Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_39T-48-2020.pdf
PDF · 102.02 KB
Case nature
Area
Subarea
39T/48/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Pezinok, samosudcom Marekom Mikulčíkom, v trestnej veci obžalovanej R. E., stíhanej pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, 3 písm. c/ Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 13. mája 2021 v Pezinku, takto
rozhodol:
Obžalovaná: R. E., O.. X. X. XXXX, Z. V. M.D. XXX/XX, V.,
u z n á v a s a z a v i n n ú , ž e
v mieste svojho trvalého bydliska a všade tam, kde sa zdržiavala, v období od 05. júna 2018 až do 13. mája 2021 /okrem obdobia od 03.04.2018 do 03.08.2018 a od 01.12.2019 do 01.06.2020, kedy bola vo výkone trestu odňatia slobody/, si neplní riadne a včas svoju vyživovaciu povinnosť voči svojej dcére Y.. F.., O.. XX.XX.XXXX, umiestnenej na základe rozsudku Okresného súdu v Bratislave II, sp. zn. 28P/132/2014-26, zo dňa 19.03.2015, právoplatný a vykonateľný dňa 03.12.2015 v Centre pre deti a rodiny Pezinok, so sídlom Nová ul. č. 9, Pezinok, napriek tomu, že jej táto povinnosť vyplýva predovšetkým z § 62 Zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov a taktiež jej bola deklarovaná vyššie uvedeným rozsudkom Okresného súdu v Bratislave II, sp. zn. 28P/132/2014-26, zo dňa 19.03.2015, právoplatný a vykonateľný dňa 03.12.2015, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. IICoP/337/2015-38, zo dňa 24.11.2015, vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa /od mesiaca júl 2018 do mesiaca jún 2019 v sume 28,08 € a od mesiaca júl 2019 v sume 28,79 €/ vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám príslušného ústavného zariadenia, t.č. Centra pre deti a rodiny Pezinok, so sídlom Nová ul. č. 9, Pezinok, v dôsledku čoho za obdobie od mesiaca jún 2018 až do 13. mája 2021 /okrem obdobia, v ktorom sa nachádzala vo výkone trestu odňatia slobody/, dlhuje na bežnom výživnom sumu 737,26 €, pričom tohto konania sa dopustila napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu v Pezinku, sp. zn. 1T/39/2017, zo dňa 04.06.2018, právoplatným a vykonateľným dňa 04.06.2018 bola za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona odsúdená,
t e d a
najmenej dva mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplnila zákonnú povinnosť vyživovať iného, hoci bola v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin odsúdená,
č í m s p á c h a l a
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno c/ Trestného zákona.
Za to sa jej
u k l a d á
Podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. l/ Trestného zákona, § 37 písm. m/ Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov. Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona obžalovanú na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
odôvodnenie:
Okresná prokuratúra Pezinok podala na obžalovanú R. E. (ďalej len „obžalovaná“) na tunajšom súde dňa 9. júla 2020 obžalobu pod číslom Pv 53/20/1107-7 (ďalej len „obžaloba“), pričom skutok uvedený v obžalobe právne kvalifikovala ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno c/ Trestného zákona, ktorého sa obžalovaná mala dopustiť na skutkovom základe uvedenom v predmetnej obžalobe.
Súd nariadil vo veci hlavné pojednávanie, ktoré vykonal v neprítomnosti obžalovanej za splnenia podmienok uvedených v § 252 odsek 2 Trestného poriadku (obžalovanej bola doručená obžaloba, obžalovaná bola na pojednávanie riadne a včas predvolaná, mala možnosť vyjadriť sa o skutku, ktorý je predmetom obžaloby pred orgánom činným v trestnom konaní a boli dodržané ustanovenia o vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní a obžalovaná bola upozornená na možnosť preštudovať spis a urobiť návrhy na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania a napokon obžalovaná bola na možnosť vykonať hlavné pojednávanie v jej neprítomnosti upozornená, pričom obžalovaná sa na hlavné pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavila) a na ktorom vykonal dokazovanie podľa § 261 Trestného poriadku výsluchom svedkyne U.. K. V.. Postupom podľa § 253 ods. 2 Trestného poriadku súd poveril vykonaním dôkazov, čítaním listín, posudkov a správ prokurátora, ktorý podľa § 269 Trestného poriadku na hlavnom pojednávaní čítaním oboznámil nasledovné listinné dôkazy zadokumentované v súdnom spise: č.l. 21-23 - rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 28P/132/2014 zo dňa 19. 3. 2015; č.l. 24-27 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11CoP/337/2015 zo dňa 24. 11. 2015; č.l. 28-30 - rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 1T/39/2017 zo dňa 4. 6. 2018; č.l. 31-32 - správy z ústrednej evidencie väzňov GR ZVJS; č.l. 33 - rodný list; č.l. 35 - prehľad uhradených a neuhradených dlžných splátok výživného za jednotlivé mesiace; č.l. 46 - odpoveď ÚPSVaR Bratislava; č.l. 47 - potvrdenie o evidencii uchádzačov o zamestnanie; č.l. 48 - potvrdenie o poberaní resocializačného príspevku; č.l. 61 - správa o povesti; č.l. 65,131 - odpis z registra trestov; č.l. 132 - odpoveď na lustráciu v registri priestupkov. Prečítanie zápisnice o skoršej výpovedi obžalovanej prokurátor na hlavnom pojednávaní nenavrhol. Súd dospel k záveru, že takto vykonaným dokazovaním bolo na hlavnom pojednávaní dokázané všetko, čo treba v zmysle § 119 odsek 1 Trestného poriadku v trestnom konaní dokazovať.
Vykonané dôkazy súd hodnotil jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu tak, ako je to uvedené v § 2 odsek 12 Trestného poriadku, pričom vychádzajúc zo zásad dokazovania, dospel k záveru, že skutok, ktorý je v posudzovanej trestnej veci obžalovanej kladený za vinu, sa stal, napĺňa všetky zákonné znaky trestného činu - prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno c/ Trestného zákona a že tento skutok spáchala práve obžalovaná.
K výroku o vine a k právnej kvalifikácií:
Vina je otázka skutková. Výsledky vyplývajúce z procesu dokazovania bez najmenších rozumných pochybností vylučujú akýkoľvek iný záver, než je ten, ktorý svedčí o vine obžalovanej za spáchaný skutok. Na tomto mieste súd uvádza, že orgány činné v trestnom konaní získali a zabezpečili rozhodujúce dôkazy zákonným spôsobom a v rozsahu nevyhnutnom pre náležité zistenie a objasnenie skutkového stavu, pričom ich vykonanie na hlavnom pojednávaní preukázalo ich vzájomnú obsahovú zhodu, resp. obsahovú nadväznosť a vzájomné dopĺňanie sa. Preto po ich vyhodnotení bolo možné vylúčiť akékoľvek rozumné pochybnosti o vine obžalovanej za spáchaný skutok.
Rodný list preukazoval, že obžalovaná je matkou maloletej Y.. F.., O.. XX.L. XXXX.
Rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 28P/132/2014 zo dňa 19. 3. 2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11CoP/337/2015 zo dňa 24. 11. 2015 preukazovali, že maloleté dieťa obžalovanej (D.S.) bolo umiestnené v Centre pre deti a rodiny Pezinok, so sídlom Nová ul. č. 9, Pezinok, pričom obžalovaná bola povinná prispievať na výživu jej dieťaťa vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám príslušného ústavného zariadenia, t.č. Centra pre deti a rodiny Pezinok, so sídlom Nová ul. č. 9, Pezinok.
Z výsluchu svedkyne bolo preukázané, že obžalovaná si svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť neplnila riadne a včas po dobu najmenej troch mesiacov, nakoľko svedkyňa na hlavnom pojednávaní vypovedala nasledovne: „Ja by som mohla uviesť, že pracujem ako sociálna pracovníčka v Centre pre deti a rodiny v Pezinku, kde je umiestnená maloletá D.S., ktorá je dcérou pani obžalovanej. Pani obžalovaná na výživu svojej dcéry neplatí s výnimkou období, v ktorých bola vo VTOS, kedy nám prišli dve platby z príslušného ÚVTOS na úhradu výživného a to v máji 2020 suma vo výške 6,01 € a v júli 2018 suma vo výške 3,76 €. Do 31. 12. 2018 sme dlh na výživnom klasifikovali ako dlh voči štátu, po zmene právnej úpravy od 1. 1. 2019 klasifikujeme ako dlh voči dieťaťu. K dnešnému dňu tak za obdobie vrátane apríla 2021 evidujeme dlh na výživnom vo výške 802,15 €.“.
Skutočnosti uvádzané svedkyňou potrvdzoval i prehľad uhradených a neuhradených dlžných splátok výživného za jednotlivé mesiace.
Správy z ústrednej evidencie väzňov GR ZVJS preukazovali obdobia od 03.04.2018 do 03.08.2018 a od 01.12.2019 do 01.06.2020, v ktorých bola obžalovaná vo výkone trestu odňatia slobody.
Rozsudok Okresného súdu v Pezinku, sp. zn. 1T/39/2017, zo dňa 04.06.2018, právoplatný a vykonateľný dňa 04.06.2018 preukazoval, že obžalovaná bola za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona odsúdená.
Pri hodnotení následku trestného činu súd vychádzal z ustanovení zákona a podzákonných právnych predpisov.
Zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), v § 62 odsek 3 ustanovuje: „Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. 13).“.
V poznámkach pod čiarou k zákonu o rodine sa k poznámke č. 13 , na ktorú odkazuje ustanovenie § 62 ods. 3 zákona o rodine uvádza : „ § 2 písm. c) zákona č. 601/2003 Z. z. <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/601/> o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 372/2004 Z. z.“.
Podľa § 2 písm. c/ zákona <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/601/ ><https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/601/>č. 601/2003 <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/601/> o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 372/2004 Z. z. (ďalej len „zákon o životnom minime“), za životné minimum fyzickej osoby alebo fyzických osôb, ktorých príjmy sa posudzujú podľa § 3 spoločne, sa považuje suma alebo úhrn súm 1 910 Sk mesačne, ak ide 1. o zaopatrené neplnoleté dieťa, 2. o nezaopatrené dieťa.
Podľa § 5 ods. 1 zákona o životnom minime sumy uvedené v § 2 sa upravia vždy k 1. júlu bežného kalendárneho roka, ak v odseku 6 nie je ustanovené inak.
Podľa § 5 ods. 7 zákona o životnom minime sumy životného minima upravené podľa odseku 2 ustanoví opatrenie, ktoré vydá Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky podľa údajov zistených Štatistickým úradom Slovenskej republiky a vyhlási jeho úplné znenie uverejnením v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.
Dňa 1. júla 2013 nadobudlo účinnosť opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 186/2013 Z.z. o úprave súm životného minima, ktorým suma životného minima podľa §
2 písm. c) zákona <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/601/>o životnom minime bola upravená na sumu 90,42 €. Dňa 1. júla 2017 nadobudlo účinnosť opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 173/2017 Z.z. o úprave súm životného minima, ktorým suma životného minima podľa § 2 písm. c) zákona <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/601/>o životnom minime bola upravená na sumu 91,06 €. Dňa 1. júla 2018 nadobudlo účinnosť opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 196/2018 Z.z. o úprave súm životného minima, ktorým suma životného minima podľa § 2 písm. c) zákona <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/601/>o životnom minime bola upravená na sumu 93,61 €. Dňa 1. júla 2019 nadobudlo účinnosť opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 183/2019 Z.z. o úprave súm životného minima, ktorým suma životného minima podľa § 2 písm. c) zákona <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/601/>o životnom minime bola upravená na sumu 95,96 €. Dňa 1. júla 2020 nadobudlo účinnosť opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 174/2020 Z.z. o úprave súm životného minima, ktorým suma životného minima podľa § 2 písm. c) zákona <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/601/>o životnom minime bola upravená na sumu 98,08 €.
Z hľadiska ustálenia následku trváceho trestného činu do dňa vyhlásenia rozsudku bolo potrebné po vyhodnotení všetkých dôkazov aplikovať citované právne predpisy a následne uplatniť matematické postupy, ako aj zásady jednoduchého účtovníctva (má dať-dal).
Minimálna zákonná vyživovacia obžalovanej určená v súlade s § 62 ods. 3 zákona o rodine bola: vo výške 28,05 € v období august 2018 až jún 2019; vo výške 28,79 € v období júl 2019 až november 2019; vo výške 29,42 € v období júl 2020 až apríl 2021. Obdobie mesiaca máj 2021 do nej súd nezahrnul, nakoľko ku dňu vyhlásenia rozsudku zostávali obžalovanej ešte dva dni v ktorých mohla výživné za tento mesiac uhradiť. Na výživnom teda mala obžalovaná dať sumu 747,03 € a keďže dala iba sumu 9,77 €, bol jej dlh na výživnom predstavujúci následok trestného činu vo výške 737,26 €.
Z odpisov z registra trestov bolo preukázané, že obžalovaná je všeobecnou i špeciálnou recidivistkou, nakoľko bola doposiaľ štyrikrát súdne trestaná a to za prečiny (únos, krádež, zanedbanie povinnej výživy, krádež ), pričom na ňu bolo pôsobené uložením troch trestov odňatia slobody, z ktorých dva aj vykonala v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ako aj jedným trestom povinnej práce. Od 17. marca 2021 plynie obžalovanej dvojročná skúšobná doba podmienečného odsúdenia, uložená rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 0T/290/2019 zo dňa 17. septembra 2020, právoplatným dňa 16. marca 2021, ktorým bola uznaná vinnou zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 odsek 1 písmeno g/, odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona.
S poukazom na všetky zistené skutočnosti mal súd za preukázané všetky skutkové okolnosti popísané v obžalobe, ako i to, že že tieto bez akýchkoľvek pochybností z formálneho hľadiska napĺňajú všetky zákonné znaky základnej i kvalifikovanej skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno c/ Trestného zákona.
Pokiaľ išlo o subjektívnu stránku trestného činu, mal súd z hľadiska zavinenia za preukázané, že konanie obžalovanej popísané v skutkovej vete obžaloby je pokryté priamym úmyslom v zmysle § 15 písmeno a/ Trestného zákona, nakoľko s ohľadom na spôsob jej konania je zjavné, že chcela spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť záujem chránený týmto zákonom.
Po zistení formálnych znakov trestného činu - prečinu, skúmal súd aj materiálnu stránku - materiálny znak prečinu uplatňovaný ako materiálny korektív k formálnym znakom, a to z hľadiska posúdenia všetkých skutočností spadajúcich pod kritéria definované v § 10 odsek 2 Trestného zákona. Pritom vychádzal z požiadavky, že skutočnosti uvedené v § 10 odsek 2 Trestného zákona je potrebné hodnotiť vo svojom súhrne bez toho, aby niektorej bol pripisovaný väčší či menší význam (jednej na úkor druhej). Na tomto základe dospel súd k záveru, že konkrétna závažnosť stíhaného prečinu dosahuje Trestným zákonom vyžadovaný stupeň pre vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti, teda stupeň vyšší než nepatrný. Tento záver vyplýva z už uvedeného spôsobu vykonania činu a jeho následku popísaného v skutkovej vete rozsudku, z okolností, za ktorých bol spáchaný, ako aj z uvedenej formy a miery zavinenia
(priamy úmysel). Aj keď oproti právnej úprave kedysi obsiahnutej v Trestnom zákone č. 140/1961 Zb. osoba páchateľa už nie je medzi kritériami definovanými v § 10 odsek 2 Trestného zákona zahrnutá (takisto, ako tam nie je zahrnutý ani význam chráneného záujmu, ktorý bol činom dotknutý), nemožno ani osobu páchateľa úplne opomenúť pri posudzovaní materiálnych znakov závažnosti prečinu. V danom prípade je tomu tak preto, že najmä pohnútku obžalovanej by nebolo možné dostatočne posúdiť bez zreteľa na to, o akú osobu páchateľa (obžalovanej ) v posudzovanom prípade ide. Preto v spojitosti s pohnútkou činu spočívajúcou v tom, že sa obžalovaná podľa všetkého spoliehala na to, že sa o jej dieťa postará štátne zariadenie, považuje súd za významné aj to, že v osobe obžalovanej ide o ženu, ktorá mala v čase skutku, ako recidivistka, skúsenosti s tým, ako sa v trestnoprávnej rovine rieši neplnenie zákonom stanovenej vyživovacej povinnosti. Tieto všetky rozhodné skutočnosti vo svojom súhrne preukazujú taký stupeň závažnosti činu, pre ktorý je nevyhnutné vyvodzovať voči páchateľovi (obžalovanej) trestnú zodpovednosť.
K výroku o treste:
Vo všeobecnosti treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.
Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia (represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi.
Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.
Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupoval súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v ust. § 34 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľmi tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
Pri určovaní druhu a výmery trestu súd v súlade s ust. § 34 odsek 4 Trestného zákona prihliadol na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. Pri výmere trestu súd taktiež obligatórne prihliadol podľa § 38 odsek 2 Trestného zákona na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností.
V osobe obžalovanej išlo o recidivistku, na ktorú bolo už v minulosti pôsobené najťažším druhom trestu -trestom odňatia slobody. Súd dospel k záveru, že iným druhom trestu, ako trestom odňatia slobody nemožno na obžalovanú dostatočne pôsobiť.
V prípade obžalovanej súd zistil jednu poľahčujúcu okolnosť, že sa k spáchaniu trestného činu priznala a jeho spáchanie úprimne oľutovala už v prípravnom konaní. Priťažujúcu okolnosťou u obžalovanej bolo to, že už bola odsúdená trestnými rozkazmi Okresného súdu Pezinok, sp.zn. 1T/16/2017 a Okresného súdu Bratislava II , sp.zn. 0T/124/2018. Vzhľadom na vyrovnaný pomer poľahčujúcich a priťažujúcich odkolností mohol súd obžalovanej ukladať trest odňatia slobody v rozpätí stanovenom v § 207 odsek 3 Trestného zákona, t.j. jeden rok až päť rokov.
Súd bol viazaný ustanovením § 49 odsek 2 Trestného zákona v zmysle ktorého nemohol obžalovanej podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody, pretože sa úmyselného trváceho trestného činu dopustila aj v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia.
Za toho stavu súd dospel k záveru, že uloženie trestu odňatia slobody na dolnej hranici zákonom ustanovenej výmery v prípade obžalovanej dostatočne naplní účel trestu sledovaný Trestným zákonom, ako aj jeho preventívnu a represívnu funkciu.
Hoci obžalovaná v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu bola vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý jej bol uložený za úmyselný trestný čin, zaradil ju súd podľa § 48 odsek 4 Trestného zákona pre výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko mal so zreteľom na závažnosť trestného činu a mieru narušenia obžalovanej za to, že v ústave na výkon trestu s týmto stupňom stráženia bude jej náprava lepšie zaručená.
To sú dôvody, pre ktoré súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia na Krajský súd v Bratislave, cestou Okresného súdu Pezinok. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.