Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31Cob/28/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členov senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a JUDr. Róberta Foltána, v právnej veci žalobkyne: DKV EURO SERVICE GmbH + Co. KG, Balcke-Dürr-Allee 3, Ratingen, Nemecká spolková republika, reg. č.: HRA 4053, zastúpenej usadeným euroadvokátom: JUDr. Vladimír Muzikář, Teplická 7434/147, Piešťany, proti žalovanej: ADATRANSPORT s.r.o., Karpatské námestie 10A, Bratislava - mestská časť Rača, IČO: 44 147 651, zastúpenej: Michal Mrva - advokátska kancelária, s. r. o., Trenčianska 38, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 145 860, o zaplatenie 17.258,59 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 30. októbra 2019 č. k. -187, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 19.509,08 eur s 8 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 17.258,59 eur od 4.10.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, II. žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil čl. 1 bod 1, čl. 3 bod 1, čl. 4 bod 1 písm. a/, b/, bod 2 a 3 Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (ďalej „nariadenie Rím I“), čl. 4 bod 1, kapitola II , čl. 63 písm. a/ Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej „nariadenie Brusel I bis“), , , a , a , , , a (ďalej „“), vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia (ďalej „“). Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 16.9.2016 domáhala od žalovanej zaplatenia sumy 17.258,59 eur s 8,0%-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 17.258,59 eur od 4.10.2014 do zaplatenia, kapitalizovaných úrokov z omeškania v sume 2.250,59 eur (teda spolu sumu 19.509,08 eur), sumy 40 eur titulom paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ako i náhrady trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že žalovanej na základe jej žiadosti o DKV Card z 24.6.2010 (a jej príloh), akceptovanej žalobkyňou listom zo 6.8.2010, poskytla tzv. DKV karty oprávňujúce žalovanú na bezhotovostné nadobúdanie tovaru alebo platenie mýtneho a využívanie dielenských výkonov a služieb, ako aj ostatných výkonov u zmluvných partnerov žalobkyne, a to tak v Slovenskej republike, ako aj v zahraničí. Konkrétne práva a povinnosti zmluvných strán vyplývali zo Všeobecných obchodných podmienok (ďalej „VOP“), s ktorými žalovaná súhlasila. Žalovaná prostredníctvom DKV

kariet uskutočňovala bezhotovostné úhrady za čerpané pohonné hmoty u zmluvných partnerov žalobkyne, úhrady poplatkov za používanie pozemných komunikácií (mýtne) a úhrady za servisné služby u zmluvných partnerov žalobkyne. Bezhotovostné úhrady za tovar a služby žalobkyňa následne pravidelne vyúčtovala žalovanej jednotlivými faktúrami zasielanými žalovanej spoločne s tzv. súhrnnými faktúrami. Pre meškanie žalovanej s úhradami súhrnných faktúr žalobkyňa listom z 30.4.2013 zmluvný vzťah vypovedala. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť. Nepopierala uzatvorenie zmluvy so žalobkyňou ani využívanie kariet, ale s poukazom na čl. 22 zmluvy namietala vecnú a miestnu príslušnosť slovenského súdu na konanie a rozhodovanie vo veci samej. Podľa nej bola daná príslušnosť súdu v Düsseldorfe a v zmysle čl. 21 VOP bolo pre predmetný zmluvný vzťah sporových strán dohodnuté právo Nemeckej spolkovej republiky (ďalej „BRD“) ako rozhodné právo, ktoré nepoznala a nevedela tak posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa vo VOP určila, že má právo zvoliť si právo, ktorým sa právny spor zmluvných strán bude riadiť. Tiež určila, že príslušnosť súdu v Düsseldorfe je daná vtedy, ak je zákazník DKV obchodníkom alebo právnickou osobou podľa verejného práva alebo verejnoprávnou inštitúciou (čo nebol tento prípad) a výlučným súdom je súd v Düsseldorfe vtedy, ak je v DKV v súdnom spore žalovaný, ale v prípade žaloby DKV proti zákazníkovi DKV platí voliteľne (teda nie výlučne) okrem iných zákonných sídiel súdu. V konaní nebolo sporné, že ide o cezhraničný spor podnikateľských subjektov - právnických osôb členských štátov EÚ, pri ich podnikateľskej činnosti. Súd konštatoval, že voľba právneho poriadku, ktorým sa má zmluva spravovať, má byť výsledkom konsenzu zmluvných strán. Pokiaľ bola táto voľba zakotvená vo VOP, obsah ktorých stanovila iba jedna zmluvná strana (žalobkyňa) a druhá zmluvná strana (žalovaná) nemala možnosť tento obsah žiadnym spôsobom ovplyvniť, nebolo možné dospieť k záveru, že zmluvné strany si právny poriadok zvolili, a teda, že došlo k voľbe rozhodného práva. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodným právom tu je právo Slovenskej republiky, a to podľa Rím I. Zároveň s poukazom na čl. 4 bod 4, čl. 63 písm. a/ Brusel I bis ustálil, že je príslušným súdom na prejednanie a rozhodnutie veci s poukazom na skutočnosť, že žalovaná mala v čase konania sídlo v obci Veľké Kostoľany, ktoré patria do obvodu Okresného súdu Piešťany. Zo súhrnných faktúr predložených žalobkyňou súd prvej inštancie zistil, že celková žalovanou neuhradená cena dodaných tovarov/služieb predstavovala 17.258,59 eur. V uzatvorenej zmluve sporové strany dostatočne určili predmet svojich záväzkov; zmluva umožňovala žalovanej bezhotovostne nadobúdať tovary/služby, ktorých cena bola následne zúčtovaná spôsobom stanoveným vo VOP, pričom bol určený aj čas plnenia. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa svoje zmluvné povinnosti voči žalovanej splnila a že žalovaná svoju povinnosť zaplatiť vyúčtovanú cenu tovarov a služieb žalobkyni podľa VOP nesplnila, resp. splnila iba sčasti. Žalobkyňa tak mala právo na úroky z omeškania v zmysle ustanovení . Keďže z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žaloba bola podaná v celom rozsahu dôvodne, a to nielen čo do žalovanej sumy (istiny), ale aj čo do úrokov z omeškania (ktoré žalobkyňa sčasti kapitalizovala sumou 2.250,49 eur), žalobe v celom rozsahu vyhovel. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. , , a (ďalej len „“), vecne úspechom žalobkyne v plnom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala včas odvolanie žalovaná s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a na nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila ust. , , , . Mala za to, že vo veci rozhodoval nepríslušný súd, ktorý na vec aplikoval nesprávny právny poriadok. V danej veci nie je daná vecná a ani miestna príslušnosť slovenského súdu s ohľadom na čl. 22 VOP, podľa ktorého je na prejednanie sporov z obchodného styku medzi žalobkyňou a žalovanou daná príslušnosť súdu v Düsseldorfe. Bolo tak vylúčené aplikovať na daný spor Brusel I bis. V zmysle čl. 21 Všeobecných obchodných podmienok bolo pre predmetný zmluvný vzťah medzi žalovanou a žalobkyňou dohodnuté ako rozhodné právo právny poriadok SRN. Nebolo jej zrejmé, ako mohol súd dospieť k záveru, že zmluvné strany si rozhodné právo nedohodli v súlade s nariadením Rím I, keď to z textu VOP jednoznačne vyplýva. Za nepochopiteľné považovala konštatovanie súdu, že zmluvné strany sa nedohodli na rozhodnom práve, keďže voľba práva má byť iba súčasťou VOP. Tak žiadosť o DKV kartu, ako aj jej prílohy, na tieto VOP výslovne odkazujú, a to s textom, že sú stranami uznané ako platné. Celý text VOP odkazuje na právo SRN. Nebol vykonaný jediný dôkaz smerujúci k zisteniu a aplikácii nemeckého právneho poriadku, pričom súd rozhodol (bez ohľadu na text týchto Všeobecných obchodných podmienok), že rozhodné právo je právo Slovenskej republiky. Nakoľko na daný záväzkovoprávny vzťah sa vzťahuje právo SRN, ktoré nie je

žalovanej známe, bolo potrebné cudziu právnu úpravu zistiť, inak nie je možné požadovať od žalovanej relevantné vyjadrenie k uplatnenému nároku.

3. Žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Právomoc a príslušnosť posúdil súd prvej inštancie správne. Čl. 22 VOP dáva žalobkyni možnosť viesť spor rovnako pred súdom v Düsseldorfe, ako aj pred súdom príslušným zo zákona. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď otázku právomoci a príslušnosti posudzoval podľa Brusel I bis. Vo vzťahu k námietke žalovanej týkajúcej sa rozhodného práva uviedla, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že sa právny vzťah riadi právom Slovenskej republiky, aj keď z iných dôvodov. V zhode so žalovanou mala za to, že v čl. 21 VOP je obsiahnutá jednoznačná dohoda zmluvných strán o rozhodnom práve, a preto nesúhlasila so súdom prvej inštancie, že k voľbe rozhodného práva nedošlo. Podľa čl. 21 VOP si strany zvolili právo Spolkovej republiky Nemecko, súčasne sa však dohodli, že v prípade právneho sporu má žalobca právo zvoliť za základ právo platné v krajine zákazníka, v tomto prípade slovenské právo. V súlade s týmto dojednaním potom žalobkyňa v žalobe uplatňoval právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa . Právny vzťah sa riadi slovenským právom, preto ani nebolo potrebné zisťovať obsah práva SRN. Žalovaná žiadne konkrétne skutočnosti týkajúce sa právneho vzťahu v priebehu konania nenamietala, aj vo svojom odvolaní iba uvádza, že jej nie je známy obsah nemeckého právneho poriadku, a preto sa nemohla účinne brániť. Žalovanej nič nebránilo, aby si obsah nemeckého právneho poriadku v prípade nutnosti zistila, keď navyše dobrovoľne pristúpila na dojednanie obsiahnuté v čl. 21 VOP a musela si byť teda vedomá, že môže byť aplikované aj nemecké právo. Mala za to, že z odvolania žalovanej, jej prístupu a procesných úkonov v priebehu konania je možné usudzovať, že jej cieľom sú obštrukcie a čo najdlhšie oddialenie nutnosti splnenia jej povinností.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), postupom bez odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny.

5. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že rozhodným právom v prejednávanej veci je právo slovenské a súčasne, že je príslušným súdom na prejednanie a rozhodnutie sporu a keďže skutočnosti tvrdené žalobkyňou vo vzťahu k uplatnenému nároku žalovaná v konaní nepopierala, súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.

6. Podľa čl. 21 VOP (Voľba práva) platí právo Spolkovej republiky Nemecko. Obchodné právo OSN (CISG) ako aj prípadné iné medzištátne dohody, aj po ich prevzatí do nemeckého práva, sa nepoužijú. V prípade právneho sporu má DKV právo zvoliť za základ právo platné v krajine zákazníka.

7. Podľa čl. 22 VOP (Sídlo súdu) sídlom pre všetky spory z obchodného spojenia - aj po jeho ukončení

- je Düsseldorf, pokiaľ je zákazník obchodníkom alebo právnickou osobou podľa verejného práva alebo verejnoprávnou inštitúciou. Toto sídlo súdu je výlučné pre všetky žaloby proti DKV; pre žaloby DKV proti zákazníkovi DKV platí voliteľne okrem iných zákonných sídiel súdu.

8. Podľa čl. 4 bod 1 Brusel I bis ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.

9. Podľa čl. 63 bod 1 Brusel I bis na účely tohto má obchodná spoločnosť alebo iná právnická osoba alebo združenie fyzických alebo právnických osôb bydlisko v mieste, kde má: a) registrované sídlo; b) ústredie alebo c) hlavné miesto podnikateľskej činnosti.

10. Podľa Brusel I bis výlučnú právomoc majú tieto súdy členského štátu bez ohľadu na bydlisko účastníkov: 1. v konaniach, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti, súdy členského štátu, v ktorom sa táto nehnuteľnosť nachádza. Avšak v konaniach, ktorých predmetom je nájom nehnuteľnosti na dočasné súkromné užívanie na dobu maximálne šesť za sebou nasledujúcich mesiacov, právomoc majú tiež súdy členského štátu, v ktorom má bydlisko žalovaný, za predpokladu, že nájomca je fyzická osoba a že prenajímateľ a nájomca majú bydlisko v tom istom členskom štáte; 2. v konaniach, ktorých predmetom je platnosť založenia, neplatnosť alebo zánik obchodných spoločností alebo iných právnických osôb alebo združení fyzických a právnických osôb, alebo platnosť rozhodnutí ich orgánov, súdy členského štátu, v ktorom má spoločnosť, právnická osoba alebo združenie sídlo; sídlo súd určí podľa vlastných noriem medzinárodného práva súkromného; 3. v konaniach, ktorých predmetom je platnosť zápisov do verejných registrov, súdy členského štátu, v ktorom sa vedie register; 4. v konaniach týkajúcich sa registrácie alebo platnosti patentov, ochranných známok, priemyselných vzorov alebo iných obdobných práv, ktoré sa musia registrovať alebo pri ktorých sa musí žiadať o ochranu, a to bez ohľadu na to, či je táto otázka predmetom žaloby alebo obrany proti žalobe, súd členského štátu, v ktorom sa žiadosť o registráciu alebo ochranu podala, v ktorom sa registrácia alebo ochrana poskytli, alebo v ktorom sa podľa právneho nástroja Únie alebo medzinárodného dohovoru za poskytnuté považujú. Bez toho, aby bola dotknutá právomoc Európskeho patentového úradu podľa Dohovoru o udeľovaní európskeho patentu podpísaného 5. októbra 1973 v Mníchove, súdy každého členského štátu majú výlučnú právomoc v konaniach týkajúcich sa registrácie alebo platnosti akéhokoľvek európskeho patentu udeleného tomuto členskému štátu; 5. v konaniach týkajúcich sa výkonu rozsudku súdu členského štátu, v ktorom sa rozsudok vykonal alebo sa má vykonať.

11. Podľa čl. 25 bod 1 Brusel I bis, ak sa účastníci zmluvy bez ohľadu na svoje bydlisko dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy, pokiaľ dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského štátu vecne neplatná. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. Dohoda o voľbe právomoci musí byť buď: a) písomná, alebo písomne potvrdená; b) vo forme, ktorá je v súlade s praxou, ktorú medzi sebou zaviedli účastníci zmluvy, alebo c) v medzinárodnom obchode vo forme, ktorá je v súlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú byť účastníkom zmluvy známe, a ktorá je v takomto obchode dobre známa a pravidelne dodržiavaná účastníkmi, ktorí uzatvorili zmluvu typickú pre daný obchodný vzťah.

12. Námietka žalovanej ohľadom nedostatku právomoci súdu prvej inštancie prejednať a rozhodnúť spor dôvodná nebola. Súd prvej inštancie správne postupoval podľa Brusel I bis a svoju právomoc správne vyvodil z čl. 4 bod 1 v spojení s čl. 63 bod 1 písm. a/ tohto . K tomuto odvolací súd dodáva, že niet pochýb o tom, že v čl. 22 VOP je obsiahnutá dohoda o voľbe právomoci súdu v Düsseldorfe (pokiaľ je zákazník obchodníkom alebo právnickou osobou podľa verejného práva alebo verejnoprávnou inštitúciou) s tým, že právomoc tohto súdu je výlučná v prípade žalôb podaných proti DKV (žalobkyni). Zároveň však čl. 22 VOP obsahuje v súlade s čl. 25 bod 1 Brusel I bis výnimku pre žaloby DKV proti zákazníkovi DKV, kde popri súde v Düsseldorfe má tiež právomoc súd so sídlom určeným podľa zákona. Keďže sa jedná o cezhraničný spor medzi podnikateľskými subjektmi, ktoré majú sídlo v členských štátoch EÚ, niet pochýb o tom, že právomoc súdu členského štátu (v prípade alternatívy dojednanej v čl. 22 VOP veta za bodkočiarkou) sa určí na základe Brusel I bis, ktoré je prostriedkom harmonizácie a unifikácie kolíznych ustanovení vnútroštátneho práva upravujúceho inštitút justičnej právomoci v rámci členských štátov EÚ. Zároveň je potrebné poznamenať, že v predmetnom spore sa nejedná o prípad výlučnej právomoci v zmysle čl. 24 cit. . Na základe uvedeného, súd prvej inštancie bol teda oprávnený prejednať a rozhodnúť spor s cudzím (medzinárodným) prvkom pod svojou jurisdikciou, teda podľa procesných predpisov Slovenskej republiky .

13. Podľa čl. 3 bod 1 Rím I zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.

14. Podľa čl. 3 bod 5 Rím I existencia a platnosť dohody zmluvných strán o voľbe rozhodného práva sa posudzuje podľa ustanovení článkov 10, 11 a 13.

15. Nedôvodnou bola i námietka žalovanej, že súd prvej inštancie aplikoval na prejednávanú vec nesprávny právny poriadok. Súd prvej inštancie mal za to, že voľba právneho poriadku, ktorým sa má zmluva spravovať, nebola výsledkom konsenzu zmluvných strán, nakoľko bola zakotvená vo VOP, obsah ktorých stanovila iba jedna zmluvná strana (žalobkyňa) a druhá zmluvná strana (žalovaná) nemala možnosť tento obsah žiadnym spôsobom ovplyvniť, preto nedošlo k voľbe rozhodného práva. Preto rozhodné právo určil podľa Rím I. Žalovaná i žalobkyňa zhodne tvrdili, že v čl. 21 VOP je obsiahnutá jednoznačná dohoda zmluvných strán o rozhodnom práve, a preto nesúhlasili so súdom prvej inštancie, že k voľbe rozhodného práva nedošlo.

16. Podľa názoru odvolacieho súdu z čl. 21 VOP vyplýva jednoznačná voľba rozhodného práva pre danú zmluvu uzavretú medzi stranami, a to práva Nemeckej spolkovej republiky, pričom v prípade právneho sporu mala žalobkyňa (DKV) právo zvoliť za základ právo platné v krajine zákazníka. I napriek skutočnosti, že táto voľba je zahrnutá vo všeobecných obchodných podmienkach, žalovaná s týmito obchodnými podmienkami bezvýhradne súhlasila (čo vyplýva aj z podpísania predmetných VOP žalovanou) a uvedenú skutočnosť nespochybnila ani v odvolacom konaní. Z uvedeného možno jednoznačne vyvodiť, že vôľa žalovanej smerovala k tomu, aby sa VOP stali obsahom zmluvy, a tým pre obe strany záväznými. Aj napriek tomu, že jedna zo zmluvných strán vo VOP zaujíma dominantné (prípadne monopolné) postavenie, druhá strana nemusí takú zmluvu uzavrieť (a v tom sa prejavuje jej zmluvná voľnosť), ale ak zmluvu chce uzavrieť, musí pristúpiť na jej obsah, ktorý je vopred jednostranne určený prvou stranou (napr. vo formulári). Z uvedeného vyplýva, že ak žalovaná sama dobrovoľne vstúpila do zmluvného vzťahu so žalobkyňou, pričom výslovne súhlasila i s podmienkami formulovanými vo VOP, vrátane ich čl. 21, je pre ňu tento článok záväzný aj v tej časti, že v prípade sporu má žalobkyňa (DKV) právo zvoliť za základ právo platné v krajine zákazníka. V danom prípade preto súd prvej inštancie správne aplikoval právny poriadok Slovenskej republiky, i napriek tomu, že rozhodné právo určil podľa Rím I. Predmetný článok VOP je navyše podľa názoru odvolacieho súdu v prospech zákazníka (žalovanej), keďže v prípade sporu sa zmluvný vzťah nemusí riadiť právnym poriadkom, ktorého obsah nepozná (čo i namietala).

17. Vzhľadom na uvedené, keďže žalovaná žiadne konkrétne vecné alebo právne námietky vo vzťahu k uplatnenému nároku vo veci samej v konaní neuplatnila, bol postup súdu prvej inštancie, ktorý po zistení svojej právomoci a rozhodného práva žalobe v celom rozsahu vyhovel, správny. 18. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovanej neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalovanej z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Všetky skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu spisu boli riadne uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal.

19. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

20. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho a odvolaním nespochybneného rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania.

21. Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa a v spojení s tak, že procesne plne úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v plnej výške. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

23. Písomné vyhotovenie rozhodnutia vypracovala členka senátu JUDr. Erika Tischlerová.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.