Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Sfk-9-2026.pdf
PDF · 124.23 KB
Case nature
Area
Subarea
1Sfk/9/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Y. I., O. X. L.B. XXX/XX, XXX XX L., B.. XX.XX.XXXX, právne zastúpeného: JUDr. Marek Radačovský, advokát so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 35 553 961, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100797883/2020 zo dňa 22. apríla 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. 5Sf/71/2024 - 33 zo dňa 23. októbra 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a.
II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
I. Konanie pred orgánmi finančnej správy
1. Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad (ďalej ako „správca dane“ alebo „prvostupňový správny orgán“) na základe výsledkov daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania rozhodnutím č. 102287469/2018 zo dňa 20. novembra 2018 vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie január 2013 rozdiel dane v sume 2 972,67 eur na DPH. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. 100748487/2019 zo dňa 28. marca 2019 rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil správcovi dane a ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu potreby vykonania ďalšieho dokazovania.
2. Správca dane doplnil dokazovanie v zmysle pokynov žalovaného a následne vydal rozhodnutie č. 102869089/2019 zo dňa 11. decembra 2019 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“), na základe ktorého zotrval na svojich záveroch uvedených v pôvodnom prvostupňovom rozhodnutí a určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu 2 972,67 eur za zdaňovacie obdobie január 2013. Správca dane zistil porušenie § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej ako „zákon o DPH“) z dôvodu, že žalobca nepriznal daň z dokladov evidovaných elektronickou registračnou pokladnicou (ďalej ako „ERP“), ktoré sa do prevádzkovej ani fiškálnej pamäte neukladali/nezaznamenávali, keďže boli tlačené prostredníctvom pripojenej nefiškálnej tlačiarne s použitím špeciálneho typu platby „Hotovosť*“ (hotovosť s hviezdičkou). Tieto doklady neboli zahrnuté v kontrolných záznamoch a neboli z nich priznané tržby ani DPH. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca mal vykonávať tlač falošných pokladničných dokladov vo veľkom rozsahu a opakovane minimálne od 30.06.2008 do 23.10.2017.
3. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. 100797883/2020 zo dňa 22. apríla 2020 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“) rozhodnutie správcu dane potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.
4. Správca dane a žalovaný (ďalej spolu ako „orgány finančnej správy“ alebo aj ako „daňové orgány“) prijali záver, že daňovou kontrolou vykonanou na základe žiadosti Colného úradu Prešov a výsledkov technickej expertízy ERP č. 7171020729358002 vydanej Colným úradom Bratislava bolo zistené porušenie § 19 ods. 2 zákona o DPH tým, že žalobca nepriznal DPH z tržieb evidovaných ERP, ktoré sa do prevádzkovej ani do fiskálnej pamäte nezaznamenávali, nakoľko boli tlačené prostredníctvom pripojenej nefiskálnej tlačiarne s použitím špeciálneho typu platby „hotovosť*“ (hotovosť s hviezdičkou). Tieto doklady neboli zahrnuté v kontrolných záznamoch a neboli z nich priznané tržby ani DPH.
II. Konanie pred správnym súdom
5. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na toho času vecne a miestne príslušný Krajský súd v Prešove (ďalej ako „krajský súd“), o ktorej krajský súd rozsudkom č. k. 2S/41/2020 - 227 zo dňa 07. apríla 2022 rozhodol tak, že žalobe vyhovel a rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane nebolo vydané v súlade so zákonom. Krajský súd konštatoval porušenie § 68 ods. 3 daňového poriadku zo strany správcu dane tým, že správca dane vo vyrubovacom konaní vykonával ďalšie dokazovanie, ktoré bolo možné vykonať len v rámci daňovej kontroly. Krajský súd uzavrel, že v konaní pred orgánom verejnej správy došlo nesprávnym právnym posúdením k takej procesnej vade v konaní, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. 6. Na základe žalovaným podanej kasačnej sťažnosti Najvyšší správny súd SR rozsudkom sp. zn. 1Sfk/125/2022 zo dňa 29.10.2024 (ďalej aj „zrušujúci rozsudok“) zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší správny súd SR dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). 7. Po vrátení veci na ďalšie konanie Správny súd v Košiciach (ďalej ako „správny súd“), na ktorý prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Prešove, v intenciách záväzného právneho názoru vysloveného v zrušujúcom rozsudku opakovane preskúmal zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia a administratívneho konania a o správnej žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 5Sf/71/2024 - 33 zo dňa 23. októbra 2025 (ďalej ako „napadnutý rozsudok“) tak, že ju zamietol. 8. Úvodom správny súd poukázal na to, že vo veci toho istého žalobcu s totožne nastolenými právnymi otázkami už bolo správnym súdom aj Najvyšším správnym súdom SR opakovane rozhodované, pričom oba súdy vyslovili v žalobcom nastolených právnych otázkach už ustálené právne posúdenia. V odôvodnení napadnutého rozsudku tak správny súd vychádzal a odkazoval jednak na rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. PO-1S/85/2021 zo dňa 31.01.2024, rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. PO-1S/100/2020 zo dňa 05.10.2023, ako aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 8Sfk/27/2024 zo dňa 25.09.2025 a rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 8Sfk/34/2024 zo dňa 14.08.2025. 9. K žalobnej námietke, že žalobca je v protokole a rozhodnutiach daňových orgánov nesprávne označený správny súd uviedol, že z administratívneho spisu zistil, že žalobca bol v rozhodnutiach daňových orgánov a v protokole označený ako fyzická osoba podnikateľ správne uvedeným menom a priezviskom, adresou a tiež správne uvedeným IČO, DIČ a IČ DPH, ktoré umožňovali jednoznačne, spoľahlivo a správne identifikovať žalobcu ako osobu, ktorej boli protokol a rozhodnutia adresované. Túto námietku preto považoval správny súd za nedôvodnú. Taktiež správny súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, ktorou namietal nezákonnosť protokolu z dôvodu, že v ňom nebola uvedená adresa sídla správcu dane, pričom odkázal na bod 47. zrušujúceho rozsudku. 10. K námietkam žalobcu týkajúcim sa dokazovania vykonaného v daňovom konaní správny súd opäť odkázal na bod 30. zrušujúceho rozsudku a doplnil, že žalovaný neuložil správcovi dane vykonať dokazovanie na preukázanie úplne nových skutočností s ktorými by správca dane do tej doby nepracoval, len mu uložil toto dokazovanie doplniť tak, aby tieto správcom dane už tvrdené skutočnosti boli aj objektívne overiteľnými a preukaznými, pri súčasnom zachovaní všetkých procesných práv žalobcu. Túto žalobnú námietku preto považoval za nedôvodnú. 11. K žalobnej námietke, že skutkový stav z ktorého vychádzal žalovaný nemá oporu v administratívnom spise správny súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu zistil, že správca dane vypočul v konaní svedkov: H. W., T. V. H. G. Š. (J. D. sa na výsluch nedostavila a G. I. odmietol vypovedať). Uvedení svedkovia všetci zhodne uviedli, že si nepamätajú aké funkcie používali pri evidencii tržieb na ERP.
Potvrdili, že každú prijatú tržbu zaevidovali v ERP. Správca dane vykonal dokazovanie oboznámením sa s výpoveďami svedkov - bývalých zamestnancov žalobcu, ktorí však pre žalobcu nepracovali v rozhodnom období (január 2013), a to X. Y., T. K. H. Y. T.. Títo svedkovia boli zamestnancami žalobcu v období rokov 2015-2017. Z ich svedeckých výpovedí vyplýva, že potvrdili používanie funkcie Hotovosť aj Hotovosť* pri evidovaní tržieb v prevádzke žalobcu, boli na takýto spôsob používania ERP vyslovene zaškolení, pričom uviedli, že aj iní zamestnanci evidovali tržby v ERP takýmto spôsobom. Z uvedeného je zrejmé, že nie je možné prisvedčiť tvrdeniam žalobcu o tom, že svedkovia jednoznačným spôsobom popreli používanie funkcie Hotovosť* na ERP v prevádzke žalobcu. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, časť svedkov uviedla, že si nepamätá aké funkcie ERP využívala, čo nie je možné vykladať ako potvrdenie avšak ani ako výslovné popretie využívania funkcie Hotovosť*, ako sa to snaží interpretovať žalobca. Nemenej významnou je zároveň skutočnosť, že druhá časť svedkov používanie funkcie Hotovosť* potvrdila. Pre konečné vyhodnotenie svedeckých výpovedí však, aj podľa žalovaného bolo dôležitým to, že ani jeden zo svedkov nepoprel existenciu funkcie „Hotovosť*“ na ERP, ktorá sa tak na ERP musela nachádzať, keďže aj tí svedkovia, ktorí uvádzali, že si nepamätajú alebo si nevšimli jej používanie uviedli, že nevedia na čo táto funkcia slúžila alebo mala slúžiť. Vzhľadom k uvedenému a v kontexte s výpoveďou servisného technika, ktorý potvrdil, že on nenainštaloval do ERP funkciu „Hotovosť*“ avšak, že by ju vedel nainštalovať aj iný subjekt, ktorý mal k ERP prístup, ako aj v kontexte so zisteniami technickej expertízy, že z kópií vyobrazených falošných pokladničných dokladov je zrejmé, že boli generované cez zmienenú funkciu, čo bolo napokon verifikované aj pri miestnom zisťovaní, kedy použitím funkcie „Hotovosť*“ bol 2x vytlačený falošný pokladničný doklad, ktorý nebol zaznamenaný vo fiskálnej pamäti systému, čím sa len potvrdil účel a zmysel používania tejto funkcie v ERP, možno zhodne so žalovaným uzavrieť, že funkcia „Hotovosť*“ sa na ERP nepochybne nachádzala, čo nepoprel ani žalobca, keďže vo svojej argumentácii ani nepopiera jej existenciu iba sa snaží preukázať, že sa nepoužívala, avšak jednako na základe explicitnej výpovede vyššie uvedených svedkov v spojení so zisteniami technickej expertízy, žalovaný objektívne uveriteľne uzavrel, že táto funkcia sa aj používala a to s účelom obchádzať priznanie tržieb. Správny súd preto dospel k záveru, že odôvodnenie rozhodnutí daňových orgánov vychádza zo skutkového stavu zisteného v daňovom konaní, vykonané dôkazy boli vyhodnotené v súlade so zákonom a závery daňových orgánov zodpovedajú zásadám logiky a obsahu jednotlivých vykonaných dôkazov. V otázke spôsobu vedenia výsluchu svedkov správny súd odkázal na bod 55. rozsudku NSS SR sp. zn. 8Sfk/27/2024 a túto žalobnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. 12. Vo vzťahu k žalobnej námietke, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by sa v prevádzke žalobcu nachádzala druhá (nefiskálna) tlačiareň správny súd uviedol, že daňové orgány nevychádzali výlučne z výpovedí svedkov. Správny súd poukázal na to, že v rámci daňového konania bola vykonaná expertíza zaistenej ERP (vrátane dvoch tlačiarní - fiskálnej a nefiskálnej), teda reálna existencia nefiskálnej tlačiarne v prevádzke žalobcu bola v konaní dostatočným a nespochybniteľným spôsobom preukázaná. Nie je teda možné prisvedčiť žalobnej argumentácii žalobcu. 13. V súvislosti so žalobnou námietkou, že nebolo rozhodnuté o žalobcom vznesenej námietke zaujatosti správny súd v plnom rozsahu odkázal na bod 39. rozsudku Správneho súdu v Košiciach sp. zn. PO-1S/100/2020 zo dňa 05.10.2023. Správny súd dodal, že z obsahu administratívneho spisu je zrejmé (č. l. 66) že správca dane doručil žalobcovi oznámenie zo dňa 10.10.2019, z ktorého vyplýva, že námietka zaujatosti v časti, v ktorej smeruje proti všetkým zamestnancom správcu dane (bez uvedenia ich mien a dôvodov) nespĺňa náležitosti podľa § 60 ods. 4 zákona daňového poriadku, a preto na ňu správca dane nebude prihliadať. 14. K žalobcom namietanému nevykonaniu znaleckého dokazovania vo vzťahu k ERP a nedostatočnému odôvodneniu tohto postupu správny súd v napadnutom rozsudku poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/44/2019 z 10.09.2019 podľa ktorého právoplatné rozhodnutie o prepadnutí ERP a výsledky technickej expertízy sú dôkazmi o ktorých dôveryhodnosti nie je dôvod pochybovať a správca dane nie je oprávnený vypracovávať znalecký posudok v takýchto veciach, pretože ide o odbornú otázku vyžadujúcu si odborné posúdenie Colným úradom, ktorý je ako jediný štátny orgán oprávnený vykonávať technické expertízy ERP. V intenciách uvedeného správny súd doplnil, že tak ako aj pri iných účastníkom konania navrhovaných dôkazoch aj v tomto prípade bolo povinnosťou žalobcu svoj návrh na vykonanie dôkazu odôvodniť minimálne v tom smere, aká skutočnosť bude týmto dôkazom spochybnená alebo čo sa ním preukáže, čo sa v tomto prípade nestalo a keďže ani žalobca nevzniesol vecnú pochybnosť o prípadnej nesprávnosti či neúplnosti technickej expertízy vypracovanej colným úradom a túto pochybnosť tak nemal ani správca dane, bolo bez významu a potreby nariaďovať vo veci znalecké dokazovanie. Navyše všetky prípadné nejasnosti ohľadne colným úradom vypracovanej technickej expertízy si mohol žalobca ozrejmiť pri výsluchu zamestnancov colného úradu, ktorí na nej pracovali. Okrem toho, ako uviedol aj žalovaný, predmetný návrh bol žalobcom podaný v čase kedy ERP už v dôsledku jej právoplatného prepadnutia patrila štátu. Na základe uvedeného dospel správny súd k záveru o nedôvodnosti tejto žalobnej námietky a označil ju za formálnu, nakoľko žalobca nešpecifikoval, akým spôsobom malo nevykonanie tohto dôkazu zasiahnuť do jeho práv. 15. Správny súd ďalej v napadnutom rozsudku k námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného uviedol, že z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalovaný v rozhodnutí č. 100748487/2019 zo dňa 28.03.2019 uložil správcovi dane doplniť dokazovanie reflektujúc na návrhy žalobcu na vykonanie dokazovania, ako aj dokazovanie smerujúce k zisteniu skutočností vo vzťahu ku konkrétnemu zdaňovaciemu obdobiu. Doplnenie dokazovania tak malo zabezpečiť dôslednejšie zistenie skutkového stavu vo vzťahu k predmetnému zdaňovaciemu obdobiu, pretože správca dane v pôvodnom rozhodnutí skutkovo vychádzal výlučne z technickej expertízy ERP a zápisnice z miestneho zisťovania. Zároveň mu uložil povinnosť zabezpečiť zachovanie práv žalobcu byť prítomný pri vypočutí svedkov a klásť svedkom otázky (napr. v prípade vypočutia I. W.W., ktorá vypovedala výlučne pri miestnom zisťovaní, avšak aj zamestnancov colného úradu, ktorí vykonali expertízu a ktorých vypočutie žalobca požadoval). Podľa správneho súdu preto nie je možné dospieť k záveru, že by žalovaný v rozhodnutí č. 100748487/2019 zo dňa 28.03.2019 označil dôkazy - technickú expertízu ERP a zápisnicu z miestneho zisťovania za nedostatočne preukazné, ako to tvrdil žalobca. Rovnako podľa správneho súdu nie je možné z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyvodiť, že by z nich nebolo možné v ďalšom konaní vychádzať ako z relevantných dôkazov preukazujúcich určité skutočnosti. Ak teda po vrátení veci správca dane doplnil dokazovanie podľa pokynu žalovaného, a to so zachovaním všetkých procesných práv žalobcu, a následne z takto zisteného skutkového stavu (zahŕňajúc aj dokazovanie vykonané pred vrátením veci na ďalšie konanie) vychádzal pri rozhodovaní, správny súd nevzhliadol v jeho postupe žiadny vnútorný rozpor, ani vybočenie z medzí zákonného postupu, logiky, či správneho uváženia. Ani tento žalobný bod preto správny súd nepovažoval za dôvodný. 16. K námietke časovej diskontinuity zápisnice z miestneho zisťovania, ktorá bola spísaná dňa 23.10.2017 so zdaňovacím obdobím, ktoré je predmetom tohto konania (január 2013) správny súd poukázal na to, že zápisnica z miestneho zisťovania nebola jediným dôkazom, z ktorého žalovaný pri posudzovaní veci vychádzal. Aj hodnotenie tohto dôkazu je potrebné vykonať vo vzájomnej súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi (technická expertíza ERP, výpovede svedkov). Na miestnom zisťovaní bol zistený spôsob, ako bolo v prevádzke sťažovateľa vykonávané evidovanie tržieb, keď počas kontrolných nákupov realizovaných zamestnancami colnej správy, boli týmto vydané falošné pokladničné doklady, na základe ktorých následne bolo od nich prijaté peňažné plnenie. Toto peňažné plnenie nebolo zachytené vo fiškálnej pamäti ERP. Čo sa týka námietky o nepreukázaní reálnej existencie tržieb, správny súd v plnom rozsahu odkázal na právne posúdenie NSS SR v rozsudku sp. zn. 4Sfk/22/2024 zo dňa 23.10.2024, body 133 a 134.
III. Kasačná sťažnosť, stanoviská účastníkov konania
17. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť a sťažnostným návrhom sa domáhal, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej ako „kasačný súd“ alebo aj ako „Najvyšší správny súd SR“) napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby kasačný súd priznal sťažovateľovi voči žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania. 18. Sťažovateľ namietal porušenie práva na spravodlivý súdny proces z dôvodu, že správny súd v napadnutom rozsudku odkázal na rozsudok správneho súdu vo veci, ktorá sa týkala iného zdaňovacieho obdobia, v ktorom rozhodní svedkovia nepracovali pre žalobcu. Z tohto dôvodu je podľa sťažovateľa odôvodnenie napadnutého rozsudku odkazom na iný rozsudok nedostatočné a nezákonné. 19. Podľa sťažovateľa správny súd nesprávne právne posúdil námietku nedostatočného zistenia skutkového stavu, poukázal na to, že správny súd zovšeobecnil obsah výsluchov svedkov, a to ničím nepreukázaným tvrdením a zistením o neobjektívnosti svedkov, a to bez komplexného posúdenia ich obsahu jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. S predmetnou námietkou sťažovateľa sa pritom správny súd mal vysporiadať len v jednom bode napadnutého rozsudku. Naviac, mal len nekriticky prevziať závery orgánov verejnej správy, ale nevysporiadal sa s tým, že existujú dôkazy, ktoré potvrdzujú tvrdenia sťažovateľa a vyvracajú tvrdenia žalovaného. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti argumentoval v súlade so svojou predchádzajúcou argumentáciou uvedenou vo vyjadrení k žalobe a rozhodnutí žalovaného. Zároveň sa stotožnil s právnym posúdením správneho súdu a navrhol, aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú. Poukázal pritom na výpovede svedkýň, ktoré mali v rámci výsluchu u správcu dane vypovedať, aké funkcie používali pri evidencii tržieb v rámci elektronickej registračnej pokladnice, pričom ani jedna z nich neuviedla, že používala funkciu Hotovosť* ale uvádzali iné funkcie. Podľa sťažovateľa teda tieto výpovede predstavujú priamy dôkaz o tom, že závery žalovaného v napadnutom rozhodnutí sú ničím nepodložené domnienky a tvrdenia. 20. Sťažovateľ poukazoval na to, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí odvoláva na vyjadrenie I. zo zápisnice z miestneho zisťovania zo dňa 23.10.2017, avšak ten istý žalovaný, v rozhodnutí, ktorým zrušil prvé rozhodnutie správcu dane vo veci, sám uviedol, že toto vyhlásenie nie je postačujúce pre záver v kontexte § 24 ods. 3 a § 63 ods. 2 daňového poriadku. Sťažovateľ potom žalovanému vytkol, že v rámci nového konania vo veci (predmet súdneho prieskumu) sa od svojho skoršieho názoru v uvedenom smere odklonil, t. j. z predmetného vyjadrenia predsa vychádzal i keď sám už skôr uviedol, že toto vyhlásenie nie je pre potreby daňového konania postačujúce. 21. Sťažovateľ ďalej namietal záver žalovaného, že ani jeden zo svedkov sa jednoznačne nevyjadril, že funkciu „Hotovosť*“ nepoužíval, čo malo stačiť pre záver, že sťažovateľ túto funkciu používal a že na základe takýchto dokladov došlo k zdaniteľnému plneniu. Namietal, že v predmetnej veci sa nekoná o nároku sťažovateľa na vrátenie odpočítania dane, kde by znášal dôkazné bremeno on, ale naopak je to žalovaný, kto v tomto konaní znáša dôkazné bremeno a on musí preukazovať skutočnosti relevantné pre jeho postup. 22. V tejto súvislosti uviedol, že aj výpovede svedkov Y., K. H. T. boli vyhodnotené selektívne a že orgány verejnej správy z nich prevzali len tvrdenia, ktoré sa im hodili. Títo svedkovia nepotvrdili, resp. vyvrátili existenciu tzv. nefiškálnej tlačiarne u sťažovateľa, nepotvrdili, že by tzv. falošný doklad (Hotovosť*) bol z tlačiarne vytlačený, resp. popreli, že by takýto doklad bol zákazníkovi vydaný, príp. sa k tomu nevedeli vyjadriť. Naviac, sťažovateľ spochybňuje ich výpoveď aj vzhľadom na časovú diskontinuitu. Rozporoval tiež, že niektorí svedkovia boli zo strany správcu vypočúvaní sugestívnym spôsobom. 23. Sťažovateľ ďalej namietal, že správca dane bezdôvodne a svojvoľne neuviedol výpovede ďalších svedkov, keď tieto osoby mali údajne tvrdenia správcu dane vyvrátiť. Sťažovateľ mal za to, že sa jedná o pochybenie v podobe selektívneho hodnotenia dôkazov, opomenutia ich hodnotenia jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, resp. o úplne nesprávnu interpretáciu svedeckých výpovedí a ich vytrhnutie z kontextu. Nesprávnosť právneho posúdenia veci potom v zmysle vyššie uvedeného má podľa sťažovateľa spočívať v tom, že správny súd akceptoval postup žalovaného, ktorý si selektívne vybral tie dôkazy zo všetkých vykonaných dôkazov, ktoré sa mu hodili pre potreby potvrdenia správcu dane, a to bez kritického vyhodnotenia ostatných vykonaných dôkazov vo vzájomnej súvislosti. 24. Ako nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom namietal sťažovateľ aj to, že záver žalovaného vo veci existencie nefiškálnej tlačiarne u sťažovateľa v priebehu roka 2017 vyhodnotil správny súd ako správny. Správny súd pritom údajne vôbec nevzal do úvahy pri posudzovaní tejto otázky obsah administratívneho spisu vo veci. Sťažovateľ poukázal na 13 výpovedí, z ktorých má vyplývať, že nefiškálna tlačiareň v rozhodnom čase u sťažovateľa nebola. 25. Podľa sťažovateľa potom platí, že ak predmetné výpovede fakticky vylučujú existenciu tzv. nefiškálnej tlačiarne, je vylúčené aj to, aby sa tlačili doklady „Hotovosť*“, keďže na to nebol k dispozícii spôsobilý nástroj. Namietal, že správny súd mu v uvedenom zmysle nedal odpoveď na najdôležitejšie žalobné body, čím malo dôjsť k podstatnému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces. Zároveň doplnil, že existencia takejto tlačiarne bola zistená na miestnom zisťovaní v roku 2017, čo však nemá žiadnu relevanciu s poukazom na zdaňovacie obdobie, za ktoré bolo vydané napadnuté rozhodnutie žalovaného. 26. Ďalej podľa sťažovateľa sa správny súd nevenoval tomu, že ani jeden zo svedkov nepotvrdil rozdiel medzi reálne prijatou tržbou a uzávierkou vytlačenou z elektronickej registračnej pokladnice. Namietal, že ak ani jeden zo zamestnancov nezaznamenal rozdiel medzi riadne prijatou držbou a dennou uzávierkou z elektronickej registračnej pokladnice, je úplne vylúčené, aby existovala akákoľvek tržba, ktorú žalovaný a správca dane označujú ako nepriznanú. Rovnako neexistuje jediný dôkaz o tom, že by sťažovateľ v rozhodnom čase prijal akúkoľvek odplatu za akékoľvek poskytnuté zdaniteľné plnenie, ktorá by mala byť pretavená vo výške jeho tržieb. Mal za to, že správca dane, ako ani žalovaný nepreukázali, že by u sťažovateľa v spornom zdaňovacom období vznikol zdaniteľný príjem vo výške určenej napadnutým rozhodnutím, keď zároveň nebolo preukázané, že došlo k dodaniu tovarov alebo služieb, za ktoré by tieto plnenia prijal. Ani tejto námietke sa však podľa sťažovateľa správny súd nevenoval. 27. Sťažovateľ tiež namietal, že správny súd nesprávne vyhodnotil rozloženie dôkazného bremena a zároveň odmieta, že by porušil ustanovenia zákona o DPH a zopakoval, že nebol produkovaný jediný dôkaz, ktorý by preukazoval, že by bol vytlačený jediný doklad, od akých odvíja svoje závery žalovaný, resp. správca dane. Mal za to, že ak správca dane chcel zvýšiť daňovému subjektu zdaniteľné príjmy v určitej výške, musí mať aj dôkazy o existencii týchto príjmov. Namieta, že takéto dôkazy orgány verejnej správy nemajú, keďže technická expertíza vypracovaná inou zložkou žalovaného nie je podľa sťažovateľa dostatočným dôkazom na preukázanie existencie ďalších tržieb, ktoré neboli uvedené v daňovom priznaní. 28. Správnemu súdu v ďalšom sťažovateľ vytýkal, že dospel k záveru o tom, že skutkové okolnosti veci boli dostatočne zistené, pričom však poukázal len na tri svedecké výpovede, ktoré boli naviac v rozpore so zvyšnými svedeckými výpoveďami (v celkovom počte sedem), a to nielen v otázke neexistencie nefiškálnej tlačiarne v prevádzke sťažovateľa v roku 2017, ale najmä v otázke existencie tržieb na strane sťažovateľa v dotknutom období. Namietal, že dôkazy, ktoré označil, negujú existenciu ucelenej reťaze dôkazov o údajnom prijatí nepriznaných tržieb. V tomto kontexte žalovaný uviedol, že reálne prijatie tržieb nie je možné preukázať, pričom správny súd tento záver žalovaného o nemožnosti preukázania reálnosti prijatia tržieb nevyhodnotil. 29. Sťažovateľ poukázal na to, že i z technickej expertízy vyplýva, že „v internej databáze BLUEGASTRO sa nachádzali nejaké doklady a ich vyobrazenie“, keď následne zdôraznil slovo „interné“ s tým, že sa v žiadnom prípade nejednalo o doklady používané v bežnom obchodnom styku, a preto podľa sťažovateľa za takéto doklady logicky nemohla byť prijatá tržba. Doplnil, že aj svedkovia - zamestnanci žalovaného ako aj N.. U. vylúčili, že technická expertíza je dôkazom o existencii prijatia tržby za dotknuté zdaňovacie obdobie. Uviedol tiež, že už v rámci daňovej kontroly namietal, aby sa interné doklady v systéme BLUEGASTRO obsahujúce znak „Hotovosť*“ automaticky znamenali existenciu zdaniteľných plnení. 30. V závere kasačnej sťažnosti sa sťažovateľ ohradil voči záverom správneho súdu, podľa ktorých v rámci konania orgánov verejnej správy boli identifikované len formálne pochybenia, ktoré neodôvodňovali zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí. Osobitne pritom poukázal na vady týkajúce sa protokolu, v ktorom nebolo uvedené sídlo správcu dane, čo nebolo podľa správneho súdu podstatné pochybenie zo strany orgánov verejnej správy. Doplnil tiež, že podstatným procesným pochybením správcu dane bolo napr. aj vedenie výsluchov v rámci ústneho pojednávania dňa 09.10.2019, kedy správca dane musel toto ústne pojednávanie ukončiť (výsluch dvoch osôb za vzájomnej prítomnosti). Neprípustný postup správcu dane potvrdzuje aj to, že samotní zamestnanci Finančnej správy SR ako vypočúvané osoby museli v rámci zápisnice podať námietky proti jej obsahu. 31. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 06.02.2026 uviedol, že zotrváva na svojich predchádzajúcich tvrdeniach a vyjadreniach, pričom sa stotožňuje s právnym posúdením správneho súdu v napadnutom rozsudku. Uviedol, že sťažovateľ mení svoju argumentáciu - kým v správnej žalobe namietal výsluch svedkov a tvrdil, že došlo k procesnému pochybeniu podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku, v kasačnej sťažnosti už namietal, že správny súd neaplikoval požiadavku hodnotenia dôkazov vo vzájomných súvislostiach. Žalovaný ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Sžfk/44/2019 zo dňa 10.09.2019 vo veci dane z príjmov fyzickej osoby za rok 2015. Odkázal pritom na body 35 a 32 uvedeného rozsudku poukazujúc na relevanciu technickej expertízy vykonanej certifikovaným orgánom. 32. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný uviedol, že nikdy nespochybnil hodnotu dôkazov z miestneho zisťovania dňa 23.10.2017, t. j. že boli vytlačené doklady označené ako „Hotovosť*“ a že následne na základe týchto dokladov zamestnanci sťažovateľa prijali tržby. Uviedol, že vyjadrenie I. W. a výpoveď svedkyne U. dňa 22.8.2019, ktoré boli tiež prítomné na miestnom zisťovaní dňa 23.10.2017 považuje za irelevantné, ba priam sporné, nakoľko obe svedkyne v deň miestneho zisťovania použili funkcionalitu „Hotovosť*“. 33. V ďalšom žalovaný uviedol, že nariadené výsluchy svedkov mali odstrániť predchádzajúce pochybenia správcu dane (v skoršom konaní), aby sťažovateľovi nebolo upreté právo klásť svedkom otázky a tiež aby skutkový stav bol zistený čo najúplnejšie. Tieto výsluchy by však neboli nariadené, ak by správca dane v skoršom konaní nezovšeobecnil vyjadrenie I. W. na všetky dotknuté zdaňovacie obdobia a nepoužil by toto vyjadrenie ako svedeckú výpoveď. Zároveň však dodal, že výpovednú hodnotu v danom prípade naprieč všetkými zdaňovacími obdobiami, v ktorých bolo zistené nezákonné používanie registračnej pokladnice, má samotná technická expertíza a výpoveď servisného technika N.. L. U.É.. Výsluchy svedkov, o ktoré sa sťažovateľ v rámci súdneho konania opiera (či už sú v jeho prospech alebo neprospech), majú podľa žalovaného iba nepatrnú či doplnkovú hodnotu a boli iba podporným dôkazom. 34. K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa prijímania tržieb, tlače pokladničných dokladov v režime „Hotovosť*“, používania nefiškálnej tlačiarne, výpovede svedkov, resp. časového odstupu a irelevantnosti miestneho zisťovania z 23.10.2017 žalovaný uviedol, že tieto okolnosti je potrebné skúmať v kontexte technickej expertízy, keďže pre posúdenie tohto prípadu bola práve táto esenciálnou (spolu s výpoveďou N.. U.). 35. Žalovaný sa osobitne ohradil voči pokusom sťažovateľa redukovať význam miestneho zisťovania zo dňa 23.10.2017. Uviedol, že pri tomto miestnom zisťovaní obsluha žalobcu vydala zákazníkovi (colníkovi) falošný doklad („Hotovosť*“) vytlačený cez nefiškálnu tlačiareň a zároveň prijala od colníka na základe tohto dokladu platbu. Technickou expertízou pritom bolo zistené, že takto bolo vytlačených cca 147 tisíc dokladov - od roku 2008 do 23.10.2017. To, že tieto doklady boli vytlačené, vyplýva zo samotnej expertízy. Technická expertíza pritom preukázala, že fiškálnu tlačiareň je možné použiť aj na tlač kópie nefiškálnych dokladov, resp. aj falošných pokladničných dokladov označených ako „Hotovosť*“. 36. Žalovaný ďalej odkázal na závery technického zisťovania spočívajúce v tom, že originály falošných dokladov („Hotovosť*“) nemohli byť vytlačené cez fiškálnu tlačiareň, keďže doklady s označením Hotovosť* sa neukladajú do prevádzkovej pamäte a kontrolného záznamu. Doplnil, že toto bolo preukázané aj v rámci miestneho zisťovania. Na základe tohto potom žalovaný zhrnul, že je nepochybné, že na prevádzke sťažovateľa musela byť aj nefiškálna tlačiareň, ktorá umožnila tlač takýchto dokladov, a tým aj obchádzanie fiškálnej pamäte registračnej pokladnice. Za jednotlivé zdaňovacie obdobia boli identifikované kópie dokladov Hotovosť*, čo znamená, že tieto museli byť vytlačené a ich tlač mohla byť realizovaná výlučne na nefiškálnom zariadení. Podľa žalovaného je v tejto súvislosti potrebné poukázať na to, že na tieto závery sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nereaguje. 37. Žalovaný uviedol, že za zdaňovacie obdobie január 2013 boli identifikované pravé doklady a nemalé množstvo falošných dokladov, ktoré mali simulovať fiškálne doklady, a ktoré boli vytlačené cez nefiškálne zariadenie. Odmieta argumentáciu sťažovateľa smerujúcu k nedostatočnému zisteniu skutkových okolností veci, keď doplnil, že pri takom množstve dokladov nie je možné, aby sa ku každému dokladu uskutočnilo tak detailné zisťovanie ako sa uskutočnilo dňa 23.10.2017. Vzhľadom na množstvo dokladov a ich simuláciu tak, aby sa podobali na riadne fiškálne doklady, nebolo možné prijať argument, že malo ísť len o interné doklady. 38. Záverom žalovaný doplnil, že bez ohľadu na to, či si svedkovia pamätali podrobnosti práce s pokladnicou alebo nie, podstatným bolo to, že nefiškálne doklady simulujúce fiškálne doklady na prevádzke sťažovateľa preukázateľne tlačené boli, keď tieto sa nezaznamenávali do fiškálnej pamäte a ani sa neobjavili v kontrolných záznamoch. Išlo pritom o funkcionalitu, ktorá pôvodne v systéme nebola a ani nie je potrebná na riadne fungovanie elektronickej registračnej pokladnice. Z uvedených dôvodov navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa v zamietol.
IV. Konanie na kasačnom súde
39. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej ako „Najvyšší správny súd SR“) konajúci ako kasačný súd (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná, vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.
40. Kľúčovou právnou otázkou, ktorou sa kasačný súd zaoberal v predmetnom konaní bolo zodpovedanie otázky, či je dostatočne preukázateľne odôvodnený záver, ktorého správnosť potvrdil aj správny súd o porušení § 19 ods.2 zákona o DPH zo strany sťažovateľa, tým, že sťažovateľ nepriznal DPH z tržieb evidovaných v ERP, ktoré sa do prevádzkovej ani inej fiskálnej pamäte nezaznamenávali, ktoré boli tlačené pomocou nefiskálnej tlačiarne s použitím špeciálneho typu platby „Hotovosť*“.
41. Kasačný súd zistil, že predmetom rozhodnutí kasačného súdu už boli skutkovo aj právne obdobné veci identických účastníkov konania, obdobného skutkového stavu a obdobného obsahu kasačných sťažností sťažovateľa a to tak, že vo všetkých konaniach bola kasačná sťažnosť sťažovateľa zamietnutá ako nedôvodná. Konkrétne, o rozsudku správneho súdu sp. zn. PO-1S/85/2021 zo dňa 31.01.2024 na ktorého odôvodnenie správny súd v prejednávanej veci poukazoval, kasačný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 8Sfk/27/2024 zo dňa 25.09.2025 a o rozsudku správneho súdu sp. zn. PO- 1S/100/2020 zo dňa 05.10.2023 kasačný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 4Sfk/14/2024 zo dňa 11.12.2024. Ďalej kasačný súd rozhodoval aj rozsudkami sp. zn. 3Sfk/63/2024 zo dňa 19.06.2025 (zdaňovacie obdobie máj 2013), sp. zn. 4Sfk/40/2024 zo dňa 10.02.2025 (zdaňovacie obdobie august 2013), sp. zn. 4Sfk/43/2024 zo dňa 10.02.2025 (zdaňovacie obdobie jún 2014), sp. zn. 3Sfk/33/2024 zo dňa 29.04.2025 (za zdaňovacie obdobie september 2016), sp. zn. 5Sfk/30/2024 zo dňa 30.01.2025 (zdaňovacie obdobie február 2016), sp. zn. 3Sfk/15/2024 zo dňa 27.03.2025 (za zdaňovacie obdobie október 2017) a 4Sfk/49/2025 zo dňa 25.09.2025 (zdaňovacie obdobie október 2013).
42. Podľa § 464 ods. 2 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola aspoň v piatich prípadoch predmetom konania pred kasačným súdom na základe skoršej kasačnej sťažnosti podanej tým istým sťažovateľom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s ich odôvodnením, ďalšie dôvody už nemusí uvádzať.
43. Kasačný súd tak v súlade s § 464 ods. 2 SSP poukazuje na odôvodnenie vyššie uvádzaných rozhodnutí, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje.
V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
44. Kasačný súd s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku. 45. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 46. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.