Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

28Co/90/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členov: JUDr. Erika Tischlerová a JUDr. Daniel Ilavský v spore žalobcu: MACH TRADE, spol. s r. o., IČO: 31 347 011, Niklová ul., Sereď, zast.: Advokátska kancelária Nagy&Zachveja s.r.o., IČO: 36 868 272, Štúrova 11, Bratislava, proti žalovanému: SLOVENSKÉ CUKROVARY, s.r.o., IČO: 31 568 386, Cukrovarská 726, Sereď, zast.: JUDr. Miroslav Červenka, advokát, M. R. Štefánika 72, Detva, o 92 263,68 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo 14.03.2023 č. k. -552, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa vo výroku I mení tak, že žaloba o 92 263,68 € sa zamieta.

II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 92 263,68 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I), v ostatnej časti žalobu zamietol (výrok II) a vyslovil, že žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok III). 2. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav takto: 3. Žalobca nadobudol na verejnej dražbe dňa 24.10.1995 pozemky parc. č. 3663/114, 3663/115, 3663/116, 3663/117, 3663/118 a 3667/6 v katastrálnom území A.. Na pozemkoch sa nachádzajú neverejné účelové komunikácie slúžiace ako prístupové komunikácie v rámci areálu bývalej Niklovej huty. Dňa 02.12.1996 bola medzi Niklovou hutou, štátnym podnikom v likvidácii, a žalobcom ako stranou povinnou z vecného bremena uzavretá zmluva o zriadení vecného bremena v prospech tretích osôb, na základe ktorej bol žalobca povinný umožniť za primeranú úplatu právo prechodu k pozemkom a objektom cez určené parcely a zároveň sa zaviazal udržiavať cesty v dobrom technickom stave a zachovať cestné prechody cez železničné koľaje. Vklad tejto zmluvy do katastra nehnuteľností bol povolený 29.01.1997 pod č. V 3676/96. Žalovaný je vlastníkom ďalších nehnuteľností v danom areáli a na prístup k nim využíva prechod a prejazd cez nehnuteľnosti žalobcu. Za užívanie ciest neuhrádza žalobcovi žiadnu odplatu. Dňa 05.05.2015 žalobca podal na súd žalobu, ktorou sa domáhal určenia primeranej odplaty za užívanie práva prechodu cez predmetné pozemky, keďže medzi stranami nedošlo k dohode o jej výške. Na základe súdom nariadeného znaleckého dokazovania vypracoval znalec, B. C. C., znalecký posudok č. 1/2017 (ďalej len „ZP 2017“). Podľa posudku je celková výmera účelových pozemných komunikácií 19 722 m2 a obvyklá odplata za užívanie 1 m2 cesty podľa nosnosti zaťaženia predstavuje 0,46 €/m2/rok. Znalec poznamenal, že žalobca nepredložil účtovné doklady o cene, za ktorú nehnuteľnosti nadobudol, a podľa jeho stanoviska bola kúpna cena v roku 1996 vo výške 2 000 000 Sk. Túto cenu vzhľadom na spôsob nadobudnutia a vysokú cenu komunikácií nebolo možné podľa znalca považovať za cenu, za ktorú by bolo možné komunikácie obnovovať. Súd prvej inštancie vo veci pôvodne rozhodol rozsudkom zo 04.01.2018 tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie a Krajský súd Trnava rozsudkom z 09.07.2019 rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Na základe právneho názoru odvolacieho súdu žalobca požiadal o zmenu petitu a súd túto zmenu pripustil uznesením z 28.09.2022. V priebehu konania sa strany dohodli, v akom rozsahu žalovaný predmetné nehnuteľnosti užíva a v akej miere toto užívanie obmedzuje vlastnícke právo žalobcu. Miera obmedzenia bola pri jednotlivých úsekoch určená v rozsahu od 15 % do 100 %. Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline následne vyhotovil znalecký posudok č. 92/2022, ktorého úlohou bolo určiť všeobecnú hodnotu vecného bremena ako ročnej odplaty za užívanie časti pozemkov a komunikácií nachádzajúcich sa v areáli bývalej Niklovej huty (ďalej len „ZP 2022“). Znalec pri stanovení náhrady vychádzal z dohodnutého rozsahu užívania a miery obmedzenia uvedených v tematickej mape NHS Sereď – závod a určil ročnú náhradu za jednotlivé úseky. Na pojednávaní dňa 01.12.2022 štatutárny zástupca žalobcu uviedol, že žalovaný a jeho budovy sa nachádzajú v najvzdialenejšej časti areálu, takže žalobca ani niektoré iné subjekty nemajú dôvod predmetné komunikácie využívať, ďalej uviedol, že žalobca dlhodobo znáša dane a náklady spojené s cestami, ktoré využíva žalovaný, bez príjmu z ich užívania, a že žalobca vybudoval aj časť novej cesty, ktorá má spojiť Dolnú Stredu s areálom bývalej Niklovej huty a odviesť kamiónovú a inú dopravu mimo Serede. Súd napokon vychádzal zo zistenia, že medzi stranami nie je sporný rozsah užívania a miera obmedzenia, ale sporná zostala výška odplaty a pri jej určení vychádzal zo 2022. 4. Súd prvej inštancie po citácii ustanovení , a (ďalej len „“) a a a (ďalej len „“) zistený skutkový stav právne posúdil takto: 5. Vecné bremeno obmedzuje vlastníka nehnuteľnosti v prospech iného subjektu tým, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Účastníci právneho vzťahu z vecného bremena sa môžu dohodnúť aj na ďalších právach a povinnostiach a môžu sa dohodnúť aj na odplate. V danom prípade zo zmluvy o zriadení vecného bremena jednoznačne vyplývalo, že právo prechodu je viazané na primeranú úplatu. Účastníci mali záujem na odplatnom užívaní vecného bremena, a to vo forme opakovanej odplaty. Žalobca si svoje právo na určenie odplaty riadne uplatnil na súde. Žalobca si uplatnil odplatu od 01.01.02013, takže právo bolo uplatnené v zákonnej štvorročnej premlčacej lehote. Následné presné vyčíslenie nároku na základe znaleckého posudku nepredstavovalo nové uplatnenie práva a nemalo vplyv na plynutie premlčacej lehoty, v dôsledku čoho žalovaným vznesenú námietku premlčania prvoinštančný súd neuznal. Keďže sa strany na konkrétnej výške odplaty nedohodli, pri určení výšky primeranej odplaty súd vychádzal zo 2022, v ktorom bola hodnota vecného bremena stanovená ako ročná opakujúca sa náhrada. Súd prvej inštancie zdôraznil, že znaleckým posudkom nie je pri hodnotení dôkazov viazaný, ale posudzuje jeho presvedčivosť, úplnosť, logickosť a súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. V danom prípade nemal dôvod pochybovať o hodnovernosti a objektívnosti znaleckého posudku, a preto z jeho záverov v plnej miere vychádzal. Na základe takto určenej ročnej odplaty priznal žalobcovi peňažné plnenie vo výške 92 263,68 € a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Úrok z omeškania žalobcovi nepriznal, pretože žalovaný nebol v omeškaní s plnením peňažného dlhu, keďže výška odplaty bola určená až rozhodnutím súdu. O náhrade trov konania súd rozhodol vzhľadom na úspech žalobcu vo veci. 6. Včasným odvolaním proti výroku I napadnutého rozsudku sa žalovaný domáhal jeho zmeny tak, že sa žaloba zamietne. Súdu prvej inštancie vytkol nevykonanie navrhnutých dôkazov, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Namietal najmä, že súd bez dostatočného dôkazu vyhodnotil vecné bremeno ako odplatné s opakovanou odplatou a neobjasnil podklady, na základe ktorých bolo zapísané do katastra. Nesúhlasil ani so znaleckým posudkom, keďže podľa jeho názoru vychádzal z nesprávne určenej miery obmedzenia a skutočné užívanie pozemkov žalovaným bolo časovo minimálne. Zároveň tvrdil, že neexistoval právny základ pre opakovanú odplatu za užívanie vecného bremena a že takáto povinnosť nemohla byť založená voči osobe, ktorá nebola účastníkom zmluvy o zriadení vecného bremena. 7. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Odvolacie dôvody žalovaného považoval za nedôvodné a stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Uviedol, že po zrušení pôvodného rozsudku odvolacím súdom súd prvej inštancie postupoval v súlade s jeho pokynmi a dokazovanie doplnil najmä znaleckým posudkom č. 92/2022, na základe ktorého bola určená výška náhrady. Za neopodstatnenú považoval námietku nevykonania dôkazu listinami z katastra, keďže žalovaný si predmetnú zmluvu sám vyžiadal, no súdu ju predložil až spolu s odvolaním. Zdôraznil, že zmluva výslovne obsahovala dojednanie o práve prechodu za primeranú úplatu. Nesúhlasil ani so spochybňovaním miery obmedzenia použitej znalcom, keďže táto vychádzala z rozsahu užívania zachyteného v situačnej mape, ktorý bol medzi stranami dohodnutý a žalovaným v priebehu skoršieho konania nespochybňovaný. Podľa žalobcu nebola rozhodujúca skutočná frekvencia jednotlivých prechodov a prejazdov, ale rozsah komunikácií, ktoré mal žalovaný oprávnenie využívať, keďže vecné bremeno nebolo časovo obmedzené a umožňovalo jeho výkon kedykoľvek. Žalobca ďalej tvrdil, že zmluvné vecné bremeno mohlo byť na základe zmluvnej voľnosti dohodnuté za jednorazovú aj opakovanú odplatu. V danom prípade z jeho obsahu vyplývala vôľa strán na opakovanej odplate. Žalovaný ako neskorší vlastník oprávnených nehnuteľností nadobudol vecné bremeno in rem spolu s právami a povinnosťami s ním spojenými a o jeho existencii a obsahu musel vedieť zo zápisu v katastri nehnuteľností. 8. V odvolacej replike žalovaný zopakoval, že neexistuje žiadna zákonná ani zmluvná povinnosť žalovaného na úhradu odplaty žalobcovi. Ustanovenie zmluvy o zriadení vecného bremena o primeranej úplate je neplatné pre neurčitosť. Zopakoval svoje námietky proti 2022 a ostatné argumenty z odvolania. 9. V odvolacej duplike žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného na neurčitosť zmluvy a vo zvyšku v podstate zotrval na svojej skoršej argumentácii. 10. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania ( ) a odvolacími dôvodmi ( ), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok ( ) a po nariadení odvolacieho pojednávania dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. 11. Svojou prvou odvolacou námietkou žalovaný súdu prvej inštancie vyčíta, že porušil zásadu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, pretože po zrušení jeho prvého rozsudku rozhodol diametrálne odlišným rozsudkom, hoci sa skutkový stav nezmenil. 12. Zásada predvídateľnosti súdneho rozhodnutia nespočíva v tom, že po zrušení rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie sa vydá rovnaké rozhodnutie. Zrušené rozhodnutie právne neexistuje, a preto nemôže predurčovať výsledok ďalšieho konania. Hoci z neho spravidla možno spoznať právny názor súdu v čase jeho vydania, týmto súd nie je viazaný a môže sa od neho odkloniť. O nepredvídateľný postup by mohlo ísť vtedy, ak by súd konal tak, že by ďalšie konanie viedol spôsobom, ktorý by smeroval k vydaniu rovnakého rozsudku, napríklad by opätovne v rámci postupu podľa potvrdil rovnaké predbežné posúdenie veci a následne by svoje konečné rozhodnutie založil na dôvodoch, ktoré sú s týmto predbežným posúdením nezlučiteľné. Takýto postup by porušoval právo strany na spravodlivý súdny proces, ak by pre odlišné predbežné posúdenie veci strana viedla svoj procesný útok alebo procesnú obranu iným smerom. V prejednávanej veci to tak ale zjavne nebolo. Súd prvej inštancie nedal najavo, že by sa mienil držať svojho názoru o premlčaní žalovanej pohľadávky zo zrušeného rozsudku a ani žalovaný netvrdí, že by sa v konaní správal pri uplatňovaní svojej obrany v takomto očakávaní. Už aj len to, že súd prvej inštancie sa zaoberal určením výšky odplaty za užívanie vecného bremena, vylučuje dôvodné očakávanie žalovaného, že súd prvej inštancie žalobu opätovne zamietne z dôvodu premlčania. Zároveň zámer súdu prvej inštancie vykonať dokazovanie na účely zistenia výšky odplaty bolo dostatočným impulzom pre žalovaného, aby prednášal tomu zodpovedajúcu obranu, čo aj žalovaný nakoniec robil, takže tu o porušení práva žalovaného na spravodlivý proces z tohto dôvodu nemôže byť reč. Táto odvolacia námietka je neopodstatnená. 13. Inak je to ale v prípade druhej odvolacej námietky, ktorou žalovaný napáda právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, pokiaľ ide o otázku záväznosti zmluvy o zriadení vecného bremena pre žalovaného ako tretiu osobu. Konkrétne žalovaný považuje za neprípustné, aby zmluva ukladala povinnosti osobe, ktorá nie je jej účastníkom. 14. Na účely vyhodnotenia tejto a ďalších odvolacích námietok odvolací súd vychádza z odvolaním nespochybnených skutkových zistení súdu prvej inštancie, ktorými je aj preto viazaný: 15. Žalobca je vlastníkom pozemkov parc. č. 3663/114, 3663/115 a 3667/6 v katastrálnom území A. a parc. č. 2149/13, 2149/31 a 2149/50 v katastrálnom území D. A., na ktorých sa nachádzajú účelové komunikácie v areáli bývalej Niklovej huty v Seredi. Dňa 02.12.1996 bola medzi Niklovou hutou, štátnym podnikom v likvidácii, a žalobcom ako stranou povinnou z vecného bremena uzavretá zmluva o zriadení vecného bremena v prospech tretích osôb, ktorou sa žalobca zaviazal umožniť za primeranú úplatu právo prechodu k pozemkom a objektom cez určené parcely v prospech tretích osôb – jednotlivých vlastníkov pôsobiacich v areáli Niklovej huty a zároveň sa zaviazal udržiavať cesty v dobrom technickom stave a zachovať cestné prechody cez železničné koľaje. Žalovaný je vlastníkom nehnuteľností v uvedenom areáli a na prístup k nim využíva v určitom rozsahu prechod a prejazd cez pozemky žalobcu, ale za toto užívanie žalobcovi neplatí odplatu. 16. Ide o nesporné skutočnosti, ktoré nebolo potrebné overovať dokazovaním. Zároveň vzhľadom na to, že obsah listín v súdnom spise nie je sporný (ich pravosť a pravdivosť strany nespochybnili), odvolací súd nepovažoval za účelné formálne opakovať alebo dopĺňať dokazovanie nimi na odvolacom pojednávaní. Voči tomuto postupu nevzniesli žiadne pripomienky ani strany.

17. Hoci bolo nesporné, že zmluva o zriadení vecného bremena výslovne ustanovila, že právo prechodu bolo zriadené v prospech tretích osôb – jednotlivých vlastníkov nehnuteľností v areáli – a že výkon tohto práva je spojený s povinnosťou uhrádzať primeranú úplatu, táto okolnosť sama osebe nepreukazuje, že takáto platobná povinnosť nadobudla vecnoprávny charakter a prešla na každého neskoršieho vlastníka oprávnenej nehnuteľnosti. Zmluva bola uzavretá medzi konkrétnymi účastníkmi, zatiaľ čo osoby, ktorým sa malo právo prechodu poskytnúť, účastníkmi zmluvy neboli. Vkladom do katastra nehnuteľností sa nadobúda len právo zodpovedajúce vecnému bremenu ( in fine ), teda dochádza k vzniku vecnoprávnych účinkov zmluvy v rozsahu samotného vecného bremena. Nemožno však z tejto skutočnosti bez ďalšieho vyvodiť prechod všetkých obligačných práv a povinností pôvodných zmluvných strán na neskoršieho vlastníka oprávnenej nehnuteľnosti. Ustanovenie zase výslovne upravuje iba prechod vecného bremena, ktoré je v definované ako inštitút obmedzujúci vlastníka nehnuteľnej veci. Ani toto ustanovenie nehovorí, že s vlastníctvom prechádzajú aj všetky zmluvné peňažné povinnosti pôvodného oprávneného. 18. Z hľadiska komparatívneho tu stojí za zmienku právna úprava záložného práva, ktorá je relevantná, pretože záložné právo je rovnako, ako vecné bremeno, vecným právom k cudzej veci. Ustanovenie určuje, že na nadobúdateľa, voči ktorému záložné právo pôsobí, prechádzajú účinnosťou prevodu alebo prechodu „všetky práva a povinnosti záložcu zo zmluvy o zriadení záložného práva“. Nadobúdateľ sa tak stáva osobou, na ktorú sa vzťahujú nielen vecnoprávne účinky záložného práva, ale aj zmluvné práva a povinnosti záložcu vyplývajúce zo záložnej zmluvy. Pri vecných bremenách hovorí iba, že vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti „prechádzajú s vlastníctvom veci na nadobúdateľa“. Zákon tu teda nestanovuje, že na nadobúdateľa prechádzajú všetky práva a povinnosti pôvodného účastníka zo zmluvy o zriadení vecného bremena. Zároveň výslovne ustanovuje konkrétnu povinnosť oprávneného znášať primerane náklady na zachovanie a opravy, čo ukazuje, že zákon dokáže povinnosť oprávneného formulovať priamo ako súčasť zákonného režimu vecného bremena. Ak zákon pri záložnom práve výslovne ustanovuje prechod všetkých práv a povinností zo záložnej zmluvy, ale pri vecnom bremene iba prechod samotného vecného práva, nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že všetky obligačné dojednania zo zmluvy o vecnom bremene automaticky prechádzajú na neskoršieho vlastníka. Samotné zmluvné ustanovenie o primeranej úplate preto ešte nepreukazuje vznik a prechod osobnej platobnej povinnosti na tretiu osobu – žalovaného. 19. Neobstojí ani argumentácia ustanovením , pretože to upravuje zmluvy v prospech, nie neprospech tretej osoby. V prejednávanej veci je použitie tohto ustanovenia o to problematickejšie, ak bola aj samotná zmluva koncipovaná ako „zmluva o zriadení vecného bremena v prospech tretích osôb“. Aj ustanovenie počíta len s tým, že tretia osoba získa oprávnenie, nie povinnosť zo zmluvy. Zároveň, keďže vznik zmluvného vecného bremena vyžaduje písomnú formu ( prvá veta ), je vylúčené, aby tretia osoba nadobudla práva z vecného bremena konkludentným úkonom. Ak týmto spôsobom nemôže získať právo zodpovedajúce vecnému bremenu, o to menej by mala byť v dôsledku svojho úkonu zaviazaná platiť za také „právo“ odplatu. 20. Ak teda súd prvej inštancie vyvodzoval pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného zo zmluvy, vec nesprávne právne posúdil. Odvolací dôvod podľa je preto daný. 21. Povinnosťou súdu je však v zmysle zásady iura novit curia posúdiť žalobou uplatňovaný nárok aj z hľadiska iných ustanovení právneho poriadku, ktoré by na základe rozhodujúcich skutočností tvrdených žalobcom prichádzali do úvahy. V prejednávanej veci ide o právu úpravu bezdôvodného obohatenia ( a nasl. ) a spomedzi skutkových podstát, ktoré ho zakladajú, by mohlo ísť o plnenie bez právneho dôvodu. V konečnom dôsledku takto spor medzi stranami posúdil aj najvyšší súd v uznesení sp. zn. , na ktoré odvolací súd v tomto zmysle aj odkazuje. 22. O plnenie bez právneho dôvodu ide v prípade užívania nehnuteľnosti bez nájomnej či inej zmluvy alebo iného titulu (povinnosť plniť môže v niektorých prípadoch vyplývať tiež zo zákona alebo z rozhodnutia súdu) oprávňujúceho tieto nehnuteľnosti užívať. Pre vyriešenie otázky, kto v prípade takéhoto plnenia získava majetkovú hodnotu (a kto je teda povinný vydať získané bezdôvodné obohatenie), je rozhodujúce, kto uvedené plnenie prijíma (kto realizuje užívateľské oprávnenia) bez právneho dôvodu, bez poskytovania náhrady za vykonávanie jemu nepatriacich oprávnení a bez toho, aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom zakladajúcim právo užívať nehnuteľnosť. Keďže príjemca takéhoto plnenia nie je – vzhľadom na samu povahu plnenia – schopný vrátiť ho, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady ( ). Výška bezdôvodného obohatenia pri neoprávnenom užívaní cudzej nehnuteľnosti sa určuje podľa majetkového prospechu, ktorý získal užívateľ, nie podľa škody alebo straty, ktorá vznikla vlastníkovi nehnuteľnosti. Rozsah, v akom obohatený nehnuteľnosť užíva, je teda podstatný pre určenie sumy, o akú sa majetok obohateného nezmenšil. Treba totiž rozlišovať medzi tým, keď neoprávnený užívateľ nehnuteľnosť trvalo obsadí a fakticky vylúči vlastníka z jeho užívania (situácia podobná nájmu) a tým, keď nehnuteľnosť užíva len sčasti a do užívacieho práva vlastníka prípadne iných osôb nezasahuje. 23. V prejednávanej veci žalobca tvrdil, že žalovaný využíva sporné pozemky na účel prístupu k svojim nehnuteľnostiam. Na úspešné uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia na tomto základe bolo preto na žalobcovi, aby tvrdil a preukázal konkrétny rozsah, v akom žalovaný sporné pozemky užíva. Zároveň bolo tiež na ňom, aby tvrdil a preukázal výšku bezdôvodného obohatenia, ktorú by mu mal žalovaný vydať. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa potom žalobca mýli, ak tvrdí, že počet prechodov alebo prejazdov žalovaného cez dotknuté pozemky, resp. časový rámec týchto prechodov, je irelevantný, pretože je rozhodujúce, v akom rozsahu z hľadiska vzájomného pomeru všetkých užívateľov komunikácií sú tie komunikácie umožnené užívať žalovaným. Práve naopak, pretože žalobca vyvodzoval žalobou uplatnený nárok z vecného bremena, ktorého podstatou je obmedzovať vlastníka nehnuteľnosti len v nevyhnutnej miere potrebnej na výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, bol skutočný rozsah užívania sporných pozemkov výslovne žalovaným v prejednávanej veci o to dôležitejší. 24. V tejto súvislosti je už ale relevantná tretia odvolacia námietka žalovaného, ktorou súdu prvej inštancie vyčítal, že žalobca nepreukázal existenciu ním tvrdenej dohody strán o časovom obmedzení užívania pozemkov, ktorá bola podkladom pre určenie výšky odplaty za vecné bremeno znaleckým posudkom č. 92/2022. 25. Hoci súd prvej inštancie v bode 22 napadnutého rozsudku konštatoval, že nie je sporné, v akom rozsahu žalovaný užíva nehnuteľnosti, pretože miera obmedzenia bola dohodnutá medzi stranami v tematickej mape ako prílohe k 2017, z ktorej vychádzal aj 2022, je zjavné, že o spornú otázku v skutočnosti šlo. Žalovaný v odvolaní pripomenul svoje podanie z 10.08.2022 (č. l. 511), v ktorom sa vyjadril rovnako, ako v odvolaní, že a) strany sa pri vypracovaní 2017 dohodli na užívaní vecného bremena nie v časovom rozsahu, ale v rozsahu, v akom ho užívajú aj iné subjekty, b) po sporných pozemkoch prechádzajú aj iné subjekty a c) žalovaný ich využíva len v minimálnych časových úsekoch (ktoré potom aj pre jednotlivé parcely konkretizoval). Na základe týchto tvrdení potom namietal správnosť výpočtov znalca už v prvoinštančnom konaní. Ako upozornil žalovaný v odvolaní, k tejto otázke sa pritom vyjadril aj samotný znalec pri svojom výsluchu, keď uviedol, že ak by došlo k zmene, čo sa týka miery obmedzenia, nie je problém vypracovať doplnenie znaleckého posudku. Napriek tomu však žalobca takéto doplnenie nenavrhol a zotrval na tom, že miera obmedzenia bola nesporne dohodnutá v tomto konaní. Tu sa žiada dodať, že dohoda strán mimo súdneho konania nepredstavuje dohodu na skutkových tvrdeniach, ktoré prednesú na súdnom konaní. Práve obsah mimosúdnych dohôd je často predmetom sporov a dokazovania a ak by sa mali považovať za „nesporné“, nebolo by čo dokazovať. Žalovaný rozsah užívania spochybňoval už v podaní z 25.08.2019 (č. l. 367) a prednášal aj vlastné skutkové tvrdenia k obsahu tejto dohody v podaní z 10.08.2022, ktorého podstatnú časť zopakoval aj v odvolaní. Preto sa žalobca mýli, ak rozsah užívania vyhodnocuje ako v konaní nesporný. Na tom nič nemení ani názor žalobcu, že súd prvej inštancie na túto obranu žalovaného nemal prihliadať a mal konanie skoncentrovať. Ak aj sú splnené podmienky na sudcovskú koncentráciu konania, jej uplatnenie je na voľnej úvahe súdu prvej inštancie ( , arg. „nemusí“). Pokiaľ toto svoje právo nevyužije, nemožno mu to vyčítať. 26. Keďže 2022 sa pri určení miery obmedzenia opieral o žalobcom tvrdený percentuálny rozsah užívania sporných pozemkov podľa tvrdení žalobcu, ktoré žalovaný relevantne poprel, výsledky tohto znaleckého dokazovania nie sú pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia použiteľné. Vzhľadom na uvedené je naplnený odvolací dôvod podľa . 27. Odvolací súd s odkazom na podstatu obohatenia žalovaného v prejednávanej veci, ktorá nepramení z vylúčenia užívania sporných pozemkov aj žalobcom či inými subjektmi, ako by to inak bolo v prípade nájmu, zdôrazňuje, že na účely určenia výšky bezdôvodného obohatenia nemožno vychádzať zo 2022 už aj len preto, lebo stanovuje „výšku opakujúcej sa náhrady za vecné bremeno“ na základe „hospodárskej ujmy určenej na báze dosiahnuteľného nájmu“. Navyše, tento posudok je použiteľný to menej, ak žalobca uplatňuje nároky za obdobie rokov 2013 až 2021, pretože znalecký posudok stanovuje výšku náhrady k dátumu znaleckého posudku (k 28.06.2022), a nie za žalované obdobie. 28. Keďže žalobca nepreukázal skutočný rozsah, v akom žalovaný užíva sporné pozemky na prechod k svojim nehnuteľnostiam, nepreukázal výšku bezdôvodného obohatenia, o ktoré sa majetok žalovaného nezmenšil, a teda ani sumu, ktorú by mu mal žalovaný vydať podľa . 29. Na tom nič nemohla zvrátiť ani procesná aktivita žalobcu na odvolacom pojednávaní. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, mohol totiž uplatniť najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu ( ), a to tiež len za splnenia podmienok podľa . Keďže rozsah užívania sporných pozemkov, ako aj z toho prameniace nedostatky znaleckého dokazovania namietal žalovaný už v roku 2022, žalobca mal niekoľko rokov na to, aby uplatnil všetky potrebné prostriedky procesného útoku. Nebola by preto splnená ani podmienka, že ide o novoty, ktoré nemohol bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 30. Štvrtú odvolaciu námietku žalovaný v podstate zameral proti skutkovému zisteniu, že zmluvné strany zmluvy o zriadení vecného bremena v prospech tretích osôb, na základe ktorej sa do katastra nehnuteľností vložilo sporné vecné bremeno, sa dohodli na opakovanej odplate za užívanie vecného bremena. Táto námietka by však bola relevantná len vtedy, ak by mal žalobou uplatnený nárok svoj podklad práve v tejto zmluve, teda ak by táto zmluva zakladala na strane žalovaného jeho pasívnu vecnú legitimáciu. Pretože to tak nebolo, odvolací súd sa s ňou už ďalej nezaoberal. Z tohto dôvodu odvolací súd zamietol aj návrhy žalovaného na dokazovanie. 31. Na základe vyššie uvedených úvah treba uzavrieť, že žalobe v časti istiny žalovanej pohľadávky, o ktorej rozhodol súd prvej inštancie výrokom I napadnutého rozsudku, nebolo možné vyhovieť. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok vo výroku I zmenil ( ) tak, že žalobu o 92 263,68 € zamietol (výrok I). 32. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s vychádzajúc z toho, že nárok na náhradu trov konania, ktoré sa vydaním tohto rozsudku odvolacieho súdu končí ( ), má úspešná strana sporu, ktorou bol žalovaný. Odvolací súd mu preto voči žalobcovi priznal podľa nárok na náhradu všetkých trov odvolacieho konania (výrok II). 33. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok až . Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej značky a označenie veci, ktorej sa týka, označenie a podpis dovolateľa) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže ide o prípady .