Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6Co-28-2021.pdf
PDF · 149.74 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/28/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň JUDr. Moniky Koščovej a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcu: UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., so sídlom v Prahe 4 - Michle, Želetavská 1525/1, Česká republika, IČO: 649 48 242, zastúpeného ALTER IURIS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Tolstého 9, IČO: 36 708 771, proti žalovanej: R. Q., F. XX.XX.XXXX, bytom vo R. U. XX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou VASIĽ & partners, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Žizkova 4D, IČO: 47 240 482, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 19.11.2020, sp. zn. 14C/132/2018
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 19.11.2020, č. k. 14C/132/2018 - 207.
Žalobca má nárok proti žalovanej na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 19.11.2020 č.k. 14C/132/2018-207 určil, že právny úkon - Darovacia zmluva zo dňa 04.04.2017 v znení dodatku č. 1 zo dňa 19.04.2017, podľa ktorej bol Okresným úradom Košice - okolie, katastrálny odbor povolený vklad vlastníckeho práva pod č. vkladu V 1627/17, uzatvorená medzi O. Q., S. Č.: XXXXXX/XXXX, dátum narodenia: XX.XX.XXXX, trvale bytom: R. U. XX, XXX XX R.Š. U., št. príslušnosť: SR, a žalovanou, na základe ktorej došlo k bezodplatnému prevodu spoluvlastníckeho podielu O. Q. vo veľkosti 1/2 k celku na žalovanú k nehnuteľnostiam vedeným Okresným úradom Košice - okolie, katastrálny odbor, okres: P. - Z., Z.: R. U., katastrálne územie: R. U., zapísaných na LV č. X, a to konkrétne k nehnuteľnostiam:
- k pozemkom (parcely registra „C“) i. s parc. č. 16 o výmere 225 m2, druh pozemku: záhrady, ii. s parc. č. 17 o výmere 121 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, iii. s parc. č. 18/1 o výmere 1.752 m2, druh pozemku: záhrady,
- k stavbe - rodinný dom so súpisným číslom 84 postavený na pozemku s parc. č. 17 (parcela registra „C“) o výmere 121 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria je voči žalobcovi neúčinný (výrok č. I). Určil, že žalobca má nárok voči žalovanej na náhradu trov konania v celom rozsahu (výrok II.).
2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal určenia neúčinnosti právneho úkonu v znení podľa petitu rozhodnutia súdu prvej inštancie.
3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalobca uzatvoril dňa 02.12.2016 so spoločnosťou MANAR PLUS, s.r.o. (spoločnosť MANAR PLUS, s.r.o. sa zlúčila s nástupníckou spoločnosťou RECOMP SK s.r.o., ktorá vstúpila do právneho postavenia zanikajúcej spoločnosti MANAR PLUS, s.r.o.) zmluvu o úvere č. 001028/SB/2016 (zmluva č. 1), predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 40.000 € v prospech klienta. Dňa 02.12.2016 bola uzatvorená dohoda o vydaní a vyplnení blankozmenky
č. XXXXXXXBA/SB/XXXX medzi dlžníkom ako vystaviteľom zmenky - O. Q. ako zmenečným ručiteľom a žalobcom ako veriteľom, predmetom ktorej bolo zabezpečenie záväzku dlžníka vrátiť peňažné prostriedky poskytnuté žalobcom v prospech dlžníka do sumy 40.000 €, ako aj zaplatenie úrokov z omeškania, dojednaných poplatkov, vrátane prípadu predčasnej splatnosti istiny z dôvodov uvedených v zmluve. Nakoľko dlžník porušil svoje povinnosti a to, že o viac ako 3 pracovné dni trvalo omeškanie dlžníka s platením splatnej sumy istiny alebo čo aj len jednej splátky istiny alebo splatnej sumy úrokov úveru podľa zmluvy č. 1 z dôvodu, že je dlžník v omeškaní s plnením svojich finančných záväzkov voči iným veriteľom, resp. voči štátnym orgánom (dlh voči daňovému úradu vo výške 134.124,81 €) a z dôvodu, že dňa 23.09.2017 došlo k dobrovoľnému výmazu spoločnosti MANAR PLUS s.r.o. z obchodného registra v dôsledku zlúčenia bez súhlasu žalobcu, žalobca dňa 11.12.2017 pristúpil k vyhláseniu predčasnej (mimoriadnej) splatnosti úverového rámca ku dňu 13.12.2017 a písomne vyzval dlžníka na zaplatenie celého zostatku nesplateného úveru s príslušenstvom. Žalobca ako majiteľ zmenky z dôvodu neplnenia úveru riadne a včas vyplnil chýbajúce údaje v blankozmenke (zmenka č. 1) a to nasledovne: zmenková suma vo výške 36.235,96 €, dátum splatnosti zmenky 19.04.2018, s účinnosťou od 20.04.2018 žalobca stanovil pre úver sadzbu úrokov vo výške 6 % ročne. Žalobca uzatvoril dňa 02.12.2016 s dlžníkom ako klientom zmluvu o kontokorentnom úvere č. 001027/SB/2016 (ďalej len zmluva č. 2), predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 20.000 € v prospech dlžníka ako klienta na ťarchu ním zriadeného bežného účtu, ktorého majiteľom je dlžník ako klient. Dňa 02.12.2016 bola uzatvorená dohoda o vydaní a vyplnení blankozmenky č. XXXXXXXXA/SB/XXXX medzi dlžníkom ako vystaviteľom zmenky O. Q. ako zmenečným ručiteľom a žalobcom ako veriteľom, predmetom ktorej bolo zabezpečenie záväzku dlžníka za podmienok uvedených v zmluve č. 2 vrátiť peňažné prostriedky do sumy 20.000 €, ako aj príslušenstvo. Nakoľko dlžník porušil svoje povinnosti vyplývajúce z podmienok dohodnutých v zmluve č. 2 a to, že počas dvoch za sebou idúcich mesiacov nebol na kontokorentnom účte žiadny kreditný obrat a vykázaný debetný zostatok kontokorentného účtu je dlhšie ako 3 mesiace bez prerušenia vyššie ako 50 % dojednaného úverového limitu a z dôvodu, že dňa 23.09.2017 došlo k výmazu spoločnosti MANAR PLUS, s.r.o. z obchodného registra v dôsledku zlúčenia bez súhlasu žalobcu, žalobca dňa 11.12.2017 pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úverového rámca a písomne vyzval dlžníka na zaplatenie celého zostatku. Žalobca ako majiteľ zmenky vyplnil chýbajúce údaje v blankozmenke nasledovne: zmenková suma vo výške 20.444,07 €, dátum splatnosti zmenky 19.04.2018, žalobca s účinnosťou od 20.04.2018 stanovil pre úver sadzbu úrokov vo výške 6 % ročne.
4. Zmenečný ručiteľ v máji 2017 uzavrel darovaciu zmluvu ako darca so žalovanou ako obdarovanou, na základe ktorej došlo k bezodplatnému prevodu spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam vedeným Okresným úradom Košice okolie, katastrálny odbor okres P. - Z., Z. R. U., kat. územie R. U., zapísané na LV č. X a to k pozemkom parcela registra C, parcela č. 16 o výmere 225 m2 - záhrady, parcela č. 17 vo výmere 121 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parcela č. 18/1 vo výmere 1752 m2 - záhrady a k stavbe - dom so súpisným číslom 84, postaveným na pozemku parcela č. 17. Darovacia zmluva bola do katastra nehnuteľností zapísaná vkladom V 1627/17.
5. Žalobca na základe uvedeného má voči zmenečnému ručiteľovi vymáhateľnú pohľadávku zo zmluvy č. 1, zmluvy č. 2, zmenky č. 1 a zmenky č. 2 a zmenečný ručiteľ je povinný uspokojiť žalobcu ako ručiteľ až do výšky zmenkovej sumy podľa dohody 1/ a podľa dohody 2/. Žalobca predložil právoplatné a vykonateľné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V, ktorým boli priznané pohľadávky žalobcu a to platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2CbZm/26/2018 zo dňa 15.06.2018 a platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 4CbZm/26/2018 zo dňa 07.08.2018 a zároveň správu súdneho exekútora Mgr. Petra Bertóka sp. zn. 403Ex 334/18 zo dňa 12.12.2018, z ktorej je zrejmé, že ani spoločnosť REKOMP SK s.r.o., ani O. Q. nedisponujú majetkom pre uspokojenie pohľadávok žalobcu.
6. Právne vec posúdil podľa ust. § 42a ods. 1,2 Občianskeho zákonníka (ďalej OZ).
7. Súd prvej inštancie považoval za preukázanú existenciu prvých troch zákonných podmienok odporovateľnosti a to vymáhateľnú pohľadávku žalobcu voči svojmu dlžníkovi, právny úkon dlžníka a dobu kratšiu než 3 roky pred podaním žaloby (žaloba podaná dňa 21.05.2018, právny úkon urobený dňa 04.04.2017). Keďže k prevodu došlo medzi blízkymi osobami, v zmysle uvedeného ustanovenia tu existuje právna domnienka, že žalovaná ako obdarovaný subjekt mala v čase predmetného právneho úkonu vedomosť o úmysle O. Q.Č., svojho manžela ako dlžníka, ukrátiť žalobcu ako veriteľa v tom zmysle, že prevod nehnuteľností, t.j. veci značnej hodnoty sťažuje dobytnosť vymáhateľnej pohľadávky
žalobcu. Zákonným kritériám citovaného § 42a ods. 2 OZ zodpovedajú aj ďalšie okolnosti prípadu. Právnym úkonom, ktorého odporovateľnosti sa žalobca domáha, došlo k ukráteniu žalobcu ako veriteľa, keďže na základe vydaného súdneho rozhodnutia zrejme nedošlo k dobrovoľnému plneniu zo strany spoločnosti REKOMP SK s.r.o., ani zo strany O. Q., v dôsledku čoho prebieha vo veci exekúcia a zároveň na majetok dlžníka O. Q. bol vyhlásený konkurz, ktorý bol následne zrušený z dôvodu, že došlo k splneniu rozvrhu výťažku. Žalobca súdu oznámil, že prijal úhradu vo výške 371,37 € vo veci rozvrhu výťažku konkurzu na majetok dlžníka O. Q., čo vzhľadom na výšku vymáhanej pohľadávky (56.680,03 €) predstavuje zanedbateľnú čiastku. Žalovaná v konaní neuviedla a nepreukázala žiadne skutočnosti, ktoré by relevantným dôvodom mohli mať vplyv na výsledok rozhodnutia.
8. Zároveň súd skúmal, či žalovaná úmysel dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nemohla aj pri náležitej starostlivosti poznať. Súd prvej inštancie konštatoval, že vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba blízka dlžníkovi vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím k obsahu právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu v dobe odporovaného právneho úkonu objektívne vzaté musel byť z ich výsledkov poznala, t.j., aby sa o tomto úmysle dozvedela. Ak sa jej to ani pri vynaložení náležitej starostlivosti nepodarilo, potom sa môže v zmysle ust. § 42a ods. 2 OZ ubrániť odporovacej žalobe. Zákon od osoby blízkej dlžníkovi požaduje, aby sa pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlžník urobil v jej prospech, týmto spôsobom presvedčila, že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka a vedie ju k tomu, aby nerobila právne úkony (neprijímala podľa nich plnenia) na ujmu práv veriteľov dlžníka. V prípade, že sa tak nezachová, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky tiež z majetku, ktorý na základe takého právneho úkonu od dlžníka nadobudla (pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/864/2000 alebo rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/145/2007).
9. Súd uzavrel, že je na žalovanej osobe blízkej dlžníkovi, aby si splnila dôkaznú povinnosť a navrhla také dokazovanie, z ktorého by nepochybne vyplynulo, že boli naplnené vyššie uvedené podmienky ubránenia sa odporovacej žalobe vo vzťahu k jej osobe. Musí preukázať či a akú vyvinula v dobe uzavretia odporovaného úkonu činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť týmto úkonom veriteľa poznala (mohla poznať), a že táto činnosť (aktivita) predstavovala s ohľadom na okolnosti prípadu náležitú starostlivosť. Ak by žiadnu takúto činnosť (aktivitu) v dobe úkonu nevyvinula alebo ak vyvinutá činnosť nepredstavovala náležitú starostlivosť, nemôže sa už z tohto dôvodu odporovacej žalobe ubrániť. Samotné tvrdenie žalovanej osobe blízkej dlžníkovi, že o jeho dlhoch a jeho úmysle ukrátiť veriteľa uzavretím, napr. darovacej zmluvy nevedela, nakoľko jej dlžník neoznámil svoje dlhy a nemohla sa o nich dozvedieť ani z jeho účtovnej evidencie, nie je pre ubránenie sa odporovacej žalobe postačujúce (rozsudok NS ČR sp. zn. 31Cdo/864/2000). Súdna prax zaujala názor, že nepostačuje ani tvrdenie blízkej osoby, že sa nezaujímala o podnikanie manžela, že ju manžel z vlastnej podnikateľskej činnosti a o jej výsledkoch neinformoval. Nepostačuje ani odkaz na vzájomné vzťahy v rodine, nenahrádza dôkaz o vyvinutí náležitej starostlivosti k poznaniu úmyslu dlžníka (NS ČR sp. zn. 30Cdo/808/2004). Tiež nepostačuje argument o tom, že žalovaná nemala potrebu robiť žiadne kroky na poznanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa (NS ČR sp. zn. 30Cdo/635/2005).
10. Súd mal za to, že konanie žalovanej v súvislosti s uzatvorením odporovanej darovacej zmluvy nesvedčí o jej snahe zistiť alebo sa aspoň dozvedieť o úmysle manžela (dlžníka) ukrátiť veriteľa. Žalovaná nepreukázala, že by v tejto súvislosti vyvinula takú relevantnú činnosť, z výsledkov ktorej by mohla ukracujúci úmysel dlžníka rozpoznať, alebo sa o ňom aspoň dozvedieť. Žalovaná v konaní ani netvrdila, že by takúto činnosť v čase uskutočnenia odporovaného úkonu vôbec vyvinula. Obranu žalovanej odôvodnenú skutočnosťou, že ak by sa aj na niečo svojho manžela spýtala, tak by sa nič nedozvedela, nie je možné považovať za úspešnú obranu proti odporovaniu právneho úkonu uzavretému manželom žalovanej. Zákon u nej ako u blízkej osoby totiž v tomto prípade vedomosť úmyslu ukrátiť veriteľa predpokladá a na úspešnú obranu proti odporovateľnosti vyžaduje vynaloženie náležitej starostlivosti na poznanie tohto úmyslu. Súd ďalej konštatoval, že nemôže obstáť ani obrana žalovanej s poukazom na nedostatočné či nedobré vzájomné vzťahy v rodine. Žalovaná ani len neuviedla, či u manžela overovala jeho majetkové pomery alebo jeho záväzky u žalobcu. Vyššie uvedený obsah jej obrany by pri jej akceptácii viedol k tomu, že inštitút odporovateľnosti právnych úkonov v prípade blízkych osôb by stratil na význame. Súd tak dospel k záveru, že žalovaná v súdnom konaní neuniesla dôkazné bremeno vzťahujúce sa k vynaloženiu takejto náležitej starostlivosti, žalovaná nevynaložila uvedenú
náležitú starostlivosť pri uzatváraní odporovaného právneho úkonu. Z uvedeného dôvodu súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.
11. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, priznal náhradu trov konania.
12. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP. Navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a rozhodol tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanej nárok na náhradu trov konania, alternatívne, aby doplnil dokazovanie a v takom prípade navrhla, aby odvolací súd na pojednávaní po prejednaní veci napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.
13. Žalovaná sa nestotožnila s argumentáciou súdu uvedenou v bode 39 - 40 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Poukázala na ust. § 42a ods. 1,2 OZ a uviedla, že právny úkon je prejav vôle, jedná sa o vôľovú právnu skutočnosť na rozdiel od právnej udalosti. Uvedené vymedzenie vyvodzuje tieto podstatné znaky právneho úkonu, prejav vôle, zameranie prejavu vôle, uznanie prejavu vôle právnym poriadkom a nastúpenie právnych následkov, ktoré konajúci sledoval, t.j. najmä vznik, zmena a zánik práva a povinnosti. Predmetom darovacej zmluvy uzavretej medzi O. Q. a žalovanou bol prevod spoluvlastníckeho podielu na žalovanú k predmetným nehnuteľnostiam, nachádzajúcim sa v k. ú. R. U., evidovaným na LV č. X Okresným úradom P. - Z., katastrálny odbor. Nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy, nadobudol darca O. Q. za finančné prostriedky poskytnuté mu financujúcou bankou na základe hypotekárneho úveru. K uzavretiu darovacej zmluvy došlo na tom základe, že potom, čo p. O. Q. uzavrel zmluvu o hypotekárnom úvere, došlo medzi ním a žalovanou k dohode o tom, že splátky úveru bude financujúcej banke uhrádzať práve žalovaná, pričom následne O. Q. tieto nehnuteľnosti prevedie darovacou zmluvou do vlastníctva žalovanej. Žalovaná podotkla, že celý čas odo dňa kúpy predmetných nehnuteľností až do dnešného dňa spláca hypotekárny úver k predmetným nehnuteľnostiam. Toto mal súd prvej inštancie jednoznačne preukázané z potvrdenia Tatra banky, a.s., teda banky, ktorá poskytla hypotekárny úver a eviduje úhrady od žalovanej. Čo sa týka otázky ekvivalencie plnenia, manžel žalovanej, p. O. Q. predmetné nehnuteľnosti previedol de facto za odplatu, a to v podobe sumy uhrádzaných splátok hypotekárneho úveru zo strany žalovanej, hoci to zo strany tohto právneho úkonu v čase vykonávania neuviedli explicitne, tak je zrejmé a z konania preukázané, že po zrušení BSM strany jednali tak, že vyššie uvedený rodinný dom je už len vo vlastníctve žalovanej. Žalovaná takto vystupovala a platila splátky, len to nebolo medzi stranami zachytené v písomnej forme a zapísané do katastra nehnuteľnosti. Vzhľadom na uvedené preto v tomto prípade darovacia zmluva zo dňa 04.04.2017 v znení dodatku č. 1 zo dňa 19.04.2017 nepredstavuje ukracujúci úkon ani úkon bezodplatný. Pán O. Q.Č. za celú dobu vlastníctva danej nehnuteľnosti neposkytol žiadne plnenie na kúpu alebo údržbu danej nehnuteľnosti. Všetky splátky hypotéky, z ktorej bola uhradená kúpna cena za predmetný rodinný dom, uhrádzala žalovaná. Žalovaná aj po zrušení BSM tak mala byť výlučnou vlastníčkou rodinného domu, čo si aj myslela, že tomu je tak. Až keď v roku 2017 zistila, že stále je v katastri evidovaný ako vlastník polovice rodinného domu pán O. Q., tak následne po dohode a za účelom zosúladenia ich dohôd a skutočného stavu so stavom evidovaným v katastri pristúpili k podpisu darovacej zmluvy.
14. Žalovaná zároveň uviedla, že ochranu vlastníckeho práva sú súdy povinné poskytovať aj dobromyseľným nadobúdateľom, ktorí odvodzujú svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľnosti od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený, hoci aj absolútne neplatným. Poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. marca 2016 sp.zn. I.ÚS 549/2015 a na nález Ústavného súdu ČR sp.zn. I.ÚS 143/2007. Je presvedčená, že žalobcovi neprináleží dovolávať sa neplatnosti predmetnej darovacej zmluvy na základe ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa odporovateľnosti právnych úkonov. Ďalej poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.03.2017 sp.zn. 5 Obdo 4/2016 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 7/2017 v zmysle ktorého „blízka osoba dlžníka sa môže žalobe podľa § 42a OZ účinne ubrániť, ak hodnoverným spôsobom preukáže, že v súvislosti s odporovaným právnym úkonom postupovala s takou náležitou starostlivosťou, aby ukracujúci úmysel rozpoznala alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť. Z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti zo strany blízkej osoby dlžníka nemôže odkaz na vzájomnú dôveru medzi blízkymi osobami nahrádzať dôkaznú povinnosť žalovanej strany preukázať vynaloženie určitých konkrétnych úkonov náležitej starostlivosti tak, ako to predpokladá ust. § 42 OZ“. Blízka osoba tak musí hodnoverne preukázať, že v súvislosti s uzavretím sporného právneho úkonu vynaložila takú relevantnú aktivitu, aby ukracujúci úmysel dlžníka
rozpoznala alebo sa o ňom dozvedela. V tomto smere poukázala na skutočnosť, že v rámci manželského zväzku medzi žalovanou a pánom O. Q. ani na otázky žalovanej ohľadom jeho podnikania tento nebol ochotný s ňou prejednávať veci týkajúce sa jeho podnikateľským činností. Po neúspechu so získaním informácií z tohto zdroja mohla žalovaná vychádzať iba z verejne dostupných informácií. Nakoľko v katastri nehnuteľností v čase podpisu darovacej zmluvy v roku 2017 neboli evidované žiadne ťarchy ani poznámky, ktoré by upozorňovali žalovanú na možný úmysel pána O. Q. ukrátiť svojho veriteľa, mala za to, že zo strany žalovanej nebolo potrebné vynakladať žiadne ďalšie osobitné úsilie. Nakoniec, ak by aj žalovaná dotazovala banku či daňový úrad ohľadom záväzkov pána O. Q., tak tieto informácie by jej neboli poskytnuté ani ako jeho manželke pre povinnosť bankového a daňového tajomstva. Považuje za dosť postačujúce, ak žalovaná vychádzala z toho, že od pána Q. nemala žiadne informácie o záväzkoch, lebo tento sa s ňou odmietal rozprávať o jeho podnikaní. Takýto postup a mieru opatrnosti považuje za postačujúcu najmä pri zohľadnení osobitosti tohto prípadu. Žalovaná pôvodne žila v presvedčení, že už od zrušenia ich BSM je výlučnou vlastníčkou domu, za ktorý uhrádzala všetky splátky hypotéky. S ohľadom na vyššie popísané okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu darovacej zmluvy, uvedené konanie spočívajúce v uzavretí darovacej zmluvy možno tak zo strany O. Q. ako aj zo strany žalovanej označiť ako dobromyseľné a na žalovanú je potrebné nahliadať ako na dobromyseľného nadobúdateľa, ktorý pri uzavretí zmluvy vynaložil potrebnú starostlivosť na zistenie prípadného úmyslu pána Q. ukrátiť jeho veriteľov.
15. Žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej nestotožnil s odvolaním žalovanej. Pokiaľ žalovaná namietala záver súdu o tom, že u žalovanej nebola splnená požiadavka vynaloženia náležitej starostlivosti ako osoby blízkej dlžníkovi O. Q., žalobca uviedol, že sa stotožňuje s argumentáciou súdu a rozhodnutie odzrkadľuje rozhodovaciu prax súdov v skutkovo obdobných prípadoch. Poukázal na koncentráciu odvolacieho konania, kedy je právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, obmedzené s výnimkami v ust. § 366 CSP. Uviedol, že otázka týkajúca sa nevynaloženia náležitej starostlivosti žalovanej bola riadne preukázaná v konaní pred súdom prvej inštancie, čo vyplynulo jednak z výsluchu žalovanej na pojednávaní zo dňa 17.07.2019, nedoloženia (nepreukázania) listinného dôkazu na preukázanie vyvinutia činnosti, pri ktorej mala žalovaná náležitú snahu zistiť či dlžník (O. Q.) ako prevádzajúci v jednej osobe nemá veriteľa a či uvedeným úkonom sa ho nesnaží ukrátiť, ako aj z ďalších listinných dôkazov. Žalovaná v konaní žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala akúkoľvek iniciatívu ohľadom zistenia záväzkov p. O. Q. pred uzavretím darovacej zmluvy a vynaloženia náležitej starostlivosti ako osoby blízkej dlžníkovi. Žalovaná uvedeným argumentuje prvýkrát až v podanom odvolaní. Žalobca preto má za to, z argumentácie súdu vyplynul správny záver súdu o tom, že žalovaná mala preukázať vyvinutie takej činnosti, pri ktorej mala náležitú snahu zistiť či prevádzajúci nemá veriteľa, čo v konečnom dôsledku kladie dôraz práve na vykonanie takej zisťovacej činnosti, a nie na samotný výsledok. Rozhodujúcim preto nie je, či žalovaná skutočne zistila, či mal p. O. Q. nejakých veriteľov, ktorých mal v úmysle ukrátiť, ale to, či žalovaná konala tak (vyvinula relevantnú činnosť), aby sa o tomto ukracujúcom úmysle dlžníka aspoň mohla dozvedieť do okamihu uzatvorenia darovacej zmluvy. K námietke žalovanej, že O. Q. nebol ochotný prejednávať s ňou záležitosti ohľadom svojich podnikateľských aktivít a že tieto informácie mohla získať iba z verejne dostupných zdrojov žalobca uviedol, že uvedené tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukazuje, že u žalovanej bola naplnená požiadavka náležitej starostlivosti. Naopak žalobca má za to, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo riadne preukázané, že žalovaná túto náležitú starostlivosť na rozpoznanie úmyslu ukrátiť veriteľa nevynaložila. Žalovaná uviedla, že aj keby sa p. O. Q. opýtala na jeho podnikanie, tak by jej o tom nič nepovedal. Žalobca poznamenal, že uvedené svedčí o tom, že žalovaná ani nemala snahu zisťovať stav podnikania p. O. Q. pred uzatvorením darovacej zmluvy, vopred sa uspokojila s tým, že sa k predmetným informáciám nedostane. Žalobca si dovoľuje uviesť, že v čase, keď bola uzavretá darovacia zmluva (04.04.2017), nemohol byť v katastri nehnuteľností evidovaný žiaden záznam o záložnom resp. inom práve žalobcu, nakoľko súdne konanie skončené právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami voči spoločnosti RECOMP SK s.r.o. a p. O. Q., bolo iniciované po uzavretí darovacej zmluvy. Žalobca si dovoľuje uviesť, že žalovaná mala vyvinúť ďalšie úsilie ohľadom zistenia záväzkov p. O. Q., nakoľko s O. Q. zdieľali spoločnú domácnosť. Žalobca opiera svoju argumentáciu o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/4/2016, zo dňa 30.03.2017, kde súd uviedol že: „konanie žalovanej v súvislosti s uzatvorením odporovanej darovacej zmluvy nesvedčí o jej snahe zistiť, alebo sa aspoň dozvedieť o úmysle otca (dlžníka) ukrátiť veriteľa. Žalovaná nepreukázala, že by v tejto súvislosti vyvinula takú relevantnú činnosť, z výsledkov ktorej by mohla ukracujúci úmysel dlžníka (otca) rozpoznať, alebo sa o ňom aspoň dozvedieť. Navyše žalovaná v konaní ani netvrdila, že by takúto činnosť v čase uskutočnenia
odporovaného úkonu vôbec vyvinula“. Žalobca má za to, že dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie preukázalo, že žalovaná neuskutočnila žiadne kroky alebo úkony, ktoré by potenciálne viedli k zisteniu veriteľov dlžníka O. Q. pred uzatvorením darovacej zmluvy. Pokiaľ sa žalovaná snažila spochybniť tvrdenia žalobcu o tom, že predmetná darovacia zmluva nebola ekvivalentným právnym úkonom a to tým, že nehnuteľnosti nadobudol výlučne O. Q. za finančné prostriedky poskytnuté mu financujúcou bankou na základe hypotekárneho úveru žalobca uvádza, že na základe vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že predmetné tvrdenie žalovanej je v celom rozsahu nepravdivé. Hypotekárny úver nebol poskytnutý iba O. Q., ale aj žalovanej ako dlžníkovi. To znamená, že ak žalovaná uhrádzala splátky na úver, potom uhrádzala svoj záväzok a nie záväzok O. Q., ako sa to žalovaná snaží navodiť vo svojich vyjadreniach. Navyše z výsluchu žalovanej a O. Q. na pojednávaní dňa 17.07.2019 vyplýva, že medzi nimi nedošlo k žiadnej dohode o tom, že splátky úveru bude financujúcej banke uhrádzať práve žalovaná, pričom následne O. Q. tieto nehnuteľnosti prevedie darovacou zmluvou do vlastníctva žalovanej. Z tvrdení žalovanej a O. Q. vyplýva, že k prevodu nehnuteľností došlo v dôsledku záujmu žalovanej vyriešiť otázku vlastníctva rodinného domu, nakoľko si žalovaná myslela, že tento je v jej vlastníctve a po zrušení BSM žalovanej a O. Q. nedošlo k vysporiadaniu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, čo žalovaná zistila až tesne pred darovaním. Tým bolo preukázané, že medzi žalovanou a O. Q. nedošlo k dohode o tom, že splátky úveru bude financujúcej banke uhrádzať práve žalovaná, pričom následne O. Q. tieto nehnuteľnosti prevedie darovacou zmluvou do vlastníctva žalovanej. Naopak bolo preukázané, že žalovaná si plnila svoje záväzky voči Tatra banke, a.s. ako zaviazaná osoba rovnako ako O. Q., nakoľko zmluvnou stranou zmluvy o hypotekárnom úvere bola aj žalovaná aj O. Q.. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že nehnuteľnosti neboli nadobudnuté výlučne z prostriedkov hypotekárneho úveru. Aj zo zmluvy o hypotekárnom úvere je zrejmé, že úver sa poskytol len na kúpu rodinného domu so súp. č. 84, a nie aj na pozemky zapísané na LV č. X k. ú. R. U.. Z výsluchu žalovanej a O. Q. vyplynulo, že v čase kúpy nehnuteľností hypotekárny úver predstavoval približne 50 % z kúpnej ceny nehnuteľností. Zvyšná cena kúpnej ceny za nehnuteľnosti bola uhradená z finančných prostriedkov získaných za predaj bytu v BSM žalovanej a O. Q. a v malej časti z finančných prostriedkov žalovanej, ktoré jej zverili rodičia. Je teda zrejmé, že samotný hypotekárny úver nepredstavuje celú kúpnu cenu, ale na kúpu nehnuteľností boli použité aj finančné prostriedky vo vlastníctve O. Q., a teda samotným splácaním splátok úveru by nedošlo k úhrade finančných prostriedkov vložených O. Q. do nehnuteľností. Záverom žalobca poukázal na to, že podanou žalobou sa domáha určenia neúčinnosti právneho úkonu odporovateľného podľa § 42a OZ a nie neplatnosti právneho úkonu darovacej zmluvy. Jednou z podmienok úspešnej odporovateľnosti je aj platnosť právneho úkonu. Vzhľadom k uvedenému je argumentácia použitá žalovanou o dobromyseľnom nadobúdateľovi a neplatnosti právnych úkonov v celom rozsahu irelevantná, nesúvisiaca s vecou, keďže rieši úplne odlišnú právnu otázku. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd potvrdil v celom rozsahu napadnutý rozsudok a priznal mu náhradu trov konania.
16. Ďalšie podania v spore doručené neboli.
17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.
18. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP v tomto rozsahu potvrdil.
19. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25.5.2021 o 10.00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 18.5.2021 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.
20. Žalovaná namietala odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t. j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
22. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.
23. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
24. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
25. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 191 ods. 1,2 CSP. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
26. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalovanej nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.
27. Žalovaná vo svojom odvolaní (v jeho podstatnej časti) len zopakovala a podrobnejšie rozviedla svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie dôsledne vyporiadal aj s tým, prečo na ne neprihliadol.
28. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd uvádza nasledovné:
29. Podľa ust. § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.
30. Podľa ust. § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi ( § 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.
31. Predpokladom odporovateľnosti právnych úkonov je preukázanie ukrátenia uspokojenia veriteľovej pohľadávky. Ukrátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky predpokladá také skrátenie (zmenšenie) majetku, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu alebo aspoň sčasti. Z toho vyplýva, že ten, kto odporuje, musí dokazovať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka. Nestačí, že sa majetok dlžníka zmenšil, musí sa preukázať, že sa zmenšil do takej miery, že to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku.
32. Ďalším predpokladom odporovateľnosti právnych úkonov je existencia vymáhateľnej pohľadávky.
33. Pojem vymáhateľná pohľadávka, ktorý používa zákon v ust. § 42a ods. 1 OZ, je pojmom, ktorý nemožno zamieňať s pojmom vykonateľná pohľadávka, nejedná sa o synonymá. Výklad pojmu vymáhateľná pohľadávka je v súčasnom období už ustálený a pretrváva aj v rozhodovacej činnosti súdov. Pojem vymáhateľný nie je možné interpretovať tak, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Vymáhateľná pohľadávka je teda pohľadávka, ktorá už dospela (je splatná), ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou a ktorá však ani nezanikla, či už splnením, kompenzáciou, preklúziou či z iného právneho dôvodu. Vymáhateľnú pohľadávku teda možno charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde. Vykonateľná pohľadávka, je taká, ktorú možno exekuovať, ktorej majiteľovi svedčí vykonateľné rozhodnutie súdu alebo iný exekučný titul.
34. Ďalším predpokladom odporovateľnosti právnych úkonov je, že právny úkon bol urobený s úmyslom ukrátiť veriteľa, ak tento úmysel bol druhej strane známy. Úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa v tomto prípade zákon predpokladá a je na osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali opak, to znamená, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli ani pri náležitej starostlivosti poznať. Úspešná obrana tejto žalovanej osoby blízkej dlžníkovi spočíva nielen v jej tvrdení, že o úmysle dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť, ale tiež v tvrdení a preukázaní toho, že o tomto úmysle nevedela a ani nemohla vedieť, napriek tomu, že vyvinula starostlivosť za účelom rozpoznania toho úmyslu dlžníka a išlo pritom o náležitú starostlivosť. Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba blízka dlžníkovi vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím k obsahu právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu v dobe odporovaného právneho úkonu objektívne vzaté musel byť, z ich výsledkov poznala, t.j., aby sa o tomto úmysle dozvedela. Ak sa jej to ani pri vynaložení náležitej starostlivosti nepodarilo, potom sa môže v zmysle ust. § 42a ods. 2 OZ ubrániť odporovacej žalobe. Zákon od osoby blízkej dlžníkovi požaduje, aby sa pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlžník urobil v jej prospech týmto spôsobom presvedčila, že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka a vedie ju k tomu, aby nerobila právne úkony, neprijímala podľa nich plnenia na ujmu práv veriteľov dlžníka. V prípade, že sa tak nezachová, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky tiež z majetku, ktorý na základe takého právneho úkonu od dlžníka nadobudla.
35. Pre posúdenie základu predmetu sporu (určenie neúčinnosti právneho úkonu) bolo podstatné, či sú splnené zákonné predpoklady pre požadované určenie, a to existencia vymáhateľnej pohľadávky, preukázanie ukrátenia uspokojenia veriteľovej pohľadávky a právny úkon dlžníka.
36. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, a táto otázka nebola medzi stranami sporu sporná, že žalobca ako veriteľ disponuje voči dlžníkovi O. Q. vymáhateľnou pohľadávkou v celkovej výške 56.680,03 €. Rovnako nebolo spornou skutočnosťou a vyplynulo to zo správy súdneho exekútora Mgr. Petra Bertóka zo dňa 12.12.2018, že ani spoločnosť RECOMP SK s.r.o. ani O. Q. nedisponujú majetkom pre uspokojenie pohľadávok žalobcu. Zároveň bol preukázaný právny úkon dlžníka - O. Q. a to Darovacia zmluva zo dňa 04.04.2017, ktorou previedol dlžník svoj majetok na manželku (žalovanú).
37. Nakoľko žalovaná (bola) a je manželkou dlžníka O. Q., teda osobou blízkou dlžníkovi, a zákon predpokladá dlžníkov úmysel ukrátiť svojho veriteľa, súd prvej inštancie správne zameral svoje dokazovanie na posúdenie otázky, či žalovaná preukázala, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.
38. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno vzťahujúce sa k vynaloženiu takejto náležitej starostlivosti.
39. Náležitá starostlivosť a schopnosť rozpoznať úmysel dlžníka sú skutkové okolnosti, ktoré treba zisťovať konkrétne, diferencovane a špecificky v každom jednotlivom prípade.
40. Súd pri posúdení tejto otázky vychádzal z dôsledne zisteného skutkového stavu a svoje závery aj presvedčivo odôvodnil s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax.
41. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplynulo, že konanie žalovanej v súvislosti s uzatvorením odporovanej darovacej zmluvy nesvedčí o jej snahe zistiť alebo sa aspoň dozvedieť o úmysle dlžníka (manžela) ukrátiť veriteľa. Žalovaná nepreukázala, ba ani netvrdila, že by v tejto súvislosti vyvinula takú relevantnú činnosť, z výsledkov ktorej mohla ukracujúci úmysel dlžníka (manžela) rozpoznať alebo sa o ňom aspoň dozvedieť. Rovnako žalovaná neuviedla, či u dlžníka (manžela) overovala jeho majetkové pomery alebo záväzky voči tretím osobám. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sa nezaujímala o podnikanie manžela.
42. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.03.2017 sp.zn. 5 Obdo 4/2016 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 7/2017 pod č. 67 v zmysle ktorého „I. Blízka osoba dlžníka sa môže žalobe podľa § 42a OZ účinne ubrániť, ak hodnoverným spôsobom preukáže, že v súvislosti s odporovaným právnym úkonom postupovala s takou náležitou starostlivosťou, aby ukracujúci úmysel rozpoznala alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť. II. Z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti zo strany blízkej osoby dlžníka nemôže odkaz na vzájomnú dôveru medzi blízkymi osobami nahrádzať dôkaznú povinnosť žalovanej strany preukázať vynaloženie určitých konkrétnych úkonov náležitej starostlivosti tak, ako to predpokladá ust. § 42 OZ“.
43. Bez právneho významu z hľadiska posudzovania neúčinnosti darovacej zmluvy je odvolacia námietka žalovanej, že bola dobromyseľným nadobúdateľom.
44. Inštitút odporovateľnosti právneho úkonu v ust. § 42a ods. 3 OZ priamo predpokladá, že ak druhá strana (v danom prípade žalovaná) preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, boli by naplnené podmienky ubránenia sa odporovacej žalobe vo vzťahu k jej osobe.
45. Z uvedeného dôvodu dobromyseľnosť pri právnom úkone, v danom prípade pri darovacej zmluve, nie je postačujúca, a na to, aby sa žalovaná úspešne ubránila odporovacej žalobe je nevyhnutné, aby preukázala vynaloženie náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.
46. V predmetnom prípade bolo nesporne preukázané, že žalovaná nepreukázala a ani netvrdila, že by v tejto súvislosti vyvinula takú relevantnú činnosť, z výsledkov ktorej mohla ukracujúci úmysel dlžníka (manžela) rozpoznať alebo sa o ňom aspoň dozvedieť.
47. Tvrdenie žalovanej, že pri získaní uvedených informácií, keďže ich jej nebol ochotný poskytnúť manžel, mohla vychádzať iba z verejne dostupných informácií, a v čase uzavretia darovacej zmluvy neboli na LV uvedené žiadne ťarchy, zostalo iba v rovine hypotetickej a iba v rovine tvrdenia. Navyše táto obrana žalovanej bola uplatnená až v odvolacom konaní, a keďže neboli splnené predpoklady prípustnosti novoty v odvolacom konaní, z uvedeného dôvodu na ňu odvolací súd prihliadnuť nemohol (§ 366 CSP).
48. Žalovaná pred súdom prvej inštancie nepreukázala, že sa snažila získať informácie ohľadne podnikateľských aktivít manžela, a skutočnosť, že by tak urobila ani netvrdila. Samotná žalovaná vo
svojej výpovedi na otázku, či vyvinula nejakú iniciatívu na zistenie, či jej manžel má nejaké záväzky pred darovaním alebo v čase darovania nehnuteľnosti totiž uviedla, že sa na to manžela nepýtala.
49. Náležitá starostlivosť vyžaduje určitú konkrétnu aktivitu nadobúdateľa z odporovateľného právneho úkonu, k zisteniu úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa v čase uzatvárania odporovateľného právneho úkonu.
50. Odvolací súd zdôrazňuje, že vynaloženie náležitej starostlivosti pritom predpokladá činnosť, t. j. aktivitu (nie pasivitu) blízkej osoby, aby dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa, z jej výsledkov spoznala, t. j. aby sa o tomto úmysle dozvedela. Žalovaná teda mala preukázať, že o úmysle ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedela ani nemohla vedieť, hoci vyvinula „úsilie“ na poznanie tohto úmyslu dlžníka a išlo (súčasne) o „preverovanie“. Žalovanú v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že vynaložila náležitú starostlivosť a pri napadnutých právnych úkonoch, ktoré dlžník - manžel urobil v jej prospech, sa týmto spôsobom presvedčila, že predmetná darovacia zmluva neukracuje žalobcu (veriteľa dlžníka) a že sa tak nepodieľa na právnych úkonoch na ujmu práv žalobcu. Absencia akéhokoľvek aktívneho konania žalovanej, smerujúceho k poznaniu úmyslu a pohnútky jej manžela (ako dlžníka), ktorá vyplynula z dokazovania, v danom prípade svedčí o zanedbaní náležitej starostlivosti.
51. Z uvedeného vyplýva, že na to, aby sa žalovaná ubránila odporovacej žalobe bolo nevyhnutné preukázať, že žalovaná vyvinula nejakú iniciatívu za účelom zistenia úmyslu dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa.
52. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie a to, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno v tom smere, že by bola preukázala, či vôbec a akú vyvinula v dobe uzavretia odporovaného úkonu činnosť, aby úmysel dlžníka ukrátiť týmto úkonom veriteľa mohla poznať, a že táto činnosť (aktivita) predstavovala s ohľadom na okolnosti prípadu náležitú starostlivosť.
53. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala, že súd mal skúmať zameranie prejavu vôle vrátane toho, že sa v skutočnosti jednalo o odplatný úkon, odvolací súd má za to, že táto námietka nie je náležitá.
54. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že zmluva o hypotekárnom úvere nebola uzavretá iba O. Q. (ďalej aj dlžník) ako to tvrdí žalovaná, ale aj žalovanou ako dlžníčkou. Pokiaľ preto žalovaná plnila splátky poskytnutého úveru (čo sporné nebolo), plnila ich ako zaviazaná osoba a neplnila ich za O. Q.. Tento nemal dôvod previesť nehnuteľnosť na žalovanú navonok bezodplatne, pričom v skutočnosti sa odplata mala rovnať výške uhradených splátok úveru zo strany žalovanej.
55. Rovnako vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že medzi dlžníkom a žalovanou existovala dohoda o tom, že splátky úveru bude banke uhrádzať (iba) žalovaná, pričom O. Q. následne tieto nehnuteľnosti prevedie darovacou zmluvou do vlastníctva žalovanej.
56. Zároveň z vykonaného dokazovania vyplynulo, že rodinný dom bol zakúpený nielen z finančných prostriedkov získaných z hypotekárneho úveru, ale dlžník a žalovaná disponovali aj finančnými prostriedkami získanými z predaja bytu a rovnako boli na financovanie použité aj finančné prostriedky, ktoré u žalovanej uložili rodičia dlžníka. Z uvedeného vyplýva, že financie z úveru neboli jediným zdrojom kúpy nehnuteľnosti, a preto úhrada splátok iba žalovanou nemôže byť dôvodom údajnej „odplatnosti“ darovacej zmluvy.
57. Nie je preto pravdivé tvrdenie, že darovacia zmluva bol v skutočnosti odplatný úkon.
58. Na základe vykovaného dokazovania preto súd prvej inštancie nemohol dospel k inému záveru, než k tomu, že darovacia zmluva bol bezodplatný právny úkon, ktorým došlo k ukráteniu veriteľa.
59. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok vrátane nároku na náhradu trov konania v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
60. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalovanej v plnom rozsahu. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ustanovenie § 251 CSP.
61. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).