Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-190-2020.pdf
PDF · 104.59 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/190/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu C.. S. C., nar. XX.X.XXXX, bývajúceho v E., C. X, proti žalovanému H. E.Q., H.. X.X.XXXX, bývajúcemu v E.Š., K. X, zastúpenému JUDr. Marošom Minčíkom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Palackého 1, o zaplatenie 5.000 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 25C/51/2019-145 zo dňa 29.9.2020 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 5.000 € s 5 % úrokom z omeškania od 1.11.2016 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému priznal proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
2. Žalobca si žalovanú sumu uplatnil titulom pôžičky, ktorú mal poskytnúť žalovanému po čiastkach v rokoch 2015 až 2016 spolu vo výške žalovanej sumy, pričom žalovaný sa mal zaviazať peňažný dlh vrátiť jednorázovo. Napriek viacerým výzvam na vrátenie dlhu, žalovaný finančné prostriedky nevrátil. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, poprel skutočnosti uvádzané žalobcom v žalobe s tým, že žiadne finančné prostriedky v rokoch 2015 a 2016 titulom pôžičky neprevzal. Poukázal na to, že ani z priložených dôkazov ako je napr. elektronická komunikácia, ktorú žalobca predložil nevyplýva, že by k uzavretiu zmluvy o pôžičke v zmysle ustanovení § 657 Občianskeho zákonníka (OZ) medzi sporovými stranami došlo. Zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku. Namietal, že písomná zmluva o tvrdenej pôžičke neexistuje a zo žaloby nie je možné vyvodiť, či medzi sporovými stranami mala vzniknúť jedna alebo viac ústnych zmlúv o pôžičkách, kedy tieto sumy mali byť požičané a kedy mali byť splatné. Žalovaný zároveň v súvislosti s predloženou elektronickou komunikáciou uviedol, že nikdy nedal súhlas žalobcovi, aby ju uchovával a túto zverejňoval a poukazoval pritom na ust. § 11 a § 12 ods. 1 OZ. Na to sa žalobca vyjadril, že z kontextu predloženej komunikácie vyplýva, že žalovaný vzal na vedomie, že táto môže byť použitá za účelom obrany práv žalobcu a slúžiť mu ako zabezpečovací prostriedok.
3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi, výsluchmi účastníkov, ale aj výsluchmi svedkov A. N. B. Q. Z.. Žalobca na súde vypovedal, že žalovaného poznal ako hokejového hráča a finančné prostriedky mu poskytoval ako zálohu na hokejový výstroj, ktorý však žalovaný nedodával a finančné prostriedky ďalšie požičiaval žalovanému, nakoľko bol pod nátlakom, keďže žalovaný tvrdil, že vráti mu poskytnuté finančné prostriedky len vtedy, ak mu požičia ešte ďalšie sumy. Z tohto pohľadu sa ešte aj on sám zadlžil, pretože finančné prostriedky si požičiaval a následne ich
požičiaval žalovanému. Presné dátumy a výšky požičaných súm však nevedel uviesť, až na niektoré výnimky. Dátumy splatnosti sa posúvali, ale podľa poslednej výzvy mal vrátiť žalovaný žalobcovi pôžičku do 15.1.2017. Čo sa týka dátumu, odkedy žiada úroky z omeškania, žalobca uviedol, že zrejme to bol prvý termín splatnosti na základe prvej výzvy, avšak túto splatnosť posúval na základe ďalších výziev. Z výpovedí svedkov A. N., ale aj Q. Z. vyplynulo, že majú vedomosť o tom, že medzi sporovými stranami boli nejaké obchody, A. N. vypovedal, že nikdy nebol pritom ako žalobca odovzdával finančné prostriedky žalovanému, len pritom, keď žalovaný doniesol hokejový výstroj žalobcovi. Taktiež Q. Z. vypovedal, že vedel o tom, že žalobca nejaké prostriedky žalovanému poskytol a žalobca ho žiadal, aby mu požičal finančné prostriedky a tento ich následne požičal žalovanému. Bolo to 16.8.2016, kedy 250 eur požičal žalovanému s tým, že žalobca ich mal neskôr vrátiť svedkovi. Ďalej taktiež tvrdil, že ďalšie peniaze 300 až 400 € v následných dátumoch požičiaval žalovanému s tým, že ich mal vrátiť napokon žalobca. Celkovo svedok požičal žalovanému 1650 €. Dohoda o splatnosti finančných prostriedkov bola taká, že tieto vráti priamo žalobca, keď ich bude mať.
4. Následne súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 657, § 658 OZ, ale použil aj ust. § 63 ods. 1,2 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách a vo veci rozhodol. V prvom rade uviedol, že nevykonal dokazovanie žalobcom navrhovaným oboznámením elektronickej komunikácie a to vo forme facebookovej komunikácie medzi stranami sporu tvrdenej žalobcom, ako aj oboznamovaním zvukového záznamu v súlade s ust. § 63 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách, v zmysle ktorého je predmetom telekomunikačného tajomstva obsah prenášaných správ, pričom toto tajomstvo je povinný zachovávať každý, kto príde pri používaní telekomunikačných služieb do styku. V danom prípade teda aj žalobca bol povinný zachovávať obsah telekomunikačného tajomstva, teda prenášaných správ, pretože žalovaný nedal súhlas k ich použitiu. Pokiaľ žalovaný namietal, že je potrebné zvážiť kolidujúce ústavné práva strán sporu, teda právo žalobcu na spravodlivý proces a právo žalovaného na ochranu predmetu telekomunikačného tajomstva, dospel súd k záveru, že právo žalovaného na ochranu telekomunikačného tajomstva má prednosť pred právom žalobcu vykonať dôkaz obsahom elektronickej komunikácie, pretože žalobca mal možnosť zákonným spôsobom zabezpečiť si vymáhanie svojho záväzku inými prostriedkami, napr. vyžiadaním si aspoň písomného potvrdenia dlžníka o prevzatí prostriedkov a záväzku ich vrátenia, ako aj napr. zabezpečením svedkov pri uzatváraní ústnych zmlúv o pôžičke. Pritom z výpovede svedkov nevyplynulo, že by boli svedkami uzatvárania ústnej pôžičky medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom a finančné prostriedky, ktoré požičiaval svedok Q. Z. boli požičané samotným Q. Z., prípadne 300,- € od matky žalobcu. Teda výpoveď žiadneho svedka nepotvrdzuje existenciu ústnych zmlúv o pôžičke medzi žalobcom a žalovaným. Napokon súd konštatoval, že samotná facebooková komunikácia bez ďalšieho nie je spôsobilá byť náhradou za potvrdenie uzatvorenia ústnej zmluvy o pôžičke z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom na existenciu tvrdeného záväzku žalovaného vrátiť finančné prostriedky žalobcovi. Na základe ústnych zmlúv o pôžičke bola žaloba súdom prvej inštancie zamietnutá.
5. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1, 2 CSP a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech súd priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu proti neúspešnému žalobcovi.
6. V zákonnej lehote proti rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodu uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP. Poukazujúc na čl. 2 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ktorý uvádza, že ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, právny vzťah, ktorý vznikol medzi nim žalovaným svojim obsahom sa najviac podobal zmluve o pôžičke a preto ho aj takto v žalobe kvalifikoval. Produkoval také dôkazy, ktoré mal k dispozícii a ktoré preukazovali, že z jeho strany žalovanému boli skutočne poskytnuté peňažné prostriedky a že žalovaný bol povinný ich vrátiť. Do práva žalobcu na spravodlivý proces súd prvej inštancie zasiahol tým, že pristúpil k formalistickému výkladu ustanovení § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka, keď nárok posúdil ako neoprávnený len pre nepreukázanie uzatvorenia ústnej zmluvy o pôžičke, keďže nebolo preukázané kedy došlo k odovzdaniu konkrétnej sumy a ani splatnosť t.j. kedy a v akej sume bol povinný žalovaný ich vrátiť. Žalobca uviedol, že si uvedomuje, že na jeho nárok by bolo nazerané inak ak by existovala písomná zmluva alebo písomné uznanie dlhu avšak podľa jeho názoru aj tie dôkazy, ktoré mal k dispozícii a ktoré predložil dostatočným spôsobom preukazujú oprávnenosť jeho nároku a to minimálne do výšky 1 650,- €. Sám žalovaný zapríčinil dôkaznú núdzu žalobcu tým, že nežiadal písomnú zmluvu, aj keď existenciu záväzku vrátiť peňažné prostriedky viac krát potvrdil v elektronickej komunikácii, ktorú teraz popiera alebo popiera, že by dal na jej zverejnenie súhlas. Toto konanie označil dokonca za zjavné zneužívanie práva zo
strany žalovaného. V prejednávanej veci zaujal súd prvej inštancie prísny formalistický prístup a tak v jeho rozhodnutí postráda spravodlivú a účinnú ochranu práv žalobcu. Z výpovede Q. Z. pritom jasne vyplýva, že tento svedok odovzdal žalovanému 1 650,- €. Tiež z dôkazov vyplynulo, že tieto finančné prostriedky mal on sám vrátiť svedkovi a nie žalovaný. Žalovaný dokonca v konaní nepoprel, že od svedka Q. Z. tieto peňažné prostriedky aj prevzal. Súd prvej inštancie mal skúmať aký bol účel poskytnutia týchto peňažných prostriedkov a či tieto peňažné prostriedky žalovaný vrátil. Nevykonaním dôkazu oboznámením elektronickej komunikácie medzi ním a svedkom Q. Z. zjavne porušil právo žalobcu na spravodlivý proces. Toto ako aj skutočnosť, že nepripustenie elektronickej komunikácie medzi ním a žalovaným ako riadneho dôkazu predstavuje vadu spôsobujúcu nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd napokon pri rozhodnutí použil nesprávne skutkové zistenia a chybne vyhodnotil návrhy na vykonanie dôkazov. Ustanovenie § 63 ods. 1,2 zákona č. 351/2011 Z.z. sa totiž sťahuje predovšetkým na podniky poskytujúce služby v oblasti elektronických, komunikačných sietí a táto norma má predovšetkým verejno-právny charakter. Vzťahy medzi fyzickými osobami upravuje predovšetkým ustanovenie § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka pričom tento argument pri svojej obrane použil aj žalovaný. Ak súdy sa zaoberali otázkou prípustnosti elektronickej komunikácie ako dôkazu je predpoklad, že vychádzali výlučne z Občianskeho zákonníka. Aplikácia § 63 ods. 1, 2 vyššie stanoveného zákona, preto považuje za porušenie základného princípu uvedeného v článku 2 CSP. Navyše, prípadný súhlas s použitím prejavov osobnej povahy predpokladajú ustanovenie § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, možno vyvodiť zo správania žalovaného, respektíve z obsahu jeho vyjadrení. Nepripustenie vyjadrení žalovaného, v ktorých sľubuje vrátenie peňažných prostriedkov je porušením mnohých základných princípov konania, vrátane princípu rovnosti účastníkov. Súd prvej inštancie ďalej nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a to svedeckú výpoveď Q. Z., ktorý sa vyjadril, že aj finančné prostriedky žalobca žalovanému poskytoval s tým, že žalobca poprosil svedka, aby mu požičal finančné prostriedky, že následne tento ich požičia žalovanému. Skutočnosť, že žalovaný prevzal peňažné prostriedky z rúk svedka Q. Z. a nie z rúk žalobcu nemení nič na veci, že sa jednalo o poskytnutie peňažných prostriedkov zo strany osoby žalobcu. Napokon namietal v odvolaní žalobca nesprávne právne posúdenie veci, ktoré spočíva v nesprávne aplikácii zákona č. 351/2011 Z.z., ďalej použitie prísneho formalistického výkladu ustanovení § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka a nezohľadnenie dôvodov hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o trovách konania. Namietal totiž aj výrok rozsudku o náhrade trov konania a toto rozhodnutie považuje za nespravodlivé voči nemu, keď sa povinnosť mu uložená v rozsudku ešte jemu ukladá zaplatiť žalovanému hradenie trov právneho zastúpenia. Táto okolnosť, keď žalovaný vo vyjadrení k žalobe vedome klamal, keď uviedol, že od žalobcu neprevzal žiadne finančné prostriedky, keď z obsahu jeho písomného vyjadrenia vyplýva, že do určitého dátumu donesie hokejky, love podľa zváženia, výstroj a jedná sa o dobu dva týždne pre Paliho, tak k takému konaniu by nemala prináležiť súdna ochrana a už vôbec nie propit v podaní priznania náhrady trov konania. Navyše právny zástupca žalovaného neuplatňoval v konaní žiadne takéto prostriedky procesnej obrany, ktoré by znamenali pre jeho mandanta vylepšenie jeho procesnej situácie. Vzhľadom k uvedenému navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.
7. Zo strany žalovaného vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. Teraz už len rozhodnutie, poučenie v Košiciach dňa 13.5.2021.
8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd spor prejednal na základe podaného odvolania podľa ust. § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) bez nariadenia pojednávania. Po konštatovaní, že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou, preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 13. mája 2021, pričom verejné vyhlásenie bolo v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP riadne oznámené.
9. Odvolateľ použil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/, h/ CSP. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu a pod.). Nevykonanie relevantných dôkazov (dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP) je pochybením súdu vtedy, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné. Vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu a prípustnosti jeho vykonania je doménou súdu. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1
písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
10. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli alebo nevyšli za konania najavo a tiež nebolo zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo, že by použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie a zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd nezistil taký postup súdu, ktorý by mal za následok porušenie práva žalovanej na spravodlivý proces, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je precízne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP.
11. Odvolacie námietky odvolateľov boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého výroku rozsudku, preto odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
12. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
13. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s podrobnými dôvodmi napadnutého rozsudku, odkazuje na nich a nevidí potrebu ho osobitne dopĺňať. Pre úplnosť však uvádza:
14. Námietka odvolateľa ohľadne nevykonania dôkazu záznamom elektronickej komunikácie sporových strán neobstojí. Odôvodnenosť vykonania nezákonne získaného dôkazu sa musí zakladať na prísne stanovených predpokladoch, ktoré by však mali byť vopred jasné a naplniteľné. Je potrebné prihliadať na to, čo je predmetom daného sporu (spravodlivá ochrana práva uvedeného v žalobe) a na to, ako je možne dosiahnuť to (jedine zistením skutkového stavu). Keďže ide o (aj keď druhotne, ale predsa) porušenie ústavne garantovaného práva inej sporovej strany, musí byť toto porušenie minimalizovane, a teda musí spĺňať požiadavky proporcionality. Test proporcionality je zvyčajne trojprvkový a zahŕňa posúdenie vhodnosti, potrebnosti a primeranosti porušenia: Posudzovanie vhodnosti daného dôkazu je posudzovaním toho, či je daný dokaz skutočne vhodný (spôsobilý) na zistenie skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania (napríklad, ak by mal obrazový záznam dokázať len to, že sa žalobca so žalovaným stretol, ale nie to, že bol uzatvorený kontrakt, plnenie z ktorého je žalované - a s akým obsahom, nebude predmetný záznam vyhovovať kritériu vhodnosti). Naplnenie kritéria potrebnosti nezákonne získaného dôkazu bude determinovať skutočnosť, či možno náležite zistenie skutkového stavu dosiahnuť aj inak, t. j. inými dôkaznými prostriedkami. Ak môže účastník dokázať pravdivosť svojich tvrdení aj legálne získanými dôkazmi, nie je vykonanie nezákonného dôkazu potrebné. Ak teda test proporcionality ukáže vhodnosť a potrebnosť vykonania protiprávne získaného dôkazu, t. j. preukáže sa jeho nevyhnutnosť pre dosiahnutie vecne správneho rozhodnutia, môže byť tento dokaz vykonaný. Ak z tohto pohľadu nebude dokaz nevyhnutný, má prednosť ochrana osobnostných práv.
15. Súd prvej inštancie úplne správne vyhodnotil dôkaz elektronickou komunikáciou medzi sporovými stranami a predložený žalobcom ako nezákonný, pretože chýba súhlas žalovaného, veľmi správne urobil test proporcionality a so správnym záverom a napokon aj správne posúdil, že tento dôkaz nie je nevyhnutný, a ani vhodný na preukázanie tvrdených skutočností, pretože z neho nemožno bez pochýb vyvodiť, že vznikla medzi sporovými stranami zmluva (zmluvy) o pôžičke a že boli dojednané všetky esenciálne náležitosti. Skutočnosť, že ani iné dôkazy, ktoré sa v spore vykonali (napr. výpovede svedkov) nepreukázali oprávnenosť nároku žalobcu neznamená, že nezákonný dôkaz - elektronickú komunikáciu sporových strán možno použiť. Z vykonaných dôkazov vyplynula len skutočnosť, že medzi sporovými stranami boli isté „obchody, ako to nazvali aj svedkovia), nie však zmluva o pôžičke.
16. Nemožno pritakať ani argumentácii žalovaného, že bola preukázaná aspoň suma 1650 €, pretože išlo o pôžičku, kde žalobca vystupoval ako dlžník, svedok ako veriteľ a žalovaný bol len platobným miestom, keďže pôžičku mal vrátiť žalobca.
17. Ohľadne námietky žalovaného proti správnosti výroku o trovách konania odvolací súd uvádza, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní v zmysle ust. § 255 CSP. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Aplikácia ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, ak sú síce naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý v rozhodnutí je potrebné aj náležite odôvodniť. Výnimočnosť prípadu môže spočívať tak v okolnostiach u strán sporu, ale aj v okolnostiach danej veci. Ustanovenie § 257 CSP teda neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania.
18. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý zaväzujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP vrátane správneho výroku o trovách konania.
19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1,2 CSP v spojení s § 225 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol so svojím odvolaním úspešný, nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a úspešnému žalobcovi preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.
20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 v zmysle § 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch v platnom znení.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).