Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_18Cpr-10-2020.pdf
PDF · 139.01 KB
Case nature
Area
Subarea
18Cpr/10/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Zvolen v konaní pred samosudkyňou Mgr. Janette Nôtovou, v právnej veci žalobcu: B.. B. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. U.. Š. X, XXX XX A. I., občan SR, právne zast.: JUDr. Vladimír Barcík, advokát so sídlom Mierová 1, 990 01 Veľký Krtíš, proti žalovanému: Základná škola internátna, Veľká Čalomija 65, IČO: 37 831 704 so sídlom Veľká Čalomija 65, 991 09 Veľká Čalomija, právne zast.: JUDr. Jozef Školník, advokát so sídlom Mierová 1, 990 01 Veľký Krtíš, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, takto
rozhodol:
I/ Súd žalobu žalobcu z a m i e t a .
II/ Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % v lehote do 3 (troch) dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým bude rozhodnuté o výške náhrady trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca podal na tunajšom súde elektronicky dňa 11. 11. 2020 žalobu, v ktorej sa domáhal, aby súd vyslovil, že výpoveď z pracovného pomeru, ktorá mu bola daná listom žalovaného zo dňa 28. 07. 2020 a listom zo dňa 20. 10. 2020 podľa § 63 ods.1 písm. d/ bod 1 Zákonníka práce je neplatná, a že pracovný pomer medzi sporovými stranami naďalej trvá. Svoj návrh odôvodnil tým, že u žalovaného pracoval na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 31. 10. 2016 a Dodatku k pracovnej zmluve zo dňa 07. 07. 2017 ako učiteľ s miestom výkonu práce na Základnej škole internátnej vo Veľkej Čalomiji. Dňa 17. 08. 2020 mu žalovaný doručil list z 28. 07. 2020 označený ako Výpoveď zamestnávateľa z pracovného pomeru podľa § 63 ods.1 písm. d/ bod 1 Zákonníka práce spolu s oznámením Okresného úradu Banská Bystrica, odbor školstva zo dňa 16. 07. 2020, pretože v zmysle uvedeného ustanovenia Zákonníka práce mu môže byť daná výpoveď, ak nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce. Konkrétne, že nespĺňa predpoklad bezúhonnosti na výkon pracovnej činnosti odborného zamestnanca podľa § 15 zákona č. 138/2019 Z. z. Vzhľadom na to, že u zamestnávateľa dopracoval 3 roky a 9 mesiacov, dĺžka výpovednej doby je 2 mesiace a začína plynúť od 01. 08. 2020, pracovný pomer skončí 30. 09. 2020. S takto skončeným pracovným pomerom žalobca nesúhlasil, obrátil sa na právneho zástupcu a žalovanému listom zo dňa 24. 08. 2020 oznámil, že ukončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnaní. V zmysle Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď a teda nie je to povinnosťou zamestnávateľa. Žalovaný uviedol, že bol odsúdený rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. BB-4T/58/2013 zo dňa 03. 12. 2013, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste, kde bol uznaný za vinného a právoplatne odsúdený. Uznesením zo dňa 14. 02. 2019 Špecializovaný súd v Pezinku vyslovil, že sa osvedčil a teda sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. O uvedenom odsúdení zamestnávateľ vedel už pri nástupe žalobcu do zamestnania, v čase, keď bol prvý pracovný pomer uzavretý na dobu určitú do 31. 08. 2017. Rovnako mal o tom zamestnávateľ vedomosť aj v čase uzatvárania Dodatku k pracovnej zmluve zo dňa 07. 07. 2017, kedy sa pracovný pomer uzavrel na dobu neurčitú. To znamená, že zamestnávateľ sa rozhodol
s ním ukončiť pracovný pomer z dôvodu nesplnenia podmienky bezúhonnosti po necelých 3 rokoch. Pracovný pomer bol so žalobcom ukončený bez toho, aby žalovaný uvedené prerokoval so zástupcami zamestnancov. Počas plynutia výpovednej doby mu riaditeľka školy ústne oznámila, že ho neprepustí a vráti mu aj triedu, ktorej bol triednym učiteľom 3 roky. Následne mu však zamestnávateľ opäť oznámil listom zo dňa 20. 10. 2020, označený ako Skončenie pracovného pomeru - oznámenie, že jeho pracovný pomer končí k 31. 10. 2020. Výpovedná doba v danom prípade sú 2 mesiace, pričom v prvom liste žalovaný uviedol, že začína plynúť od 01. 08. 2020 a teda, že mu pracovný pomer končí 30. 09. 2020. V následnom liste mu však bolo oznámené, že mu pracovný pomer končí 31. 10. 2020. Takýto postup považuje zo strany žalovaného za zmätočný, neurčitý a nezrozumiteľný.
2. Žaloba žalobcu spolu s uznesením súdu zo 16. 11. 2020, v ktorom bol žalovaný vyzvaný na vyjadrenie k žalobe, bola elektronicky doručená žalovanému do vlastných rúk dňa 18. 11. 2020. Elektronickým podaním doručené súdu 01. 12. 2020 žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Poukázal na to, že od 01. 09. 2019 nadobudol účinnosť nový zákon o pedagogických zamestnancoch, pričom následne od 01. 10. 2019 došlo k novele uvedeného zákona a novému ponímaniu bezúhonnosti, od 15. 10. 2019 došlo k opätovnej zákonnej úprave bezúhonnosti ďalšou novelou. V zmysle zákonnej úpravy sa za bezúhonného považuje ten, kto nebol právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný zločin a za úmyselné trestné činy citované v uvedenom zákone. Platí teda, že ten, kto bol právoplatne odsúdený za niektorý z citovaných trestných činov, sa nepovažuje za bezúhonného. Za určitých podmienok možno považovať za bezúhonného aj toho, kto bol právoplatne odsúdený za taký trestný čin (s výnimkou obzvlášť závažného zločinu), ale toto odsúdenie mu bolo zahladené. Zákon však vymedzuje aj osobitnú skupinu trestných činov, pri ktorých sa posudzuje prísnejšie splnenie podmienky bezúhonnosti, kedy odsúdenie za taký trestný čin napriek tomu, že bolo zahladené, neznamená bezúhonnosť. Bezúhonnosť sa preukazuje odpisom z registra trestov a to každých 5 rokov počas trvania pracovného pomeru u toho istého zamestnávateľa, vždy k 31. 05. príslušného roka. Nová právna úprava ustanovila pre všetkých pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov, poskytnúť na účel preukázania bezúhonnosti okresnému úradu v sídle kraja údaje potrebné na vyžiadanie odpisu registra trestov najneskôr do 31. 12. 2019. Na žiadosť okresného úradu, Generálna prokuratúra SR bola povinná poskytnúť odpisy z registra trestov do 30. 06. 2020. Posudzovanie bezúhonnosti bolo zverené do pôsobnosti okresných úradov v sídle kraja, ktoré vyhodnotili odpisy z registra trestov a následne oznámili zamestnávateľom, či ich pedagogickí a odborní zamestnanci spĺňajú alebo nespĺňajú podmienku bezúhonnosti. V zákone nie je ustanovený termín do kedy okresný úrad je povinný splniť túto povinnosť. To znamená, že riaditelia škôl sami neskúmali, či je splnená podmienka bezúhonnosti, čo možno hodnotiť kladne vzhľadom na komplikovanú právnu úpravu. Pokiaľ zamestnanec nespĺňa predpoklad stanovený zákonom, nemal by vykonávať činnosť pedagogického alebo odborného zamestnanca, s takýmto zamestnancom je potrebné ukončiť pracovný pomer. Skončenie pracovného pomeru je v kompetencii zamestnávateľa. Zamestnávateľ môže uplatniť výpovedný dôvod, t. j., že zamestnanec nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce. Bezúhonnosť je jedným z predpokladov na výkon pracovnej činnosti pedagogického a odborného zamestnanca. Je treba zdôrazniť, že pedagogický alebo odborný zamestnanec tento predpoklad musí spĺňať po celý čas výkonu pracovnej činnosti. Nemožno preto akceptovať fakt, že zamestnanec spĺňal podmienku bezúhonnosti, napr. v čase nástupu do zamestnania. V zmysle zákonnej úpravy je výpovedná doba 2 mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca trval ku dňu doručenia výpovede najmenej 1 rok. Nie je vylúčené, že v praxi sa môže vyskytnúť prípad, kedy riaditeľ školy nebude postupovať podľa zákona a nerozviaže pracovný pomer so zamestnancom, ktorý nie je bezúhonný. V takom prípade by však došlo zo strany riaditeľa k porušeniu predpisov o štátnej správe v školstve a školskej samospráve. Z uvedeného dôvodu žalovaný nemohol postupovať inak vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadne písomného oznámenia zo dňa 20. 10. 2020, kde sa uvádzalo, že jeho pracovný pomer končí 31. 10. 2020, na vysvetlenie žalovaný uviedol, že žalobca písomnú výpoveď neprevzal hneď po jej vystavení, ale až po určitom čase a tak ho žalovaný nechcel poškodiť o výpovednú dobu 2 mesiacov, a preto mu oznámil, že pracovný pomer skončil u žalobcu 31. 10. 2020. Dôvod výpovede bol uvedený jasne, určite, bol nezameniteľný.
3. Vyjadrenie žalovaného spolu s uznesením súdu z 03. 12. 2020, v ktorom bol vyzvaný na vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného, bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu do vlastných rúk dňa 05. 12. 2020. Elektronickým podaním, doručené súdu 15. 12. 2020 žalobca uviedol, že zotrváva na podanej žalobe. Podľa jeho názoru zákon č. 317/2009 Z. z. bol rovnako prísny ako aktuálne platný zákon o pedagogických zamestnancoch, čo sa týkalo bezúhonnosti a dotknutého trestného činu. Povinnosťou zamestnávateľa je doručiť zamestnancovi výpoveď v písomnej forme a vo výpovedi skutkovo vymedziť
výpovedný dôvod tak, aby nebol zameniteľný s iným dôvodom, a tieto dôvody nemožno dodatočne meniť.
4. Vyjadrenie žalobcu spolu s uznesením súdu zo 16. 12. 2020, v ktorom bol žalovaný vyzvaný na vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu, bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaného do vlastných rúk dňa 17. 12. 2020. Elektronickým podaním doručené súdu 23. 12. 2020 žalovaný zotrval na svojom postoji, že výpoveď daná žalovanému bola zákonná, platná, dôvod výpovede bol vo výpovedi skutkovo riadne vymedzený. Žalobca nespĺňal predpoklad bezúhonnosti na výkon pracovnej činnosti pedagogického zamestnanca.
5. Súd vo veci vykonal dokazovanie na pojednávaní dňa 11. 05. 2021 a to výsluchom sporových strán, oboznámením listinných dokladov a zistil nasledujúci stav veci.
6. Žalobca na pojednávaní uviedol, že o skončení pracovného pomeru sa dozvedel z telefonátu riaditeľky koncom júla 2020, oznámila mu, že z Banskej Bystrice prišlo oznámenie, že sa nepovažuje za bezúhonného a musí ho prepustiť. Výpoveď mu bola doručená poštou, ktorú si osobne prevzal do vlastných rúk. Šiel sa v tejto veci poradiť s advokátom, pretože nesúhlasil s ukončením pracovného pomeru, nesúhlasil, že by nespĺňal podmienku bezúhonnosti. Pani riaditeľke predložil trestný rozsudok spolu s uznesením o zahladení odsúdenia, pričom odsúdenie sa netýkalo obzvlášť závažného zločinu, bol toho názoru, že on spĺňa podmienku bezúhonnosti a teda nebol daný dôvod na ukončenie pracovného pomeru. Z tohto dôvodu to oznámil pani riaditeľke, neskôr aj písomne prostredníctvom advokáta s tým, že výpoveď považuje za neplatnú. Na tento list mu neprišla žiadna odpoveď. Koncom augusta 2020 bol porada pred začiatkom školského roka, keďže on bol dovtedy triednym učiteľom, jeho triede bola určená iná triedna učiteľka. Pani riaditeľka mu oznámila, že písala list na ministerstvo, a že zrejme bude môcť zostať v škole a učiť, následne mu bola trieda vrátená. Po začatí školského roku mu však pani riaditeľka oznámila, že zrejme ho bude musieť prepustiť, bolo mu oznámené, že jeho pracovný pomer je skončený k 31. 10. 2020. Nesúhlasil s takýmto ukončením pracovného pomeru, pretože mu boli oznámené rôzne lehoty pri ukončení pracovného pomeru, kde jedna lehota bola uvedená vo výpovedi a táto bola v písomnom oznámení zmenená. Počas výkonu práce u zamestnávateľa si vždy riadne plnil všetky pracovné povinnosti, prácu vykonával riadne, robil si atestácie, neboli mu uložené žiadne tresty, svoje zamestnanie u žalovaného by chcel vykonávať aj naďalej. Žalobca potvrdil, že už pri nástupe do pracovného pomeru informoval zamestnávateľa o svojom odsúdení a predložil mu rozsudok. V rámci odsúdenia mal uložený probačný dohľad a aj probačný úradník vedel o tom, že je učiteľom a ak by to nebolo možné, zrejme by to riešil.
7. Štatutárny zástupca žalovaného - riaditeľka X. I. pred súdom uviedla, že keď vstúpil do platnosti nový zákon o pedagogických zamestnancoch č. 138/2019 Z. z., tento uložil povinnosť všetkým pedagogickým zamestnancom do konca decembra 2019 poskytnúť údaje Okresnému úradu v Banskej Bystrici za účelom overenia bezúhonnosti. Tieto údaje boli následne postúpené Generálnej prokuratúre, ktorá do konca júna 2020 mala poskytnúť potrebné údaje okresnému úradu. V júli 2020 ona obdržala vyjadrenie príslušného okresného úradu, že žalobca nespĺňa podmienku bezúhonnosti. Informovala sa ako ďalej postupovať a bolo jej oznámené, že žalobcovi musí dať výpoveď. Konzultovala to aj s právnikom odboru školstva a rovnako jej bolo oznámené, že žalobcu musí prepustiť výpoveďou. Preto bola spísaná výpoveď, ktorú taktiež konzultovala s právnikom a bola žalobcovi zaslaná. Ešte predtým žalobcovi telefonovala, aby si prišiel pre výpoveď do školy, on však uviedol, že nie je doma, tak mu výpoveď bola zaslaná doporučene do vlastných rúk. Je pravdou, že v texte výpovede bola uvedená výpovedná doba. Výpoveď si však žalobca prevzal až 17. 08. 2020, znovu konzultovala s právnikom, pretože mu patrí dvojmesačná výpovedná lehota, aby nebol ukrátený, bolo mu listom oznámené, kedy končí výpovedná lehota. Uvedený list teda neznamenal žiadnu novú výpoveď, mal len oznamovací charakter, aby bolo zrejmé k akému dátumu končí pracovný pomer, a kedy si treba vybavovať potrebné doklady. Je pravdou, že sa so žalobcom v škole rozprávala a uviedla mu, že ak sa zmení zákonná úprava, je ochotná ho v škole ponechať. Zákonná úprava však zostala v platnosti a v zmysle nej žalobca nespĺňa podmienku bezúhonnosti. Je tiež pravdou, že jej žalobca predkladal rozsudok, keďže ona nie je právnikom, nevedela vyhodnotiť, či spĺňa podmienku bezúhonnosti, práve preto vyhodnocovanie bolo v kompetencii príslušného okresného úradu. Pre ňu bol smerodajný práve list od okresného úradu, že žalobca nespĺňa podmienku bezúhonnosti. Ďalej štatutárna zástupkyňa potvrdila, že komunikovala cez Facebook s ministrom školstva, pričom obdržala z ministerstva odpoveď, ktorá však bola pre ňu zmätočná a konzultovala ju opäť s právnikom odboru školstva, kde jej bolo uvedené, že ak by nedala
žalobcovi výpoveď, bol by to dôvod na odvolanie jej ako riaditeľa. Z toho dôvodu zotrvala na podanej výpovedi. K obom písomnostiam zaslaným žalobcovi v súvislosti s ukončením pracovného pomeru uviedla, že jednoznačne sa jednalo o výpoveď listom z 28. 07. 2020, oznámenie z 20. 10. 2020 bolo len informatívne. Je pravdou, že vo vzťahu k žalobcovi nemala výhrady ako k učiteľovi, prácu si vykonával dobre, avšak ona inú možnosť, ako postupovať, nemala.
8. Podľa Pracovnej zmluvy z 31. 10. 2016 bol uzavretý pracovný pomer medzi sporovými stranami, kde žalobca vystupuje ako zamestnanec s nástupom dňa 01. 11. 2016, pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú do 31. 08. 2017. Predmetom činnosti zamestnanca bola výchovno-vzdelávacia činnosť vykonávaná učiteľom. Podľa Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo 07. 07. 2017 bol pracovný pomer uzavretý na dobu neurčitú.
9. Listom zo dňa 28. 07. 2020 žalovaný adresoval žalobcovi výpoveď zamestnávateľa podľa § 63 ods.1 písm. d/ bod 1 Zákonníka práce. Bolo mu oznámené, že výpoveď môže zamestnávateľ dať zamestnancovi, ak tento nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce. Vzhľadom na to, že nespĺňa predpoklad bezúhonnosti na výkon pracovnej činnosti pedagogického zamestnanca podľa § 15 zákona č. 138/2019 Z. z., mu zamestnávateľ dáva výpoveď. Keďže u zamestnávateľa odpracoval 3 roky, 9 mesiacov, dĺžka výpovednej doby sú 2 mesiace. Výpovedná doba začína plynúť od 01. 08. 2020 a pracovný pomer končí dňom 30. 09. 2020. K výpovedi bolo pripojené oznámenie Okresného úradu Banská Bystrica, odbor školstva zo dňa 16. 07. 2020, podľa ktorého žalovaný nespĺňa predpoklad bezúhonnosti na výkon pracovnej činnosti pedagogického zamestnanca podľa § 15 zákona č. 138/2019 Z. z.
10. Listom zo dňa 24. 08. 2020 žalobca prostredníctvom právneho zástupcu oznámil žalovanému, že podanú výpoveď považuje za neplatnú a trvá na svojom ďalšom zamestnaní.
11. Listom zo dňa 20. 10. 2020 oznámil žalovaný žalobcovi, že jeho pracovný pomer končí dňom 31. 10. 2020. Uvedeným dňom mu bude zastavená výplata a bol upozornený na ukončenie všetkých prác vyplývajúcich z pracovného pomeru, zároveň mu bolo oznámené, že nevyčerpaná dovolenka mu bude vyplatená v najbližšom výplatnom termíne.
12. Žalobca na pojednávaní predložil súdu rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica č. k. BB-4T/58/2013 zo dňa 17. 12. 2013, právoplatný 17. 12. 2013, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste a bolo potvrdené, že žalobca ako obvinený je vinný zo skutkov v bode 1 až 6 rozsudku, čím spáchal v bodoch 1, 2, 3 a 5 pokračovací zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods.1, ods.2 Tr. zákona, z toho v bodoch 2 a 5 v jednočinnom súbehu s pokračovacím prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods.1 písm. a/ Tr. zákona a v bodoch 4 a 6 pokračovací prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods.1 písm. a/ Tr. zákona. Za to bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, s uložením probačného dohľadu a určením skúšobnej doby na 5 rokov. Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 14. 02. 2019, právoplatný 14. 02. 2019 bolo vyslovené, že sa žalobca v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia osvedčil a hľadí sa na neho, akoby nebol odsúdený.
13. Podľa Čl.2 Zákonníka práce, pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu vznikať len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Zamestnávateľ má právo na slobodný výber zamestnancov v potrebnom počte a štruktúre a určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva, ak tento zákon, osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.
13.1 Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce, výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. Podľa ods. 2, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. Podľa ods. 4, výpoveď, ktorá bola doručená druhému účastníkovi, možno odvolať len s jeho súhlasom. Odvolanie výpovede, ako aj súhlas s jej odvolaním treba urobiť písomne.
13.2 Podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 1. Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak zamestnanec nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce.
13.3 Podľa § 62 ods. 1 Zákonníka práce, ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. Podľa ods. 2, výpovedná doba je najmenej jeden mesiac, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ods. 4, výpovedná doba zamestnanca, ktorému je daná výpoveď z iných dôvodov ako podľa odseku 3, je najmenej dva mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej jeden rok.
13.4 Podľa § 74 Zákonníka práce, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.
13.5 Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce, právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.
13.6 Podľa § 12 ods. 2 Zákonníka práce, ak sa podľa tohto zákona vyžaduje prerokovanie so zástupcami zamestnancov, zamestnávateľ, u ktorého nepôsobia zástupcovia zamestnancov, môže konať samostatne.12 ods. 2
13.7 Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 138/2019 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch, tento zákon sa vzťahuje na pedagogického zamestnanca a odborného zamestnanca školy alebo školského zariadenia Podľa ods. 2, pedagogický zamestnanec je fyzická osoba, ktorá vykonáva pracovnú činnosť podľa § 6 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2019/138/20191015.html>.
13.8 Podľa § 9 ods. 1 písm. b/ zákona č. 138/2019 Z. z. predpoklady na výkon pracovnej činnosti sú bezúhonnosť. Podľa ods. 4, predpoklady na výkon pracovnej činnosti musí pedagogický zamestnanec a odborný zamestnanec spĺňať po celý čas výkonu pracovnej činnosti.
13.9 Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 138/2019 Z. z. úč. do 30.9.2019, za bezúhonného sa považuje ten, kto nebol právoplatne odsúdený za a) obzvlášť závažný zločin, b) úmyselný trestný čin proti životu a zdraviu, úmyselný trestný čin proti slobode a ľudskej dôstojnosti, úmyselný trestný čin proti rodine a mládeži, úmyselný trestný čin proti majetku, úmyselný trestný čin všeobecne nebezpečný, úmyselný trestný čin proti republike, úmyselný trestný čin proti poriadku vo verejných veciach, úmyselný trestný čin proti iným právam a slobodám, úmyselný trestný čin proti mieru a ľudskosti, úmyselný trestný čin terorizmu a extrémizmu, úmyselný trestný čin vojnový alebo c) trestný čin spáchaný z nedbanlivosti priamo pri výkone pracovnej činnosti.
13.10 Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 138/2019 Z. z. úč. od 01.10.2019, ak ide o obzvlášť závažný zločin, trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi, trestný čin znásilnenia, trestný čin sexuálneho násilia, trestný čin sexuálneho zneužívania, trestný čin súlože medzi príbuznými, trestný čin opustenia dieťaťa, trestný čin zanedbania povinnej výživy, trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby, trestný čin ohrozovania mravnej výchovy mládeže, trestné činy korupcie, trestný čin výroby detskej pornografie, trestný čin rozširovania detskej pornografie, trestný čin prechovávania detskej pornografie a účasť na detskom pornografickom predstavení a trestný čin ohrozovania mravnosti, za bezúhonného sa nepovažuje ani ten, komu bolo odsúdenie za taký trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, ako keby
nebol za taký trestný čin odsúdený. Podľa ods. 3, bezúhonnosť sa preukazuje odpisom registra trestov nie starším ako tri mesiace, a to každých päť rokov počas trvania pracovného pomeru u toho istého zamestnávateľa najneskôr k 31. máju príslušného roka; ak ide o cudzinca, bezúhonnosť sa preukazuje obdobným dokladom o bezúhonnosti vydaným príslušným orgánom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, alebo príslušným orgánom štátu jeho trvalého pobytu alebo obvyklého pobytu, a to dokladom nie starším ako tri mesiace a predloženým spolu s jeho úradne osvedčeným prekladom do slovenského jazyka. Pedagogický zamestnanec školy zriadenej ministerstvom vnútra, ktorý je v služobnom pomere, preukazuje bezúhonnosť podľa osobitných predpisov
13.11 Podľa § 87 zákona č. 138/2019 Z. z., Prechodné ustanovenia, splnenie predpokladov na výkon pedagogickej činnosti a na výkon odbornej činnosti podľa predpisov účinných do 31. augusta 2019 sa považuje za splnenie predpokladov na výkon pracovnej činnosti podľa predpisov účinných od 1. septembra 2019.
13.12 Podľa § 90a ods. 1 zákona č. 138/2019 Z. z., Prechodné ustanovenia, úpravám účinným od 1. októbra 2019, pedagogický zamestnanec a odborný zamestnanec poskytne na účel preukázania bezúhonnosti podľa predpisov účinných od 1. októbra 2019 okresnému úradu v sídle kraja údaje potrebné na vyžiadanie odpisu registra trestov najneskôr do 31. decembra 2019, inak sa nepovažuje na účely tohto zákona za bezúhonného. Podľa ods. 2, okresný úrad v sídle kraja zašle údaje potrebné na vyžiadanie odpisu registra trestov podľa odseku 1 Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky najneskôr do 29. februára 2020. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky poskytne okresnému úradu v sídle kraja odpis registra trestov najneskôr do 30. júna 2020.
13.13 Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 317/2009 Z. z., za bezúhonného sa na účely tohto zákona považuje ten, kto nebol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin alebo za trestný čin spáchaný z nedbanlivosti v súvislosti s výkonom pedagogickej činnosti alebo s výkonom odbornej činnosti. Bezúhonnosť sa preukazuje pred nástupom do zamestnania výpisom z registra trestov nie starším ako tri mesiace. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/317/20180101.html>
14. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nie je dôvodná. Predmetom posudzovania súdom bolo ukončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Žalobca podal žalobu na tunajšom súde dňa 11. 11. 2020. Žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru môže zamestnanec uplatniť na súde v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. V zmysle zákonnej úpravy sa pracovný pomer pri výpovedi končí uplynutím výpovednej doby. Výpovedná doba začína planúť od prvého kalendárneho dňa kalendárneho mesiaca, nasledujúceho po doručení výpovede, v tomto konkrétnom prípade v zmysle zákona je výpovedná doba 2 mesiace. Medzi stranami nebolo sporné, že výpoveď zo dňa 28. 07. 2020 žalobca prevzal osobne na pošte dňa 17. 08. 2020. Výpovedná doba začala plynúť od 01. 09. 2020 a uplynula dňom 31. 10. 2020. Súd tak konštatuje, že žaloba žalobcu bola podaná včas. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca bol zamestnancom žalovaného na základe pracovnej zmluvy ako učiteľ, t. j. pedagogický zamestnanec. Žalovaný ako zamestnávateľ sa rozhodol ukončiť pracovný pomer so žalobcom ako svojim zamestnancom výpoveďou zo dňa 28. 07. 2020. V predloženej písomnej výpovedi žalovaný ako zamestnávateľ uviedol, že postupuje podľa § 63 ods.1 písm. d/ bod 1 Zákonníka práce, t. j., že žalobca ako zamestnanec nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce. Konkrétne bolo uvedené, že nespĺňa predpoklad bezúhonnosti na výkon pracovnej činnosti pedagogického zamestnanca podľa § 15 zákona č. 138/2019 Z. z. o pedagogických zamestnancoch. Podľa oznámenia Okresného úradu Banská Bystrica zo 16. 07. 2020 žalobca nespĺňa predpoklad bezúhonnosti na výkon pracovnej činnosti pedagogického zamestnanca podľa § 15 zákona č. 138/2019 Z. z. Na základe uvedeného súd preskúmal, či podané skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bolo vykonaného zákonným spôsobom. Zákonná úprava ukončenia pracovného pomeru výpoveďou ukladá zamestnávateľovi splnenie prísnych formálnych podmienok pre platnosť takéhoto ukončenia pracovného pomeru. Jednou z formálnych podmienok je písomnosť výpovede, táto náležitosť zo strany zamestnávateľa dodržaná bola. Pre platnosť výpovede je potrebné, aby táto bola doručená, pričom v zmysle Zákonníka práce, písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny alebo skončenia pracovného pomeru musia byť doručované zamestnancovi do vlastných rúk. Spravidla sa doručujú na pracovisku alebo v jeho byte, alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, písomnosť sa doručuje poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou - do vlastných rúk (§ 38 ods.1, 2 ZP). V konaní nebola sporná táto skutočnosť, t. j., že
zamestnávateľ odoslal žalobcovi výpoveď poštou ako doporučenú zásielku s pozn. do vlastných rúk, žalobca potvrdil, že si osobne zásielku vyzdvihol na pošte. Tým súd považuje za splnené podmienky ustanovenia § 61 ods.1 ZP za splnené. Zamestnávateľ môže pristúpiť k výpovedi zamestnanca iba z dôvodov uvedených v zákone, pričom tento dôvod musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby nebol zameniteľný s iným dôvodom, a zároveň tento dôvod nemôže dodatočne meniť. Z písomnej výpovede vyplýva, že dôvodom ukončenia pracovného pomeru so žalobcom bola skutočnosť, že žalobca nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce a to konkrétne, že nespĺňa predpoklad bezúhonnosti na výkon pracovnej činnosti pedagogického zamestnanca v zmysle § 15 zákona č. 138/2019. Zamestnávateľ zároveň oznámil žalobcovi výsledok oznámenia Okresného úradu Banská Bystrica zo šetrenia jeho bezúhonnosti, kedy zamestnávateľovi bolo oznámené, že tento nespĺňa predpoklad bezúhonnosti na výkon pracovnej činnosti pedagogického zamestnanca. Súd má zato, že dôvod výpovede je v tejto uvedený nezameniteľne, jednoznačne, určito, zo strany zamestnávateľa nedošlo k neskoršej zmene dôvodu výpovede, preto sú splnené formálne podmienky § 61 ods.2 Zákonníka práce pre platnosť výpovede. Žalobca namietol nedodržanie formálneho predpokladu a to, že je zamestnávateľ povinný výpoveď vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je výpoveď neplatná v zmysle § 74 ZP. Žalovaný na pojednávaní prehlásil, že u neho nepôsobia zástupcovia zamestnancov, žalobca uvedené tvrdenie nevyvrátil, ani nepredložil dôkaz o tom, že by u žalovaného mali pôsobiť zástupcovia zamestnancov, preto súd vychádzal z toho, že v zmysle § 12 ods.2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže konať samostatne, t. j. neplatí povinnosť prerokovania so zástupcami zamestnancov pod následkom neplatnosti výpovede. Súd preto konštatuje, že uvedený dôvod neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou žalobca nepreukázal. Súd mal zato, že formálne podmienky platnosti výpovede zo strany žalovaného boli dodržané.
15. Žalobca namietal, že podľa jeho názoru nebol daný dôvod výpovede, nakoľko spĺňal podmienku bezúhonnosti a poukázal zároveň na to, že už v čase uzavretia pracovného pomeru v roku 2016 bolo zamestnávateľovi známe jeho odsúdenie, pričom k zásadnej zmene právnej úpravy nedošlo, z tohto dôvodu považoval výpoveď zamestnávateľa za neplatnú. Žalobca nepoprel, že bol v minulosti odsúdený za trestný čin, uviedol však, že sa nejednalo o obzvlášť závažný zločin, okrem toho má odsúdenie zahladené, o čom doložil ako dôkaz trestný rozsudok o svojom odsúdení, ako aj rozhodnutie trestného súdu o zahladení odsúdenia. Žalovaný uviedol, že okolnosť bezúhonnosti on sám po právnej stránke nehodnotil, vychádzal v zmysle zákonnej úpravy zo záverov okresného úradu, ktorý v zmysle zákonnej úpravy mal oprávnenie prijať záver o bezúhonnosti pedagogických zamestnancov a uvedené oznámil žalovanému ako zamestnávateľovi. Následne žalovaný ako zamestnávateľ z uvedeného dôvodu pristúpil k rozviazaniu pracovného pomeru. Súd konštatuje, že žalobca bol právoplatne uznaný vinným zo zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods.1, 2 Tr. zákona, prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods.1 písm. a/ Tr. zákona. Uvedené trestné činy sa podľa Trestného zákona, zákon č. 300/2005 Z. z. v druhej osobitnej časti zaraďujú podľa Hlavy 8 do trestných činov proti poriadku vo verejných veciach. Trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa je zaradený do 2. dielu tejto hlavy, trestný čin úplatku je zaradený do 3. dielu tejto hlavy s názvom „Korupcia.“ Žalobca ako pedagogický zamestnanec musí spĺňať predpoklady na výkon pracovnej činnosti v zmysle zákona č. 138/2019 Z. z., jedným z týchto predpokladov je bezúhonnosť, pričom tento predpoklad (ako aj všetky ostatné) musí pedagogický zamestnanec spĺňať po celý čas výkonu pracovnej činnosti. Otázka bezúhonnosti bola upravená v § 15 uvedeného zákona, kedy podľa § 15 ods.1 písm. b/ sa za bezúhonného považoval ten, kto nebol právoplatne odsúdený, okrem iného za úmyselný trestný čin proti poriadku vo verejných veciach. V uvedenom znení úprava bezúhonnosti platila od 01. 09. do 30. 09. 2019. Novelou citovaného ustanovenia zákonom č. 209/2019 Z.z. účinný od 01. 10. 2019 bola úprava spresnená doplnením o § 15 ods. 2, v zmysle ktorého sa za bezúhonného nepovažuje ani ten, komu bolo odsúdenie za trestný čin uvedený v ods. 2 zahladené alebo na ktorého sa hľadí, ako keby nebol za takýto trestný čin odsúdený. Medzi trestnými činmi je v citovanom ustanovení uvedené „trestné činy korupcie.“ Z uvedeného potom celkom jednoznačne vyplýva, že žalobca, ktorý bol právoplatne odsúdený za trestný čin proti poriadku vo verejných veciach, konkrétne aj pre trestný čin korupcie, napriek tomu, že na základe právoplatného rozhodnutia súdu sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený, v zmysle zákonnej úpravy zákonom č. 138/2019 Z. z. v čase podania výpovede nespĺňal podmienku bezúhonnosti a teda nespĺňal predpoklad ustanovený právnym predpisom na výkon dohodnutej práce pedagogického zamestnanca. Ak žalovaný z tohto dôvodu dal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru, žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keďže zamestnancovi, t. j. žalobcovi dal výpoveď z dôvodu ustanoveného v Zákonníku práce, konkrétne § 63 ods.1 písm. d/ bod 1 Zákonníka práce, s odkazom na nesplnenie predpokladu ustanoveného v § 15 zákona č. 138/2019 Z. z. Námietka žalobcu, že nebol
splnený predpoklad, pre ktorý mu bola daná výpoveď zo zamestnania, je nedôvodná. Námietku žalobcu, kedy poukázal na to, že zamestnávateľ v zmysle citácie zákonnej úpravy takto postupovať „môže,“ z ktorého vyvodil záver, že žalovaný nebol povinný takto postupovať a z tohto dôvodu mu teda nemusel dať výpoveď, súd uvádza, že pracovný pomer je založený zmluvou, t. j. dohodou dvoch strán medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Jedná sa o súkromno-právny vzťah, do ktorého orgány verejnej moci zasahujú len na základe zákona a v nevyhnutnej miere, t. j. v prípadoch, kedy zákon umožňuje orgánu verejnej moci, teda aj súdu, zasiahnuť do takéhoto súkromno-právneho vzťahu. Jednou zo základných zásad, na ktorých je postavený Zákonník práce, je zásada zmluvnosti v pracovno-právnych vzťahoch vyjadrená v článku 2 ZP, ktorá sa prejavuje nielen pri založení, ale aj pri zmene a skončení pracovno-právnych vzťahov. Ukončenie pracovného pomeru je upravené výlučne z dôvodov v zmysle Zákonníka práce a je na rozhodnutí účastníkov pracovno-právneho vzťahu, či sa rozhodnú tieto dôvody využiť a pristúpiť či už k založeniu, zmene alebo ukončeniu pracovného pomeru. Hranice tejto dispozície sú obmedzené konaním v súlade s dobrými mravmi, ako aj zákazom zneužívania práv na škodu druhého účastníka pracovno-právneho vzťahu. Súd konštatuje, že súd autoritatívnym rozhodnutím nemôže nútiť zamestnanca alebo zamestnávateľa, ukončiť alebo neukončiť pracovno-právny pomer. Súd môže len preskúmať, či tento postup je v súlade so zákonom. Rozhodnutie o ukončení alebo neukončení pracovného pomeru je výlučne v kompetencii zamestnanca alebo zamestnávateľa. Žalobca si potom nesprávne vyložil znenie ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce, keď z citácie „výpoveďou môže skončiť pracovný pomer,“ si vyložil tak, že zamestnávateľ takú povinnosť nemá a preto pre prípad splnenia výpovedných dôvodov, výpoveď podať nemusí a ak s tým zamestnanec nesúhlasí, môže sa obrátiť na súd. Zamestnanec sa môže obrátiť na súd na preskúmanie postupu zamestnávateľa len v tom prípade, ak by zamestnávateľ porušil zákonné ustanovenia pri ukončení pracovného pomeru. Pravdou je, že zamestnávateľ výpoveďou realizuje svoje oprávnenie ukončiť pracovný pomer so zamestnancom, ak je realizované v súlade so zákonom, nie je dôvod na vyslovenie neplatnosti takéhoto právneho úkonu. Súd poukazuje na to, že pracovno-právne predpisy ako aj teória zdôrazňujú ochrannú funkciu pracovného práva a to ochranu slabšej strany, t. j. zamestnanca, ktorá je základným a najdôležitejším cieľom sledovaným pracovným právom a práve pri ukončovaní pracovného pomeru je potrebné rešpektovať platné ustanovenia Zákonníka práce, ako aj iných predpisov, ktoré chránia zamestnanca za účelom umožnenia preklenúť mu nepriaznivú situáciu spôsobenú stratou zamestnania. Súd po preskúmaní postupu žalovaného nezistil, že by tento postupoval v rozpore so zákonom, dobrými mravmi, prípadne by zneužil na škodu žalobcu svoje práva. Naopak, súd poukazuje, že z výpovede oboch účastníkov vyplynulo, že štatutárna zástupkyňa žalovaného vyvíjala snahu v tom smere, aby nemuselo dôjsť k ukončeniu pracovného pomeru so žalobcom. Obrátila sa na príslušné inštitúcie, či už príslušný okresný úrad alebo priamo na Ministerstvo školstva, z ktorého vyplynulo, že žalobca naplnil dôvody pre ukončenie pracovného pomeru a v prípade, že žalovaný nerozviaže so žalobcom pracovný pomer, bolo poukázané na zodpovednosť štatutárneho zástupcu žalovaného, vyplývajúcu zo zákonnej úpravy o štátnej správe v školstve, kedy riaditeľ školy vykonáva štátnu správu a zodpovedá za dodržiavanie právnych predpisov (§ 2, § 5 ods.2 zákona č. 596/2003 Z. z.). Štatutárny zástupca žalovaného svojim postupom pri podaní výpovede žalobcovi napĺňal svoje povinnosti na dodržiavanie právnych predpisov. Samotná okolnosť, že riaditeľka školy pred začiatkom nového školského roka a v čase po podaní výpovede žalobcovi určila triedu, ktorej mal byť triednym učiteľom, ešte sama o sebe neznamená žiadnu zmätočnosť v konaní zamestnávateľa, nakoľko pracovný pomer pri výpovedi končí uplynutím výpovednej doby. Až do uplynutia výpovednej doby je zamestnanec povinný plniť všetky pracovné povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou a pokynmi zamestnávateľa. Rovnako prípadné ústne oznámenia riaditeľky zamestnávateľa vo vzťahu k žalobcovi, že vyvíja snahu, aby nemusel byť ukončený pracovný pomer so žalobcom, ešte sama o sebe nemá žiaden právny dopad na platnosť výpovede, pretože v zmysle zákonnej úpravy, ak výpoveď už bola doručená druhému účastníkovi, možno ju odvolať len s jeho súhlasom, pričom ako odvolanie výpovede, ako aj súhlas s jej odvolaním musí byť písomná. Keďže k uvedeným úkonom nedošlo, podaná výpoveď zostala v platnosti.
16. Napokon, pokiaľ žalobca namietal zmätočnosť pri ukončení pracovného pomeru s poukazom na to, že vo výpovedi mu bola určená výpovedná doba od 01. 08. do 30. 09. 2020 a následne listom zo dňa 20. 10. 2020, ktorý mu bol doručený 26. 10. 2020 bolo oznámené, že jeho pracovný pomer končí k 31. 10. 2020, mal zato, že sa jednalo o ďalšie oznámenie o skončení pracovného pomeru výpoveďou ku dňu 31. 10. 2020. Žalovaný na pojednávaní vysvetlil, že pôvodne v čase spísania výpovede predpokladal, že žalobca si na pracovisku prevezme túto výpoveď a to v júli 2020, kedy bola vyhotovená, z toho dôvodu vo výpovedi bolo určené plynutie výpovednej doby od nasledujúceho mesiaca od 01. 08. 2020 a to v trvaní 2 mesiacov, t. j. do 30. 09. 2020. Keďže však na žiadosť žalobcu mu výpoveď bola doručovaná poštou
a túto výpoveď si prevzal až v 8/2020, listom zo dňa 20. 10. 2020 bolo žalobcovi len oznámené pre účely dodržania zákonnej výpovednej doby 2 mesiacov, že pracovný pomer končí uplynutím výpovednej doby k 31. 10. 2020. Súd v postupe žalovaného nezistil, že by postupoval v rozpore so zákonom, ani zmätočne. Z listiny zo dňa 20. 10. 2020 nevyplýva, že by sa malo jednať o nové skončenie pracovného pomeru z iných dôvodov, prípadne z dôvodu zmeny výpovedného dôvodu, listina podľa obsahu má výslovne oznamovací charakter o uplynutí výpovednej doby k 31. 10. 2020. Je treba povedať, že výpovednú dobu neurčuje sám zamestnávateľ, ale táto vyplýva priamo zo zákona, to znamená, že pre plynutie výpovednej doby sú rozhodujúce skutkové okolnosti a to doručenie výpovede zamestnancovi, v zmysle zákonnej úpravy výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede. Bez ohľadu na to, či zamestnávateľ vo výpovedi uvedie dĺžku výpovednej doby alebo dobu jej plynutia, súd prihliada na zákonné plynutie výpovednej doby, ktoré je pre súd rozhodujúce. Súd preto konštatuje, že pri rozviazaní pracovného pomeru so žalobcom bola dodržaná aj zákonná výpovedná doba a jej plynutie od 01. 09. 2020 do 31. 10. 2020. Uplynutím výpovednej doby pracovný pomer žalobcu u žalovaného zanikol. Súd tak konštatuje, že nezistil zmätočnosť, neurčitosť postupu žalovaného pri ukončovaní pracovného pomeru so žalobcom a teda boli naplnené všetky náležitosti právneho úkonu v zmysle všeobecnej úpravy v § 37 Občianskeho zákonníka, ktoré sa vyžadujú pre platnosť právneho úkonu. Okrem toho súd poukazuje aj na osobitnú úpravu výkladu vôle podľa § 15 Zákonníka práce, podľa ktorého prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá aj dobrým mravom. Výklad postupu žalovaného prezentovaný žalobcom v tomto konaní súd preto nepovažoval za správny.
17. Pokiaľ žalobca tvrdil, že v čase vzniku pracovného pomeru v roku 2016 platila tiež podmienka bezúhonnosti pre výkon jeho zamestnania, pričom pri vstupe do pracovného pomeru zamestnávateľa oboznámil so svojim odsúdením a následne ho oboznámil aj so zahladením odsúdenia, a počas celého trvania pracovného pomeru s ním zamestnávateľ pracovný pomer neukončil, a aj z tohto dôvodu považuje postup zamestnávateľa za neplatný, keď s odstupom viac ako 3 rokov sa práve pre tento dôvod rozhodol ukončiť s ním pracovný pomer, súd v krátkosti len uvádza, že podľa predchádzajúcej právnej úpravy bola bezúhonnosť upravená v § 9 zákona č. 317/2009 Z. z. odlišným spôsobom, a to tak, že za bezúhonného sa považoval ten, kto nebol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, alebo za trestný čin spáchaný z nedbanlivosti v súvislosti s výkonom pedagogickej činnosti alebo výkonom odbornej činnosti. Z uvedenej citácie vyplýva, že po prijatí nového zákona o pedagogických zamestnancoch účinný od 01. 09. 2019 došlo k zásadnej zmene posudzovania bezúhonnosti ako podmienky pracovného pomeru pedagogických zamestnancov, tak ako súd vysvetlil vyššie. V prechodných ustanoveniach § 90a novej zákonnej úpravy bola uložená povinnosť pedagogickým zamestnancom, poskytnúť potrebné údaje, potrebné na vyžiadanie odpisu registra trestov za účelom preukázania bezúhonnosti. Ak pedagogický zamestnanec by túto povinnosť nesplnil, v zmysle zákona by nastala fikcia, že sa nepovažuje za bezúhonného. Uvedená prechodná úprava bola prijatá po sprísnení zákona, nakoľko predchádzajúce prechodné ustanovenie § 87 zákona č. 138/2019 Z. z. vyslovilo, že pokiaľ niekto spĺňal predpoklady na výkon pedagogickej činnosti podľa predpisov účinných do 31. 08. 2019, spĺňal predpoklady na výkon pracovnej činnosti aj podľa predpisov účinných od 01. 09. 2019. Táto prechodná úprava však bola zmenená novelou účinnou od 01. 10. 2019, kedy pedagogickí zamestnanci boli povinní preukázať otázku bezúhonnosti podľa predpisov účinných od 01. 10. 2019. Z uvedeného vyplýva, že každý pedagogický zamestnanec bol nanovo podľa úpravy účinnej od 01. 10. 2019 poskytnúť súčinnosť na účely preukázania svojej bezúhonnosti a žalobca v zmysle novej zákonnej úpravy podmienku bezúhonnosti zjavne nespĺňa. Súd na základe uvedeného konštatuje, že výpoveď zamestnávateľa daná žalobcovi ako svojmu zamestnancovi bola daná platne, v súlade so zákonom. Súd preto žalobu žalobcu v celom rozsahu považoval za nedôvodnú a preto ju zamietol.
18. O trovách konania rozhodoval súd podľa § 255 ods.1 C. s. p. a priznal žalovanému ako úspešnej strane sporu plnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 C. s. p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.