Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_28Co-149-2025.pdf
PDF · 88.65 KB
Case nature
Area
Subarea
28Co/149/2025
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členov: JUDr. Erika Tischlerová a JUDr. Daniel Ilavský v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. D. XXX, zast.: JUDr. Tamás Puskás, advokát, Jókaiho 24, Komárno, proti žalovanému: obec Čierna Voda, IČO: 00 305 871, Čierna Voda 102, zast.: AK GG, s.r.o., IČO: 50 954 709, Agátová 2513/15, Galanta, o zdržanie sa výstavby, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo 17.09.2025 č. k. 35C/48/2024-220, takto
r o z h o d o l :
I. Napadnuté uznesenie sa vo výrokoch I a II potvrdzuje. II. Napadnuté uznesenie sa vo výroku III mení tak, že sa stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie [o žalobe o uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa výstavby zariadenia sociálnych služieb v žalovanej obci na základe projektu E. E. F. G. z apríla 2022 – pozn. odvolacieho súdu] zastavil (výrok I), vec po právoplatnosti tohto uznesenia postúpil stavebnému úradu žalovanej obci (výrok II) a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu 100 % trov konania (výrok III). Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nesúhlas žalobcu s umiestnením požiarnej nádrže v blízkosti jeho rodinného domu a vytvorením prístupovej cesty pre stavebné mechanizmy v tesnej blízkosti domu z dôvodu, že otrasy a vibrácie z tejto stavebnej činnosti by mohli ovplyvniť statiku rodinného domu žalobcu, nemajú občianskoprávny charakter. Podané námietky sú námietkami územno-technického a stavebno-technického charakteru. Tento názor súdu zodpovedá aj záverom znalca E. H. I. v znaleckom posudku č. 3/2024. Konanie preto pre nedostatok právomoci v zmysle § 10 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) zastavil a zároveň rozhodol, že vec po právoplatnosti rozhodnutia postúpi príslušnému stavebnému úradu. Keďže zastavenie konania procesne zavinil žalobca, súd žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Nevidel pritom priestor na použitie § 257 CSP, lebo žalobca síce bol odkázaný na podanie žaloby príslušným stavebným úradom, avšak rozsah námietok vznesených v konaní o umiestnení stavby bol širší, ako rozsah námietok uvedených v žalobe. Nie je úlohou súdu, aby posudzoval námietky (a ich charakter), pokiaľ ich žalobca nespravil predmetom žaloby. Súd tak nemohol dospieť k záveru o nesprávnosti pokynu stavebného úradu, čo v obdobných prípadoch viedlo súdy k uplatneniu § 257 CSP. 2. Včasným odvolaním proti napadnutému uzneseniu sa žalobca domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie alebo jeho zmeny tak, že sa žalobe vyhovie, prípadne v časti trov konania tak, že žiadna zo strán nemá právo na ich náhradu. Upozornil, že sa na súd neobrátil kvôli budúcim imisiám, ale z dôvodu, že výstavba sociálneho zariadenia bude ohrozovať statiku a stabilitu rodinného domu žalobcu, čo bolo v konaní aj znaleckým posudkom preukázané. Aj keby bol záver súdu prvej inštancie, že nemožno použiť § 127 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), správny, súd prvej inštancie mal skúmať, či možno uplatniť § 417 OZ. Ak bolo znaleckým posudkom preukázané, že výstavbou sociálneho zariadenia hrozí žalobcovi škoda vo forme poškodenia statiky a stability rodinného domu, čo môže vyústiť aj do stavu, že dôjde k zrúteniu rodinného domu žalobcu
alebo dôjde k stavu, že rodinný dom žalobcu bude neobývateľný, boli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia podľa § 417 OZ. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď nerozhodol vo veci podľa cit. ustanovenia a neuložil žalovanému zdržať sa konania, z ktorého môže vzniknúť škoda. Podľa žalobcu boli tiež splnené podmienky na uplatnenie § 257 CSP, keďže žaloba bola podaná na základe nesprávneho pokynu stavebného úradu, nedošlo k zastaveniu konania po podaní žaloby a žalovaný vykonal kroky zo po podaní žaloby v zmysle námietok žalobcu. Okrem toho to opodstatňovala povaha námietok žalobcu (ohrozenie jeho majetku, resp. života a zdravia). Súd prvej inštancie porušil aj zásadu právnej istoty, keď rozhodol inak, ako v konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 28Co/76/2024 s podobným skutkovým a právnym stavom. 3. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správny potvrdil. Žalobca pri odôvodnení svojich námietok, ako aj v samotnej žalobe argumentuje stavebno- technickými či statickými veličinami, údajmi či riešeniami, o ktorých súd nemá právomoc rozhodovať a ktoré nie sú v konaní o umiestnení stavby aktuálne. Znalecký posudok vychádza z toho, že v tomto štádiu konania nie sú predložené, ale ani nemusia byť predložené niektoré technické riešenia, ktoré majú vyvrátiť dôvodnosť obáv žalobcu. Žalobca na stavebné konanie nepočkal a žalobu podal predčasne. Rozhodnutie o trovách konania je správne, pretože žalobca zneužil všetky právne možnosti k tomu aby stavebné konanie k predmetnej stavbe spomalil, žalovaný nenesie žiadnu vinu za to, že žalobca predmetnú žalobu podal, navyše ako orgánu verejnej moci sú jeho finančné možnosti značne obmedzené. Žalovaný ešte pred otvorením súdneho pojednávania navrhol žalobcovi, aby vzal svoju žalobu späť s prísľubom, že v nasledujúcich štádiách projektovania zriadenia sociálnych služieb sa aj tak budú riešiť podrobnejšie všetky otázky týkajúce sa stavby, s tým, že v tom prípade si žalovaný nebude nárokovať celú náhradu trov súdneho konania. Žalobca však tento návrh neprijal. 4. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné len v časti trov konania. 5. Svojou prvou odvolacou námietkou žalobca súdu prvej inštancie vytýka nesprávne právne posúdenie povahy výhrad, ktoré žalobca vzniesol voči plánovanej stavbe žalovaného v konaní o umiestnení stavby a ktoré na základe rozhodnutia stavebného úradu o prerušení konania podľa § 137 z. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „StavZ“) učinil aj predmetom žaloby. Žalobca konkrétne argumentuje, že jeho tvrdenia o ohrození statiky a stability jeho rodinného domu výstavbou sociálneho zariadenia nepredstavujú budúce imisie. Súd prvej inštancie však svoje rozhodnutie založil konkrétne na tom, že „námietky žalobcu, … t. j. nesúhlas s umiestnením požiarnej nádrže v blízkosti rodinného domu a vytvorením prístupovej cesty pre stavebné mechanizmy v tesnej blízkosti domu, pretože otrasy a vibrácie z tejto stavebnej činnosti by mohli ovplyvniť statiku rodinného domu žalobcu, nemajú občianskoprávny charakter“ (bod 14). Tento záver oprel aj o názor znalca, ktorý ich označil za námietky „technického charakteru“. Žalobca v odvolaní proti tomuto záveru nepredniesol žiadnu relevantnú argumentáciu. 6. Svojou druhou odvolacou námietkou zase súdu prvej inštancie vyčítal, že neskúmal, či na vec nebolo možné použiť § 417 ods. 1 OZ. Ani v tejto súvislosti však žalobca nevysvetlil, prečo by jeho výhrady, ktoré súd a znalec vyhodnotili ako technického charakteru, mali predstavovať základ pre občianskoprávnu žalobu (či už podľa § 127 OZ alebo podľa § 417 ods. 2 OZ). Odvolací súd si nemôže domýšľať odvolaciu argumentáciu, pretože by tým narušil zásadu rovnosti strán v konaní. Možno ale uviesť, že samotná skutočnosť, že určitou stavebnou činnosťou by mohlo dôjsť k ohrozeniu susediacej stavby, nepredstavuje automatický dôvod na to, aby o nej rozhodoval civilný súd, ak sú podmienky takejto činnosti predmetom stavebného konania, v ktorom o nich možno konať. V prejednávanej veci je potreba riešiť takéto námietky v civilnom sporovom konaní o to menšia, ak boli vznesené len v rámci konania o umiestnení stavby a je ich možné vyriešiť na úrovni projektu, ktorý má byť podkladom na vydanie stavebného povolenia. 7. Odvolací súd však pre úplnosť dodáva, že námietky žalobcu nespĺňajú kritériá § 137 ods. 1 StavZ ani podľa toho, ako ich vyložil najvyšší správny súd v rozsudku z 02.02.2022 sp. zn. 4Sžk/37/2019, bode 50: „Občianskoprávne námietky sú vymedzené v § 137 ods. 1 [StavZ] ako námietky vyplývajúce z vlastníckych alebo iných práv k pozemkom a stavbám prekračujúce rozsah právomoci stavebného úradu alebo spolupôsobiacich orgánov štátnej moci. Z uvedeného vymedzenia vyplývajú dve podmienky a to, že občianskoprávne námietky 1. sa musia týkať ochrany vlastníckeho alebo iného práva k nehnuteľnosti a 2. majú sporový charakter. Ad 1. Účelom občianskoprávnych námietok je zabezpečiť ochranu subjektívneho vlastníckeho práva alebo iného práva k tej nehnuteľnosti, ktorá by mala byť
priamo predmetom stavebnej činnosti. Logicky sa preto tejto ochrany môže dovolávať len vlastník nehnuteľnosti alebo osoba oprávnená z iného práva k nehnuteľnosti, pretože len títo môžu byť priamo dotknutí na svojich subjektívnych právach namietanou stavebnou činnosťou. Predpokladom stavebnej činnosti týkajúcej sa nehnuteľnosti je totiž v zásade súhlas jej vlastníka prípadne aj osoby oprávnenej z iného práva k nehnuteľnosti. Ad 2. Sporový charakter občianskoprávnych námietok musí spočívať v tom, že si vlastnícke právo alebo iné právo k dotknutej nehnuteľnosti uplatňujú navzájom odlišné osoby.“ Vychádzajúc z výkladu najvyššieho správneho súdu potom vzhľadom na postavenie žalobcu, ktorý nemá vlastnícke ani iné právo k nehnuteľnosti, ktorá by mala byť priamo predmetom stavebnej činnosti, nemožno konštatovať, že by žalobcom vznesené námietky boli námietkami „občianskoprávnymi“ v zmysle § 137 ods. 1 StavZ. 8. Na základe vyššie uvedených úvah možno uzavrieť, že odvolanie žalobcu proti výrokom I a II napadnutého uznesenia nie je dôvodné. Keďže sa nezistilo, že by bol naplnený ktorýkoľvek z odvolacích dôvodov (§ 365 CSP), odvolací súd nemal dôvod odkláňať sa od právneho názoru súdu prvej inštancie, že na prejednanie žaloby nemá právomoc, v dôsledku čoho treba konanie podľa § 10 CSP zastaviť a spor postúpiť príslušnému stavebnému úradu. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie vo výroku I a súvisiacom výroku II podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne (výrok I). 9. Inak je to ale v prípade odvolania žalobcu proti výroku III napadnutého uznesenia o trovách konania, ktorý súd prvej inštancie založil na § 256 ods. 1 CSP. 10. Napadnuté uznesenie vychádza z ustanovenia § 256 ods. 1 CSP o náhrade trov konania, ktoré platí pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania vyjadrená v tomto ustanovení znamená, že povinnosť nahradiť trovy konania zaťažuje stranu, ktorá zavinila zastavenie konania. Pojem „procesné zavinenie“, ktorý citované ustanovenie používa, je jasný v tom zmysle, že zastavenie konania nemožno posudzovať inak, než z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie môže existovať na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Pri zodpovedaní otázky, ktorá zo strán z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania, treba vychádzať z toho, čo spôsobilo zastavenie konania. Neskúma sa, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný alebo nie. V prípade zastavenia konania pre nedostatok právomoci súdu, ako to bolo v predmetnej právnej veci, možno vychádzať z toho, že zastavenie konania zavinil žalobca podaním žaloby nepatriacej do právomoci civilného súdu. 11. Výnimkou v tomto smere je ale ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Vtedy súd nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Keďže použitie § 257 CSP nepriaznivo vplýva na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, musí uplatnenie tohto ustanovenia mať výnimočný charakter, čo plynie aj z jeho znenia. Ust. § 257 CSP ale má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. 12. Žalobca v odvolaní nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že nebolo namieste uplatniť § 257 CSP a nepriznať nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán. Súd prvej inštancie toto pravidlo nepoužil preto, lebo žalobca v konaní o umiestnení stavby vzniesol väčší rozsah námietok, než aký bol rozsah námietok, o ktoré oprel svoju žalobu, a súd prvej inštancie ich charakter nemohol posudzovať, ak ich žalobca nespravil predmetom žaloby. Na základe toho potom súd prvej inštancie konštatoval, že nemohol dospieť k záveru o nesprávnosti pokynu stavebného úradu. Tu treba dať za pravdu žalobcovi, že takéto odôvodnenie je skutočne nepochopiteľné. Ak súd odmietne uplatniť § 257 CSP s odôvodnením, že žalobca nespravil predmetom žaloby všetky námietky, ktoré vzniesol v konaní o umiestnení stavby, žalobcu núti k tomu, aby už len z dôvodu priaznivého rozhodnutia o trovách konania trval na všetkých námietkach, ktoré pred stavebným úradom vzniesol. Takýmto výkladom potom ale nevyhnutne podporuje vytváranie prekážok v konaní podľa StavZ, pretože podanie žaloby bráni tomu, aby mohol stavebný úrad urobiť úsudok o zvyšnej časti námietok sám a rozhodnúť vo veci, ak žaloba nebude v určenej lehote podaná (§ 137 ods. 3 druhá veta StavZ). V každom prípade je ale podstatné, že súd prvej inštancie nedospel k záveru, že by žalobca svoju žalobu odôvodnil námietkami, ktoré neboli predmetom rozhodnutia stavebného úradu o prerušení konania. Naopak, zo súdneho spisu vyplýva, že stavebný úrad žalobcu odkázal na súdne konanie so všetkými jeho námietkami a ani len neurčil, ktoré z nich sú podľa neho občianskoprávnymi námietkami. Tiež je zo žaloby zrejmé, že žalobca v nej neuplatňoval širší rozsah námietok a nezmenil ani ich obsah. Ak potom súd prvej inštancie konanie zastavil, pretože žalobou uplatnené námietky nepovažoval za také, ktoré by odôvodňovali postup stavebného úradu podľa § 137 ods. 2 StavZ, jeho konštatovanie, že nemohol dospieť k záveru
o nesprávnosti pokynu stavebného úradu nedáva zmysel. Dôvod, o ktorý súd prvej inštancie oprel svoje rozhodnutie neuplatniť § 257 CSP, preto neobstojí. 13. Odvolací súd z hľadiska § 257 CSP považoval za podstatné okolnosti prípadu, na ktoré upozornil žalobca v odvolaní. V prvom rade je dôležité, že žaloba bola podaná na základe nesprávneho postupu stavebného úradu, ktorý namiesto toho, aby sa s námietkami žalobcu vysporiadal, konanie prerušil a spor o ne preniesol na civilný súd. Nemožno potom žalobcovi spravodlivo vyčítať, ak sa v domnienke, že ide o občianskoprávne námietky, rozhodol ich posúdenie zveriť civilnému súdu, a neponechať ich len na správny orgán podľa § 137 ods. 3 tretej vety StavZ. V tomto smere je síce vítaná snaha žalovaného o ukončenie sporu pred otvorením pojednávania, ktorú pripomenul vo vyjadrení k odvolaniu, no túto spájal len so svojím sľubom, a nie s mimosúdnou dohodou, a tiež len s čiastočnou náhradou trov konania. Nemožno tiež odhliadnuť od dvojjediného postavenia žalovaného v súdnom konaní a správnom konaní. Na základe týchto úvah potom skutočne nebol dôvod na to, aby súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol inak, ako rozhodol Krajský súd v Trnave v uznesení so sp. zn. 28Co/76/2024, na ktoré súd prvej inštancie inak odkazoval ako na prípad s podobným skutkovým a právnym pozadím. 14. Odvolací súd po zohľadnení uvedených východísk preto dospel k záveru, že v danej veci bolo namieste výnimočne uplatniť § 257 CSP. Žalobca nezneužil právne možnosti, aby konanie o umiestnení stavby spomalil, ako tvrdí žalovaný, pretože postupoval v zmysle pokynu stavebného úradu, ktorý sa ale napokon ukázal ako nesprávny. Zo všetkých vyššie opísaných hľadísk nemožno považovať za spravodlivé zaťažiť žalobcu platením náhrady trov konania, ktoré inicioval výlučne na základe nesprávneho rozhodnutia stavebného úradu, a nie svojvoľne, a preto v konaní procesne úspešnému žalovanému náhrada trov konania výnimočne nepatrí. V tejto časti je preto daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, pretože súd prvej inštancie na vec neuplatnil správny právny predpis (§ 257 CSP). 15. O trovách odvolacieho konania, ktoré sa vydaním tohto rozhodnutia končí (§ 262 ods. 1 CSP), rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP vychádzajúc z toho, že nárok na náhradu trov konania má úspešná strana sporu. Keďže žalobca uspel v časti rozhodnutia o trovách konania, no žalovaný bol úspešný v časti rozhodnutia o zastavení konania a postúpení veci, úspech strán v konaní o týchto dvoch procesných otázkach je rovnaký, takže bol dôvod na postup podľa § 255 ods. 2 CSP. 16. Vzhľadom na tieto úvahy odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku III o trovách konania podľa § 388 CSP zmenil tak, že stranám nárok na náhradu trov konania nepriznal, čím sa zároveň rozhodlo aj o náhrade trov odvolacieho konania (výrok II). 17. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.
Poučenie:
Proti výroku I tohto uznesenia dovolanie nie je prípustné. Proti výroku II tohto uznesenia je prípustné dovolanie za podmienok § 419 až § 423 CSP. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej značky a označenie veci, ktorej sa týka, označenie a podpis dovolateľa) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.