Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6CoPr-7-2024.pdf
PDF · 110.82 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoPr/7/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Janics Bajánkovej a členiek senátu JUDr. Otília Belavá a JUDr. Renáty Janákovej v právnej veci žalobkyne: Y.. T. Č., B. XX.X.XXXX, X. W.na XX, X., zastúpená JUDr. Mariánom Ševčíkom, advokátom, so sídlom Nezábudkova 22, Bratislava, proti žalovanému : Centrum právnej pomoci, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO : 30 798 841, o určenie neplatnosti výpovede, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III. z 09. marca 2023, č.k. 60Cpr/12/2019-222, takto
r o z h o d o l :
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanému sa proti žalobkyni n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu v celom rozsahu a žalovanému priznal náhradu trov konania v plnej výške. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa v konaní navrhovala, aby súd prvej inštancie určil, že výpoveď zo strany zamestnávateľa vykonaná žalovaným dňa 7.11.2018, je neplatná a zároveň sa domáhala uloženia povinnosti vyplatiť jej náhradu mzdy od 1.2.2019 až do nástupu do práce, spolu s úrokmi z omeškania dôvodiac, že po rozsudku Krajského súdu Bratislave č.k. 7Co/372/2015-359 zo dňa 22.08.2018, ktorým súd rozhodol, že výpoveď žalovaného z pracovného pomeru zo dňa 29.10.2010 je neplatná, jej bola daná opätovne dňa 7.11.2018 výpoveď, podľa ustanovenia § 60 ods. 1 písmeno d) bod 2 zákona č. 313/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Zákonník práce“). Výpoveď prevzala dňa 7.11.2018 a zároveň jej žalovaný doručil oznámenie o prekážkach v práci na strane zamestnávateľa. Na základe tejto výpovede mal jej pracovný pomer skončiť 31.1.2019. Dňa 17.1.2019 oznámila, že trvá na tom, že pracovný pomer trvá. Dôvod uvedený vo výpovedi považovala za neplatný, pretože ustanovením § 42 ods. 2 Zákonníka práce určuje, ak osobitný predpis ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako predpoklad vykonávania funkcie štatutárneho orgánu alebo vnútorný predpis zamestnávateľa ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako požiadavku vykonávania funkcie vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutára a ona prestala spĺňať požiadavky podľa vyššie uvedeného ustanovenia Zákonníka práce. Žalobkyňa sa uchádzala o prácu, na ktorú neboli určené a stanovené žiadne podmienky, neuchádzala sa o prácu štatutára ani vedúceho zamestnanca, podľa rozhodnutia krajského súdu sa stala zamestnancom, ale nie štatutárom, ani vedúcim zamestnancom. V zmysle rozhodnutia súdu bola zamestnancom, ktorému v prípade voľného miesta mala byť ponúknutá pracovná pozícia. Ak by chcel žalobca využiť výpovedný dôvod, ktorý uviedol, musel by žalobkyňu ako radového zamestnanca v zmysle predpisov vymenovať na príslušnú pozíciu, predmetný výpovedný dôvod sa podľa nej nedá aplikovať na radového zamestnanca, čo v danom momente ona bola. Uviedla, že sa nezakladá na pravde, že jej bolo ponúknuté miesto vodiča a že ho odmietla, tak ako je uvedené v úradnom zázname o skončení pracovného pomeru, ako aj vo výpovedi zo dňa 7.11.2018, k žiadnej ponuke zo strany žalovaného nedošlo.
3. Súd po vykonanom dokazovaní právne odkazujúc na ustanovenia § 42 ods. 2, § 59 ods. 1, § 61 ods. 1, ods. 2, § 63 ods. 1 písm. d), ods. 2 písm. a), § 74 Zákonníka práce dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. Skonštatoval, že žalobkyňa bola rozhodnutím podpredsedu vlády a ministra spravodlivosti Š. V. zo dňa 14.2.2007 vymenovaná za riaditeľku Centra právnej pomoci s účinnosťou od 15.2.2007. Dňa 14.2.2007 bola uzatvorená pracovnú zmluva, v zmysle ktorej pracovný pomer žalobkyne u žalovaného vznikol dňom 15.2.2007. Rozhodnutím ministerky spravodlivosti I. Ž. zo dňa 29.10.2010 bola žalobkyňa odvolaná z funkcie riaditeľky Centra právnej pomoci, funkcia zanikla dňom nasledujúcim po dni doručenia odvolania z funkcie, odvolanie žalobkyňa prevzala dňa 2.11.2010. Ďalej ozrejmil, že žalobou, ktorá bola súdu doručená dňa 30.3.2011 sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti výpovede žalovaného zo dňa 2.11.2010. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 8C/49/2011-333 zo dňa 26.11.2014 súd zamietol túto žalobu. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č.k. 7Co/372/2015-359 zo dňa 22.8.2018 rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby zmenil a určil, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 29.10.2010 doručená žalobkyni dňa 2.11.2010 je neplatná a v časti náhrady mzdy rozsudok zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 9.10.2018. Odvolací súd v uvedenom rozhodnutí konštatoval, že ministerka spravodlivosti odvolala žalobkyňu z funkcie v súlade s § 4 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme a podľa čl. 3 ods. 3 písm. c) Inštrukcie 32/2005 Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 22.12.2005 č. XXX/XXXX-XX, ktorou sa upravuje spôsob vzniku a zániku funkcie riaditeľa Centra právnej pomoci. V čase výpovede z pracovného pomeru žalobkyňa spĺňala požiadavku podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce. Na tomto skutkovom stave sa nič nezmenilo ani po rozhodnutí súdu, ktorým bola vyslovený neplatnosť výpovede zo dňa 29.10.2010, preto tvrdenie žalobkyne, že podľa rozhodnutia krajského súdu sa stala zamestnancom, ale nie štatutárom, ani vedúcim zamestnancom, je irelevantné. Pracovný pomer žalobkyne bol založený vymenovaním do funkcie a pracovná zmluva bola uzatvorená po vymenovaní. Žalobkyňa bola odvolaná z funkcie a prestala spĺňať požiadavky podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce dňa 3.11.2010. Poukázal tiež na to, že bolo nesporné, že po nadobudnutí účinnosti uvedeného rozhodnutia odvolacieho súdu žalovaný inicioval stretnutie strán sporu, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.10.2018, na ktorom došlo k prerokovaniu vzniknutej situácie, žalobkyňa, v prítomnosti jej právneho zástupcu bola oboznámená, že podľa aktuálneho organizačného poriadku v tom čase existovala jediná voľná pozícia, ktorá žalobkyni bola aj ponúknutá. V tejto súvislosti zdôraznil, že svedčí o tom úradný záznam, ktorý žalovaný predložil (č.l. 26) aj s prezenčnou listinou, z ktorého vyplynulo, že obsah rokovania by vedeli dosvedčiť Y.. Z. W., Q. W., N.. J. G. H. T.. Q. W.. Následné stretnutie 31.10.2018 bolo na žiadosť žalobkyne presunuté na deň 7.11.2018, na ktorom sa zúčastnili žalobkyňa, jej právny zástupca a C. T.. Q. W. riaditeľka žalovaného, Y.. Z. W. tajomníčka, Q. W. špecialista pre odmeňovanie a personalistiku a N.. J. G. vedúca kancelárie riaditeľky. Na tomto stretnutí žalobkyňa prevzala výpoveď, ako aj oznámenie o prekážkach v práci na strane zamestnávateľa. O týchto skutočnostiach svedčí zápisnica z prerokovania ukončenia pracovného pomeru a vyhotovená prezenčná listina, ktorú žalobkyňa vlastnoručne podpísala. S poukazom na uvedené okresný súd skonštatoval, že mal za preukázané, že žalovaný prerokoval výpoveď so žalobkyňou a ponúkol jej voľné pracovné miesto. Doplnil, že doručenie výpovede bolo nesporné. 4. Vo vzťahu k námietke žalobkyne spočívajúcej v tvrdení, že nebola splnená podmienka ponukovej povinnosti súd prvej inštancie ozrejmil, že žalobkyňa najskôr tvrdila, že jej nebolo ponúknuté miesto vodiča, neskôr, že poskytnuté pracovné zaradenie vodiča motorového vozidla nebolo myslené vážne, pretože žalovaný vedel, že nie je držiteľkou žiadneho oprávnenia na vedenie motorového vozidla. Skonštatoval, že žalovaný v spore preukázal, že na stretnutí dňa 24.10.2018, bola žalobkyni ponúknutá pracovná pozícia vodič, o ktorú neprejavila záujem. Iné konkrétne voľné pracovné miesto žalobkyňa v spore neoznačila. Naopak žalovaný preukázal, že v čase doručovania výpovede žalobkyni nedisponoval inými voľnými miestami. Rovnako za preukázané mal to, že žalovaný, ktorý od 1.3.2017 rozšíril svoju pôsobnosť o poskytovanie právnej pomoci vo veci osobného bankrotu a hoci v nadväznosti na tento vznik novej agendy došlo aj k navýšeniu počtu systémových miest v januári 2017, tieto nové pracovné miesta boli obsadené na základe hromadných výberových konaní na začiatku roku 2017. Rozvinul v tejto súvislosti, že v tomto čase prebiehal súdny spor so žalobkyňou o neplatné skončenie pracovného pomeru a súdny spor bol ukončený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.08.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 9.10.2018, t.j. viac ako rok po navýšení systémových miest u žalovaného. Z uvedeného mal preto za zrejmé, že žalovaný v danom čase už nedisponoval voľnými pracovnými miestami, na ktoré v priebehu sporu poukázala žalobkyňa. K ďalšiemu navýšeniu miest došlo vo februári v roku 2018 o 20 tzv. projektových miest a tu ide o miesta časovo obmedzené na dobu trvania národného projektu, ktoré boli otvorené najmä v súvislosti s otváraním nových kancelárií žalovaného v Trnave
a Tvrdošíne a tieto boli v čase prejednania pokračovania alebo ukončenia pracovného pomeru so žalobkyňou v mesiacoch október a november 2018 obsadené, naviac nešlo o pracovné miesta v mieste výkonu práce žalobkyne. Projektové miesta, ktoré boli otvorené v Bratislave boli v čase rokovania so žalobkyňou obsadené inými zamestnancami ešte na začiatku roku 2018. Žalovaný v čase doručovania výpovede nemal pre žalobkyňu žiadnu prácu, ktorú by jej mohol prideľovať a o tejto skutočnosti ju informoval listom zo dňa 7.11.2018. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne o náraste agendy súvisiacej s osobnými bankrotmi, pozície zamestnancov prvého kontaktu v čase rokovaní strán sporu, neboli voľné, nemohli byť ponúknuté žalobkyni, jediné voľné miesto bolo miesto vodiča a ktoré odmietla. Žalovaný v spore podľa súdu prvej inštancie tiež preukázal, že v čase doručovania výpovede žalobkyni boli miesta pracovníka prvého kontaktu, rovnako ako miesto na pozícii asistenta, v oboch prípadoch prebehlo výberové konanie, ktoré bolo v čase doručovania výpovede ukončené a preto miesto nebolo možné považovať za voľné. Žalobkyňa neoznačila žiadne pracovné miesto, ktoré podľa jej názoru bolo voľné v čase doručovania výpovede, naopak, žalovaný preukázal, že voľné pracovné miesto vodiča žalobkyni ponúkol a ona ho odmietla. Zohľadniac na uvedené mal okresný súd za preukázané, že žalovaný ponukovú povinnosť splnil.
5. Napokon ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobkyne ohľadom neprerokovania jej výpovede so zástupcami zamestnancov. Skonštatoval, že žalovaný v spore preukázal, že listom zo dňa 12.10.2018, ktorý bol ZO JUSTÍCIA CPP doručený dňa 12.10.2018, sa obrátil na T.. H. X., so žiadosťou o prerokovanie výpovede žalobkyne, ako dôvod výpovede bolo uvedené ustanovenie § 63 ods. 1 písm. d) bod 2 Zákonníka práce, nakoľko žalobkyňa prestala spĺňať požiadavky na vykonávanie funkcie štatutárneho orgánu podľa ustanovenia § 42 ods. 2 Zákonníka práce. Odborová organizácia nemala k uvedenej žiadosti žiadne pripomienky. Žalovaný preukázal, že predložil zástupcom zamestnancov predmetnú výpoveď na prerokovanie, splnenie hmotnoprávnej podmienky výpovede v zmysle ustanovenia § 74 Zákonníka práce mal súd za preukázané. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že boli splnené všetky hmotnoprávne a procesnoprávne podmienky platnosti predmetnej výpovede a preto žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zamietol.
6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 a § 262 ods. 1 C.s.p. konštatujúc, že súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Uviedol, že žalovaný mal vo veci úspech a preto mu priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške. 7. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa včas odvolanie a navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a jej žalobe v celom rozsahu vyhovel alternatívne, aby ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietala, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu právnemu záveru, a to predovšetkým, že okrem predložených listinných dôkazov nerešpektoval ustálenú súdnu prax, ktorú pre tento konkrétny právny prípad predstavuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyhlásené pod sp. zn.:3 Cdo 211/2016. Ozrejmila, že uvedené uznesenie vo svojej právnej úvahe uvádza, že pracovné miesto, ktoré ku dňu dania výpovede pracovníkovi podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce nebolo obsadené na základe pracovnej zmluvy, zostáva voľným pracovným miestom, na ktorom má možnosť zamestnávateľ zamestnanca zamestnávať ( § 63 ods. 2 písm. a/ ZP ), i keď zamestnávateľ už pred uvedeným dňom vo vzťahu k tomuto pracovnému miestu písomne ( v " akceptačnom liste ") potvrdil niektorému uchádzačovi o zamestnanie zámer obsadiť ním v budúcnosti predmetné pracovné miesto. Mala za to, že v zmysle uvedeného rozhodnutia potom výpoveď daná zamestnancovi zamestnávateľom nie je v súlade s § 63 ods. 1 písm. b/, ods. 2 ZP pokiaľ v rozhodnom čase zamestnávateľ neponúkol zamestnancovi vhodné pracovné miesto len preto, že ho v rovnakom čase na základe akceptačného listu už prisľúbil uchádzačovi o zamestnanie. V tejto súvislosti poukázala tiež na to, že na základe akceptačného listu nemožno obsadiť pracovné miesto, pretože pracovné miesto je obsadené až na základe pracovnej zmluvy, v opačnom prípade sa považuje pracovné miesto za voľné. Mala za to, že počas dokazovania bolo preukázané, že žalovaný jej neponúkol vhodné pracovné miesto, pretože pracovná pozícia vodič motorového vozidla aj vzhľadom na to, že bolo notoricky známe, že nie je držiteľkou vodičského oprávnenia, nebola ponukou ani vážne myslenou, ale ani ponukou vo vzťahu k jej pracovnej kvalifikácii. S odkazom na vyššie uvedené zotrvala na názore, že žalovaný mal vhodné pracovné miesta pre ňu a nepreukázal preto absolútnu nemožnosť ju ďalej zamestnávať. Poukázala tiež na to, že zriaďovateľ žalovaného - Ministerstvo spravodlivosti SR, rozšíril predmet činnosti žalovaného a žalobkyňa na pojednávaniach preukázala, že aj tieto miesta mal žalovaný ako vhodné na jej zamestnávanie. Napokon zdôraznila, že žalovaný nerešpektoval ani právny názor Krajského súdu
Bratislava vyslovený v rozhodnutí č.k. 7 Co/372/2015 - 359 zo dňa 22.08.2018, že výpoveď z pracovného pomeru daná jej žalovaným je neplatná. 8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať.
10. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Dôvody, pre ktoré žalobu zamietol riadne ozrejmil, pričom sa vysporiadal so skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. Keďže v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o tomto nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods.2,3 C.s.p.), odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods.2 C.s.p. v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty odvolateľky v odvolaní.
11. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd uvádza, že splnenie ponukovej povinnosti je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede aj v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm d) bod 2 Zákonníka práce. Ponúkaná práca nemusí zodpovedať druhu doteraz vykonávanej práce podľa pracovnej zmluvy, môže ňou byť aj práca na kratší pracovný čas, môže to byť akákoľvek práca, na ktorú zamestnanec spĺňa zdravotné predpoklady. Ponuka vhodného zamestnania sa musí uskutočniť ešte predtým, ako dá zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď. Podľa ustálenej judikatúry nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zamestnávateľ má totiž povinnosť zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré je k dispozícii v čase výpovede, nielen miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne jeho kvalifikácii. Rozhodnutie, či túto ponuku zamestnanec využije, je výlučne na ňom, ak ponuku odmietne, potom je splnená podmienka uvedená v § 63 <https://app.beck-online.sk/bo/ document-view.seam?documentId=pj5f6mrqgayv6mzrgexhaylsmftxeylgfu3dg&refSource=text> ods. 2 Zákonníka práce pre platnosť výpovede. Táto podmienka je splnená aj v prípade, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať preto, že takúto prácu preňho nemá, pretože v takom prípade ponuková povinnosť zamestnávateľa odpadá. Splnenie tejto ponukovej povinnosti musí preukázať zamestnávateľ, naproti tomu tvrdenie a preukazovanie, že ku dňu výpovede mal zamestnávateľ voľné pracovné miesta, je procesná obrana zamestnanca ( Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 261/2007 <https://app.beck-online.sk/bo/document-view.seam? documentId=njzwwxzsgaydoxztl5rwi327gi3dc&refSource=text>).Ponúkaná vhodná práca môže byť teda akákoľvek práca, ktorú má zamestnávateľ k dispozícii. Nemusí zodpovedať doteraz vykonávanému druhu práce, môže to byť akákoľvek práca, ktorá je pre zamestnanca vhodná (Zo súdnej praxe, 2001, č. 6, s. 127) na mieste, ktoré bolo v pracovnej zmluve dohodnuté ako miesto výkonu práce. Musí ísť o prácu, na ktorú zamestnanec spĺňa zdravotné predpoklady, t. j. práca musí zodpovedať zdravotnej spôsobilosti zamestnanca. Zamestnávateľ by mal prihliadnuť aj na to, aby iná práca bola vhodná pre zamestnanca aj vzhľadom na jeho schopnosti a kvalifikáciu, nie je však potrebné, aby zodpovedala v plnom rozsahu kvalifikácii zamestnanca. Ak to vyžaduje ponúkaná pracovná pozícia, zamestnanec musí spĺňať aj iné, právnymi predpismi požadované predpoklady, prípadne požiadavky zamestnávateľa. Ponúkaná iná vhodná práca by nemala byť taká, ktorá je voľná u zamestnávateľa len dočasne, napr. počas prekážky v práci na strane zamestnanca (R 28/1995), prípadne len počas prípadného plynutia
výpovednej doby. Ak zamestnávateľ nemá voľné pracovné miesto, ktoré by bolo pre zamestnanca vhodné, je povinný mu ponúknuť pre neho inak vhodnú prácu, a to aj menej kvalifikovanú. 12. Súdna prax je jednotná aj v otázke, či, ak má zamestnávateľ viac vhodných voľných pozícií, či musí ponúknuť všetky. Dospela v tomto ohľade k záveru, že nie je potrebné, aby zamestnávateľ ponúkal zamestnancovi všetky voľné pracovné miesta, ktoré sú pre zamestnanca vhodné. Postačuje, ak zamestnávateľ ponúkne len jedno preňho vhodné pracovné miesto z viacerých voľných pracovných miest (Zo súdnej praxe, 2001, č. 6, s. 127). Preto je polemika žalobkyne o existencii ďalších vhodných voľných pracovných miest irelevantná. Z vykonaného dokazovania mal odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie preukázané, že žalovaný v spore preukázal, že na stretnutí dňa 24.10.2018, bola žalobkyni ponúknutá pracovná pozícia vodič, o ktorú neprejavila záujem. 13. K námietke žalobkyne, že zriaďovateľ žalovaného - Ministerstvo spravodlivosti SR, rozšíril predmet činnosti žalovaného a žalobkyňa na pojednávaniach preukázala, že aj tieto miesta mal žalovaný ako vhodné na jej zamestnávanie, odvolací súd poukazuje na to, že otázkou ponukovej povinnosti z hľadiska miesta výkonu práce sa zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky ( G. XX/XXXX; 8Cdo/133/2016), ktorý v uvedenom judikáte sa vyslovil, že z hľadiska splnenia tzv. ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2 Zákonníka <aspi://module='local'&link='%252363'&ucin-k-dni='30.12.9999'> práce (v znení od 1. júla 2003) je významné len to, že zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Z uvedeného ustanovenia nie je možné vyvodiť, že by bol zamestnávateľ povinný ponúknuť zamestnancovi aj pracovné miesto, ktoré je mimo dohodnutého miesta výkonu práce. V konaní bolo nesporné, že miestom výkonu práce žalobkyne bola Bratislava. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že ďalšie voľné miesta boli u žalovaného v kancelárii Humenné, Prešov, Trenčín, Trnava, Tvrdošín, teda mimo dohodnutého miesta výkonu práce. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nemal povinnosť žalobkyni ponúknuť takéto miesta. Z uvedeného dôvodu vyhodnotil odvolací súd túto námietku žalobkyne ako nedôvodnú. 14. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že žalovaný nerešpektoval ani právny názor Krajského súdu Bratislava vyslovený v rozhodnutí č.k. 7 Co / 372/2015 - 359 zo dňa 22.08.2018, že výpoveď z pracovného pomeru daná jej žalovaným je neplatná, odvolací súd uvádza, že odvolateľkou citovaný právny názor sa týkal prejednávania predchádzajúcej výpovede danej žalobkyni žalovaným (výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 29.10.2010 doručená žalobkyni dňa 2.11.2010), nie tej, ktorá je predmetom tohto sporu. Z uvedeného dôvodu je preto táto námietka v danom prípade bezpredmetná. 15. Odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03). 16. Na základe uvedeného obsah odvolania žalobkyne nebol preto spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil.
17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Nakoľko plne procesne úspešnému žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal (viď uznesenie kolégia NS SR č. 15 z 9.10.2018). 18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).