Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 618/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa zastúpeného JUDr. Peter Franko, advokátska kancelária s.r.o., Námestie osloboditeľov 3/A, Košice, proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 21. júla 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa, skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 13. októbra 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“), svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv podľa a , ako aj práva podľa čl. 8 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 21. júla 2026. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 1. októbra 2025 domáhal vydania neodkladného opatrenia, ktorým by Okresný súd Trnava na čas do rozhodnutia vo veci samej dočasne zveril jeho maloletú dcéru do jeho osobnej starostlivosti, uložil by matke maloletej dcéry povinnosť dieťa odovzdať otcovi ihneď po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to vrátane zdravotnej dokumentácie/zdravotnej karty, potrebných liekov a bežného ošatenia dieťaťa, ďalej aby uložil matke povinnosť platiť otcovi výživné na maloleté dieťa a dočasne by upravil kontakt medzi dieťaťom a matkou. Sťažovateľ rovnako žiadal, aby súd uložil centrálnemu orgánu Slovenskej republiky bezodkladne aktivovať medzinárodnú spoluprácu

podľa kapitoly V Haagskeho dohovoru (najmä čl. 34 – 35) s orgánmi Srbska praktickú na zabezpečenie kontaktu a realizáciu odovzdania, ako aj okamžitú vykonateľnosť rozhodnutia.

3. O návrhu rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. z 2. októbra 2025 tak, že výrokom I konanie zastavil, výrokom II maloletému dieťaťu ustanovil za opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany a výrokom III rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Okresný súd rozhodnutie právne odôvodnil podľa , , základných princípov , (ďalej len „“), keď považoval znenie za inšpiratívne pre dané konanie a zároveň z hľadiska účelu najbližšie posudzovanej veci, preto ho použil, rozhodujúc o obdobnej veci (neodkladná zmena zverenia dieťaťa do starostlivosti otca), ktorá už bola aspoň v piatich prípadoch predmetom konania pred okresným súdom na základe skoršieho návrhu podaného tým istým navrhovateľom.

4. Proti uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci a nedostatočnom odôvodnení. Nesúhlasil s tvrdením, že ide o tú istú vec už raz (resp. viackrát) rozhodnutú. Tento záver je neodôvodnený a predčasný, keďže jeho návrh obsahoval nové skutkové okolnosti a dôkazy, ku ktorým došlo až po predchádzajúcich konaniach. O odvolaní rozhodol krajský súd napadnutým uznesením z 21. júla 2026 tak, že uznesenie okresného súdu vo výrokoch o zastavení konania a neexistencii nároku na náhradu trov konania potvrdil. Krajský súd zároveň nepriznal účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Sťažnostná argumentácia je založená na tvrdenom porušení označených práv napadnutým uznesením krajského súdu, ktoré sťažovateľ považuje za nedostatočne odôvodnené a arbitrárne. Nedostatočné odôvodnenie vidí sťažovateľ v tom, že súdy sa vôbec materiálne nezaoberali jeho námietkami, ale len jednoducho odkázali na predchádzajúce konania. Každé konanie sa však týkalo iného obdobia a reagovalo na neplnenie povinností zo strany matky v danom mesiaci.

6. Sťažovateľ označil napadnuté rozhodnutie za arbitrárne a porušujúce jeho právo na prístup k súdu s odkazom na neexistenciu právomoci súdu. Neexistenciu právomoci vyvodzuje krajský súd z neexistencie obvyklého pobytu dieťaťa na území Slovenska, resp. existencie obvyklého pobytu maloletého dieťaťa v Srbsku. Krajský súd podľa sťažovateľa nebol autonómny pri posudzovaní otázky obvyklého pobytu a nevykonal správne test určenia obvyklého pobytu, nebol autonómny pri vyhodnocovaní existencie medzinárodnej zmluvy so Srbskom, konkrétne existencie zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Socialistickou federatívnou republikou Juhoslávia o úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach (vyhl. č. ). Krajský súd neskúmal vôbec prednosť tejto zmluvy pred Haagskym dohovorom. Podľa sťažovateľa krajský súd rovnako arbitrárne vyhodnotil otázku, že maloletá „dlhodobo žila s matkou v Srbsku čo nebolo namietané zo strany otca“, nezohľadnil pravidlo, podľa ktorého miesto bydliska/faktického pobytu nie je miestom obvyklého pobytu, ak bolo určené v rozpore s názorom druhého rodiča. Miesto obvyklého pobytu determinuje (predchádzajúci) spoločný zámer manželov vytvoriť sociálne, rodinné a materiálne väzby.

7. Súdy tak pri otázke pri skúmaní obvyklého pobytu neexistenciu svojej právomoci vyvodili len z dôvodu, že matka a maloletá bývajú v Srbsku a otec údajne tieto skutočnosti nenamietal, pričom ignorovali, že aktuálny faktický pobyt nikdy nie je jediným určujúcim prvkom pre celkové

zhodnotenie otázky obvyklého pobytu. Súdy detailne neskúmali cez overené metodologické postupy skutkové okolnosti, aby určili, kde sa skutočne sústreďuje život dotknutého dieťaťa, t. j. kde je centrum jeho záujmu, neskúmali sociálne a rodinné začlenenie dieťaťa, pričom disponovali dôkazmi o slovenskom občianstve maloletej, jej trvalom pobyte v Slovenskej republike, školskej dochádzke v Slovenskej republike, bankovom účte, zdravotnom poistení, lekárovi, otcovi a starých rodičov žijúcich v Slovenskej republike. Nezaoberali sa dôkazmi o nestabilnom prostredí matky v Srbsku z dôvodu neustáleho presunu bydliska, ako aj dôkazmi o obvyklom pobyte matky v Slovenskej republike. Súdy tak ignorovali, že rozhodujúci stav pre posúdenie obvyklého pobytu je stav v čase bezprostredne predchádzajúcom premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa bez súhlasu druhého z rodičov, keďže dočasné alebo protiprávne opatrenie čo i jedného z rodičov na obvyklom pobyte dieťaťa nič nemenia. Obvyklý pobyt dieťaťa je vždy jeho obvyklým pobytom, a nie obvyklým pobytom rodiča (v tomto prípade matky).

8. Súdy ignorovali skutočnosť, že otec s premiestnením a aktuálnym pobytom maloletej v Srbsku nesúhlasil a aktívne ho namietal a namieta. Taktiež ignorovali skutočnosť, že ako prvé rozhodovali vo veci starostlivosti o maloletú (rozsudok o rozvode a úprave styku s maloletou), a to aj v čase, keď sa maloletá nachádzala v Srbsku, pričom vtedy tento aspekt nevnímali ako prekážku konať a rozhodnúť. Súdy teda ignorovali skutočnosť, že medzinárodná zmluva so Srbskom je súčasťou právneho poriadku a určuje podmienky na právomoc súdov, čím porušili označené články a dohovoru.

9. Sťažovateľ zároveň v ústavnej sťažnosti uviedol, že proti napadnutému uzneseniu podal súbežne s ústavnou sťažnosťou aj dovolanie podľa , ktoré zároveň pripojil ako prílohu k ústavnej sťažnosti.

II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

10. Priamo z textu vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Ochrana ústavnosti nie je výlučnou úlohou ústavného súdu, ale všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc, až keď fyzická osoba alebo právnická osoba nedisponuje inými možnosťami účinnej ochrany svojich práv. ani o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,“) nepripúšťajú sťažovateľovi právo voľby medzi ústavnými orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd. Naopak, z jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ pred tým, ako požiada o ochranu ústavný súd, musí vyčerpať všetky (iné) dostupné a účinné prostriedky ochrany svojich práv.

11. Na zákonnej úrovni je princíp subsidiarity upravený v , podľa ktorého je ústavná sťažnosť neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.

12. Riadne vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi poskytuje na účinnú ochranu jeho základných práv a slobôd a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných (procesných) predpisov, rovnako ako aktivovanie právomoci „iného“ súdu využitím takého procesného prostriedku je jednou z podmienok prípustnosti ústavnej sťažnosti podľa s konzekvenciou jej odmietnutia už na jej predbežnom prerokovaní podľa . Výnimkou z tohto pravidla je situácia, keď sťažovateľ preukáže, že uplatneniu subsidiarity podľa bránia dôvody hodné osobitného zreteľa ( ). Dôkazné bremeno pri preukazovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa spočíva na sťažovateľovi.

13. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že s ústavnou sťažnosťou podal zároveň aj dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, a to podľa . Žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorými by preukázal, prečo by mal ústavný súd zasiahnuť pred rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky („iný súd“) o dovolaní, však sťažovateľ v ústavnej sťažnosti neuviedol.

14. Aplikujúc už uvedené, preto ústavný súd konštatuje, že na základe sťažovateľom uplatneného postupu tak neboli splnené podmienky umožňujúce prípadný vecný prieskum napadnutého rozhodnutia, keďže ústavný súd dospel k záveru o potrebe odmietnuť ústavnú sťažnosť podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2026

Libor Duľa

predseda senátu