Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Cob-50-2023.pdf
PDF · 138.51 KB
Case nature
Area
Subarea
6Cob/50/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej v spore žalobcu: DRON Industries s.r.o., so sídlom Mliečany 147, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 36 242 128, právne zastúpený: JUDr. Gejza Sidó, advokát, so sídlom Malá 13, 929 01 Dunajská Streda, proti žalovanému: SPV Granul, s.r.o., so sídlom Nová Osada 22, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 48 104 736, právne zastúpený: JUDr. Juraj Tibenský, advokát, so sídlom Štefánikova 15, 949 01 Nitra, o zaplatenie 57 300,80 eura, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 17Cb/7/2020 - 357 zo dňa 06.04.2022, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 17Cb/7/2020 - 357 zo dňa 06.04.2022 p o t v r d z u j e .
II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Dunajská Streda (ďalej ako „súd“ alebo aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 17Cb/7/2020 - 357 zo dňa 06.04.2022 (ďalej len ako „napadnutý rozsudok) v právnej veci žalobcu DRON Industries s.r.o., so sídlom Mliečany 147, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 36 242 128 (ďalej len ako „žalobca), proti žalovanému SPV Granul, s.r.o., so sídlom Nová Osada 22, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 48 104 736 (ďalej len ako „žalovaný“), o zaplatenie 57 300,80 eura, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 57 300,80 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (výrok II.).
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca odôvodnil svoju žalobu tým, že pôvodný veriteľ (spoločnosť ATAIR s.r.o., IČO: 36 256 978) postúpil svoju pohľadávku voči žalovanému na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 01.08.2019, pričom uvedené postúpenie žalovanému aj oznámil. Postúpená peňažná pohľadávka proti žalovanému vyplývala zo žalovaným neuhradených faktúr pôvodného veriteľa č. 719126, č. 817003, č. 817006, č. 817009, č. 817010, č. 817011 a č. 817013, ktoré spolu zneli na sumu 59 300,80 eura predstavujúcu cenu za dodanie TUP - alternatívneho paliva spoločnosťou ATAIR s.r.o. žalovanému v období 10/2017 - 04/2018. Žalovaný ku dňu podania žaloby neuhradil svoj peňažný záväzok z uvedených faktúr (až na jedinú úhradu 2 000 eur na faktúru č. 817006), preto žalobca navrhoval, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy 57 300,80 eura.
Dňa 23.04.2020 súd prvej inštancie vo veci vydal platobný rozkaz, ktorým uložil žalovanému povinnosť, aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatil žalobcovi istinu vo výške 57 300,80 eura
a náhradu trov konania vo výške 3 368 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 1 320,07 eura, proti ktorému žalovaný podal odpor. Žalovaný v odpore zo dňa 31.05.2020 poukázal na nezrovnalosti v jednotkových cenách tovaru, ktoré podľa jeho vyjadrenia mali byť dohodnuté inak než boli fakturované; žalovaný taktiež nesúhlasil so spôsobom deklarácie tovaru. Žalovaný ďalej uviedol, že má výhrady aj ohľadne samotného postúpenia pohľadávky na žalobcu a ohľadne výšky postúpenej pohľadávky, keďže mal za to, že spoločnosť ATAIR s.r.o. (ďalej tiež aj ako „pôvodný veriteľ“) nepostúpila pohľadávku na žalobcu v správnej výške, a to aj s poukazom na to, že samotný žalovaný eviduje voči spoločnosti ATAIR s.r.o. pohľadávku vyplývajúcu z uzavretej kúpnej zmluvy, ktorá nebola zo strany spoločnosti ATAIR s.r.o., t. j. postupcu žalovanej pohľadávky splnená ani v dodatočnej lehote. Žalovaný v doplnení odporu zo dňa 01.08.2020 argumentoval, že vo faktúrach za pyrolýzny koks (odpad) sa vyskytla vyššia jednotková cena za tonu predmetného materiálu, než bola medzi pôvodným veriteľom a žalovaným dohodnutá pre obdobie od 11/2016 do 4/2017 (cena bola pre uvedené obdobie stanovená na 40 eur/tona), čo podľa žalovaného spôsobovalo rozdiel v sume 15 185,40 eura s DPH. V tejto súvislosti žalovaný tiež namietal, že pôvodný veriteľ mu z uvedenej kúpnej zmluvy nedodal slamu v množstve 273 ton, čo predstavovalo tovar v hodnote 12 285 eur. O tieto sumy žiadal žalovaný znížiť žalobcovu pohľadávku uplatňovanú v tomto konaní. Žalovaný si taktiež uplatňoval voči žalobcovi sankciu (podľa jej obsahu zrejme zmluvnú pokutu) za nedodanie tovaru v zmysle článku VIII bod 1 zmluvy č. 4122014, a to vo výške 0,05 % z kúpnej ceny za každý aj začatý deň omeškania s dodávkou od 08/2016 do 31.08.2020 v celkovom rozsahu 9 025,80 eura.
Žalobca v replike z 04.11.2020 poukazoval na skutočnosť, že všetky faktúry žalované v tomto konaní obsahujú jednotkovú cenu 40 eur bez DPH/t TUP- alternatívneho paliva. K týmto faktúram žalobca zároveň doložil príslušné dodacie listy, na ktorých žalovaný potvrdzuje prevzatie dodaného materiálu v každom jednotlivom prípade. Žalobca mal preto za to, že ním tvrdená výška pohľadávky nebola žalovaným v tomto konaní účinne popretá v zmysle § 151 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „CSP“). Žalobca tiež poukazoval na ustanovenie § 407 ods. 3 zákona č. 513/1991 zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Obchodný zákonník“) s tým, že žalovaný dňa 10.10.2019 zaplatil časť pohľadávky z faktúry č. 817006 vo výške 2 000 eur. Žalobca ďalej tvrdil, že písomnosť z 07.10.2019, ktorou by žalovaný namietal predmetnú pohľadávku postúpenú na žalobcu, žalovaný žalobcovi nedoručil, pričom však aj pri domnienke doručenia tejto písomnosti sa v žiadnom prípade nejedná pri pohľadávke žalovaného voči spoločnosti ATAIR s.r.o. ako postupcovi o splatnú pohľadávku žalovaného, preto žalobca vzniesol hmotnoprávnu námietku nemožnosti započítania nesplatnej pohľadávky žalovaného voči postupcovi na splatnú pohľadávku žalobcu ako postupníka voči žalovanému podľa § 359 Obchodného zákonníka. Uvedené skutočnosti prezentované žalovaným preto podľa žalobcu nepredstavujú ani popretie jeho skutkových tvrdení, a ani hmotnoprávne námietky spôsobujúce zmenu, zánik alebo oslabenie práva žalobcu.
Žalovaný v duplike zo dňa 15.12.2021 namietal, že k žalobe neboli predložené žiadne zmluvy, ktoré by preukazovali právny vzťah medzi účastníkmi, resp. dohoda o akýchkoľvek objednaných dodávkach, ich rozsahu, cene, termíne plnenia a pod. Podľa názoru žalovaného bola rovnako strohá aj žaloba, v ktorej nie je uvedený žiaden bližší právny základ uplatneného nároku, ale len faktúry. Žalovaný namietal aj rozpor medzi deklarovaným a dodaným tovarom, jeho kvalitou a vlastnosťami, a to aj v súvislosti s cenou. Žalovaný tu prvýkrát navrhol ako svedka vypočuť pôvodného konateľa žalovaného W.. P. E..
V ďalších častiach odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie opísal obsah ďalších podaní strán sporu a ich prednesov na pojednávaniach vo veci samej, a ustálil, že žalobca svojimi skutkovými tvrdeniami a predloženými dôkazmi tak ako tieto vyplývajú zo žaloby a jej príloh na č.l. 1-132 spisu (predovšetkým faktúry pôvodného veriteľa č. 719126, č. 817003, č. 817006, č. 817009, č. 817010, č. 817011 a č. 817013, podpísané dodacie listy ku každej jednej dodávke tovaru vymedzenej ŠPZ nákladného vozidla a dodávaným množstvom TUP, zmluva o postúpení pohľadávky z 01.08.2019, oznámenie o postúpení pohľadávky) dostatočne preukázal vznik obchodného záväzkového vzťahu z ústne uzavretej kúpnej zmluvy/kúpnych zmlúv podľa § 409 Obchodného zákonníka, ktorý platne vznikol medzi pôvodným veriteľom (spoločnosť ATAIR s.r.o., IČO: 36 256 978) a žalovaným a spočíval na strane pôvodného veriteľa ako predávajúceho v jeho záväzku dodať žalovanému TUP (tuhý uhlíkový produkt) v dohodnutých množstvách a na strane žalovaného ako kupujúceho v záväzku zaplatiť za uvedený tovar kúpnu cenu. V konaní nebolo sporné a ani žalovaný nespochybňoval a nenamietal (viď vyhlásenie žalovaného na pojednávaní - zápisnica na č.l. 350 spisu), že zo strany pôvodného veriteľa
skutočne došlo k plneniu podľa uzavretých kúpnych zmlúv, t. j. k dodaniu tuhého uhlíkového produktu podľa jeho špecifikácie v jednotlivých faktúrach a na dodacích listoch na č.l. 5-126 spisu, čím si pôvodný veriteľ svoj zmluvný záväzok dodať objednaný tovar riadne splnil, pričom za toto reálne uskutočnené plnenie nebola zo strany žalovaného zaplatená kúpna cena v celom rozsahu vyúčtovanom predloženými faktúrami, a teda žalovaný si svoj záväzok zaplatiť cenu za dodaný tovar riadne a včas nesplnil, čím sa dostal do omeškania so zaplatením kúpnej ceny v zmysle § 365 Obchodného zákonníka. Súčet neuhradených (častí) faktúr predstavoval žalovanú sumu 57 300,80 eura. Súd prvej inštancie mal za to, že vykonanie úhrady 2 000 eur dňa 10.10.2019 na faktúru č. 817006 malo pritom nepochybne aj účinky uznania zvyšku záväzku z tejto faktúry podľa § 470 ods. 3 Obchodného zákonníka, čo žalovaný počas celého konania nespochybňoval. V súvislosti s príliš všeobecne koncipovanými námietkami žalovaného súd prvej inštancie uviedol, že uplatnený rozsah a obsah prostriedkov procesného útoku žalobcu postačovali v konaní na substancovanie a preukázanie podstatných skutkových okolností predmetného prípadu (objednanie, dodanie tovaru a nezaplatenie ceny za dodaný tovar), pričom na druhej strane rozsah a obsah procesných úkonov žalovaného odôvodnili v konaní použitie ust. § 151 ods. 1, 2 CSP, keď žalovaný vo svojich vyjadreniach k žalobcom tvrdeným skutkovým okolnostiam, ktoré sa týkali jeho konania alebo vnímania (na ktoré nemá vplyv ani zmena konateľa žalovaného), neuviedol žiadne konkrétne (substancované) vlastné tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé predmetné skutkové tvrdenia žalobcu účinne spochybniť, poprieť, resp. vyvrátiť.
Ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že kúpna cena bola určená dohodou medzi pôvodným veriteľom a žalovaným podľa § 409 ods. 2 Obchodného zákonníka vo výške jednotkovej ceny 40 eur bez DPH/1t TUP- alternatívneho paliva, t.j. v rovnakej výške, než o ktorej žalovaný v konaní tvrdil, že mala medzi stranami platiť aj v skoršom období 11/2016 do 4/2017. Nakoľko v predmetných faktúrach nebola kúpna cena účtovaná vo vyššej sume, než na akú sa odvolával aj samotný žalovaný ako na cenu medzi stranami zaužívanú, súd prvej inštancie považoval námietku žalovaného ohľadom výšky (jednotkovej) kúpnej ceny za neopodstatnenú. Pokiaľ žalovaný v podanom odpore uviedol, že nesúhlasil so spôsobom deklarácie dodávaného tovaru, súd posúdil túto námietku ako príliš široko koncipovanú (nie je z nej zrejmé konkrétne ktoré vlastnosti tovaru by chcel žalovaný takto namietať), ktorá počas celého konania nebola nijakým spôsobom upresnená a podložená, a preto napokon zostala bezpredmetná. Táto námietka pritom nebola zo strany žalovaného uplatňovaná ako vytknutie prípadnej vady tovaru v danom smere s konkrétnym nárokom z vadného tovaru (v medziach § 422 a nasl., § 436 a nasl. Obchodného zákonníka), preto ani teoreticky nemohla ovplyvniť existenciu a výšku žalovanej kúpnej ceny tovaru.
Zároveň mal za to, že aktívna vecná legitimácia žalobcu v spore bola žalobcom riadne preukázaná zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 01.08.2019 a oznámením o postúpení pohľadávky (č.l. 127-129 spisu), z ktorých vyplýva skutočnosť postúpenia v tomto konaní uplatňovanej pohľadávky (z predmetných faktúr č. 719126, č. 817003, č. 817006, č. 817009, č. 817010, č. 817011 a č. 817013 v celkovej sume 59 300 eur, a to ešte pred úhradou 2 000 eur na faktúru č. 817006 zo dňa 10.102019) pôvodného veriteľa - postupcu ATAIR s.r.o., na žalobcu - postupníka podľa § 524 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Občiansky zákonník“). V konaní nebola sporná vedomosť žalovaného o tomto postúpení pohľadávky prostredníctvom oznámenia postupcu. Doručenie predmetného oznámenia o postúpení pohľadávky žalovanému nebolo v konaní sporné a zároveň bolo priamo vyvoditeľné aj z následnej písomnej reakcie žalovaného zo dňa 07.10.2019 (viď list č.l. 188-189 s. spisu).
Súd prvej inštancie konštatoval, že počas celého konania nemal preukázané verifikovateľné hmotnoprávne doručenie listu žalovaného zo dňa 07.10.2019 žalobcovi ako postupníkovi (a tiež ani pôvodnému veriteľovi ako postupcovi), a teda ani to, že by žalovaný ako dlžník vôbec mohol podľa § 529 ods. 2 Občianskeho zákonníka použiť na započítanie voči postupníkovi namietané (proti)pohľadávky (v prípade že by tieto skutočne existovali v čase, keď mu bolo oznámené alebo preukázané postúpenie pohľadávky a zároveň by boli spôsobilé na započítanie - tieto otázky však neboli predmetom skúmania súdu v predmetnom konaní), pretože žalovaný počas celého konania nepreukázal, že by tieto (proti)pohľadávky žalobcovi ako postupníkovi oznámil bez zbytočného odkladu po oznámení postúpenia pohľadávky (napr. predmetným listom zo dňa 07.10.2019). Súd prvej inštancie mal za to, že bez preukázania splnenia uvedeného predpokladu ako jedného zo základných predpokladov pre účinné započítanie pohľadávok voči postupcovi podľa § 529 ods. 2 Občianskeho zákonníka preto žalovaný ani nemohol v konaní/počas konania účinne urobiť započítací prejav ohľadom jeho (proti)pohľadávok
voči postupcovi a vo svojich vyjadreniach z 02.09.2020 a z 06.04.2022. Súd prvej inštancie nemohol prihliadnuť na kompenzačnú námietku, prostredníctvom ktorej by mohol žalovaný v konaní/počas konania účinne započítať svoje (proti)pohľadávky voči postupcovi na žalobcovu pohľadávku, t. j. na prejav žalovaného obsiahnutý vo vyjadrení žalovaného zo dňa 02.09.2020 (č.l. 186 s. spisu) na započítanie tam uvádzaných (proti)pohľadávok, a preto tento započítací prejav a kompenzačná námietka žalovaného nijakým spôsobom nemohli ovplyvniť existenciu a oprávnenosť výšky žalobcovej pohľadávky v sume 57 300,80 eura.
Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný taktiež chcel vo svojom vyjadrení zo dňa 02.09.2020 použiť na započítanie svoju (proti)pohľadávku voči postupcovi, ktorá by mala spočívať v sankcii (podľa jej obsahu zrejme v zmluvnej pokute) za nedodanie tovaru v zmysle článku VIII bod 1 zmluvy č. 4122014, a to vo výške 0,05 % z kúpnej ceny za každý aj začatý deň omeškania s dodávkou tovaru od 08/2016 do 31.08.2020 v celkovom rozsahu 9 025,80 eura, avšak táto (proti)pohľadávka ani nebola predtým uvádzaná v liste žalovaného zo dňa 07.10.2019 (bez ohľadu na nepreukázanie jeho doručenia žalobcovi) a taktiež ani inak nebola žalobcovi ako postupníkovi oznamovaná bez zbytočného odkladu po oznámení postúpenia pohľadávky žalovanému, čo už samo osebe vylučuje možnosť následného (účinného) zápočtu tejto (proti)pohľadávky podľa § 529 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Popri uvedenom súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uzavrel, že obsah listu žalovaného zo dňa 07.10.2019 a súvisiace neskoršie pokusy vykonania započítacieho prejavu žalovaného ohľadom tam uvedenej (proti)pohľadávky (napr. v rámci jeho vyjadrenia zo dňa 02.09.2020, ako aj vyjadrenia zo dňa 06.04.2022 v prípade, keď by súd prvej inštancie nepoužil pri tomto vyjadrení sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 ods. 2 CSP), by nemohli znamenať účinný započítací prejav (účinnú kompenzačnú námietku), ktorý by bol spôsobilý ovplyvniť existenciu a výšku žalovanej pohľadávky žalobcu aj z nasledovných ďalších dôvodov. V konaní totiž nevyšlo najavo, že by zmluvný vzťah zo zmluvy č. 4122014 uzavretej medzi žalovaným a postupcom ATAIR s.r.o. mal akýmkoľvek spôsobom zaniknúť, a teda žalovanému v tomto vzťahu objektívne mohol vzniknúť iba nárok na dodanie chýbajúcej časti nepeňažného (už zaplateného) zmluvného plnenia (slamy) z uvedenej zmluvy (v prípade skutočného omeškania s týmto plnením, čo však nebolo predmetom skúmania v tomto konaní), nie však nárok na akékoľvek peňažné plnenie (vrátenie peňažného plnenia napr. z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, pri ktorom počas trvania platnej zmluvy objektívne nemohli byť splnené predpoklady obsiahnuté v § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka) ako pri zrušenej (zaniknutej) zmluve, čo by prípadne bolo možné započítať voči postúpenej žalovanej peňažnej pohľadávke podľa § 529 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V žiadnom prípade by preto neprichádzalo do úvahy započítanie akéhosi peňažného ekvivalentu prípadného chýbajúceho nepeňažného plnenia, resp. započítanie v uvedenej súvislosti dosiaľ nevzniknutej (a tým logicky i nesplatnej) peňažnej pohľadávky voči splatnej pohľadávke žalobcu podľa § 359 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie preto žalobe vyhovel v plnom rozsahu.
Záverom súd prvej inštancie k návrhom strán sporu na doplnenie dokazovania uviedol, že ich nepripustil, pretože buď na ich vykonaní strany sporu netrvali alebo ich vykonanie už súd nepovažoval za potrebné. Ďalšie argumenty strán sporu už súd prvej inštancie nepovažoval za rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej, preto sa s nimi ani osobitne nevysporiadal a odkázal na konštantnú judikatúru. Ďalej sa súd prvej inštancie podrobne zaoberal uplatnenými kompenzačnými námietkami žalovaného obsiahnutými v jeho vyjadrení doručenom na pojednávaní dňa 06.04.2022 (č.l. 319 - 350 s. spisu) s tým, že vo vzťahu k týmto ďalším prostriedkom procesnej obrany žalovaného z hľadiska hospodárnosti a účelnosti použil sudcovskú koncentráciu konania podľa ust. § 153 ods. 2 CSP v spojení s čl. 8, 17 CSP a z tohto dôvodu na prostriedky procesnej obrany žalovaného uplatnené na pojednávaní dňa 06.04.2022, t. j. po viac ako dvoch rokoch, ktoré ani nemohli relevantne ovplyvniť existenciu a výšku v tomto konaní žalovanej pohľadávky žalobcu, už neprihliadol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
3. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie v celom rozsahu, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a namietal, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného
a odvolacieho konania, prípadne napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaný v odvolaní poukazoval na skutočnosť, že spoločníkom všetkých zúčastnených spoločností, teda žalobcu, spoločnosti ATAIR s.r.o. ako pôvodného veriteľa a tiež aj žalovaného, bol v rozhodnom čase vystavenia faktúr (obdobie jeseň 2017 až jar 2018) N. V. a pôsobil tiež ako konateľ žalobcu a spoločnosti ATAIR s.r.o..
Argumentoval, že spoločnosť ATAIR s.r.o. ako pôvodný veriteľ z faktúr uplatnených v tomto konaní, mala pre žalovaného podľa zmluvy dodať slamu za cenu maximálne 45 eur za tonu bez DPH. V tejto súvislosti boli spoločnosti ATAIR s.r.o. uhradené dve platby dňa 20.11.2015 v sume 126 000 eur za dodávku slamy v množstve 3 000 ton pri cene 42 eur za tonu a 24 000 eur za dodávku slamy v množstve 600 ton pri cene 40 eur za tonu. Fakturovaná slama mala byť dodávaná postupne, jednalo sa tak fakticky o preddavkovú faktúru a úhradu. Uviedol, že spoločnosť ATAIR s.r.o. napriek preddavkovej úhrade žalovanému z celkového zaplateného množstva 3 600 ton dodala slamu len v rozsahu 1 410 ton, rozdiel tak predstavoval 2 190 ton, čo pri sume 40 eur za tonu predstavuje sumu 87 600 eur. Ďalej uviedol, že spoločnosť ATAIR s.r.o. opakovane vyzýval na plnenie zmluvy, k čomu však nedošlo a zdôraznil, že uvedené rovnako namietal aj vo vzťahu k žalobcovi ako postupníkovi, a to bezodkladne po postúpení pohľadávok dňa 07.10.2019. V námietkach však pôvodne vychádzal z nesprávnych údajov, nakoľko do dodaného množstva boli pôvodne započítané aj dodávky od iných dodávateľov slamy.
Žalovaný namietal, že spoločnosť ATAIR s.r.o. ako pôvodný veriteľ z faktúr uplatnených v tomto konaní mala pre žalovaného dodávať tuhý uhlíkový produkt (TUP) ako alternatívne palivo, a to v cenách po 40 eur za tonu bez DPH. Tento produkt vyrábaný aktuálnym žalobcom mal byť riadne certifikovaný a spĺňať normy pre alternatívne palivo, čo žalobca a spoločnosť ATAIR s.r.o. síce deklarovali ale nikdy nepreukázali. Žalovaný v dobrej viere v konanie spoločníka žalobcu N. ako výrobcu a dodávateľa
- spoločnosti ATAIR s.r.o., tento produkt spočiatku ďalej so ziskom obchodoval a predával svojím odberateľom za cenu 59,50 eura, teda so ziskom 19,50 eura na tone.
Zároveň namietal, že napriek dohode o cene, napríklad faktúrami č. 619111, 619109, 719110, 719108, 719107, 7194106, 719105, 719104, 719103 a 719102 spoločnosť ATAIR s.r.o. fakturovala za dodané TUP namiesto 40 eur jednotkovú cenu 52,90 eura za tonu. Spolu sa to týkalo dodaného množstva 844,10 ton a rozdielu v cene vo výške 12 654,50 eura, o ktorú sa spoločnosť ATAIR s.r.o. na úkor žalovaného bezdôvodne obohatila. Zdôraznil, že aj túto skutočnosť žalovaný namietal vo vzťahu k žalobcovi ako postupníkovi bezodkladne po oznámení postúpenia pohľadávok dňa 07.10.2019.
Žalovaný tiež poukazoval na to, že v dôsledku skutočnosti, že žalobca ani spoločnosť ATAIR s.r.o. nevedeli žalovanému dlhodobo doložiť certifikát k dodávanému produktu, odmietali odberatelia žalovaného tovar ďalej odoberať, čím mu vznikla škoda a že v danom čase mal zabezpečený a dohodnutý odber tovaru so spoločnosťou INTERKORP a.s. na obdobie ďalšieho roka v rozsahu 400 ton mesačne, čo však bolo podmienené dodaním certifikátu k výrobku, ktorý žalobca nevedel dodať, a preto mu vznikla škoda v podobe ušlého zisku za uvedený rok v rozsahu 405 600 eur.
S poukazom na uvedené skutočnosti žalovaný zastával názor, že bol v rámci svojej procesnej obrany oprávnený započítať voči pohľadávkam uplatneným žalobou, pôvodne patriacim spoločnosti ATAIR s.r.o., svoju pohľadávku voči spoločnosti ATAIR s.r.o. ako pôvodnému veriteľovi, a to titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za nedodanú zaplatenú slamu v zmysle úhrady zo dňa 20.11.2015 v sume 126 000 eur, a to v celom rozsahu, v akom sa vzájomne kryjú a voči pohľadávkam uplatneným žalobou svoju pohľadávku voči žalobcovi titulom náhrady škody za nedodanie certifikátu k dodanému produktu, a to v celom rozsahu, v akom sa vzájomne kryjú. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval koncentračnú zásadu, ktorú síce uplatniť mohol ale nemusel vzhľadom na závažnosť namietaných skutočností a okolností sporu.
4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 16.09.2022 s tým, že argumentoval, že žalovaný voči žalobcovi a/alebo pôvodnému veriteľovi pred podaním žaloby nikdy nenamietal, resp. nevyzýval na plnenie zo zmluvy, predmetom ktorej bolo dodanie slamy spoločnosťou ATAIR, s.r.o.. Pokiaľ išlo o list žalovaného zo dňa 07.10.2019 adresovaný pôvodnému veriteľovi (postupcovi), ako aj žalobcovi (postupníkovi), žalobca opakovane poukazoval na to, že žalovaný doručenie tohto listu žalobcovi a tiež pôvodnému veriteľovi alebo oznámenie (proti)pohľadávok žalobcovi po oznámení postúpenia žalovanej
pohľadávky, v konaní nepreukázal, v dôsledku čoho potom počas celého konania nebolo preukázané ani to, že by žalovaný ako dlžník vôbec mohol podľa § 529 ods. 2 Občianskeho zákonníka použiť na započítanie voči postupníkovi uvedené (proti)pohľadávky. Žalovaný teda počas celého konania nepreukázal, že by tieto (proti)pohľadávky žalobcovi ako postupníkovi oznámil bez zbytočného odkladu po oznámení postúpenia pohľadávky. Ďalej poukazoval na to, že vo vystavených faktúrach nebola kúpna cena účtovaná vo vyššej sume, než na akú sa odvolával sám žalovaný, ako na cenu medzi zmluvnými stranami zaužívanú (40 eur bez DPH/1 tona). K namietanému vzniku škody z dôvodu nepredloženia certifikátu k dodávanému produktu a v tomto rozsahu vznesenej kompenzačnej námietke žalovaným, žalobca uviedol, že žalovaný tento prostriedok procesnej obrany nepredložil včas, tiež, že nemá vplyv na existenciu a výšku nároku uplatnenú žalobcom v tomto konaní ako aj, že z tejto námietky žalovaného nebolo možné zistiť dostatočne zrozumiteľne a určito všetky relevantné skutočnosti pre posúdenie splnenia predpokladov pre možný vznik práva na náhradu škody a následný možný zápočet tohto nároku s uplatňovanou pohľadávkou žalobcu.
5. Ďalšie vyjadrenia strán neboli súdu doručené.
6. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo aj ako „krajský súd“) v zmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP, postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
7. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
8. Podľa § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
9. Podľa § 215 ods. 2 CSP, skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.
10. Podľa ust. § 359 Obchodného zákonníka proti splatnej pohľadávke nemožno započítať nesplatnú pohľadávku, ibaže ide o pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky.
11. Podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.
12. Podľa § 409 ods. 1 Obchodného zákonníka, kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje dodať kupujúcemu hnuteľnú vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na neho vlastnícke právo k tejto veci a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu.
13. Podľa § 409 ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmluve musí byť kúpna cena dohodnutá alebo musí v nej byť aspoň určený spôsob jej dodatočného určenia, ibaže strany v zmluve prejavia vôľu ju uzavrieť aj bez určenia kúpnej ceny. V tomto prípade je kupujúci povinný zaplatiť kúpnu cenu ustanovenú podľa § 448.
14. Podľa § 448 ods. 1 Obchodného zákonníka, kupujúci je povinný zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu.
15. Podľa § 448 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak cena nie je v zmluve dohodnutá a nie je určený ani spôsob jej určenia a ak je zmluva platná s prihliadnutím na § 409 ods. 2, môže predávajúci požadovať zaplatenie kúpnej ceny, za ktorú sa predával obvykle taký alebo porovnateľný tovar v čase uzavretia zmluvy za zmluvných podmienok obdobných obsahu tejto zmluvy.
16. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.
17. Podľa § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
18. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení.
19. Podľa § 529 ods. 1 Občianskeho zákonníka, námietky proti pohľadávke, ktoré mohol dlžník uplatniť v čase postúpenia, mu zostávajú zachované i po postúpení pohľadávky.
20. Podľa § 529 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dlžník môže použiť na započítanie voči postupníkovi aj svoje na započítanie spôsobilé pohľadávky, ktoré mal voči postupcovi v čase, keď mu bolo oznámené alebo preukázané postúpenie pohľadávky ( § 526), ak ich oznámil bez zbytočného odkladu postupníkovi. Toto právo má dlžník aj v prípade, že jeho pohľadávky v čase oznámenia alebo preukázania postúpenia neboli ešte splatné.
21. Po oboznámení sa s obsahom spisu, napadnutým rozsudkom a s konaním pred súdom prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s odvolaním žalovaného a vyjadrením žalobcu k odvolaniu, odvolací súd konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu napadnutom odvolaním, preto v súlade s § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP rozhodnutie presvedčivo a náležitým spôsobom odôvodnil, keď sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom. Súd prvej inštancie vykonané dôkazy správne vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozsudku. Na dôvody uvedené v napadnutom rozsudku odvolací súd v celom rozsahu odkazuje.
22. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku a s jeho skutkovými a právnymi závermi a v odôvodnení tohto rozhodnutia sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov a vyjadril sa k tým dôvodom odvolania, ktoré majú vplyv na rozhodnutie vo veci (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný v odvolaní v zásade len zopakoval svoju argumentáciu tvoriacu obsah jeho procesnej obrany v konaní pred súdom prvej inštancie
23. Z obsahu súdneho spisu mal odvolací súd preukázané, pričom ani nebolo v konaní sporné, že medzi žalovaným v právnom postavení kupujúceho a spoločnosťou ATAIR s.r.o. v právnom postavení kupujúceho boli uzatvorené kúpne zmluvy v ústnej forme, predmetom ktorých bol záväzok predávajúceho dodať žalovanému tovar - tuhý uhlíkový produkt na jednej strane a záväzok žalovaného ako kupujúceho za dodaný tovar zaplatiť dojednanú kúpnu cenu na strane druhej. Odvolací súd mal z predložených dodacích listov preukázané, že spoločnosť ATAIR s.r.o. dodala žalovanému tovar, ktorého dodanie následne fakturovala faktúrami č. 719126, č. 817003, č. 817006, č. 817009, č. 817010, č. 817011 a č. 817013, spolu v celkovej výške 59 300,80 eura. Z obsahu súdneho spisu mal odvolací súd preukázané, že dňa 01.08.2019 bola medzi spoločnosťou ATAIR s.r.o. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom uzavretá Zmluva o postúpení pohľadávky, predmetom ktorej bolo postúpenie pohľadávky v celkovej sume 59 300,80 eur špecifikovanej faktúrami č. 719126, č. 817003, č. 817006, č. 817009, č. 817010, č. 817011 a č. 817013 spolu so všetkými právami s ňou spojenými na žalobcu. V konaní nebolo sporné, že spoločnosť ATAIR s.r.o. ako postupca žalovanému oznámila postúpenie pohľadávky na žalobcu. Nebolo sporné, že dňa 10.10.2019 žalovaný žalobcovi zaplatil časť kúpnej ceny z faktúry č. 817006. Kúpnu cenu spolu v zostávajúcej výške 57 300,80 eura žalovaný žalobcovi nezaplatil. Žalovaný dodanie tovaru, tak ako bol špecifikovaný v sporných faktúrach č. 719126, č. 817003, č. 817006, č. 817009, č. 817010, č. 817011 a č. 817013 a v súvisiacich dodacích listoch vystavených pôvodným veriteľom nesporoval, v rámci procesnej obrany sa voči žalobou uplatnenému nároku bránil kompenzačnými námietkami.
24. K odvolacej námietke žalovaného, že si voči žalovanej pohľadávke žalobcu započítava pohľadávku voči spoločnosti ATAIR s.r.o. z titulu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za nedodanú slamu v zmysle zmluvy č. 4122014 v sume 126 000 eur, ktorú jej uhradil dňa 20.11.2015 s tým, že spoločnosť ATAIR s.r.o. opätovne vyzýval na plnenie zo zmluvy a túto pohľadávku oznámil vo vzťahu k postupcovi ako aj postupníkovi bezodkladne po oznámení postúpenia pohľadávok listom zo dňa 07.10.2019, odvolací súd uvádza, že na to, aby vôbec mohol žalovaný účinne započítať tvrdenú pohľadávku na
vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorú mal mať voči pôvodnému veriteľovi - spoločnosti ATAIR s.r.o., a to proti žalovanej pohľadávke, žalovaný musel primárne preukázať, že túto pohľadávku bez zbytočného odkladu oznámil žalobcovi ako postupníkovi. Žalovaný namietal, že žalobcovi ako postupníkovi oznámil uvedenú pohľadávku na započítanie listom zo dňa 07.10.2019 (č.l. 189 spisu). V zhode so súdom prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že uvedené tvrdenie žalovaný v konaní nijako nepreukázal a ani na preukázanie tohto tvrdenia nenavrhol doplniť dokazovanie. Žalobca zároveň v konaní doručenie listu zo dňa 07.10.2019 sporoval. Bolo potom dôkaznou povinnosťou žalovaného ako osoby, ktorá z tejto skutočnosti pre seba v konaní vyvodzovala priaznivé dôsledky preukázať, že bez zbytočného odkladu oznámil žalobcovi ako postupníkovi svoju pohľadávku na započítanie. Žalovaný však toto svoje tvrdenie nijako nepreukázal a v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. V konaní tak nebolo preukázané, že žalovaný bez zbytočného odkladu oznámil uvedenú pohľadávku na započítanie z titulu bezdôvodného obohatenia za nedodanie tovaru v rozsahu zaplatenej kúpnej ceny žalobcovi ako postupníkovi, čo bez ďalšieho vylučuje možnosť účinného zápočtu tejto tvrdenej pohľadávky žalovaného na pohľadávku žalobcu uplatnenú žalobou.
Odvolací súd sa zároveň stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že v konaní nebol ani preukázaný samotný nárok žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako si tento započítaval z dôvodu nedodania tovaru (slamy) v zaplatenom množstve pôvodným veriteľom. Nebolo sporné, že predmetná žalovaným tvrdená (proti)pohľadávka vznikla zo zmluvy uzavretej medzi žalovaným ako kupujúcom a spoločnosťou ATAIR s.r.o. ako predávajúcim, pričom jej predmetom bola povinnosť predávajúceho dodať žalovanému tovar - slamu a povinnosť žalovaného bola zaplatiť kúpnu cenu. Pokiaľ tak niektorá zo zmluvných strán svoju povinnosť nesplnila, druhej zmluvnej strane vznikol nárok domáhať sa tohto zmluvného plnenia, v prípade kupujúceho domáhať zo zmluvy dodania tovaru v dojednanom množstve. V konaní totiž nebolo tvrdené a ani preukázané, že by zmluva č. 4122014 uzavretá medzi žalovaným a spoločnosťou ATAIR s.r.o. zanikla alebo bolo od nej odstúpené. Samotný vznik nároku žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, a teda existencia pohľadávky žalovaného z tohto titulu voči pôvodnému veriteľovi, tak nebola v konaní preukázaná.
Postúpenie pohľadávky právne postavenie dlžníka - žalovaného nezhoršuje a nemení ho. Právna úprava jeho vzťahu k novému veriteľovi (postupníkovi) obsiahnutá v ustanovení § 529 Občianskeho zákonníka zachováva právo námietok, ktoré mohol uplatniť proti pohľadávke v čase jej postúpenia i voči novému veriteľovi. Dlžník tak môže proti novému veriteľovi namietať na započítanie svoju pohľadávku, a to vtedy, ak ide o pohľadávku spôsobilú na započítanie, ide o pohľadávku, ktorú mal voči postupcovi v čase, keď mu bolo postúpenie oznámené alebo preukázané a existenciu pohľadávky oznámil bez zbytočného odkladu postupníkovi. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 08. 2018, sp. zn. 2 Cdo 150/2017 pritom „z časového určenia lehoty „bez zbytočného odkladu“ je potrebné vyvodiť, že ide o veľmi krátku lehotu, ktorou je mienené bezodkladné, nemeškajúce, bezprostredné či okamžité konanie smerujúce k splneniu povinnosti či k urobeniu právneho úkonu alebo iného prejavu vôle, pričom doba trvania lehoty bude závisieť od okolností konkrétneho prípadu. Pokiaľ osoba, ktorej je takáto lehota určená, bez zbytočného odkladu nekoná, bude mať zbytočný odklad (nedôvodná nečinnosť) pri príprave splnenia povinnosti či urobenia právneho úkonu, ktoré sú na túto lehotu viazané, ten dôsledok, že právne účinky spojené s dodržaním lehoty nenastanú“.
S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní nepreukázal existenciu tvrdenej pohľadávky spôsobilej na započítanie voči pôvodnému veriteľovi a zároveň nepreukázal, že bez zbytočného odkladu v zmysle § 529 ods. 2 Občianskeho zákonníka oznámil žalobcovi ako postupníkovi pohľadávku, ktorú mal mať voči spoločnosti ATAIR s.r.o. ako postupcovi v čase, keď mu bolo oznámené alebo preukázané postúpenie pohľadávky, v dôsledku čoho bol vylúčený zánik pohľadávok započítaním. Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú.
25. K odvolacej námietke žalovaného, že žalovaný mal voči spoločnosti ATAIR s.r.o. ako pôvodnému veriteľovi tiež pohľadávku z titulu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to z dôvodu fakturovania (faktúrami č. 619111, 6191096, 719110, 719108, 719107, 719106, 719105, 719104, 719103 a 719102) vyššej než dojednanej kúpnej ceny za 1 tonu tovaru - tuhého uhlíkového produktu (dojednaná cena bola vo výške 40 eur/tona, fakturovaná cena bola vo výške 52,90 eura/tona), odvolací súd uvádza, že žalovaný nepreukázal, že žalobcovi ako postupníkovi oznámil uvedenú pohľadávku na započítanie bezodkladne po tom, ako mu bolo oznámené alebo preukázané postúpenie žalovanej pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalobcu. K tomu odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že žalovaný
v konaní nepreukázal, že žalobcovi ako postupníkovi doručil list zo dňa 07.10.2019, ktorým by mu existenciu tejto pohľadávky oznamoval, pričom dôkazné bremeno bolo na žalovanom. Žalovaný tak v konaní nepreukázal, že by bez zbytočného odkladu oznámil žalobcovi ako postupníkovi túto tvrdenú pohľadávku na započítanie z titulu bezdôvodného obohatenia z dôvodu úhrady vyššej než dojednanej kúpnej ceny, čo bez ďalšieho vylučuje možnosť účinného zápočtu tejto tvrdenej pohľadávky žalovaného na pohľadávku žalobcu uplatnenú žalobou. Nad rámec uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že z vykonaného dokazovania mal zhodne so súdom prvej inštancie preukázané, že samotná žalovaná pohľadávka na zaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar - tuhý uhlíkový produkt voči žalovanému, ktorá bola z pôvodného veriteľa na žalobcu postúpená na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 01.08.2019 vyplynula z odlišných faktúr, a to faktúr č. 719126, č. 817003, č. 817006, č. 817009, č. 817010, č. 817011 a č. 817013, z ktorých zároveň vyplynula cena za jednu tonu tovaru vo výške 40 eur bez DPH, teda vo výške, ktorá bola tvrdená aj žalovaným. Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú.
26. K odvolacej námietke žalovaného, že si voči žalovanej pohľadávke žalobcu započítava pohľadávku z titulu nároku na náhradu škody v podobe ušlého zisku, ktorá mala žalovanému vzniknúť v príčinnej súvislosti s nedodaním certifikátu k dodanému tovaru - tuhému uhlíkovému produktu žalobcom ani spoločnosťou ATAIR s.r.o. a že súd prvej inštancie pri posúdení tejto námietky nesprávne aplikoval koncentračnú zásadu, odvolací súd uvádza, že s poukazom na ustanovenie § 153 ods. 1 CSP strany sporu sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, pričom ich nemožno považovať za včasne uplatnené, ak ich strana sporu mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo a so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Koncentrácia konania je efektívnym nástrojom racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Ak strana nepredložila prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, súd nemusí (fakultatívne) na ne prihliadnuť. V danom prípade si žalovaný kompenzačnú námietku voči žalovanej pohľadávke vo vzťahu k tvrdenej pohľadávke žalovaného z titulu náhrady škody uplatnil až v podaní doručenom súdu prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 06.04.2022. Súd prvej inštancie pritom žalovanému uznesením č.k. 17Cb/7/2020 - 176 zo dňa 06.08.2020 umožnil doplniť odpor zo dňa 29.05.2020 a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (uznesenie doručené žalovanému dňa 23.08.2020), zároveň žalovanému zaslal repliku žalobcu zo dňa 04.11.2020 spolu s výzvou súdu zo dňa 25.11.2020 na vyjadrenie v lehote 10 dní od doručenia výzvy, ktorá obsahovala aj poučenie o tom, že na neskôr označené a predložené tvrdenia a dôkazy súd nemusí prihliadnuť, ktorá bola žalovanému doručená dňa 11.12.2020. Napriek uvedenému, žalovaný v spore vzniesol nové meritórne tvrdenia až v podaní doručenom súdu ako aj protistrane na pojednávaní konanom dňa 06.04.2022. Zároveň, najmä vo vzťahu k tvrdenej škode, sa jednalo o úplne nové tvrdenie žalovaného, pričom posúdenie splnenia predpokladov pre možný vznik práva na náhradu škody by zakladalo potrebu odročenia pojednávania a ďalších úkonov, prípadne dokazovania v prebiehajúcom spore. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na to, že v spoločnosti žalovaného došlo k mnohým zmenám a doklady musel dohľadávať a aktuálny konateľ žalovaného bol dlhodobo práceneschopný, odvolací súd uvádza, že aj vzhľadom na časový odstup od realizovanej výzvy súdu aj s poučením o možnosti súdu na neskoro označené a predložené tvrdenia a dôkazy neprihliadnuť, žalovaným uvádzané dôvody nemožno považovať za osobitné dôvody (objektívnej alebo subjektívnej povahy), ktoré by mu bránili vo včasnom uplatnení predmetných prostriedkov procesnej obrany, a to v lehote primeranej pred nariadeným pojednávaním. Odvolací súd mal za to, že práve v takejto situácii je dôvodné uplatnenie koncentrácie konania, kedy súd neakceptuje nové (dovtedy stranou nevznesené, resp. doplnené) prostriedky procesnej obrany, a to najmä s poukazom na skutočnosť, že ich akceptácia by viedla k odročeniu pojednávania. Odvolací súd tak dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne upriamil pozornosť na použitie zásady koncentrácie. Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú.
27. K odvolacej námietke žalovaného, že v rozhodnom čase vystavenia faktúr bol spoločníkom žalobcu, žalovaného a spoločnosti ATAIR s.r.o. N. odvolací súd uvádza, že táto skutočnosť nebola bez ďalšieho pre meritórne posúdenie veci podstatná vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu voči žalovanému a na vyhodnotenie dôvodnosti a oprávnenosti procesnej obrany žalovaného v konaní nemala žiadny vplyv. Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú.
28. Záverom odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16.11.2011, sp. zn. 6Cdo 145/2011).
29. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP potvrdil, keďže neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané žalovaným.
30. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
31. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, odvolací súd mu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
32. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).