Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_9Csp-90-2020.pdf
PDF · 169.06 KB
Case nature
Area
Subarea
9Csp/90/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Janou Tomášovou v právnej veci žalobcu: M. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXXXXX, XXX XX E., zast. JUDr. Petrom Vachanom, advokátom, so sídlom Pavla Mudroňa 1191/5, 010 01 Žilina, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava IČO: 42 185 190, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2 250,- eur s prísl., takto
rozhodol:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 2 250,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2 250,- eur od 09.09.2020 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a.
Žalobkyni vo vzťahu k žalovanému priznáva náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 20.08.2020 domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd žalovaného zaviazal zaplatiť jej sumu 2 250,- eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 20.08.2020 do zaplatenia a na náhradu trov konania.
Podanie žaloby odôvodnila tým, že medzi ňou v pozícii dlžníka a žalovaným v pozícii veriteľa bola dňa 04.02.2009 uzavretá zmluva o úvere č. XXXXXXX (zmluva o úvere X), na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 2 700,- eur za poplatok vo výške 810,- eur, ktorý sa zaviazala vrátiť v dvoch mesačných splátkach po 1 755,- eur. Uvedená zmluva o úvere neobsahuje nasledovné predpísané náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov: konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.
Keďže uvedená zmluva o úvere č. 1 neobsahuje predpísané náležitosti, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z klientskej zóny k uvedenej zmluve o úvere vyplýva, že žalobca uhradil na splatenie dlžnej sumy z tejto zmluvy o úvere č. X sumu vo výške 20 766,01 eur.
Medzi žalobkyňou v pozícii dlžníka a žalovaným v pozícii veriteľa bola dňa 25.06.2009 uzavretá zmluva o úvere č. XXXXXXX (zmluva o úvere X), na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 350,- eur za poplatok vo výške 346,- eur, ktorý sa zaviazala vrátiť v 12 mesačných splátkach po 58,- eur. Uvedená zmluva o úvere neobsahuje nasledovné predpísané náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov: konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok
Keďže uvedená zmluva o úvere č. 2 neobsahuje predpísané náležitosti, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z klientskej zóny k uvedenej zmluve o úvere vyplýva, že žalobkyňa uhradila na splatenie dlžnej sumy z tejto zmluvy o úvere č. X sumu vo výške 3 494,- eur.
Medzi ňou a žalovaným bola dňa 27.07.2018 uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX. Uvedená zmluva o úvere č. X predstavuje tzv. refinančný alebo konsolidačný úver, na základe ktorej žalovaný sčítal zostatok neuhradenej dlžnej sumy zo zmluvy o úvere č. X a zo zmluvy o úvere č. X a tento súčet týchto dlžných súm vo výške 23 550,- eur, predstavuje predmet refinančného úveru, ktorý sa zaviazala splatiť v 157 mesačných splátkach po 150,- eur. Súčasťou zmluvy o úvere č. X je aj dohoda o započítaní pohľadávok zo dňa 27.07.2018, z ktorej vyplýva, že zostatok dlžnej sumy zo zmluvy o úvere č. X bol vo výške 3 200,- eur a zostatok zo zmluvy o úvere č. X bol vo výške 20 350,- eur, súčet dlžných sumu teda predstavuje sumu spolu vo výške 23 550,- eur, ktorá je predmetom zmluvy o úvere č. X. Z potvrdenia z klientskej zóny vyplýva, že uhradila na základe zmluvy o úvere č. X sumu vo výške 2 250,- eur.
Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 27.07.2018, na základe ktorej jej neboli poskytnuté žiadne finančné prostriedky a ktorá je tzv. refinančným úverom napriek tomu, že žalovaný v zmluve o úvere č. X uvádza, že ide o bezúčelový spotrebiteľský úver predstavuje absolútne neplatný právny úkon.
Žalovaný podľa potvrdenia z klientskej zóny v rozpore s dobrými mravmi za poskytnutý úver vo výške 2 700,- eur pri zmluve o úvere č. X požadoval celkovú dlžnú sumu vo výške 36 428,32 eur, z ktorej bolo splatené 20 766,01eur, napriek tomu ku dňu podpísania zmluvy o úvere č. X vyčíslil dlžnú sumu zo zmluvy o úvere č. X vo výške 23 350,- eur a podľa potvrdenia z klientskej zóny v rozpore s dobrými mravmi za poskytnutý úver vo výške 350,- eur pri zmluve o úvere č. X požadoval celkovú dlžnú sumu vo výške 5 811,65 eur, z ktorej bolo splatené 3 494,- eur, napriek tomu ku dňu podpísania zmluvy o úvere č. X vyčíslil dlžnú sumu zo zmluvy o úvere č. X vo výške 3 200,- eur. Takéto konanie je v rozpore so vžitými tradíciami a vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky a zároveň ide o úžerné protiplnenie.
Banková rada NBS ako druhostupňový orgán v oblasti dohľadu a ukladania sankcií na finančnom trhu voči dohliadaným subjektom svojím rozhodnutím zo dňa 12.12.2018 Číslo: J.-XXX-XXX-XXX, uložila obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. zákaz predkladať spotrebiteľom na podpis refinančné úvery, predmetom ktorých je splatenie dlžnej sumy vyčíslenej v rozpore so zákonom. Žalovaný ako dohliadaný subjekt zaslal spotrebiteľovi aj ponuku, ktorá spočívala v tom, že pokiaľ spotrebiteľ nedisponuje dostatočnými finančnými prostriedkami na úhradu požadovaného celého dlhu alebo jeho časti, tak účastník konania (dohliadaný subjekt) ponúkal spotrebiteľovi refinancovanie pôvodného spotrebiteľského úveru zo zmluvy o úvere novým spotrebiteľským úverom účelovo viazaným na úhradu účastníkom konania uvádzanej (účastník konania vyžadovanej) dlžnej sumy spotrebiteľa, čím táto obchodná praktika mohla podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa, ktorý sa na základe nekalej obchodnej praktiky účastníka konania mohol rozhodnúť uhradiť neexistujúci nárok účastníka konania, prípadne uzatvoriť zmluvu na nový spotrebiteľský úver na účely refinancovania neexistujúcich pohľadávok účastníka konania.
Z vyššie uvedených dôvodov jednoznačne vyplýva, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 27.07.2018 je s poukazom na citované zákonné ustanovenia absolútne neplatný právny úkon. Z potvrdenia z klientskej zóny vyplýva, že žalobca uhradil na túto zmluvu o úvere sumu vo výške 2 250,- eur, ktorá predstavuje bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu, ktorým sa žalovaný s poukazom na ustanovenie § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka obohatil bezdôvodne na úkor žalobcu.
2. Vo veci súd rozhodol v skrátenom konaní vydaním platobného rozkazu č.k. 9Csp/90/2020-23 zo dňa 27.08.2020. Žalovaný podal proti platobnému rozkazu v zákonnej lehote odpor. Jeho podanie odôvodnil tým, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia, avšak toto ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní o tom či sa prizná primerané finančné zadosťučinenie a v akej výške je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení.
Má za to, že predmetné rozhodnutie súdu, ktoré uvádza žalobca má dostatočný sankčný charakter v zmysle individuálnej a generálnej prevencie. Považuje vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu prípadne priznanú náhradu finančného zadosťučinenia za neprimerane prísnu a založenú na svojvoľnom a arbitrárnom výklade práva. Priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Porušenie práve by nebolo možné napraviť inak napríklad v tom prípade, ak by žalobcovo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo premlčané. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochranu nie len jeho deklaráciu. Má za to, že opätovné sankcionovanie by bolo vzhľadom na prechádzajúce konanie neprimerane prísne. Ďalej je toho názoru, že žalobcovi žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevznikla a preto jeho priznanie by malo za následok spôsobenie hrubej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami veriteľa a spotrebiteľa, a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu.
Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Primerané finančné zadosťučinenie predstavuje peňažnú protihodnotu nemajetkovej ujmy, no nepredstavuje náhradu za uplatnené finančné plnenie alebo prípadnú náhradu škody. Priznanie žalobkyne požadovaných finančných prostriedkov by prichádzalo do úvahy v tých prípadoch, keď porušenie práva už nie je možné napraviť inak. Žalobca bol vo svojich konaniach úspešný, a preto už raz došlo k náprave porušeného práva. Požiadal, aby pri posudzovaní žalobcom uplatneného práva posudzoval konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu žalobcu a žalovaného a pri rozhodovaní vzal do úvahy aj konanie žalobcu, ktorý sa domáha vydania finančného zadosťučinenia napriek tomu, že sám konal v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásil, že súhlasí s obsahom Zmluvy, bol oboznámený so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru; nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Žalobca svojim podpisom na Zmluve ďalej prehlásil,
že si Zmluvu prečítal, že ju uzatvoril vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. Žalobca mal možnosť si Zmluvu pred jej podpisom prečítať. Teda poskytol žalobcovi úver v dobrej viere, že sú mu známe zmluvné dojednania.
V ďalšom uviedol, že za spornú považuje aj výšku požadovanej náhrady finančného zadosťučinenia. Žalobca nijako relevantne neodôvodnil výšku požadovaného finančného zadosťučinenia (odhadom určené), ktoré určite nie je primerané a čo teda považuje za primeranosť.
Podľa ustanovenia § 3 ods. 5 ZoS je zákonným ustanovením s relatívne vágnou hypotézou. Predpoklady priznania finančného zadosťučinenia sú nasledujúce: porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej ZoS a osobitnými predpismi, úspešné uplatnenie porušeného práva alebo povinnosti, primeranosť zadosťučinenia, zodpovedná osoba. Všetky vyššie uvedené predpoklady priznania finančného zadosťučinenia musia byť naplnené kumulatívne, t. j. nepostačuje naplnenie len niektorých z nich, ale musia byť naplnené všetky súčasne. Vágnosť pojmu „primeranosť“ umožňuje subjektívny výklad a v praxi spôsobuje aplikačné problémy. V zákone nie je bližšie konkretizované podľa akých kritérií sa má posudzovať, či je priznanie finančného zadosťučinenia primerané. Účelom predmetného ustanovenia je často deklarovaná generálna prevencia, ponímaná najčastejšie ako prostriedok zamedzenia zneužívania silnejšieho postavenia dodávateľa v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia však nemá a nesmie slúžiť ako prostriedok ospravedlňujúci ľahostajnosť spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právneho vzťahu s dodávateľom bez toho, aby sa sám zaujímal o svoje povinnosti plynúce mu z existujúceho záväzkovo - právneho vzťahu. Dodávateľ spotrebiteľa (v danom prípade Žalovaný Žalobcu) nijakým spôsobom nenútil vstúpiť do záväzkovo - právneho vzťahu a vo väčšine prípadov mu umožní sa so zmluvnými dojednaniami oboznámiť. Skutočnosť, že spotrebiteľ (Žalobca) neprejavuje absolútne žiaden záujem oboznámiť sa so zmluvnými ustanoveniami a pochopiť ich obsah nemôže byť automaticky na ujmu dodávateľa. Primerané finančné zadosťučinenie ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry nesleduje reparačnú funkciu, tak ako je to v prípade náhrady škody.
Primerané finančné zadosťučinenie má nesporne sankčnú funkciu a jeho cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti (v zmysle generálnej prevencie). Sankčná funkcia primeraného finančného zadosťučinenia teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej funkcie, teda funkciu preventívnu. Nemožno však opomenúť, že práve inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou. Preventívna funkcia primeraného finančného zadosťučinenia má pôsobiť naprieč existujúcich spotrebiteľských prácnych vzťahov, t. j. má pôsobiť aj na dodávateľa ale aj na spotrebiteľa. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému subjektu, t. j. aj subjektu správajúcemu sa ľahostajne v žiadnom prípade nemožno chápať ako pozitívne preventívne pôsobenie. Práve naopak, takýto postup v aplikačnej praxi súdov by mal za následok ľahostajnosť každého spotrebiteľa, ktorý dôverujúc bezhraničnej ochrane súdov, bude vstupovať do akéhokoľvek právneho vzťahu bez toho, aby sa spoliehal aj na vlastný úsudok. V prípade, ak bola spotrebiteľovi skutočne spôsobená ujma sa do popredia dostáva kompenzačná funkcia (restitutio in integrum), t. j. navrátenia do predošlého stavu. V danom prípade bolo žalobcovi priznané právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, a teda nie je čo kompenzovať.
Považuje finančné zadosťučinenie uplatnené žalobcom (vo výške 2 250,- EUR spolu s úrokom) za poskytujúce ochranu a ospravedlňujúce ľahostajnosť Žalobcu. Takto priznané finančné zadosťučinenie nie je možné považovať za žiadnych okolností za primerané a spravodlivé, pretože ide len o niekoľkonásobné uplatnenie a priznanie sumy bezdôvodného obohatenia. Určenie konkrétnej výšky je síce vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov, ktoré sú povinné individuálne posúdiť každý jednotlivý prípad s ohľadom na kritériá stanovené v zákone, avšak tieto sú povinné priznanú výšku finančného zadosťučinenia aj riadne odôvodniť s poukazom na nemateriálnu ujmu, ktorá spotrebiteľovi vznikla. Vo vnútroštátnom prostredí môže byť teda vytvorený a aplikovaný vlastný model sankcionovania tak, aby bola možná náprava súladná s právnym poriadkom
Uznesením č.k. 9Csp/90/2020-33 zo dňa 30.09.2020 súd platobný rozkaz zrušil a vo veci nariadil pojednávanie.
3. Súd sa oboznámil so žalobou a jej prílohami a to zmluvami o úvere, dohodou o započítaní pohľadávok, potvrdeniami z klientskej zóny, písomnými vyjadreniami strán sporu a zistil tento skutkový stav veci:
4. Medzi stranami sporu bola dňa 04.02.2009 uzatvorená Zmluva o úvere č. XXXXXXX. Jej predmetom bolo poskytnutie dlžníkovi bezúčelového úveru vo výške 2 700,- eur. Úver bol splatný v 2 mesačných splátkach vo výške 1 755,- eur spolu s príslušným poplatkom vo výške 810,- eur. Úver mala žalobkyňa splácať počnúc dňom 03.03.2009.
Z potvrdenia z klientskej zóny žalobcu vyplýva, že pokiaľ sa jedná o zmluvu č. XXXXXXX zo dňa 04.02.2009, bol úver poskytnutý vo výške 2 700,- eur. Celková dlžná suma bola 36 428,32 eur. Žalobkyňa splatila sumu 20 768,01 eur.
5. Medzi stranami sporu bola dňa 25.06.2009 uzatvorená Zmluva o úvere č. XXXXXXX. Jej predmetom bolo poskytnutie dlžníkovi bezúčelového úveru vo výške 350,- eur. Úver bol splatný v 12 mesačných splátkach vo výške 58,- eur spolu s príslušným poplatkom vo výške 346,- eur. Úver mala žalobkyňa splácať počnúc dňom 01.08.2009.
Z potvrdenia z klientskej zóny žalobcu vyplýva, že pokiaľ sa jedná o zmluvu č. XXXXXXX zo dňa 25.06.2009, bol úver poskytnutý vo výške 350,- eur. Celková dlžná suma bola 5 811,65 eur. Žalobkyňa splatila sumu 3 494,- eur.
6. Medzi stranami sporu bola dňa 27.07.2018 uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX. Jej predmetom bolo poskytnutie dlžníkovi bezúčelového úveru vo výške 23 550,- eur. Úver bol splatný v 157 mesačných splátkach vo výške 150,- eur. Splatnosť. 1. splátky bola 28.08.2018, konečná splatnosť úveru bola 28.08.2031. Výška RPMN bola uvedená 0 % a priemerná hodnota RPMN 3,26 %. Výška úroku bola 0 %.
7. Podľa dohody o započítaní pohľadávok zo dňa 27.07.2018 uzatvorenej medzi stranami sporu, dňa 25.06.2009 dlžník a veriteľ uzavreli Zmluvu o úvere č. XXXXXXX a dňa 04.02.2009 Zmluvu o úvere č. XXXXXXX. Ku dňu podpísania tejto dohody podľa zmluvy 1. zvyšný záväzok dlžníka je vo výške 3 200,- eur a podľa zmluvy 2. vo výške 20 350,- eur. Veriteľ a dlžník uzavreli dňa 27.07.2018 Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX na základe ktorej sa veriteľ zaviazať poskytnúť dlžníkovi úver vo výške 23 550,- eur. Veriteľ a dlžník sa dohodli na započítaní pohľadávky dlžníka voči pohľadávke veriteľa. Pohľadávka veriteľa zaniká v zmysle zmluvy X v rozsahu 3 200,- eur a zmluvy X v rozsahu 20 350,- eur a ku dňu podpísania tejto dohody pohľadávka dlžníka v zmysle zmluvy 3 zaniká v rozsahu 23 550,- eur.
Z potvrdenia z klientskej zóny žalobcu vyplýva, že pokiaľ sa jedná o zmluvu č. XXXXXXXXX zo dňa 27.07.2018, bol úver poskytnutý vo výške 23 550,- eur. Celková dlžná suma bola 23 550,- eur. Žalobkyňa splatila sumu 2 250,- eur.
8. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení zo dňa 12.10.2020 uviedla, že sa v danom konaní domáha vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo plnením na základe absolútne neplatnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 27.07.2018. Ide teda o žalobu na plnenie v zmysle § 137 písm. a) CSP, podľa ktorého: „Žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o splnení povinnosti.“ V kontexte citovaného ustanovenia nie je teda potrebné preukazovať naliehavý právny záujem na podaní žalobného návrhu. Žalovaný vo svojom podaní uvádza prostriedky procesnej obrany vzťahujúce sa na primerané finančné zadosťučinenie, ale žalobca sa nedomáha v tomto konaní primeraného finančného zadosťučinenia, ale sa domá vydania bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy o úvere. Z uvedeného dôvodu, keďže vyjadrenie žalovaného je bez právneho významu, trvá na podanej žalobe v plnom rozsahu.
9. Žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že na podanej žalobe zotrváva a žiada, aby jej súd vyhovel. Poukázala, že predtým mala v spoločnosti Pohotovosť úver vo výške 300,- eur a takisto jej syn mal úver vo výške 400,- eur. Nakoľko jej syn potreboval finančné prostriedky, chcela mu pomôcť, preto kontaktovala Pohotovosť, p. E. za tým účelom, že či sa s tým nedá niečo urobiť. Ten povedal, že sa dajú tieto úvery staré zlikvidovať a sa vytvorí jeden úver, kde budú poskytnuté finančné prostriedky vo vyššej výške, a to v sume 2 300,- eur. V tomto vlastne aj následne došlo k podpísaniu konkrétnej zmluvy
o úvere. Napriek podpísaniu tejto zmluvy ani časť finančných prostriedkov, ktorá jej bola prisľúbená, jej nebola vyplatená, a to zhruba vo výške 500,- eur. Potom ako bola tá úverová zmluva podpísaná, finančné prostriedky, sa dohodla, že bude splácať prostredníctvom p. E., kde finančné prostriedky mu aj dávala, ale následne ju za spoločnosť kontaktoval p. Ď., ktorý povedal, že takouto formou už nie je možné tieto finančné prostriedky splácať, že oni sa jej ozvú a uvedú jej spôsob, akou formou to bude platiť. Oni sa však jej jeden rok, druhý rok neozvali. Následne však prišiel za ňou nejaký pán z inej spoločnosti vymáhať pohľadávku za Pohotovosť, kde vlastne už od nej požadoval sumu 32 000,- eur. Pri osobnom rokovaní uviedla, že to je strašne vysoká suma, aby to prehodnotili, kde následne jej bolo povedané, že má zaplatiť 20 000,- eur a následne ona aj nejaký doklad o tom, že takúto sumu má zaplatiť, zástupcovi Pohotovosti podpísala. Následne, keď prišla domov a si prečítala ten papier, tak zistila, že to nebolo 20 000,- eur, ale bolo to 23 000,- eur, kde ona stále bola v tom, že je si vedomá toho, že poskytnutý úver, teda istinu musí splatiť, a preto sa aj dohodla na postupnom splácaní istiny, a to vo výške 150,- eur mesačne, kde rok túto sumu aj splácala. Čiže sumu 2 300,- eur takouto formou uhradila. Stále od zástupcu Pohotovosti žiadala, aby jej preukázal, koľko finančných prostriedkov ešte dlhuje a koľko už splatila, nakoľko platila nielen formou tých mesačných splátok, ale takisto platila k rukám p. E. a takisto aj p. Ď., a takisto zamestnávateľ zo mzdy zrážal 20,- eur mesačne, kde nato jej zástupca Pohotovosti povedal, že takéto doklady jej on nemôže predložiť. Síce mala viacej úverov, ale aj v prípade úverov voči Pohotovosti sa nikdy nebránila tomu, aby splatila istinu úverov, ktorá jej bola poskytnutá a takisto primeraný úrok, avšak zo strany Pohotovosti jej reálne nikdy nebolo vyčíslené ani preukázané, koľko naozaj reálne dlhuje. Aj v súčasnej dobe jej stále zo strany Pohotovosti skoro každý deň chodia SMS- ky, že je prehodnotia úvery a že jej odpustia zvyšok dlhu, avšak ona vzhľadom na tie skutočnosti, že nevie ani, koľko dlhuje, ani koľko splatila, sa k tomu ani nevie vyjadriť, teda nemá vedomosť o tom, že čo vlastne má ešte Pohotovosti splatiť. Poukazuje na to, že má vedomosť o tom, že 2 300,- eur už tej vymáhačskej spoločnosti tak, ako jej bol poskytnutý úver, už aj zaplatila.
10. Podľa § 261 ods. 6, písm. d) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka platného a účinného v rozhodnom období ( ďalej len ,,Obchodný zákonník“), touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).
Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
11. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona NR SR č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného a účinného v rozhodnom období ( ďalej len ,,Zákon“), spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.
Podľa § 2 ods. 1 písm. b) Zákona, zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 4 ods. 1 Zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Podľa § 4 ods. 2 Zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať a) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu, b) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, c) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa v okamihu odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,
d) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, e) celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, f) v prípade odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu, opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo poskytnutej služby, g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, h) ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu, i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok, l) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, m) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) prvom až piatom bode, ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; pričom sa uvedie výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad, n) oprávnenie spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred lehotou splatnosti podľa § 6 a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, o) upozornenia týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, p) práva spotrebiteľa podľa § 7, q) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, r) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 8 ods. 1. Podľa § 4 ods. 3 Zákona, pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Podľa § 4 ods. 4 Zákona, od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
12. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Zákon o ochrane spotrebiteľa“), každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav. Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.
Podľa § 4 ods. 8 Zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi; ustanovenia § 7 a § 9 tým nie sú dotknuté. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a
praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.
Podľa § 8 ods. 3 Zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa tiež považuje za klamlivú, ak opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.
Podľa § 8 ods. 4 Zákona o ochrane spotrebiteľa, za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.
13. Podľa § 52 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka ( ďalej len ,, Občiansky zákonník“) platného a účinného v rozhodnom období, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Podľa § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 39a Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu 27.07.2018, neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere.
Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.
14. Podľa článku 2. písm. c) Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, predajca alebo dodávateľ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva.
Podľa článku 2. písm. a) Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nekalé podmienky znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3.
Podľa článku 2. písm. b) Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.
Podľa článku 3. body 1. a 2. Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
Podľa článku 6. Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 5.4.1993, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
15. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak dlžník ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Týmto predpisom je v danom prípade nariadenie vlády SR č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Podľa § 3 ods. 1 nariadenia č.87/1995 Z.z. výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
16. Na základe vykonaného dokazovania súd mal za preukázané, že medzi stranami sporu boli uzatvorené tri zmluvy o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľské zmluvy. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a
služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná.
17. Zmluvy uzavreté medzi žalobkyňou a žalovaným sú nepochybne spotrebiteľskými zmluvami aj v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka.
18. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.
19. Súd na základe vykonaného dokazovania tak mal za preukázané, že medzi stranami sporu bola uzatvorená 1. zmluva o úvere, ktorá je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 2 700,- eur, ktorý už žalobkyňa splatila vo výške 20 766,01 eur. V poradí druhú zmluvu s spotrebiteľskom úvere strany sporu uzatvorili dňa 25.06.2009 a na jej základe boli žalobkyni poskytnuté finančné prostriedky vo výške 350,- eur. Tento úver žalobkyňa splatila v sume 3 494,- eur.
Medzi stranami sporu bola dňa 27.07.2018 uzatvorená v poradí tretia zmluva o spotrebiteľskom úvere, pričom žalobkyni mal byť poskytnutý úver vo výške 23 550,- eur a tento už splatila v sume 2 250,- eur. Suma 23 550,- eur nebola žalobkyni reálne vyplatená, ale bola použitá na zápočet pohľadávky žalovaného z dvoch prvých zmlúv uzatvorených medzi stranami sporu ( 20 350,- eur + 3 200,- eur).
20. Žalobkyňa sa v konaní domáha zaplatenie dlžnej zmluvy titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré na strane žalovaného malo vzniknúť z dôvodu, že v poradí tretia zmluva uzatvorená medzi stranami sporu dňa 27.07.2018 je neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 a 39a) Občianskeho zákonníka.
21. Sú prvom rade podrobil kontrole zmluvy uzatvorené medzi stranami sporu v roku 2009, kde mal za preukázané, že na ich základe boli žalobkyni poskytnuté celkovo finančné prostriedky vo výške 3 050,- eur. Titulom splatenia úverov žalobkyňa žalovanému celkovo uhradila sumu 24 260,01 eur.
Zmluvy medzi stranami sporu uzatvorené dňa 04.02.2009 a 25.06.2009 súd vyhodnotil ako zmluvy bezúročné a bez poplatkov v zmysle § ods. 4 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko tieto neobsahujú povinné náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a to konečnú splatnosť úverov, ročnú úrokovú sadzbu, ročnú percentuálnu mieru nákladov, priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov ( písm. g), h), j) a k)).
Vzhľadom na uvedené, tak žalobkyňa nebola povinná titulom týchto úverových zmlúv už žiadnu sumu žalovanému naďalej uhrádzať, nakoľko oproti jej povinnosti splatiť istinu týchto úverov v celkovej výške 3 050,- eur, už mu reálne uhradila sumu 24 260,01 eur.
22. Súd uzatvorenie následnej zmluvy medzi stranami sporu dňa 27.07.2018, na základe ktorej žalobkyni ani reálne výška dohodnutého úveru v sume 23 550,- eur nebola vyplatená, ale tieto finančné prostriedky dohodou o započítaní z rovnakého dňa boli započítané na nárok žalovaného zo zmlúv uzatvorených so žalobkyňou v roku 2009, na ktoré žalovanému nárok nevznikol, súd považuje za nekalú obchodnú praktiku a konanie v rozpore s dobrými mravmi.
23. Obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo
vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä: klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania a agresívna obchodná praktika. Obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa.
Ako vyplýva z článku 6 odsek 1 Smernice Rady č. 2005/29 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá alebo akýmkoľvek spôsobom, vrátane celkového prevedenia uvádza do omylu alebo je spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k jednému alebo k viacerým prvkom vymenovaným v tomto článku 6 ods.1, pričom v obidvoch prípadoch zapríčiňuje alebo je spôsobilá zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcií, ktoré by inak neurobil.
Nekalou obchodnou praktikou je vždy konanie dodávateľa majúce vplyv na ekonomické správanie a rozhodovanie spotrebiteľa a implikujúce rozpor s požiadavkou odbornej starostlivosti (a dobrými mravmi). Pri posudzovaní otázky platnosti právneho úkonu v súvislosti s použitím nekalých obchodných praktík a neprijateľných zmluvných podmienok možno postupovať podľa všeobecných ustanovení o právnych úkonoch a v tomto kontexte dospieť k záveru, že neplatný bude právny úkon aj vtedy, ak uzavretie spotrebiteľskej zmluvy bolo dosiahnuté použitím nekalej obchodnej praktiky, ktorá mala dosah na vôľu spotrebiteľa.
24. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Právny úkon, ktorý je v rozpore s ustanovením zákona, je neplatný (§ 39 OZ).
25. Súd poukazuje, že je logické a pochopiteľné, že spotrebitelia vítajú možnosť splácať dlh formou refinancovania predchádzajúcich úverov a následným splácaním v splátkach, no je nečestné, ak sa zneužije kontraktačná situácia s cieľom zabezpečiť uhradenie finančných prostriedkov veriteľovi, na ktoré nemá zákonný nárok. Takéto praktiky sú zakázané a žalovaný nemôže počítať so súdnou ochranou nečestného konania. V tomto smere je dôležité poukázať na novú skutočnosť pre judikatúru súdov, že dobré mravy, resp. konanie v rozpore s dobrými mravmi našlo svoje pozitívno-právne vymedzenie podľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
26. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v K. zo dňa 31.10.2017, č.k. XCo/ XXX/XXXX. V danej veci išlo podobnú situáciu, keď banka svojmu klientovi poskytla úvery za účelom úhrady záväzkov klienta voči banke na základe skorších úverových zmlúv. Krajský súd v ňom konštatoval cit.: ..,,Zdá sa, že skutočnú výšku dlhov zo skorších úverov neposudzoval žiadny súd ale samotná banka a na preplatenie všetkého, čo stanovila ako dlh, vykontrahovala nový úver, teda bez objektívneho posúdenia skutočnej výšky pohľadávky a jej príslušenstva. A banka to robila opakovane. Vygradovanie úverovania bolo len logickým zavŕšením procesu poskytovania úverov a zdá sa, že bez adekvátneho posúdenia bonity dlžníkov. Poskytnutie nového úveru a navyše bez zachovania kontinuity ochrany normami predpisov o spotrebiteľských úverov je spojené so spoločensky nežiaducimi rizikami.
Po prvé ide o riziko, že neskorším úverom si banka preplatí aj plnenie z nečestných klauzúl. Okrem iného môže ísť napríklad o úroky (zmluvné ) aj po splatnosti a úročenie nad zákonom stanovený administratívny limit úrokov z omeškania, a teda v rozpore s § 517 ods. 2 OZ v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., príp. o neprijateľné poplatky alebo plnenie úrokov napriek bezúročnosti úveru.
Po druhé ide o riziko, že neskorším úverom banka prekryje iné neprijateľné podmienky dojednané v skoršom úvere, napríklad neprijateľnú zmluvnú podmienku o predčasnom splatení (de fault) a iné. Tým, že novším úverom si banka doslova vytvorí stav na úhradu pohľadávky zo skoršieho úveru,
môže sa spoliehať na to, že nikto nikdy sa už nebude zaoberať zmluvnými podmienkami skoršieho už ,,splateného“ úveru.
Po tretie môže ísť o riziko, že sa dlžníci dostanú mimo úroveň ochrany pravidiel, ktoré dopadajú na spotrebiteľské úvery. Ide o typický prípad, keď na úhradu viacerých spotrebiteľských úverov sa poskytne nový vyšší úver, a to vo výške, ktorá je mimo rámec spotrebiteľských úverov. Spotrebitelia sa tak dostavajú do nepriaznivejšej sféry úverovania mimo pravidiel pre spotrebiteľské úvery, teda sa im zhoršuje právna situácia, hoci plnia účelom výplaty skorších úverových záväzkov, ktoré plynú zo spotrebiteľských úverov. Rizikom je aj preplatenie plnení z premlčaných práv a ii.
Odvolací súd je vzhľadom na vyššie uvedené riziká toho názoru, že ak sa spotrebiteľovi poskytol úver za takých okolností, že sa ním obišli pravidlá spotrebiteľských úverov, najmä údaj o celkových nákladov na úver (RPMN), potom treba spotrebiteľom poskytnúť ochranu v spornom úverovom vzťahu, a to rovnakú ako pri spotrebiteľských úveroch. A o taký prípad ide aj za stavu, že sa novým úverom, ktorý formálne pre jeho výšku je nad hranicou pre spotrebiteľské úvery reštrukturalizujú skoršie spotrebiteľské úvery. Nič nebránilo banke poskytnúť separátne prípadne viaceré nové úvery tak, že by spotrebitelia zostali kontinuálne v režime ochrany určenej pre spotrebiteľské úvery, no žalovaná banka to tak zjavne neurobila a pri formalistickom posudzovaní veci dostala žalobcov mimo dôležitej sféry kontrolovanej v rámci spotrebiteľských úverov, a to za stavu, že pri kontrahovaní mala plnú vedomosť o tom, že rozhodujúca časť úveru sa použije na úhradu záväzkov plynúcich zo skôr dojednaných spotrebiteľských úverov. V tomto kontexte je povinnosťou odvolacieho súdu ako plnohodnotného orgánu sústavy orgánov súdnej ochrany práv spotrebiteľov na jednotnom trhu EÚ naplniť príkaz plynúci z čl. 14 smernice Rady 87/102/EHS a konanie žalovaného, odvolávajúceho sa formálne na ustanovenie § 1 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z. z., posúdiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi využívajúce potrebu konsolidácie úverov spotrebiteľov a poškodzujúce spotrebiteľov kontrahovaním úveru, ktorý formálne, bez kauzálneho skúmania, nejaví znaky spotrebiteľského úveru. S uvedeným formalistickým záverom sa však súd ako orgán ochrany práva nemôže stotožniť už len z dôvodu, že spotrebiteľské záväzky vykazujú za každých okolností obligatórnu kauzalitu. Práve kauzalita kontrahovaného úverového záväzku núti skúmať nielen formálne znaky úverového kontraktu, ale aj jeho účel, ktorý v okolnostiach rozhodovanej veci smeruje nepochybne k výplate skôr poskytnutých spotrebiteľských úverových záväzkov. Preto znaky, ktoré inak vylučujú úverový kontrakt z pôsobnosti zákona č. 258/2001 Z. z., nemožno skúmať izolovane a uspokojiť sa iba s formalistickým náhľadom na vec. Práve naopak, akonáhle súd zistí kauzálnu súvislosť úverového kontraktu formálne sa javiaceho ako nie spotrebiteľského úveru so skoršími spotrebiteľskými úvermi a identifikuje konanie dodávateľa popísané v čl. 14 Smernice 87/102/EHS, nesmie odoprieť spotrebiteľovi ochranu, ktorú mu garantujú normy komunitárneho práva prostredníctvom zásahu orgánu štátu. V opačnom prípade by dochádzalo k súdom tolerovanému poškodzovaniu práv spotrebiteľov, čo je v okolnostiach významu agendy ochrany spotrebiteľa pre bezporuchové fungovanie jednotného trhu tovarov a služieb v podmienkach EÚ neprípustné.“
27. Súd preto dospel k záveru, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi stranami sporu dňa 27.07.2018 je absolútne neplatným právnym úkonom pre jej rozpor so zákonom, nakoľko táto zmluva bola uzatvorená v dôsledku uplatnenia nekalej obchodnej praktiky žalovaným, ktorý takýmto spôsobom sa snažil zabezpečiť si zaplatenie finančných prostriedkov zo strany žalobkyne, na ktoré mu nárok nevznikol. Súd opätovne poukazuje, že žalobkyni boli reálne poskytnuté finančné prostriedky iba vo výške 3 050,- eur a celkovo oproti tomu už žalovanému zaplatila 24 260,01 eur. Napriek týmto skutočnostiam žalovaný ešte od žalobkyne ďalej požadoval zaplatenie sumy 23 550,- eur. Celkovo tak žalobkyňa mala zaplatiť žalovanému sumu 47 810,01 eur, čo predstavuje 1 567 % zo sumy reálne poskytnutých úverov.
28. V prípade plnenia z neplatného právneho úkonu (condictio ob iniustam causam) je vznik bezdôvodného obohatenia založený na tom, že právny úkon, na základe ktorého došlo k plneniu, je neplatný. Pre túto kondikciu je charakteristické, že príjemca prijatím plnenia koná v rozpore s dobrými mravmi alebo s právnym poriadkom. Takéto plnenie nie je príjemca oprávnený si ponechať ani vtedy, ak plnenie spĺňa svoj účel. Táto kondikcia môže byť niekedy v súbehu, resp. môže konkurovať kondikcii datio ob rem.
Na rozdiel od prípadu, keď právny dôvod na plnenie vôbec neexistoval, o prípad plnenia z neplatného právneho úkonu ide vtedy, ak právny úkon zakladajúci právo na plnenie síce existoval, ale je neplatný,
s výnimkou právneho úkonu neplatného len pre nedostatok formy (porovnaj § 455 OZ). Pravda, predpokladom úspešného uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného z neplatného právneho úkonu je predchádzajúce vyriešenie otázky, či išlo o neplatný právny úkon. Totiž v prípade, keď druhý účastník právneho úkonu popiera neplatnosť právneho úkonu, musí ju na návrh dotknutého účastníka konštatovať súd.
29. V ustanovení § 451 Občianskeho zákonníka je bezdôvodné obohatenie vymedzené predovšetkým ako záväzok z ktorého vzniká tomu, kto sa obohatil povinnosť vydať všetko, o čo sa bezdôvodne obohatil a oproti tomu vzniká i právo toho, na úkor ktorého k obohateniu došlo, požadovať vydanie toho, o čo sa druhý z subjektov tohto záväzku obohatil. Vecná legitimácia (či už aktívna alebo pasívna) je stav, ktorý vyplýva z hmotného práva. Kto je v rámci zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie pasívne legitimovaný, vyplýva z § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Je ním ten, koho majetok sa na úkor druhého neoprávnene zväčšil alebo u koho nedošlo k zmenšeniu majetku, aj keď k tomu malo v súlade s právom dôjsť. Tak je tomu preto, že predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie, ktoré sa musí vydať, nie je protiprávny úkon obohateného, ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia (presun majetkových hodnôt), ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva. Aktívne legitimovaným subjektom k uplatneniu práva na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 456 Obč. zák.) je ten, na koho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané.
Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia je rovnako súkromnoprávnym vzťahom, a teda podlieha všeobecnej požiadavke na riešenie defektov stretu súkromných práv a povinností osôb predovšetkým dohodou. Nie každý právny vzťah vzniknutý z titulu bezdôvodného obohatenia sa „preklopí“ aj do vzťahu civilno-procesného. Ak sa tak však stane, pôjde o klasický sporový proces, v ktorom na strane žalobcu bude vystupovať subjekt, na úkor ktorého k bezdôvodnému obohateniu došlo a na strane žalovaného subjekt bezdôvodne obohatený. Z výkladoch o kvázideliktnom charaktere právnych vzťahov z bezdôvodného obohatenia vyplýva, že žalovaný sa nemôže exkulpovať ani liberovať, no na druhej strane nedochádza ani k prenosu dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného, ako je to v prípadoch subjektívnej zodpovednosti za škodu, kde neexistenciu zavinenia musí preukázať žalovaný (škodca).
30. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti. Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne však len za splnenia určitých zákonných predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby, protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Napokon, že nejde o prípad, kedy Občiansky zákonník napriek majetkovému prospech bezdôvodné obohatenie výslovne vylučuje. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané.
31. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti. Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne však len za splnenia určitých zákonných predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby, protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Napokon, že nejde o prípad, kedy Občiansky zákonník napriek majetkovému prospech bezdôvodné obohatenie výslovne vylučuje. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané.
32. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 2 250,- eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia je dôvodný a preto žalobe v tejto časti vyhovel.
Žalovaný sa s plnením peňažného záväzku dostal do omeškania a to dňom 09.09.2020, t.j. dňom nasledujúcim po doručení žaloby žalovanému, nakoľko súd nemal za preukázané, žeby pred podaním žaloby žalobkyňa žalovaného vyzvala na vydanie bezdôvodného obohatenia. Preto žalobkyni voči žalovanému priznal aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2 250,- eur od 09.09.2020 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.
33. Podľa § 251 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku ( ďalej len ,,CSP“), trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v zhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
V danej právnej veci sú žalobu zamietol iba v nepatrnej časti pokiaľ sa jedná o uplatnený nárok na zaplatenie úroku z omeškania a preto žalobkyni voči žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania s tým, že o výške trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.