Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_10Csp-20-2020.pdf
PDF · 136.59 KB
Case nature
Area
Subarea
10Csp/20/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Vranov nad Topľou sudcom JUDr. Martinom Kopinom v spore žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36234176, zast. Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., Ul. 1. Mája 173/11, Trenčín, IČO: 4724679 proti žalovanej: J. U., W.. XX.X.XXXX, N. XX, Q., I.. U. W. M., zast. JUDr. Jankou Vasiľovou, advokátkou AK, Kudlovská 1, Humenné, o zaplatenie sumy 3.693,44 eur s prísl., takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovaná m á voči žalobcovi právo na náhradu trov konania. O výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 3.693,44 eur s prísl. a náhrady trov konania.
2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 7.8.2014 uzavrel žalobca ako veriteľ na jednej strane so žalovanou ako dlžníkom na strane druhej Úverovú zmluvu a Zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom úvere č. 4408021866 (ďalej len „úverová zmluva“) podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Obsahom úverovej zmluvy bol záväzok žalobcu poskytnúť žalovanej revolvingový spotrebiteľský úver vo výške 6.700 eur, ktoré sa žalovaná zaviazal uhrádzať v pravidelných mesačných splátkach v sume 157,03 eur po dobu 84 mesiacov, pri celkovej cene úveru 13.190,52 eur. Žalovaná sa dostala do omeškania s plnením zmluvných povinností a úver riadne a včas nesplácala. Napriek opakovaným výzvam dlžné splátky nedoplatila. Žalobca preto dňa 25.1.2019 ukončením zmluvy pristúpil k zosplatneniu budúcich splátok a vyzval žalovanú k splateniu celého zostatku úveru a dlžných splátok a to v lehote 15 dní, s tým že táto uplynula dňom 9.2.2019. Žalovaná v lehote na plnenie dlžnú sumu neuhradila, preto si žalobca z dlžnej sumy uplatňuje aj úroky z omeškania. Pred podaním žaloby žalobca listom zo dňa 21.8.2019 vyzval žalovanú na zaplatenie aktuálnej dlžnej sumy, s tým, že ak v stanovenej lehote žalovanú sumu neuhradí, bude vo veci podaná žaloba na súd. Z prehľadu úhrad a splátok vyplýva, že ku dňu podania žaloby žalovaná uhradila celkovo 8.337,41 eur. Žalobca preto voči žalovanej eviduje dlh v sume 3.693,44 eur, ktorá pozostáva z úroku v sume 21,84 eur za 48.-53. splátku a zo zosplatnenej istiny v sume 3.671,60 eur za 54 - 84. splátku.
3. Žalobca svoju neúčasť na pojednávaní písomne vopred ospravedlnil.
4. Žalovaná na pojednávaní prostredníctvom právneho zástupcu navrhla žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Dôvod je ten, že nárok žalobcu vyplýva zo spotrebiteľského úveru. Podlieha právnemu režimu zákona č. 129/2010. V zmysle ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, kde sú
upravené náležitosti každej spotrebiteľskej zmluvy, ktoré má obsahovať. V prípade, že chýba čo i len niektorá z týchto náležitosti, zákon sankcionuje, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov. V tejto súvislosti poukázala na to, že predmetná zmluva, ktorú žalovaná uzatvorila so žalobcom dňa 7.8.2014 na sumu 6.700,- eur, v tejto zmluve chýba dátum konečnej splatnosti zmluvy, teda konkrétny dátum poslednej splátky. V súvislosti s tým považujeme túto zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov pre rozpor s ust. § 9 ods. 2 písmeno e) Zák. o spotrebiteľských úveroch. Ďalej poukázala na tú skutočnosť, že pri uzatváraní tejto zmluvy žalobca zanedbal odbornú starostlivosť podľa ust. § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, a totiž, že neskúmal bonitu žalovanej, či má dostatočný príjem na to, aby mohla tento úver splácať. Týmto úverom mala splatiť ďalšie 4 úvery, ktoré mala. Ohľadom uzavretia tejto konkrétnej zmluvy o úvere, uviedla, že niekedy začiatkom augusta 2014 som navštívila pobočku Home Credit, a.s. tu vo Vranove nad Topľou. Povedala, že má úver v spoločnosti Home Credit, a.s., nesplatený vo výške 2.376 eur, kartu zo spoločnosti Home Credit, a.s. - zostatok dlhu 2.083 eur, Profi Credit - zostatok dlhu - 1.384 eur, ďalší úver v spoločnosti Profi Credit - zostatok dlhu - 79 eur. Tam nahodili do systému jej údaje, spýtal sa na zárobok žalovanej. Žiadne potvrdenie od zamestnávateľa ohľadom jej príjmu nepýtal. Pýtal iba telefónny kontakt na učtáreň jej zamestnávateľa. Výška úveru bola 6.700 eur. Z tohto úveru zaplatila sumu 8.537 eur. Platili po 100 eur, lebo tak boli dohodnutí s vymáhacou spoločnosťou. Jednu splátku zaplatila dňa 10.10.2019 a druhú v novembri 2019. Pre prípad, ak by súd považoval nárok za dôvodný, žalobkyňa požiadala o možnosť splácať dlh v mesačných splátkach po 50 eur z dôvodu jej nepriaznivej finančnej situácie. Spláca hypotekárny úver, ako aj 3 úvery v Prvej stavebnej sporiteľni, čo mesačne činí čiastku 800 eur. Dcéra tohto roku končí vysokú školu a nie je ešte samostatne zárobkovo činná. Manžel zarába. Žalovaná uviedla že od žalobcu žiaden revolving nechcela. Nepamätá si, či jej vtedy dali nejakú kartu po uzavretí tejto zmluvy, ktorá je predmetom tohto sporu. Boli vtedy v ťažkej finančnej situácií. Riešili vtedy manželovu závislosť od alkoholu a automatov. K uzavretiu tejto zmluvy uviedla, že tých 80 eur, o ktoré mala mať nižšiu splátku na základe tohto úveru, bude mať pre seba a teda zostanú každý mesiac pre rodinu.
5. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s prílohami žaloby, a to zmluvou o spotrebiteľskom úvere a revolvingovom úvere, výpisom z úverového účtu, oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru a zistil tento skutkový stav:
6. Medzi žalobcom a žalovanou bola dňa 7.8.2014 uzatvorená Zmluva úvere a Zmluve revolvingovom spotrebiteľskom úvere. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru žalovanej vo výške 6.700 eur a to za podmienok dohodnutých v Zmluve. Klient bol povinný poskytnutý úver vrátiť, zaplatiť dohodnuté úroky a poplatky a plniť ďalšie povinnosti dohodnuté v zmluve formou mesačných splátok. Spotrebiteľský úver bol žalovanej poskytnutý pri fixnej úrokovej sadzbe 21,70 % p. a., RPMN predstavovala 24,20 %, priemerná RPMN bola 11,89 %. Žalovaná sa zaviazala úver splatiť v 84-och mesačných splátkach po 157,03 eur s tým, že splatnosť mesačnej splátky bola k 15-tému dňu v mesiaci. Celková čiastka úveru bola v sume 13.190,52 eur. V zmluve nie je uvedený počiatočný ani konečný termín splatnosti úveru. Revolvingový úver bol žalovanej poskytnutý s kreditným limitom 500 eur, pri ročnej úrokovej miere 26,28 % a RPMN 43,40 % a priemernej RPMN 26,48 %.
7. Z výpisu z úverového účtu č. 4408021866 vyplýva, že žalovaná k predmetnému úveru uhradila sumu 8.337,41 eur.
8. Listom označeným ako výzva k splateniu celého úveru zo dňa 25.1.2019, žalobca vyzval žalovanú, aby uhradila dlžnú sumu 4.632,44 eur, v lehote 15 dní a bez špecifikácie, z čoho uvedená čiastka pozostáva.
9. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
10. V zmysle § 52 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia úverových zmlúv, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
11. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
12. Ako vyplýva z § 53 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
13. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
14. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší ( § 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka ).
15. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
16. Ako vyplýva z § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
17. V zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení k dňu uzavretia úverovej zmluvy-august 2014 (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch alebo ZSU), v znení k dňu uzavretia úverovej zmluvy (august 2014) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
18. Podľa § 7 ods. 1 ZSU: Veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. § 7 ods. 2 ZSU: Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.17)
19. Podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzavretia úverových zmlúv zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: a) druh spotrebiteľského úveru, b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu, c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť, o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe, s) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia, t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16, u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu, x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23, y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.
20. Ako vyplýva z citovaného ust.§ 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až j), r) a y), c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.
21. Podľa § 11 ods. 2 ZSU: Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20140601.html>, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20140601.html> sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20140601.html> sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.
22. Ako vyplýva z § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
23. V zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Týmto vykonávacím predpisom je nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorý vo svojom § 3 stanovuje, že výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
24. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.
25. Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.
26. V tomto prípade ide o spotrebiteľské zmluvy v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ich uzatváral právny predchodca žalobcu ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ, pričom obsah zmlúv bol daný predchodcom žalobcu bez možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd má za to, že tým, že na daný právny vzťah bol použitý režim Obchodného zákonníka, došlo by k znevýhodneniu postavenia žalovaného ako spotrebiteľa v danom právnom vzťahu.
27. Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej len „smernica“).
28. Nepochybne zmluvy uzavreté medzi stranami sporu sú teda spotrebiteľskými zmluvami v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri závere o tom, že sporné zmluvy je potrebné považovať za spotrebiteľské zmluvy, je potrebné na ne aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.
29. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 25.4.2016 uzatvorená Zmluva úvere a Zmluve revolvingovom spotrebiteľskom úvere. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru žalovanej vo výške 6.700 eur a to za podmienok dohodnutých v Zmluve. Klient bol povinný poskytnutý úver vrátiť, zaplatiť dohodnuté úroky a poplatky a plniť ďalšie povinnosti dohodnuté v zmluve formou mesačných splátok. Spotrebiteľský úver bol žalovanej poskytnutý pri fixnej úrokovej sadzbe 21,70 % p. a., RPMN predstavovala 24,20 %, priemerná RPMN bola 11,89 %. Žalovaná sa zaviazala úver splatiť v 84-och mesačných splátkach po 157,03 eur s tým, že splatnosť mesačnej splátky bola k 15-tému dňu v mesiaci. Celková čiastka úveru bola v sume 13.190,52 eur. V zmluve nie je uvedený počiatočný ani konečný termín splatnosti úveru. Revolvingový úver bol žalovanej poskytnutý s kreditným limitom 500 eur, pri ročnej úrokovej miere 26,28 % a RPMN 43,40 % a priemernej RPMN 26,48 %.
30. Súd žalobu zamietol predovšetkým z dôvodu, že žalobca hrubým spôsobom zanedbal svoju povinnosť, a to posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver podľa § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch. Je zrejmé, že žalobca túto schopnosť spotrebiteľky platiť úver neposúdil s odbornou starostlivosťou, alebo je možné skôr konštatovať, že síce ho posúdil, ale po zistení, že ho splácať nebude schopná, aj napriek tomu jej ho poskytol a to za drakonických podmienok v úmysle ďalej sa na jej úkor obohacovať. Žalovaná pri svojej výpovedi uviedla, že sprostredkovateľa úveru neoboznámila so svojou ťaživou sociálnou a rodinnou situáciou, kedy sa jej manžel liečil zo závislosti, ale sprostredkovateľ vedel, že všetky úvery sú určené na preklenutie jej ďalších starších úverov, ktoré boli spolu 4. Jediné, čo žalovanú zaujímalo, bolo znížiť si mesačné splátky. Pod zámienkou zníženia splátok jej poskytol ďalší nevýhodný úver, ktorý jej prezentoval ako výhodný len z toho titulu, že bude mať nižšie splátky o 80 eur mesačne. Súd hodnotí tento úver nielen ako bezpoplatkový a bezúročný podľa § 11 ods. 2 ZSU , ale poskytnutie tohto úveru súd hodnotí ako neplatný aj pre občiansko-právnu úžeru podľa § 39a OZ, lebo žalobca zneužil tieseň žalovanej pri poskytnutí úveru, ktorá mu bola známa. Zároveň mu bola známa aj tá skutočnosť, že žalovaná je neschopná plniť svoje záväzky druhej strany, aj napriek tomu jej taký úver poskytol. Súd nepochybuje o tom, že záväzky, ktoré mali byť preklenované týmto úverom, už samé o sebe boli celkom zrejme nevýhodné a už aj tieto samotné záväzky boli úročené. 31. Súd sa stotožňuje s námietkou žalovanej, že samotná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje termín konečnej splatnosti, a preto je podľa § 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch považovaný tento úver za bezúročný a bez poplatkov. 32. Dohodnutá úroková sadzba vo výške 21,70 % ročne je v rozpore s dobrými mravmi, aj preto je táto úverová zmluva podľa § 39 neplatná. Takáto úroková sadzba v značnej miere prevyšuje priemerné úrokové sadzby bánk poskytované v danom čase bankovými, i nebankovými inštitúciami. Nakoľko samotnú istinu žalovaná preplatila, bol jej poskytnutý úver 6.700 eur a zaplatila sumu cca 8.500 eur, žalobca nemá voči nej žiaden nárok. 33. Z oznámenia o zosplatnení tohto úveru, ktorý žalobca doložil do súdneho spisu, ktorý je označený ako výzva k splateniu celého úveru z 25.1.2019 na čl. 14 spisu vyplýva, že táto výzva nespĺňa kritéria predpokladané §53 ods. 9 OZ v spotrebiteľskej veci. Nie je vyčíslená dlžná suma, nie je vyčíslené, s ktorými splátkami je v omeškaní, ako dlho je v omeškaní, nekonštatujú sa žiadne upomienky, ktoré tomu mali predchádzať. Z uvedených dôvodov súd žalobu v celom rozsahu zamietol. 34. Na podporu právnej argumentácie súdu v prospech zamietnutia žaloby, uvádza súd citáciu z Nálezu ÚS ČR ÚS 41298/18, že důsledky neschopnosti splácet úvěr se netýkají jen dlužníka (spotřebitele), ale dotýkají se společnosti jako celku, neboť na tu mají vliv důsledky dlužníkova předlužení a případné insolvence. Do veřejné sociální sítě pak spadne často nejen dlužník, ale většinou i osoby na něm závislé, dojde k porušení rodinných a sociálních vztahů. Proto je na věřiteli (zde vedlejší účastníci), aby dlužníka - spotřebitele (zde stěžovatele) náležitě před poskytnutím úvěru prověřil (posoudil jeho schopnost úvěr splácet). Úvěr pak smí spotřebiteli poskytnout jen tehdy, když odbornou péčí schopnost dlužníka posoudil a z jeho zjištění je zřejmé, že dlužník bude
schopen úvěr splácet. Neprověří-li věřitel dlužníka dostatečně nebo poskytne-li dlužníkovi úvěr i přes svá negativní zjištění, je úvěrová smlouva podle Nejvyššího soudu neplatná. Nedostatečné zjištění poměrů dlužníka má i veřejnoprávní souvislosti. Nejvyšší správní soud posuzoval kasační stížnost obchodní společnosti [srov. jeho rozsudek z 1. 4. 2015 č. j. 1 As 30/2015-39 <http://www.nssoud.cz/ files/SOUDNI_VYKON/2015/0013_1As__1500295_20150625140733_prevedeno.pdf>] poskytující spotřebitelské úvěry a při výkladu § 9 zákona č. 145/2010 Sb., o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů, účinného do 30. 11. 2016 (když obsahově obdobná úprava je zakotvena i v § 86 zákona č. 257/2016 Sb., o spotřebitelském úvěru, ve znění pozdějších předpisů, tedy pro účely tohoto výkladu lze vycházet z toho, že se právní úprava nezměnila) dovodil, že součástí odborné péče poskytovatele úvěru je i taková obezřetnost, že poskytovatel nespoléhá na údaje o schopnosti splácet úvěr tvrzené samotným žadatelem, ale sám tyto údaje prověří (případně si je nechá od žadatele doložit). Pokud takto poskytovatel úvěru nepostupuje, dopouští se správního deliktu, za což mu může podle Nejvyššího správního soudu Česká obchodní inspekce v souladu se zákonem uložit pokutu. Výklad přijatý Nejvyšším správním soudem přitom konvenuje interpretaci zaujaté Soudním dvorem Evropské unie (dále jen “Soudní dvůr”) v rozsudku ze dne 18. 12. 2014 ve věci C-449/13 <http://curia.europa.eu/juris/document/ document.jsf;jsessionid=8EEDA321C12918F9B79875B5ECCDDB65? text=&docid=160946&pageIndex=0&doclang=SK&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=2491662> (CA Consumer Finance SA v. Ingrid Bakkaus a další). V citovaném rozsudku Soudní dvůr vyložil čl. 8 směrnice 2008/48/ES, o smlouvách o spotřebitelském úvěru a o zrušení směrnice Rady 87/102/EHS (dále jen “směrnice”), a bod 26 její preambule tak, že poskytovatel úvěru má povinnost (nese v tomto ohledu důkazní břemeno - v orig. “the burden of proving”) posoudit úvěryschopnost dlužníka (spotřebitele) na základě dostatečných informací (na informace podané jen spotřebitelem může poskytovatel úvěru spoléhat jen tehdy, jsou-li dostatečné a podložené doklady); tím má být podle Soudního dvora zabráněno, aby věřitelé neposkytovali úvěry nezodpovědně. Informace o spotřebiteli by si věřitelé měli ověřovat i za trvání obchodního vztahu. V rozsudku ze dne 21. 4. 2016 ve věci C-377/14 <http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf? text=&docid=176802&pageIndex=0&doclang=SK&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=2491809> (Ernst Georg Radlinger a Helena Radlingerová v. FINWAY a. s.) se k předběžné otázce Krajského soudu v Praze Soudní dvůr vyjádřil tak, že i v rámci insolvenčního řízení musí insolvenční soud zohlednit porušení ustanovení zakotvených ve směrnici majících chránit spotřebitele, a to tak, aby spotřebiteli poskytl účinnou ochranu. Podle Ústavního soudu lze na základě výše uvedeného učinit dílčí závěr, že poskytovatel úvěru, kdy dlužník je v postavení spotřebitele, má jednoznačnou povinnost prověřit spotřebitelovu schopnost plánovaný úvěr splatit. Uložením a řádným splněním této povinnosti přitom není chráněn - jak plyne z výše uvedené judikatury - jen samotný dlužník (spotřebitel) a věřitel jako poskytovatel úvěru, ale také v širším pojetí sama společnost jako taková. Oklikou se tak v rámci těchto úvah dostává znovu do popředí myšlenka formulovaná nálezem sp. zn. I. ÚS 199/11 <http://nalus.usoud.cz/Search/GetText.aspx?sz=1-199-11_1>; totiž proč by měla státní moc poskytovat ochranu právům v podobě vykonávacího řízení subjektu, který nejenže neprověřil finanční možnosti toho, komu půjčil své peníze, ale také toho, kdo úvěr neposkytl s odůvodněnou důvěrou v to, že bude řádně splacen, nýbrž spíše s cílem dosažení (většího) zisku realizací mnohdy násobného zajištění původního dluhu, k němuž žadatel úvěrů - dlužník, ať už z nevědomosti, z bezvýchodnosti aktuální životní situace nebo i z vlastní nezodpovědnosti a lhostejnosti přistoupil (srov. k tomu výslovně též sněmovní tisk číslo 679/0, důvodová zpráva k zákonu č. 257/2016 Sb., zvláštní část - k § 86; 7. volební období Poslanecké sněmovny Parlamentu, 2013 - 2017). Přitom například právě Nejvyšší soud ve svém usnesení sp. zn. 20 Cdo 3324/2017 <http://kraken.slv.cz/20Cdo3324/2017> formuloval jeho odůvodnění i výrok v situaci - odkázav na nálezy Ústavního soudu sp. zn. I. ÚS 199/11 <http:// nalus.usoud.cz/Search/GetText.aspx?sz=1-199-11_1> a sp. zn. III. 4084/12 <http://nalus.usoud.cz/ Search/GetText.aspx?sz=3-4084-12_1> - když zde ze “strany povinného byla naprostá pasivita jak v rámci řízení rozhodčího tak v rámci řízení exekučního”. Zjevně tak ani pro Nejvyšší soud nebyla určujícím kritériem skutečnost, zda si dlužník zvýšenou ochranu “zaslouží” či nikoliv, ale zda může být tehdy posuzovaná úvěrová smlouva hodnocena jako rozporná s dobrými mravy [a proto by byla neplatná i na ni navazující rozhodčí smlouva a nebyla by dána pravomoc rozhodce a byl by tu dán důvod pro zastavení exekuce podle § 268 odst. 1 písm. h) o. s. ř.]. Z výše uvedeného nutno podle Ústavního soudu dovodit, že posouzení rozpornosti úvěrové smlouvy s dobrými mravy (a na ni navazující eventuální rozhodnutí soudu o zastavení exekuce) nemůže vycházet jen z “objektivizovaného” hodnocení jednotlivých parametrů takové úvěrové smlouvy, byť k tomuto úkolu přistoupil krajský soud v nyní posuzované věci důsledně a referenčním kritériem mu bylo zejména odůvodnění nálezu sp. zn. I. ÚS 199/11 <http://nalus.usoud.cz/
Search/GetText.aspx?sz=1-199-11_1> (budiž přitom poznamenáno, že odůvodnění obou nálezů pro přesné poměřování parametrů úvěru, jak je krajský soud v napadeném usnesení provedl, nebylo už z povahy věci příliš vhodné; ve starším z obou citovaných nálezů se Ústavní soud dané problematiky jen dotkl mimo jeho nosné důvody a ani v navazujícím nálezu své úvahy příliš nerozvedl - už tedy proto bylo poněkud problematické, kdyby sloužily oba nálezy krajskému soudu jako prubířský kámen pro posouzení jemu předložené úvěrové smlouvy). Naopak obecné soudy - a tedy i krajský soud v nyní posuzované věci
- by měly poskytovatele úvěrů vést (i třeba cestou případného zastavení exekuce k návrhu povinného) k přesvědčivému zkoumání toho, zda (budoucí) dlužník nebude mít zjevný problém svůj úvěr splatit. Přitom nejde podle Ústavního soudu o žádný zvlášť přísný či dokonce nepřiměřený požadavek; to, zda je reálné splacení dluhu je přece celkem výchozí zásada, kterou by jako obecný princip měly soudy vzít v úvahu bez ohledu na to, zda je v nějakém zákoně výslovně zakotven, anebo nikoli. Krajský soud se však v ústavní stížností napadeném usnesení tím, zda a jak si vedlejší účastnice posoudila - řečeno slovy judikatury Soudního dvora - úvěryschopnost stěžovatele, dostatečně nezabývá.
35. K otázke posudzovania bonity klienta pri poskytovaní spotrebných úverov zaujal právne stanovisko aj Krajský súd v Prešove v Rozhodnutí zo dňa 23.9.2020, sp. zn. 2CoCsp/20/2020, kde v odôvodnení uvádza, že aj odvolací súd konštatuje, že je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klientov žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako je tomu aj v prejednávanej veci, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, teda § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, Zákon o spotrebiteľských úveroch a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby nepochybne preukázal, že bonitu žalovanej náležite skúmal a že si splnil povinnosti plynúce pre neho z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.. Odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa, nepochybne kľúčová je i povinnosť veriteľa využívať verejne dostupné informácie, akými sú, napr. štátom publikované údaje o životnom a existenčnom minime podľa zákona č. 110/2006 Z. z. a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018). Súd prvej inštancie správnym spôsobom zistil, že žalobca overoval bonitu žalovanej iba na podklade informácií poskytnutých žalovanou v žiadosti o poskytnutie úveru, z reportu zo Sociálnej poisťovne a prostredníctvom SRBI (CREDIT REPORT - ANALYTIC). Žalobca síce zhromaždil o žalovanej isté množstvo informácií, tieto však dostatočne nevyhodnotil. Žalobca si na základe získaných informácií nemohol vytvoriť dostatočný obraz o platobnej schopnosti žalovanej, nakoľko vôbec nemal preukázaný príjem žalovanej hodnovernými dokladmi, napriek tomu jej poskytol úver. Postup žalobcu bol iba formálny a nezodpovedal odbornej starostlivosti. Zákon účinný v čase uzatvorenia zmluvy síce vyslovene neustanovoval, že dodávateľ je povinný skúmať aj výdavky žiadateľa o úver, avšak z dikcie: „posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ logicky vyplýva, že s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa. Len samotné zhromaždenie informácií o klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o sebe považovať za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Takýto spôsob zisťovania bonity klienta možno charakterizovať ako posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa (bez zistenej výšky či samotnej existencie pravidelného mesačného príjmu žalovaného a jeho výdavkov) a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je, čo spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.). Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť.
36. Od takto ustálenej rozhodovacej praxe súdov súd nevidí dôvod sa odkloniť.
37. Podporne súd poukazuje i na rozhodovaciu prax súdov ČR, a to vyššie citovaný Nález ÚS ČR č. ÚS 41298/18.
38. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
39. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
40. Podľa § 262 ods. 1, ods. 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
41. V konaní bola úspešná žalovaná v celom rozsahu, preto má nárok na plnú náhradu trov konania, o ktorých v zmysle vyššie citovaného ustanovenia rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Vranov nad Topľou, písomne, v potrebnom počte vyhotovení.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.