Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Cb-156-2018.pdf
PDF · 121.05 KB
Case nature
Area
Subarea
25Cb/156/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v konaní pred sudcom JUDr. Milanom Hupkom v právnej veci žalobkyne: U. F., nar. X.X.XXXX, U. O. X, XXX XX W., zast. advokátskou kanceláriou: Advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o., Zámocká 5, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., IČO: 31 320 155, Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, zastúpeného: Allen & Overy Bratislava, s.r.o., advokátska kancelária, Eurovea Central 1, Pribinova 4, 811 09 Bratislava, o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia
rozhodol:
I. Súd žalobu zamieta.
II. Žalovanému súd priznáva proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu dňa 20.06.2018 sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti uznesenia č. X prijatého na riadnom valnom zhromaždení žalovaného zo dňa 23.3.2018.
2. Žalobu odôvodňovala tým, že po skončení bodu 6/ programu predmetného valného zhromaždenia odovzdal G.. F. F. v mene akcionárky U. F. predsedovi valného zhromaždenia protest proti uzneseniu č. X valného zhromaždenia, ktorým bola schválená výročná správa za rok 2017. Protest bol zaprotokolovaný do notárskej zápisnice a je jej súčasťou. V zmysle protestu akcionára žalovaný nedodržiava zásadu rovnakého zaobchádzania za rovnakých podmienok so všetkými akcionármi v zmysle ustanovenia § 176b Obchodného zákonníka a porušuje Kódex správy a riadenia spoločnosti na Slovensku, nakoľko minoritným akcionárom neposkytuje všetky informácie tak, ako majoritnému akcionárovi a zatajuje závažné informácie týkajúce sa rizikových investícii. Zástupca akcionárky U. F., p. F., položil otázky i k bodu 3/ a k bodu 4/ programu valného zhromaždenia. K bodu 3/ otázky čiastočne zodpovedal priamo na valnom zhromaždení pán H., predseda predstavenstva žalovaného. K bodom 3/ a 4/ programu valného zhromaždenia odovzdal p. F. písomné otázky, na ktoré žiadal písomné odpovede. Písomné vyhotovenie otázok ako i protest akcionára sú súčasťou notárskej zápisnice spísanej z predmetného valného zhromaždenia. Žalobkyňa má za to, že žalovaný prijatím napadnutého uznesenia porušuje Práva minoritných akcionárov podľa ustanovenia § 176b Obchodného zákonníka, čím diskriminuje práva menšinových akcionárov prijímať kvalifikované investičné rozhodnutia. Žalovaný opakovane zatajuje pred minoritnými akcionármi dôležité informácie týkajúce sa rizikových investícii do štátnych dlhopisov Talianska. Z notárskej zápisnice o osvedčení priebehu valného zhromaždenia vyplýva, že takýto názor a "obavy" nemá len žalobkyňa, ale i ďalší akcionári. Informácia, že talianske dlhopisy tvoria menej ako 2% vlastného imania žalovaného je podľa názoru žalobkyne nepravdivá. Tieto rizikové investície by podľa jej názoru mali byt' uvádzané vo výročnej správe za príslušný rok (2017). ktorá bola schválená napadnutým uznesením č. X, a to s príslušným komentárom. nielen vo forme číselného zápisu tak. aby mali i
menšinoví akcionári (a nie len majoritný akcionár) možnosť' detailne sa oboznámiť s týmito investíciami. Žalobkyňa má za to, že ani na valných zhromaždeniach žalovaného nie sú minoritným akcionárom, ktorým je i ona, poskytované pravdivé a kvalifikované informácie tak, ako sú poskytované majoritnému akcionárovi. Žalovaný sám priznal, že majoritnému akcionárovi sú poskytované informácie ohľadom sporných investícii prostredníctvom pravidelného reportingu. Žalobkyňa ako menšinový akcionár nie je zo strany žalovaného riadne oboznámená s investíciami, ktoré sú súčasťou schválenej výročnej správy za rok 2017 tak ako majoritný akcionár. Z tohto dôvodu má za to, že uznesenie č. X je neplatné. nakoľko porušuje. resp. ohrozuje práva minoritných akcionárov na rovnaké zaobchádzanie podľa § 176b Obchodného zákonníka.
3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že neopodstatnenosť žaloby ako celku spočíva najmä v tom, že (i) dôvody pre ktoré je žalovaná neplatnosť napadnutého uznesenia nespĺňajú podmienky podľa § 131 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, a (ii) žalobkyňa nijako nepreukazuje porušenie jej práv. Žalobu je preto potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov: (a) Žalobkyňa nijako nepreukázala porušenie zákona alebo stanov v súvislosti s prijatím napadnutého uznesenia; podmienky podľa § 131 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka neboli splnené. Žalobkyňa nenamietala akýkoľvek dôvod neplatnosti napadnutého uznesenia, ktorý by sa týkal priamo tohto uznesenia alebo výročnej správy žalovaného, ktorá bola napadnutým uznesením schválená. Napadnuté uznesenie spĺňa všetky zákonné požiadavky a požiadavky podľa stanov spoločnosti VÚB týkajúce sa zvolania a priebehu Valného zhromaždenia a prijatia napadnutého uznesenia na jednej strane ako aj priamo obsahu schválenej výročnej správy žalovaného na strane druhej. Vzhľadom na to, že neexistuje žiadny rozpor napadnutého uznesenia so zákonom alebo stanovami žalovaného, zákonite nemohlo dôjsť ani k obmedzeniu práv žalobkyne a teda ani druhá podmienka na vyhlásenie napadnutého uznesenia za neplatné podľa § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka nemôže byť splnená. Bez ohľadu na vyššie uvedené, porušenie práva akcionára na informácie nemôže byť v zmysle § 180 ods. 5 Obchodného zákonníka dôvodom na vyhlásenie napadnutého uznesenia za neplatné. V tomto prípade by sa museli aplikovať prostriedky ochrany akcionára podľa § 180 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka. (b) Konaním žalovaného nedošlo k porušeniu práva žalobkyne ako akcionára spoločnosti VÚB. Nebolo porušené právo žalobkyne na rovnaké zaobchádzanie podľa § 176b ods. 2 Obchodného zákonníka tým, že spoločnosť poskytuje pravidelné informácie materskej spoločnosti skupiny Intesa Sanpaolo. Diferenciácia v poskytovaní informácií väčšinovému akcionárovi súvisí s informačnými povinnosťami v rámci dohľadu nad skupinou Intesa Sanpaolo, ktorý vykonáva Európska centrálna banka. Takáto diferenciácia je teda zákonom predpokladaná a želaná. Nebolo porušené ani právo žalobkyne na informácie podľa § 180 Obchodného zákonníka. Žalobkyni boli poskytnuté odpovede na všetky jej otázky položené na Valnom zhromaždení a v následnej korešpondencii v dostatočnom rozsahu. Vzhľadom na neexistenciu vecnej súvislosti medzi napadnutým uznesením a tvrdeným porušením práva žalobkyne by podaná žaloba mohla zároveň predstavovať šikanózny výkon práva žalobkyne na poskytnutie informácií o hospodárskych a majetkových pomeroch žalovaného. Žalovaný opätovne zdôrazňuje, že určením neplatnosti napadnutého uznesenia valného zhromaždenia sa právne postavenie žalobkyne žiadnym spôsobom nezmení. Výsledkom konania o žalobe o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia (§183 ObZ) je buď „zrušenie“ uznesenia alebo zamietnutie takejto žaloby. Rozhodnutím o určení neplatnosti napadnutého uznesenia (o jeho zrušení s účinkami ex tunc) sa žalovanému neukladá žiadna povinnosť, preto ani kladné rozhodnutie súdu (ktorým žalobe vyhovie), nemôže byť prostriedkom, ktorý by nútil žalovaného poskytnúť žalobkyni požadované informácie. Z hľadiska cieľa, ktorý chce žalobkyňa de facto dosiahnuť (poskytnutie „úplných“ informácií minoritným akcionárom), je rozhodnutie o určení neplatnosti napadnutého uznesenia valného zhromaždenia nevykonateľné a v konečnom dôsledku pre ňu nemá žiaden význam. Vykonateľné rozhodnutie možno dosiahnuť iba žalobou podľa § 180 ods. 3 ObZ, ktorú však žalobkyňa nepodala. Jedným z najčastejších spôsobov zneužívania práv menšinovými akcionármi, ktorí nie sú schopní presadiť svoju vôľu v orgánoch obchodných spoločností, je kverulantské a neodôvodnené využívanie prostriedkov ochrany, napríklad zneužívaním svojho informačného práva a bombardovaním spoločnosti alebo jej štatutárneho orgánu opakovanými otázkami aj napriek poskytnutým odpovediam. Rozsiahle a detailné žiadosti akcionárov o informácie môžu predstavovať šikanózny výkon práva akcionára, ktorý je neprípustný. V zmysle § 56a a § 265 Obchodného zákonníka, zneužitie práv akcionára sa zakazuje a výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nepožíva právnu ochranu. V podmienkach akciovej spoločnosti je všeobecný zákaz zneužitia práva premietnutý do ustanovenia § 176b ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom zákaz vykonávať práva akcionára na ujmu práv a oprávnených záujmov ostatných akcionárov sa vzťahuje rovnako aj na menšinových akcionárov. Aj podľa odbornej
literatúry „právnym následkom zneužitia prostriedku ochrany by malo byť zamietnutie návrhu na určenie neplatnosti uznesenie valného zhromaždenia alebo iného úkonu obchodnej spoločnosti, či rozhodnutia orgánu“. Stupňovanie tlaku akcionára prostredníctvom opakovaných žiadostí o poskytnutie detailných informácií nad rámec zákonného nároku, ktoré vygradovalo podaním žaloby o neplatnosť nesúvisiaceho uznesenia Valného zhromaždenia, môže mať povahu šikanózneho výkonu práva, ktorý nepožíva právnu ochranu.
4. V ďalšom písomnom vyjadrení žalobkyňa uviedla, že nie je pravdou tvrdenie žalovaného, že nenamietala akýkoľvek dôvod neplatnosti napadnutého uznesenia. Na str. 7 žaloby v súlade s podaným protestom proti napadnutému uzneseniu o schválení výročnej správy za rok 2017 uviedla, že talianske dlhopisy považuje za rizikové investície, ktoré by mali byť uvádzané vo výročnej správe s príslušným komentárom, podrobne a nie len vo forme číselného zápisu. Preto tvrdí, že schválením napadnutého uznesenia nemôže menšinový akcionár prijať kvalifikované investičné rozhodnutia podporujúc ho tvrdením, že zo strany žalovaného menšinovým akcionárom nie sú poskytované detailné informácie najmä s porovnaním na informácie, ktoré sú poskytované majoritnému akcionárovi. Ako minoritný akcionár preto namieta tú skutočnosť, že v zmysle § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka je napadnuté uznesenie neplatné, pretože tieto investície nie sú vo výročnej správe uvádzané detailne, ale iba číselným (pre menšinových akcionárov) nič nehovoriacim vyjadrením. Má za to, že je nevyhnutné rozlišovať medzi poskytovaním informácií materskej spoločnosti v rámci konsolidovaného celku na plnenie úloh, ktoré vyžaduje dohľad vykonávaný ECB (ktorý žalovaný označuje ako želaný stav) na jednej strane a na strane druhej informovanosťou akcionárov (i materskej spoločnosti ako väčšinového akcionára) vrátane menšinových akcionárov za účelom prijatia kvalifikovaných rozhodnutí na valnom zhromaždení, kde všetci akcionári bez ohľadu na to, či ide o akcionára väčšinového alebo menšinového, majú v tomto zmysle rovnaké postavenie. Nie je preto možné stotožňovať žalovaným uvádzané poskytovanie väčšieho rozsahu informácií majoritnému akcionárovi iba z toho dôvodu, že je zároveň i materskou spoločnosťou, s poskytovaním informácií akcionárom a následným hlasovaním a prijímaním uznesení na valnom zhromaždení žalovaného. Žalobkyňa odkazom na § 176b ods. 2 Obchodného zákonníka len podporuje svoje tvrdenia o tom, že napadnuté uznesenie je neplatné, a to z dôvodu, že toto uznesenie neobsahuje detailné informácie o talianskych dlhopisoch vo výročnej správe, ale iba strohé číselné označenie, kedy minoritní akcionári nie sú objektívne schopní posúdiť relevantnosť takýchto investícií, pričom ani predstavenstvo žalovaného nie je opakovane a dlhodobo v tomto smere so žalobkyňou súčinné a poskytuje mu čiastočné odpovede na jeho otázky. Súvis s prijatím napadnutého uznesenia preto podporuje o (ne)informovanosť žalobcu ako menšinového akcionára o investíciách žalovaného, resp. ostatných menšinových akcionárov a zásadu rovnakého zaobchádzania so všetkými akcionármi. Tieto skutočnosti sú preto nevyhnutnou súčasťou žalobnej argumentácie žalobkyne podporujúc jej ťažiskové tvrdenie, že výročná správa je neúplná a nepravdivá, aj preto, že obsahuje iba číselné zápisy investícií do štátnych dlhopisov Talianska (ako uviedla v žalobe a v proteste k prijatému uzneseniu). Z tohto dôvodu sa nestotožňuje s názormi žalovaného, že by tieto tvrdenia nemali vecný súvis s prijatím napadnutého uznesenia ako i to, že nepreukazuje možné obmedzenie jej práv. V tomto smere poukazuje na PR 6/2001, s. 554 (uverejnené v Štenglová, I., Pliva, S., Tomsa, M. a kol. Obchodní zákoník. Komentář. 7. vydání. Praha: C. H. Beck, 2002, xvi, s. 543), v zmysle ktorého platí, že „Navrhovateľ domáhajúci sa vyslovenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia akciovej spoločnosti má povinnosť tvrdenia, že uznesením tohto valného zhromaždenia bol porušený zákon či stanovy akciovej spoločnosti; nemá povinnosť tvrdenia, že napadnutým uznesením boli porušené jeho akcionárske práva.” Žalobkyňa tak nie je povinná ani tvrdiť a ani preukazovať obmedzenie jej práv. Obdobne poukazuje na judikatúru SJ 11/2001, s. 557 (uverejnené v Štenglová, I., Pliva, S., Tomsa, M. a kol. Obchodní zákoník. Komentář. 7. vydání. Praha : C. H. Beck, 2002, xvi, s. 543), v zmysle ktorej: „Z ustanovenia § 183 ods. 1 v spojení s ustanovením § 131 ods. 1 Obch. z. vyplýva, že potom, čo uplynula lehota pre podanie návrhu na vyslovenie uznesenia valného zhromaždenia, už nemožno rozšíriť okruh uznesení valného zhromaždenia, ohľadom ktorých sa navrhovateľ domáha vyslovenia ich neplatnosti; možno však meniť či doplňovať dôvody, z ktorých sa navrhovateľ vyslovenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia domáha.” Uvedené značí, že i v neskoršom štádiu konania, teda i po uplynutí trojmesačnej prekluzívnej lehoty na podanie inkriminovanej žaloby, je žalobkyňa oprávnená meniť a doplniť dôvody neplatnosti už napadnutého uznesenia valného zhromaždenia. Nevidí dôvod, prečo by sa v tomto prípade mala domáhať poskytnutia informácií žalobou o ich poskytnutie podľa § 180 ods. 3 Obchodného zákonníka. Má za to, že schválenú výročnú správu za rok 2017 nemožno izolovať od povinnosti informovať akcionárov o všetkých skutočnostiach, ktoré môžu ovplyvniť ich hlasovanie na valnom zhromaždení, na ktorom sa táto výročná správa schvaľuje. Schválenie výročnej správy v
zásade znamená schválenie všetkých “krokov” predstavenstva pri hospodárení spoločnosti. Akcionár sa tak môže rozhodnúť, či tieto “kroky” predstavenstva odobrí alebo nie. Žalobkyňa výslovne popiera tvrdenie žalovaného, že by z jej strany šlo o konanie šikanózneho charakteru. Práve naopak, podanou žalobou sa domáha ochrany spoločnosti (žalovaného) a jeho investícií.
5. Žalovaný v ďalšom písomnom vyjadrení uviedol, že nebola splnená jedna z dvoch základných podmienok na vyhlásenie napadnutého uznesenia za neplatné, keďže napadnuté uznesenie nie je v rozpore so zákonom ani stanovami spoločnosti VÚB. Rozpor so zákonom alebo stanovami VÚB nie je daný vo vzťahu k procesu zvolania a priebehu Valného zhromaždenia a prijatia napadnutého uznesenia akcionármi spoločnosti VÚB ani vo vzťahu k formálnym a obsahovým náležitostiam výročnej správy VÚB za rok 2017, ktorá bola napadnutým uznesením schválená. Žalobkyňa síce sama argumentuje tým, že má povinnosť tvrdenia, že napadnutým uznesením bol porušený zákon alebo stanovy spoločnosti VÚB, ďalej však už nepoukazuje na konkrétne ustanovenia príslušných právnych predpisov alebo stanov VÚB, ktoré mali byť podľa jej názoru porušené prijatím napadnutého uznesenia. V tomto smere sa žalobkyňa odvoláva len na vágne tvrdenie, že napadnuté uznesenie je neplatné z dôvodu, že výročná správa schválená napadnutým uznesením neobsahuje detailné informácie o investíciách spoločnosti VÚB do štátnych dlhopisov Talianskej republiky. Žalobkyňa na preukázanie tohto svojho tvrdenia dokonca súdu ani nepredložila predmetnú výročnú správu VÚB za rok 2017 schválenú Valným zhromaždením, ktorej nedostatočný obsah má byť podľa nej dôvodom na vyhlásenie neplatnosti napadnutého uznesenia. Žalovaný v tomto smere opakovane uvádza, že výročná správa VÚB za rok 2017 schválená napadnutým uznesením spĺňa všetky formálne a obsahové náležitosti, ktoré pre výročné správy stanovuje § 20 zákona o účtovníctve, čo potvrdil aj štatutárny audítor spoločnosti VÚB, spoločnosť KPMG Slovensko spol. s r.o., vo svojej správe audítora. Čo sa týka rozsahu informácie o investíciách do štátnych dlhopisov Talianskej republiky, ako je uvedená vo výročnej správe VÚB za rok 2017, žalovaný je toho názoru, že táto informácia je dostatočná s ohľadom na fakt, že tieto investície predstavujú menej ako 2% celkových aktív spoločnosti VÚB. Nie je preto potrebné k týmto investíciám poskytovať podrobnejšiu analýzu, ako to vyžaduje napríklad § 20 ods. 1 písm. a) a b) vo vzťahu k významným rizikám a neistotám alebo udalostiam osobitného významu pre spoločnosť. Žalobkyňa však ani v podanej žalobe ani vo svojej Replike neuvádza, čo považuje za „detailné informácie“ o investíciách do štátnych dlhopisov Talianskej republiky, ktoré jej údajne neboli poskytnuté a to aj s vedomím, že spoločnosť VÚB poskytla žalobkyni v liste zo dňa 7. júna 2018 detailné informácie o uskutočnených transakciách so štátnymi dlhopismi a percente z celkových aktív, ktoré tieto transakcie predstavujú. S ohľadom na vyššie uvedené žalobkyňa nepreukázala rozpor napadnutého uznesenia so zákonom alebo stanovami spoločnosti VÚB a preto nie je naplnená podmienka na vyhlásenie napadnutého uznesenia za neplatné v zmysle § 131 ods. 1 Obchodného zákonníka. Keďže nie je daný rozpor napadnutého uznesenia so zákonom alebo stanovami spoločnosti VÚB, nemohlo zákonite dôjsť ani k akémukoľvek obmedzeniu alebo porušeniu práv žalobkyne ako akcionára spoločnosti VÚB, tak ako to predpokladá § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka. Žalobkyňa však v podanej žalobe, ani v Replike nepreukázala, akýmkoľvek spôsobom údajné obmedzenie alebo porušenie jej práv. V tejto súvislosti sa žalobkyňa vo svojej Replike odvoláva na českú odbornú literatúru, podľa ktorej nemá povinnosť tvrdenia, že napadnutým uznesením boli porušené jej práva ako akcionára spoločnosti VÚB. Mierne odlišný právny názor uvádza neskoršia slovenská odborná literatúra, ktorú žalovaný už uviedol vo Vyjadrení k žalobe a podľa ktorej „akcionári [...] musia preukázať, že prijaté uznesenie mohlo obmedziť ich práva“. Možno preto usudzovať, že akcionár síce nie je pri podanej žalobe povinný preukázať, že naozaj došlo k obmedzeniu alebo porušeniu jeho práv, avšak je povinný preukázať že takéto porušenie zákona alebo stanov prijatím napadnutého uznesenia bolo spôsobilé jeho práva obmedziť alebo porušiť. Žalobkyňa však žiadnym spôsobom nepreukazuje, ako mohla podľa nej neúplná informácia o investíciách do štátnych dlhopisov Talianskej republiky vo výročnej správe VÚB za rok 2017 obmedziť alebo porušiť jej práva aj s ohľadom na to, že dodatočné vysvetlenia v tomto smere jej boli poskytnuté priamo počas Valného zhromaždenia aj v následnej korešpondencii so žalovaným. Inštitút vyhlásenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia však ani nemá byť prostriedkom ochrany práva akcionárov na informácie, ktorého ochrany sa žalobkyňa domáha. Mechanizmus ochrany práva na informácie je upravený v § 180 Obchodného zákonníka, pričom priamo z § 180 ods. 5 Obchodného zákonníka aj súvisiacej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že neposkytnutie informácií požadovaných akcionárom, aj keď bolo odopreté (čo v tomto prípade nenastalo) nemôže byť dôvodom na vyhlásenie uznesenia valného zhromaždenia za neplatné. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobkyňa nepreukázala ani druhú zákonnú podmienku na vyhlásenie neplatnosti napadnutého uznesenia podľa § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka, keďže nepreukázala rozpor napadnutého uznesenia so zákonom alebo
stanovami spoločnosti VÚB a ak by aj takýto rozpor existoval, nebol by spôsobilý obmedziť alebo porušiť jej práva ako akcionára spoločnosti VÚB.
6. Podľa § 131 ods. 1 Obchodného zákonníka každý spoločník, konateľ, likvidátor, správca konkurznej podstaty, vyrovnávací správca alebo člen dozornej rady môže podať návrh na súd na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, ak je v rozpore so zákonom, spoločenskou zmluvou alebo so stanovami. Rovnaké právo má aj bývalý spoločník alebo konateľ, ak sa ho uznesenie valného zhromaždenia týka. Toto právo však zanikne, ak ho oprávnená osoba neuplatní do troch mesiacov od prijatia uznesenia valného zhromaždenia alebo ak valné zhromaždenie nebolo riadne zvolané, odo dňa, keď sa mohla o uznesení dozvedieť.
7. Podľa § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka súd môže na návrh spoločníka určiť neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia, len ak porušenie zákona, spoločenskej zmluvy alebo stanov mohlo obmedziť práva spoločníka, ktorý sa určenia neplatnosti domáha.
8. Podľa § 176b ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka akcionár nesmie vykonávať práva akcionára na ujmu práv a oprávnených záujmov ostatných akcionárov. Spoločnosť musí zaobchádzať za rovnakých podmienok so všetkými akcionármi rovnako.
9. Podľa § 180 ods. 1 Obchodného zákonníka akcionár je oprávnený zúčastniť sa na valnom zhromaždení, hlasovať na ňom, požadovať na ňom informácie a vysvetlenia týkajúce sa záležitostí spoločnosti alebo záležitostí osôb ovládaných spoločnosťou, ktoré súvisia s predmetom rokovania valného zhromaždenia, a uplatňovať na ňom návrhy. Počet hlasov akcionára sa určuje pomerom menovitej hodnoty jeho akcií k výške základného imania. Spôsob hlasovania určujú stanovy. Stanovy alebo osobitný zákon môžu obmedziť výkon hlasovacieho práva určením najvyššieho počtu hlasov jedného akcionára alebo odstupňovaním počtu hlasov v závislosti od určitých menovitých hodnôt akcií; obmedzenie výkonu hlasovacieho práva v stanovách sa musí vzťahovať v rovnakom rozsahu na všetkých akcionárov.
10. Podľa § 180 ods. 3 Obchodného zákonníka predstavenstvo je povinné každému akcionárovi poskytnúť na požiadanie na valnom zhromaždení úplné a pravdivé informácie a vysvetlenia, ktoré súvisia s predmetom rokovania valného zhromaždenia. Ak predstavenstvo nie je schopné poskytnúť akcionárovi na valnom zhromaždení úplnú informáciu alebo ak o to akcionár na valnom zhromaždení požiada, je predstavenstvo povinné poskytnúť ich akcionárovi písomne najneskôr do 15 dní od konania valného zhromaždenia. Písomnú informáciu zasiela predstavenstvo akcionárovi na adresu ním uvedenú, inak ju poskytne v mieste sídla spoločnosti. Predstavenstvo môže akcionára vo svojej písomnej informácii alebo v odpovedi priamo na rokovaní valného zhromaždenia odkázať na webové sídlo spoločnosti, ak ho má zriadené, a to za podmienky, že toto obsahuje odpoveď na jeho žiadosť vo formáte otázka - odpoveď. Ak webové sídlo spoločnosti neobsahuje požadovanú informáciu alebo obsahuje neúplnú informáciu, rozhodne súd na základe návrhu akcionára o povinnosti spoločnosti požadovanú informáciu poskytnúť.
11. Podľa § 180 ods. 4 Obchodného zákonníka poskytnutie informácie sa môže odmietnuť, iba ak by sa jej poskytnutím porušil zákon alebo ak zo starostlivého posúdenia obsahu informácie vyplýva, že jej poskytnutie by mohlo spôsobiť spoločnosti alebo ňou ovládanej spoločnosti ujmu; nemožno odmietnuť poskytnúť informácie týkajúce sa hospodárenia a majetkových pomerov spoločnosti. O odmietnutí poskytnutia informácie rozhoduje predstavenstvo počas rokovania valného zhromaždenia. Ak predstavenstvo odmietne poskytnúť informáciu, rozhodne na žiadosť akcionára o povinnosti predstavenstva poskytnúť požadovanú informáciu počas rokovania valného zhromaždenia dozorná rada; na čas nevyhnutný na prijatie rozhodnutia dozornej rady môže predseda valného zhromaždenia na žiadosť dozornej rady prerušiť rokovanie valného zhromaždenia. Ak dozorná rada rozhodne, že nesúhlasí s poskytnutím informácie, rozhodne súd na základe návrhu akcionára o tom, či je spoločnosť povinná požadovanú informáciu poskytnúť.
12. Podľa § 180 ods. 5 Obchodného zákonníka ak akcionár nepožiadal dozornú radu o rozhodnutie o poskytnutí informácie alebo dozorná rada rozhodne o tom, že nesúhlasí s poskytnutím informácie, nemožno z dôvodu neposkytnutia tejto informácie vyhlásiť uznesenie valného zhromaždenia za neplatné v súvislosti s predmetom, ktorého sa požadovaná informácia týkala.
13. Predmetom konania je žaloba o určenie neplatnosti uznesenia riadneho valného zhromaždenia č. 5 v znení: „Riadne valné zhromaždenie akcionárov VÚB, a.s., zo dňa 23. marca 2018 sa po prerokovaní hlasovaním uznieslo, že schvaľuje Výročnú správu VÚB, a.s. za rok 2017 a Správu predstavenstva o podnikateľskej činnosti spoločnosti a o stave jej majetku za rok 2017 ako jej súčasť tak, ako bola predložená Predstavenstvom VÚB, a.s.“, ktorá bola podaná akcionárom žalovaného pri zachovaní trojmesačnej prekluzívnej lehoty, pričom zároveň voči napadnutému uneseniu podala žalobkyňa protest do zápisnice. Splnenie formálny zákonných podmienok na podanie uvedenej žaloby nespochybňoval ani žalovaný.
14. Žaloba o určenie neplatnosti valného zhromaždenia je v podstate osobitným druhom určovacej žaloby. Ustanovenie § 131 Obch. zák. preto treba chápať ako osobitnú úpravu určovacej žaloby, ktorá sa uplatní vždy, ak predmetom určovacej žaloby bude určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia. Zákon uvádza, že dovolávať sa neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia súdnou cestou možno len v prípade, keď napadnuté uznesenie je v rozpore so zákonom, spoločenskou zmluvou alebo so stanovami. Ide o taxatívny výpočet dôvodov, z čoho vyplýva, že prípadný rozpor s právnym predpisom nižšej právnej sily, než je zákon, nemôže byť dôvodom na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia. Pritom platí, že žalobou o určenie neplatnosti možno napadnúť tak pre vecnoprávne, ako aj pre formálnoprávne vady uznesenia valného zhromaždenia (napr. nedodržanie postupu pri zvolaní valného zhromaždenia, prijatie uznesenia o otázke, ktorá nebola zaradená do programu rokovania valného zhromaždenia, nedodržanie potrebného počtu hlasov pri prijatí uznesenia a pod.).
15. Žalobkyňa namietala, že prijatým uznesením č. X došlo, resp. dochádza k ohrozovaniu postavenia jej investícií ako akcionárky žalovaného a prijaté napadnuté uznesenie porušuje práva minoritných akcionárov.
16. Z listinných dôkazov jednoznačne vyplýva, že prijaté napadnuté uznesenie nie v rozpore so zákonom ani stanovami žalovaného, čím logicky nemôže byť naplnená ani druhá podmienka neplatnosti, a to možné obmedzenie práv akcionára. Uvedeným uznesením valné zhromaždenie schválilo Výročnú správu a Správu predstavenstva o podnikateľskej činnosti spoločnosti a o stave jej majetku za rok 2017. O povinnosti podnikateľských subjektov vydávať výročnú správu hovorí platný zákon č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v § 20. Podľa tohto ustanovenia účtovná jednotka, ktorá musí mať účtovnú závierku overenú audítorom, je povinná vyhotovovať výročnú správu, ktorá musí byť rovnako overená audítorom. Výročná správa účtovnej jednotky musí poskytovať verný a pravdivý obraz a musí byť overená audítorom do konca účtovného obdobia nasledujúceho po účtovnom období, za ktoré sa vyhotovuje. V prípade žalovaného ako akciovej spoločnosti poskytujúcej služby banky, sú uplatňované zvýšené kontrolné mechanizmy, ako v prípade iných akciových spoločností, keďže dohľad nad finančnými inštitúciami vykonáva Národná banka Slovenska. Konsolidovaná ako aj individuálna účtovná závierka boli overené audítorskou spoločnosťou. Zo samotného priebehu valného zhromaždenia prerokúvajúceho bod 6. programu (v rámci tohto bodu bolo prijaté aj napádané uznesenie) vyplýva, že zástupca žalobkyne predložil zoznam písomných otázok, na ktoré požadoval písomné odpovede. Z uvedeného možno usudzovať, že pokiaľ sa žalobkyňa domnievala, že jej predstavenstvo poskytlo neúplné informácie, Obchodný zákonník v ustanovení § 180 umožňuje akcionárovi, domáhať sa práva na informácie prostredníctvom súdu. Tieto závery súdu vychádzajú aj zo Stanovisko obchodnoprávneho kolégia NS SR na zjednotenie výkladu ustanovení § 180 ods. 3 až 5, v spojení s § 183 a § 131 Obchodného zákonníka č. Obpj 1/2007 z 26. 6. 2008: „Aj právo na informácie o hospodárení a majetkových pomeroch spoločnosti, ak ich spoločnosť odmietla poskytnúť, musí byť uplatnené spôsobom upraveným v § 180 ods. 4 OBZ. Odmietnutie poskytnúť informácie týkajúce sa hospodárenia a majetkových pomerov spoločnosti, keď bolo neoprávnené, nemôže byť dôvodom pre vyhlásenie uznesenia valného zhromaždenia za neplatné.“
17. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
18. Na záver súd poznamenáva, že nezdieľa názor žalobkyne, že žalovaný svojim postupom znemožňuje minoritným akcionárom prijímanie kvalifikovaných investičných rozhodnutí. Prijímanie investičných rozhodnutí možno zaradiť pod obchodné vedenie spoločnosti, ktoré prináleží predstavenstvu. K tejto otázke stojí za pozornosť rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 442/2004 zo dňa 29.6.2005, v odôvodnení ktorého okrem iného uviedol: „Jednou ze zásad, na kterých
spočívá obchodní zákoník je zásada, že soud může zásadně zasahovat do vnitřních poměrů obchodní společnosti jen v zákonem stanovených případech a za zákonem stanovených podmínek. Tato zásada se projevuje v celé řadě ustanovení obchodního zákoníku určujících přípustnost a podmínky zásahů soudu do vnitřních záležitostí společnosti. Jedním z těchto ustanovení je i ustanovení § 131 (a § 183) obch. zák., které stanoví, kdo a za jakých podmínek může napadat u soudu platnost usnesení valné hromady a současně i to, že jinak, než v řízení podle § 131 obch. zák., a případně v rejstříkovém řízení, platnost usnesení valné hromady napadat nelze. Účelem takové úpravy je na jedné straně umožnit určitému okruhu osob, spojených s obchodní společností, na jejichž právní postavení může mít rozhodnutí valné hromady značný vliv, domoci se jeho prohlášení za neplatné, bylo-li přijato v rozporu se zákonem či stanovami společnosti, na druhé straně pak minimalizovat možnost zásahů soudu a třetích osob do vnitřních poměrů společnosti. Omezením okruhu osob oprávněných podat návrh na vyslovení neplatnosti usnesení valné hromady a stanovením lhůty pro podání takového návrhu současně obchodní zákoník sleduje zajištění právní jistoty jak pro společnost (její akcionáře a orgány), tak pro třetí osoby. Protože obchodní zákoník nepřipouští napadat u soudu platnost rozhodnutí dalších orgánů společnosti, vyplývá z uvedeného závěr, že tato rozhodnutí u soudu napadat nelze, resp. že soud není oprávněn tato rozhodnutí přezkoumávat jinak, než v rejstříkovém řízení, pokud rozhoduje o zápisu skutečnosti, založené takovým rozhodnutím, do obchodního rejstříku. Stanovený postup vychází z toho, že valná hromada je nejvýznamnějším orgánem společnosti, jehož prostřednictvím realizují společníci právo podílet se na řízení společnosti a přijímat rozhodnutí, zásadním způsobem ovlivňujícím další existenci a činnost společnosti, včetně rozhodování o personálním složení dalších orgánů společnosti, zatímco další orgány společnosti plní pouze funkce směřující k zajištění řádného chodu společnosti, a to představenstvo k jejímu obchodním vedení a dozorčí rada ke kontrole její činnosti. Do výkonu působnosti těchto orgánů, tedy do obchodního vedení a kontroly, akcionáři, respektive valná hromada, přímo zasahovat nemohou a mohou je zásadně ovlivňovat pouze prostřednictvím rozhodování o jejich personálním složení. Vyloučen je, jak shora uvedeno, i zásah soudu do rozhodovací činnosti představenstva a dozorčí rady, neboť by mohly, jak správně uzavřel odvolací soud, ochromit či znesnadnit každodenní chod společnosti, což je v zájmu jejího řádného fungování nežádoucí.“
19. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, na základe ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže v tomto konaní mal úspech vo veci žalovaný, súd mu priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia na tunajšom súde, písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 Civilného sporového poriadku) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.