Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-17-2021.pdf
PDF · 147.6 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/17/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členov senátu JUDr. Ivety Anderlovej a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobcu p2 invest s.r.o., so sídlom Jána Hollého 891/2, Trenčín, IČO: 47 992 701, zastúpeného Advokátskou kanceláriou KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Kpt. Jaroša 1312/29, Trenčín, IČO: 47 256 907, proti žalovanému Z. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. X/XX, E. B., zastúpenému JUDr. Jurajom Žuchom, advokátom so sídlom v Bratislave, Ventúrska 7, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 23C/27/2018 - 106 zo dňa 22. októbra 2020 takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť vypratať byt č. XX vo vchode č. X na 8. poschodí bytového domu súp. č. XX, postavenom na parc. C KN č. 1174 a príslušný spoluvlastnícky podiel 80/4816 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu, nachádzajúce sa v k. ú. Nová Dubnica, obec Nová Dubnica, okres Ilava, zapísané na LV č. XXXX Okresného úradu Ilava, katastrálny odbor (ďalej aj len „byt“), a odovzdať ich žalobcovi do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že žalobca je výlučným vlastníkom bytu, ktorý nadobudol 19.05.2017 na základe dobrovoľnej dražby. Žalobca a žalovaný uzavreli dňa 01.06.2017 nájomnú zmluvu a jej predmetom bol nájom bytu (ďalej aj len „nájomná zmluva“ alebo „zmluva“). Podľa čl. 1, bod. 1.7 zmluvy bola táto uzatvorená podľa zákona č. 98/2014 Z. z. o krátkodobom nájme, a to v zmysle čl. 2, bod 2.1 na dobu určitú od 01.06.2017 do 30.11.2017. Podľa čl. 3, bod 3.1 zmluvy sa nájomca zaviazal platiť prenajímateľovi mesačne sumu 250,- eur. Táto suma predstavuje súčet odplaty za užívanie bytu a zároveň odplaty za služby (plnenia) poskytované s užívaním bytu (energie), ďalej v texte označované ako „nájomné“. Podľa čl. 3.2 zmluvné strany sa dohodli že odplata za užívanie bytu je 0,- eur mesačne a mesačné paušálne náklady na prevádzku bytu a spotrebu plynu, elektrickej energie, dodávku tepla a TÚV, KTV, vodné a stočné je 250,- eur. Súčasťou nájomnej zmluvy bol aj preberací protokol podpísaný oboma zmluvnými stranami dňa 01.06.2017. Listom zo dňa 20.02.2018 žalobca vypovedal nájomnú zmluvu z dôvodu neplatenia nájmu a z dôvodu zaniknutia nájomnej zmluvy. Z relácie pošty vyplýva, že zásielka bola vrátená odosielateľovi (žalobcovi) dňa 22.03.2018. Žalobca následne listom zo dňa 30.04.2018 vyzval žalovaného na vypratanie bytu v lehote 14 dní od dourčenia výzvy. Podľa doručenky bola zásielka prevzatá žalovaným dňa 15.05.2018. Žalovaný uzatvoril dňa 19.07.1996 manželstvo so S. D., rodenou Y., a z manželstva pochádza dcéra P. D., narodená XX.XX.XXXX. S. A. D. sa narodil XX.XX.XXXX, adresa bydliska A. E. B.. Dňa 02.06.2017 bola medzi žalobcom a P. D. a sprostredkovateľom RADO Reality Group, s.r.o., uzatvorená dohoda o rezervácii nehnuteľnosti,
ktorej predmetom bol uvedený byt. Podľa čl. 1 bod 1.2 tejto dohody sa budúci predávajúci (žalobca) a budúci kupujúci (P.a D.) zaviazali, že najneskôr do 02.11.2017 uzatvoria zmluvu o prevode vlastníctva predmetného bytu, ktorá bude spĺňať všetky náležitosti potrebné na to, aby na jej základe nadobudol budúci kupujúci k nehnuteľnostiam vlastnícke právo. Podľa bodu 1.3 dohody je celková kúpna cena za predmetný byt 62 200,- eur. Podľa bodu 1.4 prvú časť kúpenej ceny vo výške 2 000,- eur budúci kupujúci budúcemu predávajúcemu uhradil do peňažnej úschovy sprostredkovateľovi, a to v hotovosti pri podpise tejto dohody. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 126 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Súd uviedol, že žalobca sa ako vlastník bytu domáhal ochrany svojho vlastníckeho práva vyprataním bytu. Podmienkou úspešnosti takejto (vindikačnej) žaloby je, že vec sa nenachádza vo faktickej moci vlastníka, ale v moci žalovaného, ktorý predmetnú vec odmieta vydať, má ju u seba a zadržiava ju protiprávne. Vlastník musí preukázať existenciu vlastníckeho práva, oprávnenej držby alebo detencie k veci, o vydanie ktorej žiada. Predmetom tohto konania je vypratanie bytu, ktorého vlastníkom sa stal žalobca na základe osvedčenia o vykonaní dobrovoľnej dražby 19.05.2017 sp. zn. N 794/17, NCRIs 17342/17, ktorá skutočnosť vyplýva z LV č. XXXX. Vlastnícke právo žalobcu k bytu nebolo v konaní sporné. Napriek tomu však žalobca nemôže byt užívať z dôvodu jeho užívania žalovaným. V konaní bolo preto potrebné vyriešiť otázku, či žalovaný užíva predmetný byt na základe právneho dôvodu. Vo vzťahu k nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, ktorú namietal žalovaný z dôvodu, že žalobca mal okrem žalovaného žalovať aj ďalšie osoby bývajúce v predmetom byte, súd uviedol, že s názorom žalovaného sa nestotožnil. Ako vyplýva z ustálenej rozhodovacej činnosti súdov, v konaní o vypratanie bytu, aj keď v byte žijú viaceré osoby, nejde o procesné spoločenstvo, a teda je na žalobcovi, voči ktorému z týchto osôb žalobu uplatní (pozri napr. rozhodnutie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/42/2016, kedy k rovnakým záverom dospel tak prvostupňový ako aj odvolací súd za skoro totožného skutkového stavu, keď byt neoprávnene užívala nielen žalovaná ale aj jej manžel, plnoletá dcéra a vnučka). Uvedený záver možno taktiež jednoznačne vyvodiť aj z rozhodnutia zverejneného pod R 14/1978, ktorého právna veta znie „rozsudok, ktorý ukladá manželovi, aby sa z bytu vysťahoval, možno vykonať aj proti jeho manželke (manželovi), ak bývajú v byte obidvaja, a ak nedošlo k rozvodu manželstva.“. Z nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu vyplýva, že odplata za užívanie bytu žalovaným bola dohodnutá vo výške 0,- eur. Z obsahu nájomnej zmluvy teda vyplýva, že bola uzatvorená bezodplatne na dobu do 30.11.2017. Právny inštitút nájmu predstavuje prenechanie veci nájomcovi do dočasného užívania. Nájomná zmluva je nominátnym zmluvným typom upraveným v Občianskom zákonníku, predstavuje dvojstranný konsenzuálny právny úkon, ktorý kreuje právny vzťah medzi nájomcom a prenajímateľom a vymedzuje ich základné práva a povinnosti. Zákonodarca deklaruje, že každý právny úkon musí spĺňať predpísané náležitosti. V prípade opaku sankciou je neplatnosť. Pre každú nájomnú zmluvu je charakteristické užívanie veci a branie úžitkov, dočasnosť, určenie predmetu a odplatnosť. Esenciálnymi náležitosťami nájomnej zmluvy sú najmä exaktná špecifikácia predmetu nájomnej zmluvy, dĺžka trvania nájmu a výška nájomného. V prípade, že takáto zmluva neobsahuje predmetné náležitosti, je podľa § 37 Občianskeho zákonníka neplatná. Charakteristickým znakom nájmu je jeho odplatnosť. Odplata nemusí spočívať iba v peňažnom vyjadrení, ale môže byť určená akýmkoľvek iným plnením, ktoré je možné vyjadriť v peniazoch. Ak tento definičný znak chýba, nemôže ísť o platnú nájomnú zmluvu. Užívanie veci bez odplaty pre účely jeho právnej kvalifikácie nemôže v žiadnom prípade znamenať nájom. Z obsahu predmetnej zmluvy jednoznačne vyplýva, že strany dohodli ako odplatu za užívanie bytu sumu vo výške 0,- eur. Takéto vymedzenie odplaty podľa názoru súdu jednoznačne charakterizuje jej bezodplatnosť. Medzi žalovaným a žalobcom nevznikol platný nájomný vzťah. Ak zodpovedá uzavretá zmluva určitému (výslovne upravenému) zmluvnému typu - nájomnej zmluve, je už z tohto dôvodu vylúčené posudzovať takto uzavretú zmluvu ako zmluvu iného zmluvného typu, prípadne ako zmluvu inominátnu (§ 51 OZ) len preto, že v nej chýba určitá obligatórna náležitosť predpísaná pre daný zmluvný typ. Takto uzavretú zmluvu nie je možné posúdiť ani ako zmluvu o výpožičke podľa § 659 OZ len na základe všeobecného porovnania znenia zmluvy s formálnymi znakmi uvedeného zmluvného typu upraveného v zákone. Pre úplnosť však súd dodáva, že aj keby uzavretá zmluva bola zmluvou o výpožičke, vznikla by žalovanému na základe žiadosti žalobcu (o vypratanie predmetného bytu) povinnosť predmet výpožičky vrátiť. V tejto súvislosti súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu z 18.09.2019 sp. zn. 8Cdo/11/2019. Na základe uvedeného je nevyhnutné prijať záver, že predmetná nájomná zmluva nie je titulom, ktorý by žalovaného oprávňoval užívať predmetný byt. Vo vzťahu k dohode o rezervácii nehnuteľnosti zo dňa 02.06.2017 súd uviedol, že v prípade, ak sa P.a D. (ako osoba, ktorá nie je stranou predmetného konania) domnieva, že jej na základe tejto dohody vznikli určité majetkové nároky, je potrebné si ich uplatniť samostatnou žalobu. Uvedená dohoda o rezervácii vlastnícke právo žalobcu žiadnym spôsobom nespochybňuje. Taktiež z nej nie je možné v súčasnosti žiadnym spôsobom vyvodiť užívacie právo predmetného bytu pre P.u D. a ani pre žalovaného. V prípade, že predchádzajúcou vlastníčkou predmetného bytu bola P.
D. a žalovaný od nej odvodzoval právo bývania, prevodom jej vlastníckeho práva (a teda zánikom jej vlastníckeho práva) zaniklo aj odvodené právo bývania žalovaného. Vo vzťahu k tvrdenému uzatvoreniu „nejakého zmluvného vzťahu“ medzi P. D. a žalovaným súd uviedol, že uzatvorenie zmluvy, ktorá by mala vplyv na výsledok tohto konania, nebolo v konaní preukázané. Počas celého konania žalovaný riadne nešpecifikoval o akú konkrétnu zmluvu by sa malo jednať, ako ani jej obsah. Žiadnu takúto zmluvu ani nepredložil. Naviac, existenciu takejto zmluvy začal tvrdiť až na prvom pojednávaní dňa 30.07.2020, teda skoro po dvoch rokoch, čo mu bola doručená žaloba (24.08.2018), pričom v prípade, že by takáto zmluva existovala, musel mať o nej vedomosť už od počiatku nielen súdneho konania, ale už aj v čase prevodu vlastníckeho práva k predmetnému bytu. Taktiež v prípade, že žalobca vstúpil do tohto „nejakého zmluvného vzťahu“ medzi žalovaným a jeho dcérou (ako to tvrdí žalovaný), nie je potom zrejmé, z akého dôvodu bola uzatváraná nová nájomná zmluva zo dňa 01.06.2017 medzi stranami sporu. Súd k uvedeným skutočnostiam P.u D. nevypočul, nakoľko len jej samotnou výpoveďou (bez ďalšieho) by táto skutočnosť preukázaná nebola (zostala by naďalej len v rovine tvrdení). Žalovaný počas celého konania nepredložil žiadne listinné dôkazy na podporu týchto tvrdení (napr. výpisy z účtov že dcére žalovaného všetci traja ďalší rodinný príslušníci v relevantnej dobe platili nájom, prípadne akékoľvek iné, ďalšie dôkazy). Len samotná výpoveď uvedenú skutočnosť nepreukáže obzvlášť keď žalobca v plnom rozsahu uvedené poprel, t. j. poprel akúkoľvek svoju vedomosť o tom, že by mal vstupovať do predchádzajúcich nájomných (prípadne akýchkoľvek ďalších) vzťahov, ako aj skutočnosť že by mu žalovaný bol o predchádzajúcich nájomných (prípadne akýchkoľvek ďalších) vzťahoch povedal. V tejto časti súd poukazuje na koncentráciu konania, kedy v prípade že takéto nájomné zmluvy existovali, o nich musel mať žalovaný vedomosť a nič mu nebránilo dôkazy na ich preukázanie navrhnúť (t. j. nejedná sa o skutočnosť ktorá by strane nebola známa a vyšla najavo až počas konania). Vo vzťahu k súdom prvej inštancie vydaným platobným rozkazom sp. zn. 14Csp/117/2018 zo dňa 22.07.2019 a sp. zn. 12Csp/74/2019 zo dňa 04.11.2019 súd uviedol, že súhlasí s tým, že žalovaný je v konaní pasívne vecne legitimovaný. Na druhej strane však len samotné vydanie platobného rozkazu neznamená záväzné vyriešenie otázky charakteru priznaného peňažného plnenia, naviac keď mohlo byť považované za plnenie z neplatného právneho úkonu, t. j. za bezdôvodné obohatenie vo výške bežného (obvyklého) nájomného. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o platobný rozkaz, je z neho možné zistiť výšku plnenia, nie charakter tohto plnenia. Na základe uvedených skutočností je nepochybné, že v súčasnosti predmetný byt žalovaný užíva bez právneho dôvodu a tým neoprávnene zasahuje do vlastníckeho práva žalobcu, ktorý sa dôvodne domáha vydania veci patriacej do jeho vlastníctva a keďže sa jedná o nehnuteľnosť, správne bola podaná žaloba o vypratanie nehnuteľnosti, ktorej súd v celom rozsahu vyhovel. Súd však považoval za dôvodné určiť dlhšiu lehotu na plnenie, a to s poukazom na charakter uloženej povinnosti, aby žalovaný mal primeranú lehotu na to, aby sa mohol postarať o prípadné iné bývanie alebo zabezpečiť miesto na uloženie veci, na čo považoval súd dostatočnú lehotu 60 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal ich plnú náhradu.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 365 ods. 1 písmeno b), d) a g) CSP a navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konania. Žalovaný namietal arbitrárnosť a neodôvodnenosť napadnutého rozsudku. Uviedol, že má právo ako strana sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a poukázal na rozhodnutie ESĽP. Podľa žalovaného súd nemôže rozhodnúť o vyprataní nehnuteľnosti len na základe preukázaného vlastníckeho práva žalobcu k predmetnej nehnuteľnosti, ktoré žalovaný ani nespochybňoval. Súd viac ako dva roky od podania žaloby neriešil predbežnú otázku platnosti zmluvy o krátkodobom nájme bytu zo dňa 01.06.2017. Absolútna neplatnosť zmluvy o krátkodobom nájme zo dňa 01.06.2017 sa preukázala až na pojednávaní konanom dňa 30.07.2020, a to na základe vyjadrenia žalovaného. Bolo povinnosťou súdu skúmať aj skutočnosť, či žalovaný svoj nárok na užívanie predmetnej nehnuteľnosti neopiera o iné právo, ktoré mu umožňuje odoprieť vydanie veci, resp. právo užívať predmetný byt. Tvrdenie žalobcu sa totižto opieralo o skutočnosť, že nájomná zmluva o krátkodobom nájme zo dňa 01.06.2017 bola uzatvorená na dobu určitú do 30.11.2017 a teda dňa 01.12.2017 začal žalovaný užívať predmetnú nehnuteľnosť bez právneho dôvodu. Tento dôvod ale súd nemohol prijať na základe preukázateľnej absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy o krátkodobom nájme zo dňa 01.06.2017. Nie je zrejmé, ako sa súd vysporiadal s otázkou, na základe akého právneho titulu žalovaný užíval nehnuteľnosť. Táto skutočnosť je dôležitá na zistenie skutkového stavu, či žalovaný mohol odoprieť odovzdanie predmetného bytu žalobcovi. Z doteraz vykonaného dokazovania je zrejmý aj predpoklad, že medzi žalobcom a žalovaným mohol vzniknúť tzv. „zastretý
právny úkon“, ktorý odôvodňoval užívanie nehnuteľnosti bez riadne uzatvorenej nájomnej zmluvy. Súd mal podľa žalobcu konanie o vypratanie nehnuteľnosti zastaviť ako navrhoval žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 22.09.2020, alebo ak mal iný názor, bol povinný na riadne objasnenie skutkového stavu vykonať dokazovanie, či užívanie nehnuteľnosti je zákonné na základe budúcej kúpnej zmluvy a platieb vo forme čiastkovej úhrady kúpnej ceny a nie nájmu za prenájom, alebo užívanie nehnuteľnosti je zákonné na základe zmluvy o výpožičke, alebo užívanie nehnuteľnosti je zákonné v zmysle nájomného vzťahu podľa Občianskeho zákonníka, alebo užívanie nehnuteľnosti žalovaným je zákonné na základe zmluvného vzťahu s P.ou D., alebo nedošlo k ústnej dohode medzi žalobcom a užívateľmi predmetného bytu. Vyššie uvedené skutočnosti by boli práve preukázané aj výpoveďami navrhovaných svedkov zo stany žalovaného. Skúmanie týchto skutočností je dôležité aj na posúdenie, či žalobca vôbec podal žalobu o vypratanie včas. Túto relevantnú skutočnosť súd vôbec neskúmal. Súd vo veci riadne nevypočul samotného žalovaného, odvolával sa iba na písomné tvrdenia žalovaného ešte pred zistením absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy o krátkodobom nájme zo dňa 01.06.2017. Arbitrárnosť konania súdu žalovaný vidí aj v tom, že súd sa opieral iba o žalobné podanie bez jediného vypočutia navrhovaných svedkov a dokonca bez vypočutia procesnej strany žalovaného. Takto zistený skutkový stav nemôže obstáť a žalovaný v samotnom rozhodnutí vidí iba „flagrantné zbavenie sa povinnosti súdu riadne zistiť skutkový stav a rozhodnúť vo veci nestranne a v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania“. Žalovaný sa nestotožňuje ani s právnym názorom súdu, že hovoril iba o uzatvorení „nejakého zmluvného vzťahu“ medzi navrhovanou svedkyňou P.ou D. a žalovaným, resp. žalovaným a jeho manželkou. Skutkový stav pri tomto tvrdení by bol náležite objasnený vypočutím navrhovanej svedkyne P.e D.. Súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že P.a D. uzatvorila kúpnu zmluvu s predávajúcim Z. O. na kúpu predmetného bytu, a to dňa 13.02.2012. Od tejto kúpy mal užívacie právo na byt aj žalovaný a jeho manželka, a to na základe dohody s P. D., pričom bol aj riadne platený nájom za užívanie bytu na účet P. D.. Žalovaný mal byt reálne v dispozičnom práve od roku 2012. Z vyjadrenia žalovaného je zrejmé, že žiadal o zastavenie konania a v prípade, že súd konanie nezastaví, navrhoval vypočutie svedkov na zistenie skutkového stavu - dôvodu užívania predmetnej nehnuteľnosti. Tento dôvod užívania nehnuteľnosti je dôležitý lebo sa v súdnom konaní preukázala absolútna neplatnosť dôvodu, na ktorý sa odvolával samotný žalobca a na tomto dôvode trval dokonca aj pri prednese svojej záverečnej reči. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že v prípade platnosti nájomnej zmluvy o krátkodobom užívaní bytu zo dňa 01.06.2017, na ktorú sa stále odvoláva žalobca, by mu nevznikol nárok na bytovú náhradu. Po vykonaní dokazovania a zistení absolútnej neplatnosti zmluvy o krátkodobom užívaní bytu zo dňa 01.06.2017 bolo ale povinnosťou súdu v súlade s ustanovením § 5 ods. 1 zákona č. 189/1992 Zb. o úprave pomerov súvisiacich s nájmom bytov bytovými náhradami skúmať aj možné zabezpečenie bytovej náhrady zo strany žalobcu, podľa ktorého bytovú náhradu alebo prístrešie zabezpečí ten, v prospech koho sa byt vypratáva. Čo sa týka vyjadrenia súdu, že v tomto prípade nejde o procesné spoločenstvo, žalovaný pozná ustálenú súdnu prax a nerozporuje ju. Rozporuje len skutočnosť, že žalobca svoj žalobný návrh opiera o absolútne neplatnú nájomnú zmluvu o krátkodobom nájme bytu zo dňa 01.06.2017 uzavretú so žalovaným. Tento dôvod ale neexistuje a je nulitný ako to bolo aj potvrdené súdom. Súd neskúmal kto vlastne predmetný byt užíva, resp. či byt neužíva aj partner P.e D., ktorý nie je v žiadnom príbuzenskom pomere so žalovaným. Navrhovaným výsluchom by sa preukázala aj skutočnosť, kto vlastne byt užíva. Tieto skutočnosti mal ale riadne uviesť vo svojom žalobnom návrhu žalobca. V rámci hospodárnosti konania nie je povinnosťou súdu, aby validoval „zle podanú“ žalobu, a to obzvlášť v prípade, že aj po zistení, že žalobný návrh, ktorý sa skutkovo opiera o výpoveď nulitnej zmluvy o krátkodobom nájme zo dňa 20.02.2018, je tak samotne nulitný, pretože zákon nedovoľuje vypovedať zmluvu, ktorá neexistuje. Žalovaný rozporuje aj vyjadrenie súdu ku koncentračnej zásade, ktorá podľa názoru žalovaného nebola z jeho strany porušená. Je zrejmé, že žalovaný sa bránil najskôr procesnými dôvodmi a žiadal o zastavenie konania. Až v prípade, že by súd konanie nezastavil, navrhoval vykonať ďalšie dôkazy, ktoré by preukázali zákonnosť užívania predmetnej nehnuteľnosti, resp. jeho právo na náhradné bývanie. Súd sa mal riadne vysporiadať aj s predloženým dôkazom - zaplatením peňažnej čiastky vo výške 2 000,- eur na účet žalobcu zo strany P.e D. a zmluvy o rezervácií. Práve tieto skutočnosti by mohli byť práve tou dohodou a zastretým právnym úkonom, ktorý oprávňoval nielen žalovaného, ale aj iných reálnych užívateľov bytu na užívanie predmetného bytu, a súd mal povinnosť skúmať špekulačné konanie žalobcu, ktorý na súdnom konaní vyslovene povedal „že si nepamätá, že by takúto zmluvu o rezervácií uzavrel a prijal peňažné prostriedky“.
3. Žalobca k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie aplikoval materiálne poňatie právneho štátu, k čomu aj predložil správnu interpretáciu právnych noriem, ktoré v konaní aplikoval. Súd sa žiadnym spôsobom neodchýlil od ustanovení kogentnej povahy (keď označil nájomnú zmluvu
za absolútne neplatný právny úkon), no zároveň na miestach, kde to bolo potrebné, aplikoval a interpretoval právne normy v intenciách osobitného charakteru daného prípadu, pričom svoje rozhodnutie vyčerpávajúco odôvodnil. Súd danú vec nerozhodol len na základe osvedčenia vlastníckeho práva žalobcu, súd skúmal vec komplexne, čo odzrkadlil aj v odôvodnení rozsudku. Úplne a v logickej nadväznosti vyjadril, prečo aj v prípade vyslovenia absolútnej neplatnosti zmluvy je potrebné žalobe vyhovieť. Nie je tiež pravdou, že by sa neplatnosť nájomnej zmluvy preukázala na pojednávaní dňa 30.07.2020 na základe vyjadrenia žalovaného. Vyslovením názoru žalovaného, že je zmluva absolútne neplatným právnym úkonom, sa táto otázka stala v konaní k tomuto dátumu len spornou, nakoľko do 30.07.2020 procesná obrana žalovaného sa nezakladala na takomto tvrdení. Otázka platnosti či neplatnosti zmluvy bola zodpovedaná až v samotnom rozsudku, pričom však platnosť alebo neplatnosť zmluvy nemá vzhľadom k ďalším zisteným skutočnostiam žiadny vplyv na rozhodnutie súdu. Nebolo povinnosťou súdu, aby skúmal, či žalovaný neodvodzuje svoj nárok na užívanie nehnuteľnosti z iného práva. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že má iné užívacie právo k bytu, toto tvrdenie mohol a mal v konaní podložiť relevantnými dôkazmi. Je síce pravdou, že žalovaný po dvoch rokoch prebiehajúceho konania navrhol na pojednávaní vykonať dôkaz - výsluch svedkov, tento dôkaz však súd správne nevykonal, keďže žalovaný nedokázal jasne formulovať, čo by sa výsluchom týchto svedkov malo preukázať. Žalovaný len uviedol, že výsluchom týchto svedkov sa preukáže či tu neexistuje „nejaký iný právny vzťah...“. Takéto odôvodnenie navrhnutého dôkazu je absolútne neprijateľné a súd správne nevykonal dôkaz výsluch svedkov aj z dôvodu, že vo vzťahu k tvrdenému uzatvoreniu „nejakého zmluvného vzťahu“ medzi P.ou D. a žalovaným súd uviedol, že uzatvorenie zmluvy, ktorá by mala vplyv na výsledok tohto konania, nebolo v konaní preukázané. Počas celého konania žalovaný riadne nešpecifikoval o akú konkrétnu zmluvu by sa malo jednať, ako ani jej obsah. Žiadnu takúto zmluvu ani nepredložil. Naviac, existenciu takejto zmluvy začal tvrdiť až na prvom pojednávaní dňa 30.07.2020 a teda skoro po dvoch rokoch, čo mu bola doručená žaloba (24.08.2018), pričom v prípade, že by takáto zmluva existovala, musel mať o nej vedomosť už od počiatku nielen súdneho konania ale už aj v čase prevodu vlastníckeho práva k predmetnému bytu. Taktiež v prípade, že by žalobca vstúpil do tohto „nejakého zmluvného vzťahu“ medzi žalovaným a jeho dcérou (ako to tvrdí žalovaný) nie je potom zrejmé, z akého dôvodu bola uzatváraná nová nájomná zmluva zo dňa 01.06.2017 medi stranami sporu. Žalovaný teda počas celého konania netvrdil (až na pojednávaní 30.07.2020), že exituje nejaký iný právny vzťah, na základe ktorého by mohol nehnuteľnosť užívať, preto sa súd ani nemal dôvod zaoberať otázkou, na základe akého titulu nehnuteľnosť užíva. Obe sporové strany až do námietky neplatnosti zmluvy o krátkodobom užívaní bytu odvodzovali de facto práva a povinnosti práve od tejto zmluvy, i keď sa neskôr ukázala ako neplatná. V tejto súvislosti má žalobca za to, že pokiaľ je táto zmluva absolútne neplatná, žalovaný nemal užívacie právo k bytu nikdy, a žalobca mohol žiadať o jeho vypratanie v okamihu, kedy nadobudol vlastnícke právo k bytu. Žalovaný uviedol, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že medzi žalobcom a žalovaným mohol vzniknúť zastretý právny úkon, ktorý by odôvodňoval užívanie nehnuteľnosti bez riadne uzatvorenej nájomnej zmluvy. Podľa názoru žalovaného mal súd povinnosť vykonať dokazovanie, či je užívanie zákonné na základe budúcej kúpnej zmluvy a platieb vo forme čiastkovej úhrady kúpnej ceny alebo je zákonné na základe zmluvy o výpožičke alebo je zákonné na základe nájomnej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka alebo je zákonné na základe zmluvného vzťahu s P. D. alebo či nedošlo k ústnej dohode medzi žalobcom a užívateľom bytu. Tieto skutočnosti by sa podľa názoru žalovaného dali preukázať výsluchom navrhovaných svedkov. Žalovaný tiež uviedol, že v konaní mal byť vypočutý aj sám žalovaný. Tiež uviedol, že sa nestotožňuje s názorom súdu, že žalovaný hovoril iba o uzavretí „nejakého zmluvného vzťahu“ medzi P.ou D. a žalovaným, resp. žalovaným a jeho manželkou. Skutkový stav by bol náležite objasnený pri vypočutí navrhovanej svedkyne P. D.. K tomu žalobca uviedol, že už len zo samotného vyjadrenia žalovaného, teda ako podáva svoje tvrdenie: „je zrejmé...., že mohol“, je evidentné, že sa zo strany žalovaného jedná len o hypotetické možnosti, ktoré však nie sú žiadnym spôsobom preukázané a v samotnej podstate veci vo vzťahu k tomuto konaniu nie sú relevantné. Žalobca nevidí žiadny dôvod, prečo by mal súd skúmať, či je užívanie nehnuteľnosti zákonné na základe budúcej kúpnej zmluvy a platieb vo forme čiastkovej úhrady kúpnej ceny. Do konania nebola predložená ako dôkaz žiadna zmluva o budúcej zmluve na predmetnú nehnuteľnosť a rezervačná zmluva bola uzavretá na dobu určitú a nie je teda dôvod polemizovať o tom, či existuje alebo neexistuje takáto zmluva, pokiaľ žalobca tvrdí, že neexistuje a žalovaný ju nebol v konaní schopný predložiť. K tvrdeniu, že mal súd skúmať, či je užívanie nehnuteľnosti zákonné na základe zmluvy o výpožičke alebo nájomnej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, žalobca uviedol, že skúmať túto otázku je irelevantné a v zásade sa s ňou súd v napadnutom rozsudku vysporiadal. K tvrdeniu žalovaného, že je potrebné skúmať či užívanie nehnuteľnosti je zákonné na základe zmluvného vzťahu s P.ou D. žalobca uviedol, že akýkoľvek zmluvný vzťah z P.ou D. nebol žalovaným v rámci celého konania žiadnym spôsobom preukázaný. Žalovaný aj
napriek skutočnosti, že konanie trvalo viac ako 2 roky, nepredložil jediný dôkaz, ktorý by bol spôsobilý takýto zmluvný vzťah preukázať. V tejto súvislosti nemôže obstáť ani obrana žalovaného, ktorý tvrdí, že konanie malo byť zastavené, a len pre prípad, že by zastavené nebolo, navrhne ďalšie dôkazy. Každý má povinnosť na podporu svojich tvrdení predložiť relevantné dôkazy riadne a včas. Procesná taktika spočívajúca vo „vyčkávaní“ s predkladaním dôkazov je v príkrom rozpore s princípmi civilného sporového konania (najmä rýchlosťou, hospodárnosťou a koncentráciou konania). K tvrdeniu, že súd mal skúmať aj tú skutočnosť, či nedošlo k ústnej dohode medzi žalobcom a užívateľom bytu, žalobca uviedol, že takéto skúmanie by bolo absurdné. Žalobca predsa od samého začiatku zmluvného vzťahu so žalovaným odvodzoval práva a povinnosti od písomnej zmluvy, ktorú súd v konečnom dôsledku vyhodnotil ako neplatný právny úkon. Aký motív by musel žalobca mať, aby nad rámec tejto zmluvy osobitne dojednal ešte nejakú inú ústnu zmluvu so žalovaným? Tvrdenie žalovaného o tom, že by sa skutkový stav objasnil vypočutím svedkyne P. D., považuje žalobca za absurdné, pretože vzhľadom k listinným dôkazom, okolnostiam prípadu a jednotlivým súvislostiam nemožno predpokladať, že by takýto dôkaz - výsluch dcéry žalobcu priniesol nejaké relevantné skutočnosti, resp. nemožno ani len predpokladať, že by takáto výpoveď bola pravdivá a súd by v konečnom dôsledku na túto výpoveď (ako na nedôveryhodnú) ani neprihliadal. K skutočnosti, že nebola vypočutá strana sporu - žalovaný, žalobca uviedol, že takýto dôkaz žalovaný v konaní ani nenavrhol, pričom poukázal na to, že žalovaný bol prítomný na jednom pojednávaní a nič mu nebránilo v tom, aby navrhol vykonať výsluch, čo však neurobil. Ďalšieho pojednávania sa žalovaný už nezúčastnil. K tvrdeniu žalovaného o tom, že súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že P.a D. nadobudla vlastnícke právo od pána Z.ra O., a že žalovaný a jej ďalší rodinní príslušníci odvodzovali svoje užívacie právo od tejto kúpy, k čomu mali údajne P. D. platiť nájomné na jej bankový účet, žalobca uviedol, že takýto dôkaz mohol žalovaný v priebehu 2 roky trvajúceho konania kedykoľvek predložiť. Ako dôkaz na podporu tohto tvrdenia, ktoré je tvrdené až teraz v rámci odvolacieho konania, nebol predložený jediný dôkaz, preto nemožno na takúto obranu žalovaného prihliadať. K tvrdeniu žalovaného, že súd mal skúmať aj možnú povinnosť žalobcu na zabezpečenie bytovej náhrady, žalobca poukázal na to, že pokiaľ súd vyslovil absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy, pričom je zároveň zrejmé, že neexistuje žiadny právny titul, na základe ktorého by mal žalovaný právo nehnuteľnosť užívať, nevznikol medzi žalobcom a žalovaným žiadny nájomný vzťah, a teda žalobca ani nemá povinnosť zabezpečiť bytovú náhradu pre žalovaného. Keby žalobca a žalovaný boli vo vzťahu prenajímateľ a nájomca, na nárok žalovaného na bytovú náhradu by museli byť splnené minimálne podmienky, že žalovaný je z objektívnych dôvod v hmotnej núdzi a nájomný vzťah by musel byť uzavretý na dobu neurčitú alebo na dobu určitú, pričom nájomný vzťah sa skončil skôr než dohodnutá doba. V danom prípade žalovaný ani v tomto smere nepredložil žiadny dôkaz, preto nebol ani dôvod sa touto otázkou zaoberať. Žalovaný ďalej rozporuje aj vyjadrenie súdu o koncentračnej zásade, nakoľko má za to, že z jeho strany nebola porušená, keďže sa najskôr bránil procesnými dôvodmi a žiadal konanie zastaviť. Len pre prípad, že by súd konanie nezastavil navrhoval vykonať ďalšie dôkazy, ktoré by preukázali zákonnosť užívania predmetnej nehnuteľnosti, resp. právo žalovaného na náhradné bývanie. K tvrdeniu žalovaného, že nedošlo k porušeniu koncentračnej zásady z jeho strany žalobca poukázal na § 153 CSP, podľa ktorého treba uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany riadne a včas. Prostriedky procesného útoku a procesnej obrany nie sú uplatnené riadne a včas ak ich strana mohla predložiť už skôr. Je nepochybné, že všetky prostriedky procesnej obrany, ktoré žalovaný tvrdí, že ich mal v úmysle využiť, mohol predložiť kedykoľvek v priebehu konania, minimálne po prvom pojednávaní. Procesná taktika žalovaného však podľa názoru žalobcu spočívala v „naťahovaní“ súdneho konania v rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania. Neexistuje žiadny objektívny dôvod, pre ktorý by sa mal žalovaný spoliehať, či konanie bude zastavené alebo nie. Ak by bolo zastavené, samozrejme by ďalšie dôkazy predkladať nemusel, avšak načo sa žalovaný spoliehal pre prípad, že konanie zastavené nebude, nie je žalobcovi známe. Aj samotnému žalovanému musí byť z povahy civilného sporového konania zrejmé, že súd ho nebude po každom svojom procesnom úkone vyzývať, aby predložil dôkazy na podporu svojich tvrdení, ani mu nebude dopredu avizovať, aké rozhodnutie plánuje vydať. Pokiaľ žalovaný kladie vo svojom odvolaní enormný dôraz na materiálne ponímanie práva a potrebu vykladať ustanovenia zákona „e ratione legis“ (zo zmyslu zákona), je potom napadnuté rozhodnutie absolútne v súlade s takýmto ponímaním práva, je spravodlivé a racionálne. Nie je predsa možné, aby v právnom štáte bol rešpektovaný stav, kde sa vlastník nehnuteľnosti nemôže domôcť ochrany svojho vlastníckeho práva proti osobe (osobám), ktoré nezákonne okupujú jeho nehnuteľnosť, pričom neznášajú žiadne náklady, neplatia nájomné ani náklady spojené s užívaním bytu, pričom však vlastník tieto náklady znášať musí. Konanie žalovaného, resp. osôb, ktoré od neho odvodzujú svoje domnelé užívacie právo k nehnuteľnosti, je v rozpore s dobrými mravmi, nemôže a nesmie v právnom štáte požívať žiadnu právnu ochranu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdil v celom rozsahu a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ a g/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
5. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe a zaviazal žalovaného vypratať byt a odovzdať ho žalobcovi na tom právnom závere, že žalobca je vlastníkom bytu a žalovaný ho užíva bez právneho dôvodu, keďže nájomnú zmluvu súd vyhodnotil ako neplatnú a iný právny vzťah, z ktorého by žalovaný mohol odvodzovať svoje právo užívať byt, preukázaný nebol.
6. Podstata odvolacích argumentov žalovaného bola koncentrovaná na tvrdenia o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, neskúmaní, na základe akého právneho titulu žalovaný užíval byt, nevypočutí žalovaného a ním navrhnutých svedkov, z ktorých dôkazov by súd zistil dôvod užívania bytu žalovaným a kto byt užíva.
7. Žalovaný uplatnil vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v tom, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. b), d) a g) CSP).
8. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
9. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a podobne) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.
10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) nemožno vnímať ako reálnu vadu rozhodnutia v zmysle chybného procesného postupu súdu pri zisťovaní skutkového stavu. V tomto prípade ide o stav, keď je možné doteraz zistený skutkový stav (skutkový základ neprávoplatného rozhodnutia) aktivitou strany sporu viac priblížiť „pravde“, čím sa rozhodnutie vo veci samej môže vo väčšej miere priblížiť ideálu spravodlivého rozhodnutia. Prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu je potrebné vnímať v spojitosti s ust. § 366 písm. d), z ktorého vyplýva, že novoty môže odvolateľ použiť v tomto prípade len vtedy, ak ich v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol použiť bez vlastnej viny.
11. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli, skutkové závery súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní, súd prvej inštancie neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva nasledovné.
12. Žalobca sa domáhal vypratania bytu. Tvrdil, že mal uzatvorenú so žalovaným nájomnú zmluvu na dobu určitú, ktorá uplynula, tiež tvrdil, že dal žalovanému výpoveď nájmu bytu a napokon, že žalovaný užíva byt a nemá k nemu žiaden vlastnícky a užívací právny titul. Žalovaný vo svojich vyjadreniach k žalobe namietal výšku svojho dlhu voči žalobcovi, uviedol, že v roku 2017 bola podpísaná dohoda o predkupnom práve na meno jeho dcéry s vyplatenou zálohou 2 000,- eur, priznal, že žalobcovi dlhuje nájomné a vyjadril ochotu aj naďalej si plniť povinnosti vyplývajúce z nájomného vzťahu. Uviedol, že po tom, čo žalobca získal byt v dražbe, bol dohodnutý postup o opätovnom odkúpení bytu, no po uplynutí lehôt na zvrátenie dražby sa žalobca rozhodol žalovaného aj s rodinou vysťahovať, žalovaný stratil všetky možnosti obrany a domnieval sa, že ho žalobca podviedol. Tieto svoje tvrdenia chcel preukázať výsluchom svedkov S.e D. a P. D.. Na pojednávaní súdu prvej inštancie žiadal žalovaný okrem týchto dvoch svedkýň vypočuť aj svojho syna, a to všetkých z dôvodu, že v byte bývali 10 rokov a súd by mal skúmať, či nebol uzatvorený nejaký vzťah žalovaného, resp. na základe akého titulu tam bývali. Tiež ich žiadal vypočuť k tomu, že títo svedkovia mali byť prítomní pri uzatváraní nájomného vzťahu 01.06.2017. P. D. žiadal vypočuť aj k uzatvorenej dohode o rezervácií a k tomu, či medzi ňou (ako vlastníčkou bytu pred dražbou) a žalovaným, jeho manželkou a synom bol uzatvorený nejaký právny vzťah, ktorý by umožňoval užívať byt.
13. Súd prvej inštancie skúmal platnosť nájomnej zmluvy, ktorú uzatvoril žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva je neplatná v dôsledku absencie jej obligatórnej náležitosti, a to odplaty v podobe nájmu, ktorý bol v zmluve dohodnutý na „0,- eur“. Žalovaný tak jednoznačne užíval byt vo vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu, t. j. bez užívacieho právneho titulu, na ktorom skutkovom základe sa žalobca jednoznačne domáhal vypratania a odovzdania bytu. Je pritom bezpredmetné, že žalobca považoval zmluvu za platnú a domáhal sa vypratania aj z ďalších dôvodov, a to z dôvodu uplynutia nájmu a z dôvodu výpovede nájmu. Pokiaľ bola zmluva vyhodnotená za neplatnú, nemal žalovaný právo byt vo vlastníctve žalobcu vôbec užívať. Rovnako nemôže z neplatnej nájomnej zmluvy vzniknúť žalovanému právo na bytovú náhradu alebo na prístrešie. Vlastníctvo žalobcu k bytu nebolo sporné a rovnako tak ani skutočnosť, že žalovaný byt užíval aj v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku. Pre rozhodnutie je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku a pokiaľ v tom čase žalovaný byt bez právneho titulu užíval, bolo dôvodné žalobe vyhovieť, pričom skúmanie času, kedy bola žaloba podaná vo vzťahu k času, odkedy trvalo bezprávne užívanie bytu žalovaným, je irelevantné. Vlastník bytu sa môže kedykoľvek domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva voči osobe, ktorá do jeho vlastníckeho práva bezdôvodne zasahuje a nie je dôležité, či protiprávnosť konania žalovaného trvá niekoľko dní alebo niekoľko rokov. V tomto kontexte nie je daný žiadny zákonný dôvod skúmať včasnosť podanej žaloby.
14. V zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP sa skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, považujú za nesporné. V zmysle ust. § 151 ods. 2 CSP, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Žalovaný v konaní výslovne nepoprel tvrdenie žalobcu, že užíva byt bez právneho titulu. Za popretie tohto tvrdenia nemožno považovať namietanie výšky dlhu, ani namietanie toho, že by byt mala odkúpiť dcéra žalovaného na základe dohody o rezervácii a ani namietanie toho, že rodina žalovaného žila v byte 10 rokov a súd by mal skúmať, na základe akého právneho vzťahu žalovaný byt užíval. Žalovaný mal v konaní povinnosť tvrdenia a pokiaľ výslovne nepoprel tvrdenia žalobcu, treba ich považovať za nesporné. Ak by aj teoreticky mali byť tvrdenia žalovaného považované za výslovné popretie tvrdenia žalobcu, že žalovaný užíva byt bez právneho titulu, ani v tomto prípade by takéto popretie nebolo možné považovať za účinné, pretože v tom prípade by bol žalovaný povinný uviesť vlastné tvrdenie o skutkových okolnostiach, t. j. o okolnostiach na základe ktorých užíva byt, čo však neurobil. Neoznačil žiadne konkrétne skutkové okolnosti ohľadne právneho vzťahu, na základe ktorého byt užíval. Jednoznačne hovoril iba o možnom o nejakom právnom vzťahu, ktorý bol podľa jeho názoru súd povinný skúmať, čo však nezodpovedá ani účinnému popretiu skutkových tvrdení žalobcu a ani základným princípom Civilného sporového poriadku. V tomto spore nejde o vec s tzv. „slabšou stranou
sporu“, ale o spor strán, ktoré majú v konaní rovné postavenie, obe strany sú zastúpené advokátmi a obe mali rovnakú mieru možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany. V žiadnom prípade nebolo a nie je povinnosťou súdu z vlastnej iniciatívy zisťovať, či a vôbec aký iný právny vzťah mohol žalovaného oprávňovať užívať predmetný byt. Takým postupom by súd porušil princíp rovnosti strán sporu. V prvom rade samotný žalovaný vedel, resp. mal vedieť odkedy a na základe čoho byt užíva a pokiaľ konkrétne okolnosti neuviedol, účinne tvrdenia žalobcu nepoprel, čím sú nesporné. Podľa čl. 8 CSP sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie žalovaný neuviedol. Až pokiaľ žalovaný uvedie skutkové tvrdenia, môže k ním navrhnúť dôkazy a následne môže súd rozhodnúť, či dôkazy vykoná. Súd prvej inštancie žalovaným navrhované dôkazy nevykonal a postupoval správne, pretože žalovaný neuviedol skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie, ktoré mali byť výsluchom uvedených svedkov preukázané, a zároveň ich navrhoval vypočuť ku skutočnostiam, ktoré sú z hľadiska predmetu sporu bezvýznamné. Pokiaľ žalovaný neuviedol konkrétne skutkové tvrdenia ohľadne jeho prípadného práva byt užívať, čo neuviedol, keď žiadal, aby súd skúmal, či neexistuje „nejaký“ právny vzťah oprávňujúci ho na užívanie bytu, neexistujú žiadne skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie, ktoré by mali byť preukazované svedeckými výpoveďami. Je v rozpore so základnými princípmi CSP navrhovať dôkazy bez relevantného vzťahu ku konkrétnemu tvrdeniu významnému pre rozhodnutie. Nastolenie niekoľkých hypotetických možností, a aj to len veľmi nekonkrétnych, nie je splnením si povinnosti tvrdenia strany sporu v zmysle riadnej a účinnej procesnej obrany a k takýmto hypotetickým úvahám nemožno vykonať ani navrhnuté dokazovanie, keď ani nie je zrejmé, aké konkrétne skutkové tvrdenie má byť preukázané. Pokiaľ mali byť svedkovia vypočúvaní k okolnostiam uzavretia nájomnej zmluvy, nebol takýto dôkaz potrebný, pretože zmluva bola predložená v listinnej podobe a v konečnom dôsledku bola vyhodnotená za neplatnú, a to aj samotným žalovaným. Rovnako nie je také dokazovanie potrené ani z hľadiska zisťovania, ktoré osoby byt užívajú, pretože užívanie bytu žalovaným sporné nie je a na strane žalovaného nejde o procesné spoločenstvo, ako to uviedol aj súd prvej inštancie. Pokiaľ ide o dohodu dcéry žalovaného o rezervácií bytu, tak ani k tomuto nebolo potrebné vykonávať žiadne ďalšie dokazovanie, a to ani výsluch svedkov, pretože táto dohoda bola oboznámená ako listinný dôkaz a žalovanému z nej neplynie žiadne právo byt užívať, a to ani právo odvodené od inej osoby, pričom táto dohoda nespochybňuje ani vlastnícke právo žalobcu.
15. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je presvedčivé a dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom sporu (právnej ochrany). Súd správne skúmal ako predbežnú otázku platnosť nájomnej zmluvy, správne túto otázku vyhodnotil a je nepodstatné, v akom štádiu konania dospel k takémuto názoru, keď na pojednávaní v súlade s CSP uviedol v tomto zmysle aj predbežné právne posúdenie, od tohto sa následne neodchýlil, v tomto zmysle dospel aj k správnemu právnemu záveru, ktorý riadne a presvedčivo odôvodnil. Jednoznačne tak žalovaný užíva byt bez právneho dôvodu, keď iný konkrétny právny dôvod užívania bytu jeho osobou neuviedol a nepreukázal. Uviedol len hypotetické možnosti, ktoré by do úvahy prichádzali, avšak tieto súd nie je povinný z vlastnej iniciatívy preskúmavať a už vôbec nie k ním vykonávať dokazovanie, a to ani na základe dôkazného návrhu, ktorý nemá relevantný podklad v skutkovom tvrdení strany sporu. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd ho nevypočul, tak výsluch žalovaného je jedným z dôkazných prostriedkov a je viazaný tak na konkrétne skutkové tvrdenie, ktoré sa má preukazovať, ako aj na návrh, aby bol takýto dôkaz vykonaný. Takýto dôkaz v konaní pred súdom prvej inštancie navrhnutý nebol, a preto ho súd správne nevykonal.
16. V podanom odvolaní napokon žalovaný tvrdil, že súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že P. D. uzatvorila kúpnu zmluvu s predávajúcim Z. O. na kúpu predmetného bytu, a to dňa 13.02.2012. Od tejto kúpy mal užívacie právo na byt aj žalovaný a jeho manželka, a to na základe dohody s P. D., pričom bol aj riadne platený nájom za užívanie bytu na účet P. D.. Žalovaný mal byt reálne v dispozičnom práve od roku 2012. Takéto skutkové tvrdenia žalovaného by bolo možné považovať za účinné popretie skutkových tvrdení žalobcu o tom, že žalovaný užíva byt bez právneho titulu, avšak neboli uplatnené včas pred súdom prvej inštancie, ale až v odvolacom konaní. Takéto tvrdenia mohol žalovaný bezpochyby uplatniť ako prostriedky procesnej obrany už v konaní pred súdom prvej inštancie, nepreukázal, že ich nemohol uplatniť bez svojej viny, a preto ich v zmysle § 366 CSP nemohol použiť v odvolacom konaní a odvolací súd tak nemôže na ne prihliadať. Takto postavené tvrdenia žalovaného rozhodne nezodpovedajú jeho tvrdeniam v konaní pred súdom prvej inštancie o „nejakom právnom vzťahu“, ktoré boli vyhodnotené
ako neúčinná procesná obrana, avšak v štádiu odvolacieho konania sú už nepoužiteľné pre nesplnenie zákonných podmienok a vlastných procesných povinností zo strany žalovaného.
17. Odvolací súd tak dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci vykonal všetky navrhnuté relevantné dôkazy a z vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne aplikoval a interpretoval na úplne zistený skutkový stav právne normy ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadnu vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ďalšie prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené, nie sú prípustné. Nakoľko odvolacie námietky, vzhľadom na to, čo uviedol odvolací súd vyššie, neboli dôvodné, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
18. V odvolacom konaní mal žalobca plný úspech, a preto odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. O samotnej výške náhrad trov konania v prvoinštančom, ako aj odvolacom konaní, rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).