Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sa/25/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Tamarou Sklenárovou, v právnej veci žalobcu: Z. E., nar.: XX. XX. XXXX, trvale bytom XXX XX E., A. X, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Gdovinom, AK so sídlom 066 01 Humenné, Kalininova 675, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava, so sídlom 813 63 Bratislava, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 09. 07. 2019, č. 55141-2/2019-BA, takto

rozhodol:

I. Krajský súd žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Rozhodnutím zo dňa 09. 07. 2019, č. 55141-2/2019-BA Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava (ďalej iba žalovaná) podľa ustanovenia o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej iba zákon o sociálnom poistení) zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice zo dňa 16. 04. 2016, č. 7689/2019-KEM-DvN, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že žalobca podľa zákona o sociálnom poistení a čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že proti uvedenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom namietal proti nepriznaniu dávky v nezamestnanosti z dôvodu nezachovania pevných väzieb a bydliska na Slovensku počas jeho zamestnania v zahraničí. Podľa jeho názoru správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci a v tejto súvislosti poukázal na judikatúru a právny názor Najvyššieho súdu SR. Opísal okolnosti jeho pobytu v zahraničí, jeho kontakty s rodinou na Slovensku a okolnosti, ktorými preukazoval zachovanie bydliska, väzieb a centra záujmov na Slovensku počas jeho zárobkovej činnosti v zahraničí. Poukázal na momentálnu situáciu jeho rodiny, bývanie v podnájme z dôvodu rekonštrukcie jeho nehnuteľnosti, prijatie syna do predškolského zariadenia a jeho úmysel zostať žiť a pracovať na Slovensku. K odvolaniu priložil fotodokumentáciu s popisom udalostí uskutočnených na Slovensku, ktorých sa zúčastňoval v období jeho zárobkovej činnosti v zahraničí. Na základe uvedeného žiadal o prehodnotenie napadnutého rozhodnutia a o priznanie dávky v nezamestnanosti.

3. Žalovaná citujúc ustanovenie § 104 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení, ako aj čl. 61 ods. 1, ods. 2, čl. 65 ods. 5 písm. a, čl. 1 písm. j) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (ďalej iba základné nariadenie) a čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej iba vykonávacie nariadenie) uviedla, že podľa Oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice č. KE2/OSO/KE_III/ZAM/2019/38730

zo dňa 11. 03. 2019 bol žalobca zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 01. 03. 2019. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnil v Sociálnej poisťovní, pobočke Košice, dňa 29. 03. 2019. V období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie (t. j. od 01. 03. 2015 do 28. 02. 2019), žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnaností, pričom podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Podľa spisového materiálu žalobca v posudzovanom období pracoval na území iného členského štátu Európskej únie - Spojeného kráľovstva. Príslušná britská inštitúcia žalobcovi osvedčila vo formulári U1 dňa 01. 03. 2019, doručenom Sociálnej poisťovni, pobočka Košice, dňa 29. 03. 2019, o. i. aj nasledujúce údaje: v bode 2.1.1 - poistené zamestnanie (od 01. 03. 2015 do 28. 02. 2019), v bode 3.4 - dôvod ukončenia zamestnania - ukončenie zo strany zamestnanca, v bode 6.2 - držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok. Nakoľko v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti žalobca preukázal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, bola Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, povinná posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie, zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky (v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia). Žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, preto by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Spojeného kráľovstva do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. Žalovaná zdôraznila, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb navrhovateľa na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t. j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľom v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov (ďalej len „Vyhlásenie“), doručených dňa 29. 03. 2019. Rovnako o nároku na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené informácie získané v odvolacom konaní výsluchom menovaného, ktorý sa uskutočnil dňa 30. 05. 2019 a z ktorého bola spísaná zápisnica, ktorú navrhovateľ osvedčil svojím podpisom.

4. Žalovaná uviedla, že centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, v danom prípade navrhovateľ podľa jeho výpovede zo dňa 30. 05. 2019 prvýkrát prišiel na územie Spojeného kráľovstva v septembri 2005 a zdržiaval sa tam do februára 2019, t. j. spolu bol v zahraničí takmer 13 rokov a šesť mesiacov. Podľa údajov v informačnom systéme Sociálnej poisťovne pred odchodom do zahraničia bol menovaný na Slovensku povinne sociálne poistený v pracovnom pomere u zamestnávateľa Záchranná služba Košice v období od 01. 10. 2002 do 30. 09. 2003, podľa jeho údajov odišiel (v septembri 2005) do Spojeného kráľovstva z dôvodu lepších pracovných príležitostí a zabezpečenia finančných zdrojov na zakúpenie nehnuteľnosti na Slovensku. Zamestnaný bol v Spojenom kráľovstve u jedného zamestnávateľa Arla Food Group spočiatku cez pracovnú agentúru (od septembra 2005 do septembra 2006), neskôr ako kmeňový zamestnanec, v pracovnom pomere na neurčitý čas, v pozícii procesného technika. Podľa ním poskytnutých informácií v období trvania jeho zamestnania za ním prišla (v roku 2010) priateľka, dnes snúbenica. Počas jeho zárobkovej činnosti sa im na území Spojeného kráľovstva narodili dve deti (predložil rodné listy - v rokoch 2015 a 2018), ktoré majú trvalý pobyt na Slovensku (predložil potvrdenia). Pracovný pomer bol ukončený z jeho podnetu. Žalovaná vychádzajúc z uvedeného konštatovala, že pracovnú situáciu navrhovateľa v Spojenom kráľovstve v trvaní viac ako 13 rokov, predchádzajúcu uplatneniu nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku, možno hodnotiť ako

jednoznačne stabilnú. Pokiaľ ide o jeho rodinný stav a väzby uviedla, že v Spojenom kráľovstve bol spolu s priateľkou (snúbenicou), tam sa im narodili dve deti, predložil rodné listy. Založenie rodiny podľa jej názoru svedčí o vytvorení jeho silných väzieb na území Spojeného kráľovstva. Na Slovensku uviedol ako blízke osoby rodičov a celú rodinu, ktorých navštevoval priemerne 2x ročne na dobu 2 týždňov (predložil čestné vyhlásenie, letecky/priložil vybrané doklady). Ako dôvod návratu uviedol úmysel žiť, bývať a pracovať na Slovensku. Počas jeho zamestnania v Spojenom kráľovstve mal na Slovensku vedený aktívny bankový účet, platil rôzne poplatky, súvisiace s jeho trvalým pobytom a vlastníctvom nehnuteľnosti (čerpal a splácal hypotekárny úver). Pokiaľ ide o jeho bytovú situáciu, najmä to, či je táto situácia stabilná bolo zistené, že žalobca v zahraničí nevlastní žiadnu nehnuteľnosť na bývanie, v Spojenom kráľovstve býval v dvoch podnájmoch, spoločne so snúbenicou a neskôr aj s deťmi v prenajatom byte. Jeho bytovú situáciu v Spojenom kráľovstve považoval odvolací správny orgán za primeranú pomerom, kedy ucelená rodina spoločne žije v štáte, v ktorom obaja rodičia pracujú, žijú so svojimi deťmi a tvoria spoločnú domácnosť. Podľa údajov navrhovateľa tento na Slovensku v roku 2007 nadobudol na základe kúpnej zmluvy do výlučného vlastníctva byt (podľa listu vlastníctva č. XXXXX). Počas jeho návratov na Slovensko býval v mieste svojho trvalého pobytu, u svojich rodičov, nakoľko ich nehnuteľnosť plánovali po príchode na Slovensko rekonštruovať. Po návrate zo zahraničia bývajú v prenájme do ukončenia rekonštrukcie jeho nehnuteľnosti, za ktorú platil daň z nehnuteľnosti. Navrhovateľ bol naposledy zamestnaný na území Spojeného kráľovstva, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Spojené kráľovstvo. V tejto súvislosti zároveň žalovaná uviedla, že podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004, týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Navrhovateľove najbližšie osoby (snúbenica a dve deti) sa však spolu s ním dlhodobo zdržiavali na území Spojeného kráľovstva. V súlade s uvedeným rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia boli celková dĺžka pobytu viac ako 13 rokov, spoločný pobyt so snúbenicou a deťmi, narodenými v Spojenom kráľovstve, stabilita zamestnania na území Spojeného kráľovstva, s prihliadnutím na primeranú bytovú situáciu v zahraničí, vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (prítomnosť rodičov a ostatnej rodiny na Slovensku, návraty na územie Slovenska, zachovanie trvalého pobytu na Slovensku, investovanie finančných prostriedkov do kúpy a rekonštrukcie nehnuteľnosti), ktoré navrhovateľ o. i. uviedol ako väzby k Slovensku. Menovaný v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný aj mimopracovný čas spoločne so snúbenicou a maloletými deťmi, platil zákonné odvody i dane na území Spojeného kráľovstva. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov navrhovateľa počas posledného zamestnania práve na území Spojeného kráľovstva. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. V tejto súvislosti zároveň žalovaná uviedla, že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“. V zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Na základe všetkých dostupných informácií si navrhovateľ vytvoril počas posledného zamestnania centrum záujmov v Spojenom kráľovstve. So zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko navrhovateľa počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky.

5. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že navrhovateľ nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Spojeného kráľovstva zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania,

lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Neskúmanie miesta bydliska počas výkonu činnosti zamestnanca v členskom štáte Európskej únie by tak neoprávnene zvýhodňovalo žiadateľov o dávku v nezamestnanosti, ktorí dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, a to tým, že by mali právo výberu, či si o dávku v nezamestnanosti požiadajú na území členského štátu, kde naposledy pracovali, alebo v štáte pôvodu (a to v závislosti od toho podľa ktorých právnych predpisov im nárok na dávku v nezamestnanosti vôbec vznikne, resp. podľa výšky tejto dávky). V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že v zmysle britských právnych predpisov je jedným z dôvodov vylučujúcich priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti ukončenie pracovného pomeru z podnetu zamestnanca a v zmysle údajov navrhovateľa bolo posledné jeho zamestnanie na území Spojeného kráľovstva ukončené výpoveďou z jeho strany. Je teda dôvodný predpoklad, že navrhovateľovi by podľa britských právnych predpisov nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. Podľa názoru odvolacieho orgánu žalobca nemôže tento fakt zvrátiť tým, že sa domáha vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, hoci aj takom, kde si zachoval isté väzby. V konaní o nároku navrhovateľa na dávku v nezamestnanosti bolo prihliadnuté na všetky navrhovateľom uvedené skutočnosti, avšak jeho dlhodobý pobyt v Spojenom kráľovstve a založenie rodiny spolu so snúbenicou, narodenie detí v Spojenom kráľovstve, plnenie daňových a občianskych povinností, plynúcich z jeho pobytu a zamestnania v zahraničí, ako aj stabilita jeho zamestnania v Spojenom kráľovstve, orientácia na britský pracovný trh, nesvedčia v prospech zachovania centra záujmov a bydliska počas jeho posledného zamestnania na území Slovenska. Rodičia, ostatná rodina, intenzita návratov na Slovensko, zachovanie bankového účtu, sporení, trvalého pobytu na Slovensku, vlastníctvo nehnuteľnosti a investovanie finančných prostriedkov do rekonštrukcie tejto nehnuteľnosti svedčia o zachovaní istých väzieb na Slovensku, avšak jednoznačným spôsobom nepreukazujú na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti zachovanie bydliska v zmysle čl. 1 písm. i) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia na Slovensku, počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte Európskej únie. V uvedenej súvislosti žalovaná poukázala na najnovšie rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci posúdenia bydliska, a to rozsudky spis. zn.: zo dňa 13. 12. 2017, spis. zn.: zo dňa 30. 01. 2018 a spis. zn.: zo dňa 27. 11. 2018, v zmysle ktorých sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s právnym názorom žalovanej ohľadne bydliska a zároveň považoval zistenie skutkového stavu za dostatočné pre správne posúdenie veci, pričom obdobne rozhodli v roku 2018 viacerými rozsudkami aj krajské súdy (napr. Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku spis. zn.: -54 zo dňa 26. 07. 2018, aj spis. zn.: -42 zo dňa 11. 10. 2018 a tiež Krajský súd v Žiline v rozsudku spis. zn.: , zo dňa 27. 09. 2018). Na základe takto zisteného skutkového stavu dospela žalovaná k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a nárok na dávku nezamestnanosti v zmysle platného právneho stavu mu nevznikol.

6. Včas podanou správnou žalobou zo dňa 09. 09. 2019, doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 10. 09. 2019 sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovanej i správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať právo na náhradu trov konania. Namietal, že rozhodnutie žalovanej, ako aj prvostupňového správneho orgánu je nesprávne a nezákonné, pretože správne orgány neúplne zistili skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam a právnym záverom a ich rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že oba správne orgány sa nedostatočne vysporiadali s námietkami a tvrdeniami žalobcu a z tohto dôvodu považoval ich rozhodnutia aj za nedostatočne odôvodnené a preto nepreskúmateľné. Podľa jeho názoru žalovaná nesprávne vyhodnotila jednotlivé kritériá na posúdenie centra záujmov a bydliska žalovaného v zmysle čl. 11 ods. l vykonávacieho nariadenia, sústredila takmer výlučne na dĺžku a stabilitu zamestnania žalobcu vo Veľkej Británii, ktorý tam nepretržite pracoval po dobu 13 rokov a šiestich mesiacov. Aj keď na jednej strane ide o pomerne dlhú dobu zamestnania na jednom pracovisku, je potrebné zohľadniť aj to, že žalobca je osoba v produktívnom veku, pričom do Británie odišiel ako veľmi mladý človek a to výlučne za účelom lepších zárobkových možností, kde si chcel postupne našetriť na bývanie na Slovensku. Jeho trvalým a nemenným úmyslom však vždy bolo sa po získaní dostatočných finančných prostriedkov vrátiť domov. Žalobca nemal vo Veľkej Británii vytvorené hlbšie priateľské väzby, nezapájal sa do kultúrneho, športového, ani spoločenského života, nevlastnil tam žiadnu nehnuteľnosť, ani motorové vozidlo. Nikdy neprestal mať centrum záujmov na Slovensku a jeho skutočným bydliskom vždy bola adresa jeho trvalého bydliska na ulici A. X N. E., kde rodičovský byt považuje za svoj domov, do ktorého sa pravidelne počas svojej práce vo Veľkej Británii vracal k svojim blízkym na dovolenku a sviatky a preto je namieste

na žalobcu aplikovať čl. 65 ods. 2 Nariadenia, podľa ktorého úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Podľa ods. 5 toho istého článku poskytuje dávky inštitúcia miesta bydliska. Preto má za to, že žalovaná nesprávne vyhodnotila jednotlivé kritériá na správne posúdenie centra záujmov a bydliska žalobcu v zmysle citovanej právnej úpravy.

7. V písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 23. 10. 2019 žalovaná navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť zo skutkových aj právnych dôvodov, uvedených v napadnutom rozhodnutí i rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, ktoré zopakovala, považujúc námietky žalobcu, zhodné s jeho odvolacími námietkami, za neopodstatnené.

8. V replike zo dňa 04. 11. 2019 žalobca zotrval na svojej argumentácii, uvedenej v správnej žalobe, v celom rozsahu. Doplnil, že pred odchodom do Veľkej Británie pracoval na Slovensku prakticky hneď ako sa stal pracovne aktívnym, t.j. od 01. 10. 2002 do 30. 09. 2003, avšak ako väčšina mladých ľudí v danom čase na Slovensku nevidel perspektívu stabilného a finančne atraktívneho príjmu, ktorý by mu zabezpečil zázemie, možnosť zakúpiť si nehnuteľnosť na vlastné bývanie a normálny rodinný život, vrátane výchovy detí. Výlučne za tým účelom odišiel ako tisícky ľudí zo svojej vlasti a rozhodol sa prácou v zahraničí zarobiť finančné prostriedky, ktoré by následne investoval doma do kúpy nehnuteľnosti a na začiatok nového života. Samotná skutočnosť, že po našetrení dostatku peňazí na splnenie svojich cieľov opustil stabilné a finančne dobre ohodnotené zamestnanie vo Veľkej Británii, svedčí o jeho uváženom a vopred prejavenom úmysle žiť v tejto krajine len dočasne za účelom našetriť si na bývanie na Slovensku a žiť tu so svojou rodinou. Je pochopiteľné, že pokiaľ dlhodobo žil a pracoval v zahraničí, chcel mať pri sebe svoju partnerku s ktorou následne počali dve deti a žili spolu ako rodina. Sama táto skutočnosť však nemôže viesť k záveru o vytvorení silných citových väzieb k územiu Veľkej Británie. Svedčí to skôr o tom, že žalobca ako zodpovedný muž si založil rodinu, s ktorou sa vždy chcel vrátiť na Slovensko a vychovávať deti doma. Jeho deti sú slovenskými štátnymi občanmi a trvalý pobyt majú od narodenia na Slovensku na U. V. XX N. E.. Potvrdzuje to aj dokument o zapísaní staršieho syna K. E. na predškolskú dochádzku do materskej školy na F. H. N. E.. Preukázal, že pravidelne navštevoval svoju primárnu rodinu, t. j. svojich rodičov a súrodencov na Slovensku a trávil tam všetok svoj voľný čas, pričom samozrejme pri plánovaní ciest domov a pobytu na Slovensku musel dbať aj na svoje maloleté deti a starostlivosť o ne. Skutočnosť, že o dávku v nezamestnanosti na Slovensku nepožiadal zo zištných či špekulatívnych dôvodov preukazuje aj fakt, že od 01. 10. 2019 je zamestnaný vo firme T-Systems so sídlom Žriedlová 13, Košice, ako SC manažér prevádzky. Dôkazom o poctivých úmysloch žalobcu je sama skutočnosť, že si hneď po príchode na Slovensko aktívne zháňal primerané zamestnanie, ako aj fakt, že po pol roku pobytu doma ho aj našiel a zamestnal sa.

9. Žalovaná sa replike žalobcu duplikou v stanovenej lehote nevyjadrila.

10. Správny súd v konaní podľa a nasl. (ďalej len ), preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej, oboznámil sa s obsahom podanej správnej žaloby, písomným vyjadrením žalovanej, obsahom pripojených administratívnych spisov a dospel k záveru, že správnej žalobe žalobcu nemožno priznať úspech.

11. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej správny súd zistil, že podľa oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice č. KE2/OSO/KE_III/ZAM/2019/38730 zo dňa 11. 03. 2019, bol žalobca zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 01. 03. 2019.

12. Nárok na dávku v nezamestnanosti si uplatnil v Sociálnej poisťovni, pobočka Košice, žiadosťou dňa 29. 03. 2019, v ktorej v rámci vyhlásenia na účely posúdenia zachovania centra záujmov uviedol, že do Veľkej Británie prvýkrát odišiel v septembri 2005 a vrátil sa na územie SR v marci 2019. Na Slovensko sa vracal priemerne dvakrát ročne s pobytom v trvaní dvoch týždňov. Cestoval letecky, pričom letenky a čestné vyhlásenie od rodičov v uvedenej súvislosti predložil dodatočne. Jeho posledné zamestnanie u zamestnávateľa Arla Foods, Londýn, UK trvalo od 01. 10. 2006 do 28. 02. 2019, pracovný pomer mal uzavretý na dobu neurčitú a ukončený bol na jeho žiadosť. K vyhláseniu pripojil pracovnú zmluvu,

potvrdenie o dobe zamestnania, výplatné pásky a príslušné formuláre. Zároveň uviedol, že počas jeho pobytu v inom členskom štáte EÚ sa s ním zdržiavali družka P. N. a ich dve maloleté deti - K. E., nar. XX. XX XXXX a A. E., nar. XX. XX. XXXX. Počas pobytu v inom členskom štáte EÚ býval v nájme, resp. podnájme, ubytovanie zmenil dvakrát. Na území SR vlastní od 19. 12. 2007 nehnuteľnosť v kat. území U., evidovanú na LV č. XXXXX a LV č. XXXXX, pričom počas návratov na územie SR býval u rodičov a po návrate na územie SR a v súčasnosti býva u rodiny. Uvedené skutočnosti dokladoval kúpnou zmluvou, prísl. listami vlastníctva, čestným vyhlásením rodičov, potvrdeniami o trvalom pobyte, dokladom o aktívnom účte v banke na Slovensku (ČSOB), dokladmi o platení dane z nehnuteľnosti, inkasa, poistného za uvedenú nehnuteľnosť a podobne. V uvedenom vyhlásení žalobca zároveň uviedol, že jeho partnerka žila s ním v Anglicku, kde pracovala a posledné 4 roky bola na materskej dovolenke s ich dvomi deťmi a že dôvodom návratu zo zahraničia bola kúpa bytu na Slovensku.

13. Z formulára U1, doručeného Sociálnej poisťovni, pobočka Košice, dňa 29. 03. 2019, vyplýva, že príslušná britská inštitúcia v uvedenom formulári zo dňa 04. 03. 2019 osvedčila okrem iného aj to, že poistené zamestnanie v Spojenom kráľovstve trvalo od 01. 03. 2015 do 28. 02. 2019, v že zamestnanie bolo ukončené zo strany zamestnanca a že držiteľ - žalobca nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár.

14. Dňa 16. 04. 2019 vydal správny orgán prvého stupňa rozhodnutie o tom, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti tak, ako to vyplýva z bodu 1 odôvodnenia rozsudku.

15. O odvolaní žalobcu, podanom proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, ktorého dôvody korešpondujú s dôvodmi podanej žaloby, prílohou ktorého je aj fotodokumentácia, dokumentujúca jeho návštevy počas predmetného obdobia na Slovensku, ako aj kontakty s rodinou, rozhodla žalovaná napadnutým rozhodnutím.

16. Súčasťou administratívneho spisu je aj zápisnica, spísaná so žalobcom v Sociálnej poisťovni, pobočka Košice dňa 30. 05. 2019, t. j. pred vydaním napadnutého rozhodnutia žalovanej, z obsahu ktorej vyplýva, že žalobca odišiel do Veľkej Británie v septembri 2005 za prácou, v snahe našetriť si finančné prostriedky na kúpu nehnuteľnosti v Košiciach, na Slovensko sa vrátil koncom februára 2019, z dôvodu usadenia sa v SR. V období od 9/2005 do 30. 09. 2006 pracoval cez pracovnú agentúru u zamestnávateľa Arla Foods, Ltd., od 01. 10. 2006 bol u tohto zamestnávateľa zamestnaný ako kmeňový zamestnanec, s pracovným pomerom dohodnutým na dobu neurčitú, ktorý bol skončený na jeho žiadosť z dôvodu návratu na Slovensko. Pracoval ako procesný technik 184 hodín mesačne za priemernú mesačnú mzdu 3339,56 libier, daňové priznania podával vo Veľkej Británii, v SR podával iba daňové priznania k dani z nehnuteľnosti. Do Veľkej Británie odišiel sám, je slobodný, jeho partnerka P. N. ho nasledovala v roku 2010. Vo Veľkej Británii sa mu narodili dve deti, ktoré majú slovenské štátne občianstvo a trvalý pobyt v SR. Partnerka v súčasnosti poberá rodičovský príspevok, vo Veľkej Británii pracovala a následne poberala materské dávky. Na Slovensku ostali ich rodičia, súrodenci, stará matka, na územie SR sa vracal priemerne dvakrát ročne na obdobie dvoch týždňov, v období od roku 2005 do r. 2010 to bolo častejšie. Cesty absolvoval letecky, letenky, ktoré si zachoval, predložil rovnako, ako ja čestné vyhlásenie matky. Na Slovensku nevykonával žiadnu nezárobkovú činnosť. Počas pobytu vo Veľkej Británii býval v dvoch podnájmoch v Londýne, náklady na bývanie predstavovali 1600 libier. V SR má trvalý pobyt na adrese E.P., A. X, s partnerkou a deťmi býva v podnájme v Košiciach na C. X. Od 19. 12. 2007 je vlastníkom bytu v E. H. F. H. XX, ktorý nadobudol na základe kúpnej zmluvy, na ktorý mu bol poskytnutý hypotekárny úver v ČSOB a ktorý po návrate rekonštruuje, pretože sa do neho chce s rodinou nasťahovať. Počas jeho neprítomnosti bol v podnájme, z ktorého odvádzal daň a všetky platby s ním spojené (plyn, elektrina, rozhlas a televízia, internet, daň z nehnuteľnosti). Od roku 2007 má v ČSOB bankový účet, nemá uzatvorené žiadne životné poistenie ani stavebné sporenie, v uvedenej banke má poistenú nehnuteľnosť, ktorú vlastní, uhrádza poplatok za komunálny odpad, aj počas pobytu vo Veľkej Británii. Pred odchodom zo Slovenska odpracoval jeden rok. Žalobca zároveň uviedol, že vo Veľkej Británii neplánoval žiť a pracovať natrvalo, jeho pobyt bol len dočasný za účelom nadobudnutia nehnuteľnosti. V SR počas pobytu vo Veľkej Británii navštevoval zubného lekára. So svojou rodinou chce žiť a pracovať na Slovensku, kde si hľadá zamestnanie. Nežiadal vypočutie ďalších osôb.

17. Podľa § 104 ods.1 zákona o sociálnom poistení poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

18. Podľa ods. 6 citovaného zákonného ustanovenia rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.

19. Podľa článku 61 ods.1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

20. Podľa článku 61 ods. 2 citovaného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v čl. 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky :

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo,

- doby samostatne zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

21. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a) citovaného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát, a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu), poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec, alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

22. Podľa článku 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, upravujúceho spôsob určenia bydliska, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:

a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane:

i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;

ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb;

iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;

iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov;

v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;

vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

23. Podľa ods. 2 citovaného článku vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje

úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

24. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní je rozhodnutie žalovanej, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Košice, špecifikované v bode 1 odôvodnenia rozsudku.

25. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, ale aj nad rozsah žalobných bodov, keďže sa jedná o správnu žalobu v sociálnych veciach fyzickej osoby, kedy správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi v zmysle a a dospel k záveru, že oba správne orgány postupovali v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona o sociálnom poistení, ako aj základného a vykonávacieho nariadenia, týkajúceho sa koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia členských štátov Európskej únie. Použité právne normy interpretovali v súlade s ich zmyslom a účelom, s prihliadnutím aj na také hodnotové aspekty, ktoré pri aplikácii práva nemožno opomínať, ako sú dobré mravy a spravodlivosť. Rozhodnutia obsahujú všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle zákona o sociálnom poistení. Žalovaná sa dostatočným spôsobom vysporiadala so všetkými námietkami vznesenými žalobcom v podanom odvolaní, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a to citáciou dotknutých právnych noriem, ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad.

26. Vychádzajúc z dôkazov, vykonaných v administratívnom konaní, vyhodnotiac ich jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti dospel súd k záveru, že v danom prípade žalobca nepreukázal splnenie podmienok, pre priznanie dávky v nezamestnanosti v zmysle citovanej právnej úpravy, pretože nepreukázal centrum jeho záujmov a bydliska počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte EÚ na Slovensku. Žalovaná rozhodla na základe údajov zo svojho, ako aj z informačného systému Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, z ktorých nepochybne vyplýva, že žalobca bol dňom 01. 03. 2019 zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, pričom nárok na dávku v nezamestnanosti si uplatnil na pobočke Sociálnej poisťovne v Košiciach dňa 29. 03. 2019 a v rozhodnom období, t. j. v období štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie (od 01. 03. 2015 do 28. 02. 2019) nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky. Zohľadnila aj potvrdenie U1 zo dňa 04. 03. 2019 kompetentnej inštitúcie vo Veľkej Británii, ktorá osvedčila skutočnosti tak, ako to vyplýva z bodu 13 odôvodnenia rozsudku, okrem iného teda aj to, že žalobca nie je oprávnený na dávku v nezamestnanosti od úradu, ktorý formulár vydal s tým, že podľa zákonov príslušného členského štátu takýto nárok neexistuje. Žalovaná, ako aj prvostupňový správny orgán, boli povinní v správnom konaní posudzovať aj to, či uvedenú dobu poistenia v nezamestnanosti je možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 základného nariadenia, čo je možné iba vtedy, ak je preukázané zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ, t. j. v preskúmavanom prípade Veľkej Británie. Žalovaná tieto väzby posudzovala aplikujúc kritériá, vyplývajúce z článku 11 vykonávacieho nariadenia, ktorý upravuje postup pri určovaní centra záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií, súvisiacich s dĺžkou a trvalosťou prítomnosti na území členského štátu EÚ a situáciou dotknutej osoby. Správny súd v tejto súvislosti konštatuje, že v zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Pre posúdenie bydliska je dôležitá aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby, a tiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“, ktoré v zmysle článku 1 písm. j) základného nariadenia je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Žalobca tým, že sa rozhodol dlhodobo zotrvávať na území Veľkej Británie za účelom vykonávania zárobkovej činnosti (od októbra 2006 do 28. 02. 2019 u jedného zamestnávateľa s pracovným pomerom na dobu neurčitú), ktorá nebola prechodného charakteru, pričom ukončenie pracovného pomeru inicioval žalobca a zvolením uvedeného územia a stabilizovaného bývania na ňom (väčšinu svojho času trávil s priateľkou a následne aj s ich dvomi maloletými deťmi mimo svoje pôvodné rodinné prostredie na Slovensku, oslabil svoje individuálne väzby na Slovensko. Iba plnenie si daňovej povinnosti k nehnuteľnosti, ktorej bol vlastníkom, platenie inkasa za byt na adrese E., F. H.. XX, poplatkov za internet na adrese trvalého pobytu (u rodičov) Košice, A. X, trávenie dovoleniek na území Slovenska

dvakrát ročne po dobu dvoch týždňov, či vedenie účtu na Slovensku a podobne nepreukazuje v zmysle čl. 11 vykonávacieho nariadenia úmysel žalobcu iba prechodne zotrvávať na území iného členského štátu. So zreteľom na všetky dostupné informácie, vyplývajúce z bodov 12, 13, 15, 16 odôvodnenia rozsudku nie je teda možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj na to, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 základného nariadenia. Preto správne žalovaná i správny orgán prvého stupňa nepotvrdili argumentáciu žalobcu, že na území Slovenskej republiky sa nachádza miesto, kde v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia žalobca zvyčajne býva.

27. Uvedený právny názor je v súlade s Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 základného nariadenia, týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), podľa ktorého je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. V danom prípade sa žalobcove najbližšie osoby zdržiavali spolu s ním vo Veľkej Británii. Uvedená väzba k Slovenskej republike nie sú v porovnaní s dĺžkou pobytu žalobcu na území Veľkej Británie a jeho stabilnou pracovnou situáciou vo Veľkej Británii, jeho rodinnou situáciou vo Veľkej Británii a stabilnou bytovou situáciou vo Veľkej Británii silnejšie, čo svedčí o tom, že žalobca si počas zamestnania v členskom štáte Európskej únie vytvoril centrum záujmov vo Veľkej Británii. V súvislosti so žiadosťou žalobcu o dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky je potrebné zdôrazniť, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky.

28. Vychádzajúc z uvedeného nebolo možné akceptovať argumentáciu žalobcu, obsiahnutú v správnej žalobe i jeho ďalších podaniach, tvoriacich súčasť súdneho spisu.

29. Správny súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, keďže zistil, že správne orgány v administratívnom konaní rozhodli na základe správnej interpretácie príslušných zákonných ustanovení a predmetné rozhodnutia nemajú za následok ukrátenie žalobcu na jeho subjektívnych právach, bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok uvedených v v spojení s , v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

30. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa a , v zmysle ktorých účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom ani sčasti a žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do jedného mesiaca odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť:

a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) ( ).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa ustanovenia odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že :

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v ustanovení až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak:

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a (v sociálnych veciach a veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia), je žalovaným Centrum právnej pomoci. (, ).