Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15C-26-2024.pdf
PDF · 199.9 KB
Case nature
Area
Subarea
15C/26/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
– 2 –
Okresný súd Zvolen v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Krnáčovou, v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXX, XXX XX C., v konaní právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Bugri, s.r.o., so sídlom Advokátskej kancelárie Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, IČO: 56434995, konajúcej prostredníctvom advokáta a konateľa D. E. F., proti žalovanej Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 4.551,93 Eur s príslušenstvom, takto
r o z h o d o l :
– 13 –
I/ Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.551,93 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
II/ Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%, ktoré je žalovaná p o v i n n á zaplatiť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške trov konania.
o d ô v o d n e n i e :
– 18 –
1.Žalobou zo dňa 10.04.2024 žiadal žalobca zaviazať žalovanú k povinnosti zaplatiť sumu 4.551,93 Eur titulom náhrady škody voči členskému štátu Európskej únie, ktorá vznikla žalobcovi porušením práva vyplývajúceho zo smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj ako „smernica 2003/88/ES“ alebo „smernica“) na 48 hodinový týždenný pracovný čas z dôvodu nesprávne implementovanej smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky čím vznikla žalobcovi porušením unijného práva škoda. Pri absencií vnútroštátnej úpravy nárok na náhradu škody z porušenia práva únie jednotlivcovi žiadal posudzovať ako nárok na náhradu škody analogicky podľa ustanovení právneho poriadku, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie. Týmito ustanoveniami sú ustanovenia občianskeho zákonníka upravujúce nemajetkovú ujmu v §§ 11 - 13.
1.1. Žalobca pôsobil ako príslušník hasičského a záchranného zboru, pričom štátnu službu vykonával v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Naposledy štátnu službu vykonával v služobnej hodnosti nadporučík, vo funkcii technik –
špecialista v čate A, na Hasičskej stanici Mesta Zvolen, ktorá patrí územnému obvodu Okresného riaditeľstva HaZZ vo Zvolene. Prácu zásahového hasiča vykonával v období od 01.01.1990 do 28.02.2023 kedy ukončil služobný pomer na vlastnú žiadosť a to aj z dôvodov, na ktoré v žalobe poukazoval. Ako hasič pracoval nepretržite viac než 33 rokov. Poukazoval na to, že ako hasič mal nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas a to tak, že pracovná zmena sa skladala z výkonu služby, po ktorej nasleduje služobná pohotovosť na pracovisku. Jedna pracovná (služobná) zmena hasiča sa skladala z výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti. S účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti. Ako hasič na pracovisku v rámci jednej pracovnej zmeny strávil minimálne 24 hodín na pracovisku. Obe pohotovosti, či už určená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 1 Zákona o HaZZ, ako aj nariadená služobná pohotovosť podľa ustanovenia § 92 ods. 2 Zákona o HaZZ sa nezapočítavajú do pracovného času a výkon týchto služobných pohotovostí nebol rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny mesiac, kde bol uvedený súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli služobné pohotovosti vykonávané v čase od 22.30 hod. do 05.30 hod. a od začiatku roku 2022 sú služobné pohotovosti vykonávané v čase od 22.00 hod. do 06.00 hod.. V prípade ak je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a žalobca bol vyslaný na zásah, menila sa služobná pohotovosť na prácu nadčas. V hasičskej stanici, na ktorej žalobca pôsobil bol výkon služby rozčlenený medzi družstvá, ktoré sa striedali na zmeny, pričom pracovný čas hasiča je rozvrhnutý tak, že každý tretí deň odslúži každá zmena minimálne 24 hodín a následne má mať dva dni voľna. Ide o nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého časť pripadá na určenú služobnú pohotovosť (§ 86 ods. 2 v spojení s ustanovením § 92 ods. 1 Zákona o HaZZ). Vzhľadom na takéto rozvrhnutie služobného času každá hasičská zmena mesačne odslúži aspoň 10 pracovných zmien, pričom v niektorých mesiacoch je to až 11 pracovných zmien. V niektorom týždni hasiči odslúžia dve zmeny týždenne 48 hodín, v niektorých aj 3 zmeny týždenne, čo predstavuje 72 hodín v závislosti od toho, na ktoré dni im pripadnú dni služobných zmien v týždni. Pri takto stanovenom rozvrhu služobného času má hasič v službe stráviť minimálne 240 hodín (10 zmien za mesiac) až 244 hodín (11 zmien za mesiac). Do tohto rozsahu pritom nie sú zahrnuté hodiny nadčasov, keďže častokrát pred koncom služby býva vyhlásený poplach a je potrebné ísť vykonávať výjazd k požiaru, ktorého hasenie trvá niekoľko hodín . To znamená, že hasič na zásahu strávi v práci v rámci jednej zmeny viac ako 24 hodín nepretržite. Vzhľadom k tomu je služobný čas hasiča rozdelený tak, že každý hasič zmenovej služby má za rok pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň odpracovať 121,67 zmenových služieb ročne, čo v priemere vychádza 2920 odpracovaných hodín.
1.2. Žalobca bol v konaní vypočutý dňa 04.11.2024, kde uviedol, že chce poukázať na systém odmeňovania v hasičskom a záchrannom zbore z dôvodu toho, že hodiny služobných pohotovostí sa nezapočítavajú do celkového počtu odpracovaných hodín. Táto skutočnosť bola aj jedným z dôvodov prečo ukončil pôsobenie v HaZZ a od 01.02.2023 už v hasičskom a záchrannom zbore nepracuje. Do HaZZ nastúpil od 01.01.1990, tomu však predchádzala polročná prax, keďže skončil Strednú hasičskú školu v Žiline. Prešiel si všetkými pozíciami, pričom odchádzal z pozície technik – špecialista strojnej služby. Služby bývali 24 hodinové, kde mal nasledovať 72 hodinový odpočinok. Málokedy tieto odpočinky boli zachované, nakoľko počas obdobia odpočinku (tých 72 hodín) musel absolvovať rôzne výcviky, školenia, kurzy. Dochádzalo k rozbitiu celého cyklu. Nedalo sa to urobiť hneď po skončení zmeny, pretože tieto školenia bývali v rôznych mestách a v rôznych časoch. Spôsobovalo to problémy najmä v rodine, častokrát sa stávalo, že jeden deň odišiel a prišiel až na druhý deň v neskorých hodinách. K svojej osobnej, rodinnej situácii uviedol, že je ženatý- pričom manželka je zamestnaná a majú dve maloleté dcéry. V čase rozhodovania dcéry žalobcu mali 13 a 15 rokov a obe navštevovali základnú školu. Žalobca býva v panelákovom byte, pričom celá rodina sa venuje starostlivosti o psov. Majú vlastný psinec, organizujú psie záprahy. Rozvrhnutie služieb a nedodržiavanie hodín služieb a následného odpočinku, účasť na rôznych cvičeniach, školeniach, kurzoch a výcvikoch mu spôsobovala problémy, pretože si nedokázal dostatočne zabezpečiť starostlivosť o rodinu a tiež psy. Pred nástupom na zmenu si tieto opatril, ale ak mal po skončení zmeny nariadené ďalšie aktivity, spôsobovalo mu to problémy. Manželka nemá vodičské oprávnenie, má zdravotné problémy, pre ktoré nešoféruje, dcéry sú maloleté. Psinec je vo vzdialenosti 5 km od obydlia. Okrem toho organizuje psie záprahy a robí výcvik psov. Organizuje aj splavy Hrona cez Mašer Klub Lučenec, ktorého je členom spolu s manželkou a deťmi. Celá skupina sa tak prispôsobuje jeho rozvrhu pracovných pohotovostí. Žalobca uviedol, že pokiaľ mal 24 hodinovú službu táto bola rozložená na 16 hodín, ktoré sa započítavali do pracovného času a zvyšok bola nočná pohotovosť. Iba vtedy, keď sa prerušila a mal výjazd sa započítavala do pracovného času. Potom sa toto prerušenie počítalo ako nadčas. Po návrate na stanicu sa znovu táto práca nadčas prerušila. Navyše po návrate z výjazdu sa im služba nekončila, pretože museli dať vozidlá a techniku do poriadku, doplniť použitý materiál, ponavíjať hadice, umyť a dať do poriadku čo bolo potrebné, pripraviť techniku na ďalší možný výjazd. V prípade ak výjazd presiahol ukončenie zmeny, dokončili výjazd a až tak sa vracali na hasičskú a záchrannú stanicu, kde museli zabezpečiť odovzdanie strojov, zariadení, potom čo ich doplnili, očistili. Navyše museli spísať správu, hlásenie a až potom mohli ukončiť zmenu. Dovolenky bolo obtiažne čerpať, nakoľko sa museli vzájomne dohodnúť tak, aby bol zabezpečený minimálny počet hasičov v jednej zmene. Staré dovolenky si väčšinou prenášali do nasledujúceho roku. Akékoľvek rozvrhnutie voľna bolo na vzájomných dohodách a kompromise tak, aby sa dalo zosúladiť s minimálnym počtom členov zmeny a vyšlo sa v ústrety jednotlivým hasičom na čerpanie dovolenky alebo voľna. Takýto spôsob fungovania a rozvrhnutia služieb výrazným spôsobom zasahoval žalobcovi do súkromia a to nielen jemu, ale aj mnohým kolegom. Uviedol, že mnohí kolegovia sú rozvedení a aj sám žalobca pripustil výčitky zo strany manželky, ktorú označil za vysoko tolerantnú. Fyzicky sa podľa vlastných slov cíti dobre, bol by rád ostal v hasičskom a záchrannom zbore, ale odišiel aj na naliehanie rodiny a aby viedli konečne normálny život, nakoľko sa celý život rodina prispôsobovala jeho službám.
1.3. Rozvrhnutie služobného času, ktorého súčasťou bola aj určená služobná pohotovosť vykonávaná v mieste výkonu služby žalobcu v žalovanom období od apríla 2021 do januára 2023 vrátane, odpracoval žalobca spolu 1168,69 hodín určenej služobnej pohotovosti. Za žalované obdobie pritom celkovo odpracoval spolu 1176,14 hodín služobnej pohotovosti (z toho 1168,69 hodín určenej a 7,45 hodín nariadenej služobnej pohotovosti), pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti nebola započítaná do pracovného času. Priemerný týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia (apríl 2021 -január 2023) dosiahol najmenej 49,45 hodín týždenne. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že počas všetkých hodín, ktoré odslúžil v rámci služobnej pohotovosti sa ako hasič musel zdržiavať na pracovisku, nesmel sa vzdialiť, musel byť vždy počas celej doby pripravený na vykonanie zásahu. Výjazd sa vykonáva pri nahlásení do minúty, pričom v tomto čase musí hasičské vozidlo vyraziť z hasičskej stanice na výjazd. Počas celej pohotovosti býva oblečený v služobnej rovnošate a musel byť fyzicky aj psychicky pripravený okamžite vykonať výjazd na miesto určenia. Aj napriek tomu, že čas služobnej pohotovosti tvorí tzv. neaktívna časť, počas ktorej čaká na vyhlásenie výjazdu, tento časový úsek je povinný tráviť na pracovisku, nesmie sa z pracoviska vzdialiť, musí byť okamžite pripravený poskytnúť svoje služby a vykonať služobný zákrok. Aj napriek uvedeným skutočnostiam sa služobná pohotovosť, t.j. všetky hodiny neaktívnej časti služobnej pohotovosti nezapočítavali do pracovného času a tieto neboli považované za pracovný čas. Z listín pôvodne doložených do spisu žalobcom bolo zrejmé, že priemerný týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia pravidelne značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ tak ako to ustanovuje § 85 ods. 2 Zákona o HaZZ, ale aj maximálne prípustný priemerný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak ako to ustanovuje článok 6., písm. b/ smernice. K tejto skutočnosti pritom dochádzalo v priamom dôsledku, že žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti nebola započítaná do fondu pracovného času, keďže vnútroštátna úprava obsiahnutá v zákone o HaZZ služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za služobný pracovný čas. Takéto vnímanie považoval žalobca za rozpore s článkom 2., ods. 1 smernice a judikatúrou súdneho dvora. Priemerná dĺžka týždenného pracovného času, ktorú hasiči pri uvedenom rozvrhnutí pracovného času odpracujú tak pravidelne zásadne prekračovala nielen dĺžku týždenného pracovného času stanovenú zákonom o HaZZ a kolektívnymi zmluvami, ale aj smernicou stanovenú maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času.
1.4. V období apríl 2021 – december 2021 podľa § 91 ods. 1 Zákona o HaZZ odpracoval žalobca 403,75 hodín v 15% určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu a 7 hodín v 30% určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2, písm. a/ Zákona o HaZZ v tomto období odpracoval v rozsahu 7,45 hodín. Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2021 predstavovala spolu 1.557,30 Eur.
1.5. V období január 2022 – december 2022 podľa § 92 ods. 1 Zákona o HaZZ odpracoval 689,94 hodín 15% určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu a 16 hodín 30% určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 1, písm. a/ Zákona o HaZZ v tomto období nevykonával. Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2022 predstavovala spolu sumu 2.771,16 Eur.
1.6. V období mesiaca január 2023 podľa § 92 ods. 1 Zákona o HaZZ odpracoval 52 hodín 15% určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu a 30% určenú pohotovosť v tomto období nevykonal. Služobnú pohotovosť nariadenú podľa § 92 ods. 2, písm. a/ Zákona o HaZZ rovnako v tomto období nevykonával. Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy za január 2023 predstavovala spolu sumu 223,47 Eur.
1.7. Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 4.551,93 Eur, ktorú vyčíslil ako súčin odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za obdobie od apríla 2021 do januára 2023 vrátane a rozdiel peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť (§ 122 ods. 1, § 122 ods. 2, písm. a/ Zákona o HaZZ). Celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za žalované obdobie apríl 2021 – január 2023 pri odpracovaných hodinách určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 Zákona o HaZZ v rozsahu 1168,69 hodín predstavuje sumu vo výške 4.551,93 Eur.
1.8. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia. Náhrada škoda spôsobená jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škody, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a definovali aj pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok SR nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa ustanovenia § 11 - § 13 OZ). Žalobca v žalovanom období v rozpore s článkom 6, písm. b/ smernice odpracoval 1168,69 hodín služobnej pohotovosti čím priemerný týždenný pracovný čas počas celého rozhodného obdobia presiahol 48 hodín týždenne. Na preukázanie tvrdení o počte odpracovaných hodín predložil doklady od zamestnávateľa plán služieb žalobcu, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil pred súdom prvej inštancie. Žalobca poukázal na § 85 ods. 1 a ods. 2 Zákona o HaZZ, článok 2, ods. 1 a ods. 2 a článok 6 smernice, článok 288 a 291 Zmluvy o fungovaní EÚ a článok 7, ods. 2 a ods. 5, ako aj článok 144 ods. 1 Ústavy SR a k právnemu posúdeniu veci uviedol, že smernica predstavuje normu komunitárneho práva a na základe princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená aj zodpovednosť členského štátu v prípade jej chybnej aplikácie alebo opomenutia jej aplikácie, pričom osoby, ktoré sú takýmto konaním poškodené sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Žalobca zdôraznil, že smernica nebola správne transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky a to konkrétne do zákona o HaZZ, ktorého ustanovenia mal za to, že sú v rozpore s vyššie uvedenými článkami smernice.
1.9. Základný problém videl v obsahu pojmu pracovný čas tak ako ho na jednej strane stanovuje smernice a judikatúra Súdneho dvora EÚ a tým ako ho na druhej strane upravuje zákon o HaZZ. Pojem pracovný čas uvedený v smernici je podľa Súdneho dvora EÚ autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Súdny dvor EÚ zároveň vo svojej judikatúre zdôraznil, že rozlišovanie je binárne, buď je určitý čas pracovným časom alebo ním nie je a že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času, pričom rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené znaky pojmu pracovný čas je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť v prípade potreby k dispozícii. Zo žiadneho ustanovenia zákona o HaZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času. Vzhľadom na účelové oddelenie služobnej pohotovosti od služobného (pracovného) času sa potom formálne javí, že žalobcov služobný (pracovný) čas nepresahuje 48 hodín týždenne. Ak sa však za pracovný (služobný) čas v súlade s judikatúrou súdneho dvora považuje aj služobná pohotovosť, je zrejmé, že súhrn takto naskladaného pracovného času hasičov pravidelne prekračuje 48 hodín týždenne, pričom bežne dosahuje v priemere aj 53 – 56 hodín týždenne. V dôsledku vnútroštátnej právnej úpravy zákona o HaZZ nie je tak približne 30% zo všetkých žalobcom reálne odslúžených hodín v rámci pracovného času považovaných za pracovný čas.
1.10. Žalobca v priebehu konania poukázal na množstvo rozhodnutí Súdneho dvora EÚ v obdobných veciach, v ktorých sa Súdny dvor EÚ zaoberal prípadmi porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho z článku 6, písm. b/ smernice, ako aj porušením unijného práva, práva na náhradu škody, pojmami pracovný čas. Išlo napr. o rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-429/09 zo dňa 25.11.2010, C-106/77 zo dňa 09.03.1978, C-397/01 zo dňa 05.10.2004, C-14/04 zo dňa 01.12.2005, C-518/015 zo dňa 21.02.2018, C-518/15, C-52/04 zo dňa 14.07.2005, ako aj ďalšie.
1.11. Ako je vyššie uvedené žalobou uplatnený nárok je pri absencii vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva EÚ jednotlivcovi potrebné vychádzať analogicky z ustanovení § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka upravujúcich nemajetkovú ujmu, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva ako je to v tomto prípade. Práve z týchto dôvodov možno žalobou uplatnený nárok posúdiť ako nemajetkovú ujmu (strata času odpočinku a s tým súvisiacich porušení práva na ochranu zdravia zakotveného v článku 40 Ústavy SR, práva na súkromie a rodinný život), k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. V dôsledku nezapočítania hodín služobnej pohotovosti do pracovného času, keď žalobca reálne odpracoval viac než pripúšťa článok 6, písm. b/ smernice, dochádzalo sústavne a dlhoročne k porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúcom v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život. Neprimeraná pracovná zaťaženosť mala nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho života, negatívne sa prejavovala aj na jeho osobnom a rodinnom živote, keďže trávil na úkor rodiny a osobného života neprimerane dlhý čas v práci a prichádzal o čas, ktorý chcel tráviť so svojou rodinou, najbližšími, priateľmi, venovať sa svojim záľubám a voľnočasovým aktivitám. Žalobca konštatoval priamu príčinnú súvislosť medzi porušením ustanovení unijného práva a škodou, ktorá mu bola spôsobená. Ak by žalovaný správne prebral ustanovenia článku 2, ods. 1 a článku 6, písm. b/ smernice do zákona o HaZZ, resp. ak by boli tieto ustanovenia z materiálnej stránky v praxi dodržiavané, nedochádzalo by k porušovaniu práva žalobcu na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas a nedošlo by k strate času odpočinku, na ktorý by žalobca mal nárok. Za splnenia všetkých troch podmienok je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. Podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa v obdobných vnútroštátnych prostriedkoch nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Poskytnutá náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti tak, aby dostatočne sanovala ujmu, ktorá poškodenému jednotlivcovi vznikla.
1.12. Zákona o HaZZ v ustanovení § 122 upravuje odmenu za nariadenú služobnú pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania štátnej služby. Je to ustanovenie, ktoré je z hľadiska analógie iuris najbližšie prejednávanej veci na to, aby jeho aplikáciou bolo možné určiť primeranú výšku náhrady škody. Aj výšku nemajetkovej ujmy je potrebné určiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých táto ujma vznikla. Hodiny služobnej pohotovosti, ktoré žalobcovi neboli započítané do služobného času je možné analogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času, čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 1 Zákona o HaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou podľa ustanovenia § 92 ods. 2 Zákona o HaZZ, keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu práv žalobcu nedochádzalo. Primeranú náhradu škody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 Zákona o HaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2, písm. a/ zákona a to za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia. Vychádzajúc z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 zákona (15% alebo 30% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2, písm. a/ zákona (50% z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti počas bežného služobného dňa za príslušný kalendárny mesiac a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac (50% - 15%) a ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 30%). Uvedeným spôsobom stanovená náhrada škody predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť, t.j. vo výške zodpovedajúcej 35%, resp. 20% zo sumy, ktorá je príslušnou časťou služobného platu žalobcu (50% - 15% = 35%), a v prípade ak ide o deň služobného pokoja (50%
- 30% = 30%).
2. Žalovaná žalobcom uplatnený nárok považovala za neopodstatnený a nedôvodný. Podľa článku 1, ods. 2 smernice je pracovným, služobným časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonávať svoju činnosť alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi predpismi. Do služobného času podľa žalovanej spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa, ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Pracovný čas v sebe zahŕňa riadny pracovaný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade pohotovosti Súdny dvor EÚ rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času sa zaratáva iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa. K definícii služobného času príslušníka HaZZ žalovaná uviedla, že o časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne, jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Žalovaná s poukazom na zákonné ustanovenia uviedla, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času. Žalovaná poukázala na kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ na rok 2021, na rok 2022, ako aj na rok 2023, ktorých ustanovenia rovnako ako ustanovenia § 85, § 91 a § 92 Zákona o HaZZ transponujú podľa tvrdení žalovanej článok 2, ods. 1 smernice. Priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní v zmysle smernice nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov. Smernica pripúšťa obzvlášť pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase iné ako 7-dňové referenčné obdobie. Žalovaná poukazovala na článok 16 smernice, ktorý ustanovuje referenčné obdobie štyroch mesiacov a článok 17, ktorý stanovuje toto obdobie až na šesť mesiacov čo je aj podľa žalovanej referenčným obdobím určeným podľa § 84 Zákona o HaZZ. Zároveň kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, podľa ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Žalovaná mala za to, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že by štát neprebral smernicu do zákona správne. Žalobca neosvedčil, že by mu nárok na náhradu škody vznikol, keď žalobca stanovil škodu, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol odmeňovaný v zmysle vnútroštátnej legislatívy nejasným spôsobom. Pred nástupom na výkon štátnej služby v HaZZ mal možnosť žalobca sa oboznámiť so všetkými podmienkami výkonu služby a vopred vedel o platových podmienkach, služobnej pohotovosti a služobnom čase, ako aj o ďalších svojich právach a povinnostiach. Nemajetková ujma môže vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení smernice a len v rozsahu tohto porušenia. Žalobca si však v konaní uplatňuje nárok mzdový, nie nárok na nemajetkovú ujmu, pričom predmetom konania nemôže byť doplatenie mzdy za služobnú pohotovosť. Žalovaná namietala aj výpočet samotnej nemajetkovej ujmy, ako aj výšku nemajetkovej ujmy a považovala ju za absolútne neprimeranú. Mala za to, že žalobca z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom období za vykonanú štátnu službu nebol na svojich právach ukrátený. Plánovacie „plachty“, ktoré žalobca použil ako dôkaz na výpočet hodín považovala žalovaná za zavádzajúce obzvlášť s poukazom na počítanie hodín v čase čerpanie dovolenky žalobcom, v prípade OČR, PN, náhradného voľna, dodatkovej dovolenky, voľna v KZ a rekondičného pobytu, kedy žalobca nepracoval podľa pokynov zamestnávateľa a nevykonával svoju činnosť alebo povinnosti pre zamestnávateľa. Pokiaľ išlo o výšku požadovanej peňažnej náhrady podľa žalovanej žalobca túto neodôvodnil, keď neuviedol v čom neoprávnený zásah do jeho práv spočíval.
2.1. Žalovaná ďalej uviedla, že ak by nesprávne bola transponovaná smernica do vnútroštátneho právneho poriadku, táto skutočnosť automaticky nezakladá porušenie článku 6 smernice a teda ak by ju aj súd konštatoval a mal za to, že k nesprávnej a neúplnej transpozícii smernice do právneho poriadku SR došlo, musí skúmať samotné porušenie článku 6, od ktorého žalobca svoj nárok na náhradu škodu odvodzuje. Do práva žalobcu v zmysle článku 6, písm. b/ smernica zasiahnuté nebolo a teda nie je dôvod na priznanie akejkoľvek výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Z opatrnosti žalovaná namietala, že súdna prax v prípadoch kedy došlo k porušeniu smernice ustálila náhradu v rozsahu od 1.500,-- - 2.500,-- Eur, pričom poukazovala na rozhodovaciu prax súdov, z ktorej je zrejmé, že súdy sa neprikláňajú k matematickému výpočtu nemajetkovej ujmy. Ak by žalovaná aj prijala argumentáciu žalobcu, že smernica bola nesprávne transponovaná a je nevyhnutné aplikovať ju priamo na účely súdneho konania možná podľa žalovanej prijať záver, že podľa smernice sa vychádza zo šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov na účely výpočtu priemerného pracovného času žalobcu a teda obdobie posledných troch rokov by malo podľa žalovanej byť rozdelené do šiestich šesťmesačných referenčných období, v rámci ktorých sa vypočíta priemerný pracovný čas žalobcu. V šesťmesačných referenčných obdobiach nedošlo ani k jednému prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času v zmysle článku 6 smernice, a k takémuto porušeniu nedošlo ani v rámci 12-mesačného referenčného obdobia. Podstatou sporu nie je otázka či má služobná pohotovosť sa započítavať do fondu pracovného času na účely výplaty plnej zložky mzdy, ale otázka, že či dôjde k prekročeniu 48 hodinového maximálneho týždenného pracovného času ak započítajú služobnú pohotovosť do pracovného času. Podľa žalovanej žalobca v konaní nepreukázal zásah do súkromného života, rodinného života a či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil v medziľudských vzťahoch, v nepriaznivom zdravotnom stave, v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú požaduje.
3. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom súdu prvej inštancie dňa 04.11.2024 tak, že súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Dospel k záveru ohľadom splnenia predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, pričom predmetné predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva únie vyplývajú z judikatúry súdneho dvora. Podľa judikatúry súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie a členským štátom, ako aj vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. V súdenej veci boli predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva únie splnené. Článok 6, písm. b/ smernice priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku 6, písm. b/ smernice nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňovalo, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s článkom 2, ods. 1 smernice žalobcovi nezapočítaval čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní pred súdom prvej inštancie mal súd preukázané a to listinnými dokladmi, ktoré boli vypracované zamestnávateľom žalobcu, že za sporné obdobie, ktoré je predmetom sporu a to apríl 2021 – január 2023 vrátane dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín na čo poukazoval žalobca a tiež listiny doložené žalobcom, z ktorých vyplývalo, že počet hodín odpracovanej pracovnej pohotovosti bol vo vyššom rozsahu. Zároveň bola splnená aj podmienka porušenia práva únie dostatočne závažným spôsobom, keďže porušenie článku 6, písm. b/ smernice vo vzťahu k žalobcovi bolo dostatočne závažným, pretože išlo o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne išlo o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora. Splnená bola aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovanej došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) a to v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia v zmysle článku 40 Ústavy a tiež v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR. Žalobca reálne musel odpracovať viac ako bol povinný v zmysle smernice a to na úkor svojich blízkych, ako aj seba, pričom musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať rodine, priateľom, záľubám, prípadne iným aktivitám, ktoré nesúviseli s pracovným zaradením.
4. Z dôvodu podaného opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý uznesením zo dňa 21.07.2025 rozsudok Okresného súdu Zvolen zo dňa 04.11.2024 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplynulo, že v ďalšom bude povinnosťou súdu prvej inštancie pre účely kontroly výpočtu priemerného týždenného pracovného času v rovine produkovaných tvrdení a dôkazov zistiť celkový rozsah času/doby zamestnanca, ktorý v zmysle európskych kritérií napĺňa podstatu pracovného času a naopak vylúčiť tie časy, ktoré dané kritéria nespĺňajú, tzv. časy odpočinku. Vyššie uvedené znamená, že pre zistenie prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času je dôležité, aby žalobca preukázal, že v referenčnom období odpracoval taký počet hodín (pracovného času), ktoré po spriemerovaní v rámci referenčného obdobia presiahne hodnotu 48 hodín týždenne. Pre konštatovanie prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času nepostačuje len všeobecný údaj o fonde pracovného času s prirátaním hodín služobnej pohotovosti, ktorá nebola v právnom zmysle slova uznaná za služobný čas a to bez ohľadu na skutočnosť, že rozvrhnutý pracovný čas nezohľadňoval pracovnú pohotovosť ako pracovný čas pre účely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Odvolací súd zdôraznil, že ak by z dôvodu napr. čerpania dovolenky, či práceneschopnosti v jednom z referenčných období došlo k pomernému zníženiu priemerného týždenného pracovného času, nemožno tento čas (obdobie) použiť na kompenzáciu v referenčnom období, v ktorom už k prekročeniu priemerného týždenného pracovného času došlo. Uvedené vyplýva z výkladového oznámenia, obsah ktorého stanovuje neprípustnosť kompenzácie neexistencie práce (z dôvodu dovolenky, či PN) počas jedného obdobia v období, kedy k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času došlo.
4.1. Odvolací súd uviedol, že pre záver o (ne) dôvodnosti žaloby (základu nároku) je potrebné v prvom rade zistiť, či v rámci žalovaného obdobia ako dôsledku nesprávne transponovanej smernice absentovali také normatívne opatrenia, ktoré umožňovali pracovnú pohotovosť nepovažovať za pracovný čas pre účely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Pre zodpovedanie tejto otázky je potrebné vychádzať z právnej úpravy Slovenskej republiky, ktorá normovala pracovno- právne postavenie žalobcu ako hasiča účinnej v rámci rozhodného obdobia. V tejto súvislosti poukázal odvolací súd na znenie zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31.10.2024 a zákonník práce v znení účinnom do 29.02.2024. Pri nerovnomerne rozvrhnutom služobnom čase príslušníkov je tento rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (§ 86 ods. 1 a 2 Zákona o HaZZ). Z uvedeného vyplýva záver, že vnútroštátna právna úprava v rozhodnom období umožňovala zamestnávateľom nezapočítavať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času (hoci príslušník je v službe a byť k dispozícii služobnému úradu) a rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6, písm. b/ smernice. Povedané inak zákonník práce v znení účinnom do 29.02.2024 v ustanovení § 85 ods. 9 uvádza, že priemerný týždenný pracovný čas zamestnancov vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. Oproti tomu z ustanovení § 85 - § 93 Zákona o HaZZ v znení účinnom do 31.10.2024 nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom európskej únie. V tejto súvislosti potom odvolací súd konštatoval, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov v tomto prípade príslušníkov HaZZ neprijala v rozhodnom období opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 smernice pre účely dodržania maximálnej hranice priemerného týždenného pracovného času (článok 6, písm. b/ smernice).
4.2. V rozsahu predpokladov zodpovednosti žalovanej odvolací súd uviedol, že podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ členský štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát. Porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivcovi existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Relevantná bude už sama skutočnosť, že v dôsledku nesprávnej transpozície smernice došlo v rámci referenčných období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času čo logicky znamená, že žalobca musel v danom období odpracovať viac ako bol v zmysle smernice povinný a to na úkor seba a svojho rodinného života. S ohľadom na povahu škody nie je pre vec relevantné o aké konkrétne činnosti, či aktivity bol žalobca porušením práva únie ukrátený, pretože tieto sa z logiky veci s prihliadnutím na rozmanitosť a nepredvídateľnosť života nedajú absolútne konkretizovať. Dôležitým aspektom je pre posúdenie ujmy objektívne kritérium a to, že žalobcovi bolo v dôsledku porušenia práva únie zasiahnuté do práva na ochranu zdravia a práva na súkromie a rodinný život. Podľa názoru odvolacieho súdu v tomto smere postačovalo už zistenie, že v referenčnom období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času skutočne došlo (rozsudok Súdneho dvora C-243/09). Otázka intenzity tohto prekročenia už potom z logiky vecí bude spadať do kategórie ustálenia primeranej výšky náhrady za takýto zásah. Povaha tejto náhrady zodpovedá zásahu do osobnostných práv (§ 13 OZ) formou zadosťučinenia v peniazoch. V tomto smere sa potom nevylučuje ani taký spôsob ustálenia výšky ujmy, ktorý zodpovedá súčtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti (ktorá nebola v súlade so smernicou zarátaná ako služobný čas), za žalované obdobie vrátane a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 Zákona o HaZZ a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2, písm. a/ predmetného zákona, pretože konečným kritériom bude vždy aspekt primeranosti tejto náhrady k okolnostiam a následkom nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby (žalobcu).
5. Po vrátení veci tunajšiemu súdu podal tak žalobca ako aj žalovaná písomné vyjadrenie. Žalobca sa súčasne vyjadril aj na pojednávaní vo veci 13.11.2025, kde zotrval na podanej žalobe, poukázal na rozhodnutie krajského súdu a na prepočty, ktoré vykonal po rozhodnutí odvolacieho súdu, na ktoré žalovaná strana nereagovala. K prepočtu priemerného týždenného pracovného času uviedol, že tieto boli vyhotovené v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu. V tejto súvislosti poukázal na to, že došlo k prekročeniu maximálneho limitu priemerného týždenného pracovného času v každom jednom referenčnom období (šesť mesiacov), maximálne 48 hodinový priemerný týždenný čas, ktorý bol prekročený zásadným spôsobom. V najmenšom rozsahu to bolo v štvrtom referenčnom období o 2,71 hodiny týždenne až do 9,49 hodín týždenne v treťom referenčnom období. Vzhľadom na ukončenie služobného pomeru u žalobcu posledné štvrté referenčné obdobie, pri dĺžke žalovaného obdobia od apríla 2021 do januára 2023 vrátane, bolo utvorené len za štyri a nie šesť mesiacov, preto nebolo možné ani vypočítať priemerný týždenný služobný čas v tomto poslednom referenčnom období za šesť mesiacov. Z tohto dôvodu žalobca vypočítal posledné referenčné obdobie len za štyri mesiace, pričom aj v tomto došlo k prekročeniu, ale nie je súladné s článkom 16, písm. b/ smernice. Predložený výpočet, pri ktorom vychádzal žalobca z právneho názoru odvolacieho súdu, vychádzal jednak z rozlíšenia jednotlivých časových období a tiež z rozlíšenia časových období na pracovný čas a čas odpočinku, pričom zároveň neutralizoval obdobia dovoleniek a pracovnej neschopnosti v zmysle článku 16, písm. b/ smernice. Pri výpočte zohľadňoval tie časové obdobia, ktoré nesporne sú pracovným časom a za výkon práce v zmysle článku 2, ods. 1 smernice považoval aj účasť na školeniach a povinných rekondičných pobytoch absolvovaných žalobcom v zariadeniach určenom zamestnávateľom. V tejto súvislosti poukazoval žalobca na rozhodovaciu prax odvolacieho súdu v senáte 17Co, v ktorom vychádzal odvolací súd z plánu služieb toho ktorého žalobcu za rozhodné obdobie (ID plachta) a zisťoval akú činnosť žalobca v ten ktorý deň vykonával, kedy mal dovolenku, kedy sa zúčastnil školenia, či rekondičného pobytu. Za výkon práce v zmysle článku 2, ods. 1 smernice považoval aj účasť na školeniach a povinných rekondičných pobytoch absolvovaných žalobcom v zariadení určenom zamestnávateľom. Odpracované hodiny služobnej činnosti tzv. výkon služby, ktorých rozsah bol uvedený v týchto plánoch služieb (ID plachta) za každý jednotlivý mesiac boli označené v položke ako „OH“. Odpracované hodiny služobnej pohotovosti, v ktorých rozsah bol uvedený v pláne služieb (ID plachta) za každý jednotlivý mesiac v riadku označenom ako „P“ a stĺpci označenom ako „PR“, pričom tieto hodiny služobnej pohotovosti nie sú zahrnuté do odpracovaných hodín uvedených v položke „OH“. V stĺpci označenom hodiny služobnej činnosti boli zahrnuté údaje o odpracovaných hodinách, ktoré boli žalobcovi vykázané v ID plachtách v položke OH. V stĺpci označenom hodiny služobnej pohotovosti boli údaje o odpracovaných hodinách pohotovosti (určenej ako aj nariadenej), ktoré v jednotlivých mesiacoch odpracoval a tieto sú vykázané v ID plachtách v riadku P a v stĺpci v položke PR. V stĺpci označenom spolu odpracované hodiny sa nachádza súčet všetkých odslúžených hodín špecifikovaných v hodinách služobnej činnosti a hodinách služobnej pohotovosti. V stĺpci označenom ako „DOV/PN/PNK/ OČR/VSZ“ sú uvedené údaje ohľadom čerpania dovolenky, práceneschopnosti, ako aj ďalších položiek, ktoré neutralizuje aj samotná žalovaná a zároveň ich v rámci neutralizácie zohľadňoval aj Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte 17Co, ktorý pristúpil k prepočtu výkonu činnosti služieb podľa predložených listín žalobcom, ktoré vyhotovovala žalovaná. Uvedený stĺpec žalobca rozdelil na jednotlivé položky a to počet čerpania služieb/dní, kde uvádzal údaje zodpovedajúce počtu služieb, ktoré čerpal, ako aj dní dovolenky alebo práceneschopnosti, kde údaje o počte služobných dní, čerpania dovolenky sú uvedené na výplatnej páske v položke čerp.akt.. V mesiaci január 2022 tak napr. čerpal tri dni dovolenky v dňoch 22.01, 26.01. a 29.01.2022. Následne v stĺpci neutralizácia uvádzal údaje, ktoré majú byť neutralizované pri zachovaní špecifík nerovnomerného služobného času. V prípade čerpanie dovolenky alebo práceneschopnosti sa zohľadňuje v rámci služobného dňa len 17 hodín v roku 2021 alebo 16 hodín od roku 2022. Ak čerpal žalobca len pol dňa dovolenky zohľadňuje sa mu len sedem, resp. osem hodín. Rovnako tak v prípade práceneschopnosti rovnako je zohľadnených 17, resp. 16 hodín a počet služobných dní, ktoré odslúžil, ak by nebol práceneschopný. Počas žalovaného obdobia žalobca nebol práceneschopný. V mesiaci august 2021 čerpal dovolenku v dňoch 08.08., 11.08., 14.08. 17.08., 20.08., 23.08., 26.08. a 29.08.2021, pričom preukázateľne sa mu počítali len služobné dni po 16 hodín. V mesiaci august 2021 tak na výplatnej páske bolo zohľadnených len osem služobných dní čerpania dovolenky v rozsahu 16 hodín za jeden služobný deň a to v kolonke „čerp.akt.“. Rovnaký postup bol uplatnený aj v prípade čerpania OČR, PNK alebo VSZ, kde ako príklad poukázal na čerpanie „VSZ“ počas služobného dňa 09.02.2022 v rozsahu 16 hodín. Smernica rovnako aj zákon o HaZZ a kolektívne zmluvy vychádzajú z údajov zodpovedajúcich počtu týždňov, na ktoré má príslušník nárok v prípade čerpania dovolenky. Vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj vzhľadom na špecifiká nerovnomerného rozvrhnutia služobného času u zásahových hasičov nie je možné neutralizovať kalendárne dni, ale je nevyhnutné neutralizovať počet týždňov, ktoré zodpovedajú čerpaniu dovolenky, PN-ky, PNK, OČR, či VSZ v zmysle čerpaných služobných dní. Preto je nevyhnutné zistiť aká časť týždňa zodpovedá čerpaniu dovolenky, PN-ky, atď. na jeden služobný deň. Pri kalendárnych dňoch nie je možné zistiť v akom rozsahu hodín sa následne pracovníkovi započítava čerpanie dovolenky (môže to zodpovedať napr. štyroch hodinám, 8- im alebo aj 16-tim hodinám). Samotné smernica aj zákon o HaZZ vychádzajú z údajov zodpovedajúcich počtu týždňov. Na kalendárny rok, ktorý má 365 dní pripadá priemerný počet týždňov v rozsahu 52,14 týždňa, počas ktorých by mal každý hasič s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom odslúžiť v priemere 121,67 služobných dní (zmien). Jeden služobný deň, teda jedna zmena je tak v číselnom vyjadrení 0,424 týždňa. Tento prepočet služobných dní, ktoré čerpal v rámci dovolenky, PN-ky, OČR a podobne na zodpovedajúce časti týždňa, ktoré sa majú neutralizovať je zohľadnený v položke označenej ako zodpovedajúci počet týždňov k čerpaným službám. V ďalšom stĺpci priemerný počet týždňov v mesiaci uviedol údaje o priemernom počte týždňov pripadajúcich na jednotlivé kalendárne mesiace, ako aj celkový priemerný počet týždňov v rámci stanoveného toho ktorého 6-mesačného referenčného obdobia. Následne v stĺpci označenom ako maximálny priemerný týždenný pracovný čas v hodinách podľa článku 6, písm. b/ smernice uviedol údaj o maximálnom počte hodín, ktoré by mal to ktoré 6-mesačné referenčné obdobie odpracovať tak, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresiahol hranicu 48 hodín týždenne. Tieto hodiny sú uvedené v položke pred neutralizáciou, čo znamená v rámci celkového priemerného počtu týždňov v stanovenom referenčnom období by mohol pri dodržaní článku 6, písm. b/ smernice maximálne odpracovať, teda je tu zachytený objem hodín bez zohľadnenia čerpania akýchkoľvek hodín podliehajúcich neutralizácii, v druhej položke označenej po neutralizácii od počtu hodín vykázanej v položke pred neutralizáciou odpočítal hodiny zohľadňujúce čerpanie neutrálnych dní v príslušnom 6-mesačnom referenčnom období. Rovnako tak v nasledujúcom stĺpci priemerný počet týždňov v rozhodnom období uviedol a rozdelil pred neutralizáciou a po neutralizácii, ako aj v stĺpci označenom priemerný týždenný pracovný čas po neutralizácii za rozhodné obdobie uviedol počet odpracovaných hodín. Na základe vyššie uvedeného spôsobu výpočtu a údajov, ktoré boli obsiahnuté v ID plachtách, ako aj pri zohľadnení 6-mesačného referenčného obdobia stanovil priemerný týždenný pracovný čas v každom jednom referenčnom období s tým, že tento presiahol 48 hodinový pracovný čas stanovený článkom 6, písm. b/ v spojení s článkom 16 smernice.
Prvé referenčné obdobie 04/2021 – 09/2021
I. 04/2021 – 09/2021 = 55,37 hodín týždenne (prekročené o 7,37 hodín týždenne)
Referenčné obdobie
Hodiny služobnej činnosti za RO Hodiny služobnej pohotovosti za RO SPOLU odpracované hodiny za RO DOV/PN/PNK /OČR/VSZ priemerný počet týždňov v mesiaci priemerný počet týždňov v RO priemerný týždenný pracovný čas po neutralizácii za RO
počet čerpania služieb/dní neutralizácia
zodpovedajúci počet týždňov k čerpaným službám
pred neutralizáciou
po neutralizácii týždňov
04/2021
170,00
63,00
233,00
0,00
0,00
4,29
26,14
22,33
55,37
05/2021
187,00
70,27
257,27
0,00
0,00
4,43
06/2021
96,54
42,00
138,54
0,00
0,00
4,29
07/2021
168,00
56,00
224,00
0,00
0,00
4,43
08/2021
170,00
14,00
184,00
8,00
3,39
4,43
09/2021
164,36
35,00
199,36
1,00
0,42
4,29
Spolu
955,90
280,27
1236,17
9,00
3,82
26,14
II. 10/2021 – 03/2022 = 59,49 hodín týždenne (prekročené o 11,49 hodín týždenne)
Referenčné obdobie
Hodiny služobnej činnosti za RO Hodiny služobnej pohotovosti za RO SPOLU odpracované hodiny za RO DOV/PN/PNK /OČR/VSZ priemerný počet týždňov v mesiaci priemerný počet týždňov v RO priemerný týždenný pracovný čas po neutralizácii za RO
počet čerpania služieb/dní neutralizácia
zodpovedajúci počet týždňov k čerpaným službám
pred neutralizáciou
po neutralizácii týždňov
10/2021
163,00
46,45
209,45
1,00
0,42
4,43
26,14
22,33
59,49
11/2021
136,36
49,00
185,36
0,00
0,00
4,29
12/2021
174,00
42,00
216,00
4,00
1,70
4,43
01/2022
160,00
54,38
214,38
3,00
1,27
4,43
02/2022
160,00
72,00
232,00
1,00
0,42
4,00
03/2022
174,00
63,25
237,25
1,00
0,42
4,43
Spolu
967,36
327,08
1294,44
10,00
4,24
26,00
III. 04/2022 – 09/2022 = 59,54 hodín týždenne (prekročené o 11,54 hodín týždenne)
Referenčné obdobie
Hodiny služobnej činnosti za RO Hodiny služobnej pohotovosti za RO SPOLU odpracované hodiny za RO DOV/PN/PNK /OČR/VSZ priemerný počet týždňov v mesiaci priemerný počet týždňov v RO priemerný týždenný pracovný čas po neutralizácii za RO
počet čerpania služieb/dní neutralizácia
zodpovedajúci počet týždňov k čerpaným službám
pred neutralizáciou
po neutralizácii týždňov
04/2022
167,30
78,25
245,55
0,00
0,00
4,29
26,14
22,33
59,54
05/2022
144,00
55,20
199,20
0,00
0,00
4,43
06/2022
162,00
72,00
234,00
0,00
0,00
4,29
07/2022
192,00
34,30
226,30
0,00
0,00
4,43
08/2022
160,00
8,00
168,00
9,00
3,82
4,43
09/2022
160,00
71,05
231,05
1,00
0,42
4,29
Spolu
985,30
318,80
1304,10
10,00
4,24
26,14
IV. 10/2022 – 01/2023 = 50,71 hodín týždenne (prekročené o 2,71 hodín týždenne)
Referenčné obdobie
Hodiny služobnej činnosti za RO Hodiny služobnej pohotovosti za RO SPOLU odpracované hodiny za RO DOV/PN/PNK /OČR/VSZ priemerný počet týždňov v mesiaci priemerný počet týždňov v RO priemerný týždenný pracovný čas po neutralizácii za RO
počet čerpania služieb/dní neutralizácia
zodpovedajúci počet týždňov k čerpaným službám
pred neutralizáciou
po neutralizácii týždňov
10/2022
186,10
48,00
234,10
1,00
0,42
4,43
26,14
22,33
50,71
11/2022
141,00
47,56
188,56
0,00
0,00
4,29
12/2022
143,20
58,24
201,44
0,00
0,00
4,43
01/2023
158,40
44,00
202,40
2,00
0,85
4,43
Spolu
628,70
197,80
826,50
3,00
1,27
17,57
5.1. V rámci vyjadrenia doložil žalobca nový výpočet za jednotlivé referenčné obdobia v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu a mal za to, že jednoznačne preukázal, že počas žalovaného obdobia dochádzalo aj v rámci tvrdených 6-mesačných referenčných období k zásadnému porušovaniu článku 6, písm. b/ smernice a k prekračovaniu 48 hodinového priemerného týždenného služobného času v dôsledku čoho dochádzalo aj k porušovaniu základných práv garantovaných článkami Ústavy SR (článok 19, ods. 2, článok 36, ods. 1 a článok 40). Zároveň mal za to, že dochádzalo aj k porušovaniu vnútroštátne stanoveného týždenného služobného času podľa § 85 ods. 2 Zákona o HaZZ a príslušných kolektívnych zmlúv, keďže v zákone o HaZZ stanovuje 40 hodinový týždenný služobný čas a kolektívne zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ v žalovanom období stanovujú ešte kratší služobný čas príslušníka HaZZ v trvaní 38 hodín týždenne (v roku 2021), resp. 37,5 hodín týždenne v roku 2022 ako to vyplýva z článku 3, ods. 1 kolektívnych zmlúv. Zároveň žalobca zdôraznil, že aj podľa skutkových tvrdení samotnej žalovanej v zmysle písomného podania zo dňa 06.08.2024 označené ako vyjadrenie žalovanej k vyjadreniu žalobcu (duplika) a k nemu priloženej tabuľky datovanej dňom 25.07.2024 označenej ako výpočet priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach bol maximálny 48 hodinový týždenný služobný čas prekročený v troch zo štyroch referenčných období. Minimálne v tomto rozsahu nemôže byť porušenie článku 6, písm. b/ smernice akokoľvek sporné.
5.2. Žalobca sa zároveň vyjadril aj k referenčným obdobiam, kde poukázal na rozhodnutia súdov SR, v ktorých jednotlivé časti citoval. Išlo o rozhodnutia odvolacích súdov tak Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj iných krajských súdov v rámci SR. Z uvedených rozhodnutí, na ktoré poukazoval a z ktorých citoval sa tieto prikláňajú k argumentácii o tom, že právna úprava referenčných období nebola transponovaná do zákona o HaZZ, ustanovenie § 86 ods. 1 Zákona o HaZZ pojednávajúce o nerovnomernom rozvrhnutí služobného času nie je zakotvením referenčných období tak ako ich má na mysli a umožňuje transponovať článok 16 smernice. Zákon o HaZZ neupravuje žiadne obdobie pre výpočet priemerného služobného času na účely článku 6, písm. b/ smernice, ale veľmi nejednoznačne a neúplne upravuje obdobie, počas ktorého sa rozvrhuje týždenný služobný čas. Je zrejmé, že problém spôsobuje to, že služobný čas zásahových hasičov, ktorí slúžia v režime nerovnomerne rozvrhnutého služobného času je v skutočnosti rozvrhovaný tak ako je to u príslušníkov HaZZ s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom. Žalobca mal za to, že v § 85 ods. 2 Zákona o HaZZ v spojení s § 86 ods. 1 Zákona o HaZZ bol transponovaný článok 6, písm. a/ smernice, avšak v žiadnom smere nebol transponovaný a pre tento spor rozhodujúci článok 6, písm. b/ smernice a na to nadväzujúci článok 16 smernice. Zákon o HaZZ žiadnu úpravu referenčného obdobia ani úpravu maximálneho priemerného pracovného času neprevzal a táto v žalovanom období úplne absentovala. V tejto súvislosti poukázal aj na odôvodnenie odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení a to, že referenčné obdobia majú slúžiť na to, aby v určenom referenčnom období bol v priemere dodržaný rozsah ustanoveného týždenného pracovného času a zároveň tak, aby nebol prekračovaný maximálny priemerný týždenný pracovný čas podľa článku 6, písm. b/ smernice. Referenčné obdobie totiž aj podľa judikatúry súdneho dvora má slúžiť práve na to, aby bolo zabezpečené dodržiavanie a neprekročenie maximálneho priemerného 48 hodinového týždenného pracovného času. Tu však zdôraznil, že prvýkrát sa niečo, čo by aspoň teoreticky mohlo byť označené za referenčné obdobie, v ktorom sa sleduje priemerný týždenný služobný čas, objavilo v zákone o HaZZ až od účinnosti ustanovenia § 97 ods. 3 Zákona o HaZZ (od 01.11.2024). Toto ustanovenie však v žalovanom období neexistovalo. Za aspoň formálnu transpozíciu článku 6, písm. b/ smernice pritom možno považovať až právnu úpravu zákona o HaZZ účinnú od 01.07.2025 kedy boli do zákona doplnené ustanovenia § 85 ods. 3 – ods. 7 Zákona o HaZZ. Ani tieto ustanovenia však v žalovanom období neexistovali. Preto ak by mal byť správny právny názor, že referenčné obdobia vyplývajú z ustanovenia § 86 ods. 1 Zákona o HaZZ (ktoré upravuje nerovnomerné rozvrhnutie služobného času na obdobie šiestich mesiacov) boli by posledné legislatívne zmeny zákona o HaZZ úplne nadbytočné (duplicitné) a boli by prijaté v rozpore s tzv. princípom racionálneho zákonodarcu. Tento princíp predpokladá, že zákonodarca nevytvára nadbytočné ustanovenia, teda také, ktoré už zákonná úprava obsahuje. V tejto súvislosti poukázal predovšetkým na dôvodovú správu zdôvodňujúcu aktuálnu legislatívnu zmenu účinnú od 01.07.2025, ktorá absolútne nekorešponduje s obranou a vyjadreniami žalovanej v konaní. Vzhľadom na názor odprezentovaný odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení poukázal na prepočty, ktoré zohľadňovali výhrady odvolacieho súdu vyjadrené v zrušujúcom uznesení, kde sú prepočítané všetky referenčné obdobia, ktoré plynuli počas žalovaného obdobia a kde je konštatované prekročenie limitu maximálneho 48 hodinového priemerného týždenného (služobného) času.
6. Rovnako aj žalovaná zaslala písomné stanovisko a vyjadrila sa k žalobcovmu nároku na priznanie náhrady škody na pojednávaní 13.11.2025. V písomnom vyjadrení, ako aj vo vyjadrení počas pojednávania považovali rozhodnutie odvolacieho súdu za vecne správne. So žalobou uplatneným nárokom žalovaná nesúhlasila a prepočty prekročenia predložené žalobcom považovala za nesprávne. Podľa žalovanej žalobca nesprávne aplikoval inštitút neutralizácie na prejednávanú vec, keď neutralizoval všetky obdobia voľna a nielen riadnej dovolenky. Priamy účinok v zmysle smernice majú len niektoré ustanovenia a nie všetky ustanovenia smernice, a predmetom sporu nie je otázka dodržiavania ustanovení zákona o HaZZ, ale výlučne otázka transpozície smernice tak ako to formuloval žalobca vo svojej žalobe. Čo sa týkalo prekročenia zotrvávali na pôvodných výpočtoch doručených pred rozhodnutím súdu prvej inštancie a pred samotným zrušením rozhodnutia odvolacím súdom. Žalovaná mala za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do otázky preukázania porušenia ustanovenia práva únie, ktoré priznáva jednotlivcovi právo a nenaplnil ani podmienku tvrdenia, nakoľko nesprávne tvrdil, že by stratil stovky hodín svojho voľného času. Nebolo preukázané zasiahnutie do jeho práv, preto nie je dôvodné, aby mu bola priznaná akákoľvek kompenzácia. Ďalej sa vyjadrovala k určovaniu nemajetkovej ujmy, v rámci ktorého žalovaná poukázala na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, pričom vo všetkých prípadoch išlo o neprávoplatné rozhodnutia. Namietla, že žalobca neuvádza žiadne skutočnosti vo vzťahu k samému sebe a k jeho rodinnému zázemiu alebo voľnočasovým aktivitám, pričom iba spočítal hodiny služobnej pohotovosti a poukázal na rozdielnosť odmeny za nariadenú služobnú pohotovosť a neaktívnu služobnú pohotovosť. Z týchto dôvodov žiadala žalovaná žalobu zamietnuť.
7. V súlade s pokynom odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení súd opätovne preskúmal, či v prípade žalobcu v spornom období dochádzalo, a ak áno, v akom rozsahu k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času podľa článku 6, písm. b/ smernice. Za základ pre svoje výpočty vzal do úvahy údaje o počte odpracovaných hodín služobnej činnosti a služobnej pohotovosti uvádzané v listinách doložených žalobcom v priebehu konania (výplatné pásky žalobcu a plány služieb žalobcu tzv. ID karty), z ktorých napokon pri svojich výpočtoch vychádzal tak žalobca, ako aj žalovaná a v ktorých sa uvádzajú aj dni neprítomnosti v práci s uvedením dôvodu neprítomnosti a z ktorých bolo možné zistiť aj tzv. neutrálne dni pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času žalobcu v spornom období tak ako to bolo uložené odvolacím súdom.
7.1. Zákon o HaZZ neurčuje kedy začína a kedy končí 6-mesačné referenčné obdobie, v rámci ktorého by mal zamestnávateľ žalobcovi podľa § 86 Zákona o HaZZ rozvrhovať služby tak, aby týždenný 48 hodinový pracovný čas bol dodržaný. Žalovaná bez bližšieho vysvetlenia počítala priemerný týždenný služobný čas žalobcu v spornom období po jeho rozdelení na časti po 6 mesiacov so začiatkom referenčného obdobia október 2021 – marec 2022 (II. referenčné obdobie), kde mali za to, že k prekročeniu priemerného služobného času nad 48 hodín v uvedenom referenčnom období došlo z dôvodu výcviku modulu GFFF-V v mesiaci 10/2021 a zvýšenou zásahovou činnosťou v mesiaci 3/2022. V referenčnom období 4/2022 – 9/2022 došlo k prekročeniu z dôvodu, že žalobca nečerpal takmer žiadnu riadnu dovolenku. Prekročenie priemerného služobného času v referenčnom období 10/2022 – 01/2023 došlo z dôvodu výcviku modulu GFFF-V v mesiaci 10/2022 a skrátením referenčného obdobia len na štyri mesiace. Postup žalovanej nemá zákonnú oporu a určenie referenčných období týmto spôsobom je na ľubovôli strán tak, aby prípadný výsledok zodpovedal príslušnej argumentácii žalobcu alebo žalovanej o prekročení, resp. neprekročení limitu týždenného pracovného času. Zákon o HaZZ ani samotná smernica výslovnú úpravu začiatku a konca referenčných období neurčujú pre účely kontroly počtu odpracovaných hodín žalobcom v spornom období, preto súd tento postup akceptoval. Pri výpočte prihliadol na dôvodnú námietku žalovanej, že žalobca nesprávne do vzorca na výpočet priemerného týždenného služobného času dosadzoval aj údaje o fonde pracovného času, ktorý nepredstavuje veličinu vyjadrujúcu skutočne odpracovaný čas, ale plánovaný čas, do ktorého sa nezapočítavajú aj neutrálne dni určené v článku 16, písm. b/ smernice.
7.2. Povinnosťou súdu prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom bolo skúmať porušenie článku 6 smernice v rámci 6-mesačných referenčných období a zistiť, či dochádzalo u žalobcu k prekročeniu maximálneho priemerného pracovného času nad stanovených 48 hodín. Z plánov služieb žalobcu, ktoré doložil žalobca a žalovaná ich nespochybnila, súd zistil akú činnosť žalobca vykonával v každom konkrétnom dni sporného obdobia, kedy mal dovolenku, kedy bol práceneschopný, kedy sa zúčastnil školenia, či rekondičného pobytu. Za výkon práce v zmysle článku 2, ods. 1 smernice sa považuje aj účasť na školeniach a povinných rekondičných pobytoch absolvovaných žalobcom v zariadení určenom zamestnávateľom. Pre účely výpočtu priemerného služobného času žalobcu akceptoval súd názor žalovaného, že ak zákon č. 315/2001 Z.z. ani smernica neurčujú počiatok a koniec referenčných období, možno v spore zisťovať či bol dodržaný maximálny týždenný služobný čas v spornom období tak, že sa tento rozdelí na 6-mesačné obdobia (posledné obdobie vzhľadom na ukončenie služobného pomeru 4 mesiace). Súd pri prepočte zohľadnil aj neutrálne dni podľa článku 16, písm. b/ smernice a ako výkon práce žalobcovi započítal výkon štátnej služby, služobnú pohotovosť, školenia, zvyšovanie kvalifikácie a rekondičné pobyty. Žalovaná v rámci svojich výpočtov pred pôvodným rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko následne po vrátení veci odvolacím súdom nové výpočty priemerného týždenného služobného času žalobcu v spornom období nepredložila, dospela k iným výsledkom ako súd, čo je spôsobené tým, že žalovaná počet vykazovaných hodín pracovnej pohotovosti žalobcu delila na hodiny odslúženej nočnej pohotovosti, čas výjazdu počas pohotovosti, čas zásahu po ukončení služobného dňa, aktívnu časť služobnej pohotovosti a nie všetky takto rozčlenené hodiny pohotovosti započítavala do celkového počtu skutočne odslúžených hodín. Aj napriek tomu dospela k prekročeniu týždenného služobného času žalobu v troch zo štyroch referenčných období. Súd vychádzal z plánov služieb žalobcu, spočítal vykazované hodiny služobnej činnosti a hodiny služobnej pohotovosti, ktoré spolu predstavujú odpracované hodiny v konkrétnom mesiaci a tieto vydelil počtom týždňov pripadajúcich na konkrétne 6-mesačné obdobie po zohľadnení neutrálnych dní (ťažiskovo dovolenka a práceneschopnosť žalobcu). Je zrejmé, že v každom z referenčných období došlo k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času. Žalovanou konkrétne tieto prepočty namietané neboli s tým, že v rámci záverečného prednesu bolo uvedené, že žalovaná nesúhlasí s nárokom ako takým a prepočty považuje za nesprávne. V čom však považuje prepočty za nesprávne nekonkretizovala a namietala ďalšie skutočnosti, ktoré však rozhodnutím odvolacieho súdu vytknuté neboli.
7.3. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti dospel súd prvej inštancie k záveru, že základ nároku žalobcu bol v posudzovanej veci daný a preukázaný a za zásah do práv žalobcu mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie – samotné konštatovanie porušenia práva nie je v posudzovanom prípade možné považovať za dostatočné zadosťučinenie a práve peňažná náhrada v určitej primeranej výške sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takto vzniknutej ujmy. Pri určovaní sumy náhrady nemajetkovej ujmy súd zohľadňoval svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako vychádzal z rozhodovacej praxe tunajšieho súdu, ako aj iných súdov v obvode pôsobnosti odvolacieho súdu. Konštatoval, že v obdobných veciach si žalobcovia správne uplatňujú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na ustanovenie § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré závery tunajšieho súdu boli už v mnohých iných sporoch potvrdené odvolacím súdom, pričom súdna prax je v tomto jednotná a navyše to zodpovedá aj zrušujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ ide o primeranosť uplatňovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie práva EÚ žalobca utrpel, súd uvádza, že pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je viazaný len v tom smere, že má posúdiť jej primeranosť. Spôsob určenia, resp. posudzovania výšky je na úvahe súdu, keď priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na druhej strane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu, či arbitrárnosť, keď aj táto musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave. Žalobca po úprave konkrétne identifikoval obdobia a počty hodín, počas ktorých došlo k prekročeniu priemerného 48 hodinového týždenného pracovného času v dôsledku započítania služobných pohotovostí. Výpočet predložil formou tabuliek, ktoré súd zahrnul aj do svojho rozhodnutia. Následne opísal akým spôsobom mu opakovane dochádzalo k zásahu do jeho práva na zdravie a súkromný a rodinný život, keďže nemohol plnohodnotne využívať svoj voľný čas na oddych a rodinné aktivity. Právny poriadok Slovenskej republiky nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto súd ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu. Žalovanou uvádzaná námietka aj po vrátení veci odvolacím súdom týkajúca sa nepreukázania spôsobenej ujmy bola vyhodnotená súdom prvej inštancie ako nie dôvodná. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené a to práva na ochranu zdravia a na súkromie, ako aj okolnosti porušovania práva žalobcu, súd dospel k záveru, že sú tu splnené podmienky na aplikáciu ustanovenia § 13 ods. 2 OZ a to na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Zo samotného znenia ustanovenia § 13 ods. 2 OZ vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladmo uvedené kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom právna úprava v ustanovení § 13 ods. 1, 2 OZ nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, t.j. žalovaný ako členský štát únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6, písm. b/ smernice, je dôvodný záver, že žalobca na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (§ 13 ods. 1 OZ). Berúc do úvahy judikatúru ESD možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa unijného práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Keďže súd dospel k záveru, že žalobcovi vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom zobral do úvahy nedodržiavanie štátom únie ustanovenia smernice, tento zásah pretrvával pomerne dlhé obdobie a to aj napriek tej skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci náležite odpočinúť. K porušovaniu práv a prisúdeniu náhrady nemajetkovej ujmy dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti, preto spôsob výpočtu tejto náhrady považoval súd za primeranú a žalobe opätovne vyhovel.
8. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 a 2 CSP a úspešnej strane v konaní priznal plnú náhradu trov konania. O výške trov konania bude rozhodovať súdna úradníčka po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
– 2 –
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).
Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej značky (§ 127 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti – Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov).