Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_23To-68-2024.pdf
PDF · 87.93 KB
Case nature
Area
Subarea
23To/68/2024
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Valáška a sudcov JUDr. Michala Antalu a JUDr. Lucie Horvátovej, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom B. D. E., F. G. XXXX/XX, t. č. na slobode, pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 odsek 1, odsek 2 písmeno e) Trestného zákona s poukazom na § 122 odsek 2 písmeno b) Trestného zákona, o odvolaniach prokurátora okresnej prokuratúry a obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 23. apríla 2024, sp. zn. 8T/18/2023, na verejnom zasadnutí konanom dňa 19. februára 2025 v Trenčíne, jednomyseľne takto
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Tr. poriadku s a odvolania prokurátora a obžalovaného A. B. z a m i e t a j ú, pretože nie sú dôvodné.
o d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 23. apríla 2024 pod sp. zn. 8T/18/2023, bol obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX (ďalej iba „obžalovaný“) uznaný vinným zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 odsek 1, odsek 2 písmeno e) Trestného zákona s poukazom na § 122 odsek 2 písmeno b) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
dňa 27.11.2022 v čase o 21.55 hod. na vonkajšej terase podniku „H.“ na D. A. I. XXXX E. B. D. E., po tom, čo za ním prišiel prevádzkar uvedeného podniku poškodený F. J., ktorý ho upozornil na to, že sa bar zatvára a treba zaplatiť účet, začal poškodenému pod vplyvom alkoholu vulgárne nadávať a najmenej trikrát na jeho adresu povedal slová: „V Dubnici si skončil. Zabijem ťa!“, na čo sa poškodený zo strachu vrátil do vnútorných priestorov podniku, kam ho obžalovaný nasledoval a v prítomnosti J. J., K. F. a L. G., ktorí sa nachádzali vo vnútri podniku, ako aj v prítomnosti E. B., A. G. a A. E., ktorí obžalovanému bránili bližšie sa dostať k barovému pultu, opakovane vykrikoval slová adresované poškodenému: „Zabijem ťa!“ Ani policajti ti nepomôžu, aj tak ťa zabijem, v Dubnici si skončil!“, z čoho dostal poškodený F. J. strach o život a zdravie.
Za to bol odsúdený podľa § 360 odsek 2 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2, Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere jeden rok, výkon ktorého mu bol podľa § 51 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona s použitím § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov za súčasného dohľadu probačného a mediačného úradníka nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Zároveň mu bolo podľa § 51 odsek 2 Trestného zákona s použitím § 51 odsek 3 písmeno b), odsek 4 písmeno f) Trestného zákona uložené obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok v skúšobnej dobe a povinnosť spočívajúcu v príkaze verejne sa v skúšobnej dobe ospravedlniť poškodenému.
Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože obžalovaný podal ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní proti nemu odvolanie, a to do všetkých jeho výrokov. Odvolanie
v zákonnej lehote (písomne dňa 23.04.2024) proti rozsudku podal aj prokurátor, a to v neprospech obžalovaného voči výroku o treste. Podané odvolanie obžalovaný následne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu, v ktorom poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa nestotožňuje. Namietal hodnotenie výpovedí svedkov svedčiacich v prospech obžalovaného (A. G. a A. E.) ako aj samotného obžalovaného súdom prvého stupňa, keď tieto súd považoval za pochybné v spojitosti s ovplyvnením týchto osôb požitím alkoholu v takej miere, že mala dosah na ich schopnosť vnímať priebeh trestného konania. Zdôraznil pritom, že k uvedenej okolnosti nebol vykonaný žiadny taký dôkaz, ktorý by túto okolnosť preukazoval. Podľa názoru obhajoby pritom obžalovaný a títo svedkovia tvrdili, že si na udalosti z času skutku pamätajú a ani samotný súd nemal pochybnosti o nepríčetnosti alebo zmenšenej príčetnosti obžalovaného v čase skutku. Ďalej obžalovaný namietal výpovede svedkov L. G. a K. F., ktorí ho mali usvedčovať zo spáchania trestnej činnosti kladenej mu za vinu, pričom poukazoval na rozpory v ich výpovediach a rozpory výpovedí vo vzťahu k vykonanému kamerovému záznamu. Obžalovaný ďalej poukazoval na výpovede zasahujúcich príslušníkov PZ, z ktorých vyplynulo, že v prípade, ak by mali vedomosť o tom, že došlo k nebezpečnému vyhrážaniu, postupovali by v zmysle Trestného zákona, pričom zdôraznil, že v prípade, ak by poškodený z jeho osoby pociťoval strach o svoj život, ako to vyplýva z jeho výpovede, vzhľadom na túto obavu by nevstúpil do verbálneho konfliktu s obžalovaným, a to pred samotnými príslušníkmi PZ. Vzhľadom na uvedené skutočnosti obžalovaný spochybnil hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a poukázal na potrebu použitia zásady „in dubio pro reo“. Záverom navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a oslobodil ho podľa § 285 písmeno a) Trestného poriadku spod obžaloby.
Prokurátor svoje písomné odvolanie v neprospech obžalovaného voči výroku o treste bližšie čo do dôvodov doplnil podaním zo dňa 20.06.2024, v ktorom uviedol, že vo vzťahu k výroku o vine napadnutého rozsudku sa s týmto stotožňuje a považuje ho za správny zákonný a riadne odôvodnený. Nestotožňuje sa však s výrokom o treste, ktorý je podľa jeho názoru neprimerane mierny a nezohľadňuje postoj obžalovaného k trestnej činnosti a závažnosť jeho konania s prihliadnutím na spôsob spáchania trestného činu. Prokurátor ďalej poukázal na trestnú minulosť obžalovaného, pričom je toho názoru, že predchádzajúce odsúdenie nemalo na jeho osobu dostatočný vplyv. Záverom navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok v časti výroku o treste zrušil a sám rozhodol tak, že obžalovanému uloží primeraný trest v strede trestnej sadzby s odkladom jeho výkonu na dlhšiu skúšobnú dobu za uloženia probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe pri ponechaní prvostupňovým súdom uložených povinností a obmedzení. Prokurátor sa následne podaním zo dňa 05.09.2024 vyjadril aj k písomným dôvodom podaného odvolania obžalovaného, s ktorými sa nestotožnil. Vo vzťahu k hodnoteniu jednotlivých, na hlavnom pojednávaní vykonaných svedeckých výpovedí, poukázal na kamerový záznam z miesta činu zachytávajúci skutkový dej, ktorý je však v rozpore so svedeckými výpoveďami svedkov G., F. a J.. Vzhľadom na uvedené navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné v celom rozsahu zamietnuť podľa § 319 Trestného poriadku.
Verejné zasadnutie odvolacieho krajského súdu bolo dňa 19. februára 2025 vykonané za splnenia všetkých procesných podmienok (§ 293 odsek 5, odsek 7 Trestného poriadku).
Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v rámci konečného návrhu uviedol, že zotrváva na podanom odvolaní podriadeného prokurátora a navrhuje rozhodnúť spôsobom v ňom uvedeným. Čo sa týka odvolania obžalovaného, toto navrhol podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietnuť.
Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu právom konečného návrhu zotrval na obžalovaným podanom odvolaní vrátane jeho odôvodnenia a navrhol rozhodnúť spôsobom v ňom uvedeným. Čo sa týka odvolania prokurátora, toto navrhol podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietnuť. Obžalovaný sa v rámci konečného návrhu stotožnil s konečným návrhom jeho obhajcu.
Krajský súd, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre rozhodnutie podľa § 316 Trestného poriadku, na podklade podaného odvolania na verejnom zasadnutí preskúmal v rozsahu a z dôvodov podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku okresného súdu, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací súd okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku. Na
základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti v uvedených zákonných medziach odvolací súd dospel k záveru, že odvolania obžalovaného a prokurátora, ktoré boli inak podané oprávnenými osobami, včas a na správnom mieste, nie sú však dôvodné.
Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu odvolaní obžalovaného a prokurátora, z obsahu odvolaní a ich dôvodov vyplýva, že v podaných odvolaniach nie sú vytýkané chyby takéhoto procesného charakteru. Odvolací súd pritom sám nezistil v postupe okresného súdu ani existenciu takýchto procesných chýb, v odvolaní nevytýkaných, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku.
Z podaného odvolania obžalovaného a jeho vyššie citovaných dôvodov vyplýva, že obžalovaný namieta hodnotenie vykonaných dôkazov okresným súdom. V uvedených dôvodoch odvolací súd identifikoval, že podaným odvolaním sú vytýkané chyby v napadnutých výrokoch o vine v zmysle § 321 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku.
V súvislosti s vytýkaným hodnotením dôkazov v prejednávanom prípade odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že hodnotenie vykonaných dôkazov v trestnom konaní upravuje ustanovenie § 2 odsek 12 Trestného poriadku. Podľa tohto ustanovenia orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zákon pritom neustanovuje nijaké pravidlá pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Voľné hodnotenie dôkazov je dôsledkom zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým úsudkom. Orgány činné v trestnom konaní a súd musia vo svojom rozhodnutí zdôvodniť svoje vnútorné presvedčenie. Vnútorné presvedčenie je odôvodnené objektívnymi skutočnosťami a je ich logickým dôsledkom. Možno preto teda preskúmať, či postup pri vytváraní vnútorného presvedčenia bol správny a či vnútorné presvedčenie je dôvodné. Ak teda okresný súd postupuje pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 odsek 12 Trestného poriadku, to znamená, že ich hodnotí podľa vnútorného presvedčenia, ktoré je založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne a urobí logicky odôvodnené úplné skutkové závery, nemôže odvolací súd podľa § 321 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku zrušiť napadnutý rozsudok ani preto, že by bolo možné na základe hodnotenia vykonaných dôkazov v súlade s ustanovením § 2 odsek 12 Trestného poriadku dospieť aj k iným do úvahy prichádzajúcim skutkovým výsledkom. V takom prípade by totiž nebolo možné napadnutému rozsudku okresného súdu vytknúť žiadnu vadu v zmysle ustanovenia § 321 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť aj to, že ani v prípade, ak by skutkový stav veci nebol podľa názoru odvolacieho súdu správne zistený, pretože okresný súd by nehodnotil správne dôkazy vykonané vo veci samej, teda v súlade s ustanovením § 2 odsek 12 Trestného poriadku, môže odvolací súd upozorniť okresný súd len na to, v ktorých smeroch sa má konanie doplniť alebo čím sa treba znovu zaoberať, nesmie však udeľovať záväzné pokyny o spôsobe hodnotenia dôkazov.
Odvolací súd z obsahu spisového materiálu zistil, že medzi stranami konania nie je sporné, že obžalovaný mal v inkriminovanom čase verbálny konflikt s poškodeným, keď ich hádku zachytáva aj zabezpečený vizuálny záznam, ktorý však neobsahuje zvukovú stopu. Sporné je preto len to, či sa mal obžalovaný poškodenému vyhrážať pri tomto ich konflikte zabitím a zároveň, či tieto vyhrážky zo strany obžalovaného mali u poškodeného vzbudiť dôvodnú obavu o svoj život a zdravie. Úlohou okresného súdu teda bolo na základe hodnotenia vykonaných dôkazov ustáliť, ktorá z týchto dvoch verzií má byť podkladom pre rozhodnutie, či má byť obžalovaný uznaný vinným zo spáchania skutku, pre ktorý bola na neho podaná obžaloba. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, okresný súd dospel k záveru, že obžalovaného usvedčujú zo spáchania skutku, pre ktorý bola na neho podaná obžaloba, výpovede poškodeného F. J. a svedkov L. G., J. J. a K. F., ktoré nie sú vzájomne rozporné, práve naopak sa vnútorne dopĺňajú, a nie sú u nich prítomné žiadne také okolnosti, ktoré by spochybňovali ich vierohodnosť. Uvedené výpovede súčasne nie sú v rozpore ani s podporne vystupujúcim kamerovým záznamom z miesta činu. Spomínané dôkazy vo vzájomnej spojitosti súčasne vyvracajú obranu obžalovaného založenú na inom popise skutkového deja.
Preskúmaním veci odvolací súd nezistil skutočnosti, na podklade ktorých by bolo možné dospieť k odôvodnenému záveru o porušení ustanovenia § 2 odsek 12 Trestného poriadku pri hodnotení dôkazov zo strany okresného súdu.
S poukazom na to, že podľa názoru krajského súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku, na ktorý obsah odvolací súd týmto poukazuje, okresný súd jasne, resp. zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, aké úvahy ho viedli k záveru, že vyššie uvedené dôkazy jednoznačne vyvracajú obranu obžalovaného. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie § 168 odsek 1 Trestného poriadku predstavuje garanciu práva strany dostať jasné a zrozumiteľné odpovede na rozhodné otázky. Súčasťou tohto práva strany však nie je právo strany dostať odpovede na rozhodné otázky v súlade s jej predstavami. Ak sa teda odpovede okresného súdu na rozhodné otázky v odôvodnení napadnutého rozsudku nezhodujú s predstavami obhajoby, neznamená to, že by odôvodnenie napadnutého rozsudku vykazovalo rozpor s ustanovením § 168 odsek 1 Trestného poriadku.
Pokiaľ ide o argumentáciu obžalovaného, že súd prvého stupňa nedôvodne spochybnil hodnovernosť výpovedí obžalovaného a svedkov svedčiacich v jeho prospech s poukazom na ovplyvnenie ich schopnosti vnímať dianie v ich okolí v spojitosti s konzumáciou alkoholu, krajský súd poznamenáva, že obaja svedkovia (A. E. a A. G.) vo svojich výpovediach pripustili konzumáciu alkoholu v čase pred skutkom, pričom sám svedok E. pripustil tzv. „alkoholické okno“ v spojitosti s požitím značného množstva alkoholu v tom čase a konzumáciu alkoholu potvrdil aj svedok G.. Za uvedených okolností a s prihliadnutím na skutočnosť, že popis skutkového deja svedkami je značne odlišný od skutkového deja zachyteného kamerovým záznamom, krajský súd žiadne závažné pochybenie pri hodnotení týchto výpovedí okresným súdom nezistil
Čo sa týka namietanej nelogickosti v správaní poškodeného, ktorý napriek pociťovanej obave z vyhrážok obžalovaného sa za prítomnosti príslušníkov PZ dostal s obžalovaným do slovného konfliktu, krajský súd v tomto smere nevidí absolútne žiadnu nelogickosť, skôr naopak, poškodený svojím konaním preukázal, že až v prítomnosti príslušníkov PZ (ktorí by zabezpečili, aby nedošlo k eskalácii konfliktu) bol poškodený aj sám schopný riešiť svoje nezhody s obžalovaným.
K ostatným námietkam obhajoby v písomných dôvodoch odvolania krajský súd uvádza, že ich taktiež nepovažuje za opodstatnené.
Z uvedených dôvodov krajský súd nezistil skutočnosti, ktoré by mohli viesť k odôvodnenému záveru o porušení ustanovenia § 2 odsek 12 Trestného poriadku okresným súdom pri hodnotení dôkazov, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní. Preto sa odvolací súd nestotožnil s názorom obhajoby o danosti v odvolaní namietanej existencie vád napadnutého rozsudku v zmysle § 321 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku.
Na základe vykonania prieskumnej povinnosti podľa § 317 odsek 2 Trestného poriadku krajský súd sa stotožnil s konštatovaním okresného súdu o nezistení poľahčujúcich ani priťažujúcich okolností. Vo vzťahu k rozsudkom okresného súdu uloženému podmienečnému trestu odňatia slobody vo výmere jeden rok (t. j. v dolnej tretine zákonnej trestnej sadzby), výkon ktorého bol obžalovanému podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov za súčasného dohľadu probačného a mediačného úradníka nad jeho správaním v skúšobnej dobe vyhodnotil, tak že tento je v súlade so zákonom a nevykazuje znaky neprimeranej prísnosti. Zároveň sa krajský súd stotožnil s vhodnosťou uloženia primeraných povinností a obmedzení a probačného dohľadu nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe s prihliadnutím na okolnosti a charakter trestnej činnosti a postoj obžalovaného k trestnej činnosti. Takto okresným súdom uložený trest preto považoval za správny a zákonný.
Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody v rámci adhézneho konania, krajský súd konštatuje, že poškodený si nárok na náhradu škody v adhéznom konaní neuplatňoval, preto takýto výrok správne absentoval už aj v napadnutom rozsudku sudu prvého stupňa.
Na základe preskúmania napadnutého rozsudku okresného súdu z uvedených dôvodov krajský súd v prejednávanom prípade nezistil existenciu vád napadnutého rozsudku, uvedených v ustanovení § 371 odsek 1 Trestného poriadku.
Podľa § 319 Trestného poriadku krajský súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Keďže s poukazom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že odvolania prokurátora v neprospech obžalovaného a obžalovaného nie sú dôvodné, rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.