iného poukazujú na tvrdenie povinného, v zmysle ktorého uvádza, že platbami zo dňa 31.12.2019, 01.02.2020, 20.02.2020 a 24.03.2020 (spolu vo výške 13.361,81,-Eur) uhradil zostávajúcu časť dlhu vyplývajúceho z Notárskej zápisnice N 502/2015, Nz 40157/2015, NCRIs 41026/2015, zo dňa 03.11.2015 spísanej na Notárskom úrade v Leviciach notárom JUDr. Máriou Ivičičovou (ďalej len „Notárska zápisnica“) vo výške 11.627,25,-Eur s príslušenstvom. Oprávneným nie je jasné, prečo povinný uhradil práve sumu 13.361,81,-Eur. Rozdiel medzi sumou 13.361,81,-Eur a 11.627,25,-Eur je 1.734,56,-Eur. Ak bola podľa tvrdení povinného suma 13.361,81,-Eur určená na úhradu dlhu z Notárskej zápisnice, oprávneným nie je jasné, ako došiel povinný k výpočtu sumy vo výške 1.734,56,-Eur, ktorá bola uhradená navyše. S uvedenou skutočnosťou sa Okresný súd Banská Bystrica vo svojom uznesení, sp. zn. 67Ek/766/2020, zo dňa 23.03.2021, nevysporiadal a vôbec nezaoberal. Povinný pri jednotlivých úhradách, t.j. platba zo dňa 31.12.2019 vo výške 3.787,27,-Eur, platba zo dňa 01.02.2020 vo výške 4.787,27,-Eur, platba zo dňa 20.02.2020 vo výške 3.787,27,-Eur, platba zo dňa 24.03.2020 vo výške 1.000,-Eur, neprejavil (pri plnení) úmysel svoj dlh voči oprávneným splniť z titulu z Notárskej zápisnice, vo výške 11.627,25,- Eur s príslušenstvom. Povinný pri jednotlivých úhradách dlhu voči oprávnenému (t.j. platby zo dňa 31.12.2019 vo výške 3.787,27,-Eur, platby zo dňa 01.02.2020 vo výške 4.787,27,-Eur, platby zo dňa 20.02.2020 vo výške 3.787,27,-Eur, platby zo dňa 24.03.2020 vo výške 1.000,- Eur) nevyhlásil alebo inak neurčil, že svoj dlh voči oprávneným z titulu Notárskej zápisnice, chce zaplatiť/splniť (alebo určiť na čo sa majú jeho čiastočné plnenia započítať). Povinný svoje skutkové tvrdenia o svojom úmysle uhradiť svoj dlh oprávneným z titulu Notárskej zápisnice v čase vykonania jednotlivých úhrad (t.j. platby zo dňa 31.12.2019 vo výške 3.787,27,-Eur, platby zo dňa 01.02.2020 vo výške 4.787,27,-Eur, platby zo dňa 20.02.2020 vo výške 3.787,27,-Eur, platby zo dňa 24.03.2020 vo výške 1.000,-Eur) žiadnym spôsobom nepreukázal a svoj úmysel uhradiť svoj dlh oprávneným z titulu Notárskej zápisnice dodatočne vyhlásil a určil až v podanom Návrhu na zastavenie exekúcie zo dňa 26.08.2020 (a nie pri jednotlivých úhradách).“ Poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti majú oprávnení za to, že na základe vyššie uvedených dôvodov je uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 67Ek/766/2020, zo dňa 23.03.2021 nesprávne. Preto oprávnení Okresný súd Banská Bystrica žiadajú, aby uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 67Ek/766/2020, zo dňa 23.03.2021 zmenil, a to tak, aby exekúciu v časti 1.000,- Eur zastavil, návrh povinného na zastavenie exekúcie v časti zvyšnej sumy vo výške 10.627,25,-Eur zamietol a priznal oprávneným nárok na náhradu trov exekučného konania spočívajúcich vo výdavkoch na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.
6. Na výzvu súdu sa k sťažnosti oprávnených vyjadril povinný, ktorá vo vyjadrení uviedol, že, sťažnosťou napadnuté uznesenie považuje za zákonné a spravodlivé. Na margo Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.02.2021, sp. zn. 4Cdo/200/2019, na ktoré v sťažnosti poukázali oprávnení povinný uvádza, že predmetné rozhodnutie je na prejednávanú exekučnú vec nepoužiteľné, nakoľko predmetom prieskumu dovolacieho súdu bolo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval o obchodnoprávnom nároku. Povinný však považoval vo svojom vyjadrení za potrebné zdôrazniť, že: „Povinný bol spoločníkom a konateľom spoločnosti ENDOSERVICE - MAC, s.r.o., pričom spoločníkom bol do 10.7.2019 a konateľom do 21.9.2018, nie ako bolo uvedené vo vyjadrení oprávnených 1/, 2/ zo dňa 18.9.2020. Navyše pokiaľ povinný realizoval nejaké úhrady za túto spoločnosť, tak to uviedol v informácii pre príjemcu alebo
uvedením VS faktúry za nájomné, ako to aj vyplýva z preložených výpisov z účtu, ktoré predložili spolu so svojim vyjadrením oprávnení 1/, 2/. Povinný nepopiera, že bol ručiteľom v Zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 1.1.2016, kde prenajímateľmi boli oprávnení 1/, 2/ a nájomcom spoločnosť ENDOSERVICE - MAC, s.r.o.. (ďalej aj „Nájomná zmluva“). Oprávnení 1/, 2/ v podanej sťažnosti tvrdia, že povinný pri vyššie uvedených platbách „neprejavil (pri plnení) úmysel svoj dlh voči oprávneným splniť z titulu Notárskej zápisnice“, resp. že povinný „nevyhlásil alebo inak neurčil, že svoj dlh voči oprávneným z titulu Notárskej zápisnice, chce zaplatiť/splniť(alebo určiť na čo sa majú jeho čiastočné plnenia započítať)“. Povinný považuje za dôležité poukázať na skutočnosť, že v čase realizácie vyššie uvedených úhrad nemal žiadnu vedomosť o inom prípadnom dlhu voči oprávneným 1/, 2/. Ani oprávnení 1/, 2/ nepreukázali, že by existoval nejaký iný splatný dlh, ktorý by mal povinný plniť v prospech oprávnených 1/, 2/, popri dlhu z Notárskej zápisnice, t.j. že by tu existovali dva dlhy o ktorých povinný ako dlžník vedel. Oprávnení 1/, 2/ síce predložili Nájomnú zmluvu kde je povinný ručiteľom, ale nepreukázali, že nejaké nájomné za príslušný mesiac je splatné a neuhradené, a zároveň že vyzvali povinného ako ručiteľa na úhradu tohto nájomné a to titulom jeho ručenia. Bez kumulatívneho splnenia vyššie uvedených podmienok povinný nemohol mať vedomosť o prípadnej existencii iného dlhu a preto jeho plnenie mohlo smerovať len na úhradu jeho dlhu z Notárskej zápisnice N 502/2015, Nz 40157/2015, NCRIs 41026/2015, zo dňa 3.11.2015, spísaná na Notárskom úrade v Leviciach notárom JUDr. Máriou Ivičičovou. Pokiaľ má dlžník voči veriteľovi len jeden dlh, nie je potrebné, aby platbu na úhradu dlhu ešte osobitne špecifikoval (VS alebo poznámkou), aby tak aj navonok prejavil svoju vôľu, ktorý dlh chce plniť. Zo skutočnosti, že dlžník má voči konkrétnemu veriteľovi len jeden dlh vyplýva, že prejav jeho vôle môže smerovať len k úhrade tohto jediného dlhu. Pokiaľ oprávnení 1/, 2/ namietajú, že sa súd nezaoberal plnením oprávneného nad rámec jeho dlhu vyplývajúceho z Notárskej zápisnice, tak táto skutočnosť nemá žiaden vplyv na túto exekučnú vec a toto plnenie bude povinný žiadať späť titulom bezdôvodného obohatenia na strane oprávnených 1/, 2/.“ Na základe vyššie uvedeného preto povinný navrhuje, aby súd sťažnosť oprávnených 1/, 2/ ako nedôvodnú zamietol a zaviazal oprávnených na náhradu trov konania povinného vo výške 185,33 EUR.
7. V zmysle § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
8. V zmysle § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
9. V zmysle § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
10. V zmysle § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
11. V zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
12. Po preskúmaní veci sa súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka, ktoré vyšší súdny úradník dostatočne, jasne a zrozumiteľne odôvodnil a dospel k záveru, že sťažnosť oprávnených je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť. Na margo uvedeného teda súd považuje skutkový stav zistený v danej veci vyšší súdnym úradníkom, za zistený správne a v náležitom rozsahu, pričom právne posúdenie aplikované na daný skutkový stav je vecne správne a zákonné. Súd na tomto mieste ešte poznamenáva, že s jednotlivými tvrdeniami povinného uvedenými v návrhu na zastavenie exekúcie, ako aj s tvrdeniami oprávnených uvedenými vo vyjadrení k návrhu povinného, sa vyšší súdny úradník riadne zaoberal a o ich relevantnosti prijal správny právny záver.
13. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 11. tohto odôvodnenia, súd nad rámec uvedeného k argumentácii oprávnených v podanej sťažnosti uvádza, že ustanovenie §61k ods. 1 Exekučného poriadku taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré súd exekúciu zastaví, pričom povinný,
ako nositeľ dôkazného bremena k svojim tvrdeniam, musí v návrhu na zastavenie exekúcie uviesť okolnosti, ktoré podľa neho, po vzniku exekučného titulu, spôsobili zánik vymáhaného nároku, zrušenie exekučného titulu alebo iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
14. V danej veci bola predmetom právneho posúdenia samotnej dôvodnosti návrhu povinného na zastavenie exekúcie kľúčová otázka, akým konkrétnym spôsobom sa započíta plnenie povinného pri existencii viacerých dlhov, ak povinný ako dlžník zaplatí čiastku, ktorá nepostačuje na splnenie všetkých jeho údajných dlhov u oprávnených. V tomto konkrétnom prípade sa teda jednalo o dlh povinného, na zaplatenie ktorého bol povinný zaviazaný v zmysle predloženého exekučného titulu, ako aj (údajný) dlh povinného, ktorý mal povinnému ako ručiteľovi vyplývať zo Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 01.01.2016. Súd si na tomto mieste dovolí poznamenať, že s dlhom vyplývajúcim z dotknutej Zmluvy o nájme nebytových priestorov, súd spája prívlastok „údajný“, a to práve z toho dôvodu, že ide o dlh, výška a dôvod vzniku ktorého je tvrdená len zo strany oprávnených, keď sa nejedná o judikovanú pohľadávku oprávnených voči povinnému, a preto súd v tomto konaní, rozhodujúc o sťažnosti oprávnených, nepristúpil v rámci právneho posúdenia veci k posudzovaniu, či tento dlh skutočne vznikol, a či na jeho zaplatenie majú mať oprávnení nárok práve voči povinnému. V rámci tohto konania bude preto súd posudzovať výlučne otázku, či bolo zo strany povinného náležite preukázané, že záväzok, núteného vymoženia ktorého sa voči povinnému oprávnení domáhajú v tomto exekučnom konaní, zanikol splnením zo strany povinného ešte pred samotným začatím exekučného konania alebo nie.
15. Poukazom na vyššie uvedené sa súd v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom prijatým vyšším súdnym úradníkom pojednávajúcim o tom, že nakoľko právna úprava čiastočného plnenia viacerých dlhov v podmienkach slovenského právneho poriadku v oblasti občianskoprávnych vzťahov chýba, je potrebné v súvislosti s obranou povinného uvedenou v návrhu na zastavenie exekúcie pristúpiť k náležitému skúmaniu a následnému preukázaniu, čo konkrétne resp. aký konkrétny dlh povinný jednotlivými čiastočnými úhradami (t.j. úhradou vo výške 3787,27 EUR zo dňa 31.12.2019, úhradou vo výške 4787,27 EUR zo dňa 01.02.2020, úhradou vo výške 3787,27 EUR zo dňa 20.02.2020 a úhradou vo výške 1000 EUR zo dňa 24.03.2020) vlastne plnil. Pri posudzovaní uvedeného je preto dôležité neprijať obranu povinného bez ďalšieho, t.j. bez reálneho zhodnotenia pravdivosti tvrdení povinného, ale je potrebné prihliadať aj na logickosť argumentácie povinného a jej samotnú nadväznosť na vyvrátenie alebo potvrdenie argumentácie oprávnených, keď je potrebné jednoznačne zo strany súdu odstrániť pochybnosť, že ide len o účelovú obranu povinného v snahe vyhnúť sa exekúcií vedenej v jeho neprospech.
16. Súd má po preskúmaní veci za to, že samotná obrana oprávnených, na ktorej je založená ich sťažnosť, postráda logickú súvislosť a dôvodnosť konania povinného. Oprávnení sa totiž v podanej sťažnosti bránia proti zastaveniu exekúcie tým, že i keď povinný neurčil aký dlh danými čiastočnými platbami uhrádzal (t.j. neurčil jednoznačne účel platby), táto jeho vôľa a úmysel majú byť zrejmé z konkludentného prejavu vôle povinného, keď výška jednotlivých platieb sa zhoduje s výškou fakturovanej mesačnej sumy nájomného z titulu Zmluvy o nájme nebytových priestorov, keď aj v minulosti rovnakým spôsobom povinný uhrádzal práve faktúrou oprávnených vyúčtované nájomné a prevádzkové náklady za nájom dotknutých nebytových priestorov. Na tomto mieste, s poukazom na zistený skutkový stav súd zdôrazňuje, že k čiastočným úhradám zo strany povinného došlo v dňoch i) 31.12.2019 vo výške 3787,27 EUR; ii) 01.02.2020 vo výške 4787,27 EUR; iii)20.02.2020 vo výške 3787,27 EUR; iv) 24.03.2020 vo výške 1000 EUR, t.j. v čase keď povinný už nebol konateľom a ani spoločníkom nájomcu. Predmetné platby povinný síce realizoval bez bližšej špecifikácie resp. písomnej informácie ohľadne ich účelu, avšak neuvedenie účelu platby nemôže byť automaticky a bez ďalšieho stotožňované s úhradou toho dlhu, ktorého úhrada je určovaná výlučne veriteľom, teda oprávnenými, pretože takéto právne posúdenie by v žiadnom prípade nemalo oporu v platnom právnom poriadku. Pri už spomínanej absencii zákonnej úpravy čiastočného plnenia viacerých dlhov v oblasti občianskoprávnych vzťahov je teda potrebné pristúpiť k použitiu analógie, avšak k takému jej použitiu, ktorá bude rešpektovať samotnú vôľu konajúceho subjektu, kde posúdenie jej prejavu musí byť náležite argumentačne zdôvodnené.
17. V rámci požadovaného náležitého odôvodnenia sa súd stotožňuje s právnym posúdením veci vyšším súdnym úradníkom, odvolávajúcim sa na právnu úpravu a súdnu prax práve v Českej republike, kde situáciu absencie právnej úpravy čiastočného plnenia viacerých dlhov v oblasti občianskoprávnych vzťahov riešili práve najvyššie súdne autority, ktoré dospeli k takémuto právnemu záveru: „V případě, že plnění nestačí na vyrovnání všech dluhů u téhož věřitele a že dlužník při plnění neurčil, který z více dluhů
(popřípadě v jaké části) chce vyrovnat, nepřechází právo volby, který z více dluhů byl uhrazen, popřípadě v jaké výši, na věřitele. Při splnění dluhu věřitel totiž může projevit svou vůli jen v (jednostranném) právním úkonu, kterým plnění přijme (vyžaduje-li to povaha předmětu plnění), a jeho případná vůle, na který z více dluhů si plnění započte (nestačí-li poskytnuté plnění na úhradu všech dluhů dlužníka), nemá žádnou právní relevanci. Při úvaze, který z dluhů byl za této situace vyrovnán, pak lze vycházet buď ze zásady priority (přednostního vyrovnání některého z více dluhů, založeného například na době jejich splatnosti, na úrovni jejich zajištění, na jejich povaze apod.), nebo ze zásady proporcionality (poměrného vyrovnání všech dluhů); nemůže-li se uplatnit zásada priority, neboť pravidla stanovená pro přednostní vyrovnání dopadají na více dluhů, je třeba postupovat podle zásady proporcionality.“ (bližšie Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. 21 Cdo 326/2004 zo dňa 7.7.2004). V odôvodnení ďalej Najvyšší súd ČR uviedol: „Z uvedeného však nelze dovozovat, že by otázka splnění více dluhů vzniklých z občanskoprávních vztahů, které má dlužník u téhož věřitele, nebyla v právu řešena. Dovolatel správně upozorňuje, že při jejím řešení nelze - s ohledem na ustanovení § 1 obchodního zákoníku - vycházet z ustanovení § 330 obchodního zákoníku, a obdobně to platí i o ustanovení § 254 odst.2 zákoníku práce. Neobsahuje-li zákon výslovnou úpravu, jak postupovat, a není-li možné vyjít ani z analogie (§ 853 občanského zákoníku), musí soud své rozhodnutí založit zejména na základních principech českého právního řádu, jimiž se řídí právní úprava občanskoprávních vztahů. Představuje-li splnění dluhu (soluce)
- jak uvedeno výše - v první řadě jednostranný právní úkon dlužníka, kterým poskytuje věřiteli předmět plnění s úmyslem splnit svou povinnost vyplývající ze závazku nebo z jiného občanskoprávního vztahu, vyplývá z toho též, že z více dluhů, které má dlužník u téhož věřitele, je vyrovnán (nestačí-li plnění na úhradu všech dluhů) ten z nich, o němž dlužník projeví při plnění úmysl jej splnit, tedy takovýdluh, o němž dlužník při plnění prohlásí nebo který dlužník při plnění jinak určí, že jej chce splnit. V případě, že plnění nestačí na vyrovnání všech dluhů u téhož věřitele a že dlužník při plnění neurčil, který z více dluhů (popřípadě v jaké části) chce vyrovnat, nepřechází ‚právo volby' , který z více dluhů byl uhrazen, popřípadě v jaké výši, na věřitele. Při splnění dluhu věřitel totiž může projevit svou vůli jen v (jednostranném) právním úkonu, kterým plnění přijme (vyžaduje-li to povaha předmětu plnění), a jeho případná vůle, na který z více dluhů si plnění započte (nestačí-li poskytnuté plnění na úhradu všech dluhů dlužníka), nemá žádnou právní relevanci.“ V citovanom rozhodnutí išlo o takúto konkrétnu situáciu: „V projednávané věci bylo zjištěno, že dlužník K. V. měl u žalovaného celkem tři dluhy z půjček, z nichž byl nejdříve splatný dluh z půjčky ze dne 22.4.1994 ve výši 250.000,- Kč, a že oba dluhy z půjček ze dne 25.1.1994 (ve výši 550.000,- Kč a ve výši 450.000,- Kč) byly splatné ve stejné době a byly zajištěny na v zásadě stejné úrovni (pomocí zástavního práva). Vzhledem k tomu, že dlužník K. V. zaplatil žalovanému celkem 600.000,- Kč, které nepostačovaly k vyrovnání všech jeho dluhů u žalovaného, aniž by při plnění prohlásil nebo jinak určil, který z uvedených dluhů (popřípadě v jaké výši) chce splnit, je nepochybné, že pohledávka z půjčky ze dne 25.1.1994, zajištěná sporným zástavním právem, nemohla být v plném rozsahu poskytnutým plněním vyrovnána. Uvedený závěr platí jak při použití zásady proporcionality (poměrného vyrovnání všech tří dluhů z poskytnutého plnění v celkové výši 600.000,- Kč), tak i při postupu podle zásady priority; o přednostním vyrovnání lze totiž důvodně uvažovat jen u nejdříve splatného dluhu (půjčky ze dne 22.4.1994 ve výši 250.000,- Kč), neboť u dluhů z půjček ze dne 25.1.1994 se přednostní vyrovnání některého z nich - s ohledem na to, že byly splatné ve stejné době, že byly zajištěny na v zásadě stejné úrovni (pomocí zástavního práva) a že jsou stejné povahy - nemůže uplatnit.“ Uvedený záver bol potvrdený ďalšími rozhodnutiami Najvyššieho súdu ČR napr. uznesením sp. zn. 26 Cdo 1649/2004 zo dňa 15.6.2005, uznesením sp. zn. 20 Cdo 1527/2009 zo dňa 22.2.2011, rozsudkom sp. zn. 28 Cdo 1128/2014 zo dňa 11.6.2014, rozsudkom sp. zn. 26 Cdo 687/2014 zo dňa 24.7.2014, ale aj inými rozhodnutiami Najvyššieho súdu ČR.
18. Súd konajúci o sťažnosti poukazom na vyššie uvedené zastáva názor, že závery uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR a ďalších označených judikátov sú použiteľné aj u v podmienkach nášho právneho poriadku, nakoľko Občiansky zákonník z roku 1964 je v Slovenskej republike naďalej účinný. Inými slovami povedané, súd dospel k právnemu záveru, že vôľa oprávnených, na ktorý z viacerých dlhov si plnenie povinného započítavajú, nemá žiadnu právnu relevanciu.
19. Pre prijatie záveru dôvodnosti návrhu povinného na zastavenie exekúcie bolo pre sťažnostný súd významné aj tvrdenie povinného spočívajúce v tom, že povinný v čase vykonávania jednotlivých úhrad už nepôsobil vo funkcii konateľa nájomcu (t.j. spoločnosti ENDOSERVICE - MAC, s.r.o.), a rovnako tak v tomto rozhodnom čase už nebol ani len spoločníkom nájomcu. Zároveň významná pre prijatie právneho záveru súdu bola aj skutočnosť, že zo strany oprávnených nebola preukázaná existencia dlhu práve povinného ako ručiteľa, keď súd priznal logickosť a dôvodnosť obrane povinného, že oprávnení k tomto
konaní v rámci svojej argumentácie náležite nepreukázali, že vôbec povinnému vznikol aj iný dlh, (a to práve z titulu ručenia) ako ten dlh, ktorý je na základe exekučného titulu vymáhaný v tomto exekučnom konaní. Tvrdenia oprávnených o tom, že povinný aj v minulosti vykonával úhrady nájomného a nákladov spojených s užívaním predmetu nájmu rovnakým spôsobom, t.j. práve vo výške vyúčtovane tou ktorou faktúrou oprávnených, nemôžu byť zo strany súdu vyhodnotené ako relevantné, nakoľko samotná výška úhrady nemôže bez ďalšieho určovať jej účel, a to už vôbec nie v prípade, keď sa táto výška úhrady zakaždým s tou ktorou fakturovanou výškou ani len nezhoduje (rozdiel minimálne v úhrade zo dňa 01.02.2020 a zo dňa 24.03.2020). V prospech samotnej logickosti a dôvodnosti argumentácie a obrany povinného taktiež nasvedčuje aj tá skutočnosť, že povinný od mesiaca august 2019 prestal úhrady poukazované v prospech oprávnených označovať poznámkou - číslo faktúry alebo nájomné, (keďže povinný bol spoločníkom nájomcu práve do 10.07.20190), a teda nebol žiaden dôvod, aby povinný od augusta 2019 uhrádzal za nájomcu (ktorého nebol spoločníkom a od 22.09.2018 ani konateľom) nájomné v prospech oprávnených vyúčtované faktúrami oprávnených, čo tiež len potvrdzuje, že účel platieb vykonávaných povinným po tom, ako prestal byť spoločníkom nájomcu sa zmenil, a už ho nemožno stotožniť s úhradou nájomného.
20. Nad rámec veci považuje súd ešte za potrebné dodať, že vyšší súdny úradník dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré povinný v návrhu na zastavenie exekúcie nastolil. Vyšší súdny úradník tak neponechal bez povšimnutia žiadne argumenty účastníkom exekučného konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, a sťažnosťou napadnuté uznesenie preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. V súvislosti s uvedeným súd ešte poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
21. Vzhľadom na zastavenie exekúcie, rozhodnutie o ktorom bolo sťažnostným súdom posúdené ako správne a zákonné, súd v tomto sťažnostnom konaní rozhodoval aj o trovách exekúcie.
22. V zmysle ust. § 199d ods. 2 Exekučného poriadku, povinný má voči oprávnenému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, ak mu súd na jeho návrh priznal ich náhradu v súvislosti s rozhodnutím o zastavení exekúcie z dôvodu, ktorý možno oprávnenému pričítať.
23. V zmysle § 199e vety prvej a druhej po bodkočiarku Exekučného poriadku ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene (§ 9 až 14 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov). Do začatia exekúcie má oprávnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia najviac vo výške odmeny za dva úkony právnej služby.
24. Konanie o návrhu povinného na zastavenie exekúcie je konanie sporovej povahy, v ktorom má v zásade právo na náhradu svojich trov len jedna zo strán tohto sporu, teda oprávnený alebo povinný. Nakoľko oprávnení v konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie neboli úspešní, keďže súd exekúciu zastavil, súd o ich nároku na náhradu účelne vynaložených trov nerozhodoval.
25. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení Exekučného poriadku o trovách exekúcie, súd priznal povinnému náhradu trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní. Súd konštatuje, že povinný má v tomto konaní o sťažnosti oprávnených, nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za úkon právnej služby v súlade s § 10 ods. 1, § 13a ods. 2 písm. c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v platnom znení, a to za úkon právnej služby - písomné vyjadrenie k sťažnosti. Súd
priznal povinnému trovy právneho zastúpenia v uplatnenej výške 185,33 EUR, (t.j. 1 x 1/2 z výpočtového základu - 11.627,25 EUR, čo predstavuje sumu 143,57 EUR za jeden úkon právnej služby, spolu s režijným paušálom pre rok 2021 vo výške 10,87 EUR + 20% DPH vo výške 30,89 EUR).
26. Súd sa však ďalej zaoberal aj trovami súdneho exekútora, t.j. konkrétne III. výrokovou vetou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia (keďže sťažnosť oprávnených smerovala voči dotknutému uznesenie v celom jeho rozsahu t.j. voči všetkým jeho výrokovým vetám), ktorú po preskúmaní považuje za potrebné zmeniť. Vyšší súdny úradník totiž pri zaviazaní oprávnených na náhradu trov exekúcie súdneho exekútora síce správne aplikoval ustanovenie § 22 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 68/2017 Z.z., avšak bez zohľadnenia, a následnej aplikácie aj odseku 2 dotknutého ustanovenia.
27. V zmysle § 250 ods. 2 CSP, ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení; v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu.
28. V zmysle § 35 ods. 1 tretia veta Exekučného poriadku, ak súd rozhoduje o trovách exekútora, účastníkom konania je aj exekútor.
29. V zmysle § 196 Exekučného poriadku, trovami exekútora sú odmena exekútora a náhrada hotových výdavkov ustanovených týmto zákonom.
30. V zmysle § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena a náhrada paušálnych výdavkov a nevyhnutných výdavkov spojených s vedením konania, ktoré nie sú kryté paušálnymi výdavkami. Výška odmeny exekútora pri exekúcii na vymoženie práva na peňažné plnenie sa určí ako percento z vymoženého plnenia a nemôže presiahnuť výšku vymáhaného nároku podľa stavu ku dňu vydania poverenia na vykonanie exekúcie.
31. V zmysle § 197 ods. 2 Exekučného poriadku, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrada výdavkov o daň z pridanej hodnoty.
32. V zmysle § 198 ods. 2 Exekučného poriadku, ak došlo k zastaveniu exekúcie, patrí exekútorovi náhrada výdavkov, ktorú znáša účastník konania povinný platiť trovy exekútora podľa tohto zákona. Ak exekútor pred zastavením exekúcie sčasti vymohol alebo prijal plnenie na uspokojenie vymáhaného nároku, patria mu aj trovy, ktoré si ponechal v súlade s § 60, a to v rozsahu, v akom prevyšujú náhradu výdavkov podľa prvej vety.
33. V zmysle § 199 Exekučného poriadku, výšku odmeny exekútora, náhrady výdavkov, preddavku na trovy exekútora a spôsob ich určenia ustanoví ministerstvo všeobecne záväzným právnym predpisom.
34. V zmysle ust. § 199c ods. 1 prvá veta, Exekučného poriadku, ak sa exekúcia ukončila z iného dôvodu ako pre vymoženie alebo splnenie vymáhaného nároku povinným a ide o dôvod, ktorý možno oprávnenému pričítať, alebo z dôvodu, pre ktorý prináleží exekútorovi vydať upovedomenie o zastavení exekúcie, platí trovy podľa § 198 ods. 2 oprávnený.
35. V zmysle § 22 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 68/2017 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona NR SR č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vykonávacia vyhláška“), exekútorovi patrí náhrada paušálnych výdavkov vo výške 60,-EUR.
36. V zmysle § 22 ods. 2 vykonávacej vyhlášky, ak sa vymáhaný nárok splní do uplynutia lehoty na podanie návrhu na zastavenie exekúcie, ktorý má podľa zákona odkladný účinok, alebo do uplynutia tejto lehoty nastane iný dôvod na ukončenie exekúcie, patrí exekútorovi náhrada paušálnym výdavkov podľa odseku 1 v rozsahu 50%.
37. Keďže dôvodom na zastavenie exekúcie bola skutočnosť, že oprávnení si voči povinnému uplatňovali nárok na vymáhanie peňažnej pohľadávky, ktorá však bola zo strany povinného riadne uhradená, a to ešte pred začatím exekučného konania, možno konštatovať, že dôvod zastavenia exekúcie je možné pričítať práve oprávneným. Súd preto v zmysle § 199c ods. 1 Exekučného poriadku, zaviazal náhradou trov súdneho exekútora oprávnených.
38. O výške náhrady trov exekúcie súdneho exekútora rozhodol súd tak, že priznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu paušálnych výdavkov. Súd prihliadol predovšetkým na základnú zásadu, vyjadrenú v § 197 Exekučného poriadku, že súdnemu exekútorovi náhrada paušálnych výdavkov patrí. Exekúcia proti povinnému bola ukončená zastavením, na základe návrhu povinného na zastavenie exekúcie, podaného v lehote podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. s odkladným účinkom, preto súd priznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu paušálnych výdavkov v rozsahu 50%, v zmysle § 22 ods. 2 vykonávacej vyhlášky, teda vo výške 30 EUR, zvýšených o daň z pridanej hodnoty v súlade s § 197 ods. 2 Exekučného poriadku vo výške 6 EUR (t.j. 20 % z 30,-EUR), čo spolu predstavuje sumu vo výške 36 EUR.
39. Poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).