Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Sf/52/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Kútikovej a členov senátu JUDr. Petra Kvietka a JUDr. Lukáša Kolibába, v právnej veci žalobcu: APIS Plastic Slovakia s. r. o., so sídlom Areál ZŤS 924, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: 36 352 411, právne zastúpený: DOBIAŠOVÁ | law firm s.r.o., so sídlom Šoltésovej 2679/18, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 655 809 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101540485/2024 zo dňa 30.05.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu zamieta.

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Trenčín na základe o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov vydal rozhodnutie č. 568395/2023 zo dňa 23.11.2023, ktorým podľa daňového poriadku bol daňovému subjektu (žalobcovi) vyrubený rozdiel dane v sume 5.404,84 eur na dani pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2016. Proti predmetnému rozhodnutiu správcu dane žalobca ako daňový subjekt podal odvolanie. 2. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán na základe o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vydal rozhodnutie č. 101540485/2024 zo dňa 30.05.2024 podľa v znení neskorších predpisov, ktorým rozhodnutie Daňového úradu Trenčín číslo XXXXXX/XXXX zo dňa 23.11.2023, ktorým bol podľa o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubený rozdiel dane v sume 5.404,84 eur, na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2016 daňovému subjektu (žalobcovi) potvrdil.

Správna žaloba a žalobné body 3. Žalobca sa včas doručenou správnou žalobou domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného, pričom žiadal predmetné druhostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v ust. (ďalej len ,P“). Žalobca si zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Žalobca prostredníctvom správnej žaloby namietal, že napadnuté rozhodnutia žalovaného, ktorými boli potvrdené rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty, boli nepreskúmateľné, arbitrárne a zmätočné. Žalobca tiež uviedol, že závery žalovaného a správcu dane boli v rozpore s vykonaným dokazovaním, skutkovým a právnym stavom veci, pričom rozhodnutia považuje za nezákonné a odporujúce základným zásadám daňového konania. Žalobca ďalej namietal, že počas troch po sebe nasledujúcich vyrubovacích konaní správca dane opakovane menil dôvody, na ktorých založil nepriznanie práva na odpočítanie DPH zo sporných faktúr. Tvrdil, že v prvom vyrubovacom konaní správca dane vychádzal z tvrdenia, že deklarovaní dodávatelia neboli skutočnými dodávateľmi plnení, v druhom konaní založil svoje rozhodnutie na existencii podvodu na DPH a na tvrdení, že žalobca o ňom mohol vedieť, a v treťom konaní argumentáciu zmenil opätovne, keď nepriznanie odpočítania DPH odôvodnil nesplnením hmotnoprávnych podmienok podľa § 69 ods. 3 zákona o DPH z dôvodu prenesenia daňovej povinnosti. Žalobca poukázal na to, že aj samotný žalovaný vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vytkol správcovi dane neodôvodnenú zmenu záverov o existencii daňového úniku a označil takýto postup za rozporný so základnými zásadami daňového konania. Namietal, že tretia argumentačná línia správcu dane bola prvýkrát prezentovaná až na ústnom pojednávaní dňa 23.10.2023, teda viac ako tri roky po skončení daňovej kontroly. V nadväznosti na uvedené žalobca tvrdil, že napadnuté rozhodnutia boli pre neho nepredvídateľné, prekvapivé a nepochopiteľné, keďže správca dane aj žalovaný v jednotlivých štádiách konania opierali nepriznanie práva na odpočítanie DPH o odlišné právne a skutkové dôvody. Takýto postup podľa žalobcu predstavoval porušenie jeho procesných práv a základných zásad daňového konania.

5. Žalobca v správnej žalobe poukázal na judikatúru Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, najmä na rozsudok sp. zn. , podľa ktorého je správca dane povinný oboznámiť daňový subjekt so svojimi pochybnosťami už počas daňovej kontroly, pričom až tým dochádza k prenosu dôkazného bremena na daňový subjekt. Namietal, že vyrubovacie konanie neslúži na nahrádzanie ani dopĺňanie daňovej kontroly a nemožno v ňom prvýkrát uplatňovať nové skutkové a právne dôvody na nepriznanie práva na odpočítanie DPH. Žalobca ďalej uviedol, že správca dane ani žalovaný počas daňovej kontroly, v protokole z daňovej kontroly, ani v prvom a druhom vyrubovacom konaní nenamietali porušenie § 69 ods. 3 zákona o DPH ani netvrdili, že predmetné plnenia podliehali režimu prenesenia daňovej povinnosti. Tvrdil, že táto argumentácia bola uplatnená až v treťom vyrubovacom konaní, čím došlo k zmene dôvodov nepriznania nároku na odpočítanie DPH v rozpore s § 46 ods. 5 a § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku a ustálenou judikatúrou. Žalobca namietal, že keďže správca dane počas daňovej kontroly neoznámil pochybnosti týkajúce sa aplikácie § 69 ods. 3 zákona o DPH, nemohlo vo vzťahu k týmto skutočnostiam dôjsť k prenosu dôkazného bremena na daňový subjekt. Podľa jeho názoru preto správca dane nemohol založiť rozhodnutie na nových dôvodoch až v treťom vyrubovacom konaní, keď v predchádzajúcom konaní sám vychádzal zo splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie DPH a vec posudzoval z hľadiska existencie daňového podvodu. Žalobca zároveň tvrdil, že správca dane počas daňovej kontroly nezisťoval skutočnosti rozhodné pre posúdenie aplikácie § 69 ods. 3 zákona o DPH, vrátane existencie prevádzkarne zahraničných dodávateľov v tuzemsku. Namietal preto, že takéto skutkové okolnosti nebolo možné prvýkrát zisťovať a hodnotiť až vo vyrubovacom konaní, ktoré podľa jeho názoru nemôže suplovať ani predlžovať daňovú kontrolu. Žalobca taktiež uviedol, že počas daňovej kontroly bolo dôkazné bremeno vymedzené výlučne na preukázanie reálneho dodania služieb deklarovanými dodávateľmi, pričom túto povinnosť splnil. Z toho dôvodu považoval nepriznanie práva na odpočítanie DPH z nových dôvodov uplatnených až v treťom vyrubovacom konaní za nezákonné, zmätočné a porušujúce jeho procesné práva.

6. Žalobca taktiež namietal nesprávnosť záveru žalovaného, podľa ktorého nebolo preukázané, že dodávatelia Kryštof Slovakia s.r.o. a Kryštof Group SVK, a.s. prestali mať postavenie zahraničných osôb a stali sa platiteľmi dane podľa § 4 zákona o DPH. Tvrdil, že pre posúdenie existencie prevádzkarne je rozhodujúci jej faktický stav, nie splnenie oznamovacej povinnosti alebo jej formálna registrácia. Žalobca uviedol, že obaja dodávatelia mali v tuzemsku prevádzkareň spĺňajúcu materiálne aj personálne predpoklady na výkon ekonomickej činnosti. Tvrdil, že existencia prevádzkarne bola preukázaná nájmom priestorov a technického vybavenia, prítomnosťou zamestnancov dodávateľov, evidenciou ich vstupov a výstupov, výrobnou dokumentáciou, preberacími protokolmi a svedeckými výpoveďami. Podľa žalobcu tieto skutočnosti preukazovali dostatočný stupeň stálosti a technického i personálneho vybavenia prevádzkarne na uskutočňovanie predmetných plnení. Žalobca ďalej namietal, že správca dane nesprávne aplikoval režim prenesenia daňovej povinnosti podľa § 69 ods. 3 zákona o DPH, keďže

u dodávateľov nastala fikcia registrácie podľa § 6a ods. 1 zákona o DPH, a preto sa mali považovať za platiteľov registrovaných podľa § 4 zákona o DPH. Žalobca zároveň poukázal na to, že správca dane v priebehu konania opakovane potvrdil, že predložené dôkazy korešpondovali s fakturáciou, preukazovali rozsah poskytnutých služieb a počet vyrobených výrobkov, pričom nespochybnil, že predmetné výrobky boli vyrobené v priestoroch žalobcu. Z toho vyvodzoval, že skutkové okolnosti preukazovali existenciu prevádzkarne dodávateľov v tuzemsku a správnosť uplatneného režimu DPH. Žalobca namietal, že záver žalovaného o nesplnení podmienok na odpočítanie DPH bol v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania. Tvrdil, že ak správca dane považoval za preukázané, že dodávatelia Kryštof Slovakia s.r.o. a Kryštof Group SVK, a.s. prestali spĺňať status zahraničnej osoby, mal ich podľa § 6a zákona o DPH považovať za platiteľov registrovaných podľa § 4 zákona o DPH. Z uvedeného dôvodu považoval záver o nepriznaní práva na odpočítanie DPH za nezákonný, zmätočný a odporujúci vykonaným dôkazom. Žalobca ďalej uviedol, že zmena statusu zahraničnej osoby na platiteľa registrovaného podľa § 4 zákona o DPH nastáva priamo zo zákona (ex lege), pričom oznámenie tejto skutočnosti správcovi dane má iba deklaratórny charakter. Namietal preto, že absencia oznámenia zo strany dodávateľov nemohla mať za následok zachovanie ich postavenia zahraničných osôb ani odôvodniť aplikáciu režimu prenesenia daňovej povinnosti. Žalobca zotrval na tvrdení, že si nárok na odpočítanie DPH vo výške 141.715,96 eur uplatnil oprávnene. Poukázal na to, že vykonané dokazovanie preukázalo existenciu obchodnoprávneho vzťahu s dodávateľmi, ako aj reálne poskytnutie fakturovaných plnení ich pracovníkmi v kontrolovanom období.

7. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutia boli nezákonné aj z dôvodu, že žalovanému nebol v odvolacom konaní predložený kompletný administratívny spis, keďže časť listinných dôkazov zostala u správcu dane. Tvrdil, že žalovaný preto nemohol objektívne preskúmať všetky dôkazy predložené žalobcom a rozhodoval bez úplne zisteného skutkového stavu. Podľa žalobcu žalovaný vychádzal prevažne zo záverov správcu dane, čím nezabezpečil riadne preskúmanie veci. Žalobca tiež namietal zánik práva správcu dane vyrubiť rozdiel dane podľa § 69 ods. 1 daňového poriadku. Žalobca taktiež tvrdil, že právo vyrubiť daň za zdaňovacie obdobia rokov 2016 a 2017 zaniklo uplynutím zákonnej päťročnej lehoty, pričom žalovaný bol povinný na túto skutočnosť prihliadnuť z úradnej povinnosti, čo neurobil. Zároveň namietal premlčanie práva vymáhať daňové nedoplatky vyplývajúce z napadnutých rozhodnutí a nezákonnosť rozhodnutia správcu dane, ktorým nebolo vyhovené jeho námietke premlčania.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe žalobcu

8. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že žalobné námietky boli obsahovo totožné s odvolacími námietkami, preto zotrval na skutkových a právnych záveroch uvedených v napadnutých rozhodnutiach. Zdôraznil, že žalobcovi nebolo odopreté právo na odpočítanie DPH, ale správca dane mu podľa § 22 ods. 1 zákona o DPH vyrubil daň pri službách prijatých od spoločností Kryštof Slovakia s.r.o. a Kryštof Group SVK, a.s., pričom tvrdenie žalobcu o nepriznaní odpočtu dane označil za nesprávne. Žalovaný odmietol tvrdenie žalobcu o „zásadných obradoch“ v argumentácii správcu dane a uviedol, že prijaté závery vyplynuli z priebežne vykonávaného dokazovania a preverovania tvrdení žalobcu. Žalovaný tiež namietal, že správca dane postupoval v súlade s § 46 ods. 5 daňového poriadku a relevantnou judikatúrou, keď žalobcu počas daňovej kontroly aj následného vyrubovacieho konania riadne oboznámil so svojimi pochybnosťami a zisteniami, umožnil mu vyjadriť sa a s jeho vyjadreniami sa v rozhodnutiach vysporiadal. Žalovaný ďalej uviedol, že tvrdenia žalobcu o účelovom postupe správcu dane a žalovaného smerujúcom k nepriznaniu práva na odpočítanie DPH boli zavádzajúce, keďže pred vydaním napadnutých rozhodnutí opakovane zrušil rozhodnutia správcu dane a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň poukázal na to, že skutkové okolnosti, z ktorých správca dane vychádzal pri rozhodnutiach zo dňa 23.11.2023, boli zistené už počas daňovej kontroly, boli uvedené v protokole z daňovej kontroly a žalobca mal možnosť sa k nim vyjadriť, avšak ich skutkové zistenia ani ich vyhodnotenie v rozhodujúcom rozsahu nenamietal.

9. Žalovaný v podanom vyjadrení ďalej uviedol, že správca dane zistil, že spoločnosti Kryštof Slovakia s.r.o. a Kryštof Group SVK, a.s. boli v rozhodnom období registrované pre DPH podľa § 5 zákona o DPH ako zahraničné osoby. Z toho dôvodu dospel k záveru, že žalobca bol podľa § 69 ods. 3 zákona o DPH povinný priznať a odviesť daň z prijatých služieb, pričom správca dane mu v súlade s § 22 ods. 1 zákona o DPH vyrubil daň. K námietke žalobcu o zmene statusu dodávateľov podľa § 6a zákona o DPH žalovaný uviedol, že z vykonaného dokazovania ani z administratívneho spisu

nevyplýval deň, ku ktorému mali dodávatelia prestať spĺňať status zahraničnej osoby. Zdôraznil, že dodávatelia si nesplnili oznamovaciu povinnosť podľa § 6a ods. 1 zákona o DPH, pričom bez oznámenia a preukázania splnenia zákonných podmienok nebolo možné určiť okamih zmeny ich postavenia ani ich považovať za platiteľov registrovaných podľa § 4 zákona o DPH. Žalovaný zároveň nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že oznamovacia povinnosť mala iba deklaratórny význam. Poukázal na to, že správca dane vykonáva zmenu registrácie až po overení splnenia zákonných podmienok, a preto absenciu oznámenia nepovažoval za právne bezvýznamnú. Ďalej uviedol, že žalobca vedel o tom, že jeho dodávatelia boli registrovaní podľa § 5 zákona o DPH, keďže disponoval ich osvedčením o registrácii pre DPH. Napriek tomu nepreukázal, že by prijal opatrenia na opravu faktúr alebo upozornil dodávateľov na nesplnenie ich oznamovacej povinnosti, ani po oboznámení sa so závermi správcu dane nepredložil dôkazy spochybňujúce jeho zistenia. Žalovaný tiež poukázal na to, že dodávatelia boli povinní vystavovať faktúry s náležitosťami podľa § 74 zákona o DPH vrátane údaja o prenesení daňovej povinnosti, pričom nesprávny postup dodávateľov nemohol zbaviť žalobcu povinnosti priznať daň formou samozdanenia. Zároveň uviedol, že správca dane už počas daňovej kontroly oboznámil žalobcu so skutkovými zisteniami týkajúcimi sa charakteru fakturovaných služieb a organizácie práce dodávateľov, pričom žalobca tieto zistenia relevantným spôsobom nespochybnil. Napokon žalovaný odmietol tvrdenie žalobcu, že správca dane mal za preukázané splnenie podmienok podľa § 6a zákona o DPH. Zdôraznil, že naopak vychádzal zo záveru, že dodávatelia mali status zahraničných osôb registrovaných podľa § 5 zákona o DPH, a preto považoval žalobné námietky za nedôvodné.

10. Žalovaný považoval za nedôvodnú aj námietku žalobcu, podľa ktorej mu v odvolacom konaní nebol predložený kompletný administratívny spis. Žalovaný uviedol, že pri rozhodovaní mal k dispozícii úplný spisový materiál vrátane listinných dôkazov predložených žalobcom podľa zápisnice o vykonaní úkonu, na ktoré pri preskúmavaní rozhodnutí správcu dane prihliadol. Žalovaný zdôraznil, že skutkové závery napadnutých rozhodnutí vychádzali z administratívneho spisu a vykonaného dokazovania, a preto považoval túto žalobnú námietku za nedôvodnú. K námietke zániku práva vyrubiť daň žalovaný poukázal na § 69 ods. 2 a 3 daňového poriadku a uviedol, že doručením protokolu z daňovej kontroly žalobcovi dňa 17.08.2020 došlo k prerušeniu plynutia prekluzívnej lehoty a táto začala plynúť nanovo od konca roka 2020. Podľa jeho názoru preto lehota na vyrubenie dane uplynie až dňa 31.12.2025. Zároveň zdôraznil, že podľa počas konania pred správnym súdom, prípadne Najvyšším správnym súdom SR, lehota na zánik práva vyrubiť daň neplynie, a preto sa predlžuje o dobu trvania súdneho konania. Žalovaný zotrval na stanovisku, že spolu so správcom dane postupoval v súlade s daňovým poriadkom, zákonom o DPH, , ako aj vnútroštátnou a európskou judikatúrou. Navrhol preto správnemu súdu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Replika žalobcu

11. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že žalobné námietky boli totožné s námietkami uplatnenými v odvolaní proti rozhodnutiam správcu dane. Uviedol, že správna žaloba síce čiastočne vychádzala z odvolacích dôvodov a rovnakej judikatúry, avšak dôvodom jej podania bolo nesprávne právne posúdenie a nevysporiadanie sa žalovaného s jeho argumentáciou. Žalobca zotrval na námietke, že správca dane v priebehu konania trikrát menil dôvody vyrubenia rozdielu dane, keď najskôr spochybňoval splnenie hmotnoprávnych podmienok odpočítania DPH, následne poukazoval na možné podvodné konanie a napokon založil rozhodnutia na porušení § 69 ods. 3 zákona o DPH. Takýto postup žalobca považoval za nepredvídateľný a zmätočný, pričom podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho procesných práv, keďže mu neboli včas oznámené relevantné pochybnosti správcu dane a nebola mu daná možnosť účinne na ne reagovať. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný nesprávne posúdil súlad postupu správcu dane s judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR. Uviedol, že pochybnosti týkajúce sa povinnosti odviesť daň podľa § 69 ods. 3 zákona o DPH neboli uvedené v protokole z daňovej kontroly zo dňa 12.08.2020, ale boli mu oznámené až na ústnom pojednávaní dňa 23.10.2023, teda viac ako tri roky po skončení daňovej kontroly. Žalobca poukázal na to, že vyrubovacie konanie nemôže slúžiť na uplatňovanie nových pochybností správcu dane, ale má smerovať len k vyhodnoteniu pochybností riadne oznámených počas daňovej kontroly. Podľa žalobcu preto nedošlo k zákonnému prenosu dôkazného bremena na jeho stranu, keďže správca dane svoje pochybnosti nevyjadril jasne a konkrétne v rámci daňovej kontroly a následne ich založil na nových dôvodoch. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na judikatúru Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, podľa ktorej musí správca dane

svoje pochybnosti formulovať včas, určito a zrozumiteľne, aby mohol daňový subjekt účinne uplatniť svoje procesné práva a reagovať na ne predložením dôkazov.

12. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný nesprávne uviedol, že závery správcu dane vyplynuli až z preverovania žalobcom tvrdených skutočností a predložených dôkazov. Poukázal na to, že správca dane mal už počas daňovej kontroly vedomosť o registrácii dodávateľských spoločností Kryštof Slovakia s.r.o. a Kryštof Group SVK, a.s., pričom v priebehu kontroly boli jeho pochybnosti založené najmä na spochybnení reálnosti dodania služieb a existencii údajného podvodného reťazca, nie na otázke registrácie dodávateľov. Žalobca uviedol, že až v treťom vyrubovacom konaní správca dane zmenil dôvod svojho postupu a namiesto nepriznania práva na odpočítanie DPH vyrubil žalobcovi daň z dôvodu údajného nesplnenia povinnosti podľa § 69 ods. 3 zákona o DPH. Takýto postup považoval za nepredvídateľný a zmätočný, keďže podľa jeho názoru boli napadnuté rozhodnutia založené na nových dôvodoch, ktoré neboli predmetom daňovej kontroly ani protokolu z nej, čím došlo k porušeniu jeho procesných práv. Žalobca zotrval na tvrdení, že správca dane mu neumožnil účinne reagovať na nové pochybnosti týkajúce sa statusu dodávateľských spoločností, keďže o nich bol informovaný až v rámci ústneho pojednávania v roku 2023. Namietal, že správca dane nemohol vo vyrubovacom konaní rozširovať predmet konania o nové pochybnosti, ale mal vychádzať len zo zistení a pochybností riadne uplatnených počas daňovej kontroly. Vo vzťahu k aplikácii § 6a zákona o DPH žalobca uviedol, že dodávateľské spoločnosti mali v tuzemsku prevádzkareň, a preto prestali spĺňať status zahraničnej osoby. Túto skutočnosť podľa neho preukazovala materiálna stránka prevádzkarne spočívajúca v nájme priestorov v Areáli ZTS v Dubnici nad Váhom a personálna stránka spočívajúca v činnosti pracovníkov dodávateľov v týchto priestoroch. Z uvedeného dôvodu mal podľa žalobcu nastať zákonný následok podľa § 6a zákona o DPH, teda že dodávatelia sa považovali za platiteľov registrovaných podľa § 4 zákona o DPH. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že nesplnenie oznamovacej povinnosti dodávateľov podľa § 6a zákona o DPH malo význam pre posúdenie veci. Uviedol, že prípadné nesplnenie tejto povinnosti dodávateľmi nemôže byť na jeho ujmu, keďže zo zákona mu takáto povinnosť nevyplývala a on konal v dobrej viere, že dodávatelia boli platiteľmi dane registrovanými podľa § 4 zákona o DPH. Žalobca ďalej zotrval na námietke, že žalovaný nerozhodoval na základe kompletného administratívneho spisu, keďže mu podľa jeho názoru neboli predložené všetky listinné doklady, ktoré žalobca odovzdal správcovi dane v papierovej podobe. Preto považoval napadnuté rozhodnutia za nezákonné pre nedostatočné preskúmanie všetkých dôkazov. Napokon žalobca zotrval aj na námietke zániku práva vyrubiť daň podľa § 69 daňového poriadku, keďže podľa jeho názoru správcovi dane uplynula lehota na vyrubenie dane za kontrolované zdaňovacie obdobia. Na základe uvedeného navrhol zrušenie napadnutých rozhodnutí žalovaného a vrátenie veci na ďalšie konanie.

13. Žalobca následne doplnil svoje prechádzajúce vyjadrenie, v ktorom uviedol, že napadnuté rozhodnutia žalovaného boli nezrozumiteľné, zmätočné a nelogické, keďže správca dane v priebehu jednotlivých vyrubovacích konaní uplatňoval rozdielne závery pri posudzovaní rovnakých dodávok od spoločnosti Kryštof Group SVK, a.s. Uviedol, že v druhom kole vyrubovacieho konania správca dane priznal žalobcovi právo na odpočítanie DPH za dodávky uvedenej spoločnosti za obdobie 05/2018

- 07/2018 vo výške 10.361,17 eur, pričom zároveň za skoršie obdobia 05/2016 - 04/2018 nepriznal odpočet DPH z dôvodu údajnej účasti žalobcu na podvodnom reťazci. Podľa žalobcu preto nebolo zrejmé, z akého dôvodu v následne vydaných rozhodnutiach správca dane a žalovaný pristúpili k ďalšej zmene právneho posúdenia a vyrubili žalobcovi rozdiel dane za tie isté dodávky v celkovej výške 245.918,99 eur. Žalobca poukázal na to, že správca dane a žalovaný sa nevysporiadali so zásadnými zmenami v argumentácii oproti protokolu z daňovej kontroly, predchádzajúcim rozhodnutiam a ďalším úkonom v konaní. Podľa žalobcu takéto rozdielne závery, prijaté bez vykonania ďalšieho dokazovania, zakladali nepreskúmateľnosť, arbitrárnosť a nezrozumiteľnosť napadnutých rozhodnutí. Ďalej žalobca poukázal na rozpory medzi jednotlivými zisteniami správcu dane, keď v oboznámení so skutočnosťami zistenými v ďalšom konaní zo dňa 03.06.2022 správca dane uviedol existenciu práva na odpočítanie DPH za obdobie 05/2018 - 07/2018 vo výške 13.675,95 eur, zatiaľ čo v neskorších rozhodnutiach dospel k odlišným záverom bez náležitého vysvetlenia. Žalobca zároveň poukázal na rozhodnutia Daňového úradu Trnava týkajúce sa jeho dcérskej spoločnosti SUMMIT AUTOTECH Slovakia SLD, s.r.o., v ktorých bol pri rovnakých zdaňovacích obdobiach a rovnakých dodávateľoch priznaný nárok na odpočítanie DPH, pričom správca dane nezistil porušenie zákona o DPH. Podľa žalobcu táto skutočnosť ďalej podporovala jeho tvrdenie o nesúladnosti a nejednotnosti záverov prijatých v jeho veci.

Duplika žalovaného

14. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrval na skutočnostiach a záveroch uvedených v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí, ako aj na svojom predchádzajúcom vyjadrení k žalobe. Uviedol, že on aj správca dane postupovali v súlade s daňovým poriadkom, zákonom o DPH, a relevantnou vnútroštátnou aj európskou judikatúrou, a preto navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Podstatné posúdenie skutkových a právnych argumentov správnym súdom 15. Uznesením č.k. zo dňa 3. júna 2026, správny súd rozhodol s poukazom na tak, že vylúčil na samostatné konania veci žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného vo veci vyrubenia rozdielu dane za zdaňovacie obdobie roka 2016: február 2016 zo dňa 30.05.2024, č. 101538884/2024, marec 2016 zo dňa 30.05.2024, č. 101539098/2024, apríl 2016 zo dňa 30.05.2024, č. 101539243/2024, máj 2016 zo dňa 30.05.2024, č. 101539389/2024, jún 2016 zo dňa 30.05.2024, č. 101539594/2024, júl 2016 zo dňa 30.05.2024, č. 101539746/2024, august 2016 zo dňa 30.05.2024, č. 101539936/2024, september 2016 zo dňa 30.05.2024, č. 101540485/2024, október 2016 zo dňa 30.05.2024, č. 101540699/2024, november 2016 zo dňa 30.05.2024, č. 101540858/2024, december 2016 zo dňa 30.05.2024, č. 101541051/2024, s tým, že vylúčené veci sa budú viesť pod novými spisovými značkami.

16. Správny súd v Banskej Bystrici, ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane, ako aj postup daňových orgánov, a to v rozsahu a z dôvodov uplatnených v žalobe ( ), pričom na pojednávaní dňa 24.09.2026 pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto správnu žalobu zamietol podľa .

17. Správny súd uvádza, že v zmysle je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, nakoľko v predmetnej veci nejde o žiadnu z výnimiek ustanovenú v . Podľa je jednou z povinných náležitostí správnej žaloby uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné (tzv. žalobné body). Je povinnosťou žalobcu v konkrétnostiach uviesť, v čom je napadnuté rozhodnutie alebo postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, v rozpore so zákonom a aký to malo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd nemôže žalobné body sám dopĺňať alebo ich vyvodzovať z obsahu administratívnych spisov, či napadnutých rozhodnutí. Správny súd v rámci súdneho prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej správy posudzuje zákonnosť napadnutých rozhodnutí v medziach vymedzených žalobcom v rámci žalobných bodov uvedených v správnej žalobe.

18. Podľa § 5 ods. 1 zákona o DPH, zdaniteľná osoba, ktorá nemá v tuzemsku sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň, bydlisko alebo sa v tuzemsku obvykle nezdržiava (ďalej len „zahraničná osoba”), je povinná podať žiadosť o registráciu pre daň Daňovému úradu Bratislava pred začatím vykonávania činnosti, ktorá je predmetom dane okrem dovozu tovaru.

19. Podľa § 5 ods. 1 písm. b) zákona o DPH, žiadosť o registráciu pre daň nie je povinná podať zahraničná osoba, ak dodáva len služby a tovar a osobou povinnou platiť daň je príjemca (§ 69 ods. 2 až 4).

20. Podľa § 6 ods.1 zákona o DPH, platiteľ je povinný oznámiť spôsobom podľa odseku 5 finančnému riaditeľstvu každý vlastný účet vedený u poskytovateľa platobných služieb alebo u zahraničného poskytovateľa platobných služieb, ktorý bude používať na podnikanie, ktoré je predmetom dane podľa § 2 (ďalej len "bankový účet"), a to bezodkladne odo dňa, keď sa stal platiteľom, ktorý má pridelené identifikačné číslo pre daň podľa § 4, § 4b, § 4c alebo § 5, alebo odo dňa, keď si takýto bankový účet následne zriadil.

21. Podľa § 6a ods. 1, zdaniteľná osoba, ktorá je registrovaná podľa § 5 a ktorá prestane spĺňať status zahraničnej osoby, sa považuje za platiteľa registrovaného podľa § 4 odo dňa, keď prestala spĺňať status zahraničnej osoby a naďalej vykonáva činnosť, ktorá je predmetom dane v tuzemsku. Zdaniteľná osoba je povinná oznámiť daňovému úradu skutočnosť, že prestala spĺňať status zahraničnej osoby do desiatich dní odo dňa, keď prestala spĺňať status zahraničnej osoby. V oznámení uvedie deň, keď

prestala spĺňať status zahraničnej osoby, a adresu sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo miesta, kde sa obvykle zdržiava, v tuzemsku.

22. Podľa § 4 ods. 5 zákona o DPH, sa na účely citovaného zákona prevádzkarňou rozumie stále miesto podnikania, ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania.

23. Podľa § 15 ods. 1 zákona o DPH, miestom dodania služby zdaniteľnej osobe, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, je miesto, kde má táto osoba sídlo alebo miesto podnikania, a ak je služba dodaná prevádzkarni zdaniteľnej osoby, miestom dodania služby je miesto, kde má táto osoba prevádzkareň. Ak zdaniteľná osoba, ktorá je príjemcom služby, nemá sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, miestom dodania služby je jej bydlisko alebo miesto, kde sa obvykle zdržiava.

24. Podľa § 22 ods. 1 zákona o DPH, základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby.

25. Podľa § 49 ods. 2 písm. b) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 a § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12.

26. Podľa § 51 ods. 1 písm. b) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70.

27. Podľa § 69 ods. 3 zákona o DPH, zdaniteľná osoba a právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobu a je registrovaná pre daň podľa § 7, sú povinné platiť daň pri službe dodanej zahraničnou osobou z iného členského štátu alebo zahraničnou osobou z tretieho štátu, ak je miesto dodania služby podľa § 15 ods. 1 v tuzemsku.

28. Podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH, každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.

29. Podľa § 3 ods. 1, daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

30. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

31. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov (písm. a/); skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní (písm. b/); vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (písm. c/).

32. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

33. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), d), e), daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosti poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia a predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.

34. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.

35. Podľa § 69 ods. 1 daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov 1)po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.

36. Podľa § 69 ods. 2 daňového poriadku, ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov možno najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.

37. Podľa § 69 ods. 3 písm. a) daňového poriadku, za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov sa považuje doručenie protokolu z daňovej kontroly.

38. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného zo dňa 30.5.2024, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín zo dňa 23.11.2023, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku žalobcovi vyrubil rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2016. Správca dane a napokon i žalovaný prijal záver, že deklarovaný dodávateľ žalobcu - spoločnosť Kryštof Group SVK, a.s., ako zahraničná osoba registrovaná podľa § 5 zákona o DPH, dodala žalobcovi služby priamo v jeho priestoroch (§ 15 ods. 1 zákona o DPH), a platiteľ mal teda v zmysle § 69 ods. 3 citovaného zákona povinnosť odviesť daň pri službe dodanej zahraničnou osobou z iného členského štátu. Správca dane uzavrel, že platiteľ si uvedenú povinnosť nesplnil - prenesenú daňovú povinnosť od svojho dodávateľa nepriznal, preto správca dane v súlade s § 22 ods. 1 zákona o DPH vyrubil žalobcovi daň pri službe z faktúr od spoločnosti Kryštof Group SVK, a.s. Správca dane konštatoval, že zahraničná osoba Kryštof Group SVK, a.s. bola povinná vystaviť faktúru bez dane a v súlade s § 74 ods. 1 písm. k) zákona o DPH s uvedením slovnej informácie „prenesenie daňovej povinnosti“, avšak spoločnosť Kryštof Group SVK, a.s. na preverovanej faktúre uviedla základ dane a zároveň aj vyčíslila sumu DPH, pričom táto daň sa stala splatnou iba z titulu jej uvedenia na faktúre v súlade s § 69 ods. 5 zákona o DPH.

39. Na úvod sa správny súd zaoberal namietanou nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia, ktorú žalobca videl v tom, že žalovaný sa nevysporiadal s niektorými námietkami. Zákonným limitom doktríny nepreskúmateľnosti rozhodnutia sú také vady odôvodnenia rozhodnutia, kedy rozhodnutie neobsahuje žiadne odôvodnenie, alebo existencia takých zásadných procesných vád, pre ktoré je preskúmanie napadnutého rozhodnutia nevyhnutné avšak rozhodnutie nemusí dať detailné odpovede na všetky účastníkom konania predostreté otázky, ale len na tie, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov. Žalovaný v intenciách a v podstatnom sa vysporiadal s argumentáciou žalobcu. V tomto kontexte preto podľa názoru správneho súdu neobstojí tvrdenie žalobcu o nepreskúmateľnosti, keďže z jeho obsahu je zjavné, že ním bolo reflektované na všetky podstatné skutočnosti. Správny súd zdôrazňuje, že orgán verejnej správy (obdobne ako správny súd) nie je povinný reagovať na všetky námietky účastníka konania. Ústavný súd SR v Náleze zo dňa 10.07.2002 sp. zn. konštatoval, že „rozhodnutie správneho orgánu musí uviesť relevantné a dostatočné dôvody, na základe ktorých bolo vydané. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z hľadiska práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle s ohľadom aj na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21.01.1999, , týkajúci sa povinnosti súdov odôvodniť svoje rozhodnutia) však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené správnym orgánom sa musia zaoberať

zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu.“

40. Za podstatné považuje správny súd uviesť, že rozhodnutiu správcu dane zo dňa 23.11.2023 , resp. rozhodnutiu žalovaného zo dňa 30.5.2024 predchádzalo vydanie viacerých rozhodnutí, ktoré boli následne v odvolacom konaní zrušené s tým, že správca dane bol žalovaným ako odvolacím orgánom inštruovaný o povinnosti zjednať nápravu, resp. odstrániť nedostatky, ktorými boli rozhodnutia správcu dane zaťažené. Je potrebné prisvedčiť žalobcovi, že jednotlivé rozhodnutia správcu dane sa opierali o rôzne dôvody nepriznania odpočítania dane od deklarovaného dodávateľa, keď v prvom rozhodnutí ním bolo nesplnenie hmotnoprávnych podmienok odpočítania dane, v ďalšom rozhodnutí správca dane tento dôvod prekvalifikoval tak, že malo ísť o zapojenie sa žalobcu do dodávky plnenia poznačenej podvodným konaním a napokon v poradí tretím rozhodnutím, ktoré vzišlo z vyrubovacieho konania bolo ako dôvod nepriznania odpočtu ustálené nedodržanie hmotnoprávnych podmienok odpočítania dane, resp. porušenie § 69 ods. 3 zákona o DPH. Z tohto pohľadu sa preto žalobcovi nepochybne mohla opakovaná zmena právnej kvalifikácie dôvodu odopretia priznania odpočtu oprávnene javiť ako zmätočná, resp. prekvapivá, nakoľko bol v daňovom konaní konfrontovaný s rôznymi závermi finančných orgánov, nepochybne odlišujúcimi sa i v rozsahu skutočností, ktoré sa v závislosti od tohto ktorého dôvodu preukazujú, či už správcom dane (pri podvodnom konaní), ako aj daňovým subjektom

- žalobcom (pri preukazovaní splnenia hmotnoprávnych podmienok, samozrejme po tom, čo dôjde k relevantnému spochybneniu a oznámeniu správcom dane).

41. Je však potrebné poznamenať, že zmena právnej kvalifikácie dôvodu nepriznania odpočtu DPH vo vyrubovacom konaní nie je vylúčená, resp. v praxi nie je ani neobvyklá, keď zistenia správcu dane obstarané v štádiu daňovej kontroly môžu byť v konečnom dôsledku po právnej stránke vyhodnotené vo vyrubovacom konaní iným spôsobom. Správca dane v procese daňovej kontroly spravidla disponuje viacerými zisteniami, ktoré však ešte nemusia byť v tejto fáze procesu nutne spojené i s definitívnym ustálením toho ktorého dôvodu nepriznaniu odpočtu dane. Prijatie argumentácie, že dôvod nepriznania odpočtu dane ustálený správcom dane v rozhodnutí musí nevyhnutne a presne korešpondovať s dôvodom vyplývajúcim z obsahu protokolu by viedlo k nemožnosti korigovať tieto závery, napr. aj v dôsledku pochybení identifikovaných v odvolacom konaní. Správny súd zastáva názor, že pokiaľ finančné orgány v priebehu vyrubovacieho konania, resp. na základe odvolacieho konania zmenia dôvod pre nepriznania odpočtu dane v porovnaní s protokolom z daňovej kontroly je potrebné, aby sa tak dialo predovšetkým na podklade tých skutkových zistení, ktoré boli obstarané v rámci daňovej kontroly, resp. vyplývajúcich z protokolu, prípadne primerane doplnených dokazovaním v daňovom konaní, vykonaným v miere a rozsahu nenahradzujúcom daňovú kontrolu a to za súčasného splnenia podmienky, že daňovému subjektu musí byť umožnené sa k zmenenému právnemu posúdeniu tohto dôvodu vyjadriť sa a navrhnúť nové dôkazy (zásada úzkej súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom v zmysle Daňového poriadku, zásady zachovania práv daňových subjektov podľa Daňového poriadku, či zákazu neočakávaných/prekvapivých rozhodnutí v zmysle SR).

42. V nadväznosti na uvedené je potrebné poukázať na to, že správca dane v protokole z daňovej kontroly zo dňa 12.8.2020 (str. 16) sa okrem iného zmienil i o skutočnosti, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane od dodávateľských spoločností registrovaných v zmysle § 5 zákona o DPH, t.j. od zahraničných osôb, ktoré nemajú sídlo v tuzemsku. Tieto informácie mal získať z podaných kontrolných výkazov (o čom bol spísaný úradný záznam č. 102061711/2019). Je pravdou, že predmetné skutočnosti neboli správcom dane či už v oznámení zo dňa 8.6.2020, alebo zo dňa 9.7.2020, ako i samotnom protokole z daňovej kontroly zo dňa 12.8.2020 výslovne označené, resp. právne kvalifikované a žalobcovi komunikované tak, že by mali zakladať dôvod nepriznania odpočítania dane, ktorý by sa mal následne premietnuť do jeho právnej kvalifikácie, na ktorej bolo založené rozhodnutie správcu dane zo dňa 23.11.2023 vydané vo vyrubovacom konaní. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že išlo o skutkové zistenia, o ktorých správca dane nemal pochybnosti a ktoré boli obstarané, resp. prevzaté správcom dane z daňovej kontroly. Záver finančných orgánov o tom, že v prípade dodávateľov išlo o zahraničné osoby, registrované v zmysle § 5 zákona o DPH tak nevychádzal z dokazovania, vykonaného výlučne, či prevažne vo vyrubovacom konaní a teda nemožno konštatovať, že by bolo toto skutkové zistenie pre žalobcu nové, či prekvapivé vo vzťahu k zisteniam obstaraným správcom dane už v štádiu daňovej kontroly. Správca dane pritom žalobcu s týmto zistením, resp. už aj jeho právnou kvalifikáciou konfrontoval na ústnom pojednávaní dňa 23.10.2023, keď okrem iného uviedol, že opätovne vyhodnocoval všetky skutočnosti týkajúce sa spoločnosti zúčastnených v preverovaných obchodných

reťazcoch, pričom konštatoval, že spoločnosti Kryštof Slovakia s.r.o. a Kryštof Group SVK, a.s. so sídlom v Českej republike boli registrované v zmysle § 5 zákona o DPH ako zahraničné osoby (úradný záznam č. 102604525/2023 zo dňa 19.10.2023) a žalobcovi tieto spoločnosti dodávali služby s miestom dodania v tuzemsku (§ 15 ods. 1 zákona o DPH) a teda boli povinné postupovať v zmysle § 74 ods. 1 písm. k) zákona o DPH t.j. vystaviť faktúry pre žalobcu s uvedením slovnej formulácie ,,prenesenie daňovej povinnosti. Podľa správcu dane tak mal v zmysle § 69 ods. 3 zákona o DPH žalobca povinnosť odviesť daň z prijatej služby, ktorá mu bola dodaná zahraničnou osobou z iného členského štátu. Žalobcovi bol zároveň vytvorený priestor na vyjadrenie sa k uvedeným skutočnostiam vrátane možnosti podať návrh na doplnenie dokazovania.

43. V súvislosti s vyššie uvedeným správny súd poukazuje na to, že jednou zo základných zásad správy a výberu daní (§ 3 ods. 1 a 2 Daňového poriadku), je zásada úzkej spolupráce medzi správcom dane a kontrolovaným subjektom, ktorá je premietnutá aj do § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Zákonodarca v tomto ustanovení podmienil zahájenie vytýkacieho konania počas daňovej kontroly existenciou pochybností o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie o daňovej povinnosti a o údajoch vyplývajúcich z predložených dokladov, ďalej oznámením týchto pochybností kontrolovanému daňovému subjektu a napokon aj výzvou daňového subjektu na vyjadrenie k zisteným nezrovnalostiam. Existencia pochybností správcu dane musí mať základ v relevantných a objektívnych dôvodoch a dôkazoch a nemôže byť založená na svojvôli zamestnancov správcu dane. Predmetné ustanovenie neurčuje bližšie náležitosti, ktoré musí oznámenie o pochybnostiach obsahovať, ani formu, akou majú byť tieto oprávnenia a povinnosti správcu dane ustanovené v § 46 ods. 5 Daňového poriadku realizované.

44. Spochybnenie správcom dane musí byť preukázateľné vo forme relevantného dôkazu, ktorý vyvracia dôkazný potenciál dôkazov predložených daňovým subjektom (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. októbra 2022).

45. Pokiaľ ide o formu, akou má správca dane postup podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku realizovať, môže tak vykonať buď formou písomného oznámenia, ktoré zašle daňovému subjektu, alebo alternatívne môže výzvu realizovať počas ústneho pojednávania s následným spísaním zápisnice (m. m. rozhodnutie najvyššieho správneho súdu sp. zn. z 24. februára 2022 publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho správneho súdu pod č. 18/22).

46. Za tohto stavu preto správny súd dospel k záveru, že postup správcu dane (žalobcom namietaný ako neprípustný obrat v stanovení dôvodu nepriznania odpočtu dane) nebolo možné vyhodnotiť ako odporujúci § 46 ods. 5, resp. § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku, keď ako už bolo vyššie uvedené skutkové okolnosti, ktoré boli základom pre právnu kvalifikáciu dôvodu odopretia priznania odpočtu dane mali pôvod už v daňovej kontrole. Správcovi dane (i žalobcovi) tieto skutočnosti pritom boli známe už podstatne skôr, pričom postup správcu dane nebolo možné označiť za svojvoľný, či taký, ktorý by mal predstavovať pokračovanie daňovej kontroly (s neprípustným presahom do vyrubovacieho konania), tak, ako to naznačoval žalobca i s poukazom na príslušnú judikatúru Najvyššieho správneho súdu SR.

47. Ďalej je potrebné uviesť, že správca dane po vykonanom dokazovaní vo svojom rozhodnutí prijal záver, že žalobca si nesplnil povinnosť podľa § 69 ods. 3 zákona o DPH a nepriznal daň pri službe (montáž a kompletizovanie jednoduchých výrobkov) dodanej zahraničnou osobou z iného členského štátu (Kryštof Group SVK, a.s.), keď miestom dodania služby bolo podľa § 15 ods. 1 tohto zákona v tuzemsku a preto správca dane postupujúc v zmysle § 22 ods. 1 zákona o DPH žalobcovi vyrubil daň pri službe z faktúr od spoločnosti Kryštof Group SVK, a.s. Správca dane v tejto súvislosti zistil, že spoločnosti Kryštof Slovakia s.r.o. a Kryštof Group SVK, a.s. boli na Daňovom úrade Bratislava registrované pre DPH podľa § 5 zákona o DPH a teda mali postavenie zahraničnej osoby. Žalobca závery správcu dane rozporoval, keď uviedol, že dodávateľské spoločnosti Kryštof Slovakia s.r.o. a Kryštof Group SVK, a.s. prestali spĺňať status zahraničnej osoby, nakoľko mali v tuzemsku prevádzkareň, v dôsledku čoho nastala fikcia podľa § 6a ods. 1 citovaného zákona, a teda dodávateľské spoločnosti sa považovali za platiteľov registrovaných podľa § 4 zákona o DPH. Mal za to, že je irelevantné, že dodávateľské spoločnosti Kryštof Slovakia s.r.o. a Kryštof Group SVK, a.s. si nesplnili svoju povinnosť v zmysle ustanovenia § 6a ods. 1 zákona o DPH a neoznámili daňovému úradu skutočnosť, že prestali spĺňať status zahraničnej osoby, ani deň, kedy táto skutočnosť nastala. Oznámenie tejto skutočnosti má iba deklaratórne účinky, preto prípadná absencia takéhoto oznámenia zo strany zdaniteľnej osoby

nespôsobuje, že k zmene statusu zahraničnej osoby na platiteľa registrovaného podľa § 4 zákona o DPH nedošlo.

48. K vyššie uvedenému správny súd aj s poukazom na § 6a ods. 1 zákona o DPH poznamenáva, že v prípade ak na strane dodávateľských spoločností došlo k zmene/strate statusu zahraničnej osoby, bolo ich povinnosťou túto skutočnosť do 10 dní oznámiť správcovi dane. Správny súd má za to, že pokiaľ si dodávateľské spoločnosti oznamovaciu povinnosť, týkajúcu sa zmeny statusu zahraničnej osoby na platiteľa podľa § 4 zákona o DPH nesplnili, správca dane nemal dôvod ich status ako zahraničnej osoby registrovanej podľa § 5 tohto zákona spochybňovať, resp. vo väzbe na posúdenie splnenia podmienok odpočtu DPH prehodnocovať. Možno síce polemizovať s tým, že na reálnosť zmeny ich statusu treba nahliadať tak, že k takejto zmene dochádza fakticky, pričom samotné oznámenie správcovi dane má len deklaratórne účinky, no nemožno opomínať skutočnosť, že v danej veci nebolo zrejmé a ani žalobcom uvádzané, k akému dňu malo k tejto zmene (v žalobcom naznačenom zmysle) dôjsť. Žalobca síce na v konaní pred tunajším súdom na pojednávaní ako aj v písomnom vyjadrení zo dňa 22.09.2026 uvádzal, že k zmene postavenia zahraničných osôb malo dôjsť odo dňa 01.01.2016 no túto skutočnosť neuvádzal v konaní pred finančnými orgánmi a napokon ani v správnej žalobe (platí koncentračná zásada, neumožňujúca v režime všeobecnej správnej žaloby po uplynutí 2 mesačnej lehoty na jej podanie rozširovať jej rozsah, či žalobné dôvody) a navyše toto tvrdenie nepodporil žiadnymi ďalšími skutočnosťami, z ktorých pri určení tohto dátumu vychádzal. Za tohto stavu správny súd musel konštatovať, že finančným orgánom zmena statusu dodávateľov ako zahraničných osôb (na základe ktorej by bolo možné ustáliť aj jej časový okamih) nielenže (či už z zo strany žalobcu, alebo dotknutých dodávateľských spoločností) nebola oznámená, ale napokon ani žiadnym iným spôsobom preukázaná. V tejto súvislosti nebolo možné prehliadnuť ani tú skutočnosť, na ktorú vhodne poukázal žalovaný t.j. že samotný žalobca mal k dispozícii informáciu o tom, že v prípade jeho dodávateľa ide o subjekt registrovaný pre DPH podľa § 5 zákona o DPH, čo vyplývalo z osvedčenia o registrácii pre DPH, ktorá tvorila súčasť príloh k faktúre č. 2016034. Žalobca tak napriek svojej argumentácii, že došlo k zmene postavenia jeho dodávateľa zo zahraničnej osoby na platiteľa podľa § 4 zákona o DPH správcovi dane žiadnym spôsobom nepreukázal, že prijal alebo vykonal nevyhnutné opatrenia buď na nápravu faktúr vyhotovených dodávateľskými spoločnosťami, na ktorých bola nedôvodne uvedená a vyčíslená DPH a chýbala slovná informácia o prenose daňovej povinnosti alebo na upozornenie dodávateľských spoločností na nesplnenie si oznamovacej povinnosti v zmysle ustanovenia § 6a ods. 1 zákona o DPH.

49. Žalobca v správnej žalobe vzniesol tiež námietku premlčania vymáhať od neho nedoplatok na dani poukazujúc na ustanovenie § 69 ods. 1 daňového poriadku. Žalobca však opomína ustanovenie § 69 ods. 2 a naň nadväzujúce ustanovenie § 69 ods. 3 písm. a) daňového poriadku. Z administratívneho spisu vyplýva, že protokol z daňovej kontroly č. 101305071/2020 zo dňa 12.08.2020 bol žalobcovi (presnejšie právnej zástupkyni žalobcu) doručený dňa 17.08.2020. Lehota podľa citovaného § 69 ods. 1 daňového poriadku tak začala v zmysle citovaného § 69 ods. 2 daňového poriadku plynúť znova od konca roka v ktorom bol žalobcovi doručený protokol z daňovej kontroly [§ 69 ods. 3 písm. a) daňového poriadku]. Lehota na zánik práva vyrubiť daň tak uplynula dňa 31.12.2025. Žalobou napadnuté rozhodnutia boli žalovaným vydané v roku 2024 teda v lehote podľa § 69 ods. 1 v spojení s § 69 ods. 2 daňového poriadku. Námietka premlčania vymáhať od žalobcu nedoplatok na dani teda nebola dôvodná.

50. Žalobca namietal vedenie nekompletného žurnalizovaného spisu z daňovej kontroly správcom dane. V tejto súvislosti uviedol, v konkrétnostiach, že sa jedná o štyri krabice výkazov, vyrobených produktov a preukázanie zdaniteľného obdobia, v ktorom boli vyrobené, ktoré mu boli vrátené. Uvedenú námietku správny súd však nepovažoval za dôvodnú, keďže závery a rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov majú oporu v administratívnych spisoch, ktoré boli na základe výzvy súdu žalovaným predložené spolu s vyjadreniami k správnej žalobe žalobcu. To, že niektoré doklady preukazujúce materiálne plnenie predložené žalobcom boli vrátené, nie je v danom prípade relevantné. Správca dane v prejednávanej veci nespochybnil materiálnu existenciu plnenia. Výsledkom ostatného vyrubovacieho konania správcom dane bola vyrubená daň podľa § 22 ods. 1 zákona o DPH z dôvodu nesprávnej aplikácie § 69 ods. 3 zákona o DPH. Správny súd nad rámec uvádza, že administratívny spis orgánu verejnej správy predstavuje základný dôkaz o priebehu celého správneho konania, podkladoch rozhodnutia a spôsobe ich obstarania. Má preto zásadný význam v rámci súdneho prieskumu rozhodnutí orgánov verejnej správy a nepochybne aj v kontexte realizácie procesných práv účastníka konania. I prípadné formálne nedostatky administratívneho spisu, pokiaľ netvoria prekážku pre súdny prieskum

a nie je relevantným spôsobom spochybnená úplnosť spisu, nezakladajú zásadnú vadu konania odôvodňujúcu zrušenie vydaného rozhodnutia (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. zo dňa 16.12.2021, bod 53 a 54, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26. februára 2020, bod 98).

51. Vzhľadom na uvedené mal správny súd za to, že finančné orgány pri formulovaní svojich záverov vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, vec správne právne posúdili, svoje závery zrozumiteľne a dostatočne odôvodnili a v konaní sa nedopustili žiadnych takých procesných pochybení, ktoré by mali mať vplyv na zákonnosť rozhodnutí. V rozhodnutiach sa pritom vysporiadali so všetkými zásadnými návrhmi a námietkami žalobcu, pričom ich závery boli odôvodnené spôsobom predpokladaným ust. Daňového poriadku. Správny súd preto dospel tak k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby a preto ju postupom podľa zamietol.

52. O trovách konania vo vzťahu k žalobcovi správny súd rozhodol podľa a contrario tak, že ako neúspešnému účastníkovi konania mu náhradu trov konania nepriznal a vo vzťahu k žalovanému podľa a contrario tak, že ani žalovanému súd náhradu trov nepriznal, pretože neboli splnené podmienky na aplikáciu tohto ustanovenia.

53. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Banskej Bystrici jednohlasne ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech ( ). Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Správneho súdu v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu ( ). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal ( ). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom ( ). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1 neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná, alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden

rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.