Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/156/2023

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov Mgr. Angeliky Sopoligovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom v C., D. E. XX, zastúpeného Vašiv & Partners s.r.o., so sídlom v Košiciach, Murgašova 3, IČO: 47 238 836 proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie 5 593,47 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 23. mája 2023 č.k. -199

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví tohto rozhodnutia rozhodol v tomto znení: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 5 278,45 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Priznáva žalobcovi od žalovaného náhradu trov konania v plnej výške 100%.

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia peňažnej náhrady vo výške 35% zo sumy, ktorou bola príslušná časť žalobcovho služobného platu za každú začatú hodinu nad zákonom povolený limit pracovnej doby stanovenej v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktorá predstavovala 5 593,47 eur. V žalobe žalobca uviedol, že v zmysle organizácie času práce zmenných hasičov upravenej pokynom prezidenta Hasičského a záchranného zboru č. 35 z roku 2012, zo zmeny trvajúcej 24 hodín pripadá na výkon služby 16,5 hod. a na výkon služobnej pohotovosti 7,5 hod. V priebehu celej zmeny je žalobca povinný zdržiavať sa na pracovisku. Po odpracovaní 24 hodinovej zmeny nasleduje 48 hodín odpočinku a takýmto spôsobom sa striedajú 3 hasičské zmeny. Žalobca priemerne odpracuje týždenne 56 hodín, čo pri priemernom počte týždňov v roku (52,179) predstavuje 417,4 hodín odpracovaných nad limit stanovený právom Európskej únie. Žalobca tvrdil, že mu bola v období od marca 2019 do januára 2022 nariadená pohotovosť v trvaní 1.623,17 hodín. Podľa žalobcu Smernica 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času nebola transponovaná do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore správne. V dôsledku nesprávnej transpozície Smernice je žalobca nútený pracovať nad rámec týždenného pracovného času, v dôsledku čoho stráca čas na odpočinok, na ktorý by mal nárok, ak by bol jeho maximálny týždenný čas garantovaný právom únie dodržaný. Žalobca v žalobe poukazoval tiež na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-429/09, C-397/01 a ďalšie). Výšku uplatneného nároku žalobca vypočítal s odkazom na . V ďalšom podaní (v reakcii na vyjadrenie žalovanej) žalobca upresnil, že predmetom žaloby nie je náhrada za škodu spôsobenú nedostatočnou transpozíciou smernice podľa , ale za škodu spôsobenú porušením úniového práva žalobcu na 48 hodinový pracovný čas a porušenie tohto práva zakladá pre neho nárok na náhradu škody pred vnútroštátnym súdom členského štátu EU. Preto sa v danom prípade uplatňujú podmienky zodpovednosti za škody vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorá predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody nevyžaduje. Nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom SR a že žalovaná nie je pasívne legitimovaná. Odkázal pri tom tiež na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-397/01, C-429/09 a C-403/01. K transpozícii Smernice 2003/88/ES uviedol, že nebola transponovaná správne, keď žiadne ustanovenie neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času. svojou úpravou nielen nereflektuje 48 hodinový týždenný limit pracovného času, ale dokonca vytvoril priestor pre jeho nerešpektovanie. K nároku na náhradu škody žalobca uviedol, že odslúžil čas nad rámec daný predpismi, ktorými je Slovenská republiky viazaná, čím dochádza k porušeniu jeho práva na primeraný odpočinok po práci a aj jeho práva na súkromie a rodinný život. K výpočtu priemerného týždenného času žalobca poukázal na to, že v zmysle článku 16 Smernice 2003/88/ES sa doba pracovnej neschopnosti a doba platenej ročnej dovolenky nezahŕňa do referenčného obdobia, čo vzhľadom na cieľ smernice znamená, že uvedené neprítomnosti zamestnávateľ nemôže kompenzovať v ďalších obdobiach určovaním pracovného času nad rámec stanovený smernicou. Žalobca tiež poukázal na to, že referenčné obdobie má byť určené ako kĺzavé. K spôsobu výpočtu žalobca vyslovil názor, že určujúcim na posúdenie hodnoty nemajetkovej ujmy by malo byť znenie ods. , ktoré upravuje výšku náhrady za výkon pohotovosti určenej nad rámec služobného času.

3. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skutkovo vychádzal zo zistení, zodpovedajúcich tvrdeniam žalobcu o spôsobe rozvrhovania pracovného času jeho služobným úradom v rozhodnom čase. Čo sa týka počtu odpracovaných hodín a teda rozsahu služobného času a rozsahu služobnej pohotovosti u žalobcu, tieto považoval za nesporné, nakoľko z výplatných pások a prehľadu a rozsahu nariadených pracovných pohotovostí mal súd za osvedčené, že v období od marca 2019 do februára 2021 žalobca odpracoval 1.623,17 hodín nad právom únie povolený týždenný limit služobného času, teda žalobca vyše troch rokov pracuje v priemere 56 hodín týždenne, a tak odpracuje každý týždeň 8 hodín nad limit stanovený a povolený právom Únie, čo pri priemernom počte týždňov 52,179 je to 417,4 hodín do roka, a teda za posledné tri roky to predstavuje 1.627,17 odpracovaných hodín nad právom Únie povolený týždenný limit služobného času.

4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia čl. 1 bod 2, čl. 1 bod 3, čl. 2 bod 1, čl. 6 písm. b) a čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES v spojení s čl. 7 druhá a tretia veta a , a až 3 , , a , a , a , , , , až 3 o Hasičskom a záchrannom zbore, v znení neskorších zmien a doplnkov (HZZ). Súd prvej inštancie k žalovanou vznesenej námietke nedostatku právomoci rozhodovania súdu vyjadril presvedčenie, že nárok žalobcu tak, ako ho skutkovo vymedzil, nemôže v slovenskom právnom systéme prejednať a rozhodnúť žiaden iný orgán ako všeobecný súd, pričom pri uvedenom konštatovaní vychádzal z ustanovenia a z názorov (úvah) prezentovaných medzinárodných vzťahov a aproximácie práva (Právnická fakulta UK Bratislava, odseky 19

- 21). Považoval za nepochybné a zo strany žalobcu ako pána sporu opakovane zdôraznené, že neuplatňuje mzdový nárok, ale nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť porušením úniového práva. Jedine všeobecný súd je v zmysle ustanovenia oprávnený (a povinný) rozhodnúť o tom, či bola jednotlivcovi spôsobená škoda nesprávnym prebratím práva Európskej únie, jeho nerešpektovaním a v akej výške. Dôvodil, že zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva vychádza z prednosti komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Práve na základe prednosti komunitárneho práva si v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu členského štátu sa môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať náhrady spôsobenej škody. Prednosť komunitárneho práva, jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti členského štátu a uplatňovania si náhrady škody poškodenými subjektmi nie sú upravené v zakladajúcich zmluvách, ani v aktoch inštitúcií Európskej únie a vyplývajú výlučne z judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev a táto judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta sunt servanda a zo zásady komunitárnej lojality, ktoré sú zakotvené v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len Zmluva o založení ES"), a na základe ktorých sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva a zdržať sa „akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy" alebo ktoré by mohli ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Zdôraznil, že v slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo z článku 144 ods. l , na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t.j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva, aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. Okrem toho ods. l o Úradnom vestníku Európskej únie ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v tomto úradnom vestníku uverejnené. Na predchádzajúce ustanovenia nakoniec nadväzoval aj , ktorý zbavoval povinnosti dokazovať právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie a v súčasnosti je to vo svojom ustanovení ods. l. V nadväznosti na uvedené dôvodil, že absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle vylúčený z pôsobnosti , nakoľko za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 86 písm. a/, d/ SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 119 písm. b/ SR, a preto mal za to, že sa na predmetné konanie nevzťahuje. Uzavrel ďalej, že žalovaná disponuje pasívnou vecnou legitimáciou a žalobca sa so svojím nárokom na náhradu škody v prípade porušenia práva Európskej Únie resp. jej právne záväzných aktov, v danom prípade Smernice 2003/88/ES môže domáhať na vnútroštátnom súde svojho práva priamo voči členskému štátu, t.j. Slovenskej republike, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy – Ministerstvo vnútra SR, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor. Dospel k záveru, že Smernica 2003/88/ES sa v tomto prípade aplikuje, pričom k obrane žalovanej uviedol, že výklad pôsobnosti jej aplikácie žalovanou je nesprávny, keď čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES odkazuje na pozitívne vymedzenie čl. /EHS, negatívne vymedzenie upravuje výslovne („táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smernici 1999/63/ES bez toho, aby bol dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice“). Poukázal na to, že ESD v Rozsudku Fuß uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči, keď v bode 33 konštatoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5.októbra 2004, Pfeiffer a i. C-397/01 až 103/01, s. I-8835, body 98 a100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38). V bode 38 Rozsudku ESD C-429/09 ESD konštatoval, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fuß, ktorého v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fuß, bod 60). V ďalšom dôvodil, že v prípade ak je príslušníkovi podľa nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, b) 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, c) 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného patu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov), v prípade hasičov riešil Súdny dvor EU (ďalej len ESD) vo svojom rozsudku C - 429/09G. Fuß tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. V tejto veci týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ďalej uviedol, že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88/ES". V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej smernice (bod 25 Rozsudku z 25.11.2010). Poukázal tiež na to, že vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako uviedol, že ... pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas" v zmysle smernice 93/104/ES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti" (bod 27 Rozsudku ESD vo veci 437/05 z 11.01.2007).

5. K námietke žalovanej k tvrdenému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie Slovenskej republiky súd prvej inštancie akcentujúc na vyššie a doteraz uvedené konštatoval, že o pasívnej legitimácii Slovenskej republiky ako členského štátu zodpovedného za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie v tomto konaní nemal pochybnosti, pričom na uvedenom by nič nemenila ani prípadná možnosť žalobcu domáhať sa škody aj priamo od svojho (verejnoprávneho zamestnávateľa) ako porušiteľa záväznej smernice Európskej únie s priamymi účinkami, ktorou možnosťou sa však súd nezaoberal, keď ani taký záver by nemohol vylúčiť zodpovednosť členského štátu. Rozsudok vo veci Fuß dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového pracovného času právo poškodenému domáhať sa náhrady škody proti členskému štátu (bod 45, 46 a 61 Rozsudku Fuß). Súd prvej inštancie považoval za potrebné ozrejmiť, že napriek veľkému počtu písomných vyjadrení a ich rozsahu, odhliadnuc od právnej kvalifikácie žalobcom uplatneného nároku (ktorá je úlohou súdu), bolo medzi stranami sporu sporné to, či u žalobcu došlo k porušeniu práva Európskej únie Slovenskou republikou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice EÚ 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, konkrétne, či do o Hasičskom a záchrannom zbore sa premietli ustanovenia Smernice č. 2003/88/ES, čl. 6 písm. b) o 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe pre hasičova či sa doň premietnuť mali. Dôvodil, že podľa podkladov predložených žalobcom, žalobca odpracoval spolu 1.623,17 hodín služobnej pohotovosti nezapočítaných do fondu pracovného času. Skutočnosť, že žalobcovi bola za uvedené obdobia vyplatená peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu v zmysle ods. l nie je medzi stranami sporná. S poukázaním na ustanovenia a Z. z sa súd stotožnil s názorom žalobcu, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie potom upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas" (ods. 2) a ods. l zákona tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa ". Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ustanovenie zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (ods.5 ustanovenia v spojení s ustanovením ). Z uvedeného možno logicky vyvodil záver, že smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá. Žalobca ako príslušník Hasičského záchranného zboru Slovenskej republiky spadajúceho pod Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky má smernicou garantované právo na 48 hodinový pracovný čas. V stálej štátnej službe ako hasič v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora ,nepochybne odpracoval v rokoch 2018 až 2021 priemerný týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, na základe čoho súd uzavrel, že sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia proti Slovenskej republiky. Doplnil, že nesprávne prebratie smernice do a jeho dodržiavanie Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom Slovenskej republiky, ktoré však nerešpektuje smernicu 2003/88 ES v článku 6 písm. b), ktorá je pre tento vzťah priamo aplikovateľná, v zmysle rozsudku Fuß nezbavuje Slovenskú republiku zodpovednosti za jej nedodržiavanie v prípade hasičov zamestnaných vo verejnoprávnom sektore, a nie je preto relevantné žalovanou zdôrazňované rozlíšenie medzi zodpovednosťou Slovenskej republiky za nesprávnu transpozíciu a zodpovednosťou zamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave pracovného času v služobnom pomere žalobcu. Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody v nadväznosti na uvedené nemožno pre daný prípad vzťahovať z a nasl. , ale sú dané v zmysle stabilizovanej judikatúry Európskeho súdneho dvora (C - 429/09, Fuß, C

- 118/08 TransportesUrbanos y Servicious Generales) - 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, tu konajúci súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný, keď žalobca musel pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej pohotovosti do pracovného času. Na základe uvedeného uzavrel, že v prejednávanej veci je žaloba podaná dôvodne.

6. K žalobcom uplatnenej výške škody súd považoval za potrebné predovšetkým uviesť, že výpočet jej výšky, na základe ktorého si žalobca žalovanú sumu uplatnil, je mätúci vzhľadom na povahu uplatneného nároku (vychádzajúc z odôvodnenia žalobného petitu), pretože žalobca neuplatnil na súde mzdový nárok. Ujma vznikla žalobcovi v nemajetkovej sfére - nie tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času (Smernica uvedené nerieši), ale tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy žalobca musel reálne odpracovať viac, ako by bol povinný, ak by bola Smernica prebratá do zákona správne a zarátal by tak do pracovného času aj hodiny pracovnej pohotovosti. Akékoľvek matematické výpočty vychádzajúce z výšky mzdy, resp. doplatku peňažnej náhrady, preto neboli pre súd vodidlom pre stanovenie výšky nároku. Poukazujúc na rozsudok ESD vo veci C 429/09 G. Fuß, vyjadril presvedčenie, že na stanovenie výšky náhrady musia byť analogicky kritériá „prepožičané“ od ustanovení o ochrane osobnosti v a nemožno automaticky, mechanicky a celkom formalisticky nahradiť žalobcovi jeho ujmu aplikujúc kritériá pre náhradu škody, pod ktorú náš právny poriadok náhradu nemajetkovej ujmy nesubsumuje. Pri stanovení sumy náhrady za zásah žalovanej do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život prihliadal na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla a nevyhnutne aj na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom rade medze svojej úvahy stanovil súd tiež v porovnaní s náhradou nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie (súd pri stanovovaní kritérií dáva do pozornosti bod 95. Rozsudku Fuß). Aplikujúc uvedené kritériá súd v okolnostiach prípadu uzavrel, že žalobca bol na jednej strane ukrátený o čas odpočinku, čas, ktorý by mohol tráviť s rodinou, resp. budovaním iných vzťahov, psychicky i fyzicky by regeneroval, keď tento trávil nad rámec stanovený Smernicou v práci, a to v dôsledku nezarátania pracovnej pohotovosti vykonávanej v noci do pracovného času, čo samo o sebe je podľa Rozsudku Fuß zásahom závažným. Žalobca pravidelne pred podaním žaloby pracoval nad rámec maximálneho týždenného pracovného času stanoveného smernicou a nepochybne strávil na pracovisku „viac času ako mal“. Ak by sa čas strávený na pracovisku celý zarátal do pracovného času žalobcu, žalobca by mohol a musel stráviť na pracovisku reálne menší čas. Zároveň súd prihliadol na pomerne dlhodobé trvanie takého protiprávneho stavu. Súd teda považoval za primeranú sumu 2.750,- eur, berúc vo významnej miere do úvahy i skutočnosť, že sumu v žalobcom uplatnenej výške súdy priznávajú v prípadoch zásahu práva na ochranu osobnosti spočívajúcom v porušení práva na súkromie a rodinný život, ku ktorému dochádza napr. aj v prípade ublíženia na zdraví či zverejnenia a šírenia difamujúcich skutočností, čo vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostného práva a následkov nemožno (zásadne) „ohodnotiť" rovnako. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu nad prisúdenú sumu zamietol. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania dospel k záveru, že žaloba bola podaná na súd dňa 4.5.2022 a žalovaný požadoval plnenie za obdobie od mesiaca marec 2019 do mesiaca február 2023. Z uvedeného mal súd preukázané, že mesiace marec 2019 a apríl 2019 sú premlčané, nakoľko žaloba bola podaná až dňa 4.5.2022, a preto súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ods. l v spojení s ods. l tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko predmetné posúdenie záviselo od úvahy súdu, pričom žaloba žalobcu bola dôvodná.

8. Rozsudok v rozsahu vyhovujúceho výroku a výroku o náhrade trov konania (I. a III. výrok) napadla včas podaným odvolaním žalovaná a navrhla, aby odvolací súd v uvedenom rozsahu rozsudok zmenil, žalobu zamietol a priznal žalovanej nárok na plnú náhradu trov konania.

9. Odvolaním žalovaná uplatnila odvolací dôvod podľa , , a . V úvode odvolania apelovala na zrejmú nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu jeho nedostatočnosti. Na jednej strane má žalovaný za to, že predmetom súdneho konania je nárok označený žalobcom v zmysle žaloby zo dňa 12.04.2022 ako nárok na náhradu škody, ktorý mal vzniknúť žalobcovi v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky v podobe o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej ako „“) a na strane druhej má žalovaný za to, že predmetom súdneho konania je mzdový nárok, ktorý bol žalobcom vyčíslený vo výške 5.593,47 eur podľa ustanovenia 122 ods. 2 písm. a) . Žalovaná má za to, že na to, aby mohol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skonštatovať, že uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by žalobca v prvom rade preukázať, že prebral Smernicu 2003/88/ES nesprávne, t.j. žalobca by musel poukázať na také ustanovenia , ktoré by boli v rozpore so Smernicou 2003/88/ES. Súd prvej inštancie konštatoval, že obsah Smernice 2003/88/ES bol do prebratý nesprávne, avšak ak sa súd prvej inštancie chcel dostať do pozície orgánu, ktorému je zverená právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie, tak toto právo bez akýchkoľvek pochybností nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do kompetencie iného všeobecného súdu členského štátu Európskej únie. Súd prvej inštancie si podľa žalovanej takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy. Aby mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že došlo k porušeniu práva únie Slovenskou republikou, musel by najskôr rozhodnúť, že nesprávne prebral Smernicu 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku. V ďalšom žalovaná pokiaľ ide o posúdenie námietky pasívnej vecnej legitimácie namietala, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku jej pasívnej vecnej legitimácie v tomto konaní ako jednu z rozhodujúcich skutočností, čo bez ďalšieho predstavuje odvolací dôvod v zmysle .

10. Vo vzťahu k opakovanej námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie poukázala na rozdiel medzi pojmami prebratie smernice a aplikácia smernice. Pokiaľ sa žalobca domnieval, že Slovenská republika nesprávne prebrala Smernicu do , musel preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Vyjadrila názor, že na to, aby bolo možné konštatovať, že smernica bola prebratá nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu v jeho znení pred účinnosťou ako aj po účinnosti (t.j. po prebratí) Smernice. Žalobca sám pripúšťa, že výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúcu dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Má teda za to, že Smernica nebola do prebratá nesprávne, aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala (žiadne ustanovenie nie je možné považovať za rozporné so Smernicou). Porušenie Smernice môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení Smernice, pričom žalobca namietal nesprávne prebratie Smernice, nie však jej aplikáciu. Až nesprávna aplikácia Smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok žalobcu na náhradu škody. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu Smernice na konkrétny pracovno-právny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Argumentovala preto, že miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí rozlišovať medzi dvoma samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra SR, resp. Hasičským a záchranným zborom).

11. Odvolateľ zotrval na svojom tvrdení o tom, že Smernica sa na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to v žalobe tvrdí žalobca. Štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. /EHS. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany v zmysle čl. 2 ods. /EHS. Po citácii , , , a vyvodila, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci, vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje. Opätovne zdôraznila, že rozhodnutie vo veci C-429/09 G. Fuß sa týka mestského hasiča, a preto z tohto dôvodu nie je možné predmetné rozhodnutie považovať v prejednávanej veci za smerodajné.

12. Okrem uvedeného má za to, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Žalovanej nie je zrejmé, ako by žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. V tejto súvislosti zdôraznila, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa a pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Rovnako pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vyplácal dohodnutú odmenu za takto strávený čas, nielen za vykonávanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostával za takto stanovenú časť pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby - zásahu, bude k dispozícii. Pokiaľ súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, to samo o sebe ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Poukázala na to, že podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky Mulder a i /Rada a komisia, C-104/89 a C-37/90). Ohľadom formy a spôsobu výpočtu náhrady škody poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora v rozhodnutí C- 429/09 G. Fuss, ktorý uviedol, že „Smernica2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuss vo veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy Únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“ Žalovaná má za to, že tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je veľmi mätúci a predstavuje skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody formou doplatku vo výške 35 % (50 % - 15 %) zo sumy, ktorou je príslušná čas jeho služobného platu podľa ustanovenia 122 ods. 2 písm. a) . Čo sa týka formy a spôsobu výpočtu náhrady škody.

13. Pokiaľ ide o posúdenie, či (a v akej miere) došlo v prípade žalobcu k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, bolo podľa žalovanej potrebné preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad uvedený limit za rozhodné obdobie. V tejto súvislosti poukázala na to, že žalobca v žalobe nezohľadnil reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi. V tomto čase rozhodne nie je možné hovoriť o vzniku škody, aj keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený. Akcentovala, že bolo potrebné zohľadniť i nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, čím sa súd prvej inštancie vôbec v napadnutom rozsudku nezaoberal. Žalobca vychádzal v žalobe len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času ako aj času odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6 mesiacov.

14. Mala zároveň za to, že súd prvej inštancie dostatočne nezdôvodnil výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcovi priznal. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je len zrejmé, že si súd prvej inštancie v plnej miere prevzal spôsob výpočtu uplatnený žalobcom. Tabuľky priložené k žalobe ale podľa nej nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Zotrvala na svojich tvrdeniach ohľadne určenia prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa až a podotkla, že výšku náhrady, ktorú súd priznal, považuje za neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa jej názoru podstatne vyššia. Konštatovala, že bolo nevyhnutné zdôvodniť, prečo nebolo postačujúce zadosťučinenie podľa . Poukázala na znenie ust. s objasnením, ako sa v zmysle ustálenej judikatúry špecifikuje závažná ujma a zdôraznila, že zo strany žalobcu nebol žiadnym spôsobom preukázaný zásah do jeho súkromného, rodinného života, či iný neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy. Žalobca nepreukázal ani to, že by utrpel závažnú ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Žalovaná poukázala zároveň na zmätočnosť odôvodnenia a na neho nadväzujúci výrok, nakoľko súd prvej inštancie pri odôvodnení výšky priznanej sumy v bode 73. odôvodnenia uviedol, že za primeranú sumu považoval sumu 2 750,00 eur, ktorá suma ale nekorešponduje s výrokom rozhodnutia súdu prvej inštancie, kde priznal žalobcovi nárok v sume 5 278,45 eur, čo predstavuje odvolací dôvod v zmysle . V nadväznosti na vyššie uvedené dôvody, žalovaná podala odvolanie aj v časti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči nej v rozsahu 100%.

15. Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozsudku uviedol, že žalovanou uvádzané skutočnosti sú len všeobecným popisom skutočností, ktoré môžu spôsobiť porušenie práva na spravodlivý proces, avšak neuvádza, ktoré náležitosti odôvodnenia v napadnutom rozsudku absentovali. K vznesenej námietke nedostatku právomoci súdu zdôraznil, že každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou. K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES zdôraznil, že významom a výkladom článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudky ESD, výklad ktorých je všeobecne záväzný a s ktorým je tvrdenie žalovanej o tom, že sa príslušné ustanovenia smernice na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, v nesúlade. V prípade Pfeiffer súd konštatoval, že výnimka uvedená v čl. 2 ods. EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre záchranné tímy. Vzhľadom k uvedenému je žalobca presvedčený, že aplikácia Smernice na činnosť vykonávanú žalobcom je nespochybniteľná. K námietke žalovanej, že súd nesprávne vyhodnotil naplnenie predpokladov nevyhnutných na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ, najmä že za výkon pohotovosti bol odmeňovaný a počas nej nemusel plniť pracovné úlohy, žalobca uviedol, že uvedený výklad žalovanej k pojmu pracovný čas je v rozpore s účelom Smernice a s rozhodovacou činnosťou ESD. Poukazujúc na judikatúru Súdneho dvora dôvodil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice a to bez ohľadu na to, či vykonáva prácu alebo je v stave pripravenosti na jej výkon. Ďalej uviedol, že v konaní riadne tvrdil a preukázal, že v dôsledku nezarátavania času služobnej pohotovosti do fondu pracovného času dochádza u neho k pravidelnému prekračovaniu 48-hodinového týždenného pracovného času garantovaného Smernicou a tým aj k zásahu do práv žalobcu na súkromie. K vyčísleniu výšky žiadaného odškodnenia v nadväznosti na rozsah priznávanej pracovnej odmeny uviedol, že toto predstavuje len orientačné, východiskové kritérium, ktoré žalobca považoval za primeraný ekvivalent na vyjadrenie ujmy a v konečnom dôsledku bolo určenie výšky náhrady na úvahe súdu. K tvrdeniu žalovanej, že žalobca bol povinný pred uplatnením svojho nároku vyvinúť primeranú snahu na odstránenie protiprávneho stavu, ktorý spôsobil poškodenie práv poukázal na judikatúru Súdneho dvora, z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity ukladať poškodeným povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Apeloval teda na skutočnosť, že Súdny dvor už rozhodol, že výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva Únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. S tvrdením žalovanej, ktorá spochybňuje osvedčenie takej intenzity zásahu do práva žalobcu, ktorá by odôvodňovala uloženie povinnosti nahradiť ujmu vo výške priznanej súdom žalobca vyjadril nesúhlas a majúc za potrebné prihliadnuť na to, že jeho právo na odpočinok je permanentne niekoľko rokov porušované a plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života a je to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť a venovať sa rodine a svojim záľubám a aktivitám, ktoré priamo či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Vzhľadom k uvádzaným skutočnostiam žalobca navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

16. Žalovaná v reakcii na vyjadrenie žalobcu nesúhlasila s tvrdeniami žalobcu a uviedla, že naďalej trvá na tom, že žaloba je neopodstatnená, nárok žalobcu je nedôvodný a navrhovala žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

17. Výrok rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu (výrok II.) nebol odvolaním napadnutý. V tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. , a preto v nej nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

18. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a konanie mu predchádzajúce podľa v spojení s bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.

19. Odvolací dôvod podľa je naplnený, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ide o taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu odnímajú tie práva procesné, ktoré jej zákon priznáva. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. K odňatiu možnosti konať pred súdom dochádza tiež vtedy, keď súd nedostatočne odôvodní svoje rozhodnutie, ktoré nespĺňa požiadavky vymedzené a .

20. K odvolaciemu dôvodu podľa odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia, a ktoré nemožno podradiť pod ,, , ale ich dôsledok sa mohol, i keď nemusel prejaviť o výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej. Za inú vadu konania sa v zmysle judikatúry súdov považuje aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, pochybenie vo vykonanom dokazovaní napr. vykonanie dôkazu nezákonného alebo bez vzťahu k prejednávanej veci, posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.

21. Odvolací dôvod podľa je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ,193 a 205 , pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

22. K odvolaciemu dôvodu podľa , že rozhodnutie súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide aj vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

23. Odvolací súd je nútený konštatovať extrémny nesúlad medzi I. výrokom preskúmavaného rozsudku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na zaplatenie sumy 5 278,45 eur a medzi bodom 73. odôvodnenia rozsudku, podľa ktorého žalobcovi priznal sumu 2 750 eur. Navyše preskúmavané rozhodnutie neobsahuje žiadne bližšie dôvody, ktoré by umožňovali posúdiť správnosť úvah a kritérií vedúcich konajúci súd k priznaniu konkrétnej finančnej čiastky. Tento závažný a podstatný nedostatok neumožňuje meritórne preskúmanie správnosti napadnutého vyhovujúceho výroku rozsudku prvoinštančného súdu a súvisiaceho výroku o trovách konania.

24. Z uvedeného dôvodu odvolací súd podľa zrušil rozsudok v napadnutom I. a II. výroku a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom bude úlohou súdu prvej inštancie odstrániť vyššie uvedené nedostatky tak, aby výrok rozhodnutia korešpondoval s jeho odôvodnením a toto umožňovalo identifikovať dôvody vedúce práve k priznaniu konkretizovanej výške prípadného odškodnenia.

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).