Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/114/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: MERKURY MARKET SLOVAKIA s.r.o., so sídlom Duklianska 11, Prešov, IČO: 36501891, zastúpeného Dolobáč Legal s.r.o., Košice, Floriánska 19, proti žalovaným: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom v C., D. XXXX/XX, 2. A. B., nar.XX.XX.XXXX, bytom v C., D. XXXX/XX, obaja právne zastúpení JUDr. Peter Kurajda, advokát, so sídlom v Bratislave, Brnianska 3725/43, o zaplatenie 162 842,76 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 7. apríla 2025 sp.zn.

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 7. apríla 2025 č.k. -212 vo výrokoch I. a III.

O d m i e t a odvolanie proti výroku II.

Žalovaní v 1. a 2. rade majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 7. apríla 2025 č.k. -212 žalobu zamietol (výrok I.), návrh na prerušenie konania zamietol (výrok II.) a žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % (výrok III.).

2.1. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaných zaplatenia sumy 162 842,76 € s prísl. s odôvodnením, že žalobca a žalovaný v 1. rade dňa 19.11.2008 uzatvorili kúpnu zmluvu, na základe ktorej žalovaný v 1. rade odpredal žalobcovi do jeho výlučného vlastníctva nehnuteľnosť pôvodne zapísanú na liste vlastníctva č. XXXX, kat. úz. C., ako parcela č. C-KN č. 5450/5 - orná pôda o výmere 9 167 m2, ku ktorej bol vklad vlastníckeho práva povolený Správou katastra Michalovce dňa 21.11.2008 pod č. E./XX, ktorej podľa katastra nehnuteľností Michalovce zodpovedajú novovytvorené parcely C-KN č. 5450/5 - ostatná plocha o výmere 2 665 m2, C-KN č. 5450/15 - zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 4 007 m2 a časti parcely C-KN č. 5450/20- ostatná plocha o výmere 3 434 m2, v súčasnosti evidované na LV č. XX XXX, kat. úz. C. (ďalej ako „kúpna zmluva“). Žalovaný v 1. rade bol pred prevodom vlastníckeho práva na žalobcu, zapísaný na LV ako výlučný vlastník a počas celého procesu uzatvárania kúpnej zmluvy i následne potom, žiadnym spôsobom žalobcu neupozornil na skutočnosť, že nehnuteľnosť by nebola v jeho výlučnom vlastníctve. Žalobca na základe kúpnej zmluvy žalovanému v 1. rade zaplatil plnú kúpnu cenu 182 573,19 € (5 500 200,- Sk), čo preukazuje aj potvrdenie o zaplatení kúpnej ceny... a bol na LV zapísaný ako vlastník prevedenej nehnuteľnosti. Ako vyplýva zo znaleckého posudku č. 2/2024 všeobecná hodnota nehnuteľností ku dňu predchádzajúcemu dňu nadobudnutia pozemku v roku 2008 je znalcom odhadovaná na 47 157, 24 €. Žalobca po uzatvorení kúpnej zmluvy a následnom zápise na LV v pozícií vlastníka predmetných nehnuteľností, bez toho, aby existovali akékoľvek pochybnosti o jeho vlastníckom práve, aj s prihliadnutím na primeranú obozretnosť, ktorú je možné vyžadovať, začal využívať nadobudnuté pozemky, tak ako pri ich kúpe zamýšľal. Uvedené zahŕňalo prekvalifikovanie druhu nadobudnutých pozemkov z typu orná pôda na stavebné pozemky a následne zahájenie výstavby. Žalobca za týmto účelom investoval značné množstvo financií, a zriadil na pozemkoch predajný areál a výstavnú halu C. C.. Kolaudačné rozhodnutie na ich užívanie bolo vydané dňa 24.08. 2009. V dôsledku investícií žalobcu sa hodnota pozemkov, ku dňu 27.08. 2009, teda ku dňu, ktorý bezprostredne nasledoval po rozhodnutí o kolaudácií stavieb podľa znaleckého posudku 25/2024 zvýšila na hodnotu 210 000 €, teda cena pozemkov sa k tomu dňu zvýšila o 162 842, 76 €. Dňa 23.8.2011, takmer o 2,5 roka po predaji nehnuteľností a potom čo žalobca na pozemkoch realizoval všetky hlavné investície, podala účelovo žalovaná v 2. rade, pod sp.zn. , na Okresný súd Michalovce žalobu, ktorou sa domáhala, aby súd určil, že kúpna zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaný je neplatná. Žalobu odôvodnila tým, že žalovaný je jej manželom, pričom predmetnú nehnuteľnosť nadobudli počas trvania manželstva do ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov a ona ako spoluvlastníčka nehnuteľnosti na predaj nedala súhlas. Účelovosť konania, nedobromyseľnosť a snaha obohatiť sa na úkor žalobcu žalovanej v 2. rade, je možné pozorovať predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaná v 2. rada namietala neplatnosť kúpnej zmluvy so značným časovým odstupom, napriek skutočnosti, že nehnuteľnosť na ktorých prebiehala rozsiahla výstavba sa nachádzajú v bezprostrednej vzdialenosti od miesta jej trvalého bydliska. Dobromyseľnosť a skutočnú neznalosť aktuálnych pomerov o stave a vlastníctve nehnuteľnosti spochybňuje aj skutočnosť, že žalobca zaplatil žalovanému v 1. rade sumu 182 573,19 €, čo predstavuje nezanedbateľnú čiastku peňažných prostriedkov, ktorých nadobudnutie v rámci rodinného rozpočtu žalovaná v 2. rade musela postrehnúť. Je vysoko nepravdepodobné, že by žalovaná v 2. rade, skutočne mohla uvedenú sumu prehliadnuť, obdobne ako v prípade rozsiahlej výstavy na pozemku. Skutkové okolnosti prípadu tak naznačujú, že žalovaná v 2. rade úmyselne, s vidinou možného majetkového prospechu, vyčkávala so žalobou až do doby, keď budú práce na pozemku ukončené a tým dôjde aj k zvýšeniu jeho trhovej hodnoty. Následne ako je uvedené aj v rozsudku Okresného súdu Michalovce, zo dňa 30.12.2012, sp. zn. , svoj súhlas s kúpnou zmluvou podmienila tým, že žalobca doplatí, k pôvodnej kúpnej cene nehnuteľností, ďalších 170 000 €. Žalovaná v 2. rade tak žiadala, aby žalobca zaplatil za predmetné pozemky, ktorých odhadovaná hodnota bola v čase predaja 47 157, 24 €, celkovo 352 573,19 €, čo predstavuje rozdiel medzi hodnotou pozemkov a zamýšľanou kúpnou cenou 305 415,95 €. Uvedené konania žalovanej 2. rade, teda nie je možné považovať za snahu vyriešiť vzniknutú situáciu mimosúdnou cestou, ale iba o konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktorého cieľom a jediným zámerom je snaha obohatiť sa na úkor žalobcu. 2.2. Rozsudkom Okresného súdu Michalovce, zo dňa 30.12.2012, č. k. -60 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 23.5.2013, č.k. -88, bolo právoplatne rozhodnuté, že uvedená predmetná kúpna zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa 19.11.2008, je neplatná. V rámci súdneho konania bolo preukázané, že žalovaný v 1. rade nadobudol predmetnú prevádzanú nehnuteľnosť do vlastníctva na základe kúpnej zmluvy, počas trvania manželstva so žalovanou v 2. rade, s ktorou uzavrel manželstvo dňa X.X.XXXX. V zmysle ust. v znení neskorších predpisov (ďalej ako „“) teda predmetná nehnuteľnosť v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy so žalobcom, patrila do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o čom v tom čase žalobca nevedel, keďže ako vlastník nehnuteľnosti bol na liste vlastníctva evidovaný výlučne žalovaný. Žalobca, aj s prihliadnutím na požiadavku náležitej obozretnosti, nemal dôvod spochybňovať vlastnícke právo žalovaného a v dobrej viere zaplatil žalovanému v kúpnej zmluve dohodnú cenu nehnuteľnosti. V prípade, ak by o týchto skutočnostiach vedel, nikdy by k uzatvoreniu spornej kúpnej zmluvy nepristúpil. Žalovaný ho na skutočnosť, že predmetná nehnuteľnosť tvorí súčasť bezpodielového spoluvlastníctva manželov žiadnym spôsobom neupozornil a poskytnuté plnenie prijal, čo nemožno kvalifikovať inak než ako úmyselné konania v rozpore s dobrými mravmi motivované snahou získať majetkový prospech. Súd ďalej v tomto konaní považoval za preukázané, že žalovaný v 1. rade predmetnú nehnuteľnosť kúpnou zmluvou zo dňa 19.11.2008 žalobcovi predal. Následne vyhodnotil, že predaj tejto nehnuteľnosti patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nebol bežnou vecou , ktorú by mohol v zmysle vybavovať každý z manželov sám, a preto na takýto právny úkon bol potrebný súhlas oboch manželov, teda aj súhlas manželky žalovaného v 1. rade - žalovanej v 2. rade. Dôsledkom jeho absencie bolo, že tento právny úkon sa stal v zmysle relatívne neplatný, t.j. právny úkon sa síce považoval za platný, ale len dovtedy pokiaľ sa ten, kto je týmto právnym úkonom dotknutý, neplatnosti nedovolal. Žalovaná v 2. rade sa však neplatnosti kúpnej zmluvy dovolala, a to voči obom účastníkom kúpnej zmluvy, čo viedlo k vydaniu rozhodnutia o neplatnosti kúpnej zmluvy. 2.3. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že vzhľadom na vyššie načrtnutý vývoj udalostí v kauzálnej súvislosti s rozhodnutím súdu, že na žalobcu kúpnou zmluvou neprešlo vlastnícke právo k nehnuteľnosti, je potrebné žalobcu v intenciách a posudzovať ako dobromyseľného držiteľa a jeho držbu považovať za držbu oprávnenú. Pri dobromyseľnej držbe sa predpokladá presvedčenie držiteľa so zreteľom na všetky okolnosti, že je vlastníkom veci alebo oprávneným vykonávateľom práva. Uviedol, že oprávnená držba vyžaduje súčasné naplnenie dvoch podmienok a to (1) dobromyseľnosti držiteľa o tom, že mu vec alebo právo patrí a (2) danosť tejto dobromyseľnosti so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Dobromyseľnosť spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci alebo, že je oprávneným vykonávateľom práva. Nestačí presvedčenie držiteľa, že nikoho nepoškodzuje, resp. že nikomu nezasahuje do jeho práv. Dobromyseľnosť musí byť posudzovaná objektívne a nie len zo subjektívneho hľadiska držiteľa. Do úvahy treba brať, či by držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú s ohľadom na okolnosti a povahu konkrétneho prípadu možno po každom (spravodlivo) požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, či mu vec alebo právo patrí. Samotné subjektívne presvedčenie držiteľa o jeho dobromyseľnosti je preto v tomto smere nedostatočné. Nastúpenie dobromyseľnosti je potrebné posudzovať predovšetkým podľa okolností, ktoré sprevádzali vznik držby. V druhej vete je ustanovená vyvrátiteľná právna domnienka, že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Dobromyseľnosť ako vnútorné psychické presvedčenie držiteľa sa totiž preukazuje len nepriamo na základe vonkajších okolností a preto sa z hľadiska dokazovania ukladá dôkazné bremeno tomu, kto namieta oprávnenosť držby. Nie je pochýb o tom, že v prípade žalobcu existovali také okolnosti, ktoré objektívne a primerane odôvodňovali presvedčenie o existencii jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a to predovšetkým s prihliadnutí na jej vznik, ktorý bol dôsledkom uzatvorenia kúpnej zmluvy a zápisu na LV v pozícií výlučného vlastníka nehnuteľností. V čase po uzatvorení zmluvy a pri realizácii výstavby, ktorá bola spojená s rozsiahlymi investíciami, tak boli splnené obe podmienky pre dobromyseľnú držbu žalobcu - subjektívna (žalobca bol v presvedčení, že je vlastníkom veci - teda, že je oprávnený disponovať s nehnuteľnosťou a realizovať na nej výstavbu) aj objektívna (žalobca pri bežnej/ normálnej opatrnosti, ktorú s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu možno po každom spravodlivo požadovať, nemohol mať pochybnosti o to, že mu vec alebo právo patrí). V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky (rozhodnutie NS SR zo dňa 31.3.2022 sp.zn. , Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.3.2016). Žalobca v čase, keď bol presvedčený o vlastníctve nehnuteľností, vybudoval na pozemkoch predajný areál a výstavnú halu. Zo strany žalobcu predstavovala výstavba rozsiahlu investíciu, ktorá výrazným spôsobom zhodnotila aj samotné pozemky na ktorých výstavba prebiehala, čo preukazujú aj závery znaleckých posudkov č. 2/2024 a č. 25/2024, a to vo výške 162 842, 76 €. Je teda jednoznačné, že k tak výraznému zvýšeniu hodnoty nehnuteľností v krátkom čase došlo práve v dôsledku uskutočnenej výstavby a zmene charakteru pôvodnej nehnuteľnosti. V tejto súvislosti poukázal, že zo znenia ust. vyplýva, že oprávnený držiteľ má voči vlastníkovi nárok na náhradu tých nákladov, ktorými zhodnotil jeho vec a ktoré boli vynaložené účelne. Pod rozsahom zhodnotenia sa pritom nerozumie súčet nákladov vynaložených na danú vec , ale to, o čo sa vec na základe konania oprávneného držiteľa zhodnotila. Je nesporné, že od uzatvorenia kúpnopredajnej zmluvy, ktorej predmetom boli pozemky typu orná pôda, došlo k značnému zhodnoteniu nehnuteľností, na základe aktivít žalobcu, ktoré viedli k zásadnej zmene charakteru nehnuteľnosti a zvýšeniu jej hodnoty. Išlo o prekvalifikovanie pozemkov na stavebné pozemky a následne došlo výstavbou k zmene pozemkov na zastavené plochy. Uvedené aktivity boli značne nákladne a zároveň aj značne zvýšili hodnotu samotných pozemkov. Z objektívneho hľadiska išlo v konkrétnom prípade o náklady účelne vynaložené, ktoré vlastníkovi pozemkov priniesli majetkový prospech. Zo zákonného znenia vyplýva, že žalobca má právo si uplatniť ich náhradu, až do výšky rozsahu zodpovedajúcemu zhodnoteniu veci. V prípade žalobcu tak ide o náhradu nákladov, ktoré žalobca ako dobromyseľný oprávnený držiteľ vynaložil na stavbu nehnuteľnosti, čím došlo k zvýšeniu hodnoty pozemkov, a to do výšky zhodnotenia pozemku. Žalobca ďalej uviedol, že zisťovanie výšky zhodnotenia nehnuteľnosti, je potrebné vykonať znaleckým dokazovaním. V judikatúre najvyšších súdnych autorít bola vo vzťahu k tomuto znaleckému dokazovaniu formulovaná požiadavka, že v rámci znaleckých posudkov za týmto účelom, by sa mala zohľadniť cenu pozemkov k dňu ukončenia stavebných prác, ktorými došlo k zhodnoteniu majetku. (V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. zo dňa 26.2.2008.) Rešpektujúc závery tohto rozhodnutia si žalobca dal za týmto účelom dal vypracovať dva znalecké posudky, na ktoré sa už vo svojich vyjadreniach niekoľkokrát odvolával. Ide o znalecký posudok č. 2/2024, ktorého závery ohodnocujú všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti ku dňu predchádzajúcemu dňu nadobudnutia pozemku v roku 2008 na 47 157, 24 €. A znalecký posudok č. 25/2024, ktorý stanovuje cenu nehnuteľnosti na 210 000 €, a to ku dňu 27.08.2009, teda ku dňu, ktorý bezprostredne nasledoval po rozhodnutí o kolaudácií novovybudovaných stavieb. Rozdiel v hodnote nehnuteľností v dôsledku investícií a účelne vynaložených nákladov žalobcu znalec ustálil na sumu 162 842, 76 €, čo zároveň predstavuje aj výšku nároku žalobcu na náhradu tých nákladov, ktorými zhodnotil vec a ktoré boli vynaložené účelne. Vzhľadom na tieto skutočnosti dňa 08.03.2023 adresoval žalovanému v 1. rade výzvu na zaplatenie náhrady účelne vynaložených nákladov, ktorá bola žalovanému doručená 12.03.2024, s dodatočnou lehotou na plnenie 3 dni. Žalovaní si napriek tomu svoju povinnosť nesplnili, čím sa dostali do omeškania.

3. Právne vec posúdil podľa , , .

4.1. Mal za preukázané a medzi stranami nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným 1. bola dňa 19.11.2008 uzavretá kúpna zmluva, na základe ktorej žalovaný 1. odpredal žalobcovi spornú nehnuteľnosť, ku ktorej bol vklad vlastníckeho práva povolený Správou katastra Michalovce dňa 21.11.2008 pod č. E. - XXXX/XX. 4.2. Rovnako bolo nesporné, že predmetnú nehnuteľnosť previedol žalobca na základe kúpnych zmlúv zo dňa 4.6.2012 a 24.7.2013 na tretí subjekt. 4.3. Medzi stranami sporu tiež nebolo sporné, a vyplynulo to aj z vykonaného dokazovania, že rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp.zn. zo dňa 30.4.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice sp.zn. zo dňa 23.5.2013 bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnosti vyššie uvedenej kúpnej zmluvy, a to na základe dovolania sa jej neplatnosti žalovanou 2. v zmysle .

5. Súd mal za to, že žalobca bol v období od 21.11.2008 až 24.7.2013 držiteľom nehnuteľností (pozemkov), ktoré sú predmetom sporu a teda je aktívne vecne legitimovaným na podanie žaloby, ktorou sa držiteľ voči vlastníkovi veci domáha náhrady nákladov, ktoré na vec účelne vynaložil po dobu držby. (v zmysle ).

6. Vychádzal z úvahy, že právny úkon, ktorý má vadu majúcu za následok jeho tzv. relatívnu neplatnosť v zmysle ustanovenia , sa považuje za platný (so všetkými právnymi dôsledkami z neho vyplývajúcimi), pokiaľ ten, na ochranu ktorého je dôvod neplatnosti právneho úkonu určený (oprávnená osoba), sa neplatnosti nedovolá. Ak sa oprávnená osoba relatívnej neplatnosti právneho úkonu dovolá, je právny úkon neplatný od svojho začiatku (ex tunc). To platí i tam, kde na základe tohto relatívne neplatného právneho úkonu vzniklo vkladom do katastra nehnuteľností vecné právo. Relatívnej neplatnosti sa treba dovolať. Pri dovolaní sa neplatnosti ide o jednostranný právny úkon, ktorý sa musí adresovať druhému účastníkovi právneho úkonu, resp. všetkým účastníkom právneho úkonu, ak ten, kto sa dovoláva relatívnej neplatnosti právneho úkonu, nie je účastníkom tohto právneho úkonu. Dôjdením dovolania sa neplatnosti ostatným účastníkom právneho úkonu sa končí relatívna neplatnosť právneho úkonu a nastáva neplatnosť, ktorú svojimi účinkami možno prirovnať k absolútnej neplatnosti. Zákon pre to, aby nastali účinky tzv. relatívnej neplatnosti právneho úkonu neustanovuje žiadnu formu dovolania sa tejto neplatnosti. Možno tak urobiť i žalobou (vzájomnou žalobou) podanou na súde alebo námietkou v rámci obrany proti uplatnenému právu (nároku) v konaní pred súdom. Otázku relatívnej neplatnosti je možné v občianskom súdnom konaní vždy riešiť ako otázku predbežnú. Bez dovolania sa relatívnej neplatnosti je právny úkon platný a súd či iný orgán právnej ochrany bez tohto jednostranného právneho úkonu nemôže z úradnej povinnosti prihliadnuť na relatívnu neplatnosť (napríklad správa katastra je zásadne povinná, ak niet dovolania sa relatívnej neplatnosti, povoliť vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bez ohľadu na to, že právny úkon je relatívne neplatný).

7. Súd mal za preukázané, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným 1. dňa 19.11.2008 je neplatná, pričom dovolanie sa neplatnosti právneho úkonu má spätné účinky (ex tunc) ku dňu kedy došlo k neplatnému právnemu úkonu. Teda týmto právnym úkonom nedošlo/nemohlo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti na žalobcu a teda jej vlastníkom je/sú žalovaní. Teda žalovaní sú pasívne vecne legitimovaní v tomto konaní .

8.1. Poukázal na to, že v súčasnosti síce prebieha konanie na Okresnom súde Michalovce (), v ktorom súd (v čase rozhodovania súdu) neprávoplatne rozhodol o tom, že žalovaní sú spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností. Dôvodom podania žaloby vo veci , bola/ je tá skutočnosť, že ako vlastník predmetných nehnuteľností bol/je v katastri nehnuteľností zapísaný iný subjekt ako žalovaný 1. (resp. obaja žalovaní) napriek tomu, že kúpna zmluva ktorou žalovaný 1 previedol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na žalobcu bola rozsudkom súdu vyhlásená za neplatnú. Teda existujúci právny stav zapísaný v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnému stavu, a preto bolo potrebné zosúladiť právny stav zapísaný v katastri so stavom faktickým, keďže vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti svedčí žalovaným. Určovacím výrokom súdu sa má dosiahnuť zhoda medzi skutočným stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností, z dôvodu právnej istoty. 8.2. Konštatoval, že rozhodnutie súdu v konaní má len deklaratórne účinky (deklaruje len existujúci stav) a teda nekonštituuje (nevytvára ) nový právny stav. Rozhodnutím v tomto konaní sa len následne, z dôvodu právnej istoty potvrdzuje skutočnosť, ktorá už reálne existovala/existuje. Preto výsledok tohto konania podľa súdu prvej inštancie nemá význam pre predmetné konanie.

9. Podľa súdu prvej inštancie zo znenia ktorý znie:„ Oprávnený držiteľ má voči vlastníkovi nárok na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil na vec po dobu oprávnenej držby, a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia“, jednoznačne vyplýva, že zákon výslovne ustanovuje časový moment, ku ktorému sa bude rozsah zhodnotenia zisťovať a to je deň vrátenia veci . Oprávnený držiteľ si nemôže tento nárok uplatniť pred vrátením veci. Teda právo oprávneného držiteľa voči vlastníkovi obsiahnuté v tomto zákonnom ustanovení sa stane actio nata, (prvýkrát uplatniteľným na súde) až momentom vrátenia veci jej vlastníkovi. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.4.2001 , sp.zn. MCdo 2/01, v zmysle ktorého: „ oprávnený držiteľ má voči vlastníkovi nárok na náhradu nákladov , ktoré po dobu oprávnenej držby účelne vynaložil na vec, a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia . Z povahy veci vyplýva, že tento nárok oprávneného držiteľa sa s ohľadom na osobitnú úpravu stanovenú v premlčí podľa v 3 ročnej premlčacej lehote. Pritom treba rozlišovať dobu, kedy záväzok na náhradu nákladov vznikol a dobu, kedy sa stal splatný; doba splatnosti nemusí byť totožná s dobou , kedy záväzok vznikol. Právny význam má i otázka, kedy právo zo záväzku na náhradu týchto nákladov môže byť po prvý krát uplatnené, kedy je teda actio nata . Tento okamih treba fixovať „ ku dňu vrátenia veci“ ako to expressis verbis vyplýva z citovaného ustanovenia “ .

10. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že predmetná nehnuteľnosť doposiaľ nebola vrátená žalovaným (reálne ňou nedisponujú) a teda žalobou uplatnený nárok sa nestal/nemohol stať splatným. Vzhľadom na uvedené je nutné žalobu zamietnuť ako predčasne podanú, bez ohľadu na to, či žalobca bol alebo nebol oprávneným držiteľom predmetnej nehnuteľnosti.

11. Otázkou či žalobca bol alebo nebol oprávneným držiteľom sa súd nezoberal a (ne)oprávnenosť držby žalobcu neposudzoval, pretože ju vzhľadom na vyššie uvedený záver nepovažoval za významnú.

12. Návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Michalovce sp.zn. (výsledok ktorého podľa jeho názoru má zásadný vplyv na rozhodnutie v tomto spore, pretože v tomto konaní sa určuje kto je vlastníkom nehnuteľnosti) súd zamietol s odôvodnením, že dôvody prerušenia konania uvedené v sú fakultatívne dôvody. Ide o také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné a rozhodujúcim hľadiskom je zásada hospodárnosti konania, preto prerušenie konania podľa predstavuje skôr reštriktívnu výnimku ako pravidlo. Súd bol toho názoru, že výsledok konania vo veci nemá žiaden vplyv na priebeh predmetného konania. Rozsudok súdu v konaní bude mať len deklaratórny charakter, pričom žaloba vo veci bola podaná len z dôvodu právnej istoty, z dôvodu zosúladenia faktického stavu so stavom právnym t.j. aby bola súdnym rozhodnutím potvrdená skutočnosť, že žalobcovia sú vlastníkmi citovaných nehnuteľnosti, ktorá skutočnosť je zrejmá z toho, že kúpna zmluva medzi žalobcom a žalovaným 1 bola súdom určená za neplatnú. V uvedenom konaní nemôže dôjsť k zmene právoplatného rozhodnutia o neplatnosti kúpnej zmluvy. Napokon žalobca už v čase podania žaloby vo veci vedel, že v konaní vo veci bol dňa 21.9.2023 vyhlásený rozsudok a toto konanie nebolo právoplatne skončené. Napriek tomu túto žalobu podal, pričom nebol pod tlakom uplynutia premlčacej, ani prekluzívnej lehoty. Je možné z tohto konania usúdiť, že už v čase podania žaloby nepovažoval sám žalobca súdne konanie vo veci za také, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v konaní . Súd na záver uvádza, že predmetnú žalobu zamietol z dôvodu, že právo žalobcu na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil na vec po dobu oprávnenej držby, a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia sa nestalo splatným (actio nata), a rozhodnutie vo veci nemá a nebude mať na splatnosť takéhoto nároku vplyv. S poukazom na uvedené by bolo prerušenie tohto konania nehospodárne a preto súd návrh na prerušenie konania zamietol.

13.1. Nevykonanie žalobcom navrhnutého dokazovania výsluchom konateľa žalobcu a ustanovením znalca za účelom vypracovania znaleckého posudku, ktorý by určil výšku zhodnotenia predmetných nehnuteľností, súd odôvodnil poukazom na ustanovenie , , podľa ktorého strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Strana sporu teda má povinnosť predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. V prípade porušenia povinnosti predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas môže nastúpiť sankcia predpokladaná v , . Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr, ak by konala starostlivo. Súd uvádza, že návrh na vykonanie dokazovania žalobca predniesol až na pojednávaní t.j. viac ako rok po podaní žaloby resp. viac ako pol roka po doručení vyjadrení žalovaných napriek tomu, že argumentáciu žalovaných poznal, pričom bol poučený o možných následkoch takéhoto neskorého konania. Vzhľadom na uvedené súd na návrh právneho zástupcu žalobcu na vykonanie dokazovania neprihliadol. Zároveň súd uviedol, že žalobca určite o týchto dôkazoch vedel, a tieto návrhy mohol žalobca predniesť minimálne už vo svojom písomnom návrhu na prerušenie konania a odročenie pojednávania doručenom súdu dňa 28.2.2025, čo však neurobil. 13.2. Mimo to je súd toho názoru, že vykonanie týchto dôkazov by bolo zbytočné a nehospodárne, pretože nemajú/nemôžu mať vplyv na tie skutočnosti, pre ktoré súd žalobu zamietol.

14. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia , podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže žalovaní mali vo veci plný úspech, súd rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť úspešným žalovaným trovy konania v plnej výške.

15. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa , , a a navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

16.1. Žalobca namieta postup súdu, ktorý odmietol prerušiť konanie napriek zjavnej potrebe prednostného vyriešenia prejudiciálnej otázky, čím podľa neho došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces a naplneniu odvolacieho dôvodu podľa . Má za to, že výsledok konania pod sp.zn. vedeného na Krajskom súde v Košiciach, v ktorom sa rozhoduje o určení vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti je objektívne rozhodujúci pre posúdenie, či došlo k splatnosti nároku žalobcu podľa – teda, či bola vec „vrátená vlastníkovi“. Vyriešenie otázky kto je vlastníkom nehnuteľnosti je nevyhnutným predpokladom na posúdenie, či žalobca môže svoj nárok vôbec uplatniť, pričom bez ustálenia kto je vlastníkom nie je možné posúdiť komu bola vec vrátená, ani to, či nárok vznikol a je splatný. Súd tak neumožnil, aby bola prejudiciálna otázka právne vyriešená v osobitnom konaní a zároveň ju posúdil ad hoc bez dôkazného základu na ktorom svojvoľnom predpoklade založil celé meritórne rozhodnutie (bez vykonania dokazovania, vecného preskúmania aktuálneho právneho a skutkového stavu predčasne a jednostranne uzavrel túto otázku opierajúc sa výlučne o rozhodnutie o neplatnosti kúpnej zmluvy). 16.2. Ďalej žalobca vytkol rozhodnutiu súdu prvej inštancie ďalšiu vadu, ktorou je neodôvodnenosť rozhodnutia, a to v rozpore s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu a Ústavného súdu SR. Má za to, že rozsudok nenapĺňa v celom rozsahu predpoklady, ktoré kladie na odôvodnenie rozsudku zákonodarca v ust. , nie je preskúmateľné a presvedčivé. Podľa žalobcu neobstojí odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na prerušenie konania, a to aj vzhľadom na žalobcom vytýkaný vnútorný rozpor, keď na jednej strane zamietol žalobu ako predčasnú s poukazom na to, že nehnuteľnosť nebola vrátená vlastníkovi (a teda nenastal moment splatnosti nároku podľa ), zároveň však odmietol zohľadniť, že určenie osoby vlastníka je práve predmetom iného doposiaľ právoplatne neukončeného konania. Súd bol povinný posúdiť ako predbežnú otázku vlastníckeho práva, avšak takéto posúdenie absentuje. Zároveň súd nevykonal žiadne dokazovanie k otázke vlastníctva, nevypočul účastníkov ani nevyhodnotil obsah katastrálneho zápisu, znaleckých posudkov či iných listinných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku musí byť jasné, na akých skutkových a právnych záveroch rozhodnutie stojí, aké dôkazy boli vykonané a ako boli vyhodnotené, súd však zhodnotil otázku, ktorá má prejudiciálny charakter bez potrebného skutkového a právneho základu. Rozhodnutie, ktoré nereflektuje argumentáciu účastníka konania a nezohľadňuje skutkové ani právne okolnosti prípadu, nezodpovedá ústavným štandardom a požiadavkám . 16.3. Odvolateľ tiež namietal, že súdu prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď žalobca na pojednávaní dňa 7. apríla 2025 riadne navrhol vykonanie výsluchu konateľa spoločnosti a ustanovenie znalca za účelom vyčíslenia výšky zhodnotenia nehnuteľnosti, ku ktorej sa nárok vzťahuje. Vykonaním týchto dôkazov mali byť zodpovedané otázky, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci zásadné (charakter a rozsah držby, dobrá viera žalobcu, výška a účelnosť vynaložených nákladov na zhodnotenie nehnuteľnosti) a podľa žalobcu ich nemožno označiť za zbytočné. Žalobca má za to, že výsledok navrhovaného dokazovania mohol potvrdiť, že podmienky nároku (dobrá viera, splatnosť) sú dané (podmienky podľa ). Argument o oneskorenosti návrhu považuje za formalistický, keďže dôkazy navrhol na prvom pojednávaní, pričom šlo o reakciu na vývoj konania a vyjadrenia protistrany.

17.1. Žalovaní sa k podanému odvolaniu vyjadrili písomne tak, že sa v celom rozsahu stotožňujú so závermi súdu prvej inštancie (výrokom aj odôvodnením), rozsudok považujú za preskúmateľný, vecne a právne správny, preto navrhli, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil. 17.2. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu k zamietnutiu návrhu na prerušenie konania poukázali na svoje vyjadrenie zo dňa 28.2.2025 a tam vyjadrený názor o nedôvodnosti a nehospodárnosti aplikácie ust. . Poukázali na to, že nárok v zmysle ust. sa viaže k momentu vrátenia veci, pričom je nesporné, že žalobca nehnuteľnosť žalovaným do dnešného dňa nevrátil. Právoplatný výrok súdu o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam má iba deklaratórne účinky (iba deklaruje už existujúci stav, a to, že vlastnícke právo svedčí žalovaným). Aj po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia budú nehnuteľnosti vo faktickej držbe a užívaní žalobcu nie žalovaných, z ktorého dôvodu nemá výsledok konania vedeného na Okresnom súde Michalovce pod sp.zn. pre rozhodnutie v tomto konaní žiaden vplyv. Ďalej dôvodili, že sám žalobca vo svojich vyjadreniach v konaní nepovažoval rozsudok v uvedenom konaní (o určenie vlastníckeho práva) za podstatnú skutkovú okolnosť ani za prejudiciálnu otázku vo vzťahu k uplatnenému nároku. 17.3. Odôvodnenie rozsudku podľa žalovaných v plnej miere zodpovedá požiadavkám ust. a námietky žalobcu sú neopodstatnené. Výklad realizovaný žalobcom, ktorý považuje za moment „vrátenia“ nehnuteľnosti žalovaným nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia súdu o určení vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam nie je správny, pretože žalobca zrejme neodlišuje právne a skutkové následky žaloby na plnenie a určovacej žaloby (aj tu poukázali na svoje vyjadrenie zo dňa 28.2.2025). 17.4. Žalovaní sa nestotožnili ani s námietkami žalobcu vo vzťahu k nevykonanému dokazovaniu zdôrazniac, že pokiaľ považoval dôkazy navrhnuté na pojednávaní dňa 7.4.2025 za také zásadné mal a mohol vykonanie týchto dôkazov navrhnúť skôr. Súd preto správne aplikoval sudcovskú koncentráciu konania v zmysle . Stotožňujú sa s právnym názorom súdu, že žalobcom navrhnuté dôkazy nemajú vplyv na tie skutočnosti, pre ktoré súd žalobu zamietol.

18.1. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní. 18.2. Následne žalobca oznámil, že po vydaní napadnutého rozsudku došlo k právoplatnému rozhodnutiu vo veci vlastníckeho práva rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zo dňa 26.3.2026, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Okresného súdu Michalovce sp.zn. o určení vlastníckeho práva žalovaných k predmetným nehnuteľnostiam. Zároveň je na liste vlastníctva vyznačená plomba predstavujúca bezprostredný podklad pre vykonanie zápisu vlastníckeho práva žalovaných do katastra nehnuteľností. Za daného stavu skutkové a právne okolnosti, na ktorých súd prvej inštancie založil zamietnutie žaloby ako predčasnej, podľa žalobcu odpadli. Žalobca navrhol, aby odvolací súd na uvedené skutočnosti prihliadol pri rozhodovaní o podanom odvolaní. 18.3. V ďalších vyjadreniach žalobca dôvodil, že aktuálne žalovaní disponujú právoplatným rozsudkom súdu určujúcim ich vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti, pričom podľa neho otázku vrátenia nehnuteľnosti nemožno redukovať výlučne na fyzické odovzdanie, ale je potrebné zohľadniť aj právny a evidenčný rozmer. Má za to, že rozhodujúcim je aj to, či vlastníkovi je obnovená právna možnosť uplatňovať vlastnícke oprávnenia, či existuje právoplatný podklad pre zápis jeho vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti a či má možnosť dosiahnuť zosúladenie evidenčného stavu so stavom právoplatne potvrdeným súdom. Uvedené skutočnosti majú podľa žalobcu bezprostredný význam pre posúdenie záveru o údajnej predčasnosti žaloby. Na základe právoplatného rozhodnutia o určení vlastníckeho práva žalovaných k predmetným nehnuteľnostiam je možné vykonať príslušnú zmenu zápisu v katastri nehnuteľnosti a aktuálne je na liste vlastníctva vyznačená plomba na základe podania Z-1201/2026 označeného ako „rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva“.

Pokiaľ žalovaní namietajú, že žalobca nehnuteľnosti naďalej užíva a bezdôvodne sa na ich úkor obohacuje, tak tvrdené užívanie nehnuteľnosti je predmetom osobitného nároku v inom konaní. Tvrdené bezdôvodné obohatenie podľa neho nemožno používať ako dôvod na popretie právneho významu právoplatného rozhodnutia o vlastníctve, ani ako dôvod na odmietnutie nároku žalobcu na náhradu účelne vynaložených nákladov podľa .

19.1. Žalovaní sa v odvolacej duplike pridržali svojej dovtedajšej argumentácie v zmysle vyjadrenia k odvolaniu, ako aj predchádzajúcich písomných podaní a vyjadrení. 19.2. Žalovaní tvrdenia žalobcu považujú za nepravdivé a rozporné s dôvodmi, na ktorých súd prvej inštancie založil rozsudok o zamietnutí žaloby. S poukazom na bod 24. odôvodnenia rozsudku podľa žalovaných nie je pravdou tvrdenie žalobcu, že skutkové a právne okolnosti, na ktorých súd prvej inštancie založil zamietnutie žaloby ako predčasnej, medzičasom odpadli. Práve naopak, skutkové a právne okolnosti, na ktorých Okresný súd Michalovce založil rozsudok o zamietnutí žaloby naďalej pretrvávajú. Žalobca do dnešného dňa fakticky nevrátil sporné nehnuteľnosti do držby žalovaným a aj po právoplatnosti výroku súdu o určení vlastníckeho práva žalovaných k sporným nehnuteľnostiam a vyznačení plomby v katastri nehnuteľnosti, žalobca naďalej bez právneho dôvodu nehnuteľnosti užíva a bezdôvodne sa na úkor žalovaných obohacuje.

20. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací podľa (ďalej len „“) skôr, ako pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, zaoberal sa otázkou, či odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote subjektom, ktorý je na podanie odvolania oprávnený (oprávnenou osobou), ako aj tým, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon takýto opravný prostriedok pripúšťa a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je potrebné v časti (proti výroku II.) odmietnuť podľa ust. .

21. Žalobca podal odvolanie v rozsahu všetkých výrokov, t.j. aj proti výroku II., ktorým súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania.

22. Podľa , proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.

23. Podľa odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o a) zastavení konania, b) odmietnutí podania vo veci samej, c) odmietnutí žaloby na obnovu konania, d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa a 335 ods. 1, f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku, h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) návrhu na uloženie povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva a návrhu na uloženie povinnosti zložiť zábezpeku alebo preddavok v sporoch proti verejnej účasti, l) zabezpečení dôkazného prostriedku, m) nároku na náhradu trov konania a v sporoch proti verejnej účasti aj o výške náhrady trov konania, n) prerušení konania podľa a , návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia, p) postúpení právomoci do cudziny.

24. Podľa , odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

25. v citovanom ust. upravuje, že odvolanie je prípustné len proti tým uzneseniam, voči ktorým to zákon výslovne pripúšťa, pričom ustanovenie taxatívne vymedzuje, voči ktorým uzneseniam je odvolanie prípustné. Medzi týmito uzneseniami nie je uvedené uznesenie, ktorým je zamietnutý návrh na prerušenie konania. Odvolanie v zmysle je prípustné iba proti uzneseniu o prerušení konania podľa a .

26. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, keďže zákon prípustnosť odvolania proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania neupravuje, znamená to, že odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania prípustné nie je. Na uvedenom závere odvolacieho súdu nič nemení ani nesprávne poučenie súdu prvej inštancie o možnosti podať odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku, vrátane výroku II. o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania, keďže prípustnosť odvolania je určená výlučne zákonom.

27. Vzhľadom na to, že odvolanie žalobcu bolo podané aj proti výroku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol návrh na prerušenie konania, teda proti ktorému odvolanie nie je prípustné, odvolací súd podľa ust. odvolanie žalobcu v tejto časti odmietol.

28. Odvolací súd však dodáva, že námietky týkajúce sa ne/správnosti postupu súdu v súvislosti s posúdením návrhu na prerušenie konania preskúmal ako odvolaciu námietku vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej, t.j. z pohľadu či takýto postup možno považovať za nesprávny procesný postup, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces alebo či takýmto postupom zaťažil konanie takou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (s tým, že v prípade, ak by došiel k záveru, že sú naplnené odvolacie dôvody podľa , zrušil by zároveň aj právoplatný výrok II.- majúci charakter uznesenia, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej podľa ).

29. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( z.č. ) prejednal odvolanie žalobcu proti výrokom I. a III. ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. a , teda preskúmal rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (, , , a ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

30. Rozsudok je vo výrokoch I. a III. vecne správny, preto ho odvolací súd v tejto časti, v zmysle ustanovenia potvrdil.

31. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 29. septembra 2026 o 09.15 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 15.09.2026 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia , , a a contrario.

32. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. , , a , t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

33. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

34. K odvolacej námietke žalobcu, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je dostatočné, odvolací súd uvádza, že aj keď právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, v danom prípade rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí podľa ust. a nemožno ho považovať za nepreskúmateľný. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k svojmu právnemu záveru s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval v prejednávanej veci. V danom prípade tak nedošlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ako sa domnieval odvolateľ.

35. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

36. V preskúmavanej veci nebol naplnený uvedený odvolací dôvod a ani odvolací dôvod podľa a . Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia , . Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. Rozhodnutiu súdu v napadnutom rozsahu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z , a alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. potvrdil.

37. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj pre rozhodnutie podstatné dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje ( ). Počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci.

38. Žalobca v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.

39. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné:

40. Predmetom konania je zaplatenie sumy 162.842,76 Eur titulom náhrady účelne vynaložených nákladov, ktorými žalobca (ako dobromyseľný držiteľ v období od 21.11.2008 až 24.7.2013) zhodnotil vec žalovaného (ako vlastníka) v zmysle . K zhodnoteniu nehnuteľností došlo prekvalifikovaním pozemkov z ornej pôdy na stavebné pozemky a následne došlo výstavbou k zmene pozemkov na zastavené plochy (znalecký posudok č. 2/2024 ohodnotil všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti ku dňu predchádzajúcemu dňu nadobudnutia pozemku kúpnou zmluvou v roku 2008 na 47 157, 24 € a znalecký posudok č. 25/2024 stanovil cenu nehnuteľnosti na 210 000 € ku dňu 27.08.2009, rozdiel v hodnote nehnuteľností v dôsledku investícií a účelne vynaložených nákladov žalobcu znalec ustálil na sumu 162 842, 76 €).

41. Súd mal za to, že

- kúpna zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným 1. dňa 19.11.2008 je neplatná ex tunc (o čom bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp.zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice sp.zn. na základe dovolania sa jej neplatnosti žalovanou 2. v zmysle , právoplatnosť rozhodnutia nadobudli dňa 10.9.2013)

- žalobca bol v období od 21.11.2008 až 24.7.2013 držiteľom predmetných nehnuteľností (pozemkov) a je aktívne vecne legitimovaným na podanie žaloby, ktorou sa držiteľ voči vlastníkovi veci domáha náhrady nákladov, ktoré na vec účelne vynaložil po dobu držby v zmysle .

- výsledok konania vedeného na OS Michalovce pod sp. zn. (o určenie vlastníckeho práva žalovaných uplatňované voči tretiemu subjektu, ktorý je ako vlastník zapísaný v katastri na základe zmluvy uzatvorenej so žalobcom dňa 4.6.2012 a 24.7.2013) nemá význam pre predmetné konanie

- predmetná nehnuteľnosť doposiaľ nebola vrátená žalovaným (reálne ňou nedisponujú) a teda žalobou uplatnený nárok sa nestal/nemohol stať splatným.

42. Podstatou odvolacích námietok je

- nesprávny postup súdu, keď neprerušil konanie (výsledok konania sp. zn. , je podľa žalobcu objektívne rozhodujúci pre posúdenie, či došlo k splatnosti nároku žalobcu podľa – teda, či bola vec „vrátená vlastníkovi“, keďže rieši otázku kto je vlastník)

- nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia (nepreskúmateľnosť) vo vzťahu k neprerušeniu konania a k posúdeniu otázky vlastníctva

- nevykonanie navrhnutých dôkazov preukazujúcich charakter a rozsah držby, dobrú vieru žalobcu, výšku a účelnosť vynaložených nákladov na zhodnotenie nehnuteľnosti

43. Odvolací súd uvedené námietky vyhodnotil ako nedôvodné.

44. Podľa oprávnený držiteľ má voči vlastníkovi nárok na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil na vec po dobu oprávnenej držby, a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia. Obvyklé náklady súvisiace s údržbou a prevádzkou sa však nenahrádzajú.

45.1. K právnym dôsledkom držby patrí aj právna úprava vzťahu oprávneného držiteľa a vlastníka, ktorá ustanovuje práva a povinnosti týchto osôb pre prípad, keď dôjde k vydaniu veci. 45.2. Platí, že oprávnený držiteľ má právo vec užívať v rovnakom rozsahu ako vlastník a z tohto užívania mu vo vzťahu k vlastníkovi nevznikajú žiadne povinnosti; jediná povinnosť, ktorú oprávnený držiteľ voči vlastníkovi má, je povinnosť vydať mu vec (nemá povinnosť vydať vlastníkovi to, o čo sa užívaním veci bezdôvodne obohatil). 45.3. Naopak práva oprávneného držiteľa voči vlastníkovi sú upravené v citovanom ustanovení , v zmysle ktorého oprávnený držiteľ nemá nárok na náhradu bežných udržiavacích nákladov (ktoré udržiavajú vec v stave spôsobilom na jej riadne užívanie a fungovanie podľa jej účelu s tým, že tieto náklady nijakým spôsobom vec nezhodnocujú) ale má nárok na náhradu nákladov, ktoré vynaložil na zhodnotenie držanej veci (zisťujú sa porovnaním stavu veci v okamihu nadobudnutia oprávnenej držby so stavom veci ku dňu jej vydania vlastníkovi).

46.1. Správne súd prvej inštancie poukázal na to, že zákon výslovne ustanovuje časový moment, ku ktorému sa bude rozsah zhodnotenia zisťovať, a to deň vrátenia veci, preto si oprávnený držiteľ nemôže tento nárok uplatniť pred vrátením veci. Teda právo oprávneného držiteľa voči vlastníkovi obsiahnuté v tomto zákonnom ustanovení sa stane actio nata, (prvýkrát uplatniteľným na súde) až momentom vrátenia veci jej vlastníkovi. 46.2. V tejto súvislosti súd správne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. MCdo 2/01, ktorý vychádzal z úvahy, že: „ oprávnený držiteľ má voči vlastníkovi nárok na náhradu nákladov, ktoré po dobu oprávnenej držby účelne vynaložil na vec, a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia. Z povahy veci vyplýva, že tento nárok oprávneného držiteľa sa s ohľadom na osobitnú úpravu stanovenú v premlčí podľa v 3 ročnej premlčacej lehote. Pritom treba rozlišovať dobu, kedy záväzok na náhradu nákladov vznikol a dobu, kedy sa stal splatný; doba splatnosti nemusí byť totožná s dobou, kedy záväzok vznikol. Právny význam má i otázka, kedy právo zo záväzku na náhradu týchto nákladov môže byť po prvý krát uplatnené, kedy je teda actio nata . Tento okamih treba fixovať „ ku dňu vrátenia veci“ ako to expressis verbis vyplýva z citovaného ustanovenia “. Právna veta uvedeného judikátu znie: „Výšku nároku oprávneného držiteľa na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil na vec počas oprávnenej držby, nemožno určiť skôr, ako dôjde k vráteniu veci vlastníkovi. Počiatok plynutia premlčacej doby na náhradu nákladov, ktoré oprávnený držiteľ účelne vynaložil na nehnuteľnú vec počas oprávnenej držby, začína v deň po vydaní predmetu držby jeho vlastníkovi.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. apríla 2001, sp.zn. M Cdo 2/01, R 106/2003).

47. Zároveň možno súhlasiť s odvolateľom, že vyriešenie otázky kto je vlastníkom nehnuteľnosti, je nevyhnutným predpokladom na posúdenie, či žalobca môže svoj nárok vôbec uplatniť voči v žalobe označeným žalovaným. Uvedený nárok si totiž môže dobromyseľný držiteľ uplatniť práve proti vlastníkovi (tým je ustálená pasívna legitimácia) a iba vtedy ak vec vrátil práve vlastníkovi- nie inej osobe (preto je nevyhnutné posúdiť či vec bola vrátená/odovzdaná vlastníkovi a nie inej osobe). Bez ustálenia kto je vlastníkom nie je možné posúdiť či bola vec vrátená vlastníkovi a či nárok vznikol a je splatný.

48.1. Odvolací súd však považuje za správnu úvahu súdu prvej inštancie, že dôvody prerušenia konania uvedené v sú fakultatívne a rozhodnutie v konaní bude mať len deklaratórny charakter, pričom otázku vlastníctva bol súd prvej inštancie oprávnený posúdiť sám ako prejudiciálnu. 48.2. Aj keď súd prvej inštancie neuviedol podrobne svoje úvahy, na základe ktorých dospel k záveru vo vzťahu k tejto otázke, z rozhodnutia je zrejmé, že žalovaných považoval za vlastníkov predmetnej nehnuteľnosti, pretože kúpna zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným 1. dňa 19.11.2008 je neplatná, teda týmto právnym úkonom nedošlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti na žalobcu. Vychádzal z úvahy, že dovolanie sa neplatnosti právneho úkonu má spätné účinky (ex tunc) ku dňu kedy došlo k neplatnému právnemu úkonu a existujúci právny stav zapísaný v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnému stavu. Jasne vyjadril, že žalovaných považoval za pasívne vecne legitimovaných v tomto konaní.

49. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaní sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, pričom správnosť posúdenia prejudicialnej otázky vlastníckeho práva bola potvrdená v priebehu odvolacieho konania aj rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zo dňa 26. 3.2026, na ktoré poukázal žalobca (predložil ho odvolaciemu súdu), pričom žalovaní sú s jeho obsahom oboznámení, keďže sú stranou uvedeného sporu. V tomto rozhodnutí bolo súdom okrem iného určené, že žalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov nehnuteľnosti - pozemkov, a to parcely C KN č. 5450/5 - ostatné plochy o výmere 4575 m2, parcely C KN č. 5450/15 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 4007 m2 a parcely C KN č. 5450/27 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 585 m2, tak ako boli vytvorené a graficky znázornené na Geometrickom pláne F. X/XXXX, zo dňa 18.1.2019, vyhotovenom A. C. G., H., znalcom z odboru geodézie a kartografie, ktoré svojou výmerou zodpovedajú pôvodnej parcele C KN č. XXXX/X - orná pôda o výmere 9167 m2.

50. Vzhľadom na uvedené nemožno menej dôsledné odôvodnenie preskúmavaného rozsudku vo vzťahu k otázke vlastníctva považovať za takú vadu konania, ktorá by odôvodňovala jeho zrušenie. Právoplatným rozhodnutím vo veci vedenej na Okresnom súde Michalovce sp.zn. (ktorého závery sú v zhode s posúdením prejudiciálnej otázky realizovaným súdom prevej inštancie v tomto konaní) by došlo aj k zhojeniu prípadného nedostatku spočívajúceho v nevyhovení návrhu na prerušenie konania aj v prípade, ak by v tejto časti boli odvolacie námietky dôvodné. Odvolací súd však má za to, že nemožno akceptovať námietku odvolateľa o porušení jeho práva na spravodlivý proces (resp. vade konania), pretože prejudiciálnu otázku mohol posúdiť súd prvej inštancie v tomto konaní (bez prerušenia), čo aj urobil a dospel k záveru, že vlastníctvo svedčí žalovaním a preto ich považoval za pasívne legitimovaných v spore (ako sa ukázalo v priebehu odvolacieho konania v zhode so záverom súdu v konaní sp.zn. ).

51. Nad rámec uvedeného odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že žalobe nebolo možné vyhovieť bez ohľadu na to či žalovaní sú vlastníkmi nehnuteľností (aj keď z rôznych dôvodov):

- v prípade ak by žalovaní boli vlastníkmi veci by to nebolo možné, pretože žalobca im vec nevydal (čo netvrdil a nedokázal ani v konaní pred súdom prvej inštancie, ani pred odvolacím súdom)

- v prípade ak by žalovaní vlastníkmi neboli by to nebolo možné, pretože v takom prípade by neboli pasívne vecne legitimovanými osobami (oprávnenému držiteľovi vzniká nárok na náhradu nákladov, ktoré vynaložil na zhodnotenie držanej veci práve/iba voči vlastníkovi).

52. Nemožno akceptovať tvrdenie žalobcu, že došlo k vydaniu (vráteniu) nehnuteľnosti, pretože je potrebné zohľadniť právny a evidenčný rozmer a rozhodujúcim je to, či vlastníkovi je obnovená právna možnosť uplatňovať vlastnícke oprávnenia, či existuje právoplatný podklad pre zápis jeho vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti a či má možnosť dosiahnuť zosúladenie evidenčného stavu so stavom právoplatne potvrdeným súdom, pričom aktuálne žalovaní disponujú právoplatným rozsudkom súdu určujúcim ich vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti (a nepovažuje za relevantné, že žalobca nehnuteľnosti naďalej užíva).

53. Odvolací súd má za to, že pre záver o „vrátení veci“ je skutočne potrebné zohľadniť aj to, či vlastníkovi je obnovená právna možnosť uplatňovať vlastnícke oprávnenia, ale rovnako podstatným je aj fyzické odovzdanie nehnuteľnosti vlastníkovi.

54. Vychádza z úvahy, že definíciu vlastníckeho práva, ako najvýznamnejšieho vecného práva (ktoré je absolútne a pôsobí erga omnes) obsahuje priamo zákon, a to v , v zmysle ktorého je vlastník oprávnený v medziach zákona predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. V ústavnoprávnej rovine podľa SR vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, sa nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu ().

55. Uvedené ustanovenie vymedzuje zákonný obsah vlastníctva, preto ním treba rozumieť právo ovládať vec, najmä ju držať, užívať, požívať a nakladať s ňou vlastnou mocou, ktorá nie je závislá od žiadnej inej moci kohokoľvek k tej istej veci.

56. Všetky tieto jednotlivé oprávnenia (čiastkové práva) tvoria obsah vlastníckeho práva a práve oprávnenie vec držať (ius possidendi) je východiskom pre uplatnenie aj ďalších zložiek obsahu vlastníckeho práva, t.j. vec užívať (ius utenti), mať z veci úžitky alebo plody (ius fruendi) a s vecou nakladať (ius disponendi). Iba sám vlastník sa môže slobodne rozhodnúť, že niektoré z týchto čiastkových oprávnení nebude uplatňovať alebo ich umožní uplatňovať inej osobe, napr. že nebude vec užívať alebo z nej brať plody a úžitky nikto, či dá ju do držby a užívania inému (nájom, vecné bremeno a iné).

57. Vlastník má garantované základné právo na ochranu vlastníctva, ktorého obsah tvorí oprávnenie vlastníka predmet svojho vlastníctva v medziach zákona držať (ius possidendi), užívať a požívať jeho plody a úžitky (ius utendi et fruendi) a nakladať s ním (ius disponendi), pričom ide o tzv. vlastnícku triádu, ktorú môže len výnimočne obmedziť zákon, inak sa jej poskytuje plná súdna ochrana. Teda má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, a to do ktorejkoľvek zložky, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje ( ), ale aj zdržania sa iných zásahov.

58. Oprávnenie vec držať, ktoré zásadne prislúcha vlastníkovi a tvorí dôležitý predpoklad na výkon ostatných oprávnení patriacich do obsahu vlastníckeho práva, môže patriť aj inej osobe- držiteľovi, ktorý fakticky ovláda určitú hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec a nakladá s ňou ako s vlastnou, hoci chýba právom uznaný dôvod inak spôsobujúci prevod alebo prechod vlastníckeho práva. Takýmto je aj oprávnený držiteľ, ktorým bol v určitom období žalobca, ktorý však následne (na základe právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Michalovce sp.zn. zo dňa 30.4.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice sp.zn. zo dňa 23.5.2013) stratil postavenie oprávneného držiteľa, a preto mu vznikla povinnosť nehnuteľnosť vydať vlastníkom.

59. Za splnenie tejto povinnosti, vzhľadom na vyššie uvedený obsah vlastníckeho práva, nemožno považovať iba zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti a tým možnosť s vecou nakladať, ale je potrebné aby žalovaní ako vlastníci mali naplnené aj ostatné čiastkové práva a mohli vec držať, užívať a požívať plody, teda nehnuteľnosť im musí byť odovzdaná do užívania (do dispozície). Iba takýto stav umožňujúci žalovaným uplatňovanie vlastníckeho práva v celom zákonnom obsahu (rozsahu), by podľa odvolacieho súdu napĺňal pojem „vrátenie veci“.

60. Súd prvej preto dospel k správnemu záveru, že predmetná nehnuteľnosť doposiaľ nebola vrátená žalovaným (reálne ňou nedisponujú) a teda žalobou uplatnený nárok sa nestal/nemohol stať splatným. Vzhľadom na uvedené správne žalobu zamietol ako predčasne podanú.

61. Pretože súd prvej inštancie žalobu zamietol ako predčasnú nemožno považovať za dôvodnú ani námietku o nevykonaní navrhovaného dokazovania, keďže takéto dokazovanie by bolo nadbytočné. Navrhovaným dokazovaním mali byť preukazované charakter a rozsah držby, dobrá viera žalobcu, výška a účelnosť vynaložených nákladov na zhodnotenie nehnuteľnosti, t.j. skutočnosti, ktoré nie sú spôsobilé ovplyvniť záver o predčasnosti žaloby.

62. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil, vrátane správneho výroku o trovách konania.

63. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s a , . Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, takýto nárok vznikol úspešným žalovaným, preto odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).