Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5To-53-2026.pdf
PDF · 93.69 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/53/2026
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD. a sudcov JUDr. Štefana Nováka, LL.M. a Mgr. Ivany Datlovej, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre zločin neoprávneného prechovávania omamnej látky a psychotropnej látky podľa § 171 ods. 2, ods. 4 písm. b) Trestného zákona, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 22. septembra 2026 v Banskej Bystrici odvolanie okresného prokurátora a obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 15T/28/2026 zo dňa 17. júna 2026, a takto
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie okresného prokurátora a obžalovaného A. B. zamieta.
o d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 15T/28/2026 zo dňa 17. 06. 2026 bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného zo spáchania zločinu neoprávneného prechovávania omamnej látky a psychotropnej látky podľa § 171 ods. 2, ods. 4 písm. b) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že od presne nezistenej doby do 17.40 h dňa 23. 06. 2025 na C. ulici v D. E. a inde u seba neoprávnene prechovával dve plastové vrecká s obsahom kryštalickej látky o celkovej hmotnosti 1,341 g, pričom následným znaleckým skúmaním bolo zistené, že ide o psychotropnú látku metamfetamín, ktorá je zaradená v II. skupine psychotropných látok v zozname omamných a psychotropných látok uvedených v zákone č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch, v znení neskorších predpisov.
Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 171 ods. 4 Trestného zákona, § 36 písm. l), § 37 písm. h, písm. m), § 38 ods. 2, ods. 3, § 39 ods. 5, § 42 ods. 1 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 28 mesiacov.
Podľa § 48 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. l), § 37 písm. h), písm. m), § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona súd uložil obžalovanému trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel v trvaní 2 roky.
Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súd zrušil výrok o treste z trestného rozkazu Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 0T/7/2025 zo dňa 25. 06. 2025, ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov, so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel v trvaní 2 roky, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Podľa § 73 ods. 2 písm. c) Trestného zákona súd uložil obžalovanému aj ochranné protitoxikomanické liečenie ústavnou formou.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní intervenujúci prokurátor, a to proti výroku o treste v neprospech obžalovaného, ktoré neskôr písomne odôvodnil v podstate tým, že namietal neopodstatnenú aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 5 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Podľa jeho názoru oľutovanie spáchania trestnej činnosti zo strany obžalovaného nemožno vyhodnotiť ako úprimné a aplikácia § 39 ods. 5 Trestného zákona nesmie byť automatickým následkom každého vyhlásenia obžalovaného o vine na hlavnom pojednávaní. Hoci nespochybnil, že obžalovaný trestnú činnosť priznal už v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine, zdôraznil trestnú minulosť obžalovaného spočívajúcu v tom, že má v odpise registra trestov celkovo 11 záznamov a žalovanej trestnej činnosti sa dopustil v priebehu plynutia skúšobnej doby predchádzajúceho podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody vo veci Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Pp/65/2024. Prokurátor ďalej poukázal na skutočnosť, že obžalovaný naposledy nepodmienečný trest odňatia slobody v inej trestnej veci v celom rozsahu vykonal dňa 23. 02. 2026 a v minulosti bol právoplatne odsúdený vo veci Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 4T/25/2020 nielen pre zločin podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona, čo zakladá zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona, ale aj pre drogovú trestnú činnosť. Napokon prokurátor k odvolaniu priložil trestné rozkazy Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 11T/22/2024 a sp. zn. 11T/115/2023, ktorými bol obžalovaný odsúdený za trestnú činnosť spáchanú pod vplyvom viacerých drog, pričom v kontexte prechovávania pervitínu vo väčšom množstve a záverov znaleckého dokazovania o závislosti obžalovaného považoval postup podľa § 39 ods. 5 Trestného zákona za nedôvodný. Na základe uvedených skutočností potom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a sám obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby upravenej v zmysle § 38 ods. 3 Trestného zákona, teda bez aplikácie § 39 ods. 5 Trestného zákona.
Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj obžalovaný, a to proti výroku o treste, ktoré písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu v podstate tým, že rozsudku predchádzalo konanie, v ktorom sa súd dopustil chýb, v dôsledku ktorých nebolo zabezpečené objasnenie veci a jeho právo na obhajobu. Vo vzťahu k samotnému trestu poukázal na to, že už v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní sa k spáchaniu trestného činu v plnom rozsahu priznal, vyjadril svoje poľutovanie nad skutkom, na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a v prípravnom konaní bol výrazným spôsobom nápomocný orgánom činným v trestnom konaní pri objasňovaní drogovej trestnej činnosti. Ďalej namietal neprimeranú prísnosť uloženého súhrnného trestu odňatia slobody vo výmere 28 mesiacov so zaradením do stredného stupňa stráženia, keďže zákon v jeho prípade pripúšťa uloženie trestu odňatia slobody v sadzbe od 1 roka do 6 rokov a súd prvého stupňa podľa jeho názoru dostatočne nezohľadnil jeho vyhlásenie o vine a poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona. Súčasne namietal nezákonnosť priznania priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, teda spáchanie viacerých trestných činov, čo označil za omyl súdu prvého stupňa z dôvodu, že spáchal len jeden skutok, za ktorý bol napadnutým rozsudkom odsúdený. Napokon obžalovaný vyjadril výslovný nesúhlas s uložením ochranného protitoxikomanického liečenia ústavnou formou, pričom poukázal na znalecký posudok znalkyne C. F. G. č. 50/2025, v ktorom mu znalkyňa navrhla uloženie ochranného protitoxikomanického liečenia ambulantnou formou. Z uvedených dôvodov obžalovaný navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušil v časti výroku o treste a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám vo veci rozhodol tak, že mu uloží trest odňatia slobody v primeranej dĺžke.
Krajský súd vykonal verejné zasadnutie dňa 22. 09. 2026 v zmysle § 293 ods. 5 Trestného poriadku v neprítomnosti obžalovaného, pretože upovedomenie o verejnom zasadnutí mu bolo doručené riadne a včas a bol poučený o možnosti konania verejného zasadnutia bez jeho prítomnosti, a zároveň písomne požiadal, aby sa verejné zasadnutie vykonalo v jeho neprítomnosti.
Zástupkyňa krajského prokurátora na verejnom zasadnutí navrhla odvolaniu okresného prokurátora vyhovieť, pričom poukázala na písomné odôvodnenie podaného odvolania. Čo sa týka odvolania obžalovaného, to navrhla ako nedôvodné zamietnuť.
Obhajca obžalovaného v rámci verejného zasadnutia v plnom rozsahu zotrval na písomnom odôvodnení odvolania a vo vzťahu k odvolaniu prokurátora navrhol zamietnuť ho ako nedôvodné.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie okresného prokurátora a obžalovaného bolo podané včas, v lehote ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie okresného prokurátora a obžalovaného nie je dôvodné.
Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Odôvodnenie rozhodnutia je teda zrozumiteľné, logické a presvedčivé, pričom sa v ňom prvostupňový súd vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami vo vzťahu k jednotlivým výrokom rozsudku. Krajský súd zároveň konštatuje, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní po zákonnom poučení spravil vyhlásenie o vine v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktoré je v zmysle zákona neodvolateľné a nenapadnuteľné odvolaním. Krajský súd preto preskúmaval len výrok o treste.
Vo vzťahu k uloženému trestu krajský súd konštatuje, že okresný súd prihliadol na všetky skutočnosti a zásady podľa § 34, § 36, § 37, § 38 Trestného zákona, na ktoré je povinný prihliadnuť, a to na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy, ako aj generálnu a individuálnu prevenciu. Okresný súd dostatočným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, prečo obžalovanému ukladal súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 28 mesiacov, a krajský súd sa s uvedeným odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil, preto naň v podrobnostiach odkazuje.
K námietkam prokurátora a obžalovaného uvedeným v podaných odvolaniach krajský súd na úvod vo všeobecnosti poznamenáva, že v rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Okrem ďalších skutočností, na ktoré je súd povinný pri ukladaní trestu prihliadnuť, patrí aj osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, rodinné, osobné), či možnosť jeho nápravy. Primeranosť a individualizácia trestu tak núti súd prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a teda bráni mechanickému postupu pri rozhodovaní o treste. Ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona pre jeho aplikovateľnosť v konkrétnom prípade nevyžaduje priznanie páchateľa ku spáchaniu trestného činu, ani jeho postoj k prejednávanej veci. V zmysle § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
Obžalovaný v odvolaní ďalej namietal, že súd prvého stupňa pochybil, keď mu pričítal priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. h) a písm. m) Trestného zákona, ktoré v texte odvolania stotožnil so spáchaním viacerých trestných činov a označil za omyl súdu z dôvodu, že bol napadnutým rozsudkom odsúdený len za jeden skutok. Táto námietka obžalovaného je však v oboch častiach nedôvodná.
Pokiaľ ide o priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona (skutočnosť, že už bol za trestný čin odsúdený), jej existencia je bez akýchkoľvek pochybností preukázaná odpisom registra trestov obžalovaného, v ktorom má evidovaných celkovo 11 odsúdení. Keďže obžalovaný má popri odsúdení za zločin vo veci sp. zn. 4T/25/2020 (ktoré zakladalo úpravu trestnej sadzby podľa § 38 ods.
3 Trestného zákona) ďalšie právoplatné odsúdenia, nešlo o porušenie zákazu dvojitého pripočítania a priznanie priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného zákona bolo zákonné.
Pokiaľ ide o priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona (spáchanie viacerých trestných činov), námietka obžalovaného vychádza z nepochopenia podstaty súhrnného trestu podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona. Ak súd ukladá súhrnný trest podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona za trestný čin spáchaný pred vyhlásením skoršieho odsudzujúceho rozsudku (alebo vydaním trestného rozkazu), zruší výrok o treste zo skoršieho rozhodnutia a ukladá jeden súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu tak, akoby o oboch zbiehajúcich sa trestných činoch rozhodoval súčasne v jednom konaní. V danom prípade sa súhrnný trest ukladal za dva zbiehajúce sa trestné činy spáchané vo viacčinnom súbehu, a to za prejednávaný zločin podľa § 171 ods. 2, ods. 4 písm. b) Trestného zákona zo dňa 23. 06. 2025 a za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona z trestného rozkazu sp. zn. 0T/7/2025 zo dňa 25. 06. 2025. Keďže sa súhrnný trest ukladal podľa zásad ukladania úhrnného trestu (§ 41 ods. 1 Trestného zákona) bez zvýšenia hornej hranice trestnej sadzby za viacero zločinov (§ 41 ods. 2 Trestného zákona), viacčinný súbeh nebol premietnutý do zvýšenia trestnej sadzby, a preto ho súd prvého stupňa správne vyjadril priznaním priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h) Trestného zákona.
Rovnako neopodstatnené je tvrdenie obžalovaného, že v prípravnom konaní bol výrazne nápomocný orgánom činným v trestnom konaní pri objasňovaní drogovej trestnej činnosti a že táto skutočnosť mala viesť k uloženiu miernejšieho trestu. Zo spisu vyplýva, že obžalovaný bol dňa 23. 06. 2025 o 17.40 h na Malohontskej ulici v Rimavskej Sobote prichytený priamo pri prechovávaní dvoch plastových vreciek s obsahom 1,341 g metamfetamínu. To, že sa v prípravnom konaní k prechovávaniu tejto psychotropnej látky priznal a na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, predstavuje priznanie vlastného činu, ktoré súd prvého stupňa zohľadnil priznaním poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona a aplikáciou § 39 ods. 5 Trestného zákona.
Na priznanie ďalšej poľahčujúcej okolnosti spočívajúcej v napomáhaní príslušným orgánom pri objasňovaní trestnej činnosti by obvinený musel poskytnúť také kvalifikované poznatky alebo dôkazy, ktoré by presahovali rámec priznania vlastnej držby zaistenej drogy a reálne prispeli k odhaleniu alebo usvedčeniu iných páchateľov drogovej trestnej činnosti. Takáto skutočnosť však zo spisu nevyplýva a ani samotný obžalovaný ju v odvolaní nijako nekonkretizoval.
Krajský súd sa napokon zaoberal aj námietkou obžalovaného proti uloženiu ochranného protitoxikomanického liečenia ústavnou formou podľa § 73 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, ktorú obžalovaný oprel o to, že znalkyňa C. F. G. v znaleckom posudku č. 50/2025 navrhla ambulantnú formu liečenia. Ani táto námietka obžalovaného však nie je dôvodná.
Pri ukladaní ochranného liečenia treba dôsledne odlišovať odbornú medicínsku otázku od otázky právnej. Znalec v posudku odpovedá na odbornú otázku, či u obvineného existuje syndróm závislosti od návykovej látky a či je z medicínskeho hľadiska indikované ochranné protitoxikomanické liečenie. Rozhodnutie o uložení ochranného liečenia podľa § 73 ods. 2 písm. c) Trestného zákona a o určení jeho formy podľa § 74 Trestného zákona však patrí výlučne súdu, ktorý návrhom znalca ohľadom formy liečenia nie je viazaný.
Súd prvého stupňa správne poukázal na priamu zákonnú väzbu medzi uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody a výkonom ochranného liečenia v zmysle § 74 ods. 3 Trestného zákona. Keďže sa ochranné liečenie ukladá popri nepodmienečnom treste odňatia slobody vo výmere 28 mesiacov, jeho výkon prebieha počas výkonu trestu odňatia slobody ústavnou formou, a to obligatórne.
Prokurátor v podanom odvolaní namietal skutočnosť, že súd prvého stupňa pochybil, keď u jedenásťkrát súdne trestaného recidivistu, ktorý spáchal zločin počas skúšobnej doby podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, uplatnil § 39 ods. 5 Trestného zákona a znížil trest odňatia slobody o 4 mesiace pod upravenú dolnú hranicu trestnej sadzby z 32 mesiacov na 28 mesiacov.
Krajský súd sa stotožňuje so všeobecným právnym východiskom prokurátora, že aplikácia § 39 ods. 5 Trestného zákona nie je obligatórna a nenastupuje automaticky pri každom vyhlásení o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Fakultatívna dikcia § 39 ods. 5 Trestného zákona ponecháva
použitie tohto inštitútu na uvážení súdu so zreteľom na vyhlásenie o vine a účel trestu podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona. V konkrétnych pomeroch posudzovanej veci však odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa pri aplikácii § 39 ods. 5 Trestného zákona nevybočil z medzí zákonnej úvahy a uložený súhrnný trest vo výmere 28 mesiacov nie je zjavne neprimeraný.
Ustanovenie § 39 ods. 5 Trestného zákona plní špecifickú funkciu procesnej ekonómie. Na rozdiel od všeobecného mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona jeho cieľom je motivovať obvineného, aby sa vzdal kontradiktórneho dokazovania viny na hlavnom pojednávaní, urobil neodvolateľné vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku spojené so stratou práva podať odvolanie proti výroku o vine a tým prispel k rýchlemu a hospodárnemu skončeniu trestného konania. Obžalovaný A. B. sa ku skutku priznal už v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine. Ak by súdy recidivistom pri vyhlásení o vine paušálne odmietali akékoľvek uplatnenie § 39 ods. 5 Trestného zákona len s poukazom na ich predchádzajúce odsúdenia, inštitút vyhlásenia o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku by u recidivistov zrejme stratil svoj motivačný význam.
O správnosti postupu súdu prvého stupňa svedčí samotná miera uplatneného zníženia trestu. Hoci § 39 ods. 5 Trestného zákona umožňuje znížiť trest až o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby, súd prvého stupňa práve s ohľadom na 11 záznamov v registri trestov a prevahu priťažujúcich okolností znížil trest oproti zvýšenej dolnej hranici (32 mesiacov) len o 4 mesiace, na výsledných 28 mesiacov.
Súd prvého stupňa zároveň správne prihliadol aj na skutočnosť, že obžalovaný spáchal prejednávaný zločin dňa 23. 06. 2025 počas plynutia skúšobnej doby podmienečného prepustenia vo veci Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Pp/65/2024 (plynúcej do 18. 12. 2027), a že právoplatnosťou tohto rozsudku vzniká zákonný podklad na nariadenie výkonu zvyšku predchádzajúceho trestu odňatia slobody. Zohľadnenie tejto hroziacej premeny zvyšku trestu odňatia slobody pri určení výmery 28 mesiacov tak zodpovedá zásade primeranosti celkovej trestnej represie.
Napokon v zmysle § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok pre nesprávnosť výroku o treste len vtedy, ak je uložený trest zjavne neprimeraný. Rozdiel 4 mesiacov medzi súhrnným trestom uloženým súdom prvého stupňa (28 mesiacov) a trestom požadovaným v odvolaní prokurátora (32 mesiacov) v kontexte vyššie uvedených okolností nezakladá zjavnú neprimeranosť trestu.
Takto uložený trest súdom prvého stupňa je potom aj podľa názoru krajského súdu postačujúci, spĺňa atribúty generálnej aj individuálnej prevencie, dostatočne zabezpečí ochranu spoločnosti, ako aj prevýchovu obžalovaného, a zároveň postihuje len obžalovaného.
Okresný súd nepochybil, keď obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, pretože z odpisu registra trestov obžalovaného je zrejmé, že v posledných 10 rokoch pred spáchaním prejednávaného trestného činu už bol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol odvolanie okresného prokurátora a obžalovaného A. B. ako nedôvodné.
Uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.