Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6S-189-2019.pdf
PDF · 165.01 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/189/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov JUDr. Tatiany Sabadošovej a JUDr. Mareka Kotoru v právnej veci žalobcu MONAS, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Rastislavova 80/2446, IČO: 36 474 371, zastúpeného JUDr. Jánom Šofrankom, advokátom so sídlom kancelárie v Košiciach, Hraničná 2 proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: 102687731/2019 zo dňa 20.11.2019 takto
rozhodol:
I. Žalobu zamieta.
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalované Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 102687731/2019 zo dňa 20.11.2019 podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 101793986/2019 zo dňa 23.07.2019 (v ďalšom texte aj: „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa,“ resp. „prvostupňové správne rozhodnutie“), ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 5.913,60 EUR na dani z pridanej hodnoty, za zdaňovacie obdobie január 2018.
2. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný uviedol, že Daňový úrad Košice ako správca dane vykonal u daňového subjektu (t.j. žalobcu v tomto konaní) daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (v ďalšom texte aj: „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 2018, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 101522686/2019 zo dňa 21.06.2019, ktorý bol daňovému subjektu doručený 25.06.2019, spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu. Daňový subjekt v stanovenej lehote správcovi dane nepredložil pripomienky k zisteniam uvedeným v protokole a ku skutočnostiam uvedeným v tomto protokole sa nevyjadril. Správca dane preto dňa 23.07.2019 vydal prvostupňové správne rozhodnutie, ktorým daňovému subjektu vyrubil rozdiel dane v sume 5.913,60 EUR na DPH za zdaňovacie obdobie január 2018.
3. Z obsahu rozhodnutia žalovaného vyplýva, že rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa boli závery o porušení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj: „zákon o DPH“), na základe ktorých správca dane neuznal právo na odpočítanie dane v celkovej sume 5.913,60 EUR z faktúry vystavenej dodávateľom Dovport s.r.o., Mlynská 28, Košice, IČO: 48027855, č. faktúry 20180130/1 zo dňa 30.01.2018 v celkovej sume 35.481,60 EUR, DPH 5.913,60 EUR, predmet fakturácie: nabíjateľné batérie s panelom LESTER - 2 240 kusov.
4. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí konštatoval, že v priebehu výkonu daňovej kontroly správca dane preveroval opodstatnenosť nároku na odpočítanie dane od deklarovaného dodávateľa Dovport s.r.o. a vykonaným dokazovaním zistil, že predmet dodania, ktorý bol fakturovaný v reťazci, je bez akejkoľvek úhrady. Konštatoval, že správca dane počas daňovej kontroly preveroval nielen samotný daňový subjekt, ale aj jeho dodávateľov, čo odôvodnil tým, že v prípade dôvodných pochybností ohľadne dodávok má správca dane legitímne právo preverovať celý obchodný reťazec (uvedený názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Sžf/24/2012). Daňový subjekt žiadnym spôsobom nepreukázal účel využitia uvedeného tovaru, nepreukázal hodnoverne, akým spôsobom sa snažil získať potenciálnych odberateľov k tak veľkému počtu kusov tovaru (uvedený tovar podľa vyjadrenia konateľa nie je použiteľný pre bežnú domácnosť). Za tento tovar podľa zistení správcu dane nebolo uhradené žiadnym účastníkom v reťazci, ani daňovým subjektom deklarovanej dodávateľskej spoločnosti a ani subdodávateľskej spoločnosti Direct sale, s.r.o.. Dodávateľská spoločnosť Dovport, s.r.o. nijakým spôsobom nepreukázala, že s uvedeným tovarom fyzicky a materiálne disponovala, uvedený tovar bol podľa zistení správcu dane a svedka U. M., konateľa tejto deklarovanej dodávateľskej spoločnosti, dodaných spoločnosťou Direct sale, s.r.o. do skladovacích priestorov NIG s.r.o.. Svedok U. M. potvrdil, že tovar bol vyskladnený v skladovacích priestoroch spoločnosti NIG s.r.o. T. I. I.D., konateľom spoločnosti Direct sale, s.r.o. a prevzatý konateľom daňového subjektu MONAS s.r.o.. Pri uvedenom dodaní tovaru však neboli predložené žiadne dôkazy o uskladňovaní tovaru a jeho preberaní konkrétnymi osobami, žiadne písomnosti, ktoré osvedčujú príjem tovaru v konkrétnom množstve, nebolo uvedené, na akom motorovom vozidle sa uvedený tovar priviezol, neboli uvedené evidenčné čísla, kto konkrétne uvedený tovar odovzdával a dôkazy preukazujúce uskutočnenie prepravy. Po vyhodnotení správcom dane sa tak nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ, ktorý je uvedený na predmetných faktúrach, aj fakturovaný tovar skutočne dodal, nebolo preukázané, že daňový subjekt tento tovar prijal, čím by sa potvrdilo jednoznačne právo nakladať s tovarom ako vlastným od dodávateľa Dovport s.r.o. a s ním spojený preukázaný účel využitia uvedeného tovaru na podnikateľské účely. Pri preverovaní dodania tovaru deklarovanou dodávateľskou spoločnosťou bolo zistené, že dokladom, na základe ktorého sa deklaruje uskutočnenie dodania tovaru, je faktúra s dodacím listom vystavená spoločnosťou Dovport, s.r.o., avšak vystavenie takejto faktúry ešte neznamená, že údaje v nej odrážajú materiálne a reálne naplnenie písomnej informácie. Správca dane preto uzavrel, že daňový subjekt, t.j. žalobca v tomto konaní žiadnymi vierohodnými dôkazmi nepreukázal, že zo strany dodávateľa bolo uskutočnené dodanie predmetného tovaru v zmysle § 8 zákona o DPH, preto nevznikla daňová povinnosť a následne odberateľovi nevzniklo ani právo na odpočítanie dane. Na základe vykonaných preverení bolo správcom dane zistené, že spoločnosti Dovport, s.r.o. a Direct sale, s.r.o. nemali na výkon svojej činnosti žiadne prevádzkové, či iné priestory, jednalo sa iba o virtuálne, resp. reálne neexistujúce sídla spoločnosti, taktiež tieto spoločnosti nemali žiadnych zamestnancov, nevlastnili žiaden majetok a v čase výkonu daňovej kontroly spoločnosť Direct sale, s.r.o. nemala k dispozícii žiadne účtovné, daňové a iné písomnosti a prechádzala rôznymi zmenami v obchodnom registri. Správca dane preto neuznal daňovému subjektu odpočítanie dane v deklarovanej sume z dôvodu, že u dodávateľskej spoločnosti Dovport, s.r.o. nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti podľa § 19 odsek 1 zákona o DPH a tým daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH.
5. Žalobca podal voči rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa odvolanie, na základe ktorého žalovaný po preskúmaní predloženého spisového materiálu a odvolacích námietok zistil, že správca dane v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania preveroval skutkový stav deklarovaného dodania, pri ktorom si daňový subjekt uplatnil právo na odpočítanie dane, pričom pri preverovaní jednotlivých skutočností sa správca dane neobmedzil len na predložené doklady a tvrdenia uvedené daňovým subjektom (pri ktorých mal pochybnosti o ich vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti), ale zisťoval aj súvisiace skutočnosti. Zdôraznil, že overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či boli splnené zákonné podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálnoprávne náležitosti. Je preto povinnosťou správcu dane overiť, či údaje uvedené v takto predloženej faktúre naozaj deklarujú predmetné skutočnosti. K rozhodnutiu správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňované právo na odpočítanie dane v zmysle vyššie uvedeného, nestačí len mechanické porovnanie výšky odpočítanej dane s príslušnou faktúrou, ale sa javí nevyhnutným zabezpečiť aj iné dôkazy, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Žalovaný z predloženého spisového materiálu zistil, že správca dane objasnenie všetkých otázok,
okolnosti, či vyvrátenie pochybností nepodsunul iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu, ale využil prostriedky, ktorými objasňoval okolnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Správca dane skúmal uskutočnenie deklarovaného zdaniteľného obchodu nielen z formálnej stránky, ale preveroval súlad skutočného stavu so stavom formálnym a postupoval v súlade s § 3 ods. 6 daňového poriadku, podľa ktorého sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre vyrubenie alebo vybratie dane. Vzhľadom na vyššie uvedené vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či daňový subjekt prijal fakturovaný tovar od subjektu uvedeného na dokladoch (Dovport, s.r.o.) a či údaje uvedené na faktúre odrážajú skutočnosti tak, ako nastali. V tej súvislosti zdôraznil, že správca dane pri svojom rozhodovaní nespochybnil existenciu predmetu zdaniteľného obchodu (nabíjateľné batérie), ale v konaní pred správnym orgánom prvého stupňa nebolo preukázané, že tento tovar dodala žalobcovi práve deklarovaná dodávateľská spoločnosť. Dodávateľ tovaru tak ostal sporný, preto správca dane oprávnene nadobudol pochybnosti o tom, že zdaniteľný obchod sa uskutočnil tak, ako je uvedené na predloženej faktúre č. 20180130/1 zo dňa 30.01.2018. Žalovaný konštatoval, že nedostatok preukázateľnosti dodania tovaru nemôže byť odstránený len predložením faktúry, prípadne samotným tvrdením daňového subjektu, že tovar skutočne obstaral tak, ako to je uvedené na predloženej faktúre. Keďže správca dane preveroval opodstatnenosť uplatneného odpočítania dane, bolo povinnosťou daňového subjektu preukázať splnenie podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 49 zákona o DPH, čo však žalobca v konaní pred daňovými orgánmi nepreukázal.
6. K odvolacej námietke daňového subjektu týkajúcej sa jeho dodávateľa a k zisteniam správcu dane o deklarovanom dodávateľovi v priebehu daňovej kontroly žalovaný uviedol, že je povinnosťou daňového subjektu viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácii mal dostatočné podklady pre to, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinnosti v zmysle daňových zákonov. Daňový subjekt síce nebol povinný preverovať si svojho obchodného partnera, ale za takejto situácie sa sám vystavil riziku, že nebol schopný preukázať splnenie zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH. Dôkazy, ktoré daňový subjekt predložil k preverovanému odpočítaniu dane, podľa žalovaného neboli schopné osvedčiť splnenie zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane. Odvolávajúci sa daňový subjekt nepreukázal, akým spôsobom preveroval svojich obchodných partnerov a aké opatrenia prijal na zabezpečenie preukázania splnenia zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane v prípade od dodávateľa Dovport, s.r.o. a nepreukázal ani ďalšie skutočnosti a doklady, ktoré by odstránili pochybnosti správcu dane. Vo vzťahu k námietkam daňového subjektu, že preukázal prijatie tovaru dokladmi a zaplatil v cene tovaru aj DPH uplatnenú deklarovanou dodávateľskou spoločnosťou, žalovaný uviedol, že podmienky, za ktorých platiteľovi vzniká nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, sú hmotnoprávnej povahy a súčasne svojím charakterom vypovedajú, čím tento nárok treba doložiť, resp. preukázať. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, pretože zákon to neustanovuje, a to ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa dane. V zmysle zákona o DPH je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Tvrdenie o zaplatení preverovanej faktúry nezodpovedá skutočnosti, pretože z predloženého spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že k úhrade nedošlo.
7. K námietkam daňového subjektu týkajúcim sa rozloženia dôkazného bremena s odvolaním sa na citácie viacerých rozsudkov Európskeho súdneho dvora, ako aj rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, žalovaný uviedol, že žalobcom označená judikatúra a citované rozsudky sa vzťahujú najmä na prípady, keď sa posudzuje podvodné konanie u obchodných partnerov daňového subjektu, o ktorom mohol daňový subjekt vedieť. Tieto námietky však nekorešpondujú s dôvodmi a závermi uvedenými v rozhodnutí o neuznaní práva na odpočítanie dane, pretože z vykonaného dokazovania správcu dane vyplýva, že kontrolou bola popretá reálnosť dodania tovarov, resp. služieb daňovému subjektu od jeho priameho deklarovaného dodávateľa. Z tohto dôvodu sa správca dane ani nezaoberal účasťou daňového subjektu na podvode, resp. neskúmal, či daňový subjekt mohol vedieť o podvodnom konaní jeho dodávateľa, resp. o zneužití práva v danom reťazci, keďže reálne dodanie tovarov, resp. služieb dodávateľom uvedené na faktúre nebolo preukázané. Správca dane uplatnené odpočítanie dane neuznal z dôvodu nepreukázania splnenia podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ tohto zákona.
8. Žalovaný v závere preskúmavaného rozhodnutia konštatoval, že daňový subjekt okrem predloženia daňových a účtovných dokladov, ako aj faktúry, z ktorej si uplatnil odpočítanie dane a zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 01.10.2017 nepredložil počas daňovej kontroly žiadne iné dôkazy a
doklady preukazujúce preverované dodanie. Aj keď správca dane daňový subjekt vyzýval na doplnenie dokladov a na odstránenie pochybnosti správcu dane o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených daňovým subjektom, resp. dôkazov, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, daňový subjekt zostal nečinný. Správca dane oboznámil daňový subjekt aj so skutočnosťami zistenými vlastným preverovaním jeho deklarovanej dodávateľskej spoločnosti, pričom daňový subjekt nevyužil svoje právo vyjadriť sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole z daňovej kontroly boli uvedené jeho vyjadrenia. Správca dane po doručení protokolu z daňovej kontroly č. 101522686/2019 zo dňa 21.06.2019, napriek výzve na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, od daňového subjektu žiadne vyjadrenie neobdržal. Daňový subjekt tak nepredložil na výzvu správcu dane dôkazy a neodstránil ani pochybnosti o uskutočnení zdaniteľného obchodu tak, ako to deklaroval predmetnou odberateľskou faktúrou, teda neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane, ktoré bolo napadnuté podaným odvolaním, ako aj z obsahu predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítanie dane a následne prijaté závery sú plne v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o DPH, ako aj daňového poriadku. Postup správcu dane, keď daňovému subjektu MONAS, s.r.o. vyrubil rozdiel na dani z pridanej hodnoty za preverované zdaňovacie obdobie, tak podľa žalovaného bol plne v súlade s platnými právnymi predpismi.
9. Proti tomuto rozhodnutiu žalovaného podal žalobca včas správnu žalobu, ktorou žiadal preskúmať zákonnosť postupu, ako aj rozhodnutia žalovaného a toto rozhodnutie zrušiť z dôvodov uvedených v ustanovení § 191 ods. 1 písm. c/, d/, e/ a g/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (t.j. z dôvodu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej moci bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré má za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej) a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. Súčasťou žaloby bol aj návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, o ktorom návrhu správny súd rozhodol uznesením č. k. 6S/189/2019-54 zo dňa 12.11.2020 tak, že návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zo dňa 16.12.2019 zamietol ( uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.11.2020).
10. Žalobca v žalobe predovšetkým namietal, že sa nestotožňuje so zisteným skutkovým stavom pri daňovej kontrole, ako aj právnymi závermi správcu dane, na základe ktorých žalobcovi nepriznal nárok na odpočítanie DPH vo výške 5.913,60 EUR za zdaňovacie obdobie január 2018. Podľa názoru žalobcu správca dane na základe svojich pochybností a ničím nepodložených domnienok vyvodil nesprávne a predčasné závery, ktoré sú negatívneho charakteru a ktoré žalobcu bezdôvodne poškodzujú. Tvrdil, že rozhodnutie obsahuje aj pochybenie procesného charakteru, konkrétne došlo k porušeniu § 37 ods. 4 v priamej súvislosti s porušením ustanovenia § 25 daňového poriadku. Preskúmavané rozhodnutie žalovaného je preto vydané v rozpore s platným znením zákona o DPH, ako aj rozhodnutiami Európskeho súdneho dvora a Európskej smernice pre DPH, ako aj v rozpore s platnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Zároveň považoval rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a zmätočnosť.
11. Žalobca poukázal v žalobe na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011, v ktorom bolo poukázané na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5Afs/131/2004 zo dňa 25.03.2005, podľa ktorého: „........dôkazné bremeno nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, teda aj tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. Nemožno preto vyvodzovať závery v neprospech kontrolovaného daňového subjektu z toho, že tento nepreukázal skutočnosti ohľadne samotného plnenia subdodávateľov jeho dodávateľov, s ktorými on sám žiadne zmluvy neuzatváral. Najvyšší súd preto dospel k záveru, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.“ Žalobca ďalej namietal, že žalovaný sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil len na tvrdenia, ktoré hodnovernými dôkazmi nepreukázal, pričom pochybenia a neplnenie si povinnosti na strane iných daňových subjektov vyhodnotil ako neunesenie dôkazného
bremena na strane žalobcu. V tomto prípade však správca dane, ako aj Finančné riaditeľstvo ako odvolací orgán nevzali do úvahy fakt, že ide o skutočnosť, na ktorú žalobca nemá žiaden vplyv a teda nemôže z tejto skutočnosti znášať dôkaznú núdzu a bolo preto povinnosťou správcu dane uplatniť postup v súlade s ustanovením § 24 ods. 2, 3, 4 daňového poriadku. Citoval aj závery rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č.j. 5Afs/15/2010 zo dňa 17.09.2010, podľa ktorého: „Daňovému subjektu nemožno vytýkať, že neuniesol dôkazné bremeno, keď povinnosť, čo najúplnejšie zistiť skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní v zmysle § 24 ods. 2 daňového poriadku primárne nesplnili správne orgány, ktoré dôkazné konanie zaťažili závažnými vadami.“ Rozhodnutie žalovaného považoval za nezákonné aj z dôvodu, že ako daňový subjekt bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch, keď správca dane vyhodnotil dôkazy a nezákonne získaný protokol z daňovej kontroly v rozpore so zákonom a so základnými zásadami správy daní. Mieru pochybeniu správneho orgánu vzhľadom k celkovej komplikovanosti konania a s prihliadnutím ku komplikovanosti predmetnej veci možno v konečnom dôsledku považovať za ohrozujúcu právom chránené záujmy účastníka konania, pričom k prekročeniu tejto medze môže dôjsť nielen jedným závažným pochybením dostatočne závažného rázu, ale aj väčším počtom relatívne samostatných pochybení práve v tomto prípade, ktoré by sa pri jednotlivom posudzovaní mohli javiť ako marginálne, avšak súhrnne dosiahli zásadnú intenzitu do práv a právom chránených záujmov daňového subjektu.
12. V závere správnej žaloby zdôraznil, že podľa Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme DPH je potrebné vychádzať z eurokonformného výkladu slovenských daňových predpisov v súlade s európskou legislatívou. Uvedené je potvrdené aj judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej vychádzajúc zo základného princípu spoločného systému DPH a tým je princíp daňovej neutrality, podľa ktorého má byť podnikateľ (zdaniteľná osoba) plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene tovarov a služieb, ak tieto použil na uskutočnenie ekonomických aktivít podliehajúcich DPH (princíp neutrality). Zásada daňovej neutrality vyjadrená v označenej smernici má zabezpečiť, aby subjekt, ktorý znáša DPH počas výrobného procesu, bol schopný získať túto daň späť, k čomu dôjde po prenesení tejto dane na nasledujúci článok výrobného reťazca. Vnútroštátne právo je preto potrebné vykladať tak, aby bolo prednostne zabezpečené uplatnenie zásady daňovej neutrality v oblasti DPH. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-35/05 Reemtsma Cigarettenfabriken GmbH, v ktorom súdny dvor špecificky zdôraznil, že kde by vrátenie DPH bolo nemožné alebo nadmerne obtiažné, členské štáty musia poskytnúť prostriedky nevyhnutné k umožneniu odpočítania si vyfakturovanej dane príjemcom v záujme dodržania princípu efektívnosti.
13. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 07.08.2020 k správnej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zdôraznil, že žalobcom uplatnené žalobné dôvody sú takmer identické s odvolacími námietkami, a žalovaný sa so všetkými týmito námietkami uvedenými v podanom odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane vysporiadal v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia. Nad rámec odôvodnenia uvedeného v žalobou napadnutom rozhodnutí k žalobným dôvodom uviedol nasledovné : „Skutočnosť, že žalobca sa nestotožňuje s postupom a závermi správcu dane a žalovaného, ešte neznamená, že tento postup a závery o nepreukázaní práva na odpočítanie dane v sume 5 913,60 € z faktúry od spoločnosti Dovport s.r.o. boli nesprávne a v rozpore s platnými právnymi predpismi. Z dokazovania vykonaného správcom dane vyplynulo, že žalobca odpočítal daň z faktúry od dodávateľskej spoločnosti Dovport s.r.o. neoprávnene, keďže dodanie deklarované preverovanou faktúrou predloženou žalobcom ku daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie január 2018 sa neuskutočnilo touto spoločnosťou. Žalobca nepreukázal, že tovar fakturovaný spoločnosťou Dovport s.r.o. táto spoločnosť, resp. jej subdodávateľ Direct sale, s.r.o., skutočne dodali. Žalobca síce preukázal, že fakturovaný tovar existoval, čo správca dane ani nespochybnil, ale podstatné je, že okrem formálnych dôkazov žalobca nepredložil žiadne iné dôkazy preukazujúce dodanie fakturovaného tovaru dodávateľskou spoločnosťou, ktorá vystavila preverovanú faktúru. Dôkazy formálnej povahy by vo všeobecnosti obstáli len za situácie, že obchodné transakcie by nevykázali žiadne pochybnosti u správcu dane. Dodávateľovi teda nevznikla daňová povinnosť z fakturovaných dodávok a žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane. Správca dane vykonal preverovanie na strane deklarovaného dodávateľa tovaru, ale vzhľadom na zistené skutočnosti oprávnene nadobudol pochybnosti o tom, že toto dodanie skutočne dodal deklarovaný dodávateľ. Pri posudzovaní práva daňového subjektu na odpočítanie dane sa kladie dôraz na preukázanie dodania zdaniteľných obchodov konkrétnymi podnikateľskými subjektmi a nielen na samotnú existenciu materiálneho plnenia u platiteľa dane.
Správca dane sa zaoberal preverením vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa, ktorá je prvou podmienkou pri uplatnení práva odpočítať daň v zmysle § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Správca dane viedol dokazovanie tak, aby smerovalo z rôznych strán k prevereniu vecnej a formálnej správnosti uplatneného odpočítania dane deklarovaného na základe faktúr od deklarovaného dodávateľa žalobcu. Preto všetky kroky správcu dane smerovali k overovaniu, či daňová povinnosť tomuto platiteľovi reálne vznikla, a či tovar dodal platiteľ, ktorého údaje sa nachádzali na faktúre ako údaje za dodávateľa. V danom prípade nebolo preukázané dodanie služieb uvedeným dodávateľom. Odpočítanie dane z pridanej hodnoty je viazané na obchodný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom. Pri dani z pridanej hodnoty ide o osobný charakter zdaniteľných plnení, pri ktorom stotožnenie osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného platiteľa vo faktúre musí zodpovedať skutočnému stavu, čo znamená, že daňový subjekt, ktorý si uplatní odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí predložiť taký dôkaz o tom, že fakturovaný tovar bol skutočne realizovaný dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre. Iba formálna existencia faktúry, prípadne preukázanie zaplatenia, nie je predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona č. 222/2004 z. z. v znení neskorších predpisov.“
14. K tvrdeniam žalobcu, že rozhodnutie obsahuje aj pochybenia procesného charakteru (porušenie § 37 ods. 4 daňového poriadku v priamej súvislosti s porušením § 25 daňového poriadku) uviedol, že žalobca nekonkretizoval úkony správcu dane, pri ktorých malo dôjsť k uvedeným porušeniam. Z odôvodnenia žalobou napadnutých rozhodnutí podľa žalovaného je však zrejmé, že z miestneho zisťovania vykonaného v areáli priemyselného parku Kechnec 271 dňa 11.09.2018 správca dane spísal Zápisnicu o miestnom zisťovaní č. 101771104/2018, pričom podľa žalovaného nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že správca dane nevzal do úvahy návrh na vykonanie miestneho zisťovania v tomto sklade. Správca dane dňa 05.09.2018 vykonal aj ústne pojednávanie so svedkom, o ktorom bol žalobca oboznámený, zúčastnil sa ho a správca dane aj z tohto pojednávania spísal zápisnicu č. 101726387/2018. Práve na základe týchto skutočností tento žalobný dôvod žalovaný považoval za neopodstatnený. V súvislosti s rozložením dôkazného bremena uviedol, že správa daní je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi verejného práva upravená (s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu) tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov. Zaťažuje ho nielen bremeno tvrdenia, ale má aj povinnosť toto svoje tvrdenie doložiť. Uvedené daňový subjekt plní v rámci dokazovania, ktoré vedie správca dane. Správca dane je oprávnený a zároveň povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov (samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov), zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane predchádzajúcej vyrubeniu daňovej povinnosti autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia uplatňuje dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane, spolu so zásadou objektívnej pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam. Dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednávacej, ktorá zvýrazňuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte a dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a spojením povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. V prípade, ak pri preverovaní predložených dôkazov, hoci aj v rámci daňovej kontroly správca dane preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 24 ods. 2 daňového poriadku), a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom tak dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednávacej.
15. V závere písomného vyjadrenia žalovaný zdôraznil, že v preskúmavanom rozhodnutí sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu, ktoré boli obsahom jeho odvolania. Z obsahu rozhodnutí jasne vyplýva, z akých skutočností správca dane, ako aj žalovaný vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery týkajúce sa porušenia príslušných ustanovení zákona o DPH boli vecne správne a sú v súlade tak s príslušnými ustanoveniami označeného zákona, ako aj daňového poriadku. Postup správcu
dane, ako aj žalovaného nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi a práva žalobcu porušené neboli. Žalovaný preto nepovažuje za dôvodné tvrdenie žalobcu, že sa nezaoberal jeho námietkami, čím došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy. Z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov, preto žalovaný dospel k záveru, že všetky žalobné dôvody žalobcu uvedené v podanej žalobe nie sú dôvodné.
16. Žalobca v replike zo dňa 20.10.2020 k vyjadreniu žalovaného zotrval na argumentácii uplatnenej v správnej žalobe a uviedol, že : „Samotnú existenciu tovaru nemožno spochybniť, nakoľko nedošlo k jeho ďalšiemu predaju a tovar ostal na sklade daňového subjektu. Podľa súčasnej právnej úpravy zaplatenie za tovar nie je podmienkou vzniku nároku na odpočítanie dane z prijatého zdaniteľného plnenia, a už vôbec to nedokazuje, že medzi subjektmi nedošlo k dodaniu tovaru. Tovar sa v čase vykonávania kontroly nachádzal v sklade v priemyselnom parku v Kechneci, čo daňový subjekt vo svojom vyjadrení uviedol a navrhol správcovi dane vykonať miestne zisťovanie. Správca dane však tento návrh do úvahy nevzal a vyvodil záver, ktorý je uvedený v protokole. Daňový subjekt súhlasí so žalovaným, že nie je povinnosťou správcu dane presne identifikovať dôkazy, ktoré má daňový subjekt predložiť, avšak v prípade, keď daňový subjekt predložil všetky dôkazy, ktoré sú bežné v obchodnom styku a správcovi dane vznikli pochybnosti výlučne z dôvodu preverovania účtovnej evidencie dodávateľa kontrolovaného daňového subjektu, na ktorú skutočnosť daňový subjekt nemá vplyv, má právo daňový subjekt požiadať správcu dane o identifikáciu požadovaných dôkazov. Daňový subjekt totiž nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov vznikne pri preverovaní pochybnosť. Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne!“
17. Žalobca ďalej v replike argumentoval aj nasledovne : „Keďže žalovaný nespochybnil dodanie tovaru podľa § 8 a 9 zákona č. 222/2004 Z. z., z toho jednoznačne vyplýva, že žalovaný nespochybňuje existenciu tovaru, ale spochybňuje skutočnosť, že tento tovar bol dodaný spoločnosti MONAS s.r.o. dodávateľom Dovport s.r.o. Odpočítanie dane teda žalovaný spochybnil z dôvodu, že nadobudol presvedčenie, že deklarované plnenie, ktoré uviedla spoločnosť Dovport s. r. o. vo faktúrach, reálne nedodala, a to s ohľadom na preverovanie u subdodávateľa Direct sale s. r. o. Z vyjadrení žalovaného je zrejmé, že pochybnosti správcu dane vznikli výlučne z dôvodu preverovania dodávateľa spoločnosti MONAS s.r.o., a to spoločnosti Dovport s.r.o. a jeho dodávateľa spoločnosti Direct sale s.r.o. V prípade, že žalovaný trvá na svojom stanovisku, nech teda preukáže, že tovar nedodala spoločnosť Dovport s.r.o., resp. kým iným bol tovar dodaný, keďže jeho existenciu správca dane nespochybnil........ Daňový subjekt má za to, že v zmysle ustanovenia § 24 daňového poriadku preukázal skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, preukázal skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly, preukázal vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť a so správcom dane riadne spolupracoval a na požiadanie všetky dôkazy a listiny predložil. Daňový subjekt za predmetnú dodávku dodávateľovi riadne zaplatil.“
18. Žalovaný sa k replike duplikou nevyjadril napriek tomu, že výzva súdu zo dňa 12.11.2020 spolu s podaním žalobcu mu boli riadne doručené dňa 16.11.2020.
19. Krajský súd v Košiciach ako správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. 102687731/2019 zo dňa 20.11.2019, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 101793986/2019 zo dňa 23.07.2019 v právnych medziach správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP) aplikujúc právny režim SSP v konaní o všeobecnej správnej žalobe (tretia časť, prvá hlava SSP - všeobecná správna žaloba § 177 a nasl. SSP), oboznámil sa s úplným obsahom pripojeného administratívneho spisu, a vo veci vyhlásil rozsudok procesným postupom podľa § 107 ods. 2 SSP dňa 13.05.2021.
20. Správny súd zdôrazňuje, že podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu. Zákonodarca v právnej úprave správneho súdnictva predpokladá súdny prieskum každého takéhoto objektívne poznateľného výstupu z konania správneho orgánu smerujúceho
voči občanovi, ako aj právnickej osobe, bez ohľadu na jeho označenie, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté.
21. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov (súd na to nemá kompetenciu), ale len preskúmavať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených správnou žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.
22. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
23. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. (Daňový poriadok) v znení neskorších predpisov, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
24. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
25. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
26. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
27. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
28. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku, ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
29. Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.
30. Podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku, správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.
31. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
32. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods.
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
33. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
34. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
35. Podľa § 177 ods. 1 SSP (konanie o správnej žalobe), správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
36. Správny súd zdôrazňuje, že z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania a preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
37. V súvislosti s nutnosťou preukázať skutočnosti ohľadom uskutočnenia zdaniteľného obchodu deklarovaného na žalobcom predloženej faktúre č. 20180130/1 zo dňa 30.01.2018, (predmetom ktorej bol nákup nabíjateľných batérií s panelom LESTER) z obsahu správnej žaloby vyplýva, že žalobca namieta skutkové závery daňových orgánov, ktoré spochybnili dodávku tohto tovaru deklarovaným dodávateľom - spoločnosťou Dovport s.r.o., a to z dôvodu, že daňové orgány sa v rozhodnutí správcu dane (a neskôr ani v rozhodnutí žalovaného) nezaoberali komplexným vyhodnotením dôkazov podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, pretože samotný opis získaných dôkazov nie je dostatočným vyhodnotením dôkazov. Žalobca ďalej namietal, že napriek vykonanému dokazovaniu, v rozhodnutí označené dôkazy nie sú relevantné pre ustálenie záverov, ku ktorým dospeli daňové orgány. Žalobca ani nemal v čase uskutočnenia obchodného vzťahu o nich žiadnu vedomosť (nemal v tom čase žiadnu zákonnú možnosť a ani povinnosť si ich zaobstarať), jednotlivé dôkazy správca dane nadobudol až s odstupom času v roku 2018, a správca dane ani žiadnym spôsobom nepreukázal, že daňový subjekt o nich vedel, alebo o nich mohol mať vedomosť už v čase zdaniteľného obchodu.
38. Uvedené tvrdenia žalobcu ako daňového subjektu majú úzky súvis s inštitútom dokazovania v procese daňového konania, ktoré je procesným postupom s cieľom zistiť objektívne skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno) rozdeľuje Daňový poriadok medzi správcu dane a daňový subjekt. Splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane preukazuje podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti majúce vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnoteniu dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Preto správca dane hodnotí každý dôkaz samostatne a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prioritou je ich pravdivosť a preukazná hodnota. V zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu dani z pridanej hodnoty, resp. zaplatením z dôvodu ich splatnosti. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť,
keďže to zákon neustanovuje, a to ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca pre ľahkú zneužiteľnosť požaduje, aby platiteľ, ktorý uplatňuje nárok na odpočítanie dane preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na jej odpočítanie stanovil. V zmysle platných ustanovení zákona ak si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol aj reálne uskutočnený, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ na faktúre, preto musí byť identická s osobou, ktorá tovar, resp. službu dodávateľovi aj reálne dodala. Ak daňový subjekt takéto dôkazné bremeno neunesie, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne náležitosti. V rámci dokazovania vykonávaného správcom dane sa musí overiť, či údaje uvedené vo faktúre naozaj dokladujú predmetné skutočnosti. Pre rozhodnutie správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňované právo na odpočítanie, nestačí len mechanické porovnanie výšky odpočítanej dane s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť aj iné dôkazy.
39. Práve s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti správca dane v danom prípade skúmal uskutočnenie zdaniteľného obchodu nielen z formálnej stránky, ale preveroval skutočný súlad stavu so stavom formálnym, a práve z týchto dôvodov správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného práva nevychádzal len z faktúry predloženej platiteľom dane, ale preveroval, či predložená faktúra odráža skutočnosti uvedené na faktúre.
40. Správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci vedenej pod sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.03.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého o.i. vyplýva, že „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ. Pritom ani správcovi dane ani správnemu súdu nesvedčí právo žalobcovi určovať, aké dôkazy má na preukázanie ním tvrdených skutočností predložiť.
41. Správny súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom správcu dane, ktorý sa premietol aj do preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, že daňový subjekt, t.j. žalobca spôsobom vylučujúcim akúkoľvek pochybnosť nepreukázal skutočnosti uvedené na faktúre č. 20180130/1 vystavenej dňa 30.01.2018 deklarovanou dodávateľskou spoločnosťou Dovport s.r.o., čím neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca tak odpočítal daň z faktúry vystavenej deklarovanou dodávateľskou spoločnosťou neoprávnene, a to napriek tomu, že správca dane existenciu tovaru označeného vo faktúre nespochybnil. Podstatným pritom bolo, že okrem formálnych dôkazov žalobca nepredložil daňovým orgánom žiadne iné dôkazy preukazujúce dodanie fakturovaného tovaru deklarovanou dodávateľskou spoločnosťou. Takéto dôkazy formálnej povahy by vo všeobecnosti obstáli iba za situácie, že obchodné transakcie medzi zúčastnenými osobami by nevykázali žiadne pochybnosti u správcu dane. V danej veci sa však o takúto situáciu nejednalo, pretože z výsledkov správcom dane vykonaného dokazovania (tak, ako sa tieto premietli aj v záverečnej časti Protokolu z daňovej kontroly č. 101522686/2019 zo dňa 21.06.2019 na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2018, ktorý je súčasťou pripojeného administratívneho spisu žalovaného) vyplýva, že: „Predmetný tovar nabíjateľné batérie LESTER medzi dodávateľmi Direct sale, s.r.o., Dovport s.r.o. ku konečnému odberateľovi MONAS, s.r.o. sa mal vyskladňovať a prijímať na tom istom mieste v sklade, ktoré má patriť spoločnosti NIG s.r.o., ktorá je personálne prepojenou spoločnosťou MONAS, s.r.o.. Kontrolovaný daňový subjekt MONAS, s.r.o. nepredložil dôkazy, kto je vlastníkom skladovacích priestorov v uvedenom v priemyselnom parku, a kto má oprávnenie využívať skladové priestory. Správca dane počas výkonu daňovej kontroly nezistil, kto skutočne dodal tovar - nabíjateľné batérie s panelom LESTER pre daňový subjekt MONAS, s.r.o. Na základe kontrolných zistení, po preverení správcu dane dodávateľská spoločnosť Direct sale, s.r.o. nedodala tovar odberateľskej spoločnosti Dovport s.r.o., a tá nedodala tovar daňovému
subjektu MONAS, s.r.o., čo sám potvrdil aj svedok U. M.R., konateľ dodávateľskej spoločnosti Dovport s.r.o., že uvedený tovar sa vyskladňoval T. I. I. do skladovacích priestorov spoločnosti NIG s.r.o., a to bez prepravy a preukázateľných dôkazov s manipuláciou tovaru a kontrolovaný daňový subjekt MONAS, s.r.o. neprevzal uvedený tovar za spoločnosť.“ Správca dane v priebehu daňovej kontroly poukazoval aj na rozpor v rozdielnych výpovediach konateľa daňového subjektu a konateľa deklarovanej dodávateľskej spoločnosti Dovport s.r.o. a jeho dodávateľa spoločnosti Direct sale, s.r.o. Správny súd ďalej zdôrazňuje, že žalobca v priebehu daňového konania a ani neskôr nepreukázal, že sa deklarované zdaniteľné obchody medzi zapojenými spoločnosťami uskutočnili tak, ako to tvrdil. Pochybnosti (ktoré neboli vyvrátené ani žalobcom a ani výsledkami dokazovania, ktoré vykonal správca dane) vznikli aj tým, že spoločnosť Direct sale, s.r.o. nemala v tom čase reálne sídlo, ktoré by vykazovalo známky podnikania a sídlila na virtuálnej adrese. Konateľ tejto spoločnosti (v tom čase T. I. I., maďarský štátny občan) nepreukázal, že spoločnosť mala skladovacie priestory, kde predmetný tovar nadobudla, a správcovi dane nebolo predložené účtovníctvo a ani iné listinné dôkazy, ktoré by preukazovali uskutočnenie zdaniteľného obchodu. Táto spoločnosť nepriznala v daňovom priznaní akékoľvek dodania a nadobudnutia tovarov a služieb, či už v postavení dodávateľa alebo odberateľa z tuzemska alebo iného členského štátu. Ani deklarovaná dodávateľská spoločnosť Dovport s.r.o. nemala v tom čase skladovacie priestory, či už v prenájme alebo vo vlastníctve a nimi predložená Zmluva o organizačných a administratívnych službách nesúvisí so žiadnymi plneniami pre daňový subjekt, t.j. žalobcu v preskúmavanom období. Táto spoločnosť nemala ani žiadnych zamestnancov a nedisponovala žiadnym majetkom. Spoločnosť nepredložila ani žiadnu dokumentáciu (objednávky, zmluvy, prípadne iné písomnosti deklarujúce obchodnú spoluprácu s daňovým subjektom, resp. spoločnosťou Direct sale s.r.o.) a ani žiadne dôkazy o dodávke tovaru od jeho dodávateľa Direct sale s.r.o., a ani dôkazy o jeho dodaní daňovému subjektu, t.j. žalobcovi. Spolu so všetkými ostatnými zisteniami uvedenými v rozhodnutí správcu dane, ako aj v rozhodnutí žalovaného (ktoré sú podrobne zhrnuté aj vo vyjadrení žalovaného k správnej žalobe) aj správny súd dospel k záveru, že správca dane zákonným spôsobom vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane v sume 5.913,60 EUR na DPH za zdaňovacie obdobie január 2018 (daň vyrubená daňovým priznaním - 509,74 EUR, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní - 6.423,34 EUR, rozdiel dane na úhradu - 5.913,60 EUR).
42. K námietkam žalobcu týkajúcich sa procesných pochybení zo strany správcu dane v priebehu daňovej kontroly, prípadne vo vyrubovacom konaní správny súd uvádza, že tieto námietky vyhodnotil ako nedôvodné. Ani ostatné námietky procesného charakteru podľa názoru správneho súdu nie sú takého charakteru a takej miery závažnosti, aby spôsobovali neplatnosť administratívneho rozhodnutia a bránili preskúmaniu napadnutého rozhodnutia v medziach uplatnených žalobných dôvodov. Žalobca v podanej žalobe namietal porušenie § 37 ods. 4 daňového poriadku v priamej súvislosti s ust. § 25 daňového poriadku, avšak z obsahu žaloby nevyplýva, v čom konkrétne (v akom postupe, resp. opomenutí správcu dane, prípadne žalovaného) malo toto pochybenie spočívať, preto správny súd nemal ani možnosť preveriť opodstatnenosť tejto námietky. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe túto námietku dal do súvisu s miestnym zisťovaním vykonaným v priemyselnom parku Kechnec dňa 11.09.2018, kedy bola správcom dane spísaná zápisnica o miestnom zisťovaní č. 10177104/2018, pričom správca dane zobral do úvahy aj návrh na vykonanie miestneho zisťovania v tomto sklade. Zároveň žalovaný poukázal na obsah Zápisnice z ústneho pojednávania č. 101726387/2018 zo dňa 05.09.20187, ktorého sa zúčastnil aj svedok U.. M., a po preštudovaní obsahu označených listín správny súd nezistil žiadne také procesné pochybenie, ktoré by mohlo mať za následok zrušenie rozhodnutia daňového orgánu.
43. K ostatným žalobným námietkam, ktoré tvoria obsah žalobných dôvodov správny súd zaujíma názor, že tieto nie sú dôvodné a nie sú spôsobilé spochybniť správne skutkové závery, ako aj následné právne hodnotenie daňových orgánov na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly pri rozhodovaní v danej veci. Správny súd sa v celom rozsahu odvoláva na závery vyplývajúce z vyššie uvedeného odôvodnenia tohto rozhodnutia, s tým, že v danej veci aj podľa názoru správneho súdu bol dostatočne a správne zistený skutkový stav veci, právne závery správcu dane, ako aj žalovaného sú správne a postihujú žalobcu uložením zaplatenia rozdielu dane na DPH v sume 5.913,60 EUR zákonným spôsobom, pri zachovaní všetkých pravidiel vyplývajúcich z daňového poriadku, a to tak procesnoprávneho, ako aj hmotnoprávneho charakteru.
44. Správny súd tak uzatvára, že v priebehu daňovej kontroly žalobca neuniesol dôkazné bremeno, preto ako správny hodnotí záver žalovaného, že dodávateľská faktúra č. 20180130/1 zo dňa 30.01.2018 vyhotovená spoločnosťou Dovport, s.r.o., Mlynská 28, Košice nie je faktúrou, ktorá by reflektovala reálne
dodanie tovaru - nabíjateľné batérie s panelom LESTER - 2 240 ks, a je ju preto možné považovať iba za doklad, na ktorom je uvedená daň. Nebolo preukázané, že deklarovanému dodávateľovi vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH a žalobcovi ani nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH. Na uvedenom závere nič nemení ani tvrdenie žalobcu (zdôraznené v replike z 20.10.2020), že za predmetnú dodávku deklarovanému dodávateľovi riadne zaplatil, pretože z výsledkov vykonaného dokazovania nebolo preukázané reálne dodanie predmetného tovaru daňovému subjektu, preto aj prípadná platba za dodaný tovar sa v kontexte ostatných zistení javí iba ako účelové konanie žalobcu v záujme získania daňovej výhody.
45. V závere rozhodnutia správneho súdu sa javí potrebným zdôrazniť, že obchodných partnerov si vyberá daňový subjekt, ktorý je povinný v akomkoľvek prípade, v každej situácii, mať dostatočné podklady preto, aby riadne preukázal existenciu nárokov v zmysle daňových zákonov. Vychádzajúc aj zo záverov Najvyššieho súdu SR uvedených v rozsudku sp. zn. 3Sžf/81/2013, uskutočňovanie zdaniteľných obchodov je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to, daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré vzhľadom na charakter zdaniteľných obchodov zabezpečia preukázateľnosť ich uskutočnenia správcovi dane. Ak daňový subjekt pri kontrole dokladov, ktoré prijal do svojho účtovníctva, nepristupoval s náležitou zodpovednosťou a nepovažoval za svoju povinnosť zabezpečiť dôkazy, ktoré by skutočnosti uvedené na spornej faktúre hodnoverne potvrdili, je povinný znášať riziko z nedostatku hodnovernosti dôkazov, na základe ktorých si uplatnil odpočítanie dane.
46. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby, preto túto žalobu v zmysle ustanovenia § 190 SSP zamietol.
47. O trovách konania správny súd rozhodol podľa ustanovenia § 167 ods. 1 SSP a náhradu trov konania žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný, nepriznal. Vo vzťahu k žalovanému o trovách konania rozhodol podľa § 168 SSP, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
48. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).