Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3To-90-2026.pdf
PDF · 144.11 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/90/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Juraja Dziaka (sudca spravodajca), v trestnej veci obžalovaného: A. B., pre prečin zanedbanie povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona (všetko Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024), o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 105T/44/2023 - 514 zo dňa 27.05.2026, na verejnom zasadnutí konanom dňa 27.10.2026 v Trnave, takto
r o z h o d o l :
I. Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. d), ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.
II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku
obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., hlásený trvalý pobyt všeobecne Hlohovec, okres Hlohovec, Slovenská republika, toho času vo VTOS v ÚZVJS Hrnčiarovce n/P,
u k l a d á :
Podľa § 44 Trestného zákona súd upúšťa od uloženia súhrnného trestu s poukazom na bod 2 rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 4T/67/2020 - 210 zo dňa 07.01.2021, právoplatný dňa 15.04.2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 6To/18/2021 – 268 zo dňa 15.04.2021, ktorým bol obžalovanému za úmyselný prečin ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona (účinného v čase spáchania tam stíhaného skutku) s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona (účinného v čase spáchania tam stíhaného skutku) uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov, so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, nakoľko súd pokladá trest uložený uvedeným skorším rozsudkom v jeho bode 2 na ochranu spoločnosti a nápravu obžalovaného za dostatočný.
V ostatnej časti zostáva napadnutý rozsudok nezmenený.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej aj ,,súd prvého stupňa“) č.k. 105T/44/2023 - 514 zo dňa 27.05.2026 bol obžalovaný uznaný vinným zo spáchania úmyselného prečinu zanedbanie povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona (všetko Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024, ktorej trestnej činnosti sa dopustil na tom skutkovom základe, že (citácia)
,,obžalovaný A. B. v období od mesiaca november 2018 do 07.05.2020, kedy začal vykonávať nepodmienečný trest odňatia slobody, v okrese Hlohovec ani inde na území Slovenskej republiky úmyselne riadne a včas neplatil výživné na svoje nezaopatrené deti D. B., nar. XX.XX.XXXX, B. B., nar. XX.XX.XXXX, E. B., nar. XX.XX.XXXX, A. B., nar. XX.XX.XXXX a F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky E. B. v G. - H. I., F. H. XXXX/X, i keď mu vyživovacia povinnosť v minimálnom rozsahu 30 % zo sumy životného minima na jedno nezaopatrené neplnoleté dieťa vyplýva priamo zo zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a hoci si bol obžalovaný A. B. vedomý tejto vyživovacej povinnosti voči nezaopatreným deťom D. B., B. B., E. B., A. B. a F. B., neprejavil vážny záujem nájsť a udržať si stále zamestnanie a zabezpečiť si pravidelný zdroj príjmov, z ktorého by mohol výživné riadne uhrádzať a o sprostredkovanie zamestnania nepožiadal ani úrad práce, pričom v období od mesiaca november 2018 minimálne do 07.05.2020 obžalovaný na výživu svojich nezaopatrených detí D., B., E., A. a F. neprispel finančne ani iným spôsobom, čím mu za uvedené obdobie vznikol dlh na výživnom vo výške 2.562,70 eur“.
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom obžalovanému za tento skutok neuložil trest, ale postupom podľa § 44 Trestného zákona upustil ,,od uloženia súhrnného trestu podľa § 42 Trestného zákona, pretože trest uložený rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 4T/67/2020 zo dňa 07.01.2021, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To/18/2021 zo dňa 15.04.2021, ktorým bol obžalovanému uložený pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona a prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsať) mesiacov podľa § 364 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 37 písm. m), § 38 ods. 4 Trestného zákona, so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, pokladá na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa za dostatočný“.
Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok odôvodnil v rozsahu č. l. 514 až č. l. 521 spisu (ďalej aj ,,napadnutý rozsudok“).
Z aktívne vecne legitimovaných procesných strán na taký procesný úkon podal proti napadnutému rozsudku odvolanie len obžalovaný, a to riadne a včas, proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku, ako aj proti konaniu, ktoré im predchádzalo (č. l. 513 spisu; ďalej aj ,,odvolanie obžalovaného“); prokurátor sa práva podať proti napadnutému rozsudku odvolanie vzdal (č. l. 512 spisu).
V písomnom odôvodnení svojho odvolania, ktoré súdu prvého stupňa obžalovaný doručil prostredníctvom svojho obhajcu (č. l. 523 až č. l. 524 spisu), obžalovaný uviedol (ako z neho vyrozumel odvolací súd), že (tu zostručnené/zosumarizované)
- súd prvého stupňa pochybil, ak výrok o vine napadnutého rozsudku založil prevažne na výpovedi poškodenej. Obžalovaný totiž v konaní uvádzal, že poškodenej opakovane v hotovosti odovzdával peniaze určené na výživu svojich detí. Absencia písomného potvrdenia/dokladu o takom plnení nemôže byť pripisovaná na ťarchu obžalovaného, kedy bolo povinnosťou súdu prvého stupňa vykonať dokazovanie smerujúce k prevereniu tvrdení obžalovaného; súd prvého stupňa však žiadne také dokazovanie nevykonal, nezisťoval, či existujú svedkovia takých odovzdaní peňazí, či svedkovia, ktorým by sa o takom odovzdaní peňazí obžalovaný aspoň zveril. Súd prvého stupňa tiež nehodnotil finančnú situáciu obžalovaného z relevantného obdobia (t. j. či obžalovaný mal prostriedky aspoň na čiastočnú úhradu plnení).
- napadnutý rozsudok neponúka odpoveď na otázku, prečo je tvrdenie poškodenej vierohodnejšie než tvrdenie obžalovaného (pritom nesúlad vo výpovediach nemôže ísť výlučne na ťarchu obžalovaného). Napadnutý rozsudok tiež nezodpovedá otázku, prečo tu nebolo na prospech obžalovaného, ak si vyživovaciu povinnosť plnil nákupmi odovzdávanými rodine (v tejto súvislosti obžalovaný poukazuje na pred súdom prvého stupňa učinenú výpoveď svedkyne J., podľa ktorej za posledné 2 roky obžalovaný poslal deťom 2.600,- eur, pričom počas pol roka im kupoval potraviny). Nebola tak v konaní odstránená pochybnosť, či obžalovaný ne/dával poškodenej peniaze a či ne/plnil svoju vyživovaciu povinnosť cestou nákupov.
- nedostatočne zdôvodnený/predčasný je záver súdu prvého stupňa o úmysle obžalovaného páchať tu stíhanú trestnú činnosť. Po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody bol obžalovaný v nepriaznivej sociálnej situácii., ako odsúdený čelil prekážkam na trhu práce. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku neuviedol, či mal obžalovaný možnosť zamestnať sa a kde, či sa uchádzal o zamestnanie, prípadne prečo sa mu zamestnať nepodarilo. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku nepredstavil
žiadne dôkazy, z ktorých by vyplynulo, že obžalovaný mal reálnu možnosť zamestnať sa, no neučinil tak a úmyselne neplatil výživné na svoje deti. Súd prvého stupňa založil svoj záver o priamom úmysle na strane obžalovaného páchať tu stíhanú trestnú činnosť výlučne na tom, že existoval dlh na výživnom, čo je však neprípustné (dané totiž nijak nepribližuje vnútorný vzťah páchateľa ku svojmu trestnoprávne relevantnému konaniu). Vzhľadom na uvedené obžalovaný žiadal zrušiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu a spod obžaloby ho v celom rozsahu oslobodiť.
Prokurátor ani poškodená sa k odvolaniu obžalovaného osobitne nevyjadrili (č. l. 528 až č. l. 530 spisu). Konanie na odvolacom súde. Podľa § 315 Trestného poriadku O odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd, v ktorého obvode má sídlo okresný súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni; o odvolaní proti rozsudku súdu podľa § 16 ods. 2 Trestného poriadku rozhoduje Krajský súd v Trenčíne. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 316 odsek 1 Trestného poriadku, odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
Podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.
Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (ďalej aj ,,odvolací súd“) vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 27.10.2026 za prítomnosti prokurátora, obžalovaného a jeho obhajkyne. Neprítomná bola poškodená, ktorá bola o termíne verejného zasadnutia riadne/včas upovedomená, nezúčastnila sa ho (zo strany odvolacieho súdu dôvodne prezumovane) z vlastného rozhodnutia. Obžalovaný zotrval na podanom odvolaní. Odvolací súd oboznámil prítomných s napadnutým rozsudkom, odvolaním obžalovaného, aktuálnou lustráciou z centrálnej evidencie správnych deliktov a priestupkov ohľadne obžalovaného (bez zmeny oproti dokazovaniu pred súdom prvého stupňa resp. oproti zisteniam súdu prvého stupňa), aktuálnym odpisom registra trestov obžalovaného (bez zmeny oproti dokazovaniu pred súdom prvého stupňa resp. oproti zisteniam súdu prvého stupňa), aktuálnou lustráciou osoby obžalovaného z evidencie Zboru väzenskej a justičnej stráže (aktuálne vykonáva tresty tak, ako bolo zistené už súdom prvého stupňa), a s podstatným obsahom spisu. Odvolací súd za účelom riadneho naplnenia svojej povinnosti odvolacieho prieskumu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa procesne doplnil dokazovanie o
- aktuálnu lustráciu z databázy súdov (CDB) datovanú 23.10.2026 ohľadne obžalovaného, z ktorej plynie (i) prehľad súdnych (aj trestných) konaní obžalovaného, ako aj (ii) informácia, že niet takého súdneho (trestného) konania, ktoré by bránilo prejednaniu a rozhodnutiu veci odvolacím súdom v tomto odvolacom konaní k dátumu tohto rozsudku odvolacieho súdu.
- aktuálnu lustráciu obžalovaného z registra obyvateľov datovanú 23.10.2026, z ktorej plynú aktuálne štátom evidované osobné údaje o jeho osobe.
- lustráciu zo Sociálnej poisťovne ohľadne obžalovaného datovanú 08.09.2026, vykonanú za obdobie odo dňa 01.11.2018 do dňa 07.05.2020, z ktorej plynie, že obžalovaný za dané obdobie nie je evidovaný ako pracovne činný resp. poberajúci dávky vyplácané/evidované Sociálnou poisťovňou.
- uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 24.08.2020 (právoplatné v rovnaký deň) sp. zn. 4T/67/2020 – 113 z pripojeného spisu Okresného súdu Trnava č. k. 4T/67/2020; plynie z neho, že Okresný súd Trnava spojil na spoločné konanie dve trestné veci týkajúce sa obžalovaného a pred ním vedené pod č. k. 0T/302/2019 a č. k. 4T/67/2020.
- obžalobu (č. l. 68 až č. l. 69 spisu), zápisnicu o výsluchu obžalovaného zo dňa 25.11.2019, trestný rozkaz Okresného súdu Trnava zo dňa 25.11.2019 sp. zn. 0T/302/2019 – 80, potvrdenie o doručení
daného trestného rozkazu obžalovanému dňa 25.11.2019 (č. l. 74 až č. l. 84 spisu), všetko z pripojeného spisu Okresného súdu Trnava sp.zn. 0T/302/2019; z daných listín plynie najmä, že dňa 25.11.2019 bol obžalovanému v trestnej veci vedenej pred Okresným súdom Trnava pod sp.zn. 0T/302/2019 doručený trestný rozkaz pre skutok datovaný 22.11.2019 a v danom čase právne kvalifikovaný ako úmyselný prečin nebezpečné vyhrážanie podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Procesné strany nemali žiadne pripomienky k oboznamovanému obsahu spisového materiálu, vykonanému dokazovaniu, ani návrhy na doplnenie dokazovania.
Prokurátor konečným návrhom uviedol, že odvolanie obžalovaného ako nedôvodné navrhuje zamietnuť. Obhajkyňa obžalovaného konečným návrhom uviedla, že sa pridržiava písomného odôvodnenia odvolania obžalovaného a navrhuje, aby mu súd vyhovel. Obžalovaný konečným návrhom uviedol, že sa pridržiava vyjadrenia svojej obhajkyne. Odvolací súd skôr, než začal plniť svoju prieskumnú povinnosť podľa § 317 Trestného poriadku, bol povinný v zmysle § 316 Trestného poriadku skúmať, či odvolanie obžalovaného bolo podané včas (§ 309 Trestného poriadku), či ho podala oprávnená osoba (§ 307, § 308 Trestného poriadku) a či nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo späťvzatiu podaného odvolania (§ 312, § 313 Trestného poriadku), alebo či nebolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné [§ 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, § 334 ods. 4 Trestného poriadku]. Odvolací súd nezistil v tomto ohľade žiadnu procesnú prekážku meritórneho prejednania odvolania obžalovaného a rozhodnutia o ňom.
Pokiaľ ide o správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, v tomto smere v podstate žiadne odvolacie námietky obžalovaný odvolaciemu súdu nepredstavil (svoje odvolacie námietky v podstate smeroval voči úplnosti/správnosti skutkových zistení, s poukazom na z jeho pohľadu nedostatočné dokazovanie tu žalovanej viny pred súdom prvého stupňa, a ich hmotnoprávnemu posúdeniu v napadnutom rozsudku), a chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, odvolací súd vlastným prieskumom nezistil. Možno tak skonštatovať, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo vzťahu k výrokom napadnutého rozsudku procesne správne; zjednodušene povedané, podľa názoru súdu cesta súdu prvého stupňa k napadnutému rozsudku bola ,,procesne čistá“ v zmysle plného zachovania práv procesných strán na konaní participovať a podľa vlastného uváženia realizovať svoje procesné práva.
Podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.
Podľa § 321 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj, ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy.
Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj, ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.
Podľa § 321 ods. 3 Trestného poriadku, ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti; ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku cez optiku odvolacích námietok obžalovaného odvolací súd konštatuje, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné čo do ním napadnutého výroku o vine napadnutého rozsudku, avšak je dôvodné čo do ním napadnutého výroku o treste napadnutého
rozsudku, i keď z ním neuvádzaných dôvodov - totiž súd prvého stupňa naviazal výrok o treste podľa § 44 Trestného zákona na predchádzajúce odsúdenie obžalovaného, ktoré odsúdenie sa týkalo takej trestnej činnosti, ktorá nebola s tu prejednávanou trestnou činnosťou v tzv. súbehu; odvolací súd však pri správnosti úvah súdu prvého stupňa o možnosti aplikácie § 44 Trestného zákona daný výrok o treste napadnutého rozsudku zrušil a tu nahradil výrokom správnym (k čomu viď detailnejšie nižšie).
K výroku o vine napadnutého rozsudku. Odvolacím prieskumom výroku o vine napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že ten je správny/zákonný, súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu zisteniu skutku, ktorý následne správne právne kvalifikoval, pričom správne siahol po aplikácii znenia Trestného zákona účinného od 06.08.2024 (ani odvolací súd nedospel porovnaním ostatných, od tu prejednávaného skutku zanedbania povinnej výživy neskorších zmien Trestného zákona, k záveru o pre obžalovaného výhodnejšej právnej úprave, než je tá účinná od 06.08.2024). Súd prvého stupňa sa správne zaoberal aj intenzitou/závažnosťou tu stíhaného skutku v intenciách § 10 ods. 2 Trestného zákona, a správne uzavrel z dôvodov tam uvedených, že tu stíhaný skutok dosahuje z pohľadu trestného práva hmotného intenzitu/závažnosť vyššiu než nepatrnú. V konaní bolo bez dôvodných/rozumných pochybností preukázané vykonaným dokazovaním, berúc do úvahy zákonnú úpravu tzv. minimálneho výživného, že obžalovaný úmyselne (v kvalite tzv. priameho úmyslu, kedy tak konať chcel a aj konal) a závažnejším spôsobom (t. j. z pohľadu trestného práva hmotného voči viacerým svojim deťom) najmenej dva mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplnil svoju zákonnú povinnosť vyživovať iného (t. j. v skutkovej vete napadnutého rozsudku identifikované svoje deti).
Nedostatkom pri úvahách súdu prvého stupňa o vine obžalovaného bolo
- opretie sa o pred súdom prvého stupňa vykonaný listinný dôkaz v podobe tabuľky priebehu plnenia vyživovacej povinnosti z č. l. 255, nakoľko ide o vlastný, pomocný materiál orgánov činných v trestnom konaní pri prebiehajúcom vyšetrovaní v prípravnom konaní (prepočet zameškaného výživného), nie o listinný dôkaz per se spôsobilý vniesť objektívne poznatky o stíhanom/žalovanom skutku; zjednodušene povedané, je to pomôcka vyšetrovateľa, nie dôkaz trestnej činnosti obžalovaného.
- konštatovanie o určení rozsahu vyživovacej povinnosti obžalovaného voči svojim deťom nielen zákonom o rodine (z. č. 36/2005 Z. z., ďalej aj ,,zákon o rodine“), ale aj rozsudkom súdu prvého stupňa zo dňa 26.11.2020 sp. zn.11P/5/2020 – 230 (č. l. 88 až č. l. 92 spisu) v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 27.04.2021 sp. zn. 11CoP/11/2021 – 280 (č. l. 93 až č. l. 97 spisu), nakoľko uvedenými súdnymi rozhodnutiami bolo výživné (vo výške 30% sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa) určené obžalovanému na čas od právoplatnosti daných súdnych rozhodnutí, ktorá však nastala až po tu stíhanom skutku. Súdom prvého stupňa v rámci dokazovania v nadväznosti na uvedené civilné súdne rozhodnutia oboznamované výstupy z exekučného konania taktiež mohli byť a teda nevyhnutne v tu prejednávanej veci boli (tak ako uvedené civilné súdne rozhodnutia) len podpornými informáciami (ohľadne rozsahu výživného), nie priamymi dôkazmi o vine obžalovaného za tu stíhaný skutok, nakoľko exekúcia bola iniciovaná na podklade vyššie uvedených civilných rozsudkov ako exekučných titulov, ktoré však uložili vyživovaciu povinnosť obžalovanému (v nich uvedenom rozsahu z dôvodov tam uvedených) až na čas po tu stíhanom skutku.
Nakoľko však súd prvého stupňa dospel na podklade vykonaného dokazovania (čo dokladá aj pred odvolacím súdom doplnené dokazovanie a z neho plynúce zistenie o absencii pracovnej činnosti obžalovaného či poberaní dávok, všetko sledovaných Sociálnou poisťovňou, v rozhodnom období, t. j. v čase tu prejednávaného skutku) k správnemu (i) skutkovému záveru o absencii vôle obžalovaného v tu stíhanom období zabezpečovať si peňažné prostriedky na živobytie (a plnenie si svojej vyživovacej povinnosti) riadne evidovanou prácou (a aj z toho plynúcemu správnemu záveru o prítomnosti priameho úmyslu na jeho strane svoju vyživovaciu povinnosť v čase tu stíhaného skutku, o ktorej vedomosť mal, vôbec neplniť), a tiež k správnemu (ii) právnemu záveru o rozsahu vyživovacej povinnosti obžalovaného v zmysle § 62 ods. 3 zákona o rodine (t. j. v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa/nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona; berúc do úvahy sociálnu/rodinnú situáciu obžalovaného z relevantného obdobia a aj počet vyživovacích povinností), kedy bral sú prvého stupňa do úvahy aj absenciu zdokladovaného príjmu a počet/skladbu tu relevantných vyživovacích povinností, vyššie uvedené odvolacím súdom identifikované nedostatky v úvahách súdu prvého stupňa neboli spôsobilé docieliť zrušenie výroku o vine napadnutého rozsudku. Správne súdom prvého stupňa zistený rozsah vyživovacej povinnosti obžalovaného v čase skutku bol určený zákonom, a to v zmysle § 62 ods. 3 zákona o rodine v spojení s § 2 písm. c) bod 2. zákona č. 601/2003 Z. z.
o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom (i) od 01.07.2018 do 30.06.2019 (30% zo sumy 93,61 eur na jedno dieťa mesačne) a (ii) od 01.07.2019 do 30.06.2020 (30% zo sumy 95,96 eur na jedno dieťa mesačne), kedy za tu stíhané obdobie je výsledok celkovej vyživovacej povinnosti obžalovaného v správne súdom prvého stupňa určenej sume 2.562,70 eur.
Ak súd prvého stupňa podľa názoru obžalovaného nezodpovedal všetky otázky predostreté odvolacími námietkami obžalovaného výslovne v napadnutom rozsudku, z kontextu a v súhrne celého napadnutého rozsudku cez optiku pre vec samu zistených a súdom prvého stupňa popísaných informácií je zrejmé, že z obsiahleho dokazovania vyabstrahoval súd prvého stupňa správne skutkové/právne závery o naplnení všetkých zákonných znakov tu stíhanej trestnej činnosti (pokiaľ ide o udržateľnosť takej v podstate implicitnej, no s ohľadom na kontext napadnutého rozsudku jednoznačnej, odpovede súdu prvého stupňa na niektoré, obžalovaným nastolené otázky viny, k tomu viď primerane bod 18. uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.09.2025 sp. zn. II. ÚS 472/2025-10). Súd prvého stupňa jednoznačne a správne (i) určil z pred ním vykonaného dokazovania, berúc do úvahy aj príslušnú zákonnú úpravu ohľadne vyživovacej povinnosti, rozsah/výšku vyživovacej povinnosti obžalovaného, (ii) uzavrel, že obžalovaný nemal vôľu plniť si svoju vyživovaciu povinnosť a ani si ju, napriek svojej vedomosti o nej neplnil a plniť ju nechcel, pričom (iii) obžalovaný nijak nezdokladoval, že by si skutočne svoju vyživovaciu povinnosť v čase tu stíhaného skutku (akokoľvek, a to čo i len čiastočne) plnil (sám totiž uvádzal plnenia resp. úhrady až z rokov po tu stíhanej trestnej činnosti, a síce mu vo výkone trestu odňatia slobody v rokoch po tu stíhanom skutku boli vykonávané zrážky zo mzdy, no v danom čase mal už vyššie uvedenými civilnými rozhodnutiami určenú aktuálnu vyživovaciu povinnosť a navyše bolo následne/medzičasom iniciované na ich podklade aj exekučné konanie, ktoré dané zrážky od istého času spotrebovávalo).
Súd prvého stupňa sa pri svojich úvahách o vine obžalovaného v napadnutom rozsudku neopomenul zrozumiteľne vysporiadať aj s dôkaznými návrhmi obhajoby a uviesť dôvody, pre ktoré také návrhy odmietol. Tu možno len pre úplnosť uviesť, že súd prvého stupňa poskytol obžalovanému takú odpoveď na jeho dôkazné návrhy aj nad rámec svojej zákonnej povinnosti riadne zdôvodniť svoj procesný postup/súdne rozhodnutie, nakoľko pred ukončením dokazovania obhajoba už nemala žiadne návrhy na doplnenie dokazovania (viď č. l. 511 spisu), kedy dané možno interpretovať jedine ako vzatie späť skorších návrhov obžalovaného na vykonanie dokazovania v konaní. K danému viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.12.2025 sp. zn. 3Tdo/64/2025, ktoré poukazuje na skorší judikát s označením R 116/2014 a v zmysle ktorého vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania v záverečnej fáze súdneho konania, je konečným prejavom strany o disponovaní s právom navrhovať doplnenie dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania jednoznačným prejavom, že na pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania procesná strana netrvá a teda, že ich berie späť (rešpektovanie takto prejavenej vôle procesnej strany zo strany súdu nie je žiadnou ujmou na jej právach). Ak po takom prejave procesnej strany súd predsa len ešte procesne rozhodoval o predošlých návrhoch na doplnenie dokazovania, nešlo síce o chybný postup per se, ale o postup jednoznačne procesne nadbytočný.
Pokiaľ ide o posúdenie veci samej (odvolania obžalovaného), po zohľadnení odvolacích námietok odvolací súd konštatuje, že v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa, až na isté drobné nedostatky uvedené odvolacím súdom tu vyššie, ktoré však neboli z dôvodov uvedených vyššie spôsobilé docieliť iné rozhodnutie odvolacieho súdu v otázke tu žalovanej viny obžalovaného, v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku dostatočne uviedol právne úvahy súvisiace s výrokom o vine; uviedol a pre procesné strany poľahky poznateľne popísal, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzal a ako ich posúdil čo do zistenia nielen skutku, ale aj jeho právnej kvalifikácie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu a v prípade, ak sa odvolací súd stotožní s úvahami súdu nižšieho stupňa, nemá voči nim podstatné, odvolacím rozhodnutím nenapraviteľné výhrady (ako je tomu v tu prejednávanej veci, viď vyššie uvádzané nedostatky), a teda zvyšné/nosné úvahy súdu prvého stupňa považuje za zákonné a správne, nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí, ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal (k tomu viď. uznesenie NS SR sp. zn. 2Tdo/2/2018 z 23.01.2018). Odvolací súd je totiž toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku čo do otázky viny (v jeho súhrne, oprostené od nedostatkov vyššie uvedených) je presvedčivé, toto vychádza zo skutkového stavu, ako bol tento zistený na hlavnom pojednávaní, a preto si v danom rozsahu odôvodnenie napadnutého rozsudku osvojuje a v podrobnostiach na neho poukazuje.
Odvolací súd pripomína (a zároveň poukazuje na aktuálnu rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky, viď napr. uznesenie ústavného súdu zo dňa 09.09.2025, sp. zn. II. ÚS 472/2025-10), že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako i Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že (odvolací) súd nemá povinnosť odpovedať a reagovať na každú námietku sťažovateľa, ale iba na také, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (tu najmä ohľadne ne/viny obžalovaného a v prípade preukázanej viny rozhodnutia o treste) a ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Pritom pre záver o zákonnosti napadnutého rozsudku je bez významu, či obžalovaný vyhodnocuje pred súdom prvého stupňa vykonané dôkazy inak, než súd prvého stupňa, nakoľko medzi právo na spravodlivý proces nepatrí právo procesnej strany, aby súd rozhodol v súlade s jej želaním či jej nazeraním na pred súdom prvého stupňa vykonané dôkazy. Právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, a rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov. Síce obžalovaný vo svojom odvolaní uvádza, že súd prvého stupňa založil výrok o vine prevažne (resp. výhradne) na výpovedi poškodenej, no pohľadom na napadnutý rozsudok možno uzavrieť, že tomu tak nie je. Odhliadnuc od nedostatkov napadnutého rozsudku vyššie uvedených, je z neho zrejmé, že súd prvého stupňa vykonal pomerne obsiahle dokazovanie, vychádzal nie len z vyjadrení obžalovaného, ale i poškodenej a svedkov. Pokiaľ obžalovaný akcentoval svoju výpoveď a výpoveď svedkyne J. ohľadne plnení, ktoré podľa svojich vyjadrení obžalovaný poskytoval svojim deťom (peniaze z dedičstva niekoľko rokov po skutku, občasné a nepravidelné nákupy počas stíhaného obdobia), tak dané tvrdenie bez dôkazného podkladu nebolo spôsobilé vniesť žiadne rozumné/dôvodné pochybnosti o vine obžalovaného za tu stíhanú trestnú činnosť, berúc do úvahy zvyšné pred súdom prvého stupňa vykonané dôkazy k tu stíhanému obdobiu a informácie z nich plynúce (výpoveď poškodenej, výpovede svedka – syna obžalovaného, listinné dôkazy najmä ohľadne absencie zdroja príjmu na strane obžalovaného atď., vymenované súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku). Ostatne, ním tvrdené peniaze mal obžalovaný poskytovať svojim deťom resp. dcére podľa jeho vlastných vyjadrení či vyjadrení svedkyne J. až v neskorších rokoch po tu stíhanom skutku (obžalovaný vypovedal o zdedených peniazoch po rodičovskom majetku) a aj to zrejme len ako pôžičku (samotný obžalovaný pred súdom prvého stupňa vypovedal, že peniaze dcére v podstate požičal). Pokiaľ obžalovaný vyčíta súdu prvého stupňa, že ten iniciatívne nevyhľadával a nevykonával dôkazy na prospech obžalovaného (ohľadne preberania peňazí či nákupov deťmi obžalovaného či ich matkou), k danému odvolací súd uvádza, že síce (i) súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli (§ 2 ods. 11 prvá veta Trestného poriadku) a (ii) orgány činné v trestnom konaní/súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 Trestného poriadku podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku), no súd je tu arbitrom sporu/súťaže medzi obžalobou (reprezentovanou prokurátorom) a obhajobou (reprezentovanou obžalovaným/obhajcom). Povinnosťou súdu je na základe vykonaného dokazovania dospieť po posúdení veci k zákonnému/spravodlivému výroku o vine/treste atď., nie iniciatívne vyhľadávať dôkazy v prospech neviny obžalovaného. Síce obžalovaný nemá povinnosť preukazovať svoju nevinu, nie je mu to však a tu ani nebolo nijak bránené – napokon podľa druhej vety § 2 ods. 12 Trestného poriadku strany majú právo nimi navrhnutý dôkaz zabezpečiť (dané nadväzuje na § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorého, okrem iného, právo obstarávať dôkazy majú aj strany, teda aj obhajoba). Ak pociťoval obžalovaný v rámci vykonávania dokazovania pred súdom prvého stupňa potrebu vykonať dokazovanie smerujúce k prevereniu tvrdení obžalovaného (t. j. výsluch svedkov odovzdania peňazí deťom, alebo svedkov, ktorým by sa o takom odovzdaní peňazí niekto aspoň zveril), nič/nik mu (zastúpenému obhajcom, profesionálom) v dôkaznej iniciatíve nebránil. Napokon však pred ukončením dokazovania už samotný obžalovaný žiadne návrhy na vykonanie dôkazov nemal (viď č. l. 511 spisu). Tvrdenia obžalovaného či svedkyne J., ktoré nie len, že neboli dôkazne podložené, no neboli ani len riadne nimi konkretizované vo vzťahu k tej ktorej vyživovacej povinnosti obžalovaného (t. j. voči akým deťom malo tak byť plnené, či len niektorým alebo všetkým a v takom prípade v akom pomere, a vôbec za aké rozhodné obdobie, ak také plnenia boli poskytované v čase až niekoľko rokov po tu stíhanom skutku, a teda ďalšom, tu nestíhanom období vyživovacej povinnosti), spôsobilé narušiť z pred súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania na účel napadnutého rozsudku vyvodenú reťaz dôkazov (výpoveď poškodenej, výpoveď svedka – syna obžalovaného, listinné dôkazy) smerujúcich k vine obžalovaného.
Opätovne odvolací súd uvádza, že súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, a rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov. V konaní bolo bez dôvodných/ rozumných pochybností preukázané, že obžalovaný sa skutku v zmysle výroku o vine napadnutého rozsudku dopustil v priamom úmysle, kedy naplnil všetky zákonné znaky prečinu zanedbanie povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona (všetko Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024).
K výroku o treste napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa postupom podľa § 44 Trestného zákona upustil od uloženia súhrnného trestu podľa § 42 Trestného zákona vzhľadom na odsúdenie obžalovaného skorším rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 4T/67/2020 zo dňa 07.01.2021, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To/18/2021 zo dňa 15.04.2021, ktorým bol obžalovanému uložený pre prečin výtržníctvo podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona a prečin ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona uložený podľa § 364 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 37 písm. m), § 38 ods. 4 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov so zaradením obžalovaného na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Totiž podľa názoru súdu prvého stupňa možno pokladať tak obžalovanému uložený trest na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa za dostatočný aj vo vzťahu k tu zistenej jeho vine za zbiehajúci sa úmyselný trestný čin zanedbanie povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona (všetko Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024).
Vychádzajúc z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní na súde prvého stupňa a z doplneného dokazovania na verejnom zasadnutí konanom pred odvolacím súdom (ako je zrekapitulované vyššie), odvolací súd uvádza, že nezdieľa názor súdu prvého stupňa, že by skutok datovaný dňom 22.11.2019 a právne kvalifikovaný ako úmyselný prečin výtržníctvo podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona (ďalej aj ,,skutok výtržníctvo“), pre ktorý bol obžalovanému rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 4T/67/2020 - 210 zo dňa 07.01.2021, právoplatným dňa 15.04.2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To/18/2021 - 268 zo dňa 15.04.2021, uložený podľa § 364 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 37 písm. m), § 38 ods. 4 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov so zaradením obžalovaného na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, bol v súbehu (§ 42 ods. 1 Trestného zákona) s tu stíhanou trestnou činnosťou datovanou od novembra 2018 do dňa 07.05.2020.
Skutok výtržníctvo [prvotne právne kvalifikovaný ako úmyselný prečin nebezpečné vyhrážanie podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona] bol pôvodne prejednávaný súdom prvého stupňa pod č. k. 0T/302/2019 (neskôr v spoločnom konaní vedenom pred súdom prvého stupňa pod č. k. 4T/67/2020), kde obžalovanému bol doručený trestný rozkaz v danej trestnej veci dňa 25.11.2019. S ohľadom na v tejto trestnej veci prejednávaný skutok datovaný obdobím november 2018 až 07.05.2020, právne súdom prvého stupňa kvalifikovaný ako prečin zanedbanie povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, všetko Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024 (ďalej aj ,,skutok zanedbania povinnej výživy“), je z pohľadu § 42 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 353 ods. 8 Trestného poriadku (a s ohľadom na dátum dokončenia skutku zanedbania povinnej výživy) zrejmé, že skutok zanedbania povinnej výživy a skutok výtržníctvo nie sú v súbehu. Súd prvého stupňa preto pochybil, ak výrokom o treste napadnutého rozsudku upustil od uloženia súhrnného trestu vzhľadom na odsúdenie obžalovaného za skutok výtržníctvo rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 4T/67/2020 zo dňa 07.01.2021, právoplatný dňa 15.04.2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č.k. 6To/18/2021 – 268 zo dňa 15.04.2021, ktorým bol obžalovanému uložený podľa § 364 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 37 písm. m), § 38 ods. 4 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov so zaradením obžalovaného na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Z vykonaného dokazovania (najmä oboznámený odpis registra trestov obžalovaného, oboznámené listiny z pripojených spisov, a to tak pred súdom prvého stupňa, ako i pred odvolacím súdom v rámci
doplnenia dokazovania), berúc do úvahy v tejto trestnej veci prejednávaný skutok datovaný obdobím november 2018 až 07.05.2020, je však zrejmé, že skutok zanedbania povinnej výživy je v tzv. súbehu so skutkom datovaným 13.04.2020 a právne súdom prvého stupňa v konaní vedenom pod č. k. 4T/67/2020 kvalifikovaným ako úmyselný prečin ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona (ďalej aj ,,skutok ublíženia na zdraví“), pre ktorý bol obžalovanému uložený rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k. 4T/67/2020 - 210 zo dňa 07.01.2021, právoplatným dňa 15.04.2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č.k. 6To/18/2021 - 268 zo dňa 15.04.2021, podľa § 156 ods. 2 Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov so zaradením obžalovaného na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia (t. j. de facto rovnaký samostatný trest, ako v prípade skutku výtržníctvo).
Po takomto zistení (berúc do úvahy aj tú skutočnosť, že napadnutý rozsudok bol napadnutý len odvolaním obžalovaného a len v jeho prospech) sa odvolací súd zameral na prieskum otázky, či je možné naplniť účel trestu (§ 34 Trestného zákona) u obžalovaného aj postupom podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 44 Trestného zákona s ohľadom na predošlé odsúdenie obžalovaného za skutok ublíženia na zdraví. Odvolací súd dospel ku kladnej odpovedi, a to berúc do úvahy (súdom prvého stupňa správne zvolenú) aplikáciu Trestného zákona účinného od 06.08.2024 v tejto trestnej veci ako výhodnejšiu pre obžalovaného z pohľadu § 2 ods. 1 Trestného zákona (najmä z pohľadu širšej palety povinností ukladaných na plecia súdom pri voľbe adekvátnej trestnej sankcie/trestu, čo je obžalovanému tu rozhodne na prospech, neopomínajúc ani absenciu povinného zvýšenia dolnej hranice trestnej sadzby trestu odňatia slobody pri prevahe priťažujúcich okolností), tiež berúc do úvahy aj vlastnú rozhodovaciu prax nadväzujúcu na judikatúru týkajúcu sa obmedzení pri postupe podľa § 44 Trestného zákona (viď napr. rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 10.01.2023 č.k. 6To/118/2022 – 132 a v ňom poukaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.03.2022 sp. zn. 5Tdo/61/2021, v ktorom rešpektujúc doterajšiu judikatúru vyslovil najvyšší súd právny záver, že za dostatočný nemožno považovať trest uložený skorším rozsudkom, ktorý by súd, pokiaľ ide o druh a výmeru, nemohol uložiť za situácie, keby rozhodoval v spoločnom konaní o zbiehajúcich sa trestných činoch). Ani odvolací súd nedospel porovnaním ostatných, od tu prejednávaného skutku zanedbania povinnej výživy neskorších zmien Trestného zákona, k záveru o pre obžalovaného výhodnejšej právnej úprave, než je tá účinná od 06.08.2024.
Z hľadiska účelu trestu uvedeného v § 34 ods. 1 Trestného zákona, individuálna a generálna prevencia tvoria jednotu a musia sa navzájom dopĺňať a podmieňovať. Jednotlivé parciálne ciele sa vo výroku o druhu a výmere trestu musia prelínať a dopĺňať tak, aby sa generálna prevencia dosiahla aj prostredníctvom individuálnej prevencie. Pôsobenie generálnej a individuálnej prevencie je potrebné vidieť aj v ich časovom pôsobení, kým generálna prevencia sa popri ochrane spoločnosti a jednotlivcov pred zločinnosťou zameriava aj na predchádzanie recidívy, individuálna prevencia nastupuje až po spáchaní trestného činu. Hľadiská uvedené v ustanovení o účele trestu tvoria jednotu, to znamená, že sa musia vzájomne dopĺňať a podmieňovať. Preto záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov a s výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.
Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie sankcií uvedených v § 33a Trestného zákona a pre ukladanie trestov uvedených v § 34 Trestného zákona, podľa ktorých (okrem iného) trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, kedy trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V zmysle § 33a Trestného zákona v spojení s § 34 Trestného zákona platí aj zásada tzv. personality trestu, podľa ktorej trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Trest ako taký je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada tzv. proporcionálnosti trestu). Pritom otázku nápravy páchateľa nemožno riešiť iba s prihliadnutím na jeho osobu a vždy je potrebné, aby sa brala do úvahy spoločenská situácia a ostatné hľadiská. V prípade, ak by došlo k disproporcii medzi jednotlivými druhmi prevencie, viedlo by to najskôr k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, kde by spravodlivosť trestu neuznával ani páchateľ, ani spoločnosť. Preventívny účinok trestu netkvie len v jeho prísnosti (napr. zvolenej jeho výmery), nakoľko v treste je
obsiahnuté aj spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne ako aj etické. Vyslovením viny a uložením trestu spoločnosť vyjadruje zavrhnutiahodnosť trestného činu, teda že páchateľ vykonal niečo protispoločenské a nemorálne.
Vzhľadom na vyššie uvedené dospel k presvedčeniu, že tak v oblasti nie len individuálnej, ale aj generálnej prevencie bude v prejednávanej trestnej veci účel trestu odňatia slobody naplnený aj postupom podľa § 44 Trestného zákona a skutočne nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov (so zaradením obžalovaného na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia uložený obžalovanému vyššie identifikovaným skorším rozsudkom súdu prvého stupňa za skutok ublíženia na zdraví (medzičasom už obžalovaným vykonaný, ako plynie z lustrácie osoby obžalovaného z evidencie Zboru väzenskej a justičnej stráže), možno aktuálne (viac ako 6 rokov po tu stíhanom skutku, kedy obžalovaný dokonca aktuálne vykonáva iný/ďalší nepodmienečný trest odňatia slobody s predpokladaným koncom až v marci 2033) považovať za dostatočný na ochranu spoločnosti/nápravu obžalovaného.
Výrok o treste tohto rozsudku odvolacieho súdu považuje odvolací súd za zákonný, s ohľadom na dopad na osobnú slobodu obžalovaného za primeraný (nie príliš prísny, nie príliš benevolentný), spravodlivý, bezo zvyšku napĺňajúci účel trestu v zmysle § 34 Trestného zákona (zohľadňujúc zásady ukladania trestov/sankcií v § 33a, § 34 Trestného zákona), a to tak z pohľadu generálnej prevencie (odradenie iných od páchania takej trestnej činnosti), ako aj z pohľadu individuálnej prevencie či prevýchovy obžalovaného na jedinca, ktorý sa už v budúcnosti trestnej činnosti dopúšťať nebude (kedy správnosť týchto záverov odvolacieho súdu preverí až budúci čas a v ňom zaznamenané počínanie si obžalovaného).
Touto opravou naviazania výroku o treste napadnutého rozsudku (týkajúceho sa skutku zanedbania povinnej výživy) podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 44 Trestného zákona na predošlé odsúdenie obžalovaného za skutok ublíženia na zdraví, nedošlo ani k zhoršeniu postavenia obžalovaného výsledkom tohto odvolacieho konania iniciovaného len jeho odvolaním proti napadnutému rozsudku a len v jeho prospech, nakoľko rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k. 4T/67/2020 - 210 zo dňa 07.01.2021, právoplatným dňa 15.04.2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č.k. 6To/18/2021 - 268 zo dňa 15.04.2021, mu boli uložené dva v podstate identické samostatné tresty za skutok výtržníctvo a skutok ublíženia na zdraví (laicky/stručne/zjednodušene povedané, odvolací súd tu naviazal upustenie o uloženia od súhrnného trestu obžalovanému na správne, no vo výsledku de facto čo do prísnosti uloženého trestu identické predošlé odsúdenie obžalovaného).
Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že nie len pre obmedzenie týkajúce sa zákazu ukladania miernejšieho súhrnného trestu zakotvené v § 42 ods. 2 Trestného zákona (súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom), no aj ak by takého obmedzenia v Trestnom zákone nebolo, vzhľadom na trestnú minulosť obžalovaného a už v minulosti (pred tu stíhanou trestnou činnosťou) ukladaný i nepodmienečný trest odňatia slobody, nebol priestor pre iný než nepodmienečný trest odňatia slobody (súd by nesiahal po inom druhu trestu, inom spôsobe výkonu trestu), nakoľko iný druh trestu by vzhľadom na uvedené nebol podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilý docieliť svoj účel predpokladaný Trestným zákonom.
Vzhľadom na všetko vyššie uvedené odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. d), ods. 3 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok (len) vo výroku o treste a následne rozhodol podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozsudkom sám tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Aj keď odvolanie obžalovaného smerovalo nielen voči výroku o treste napadnutého rozsudku, odvolací súd čiastočne nezamietal zvyšok odvolania obžalovaného, nakoľko to je len jedno, a pokryté je ako celok výrokovou časťou tohto rozsudku odvolacieho súdu. V ostatnej, týmto rozsudkom odvolacieho súdu nezrušenej časti preto zostáva napadnutý rozsudok nezmenený.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.