Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20S-14-2021.pdf
PDF · 148.72 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/14/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Moniky Kadlicovej, v právnej veci žalobcu: K R O N SK, s.r.o., so sídlom Dolné suroviny 996/1, 905 01 Senica, IČO : 36 256 561, právne zastúpeného: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102618169/2017 zo dňa 19.12.2017 jednohlasne takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalovaný rozhodnutím č. 102618169/2017 zo dňa 19.12.2017 (ďalej len ako „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správne daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „daňový poriadok“ alebo „zákon č. 563/2009 Z. z.“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej aj ako „správca dane“) č. 101905891/2017 zo dňa 07.09.2017 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu dane“), ktorým bolo daňovému subjektu (žalobcovi) podľa § 50 ods. 1 písm. b) daňového poriadku uložené predbežné opatrenie z dôvodu odôvodnenej obavy, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň nebude v dobe jej splatnosti uhradená alebo bude nevymožiteľná alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami, spočívajúce v nenakladaní s majetkom dielňa + prístavba, na súpisnom čísle XXX, na parcele číslo 14044/7 v katastrálnom území E., zapísané na LV č. XXXX; sklad a dielňa na parcele číslo 14042 v katastrálnom území E., zapísané na LV č. XXXX; predajňa + prístavba na parcele číslo 14041 v katastrálnom území E., zapísané na LV č. XXXX a to až do dňa zaplatenia dane alebo daňového nedoplatku.
2. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že správca dane začal dňa 25.10.2014 u daňového subjektu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia marec až júl 2014, ktoré boli ukončené dňa 10.02.2016 doručením výzvy na vyjadrenie sa k protokolu č. 102513009/2016 zo dňa 08.02.2016 spolu s protokolom č. 102511495/2016 zo dňa 08.02.2016, na základe ktorej bol vyčíslený celkový rozdiel dane z pridanej hodnoty vo výške 153 190,20 eur. Správca dane uloženie predbežného opatrenia zdôvodnil odôvodnenou obavou, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná alebo že v tejto dobe bude vymáhanie spojené so značnými ťažkosťami v rozsahu nevyhnutne potrebnom. Odôvodnenú obavu vzhliadol v skutočnostiach, že daňový subjekt previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vo vlastníctve kontrolovaného subjektu
do súkromného vlastníctva spoločníka a konateľa spoločnosti Romana Dobrovolného, ďalej, že u daňového subjektu správca dane neeviduje daňový preplatok, nadmerný odpočet (§ 79 daňového poriadku) alebo neoznačenú platbu (§ 55 daňového poriadku), ktoré by bolo možné použiť na úhradu nedoplatku, pričom konateľ spoločnosti K R O N SK, s.r.o. predložil k nahliadnutiu znalecký posudok, v ktorom je vyčíslená hodnota uvedených nehnuteľností, ktorá pokryje nesplatnú daň na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec až júl 2014.
3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane podal v zákonnej lehote odvolanie daňový subjekt. S odkazom na ustanovenie § 50 ods. 1 daňového poriadku mal za to, že správca dane má oprávnenie prijať predbežné opatrenie avšak len počas daňovej kontroly, určovania dane podľa pomôcok alebo pri miestnom zisťovaní a ďalej musí byť naplnená litera zákona, že dôvodom uloženia predbežného opatrenia je zabezpečenie ich účelu alebo existencia odôvodnenej obavy, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň nebude v dobe jej splatnosti uhradená alebo bude nevymožiteľná alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami. Preto namietal, že správca dane prijal predbežné opatrenie počas daňového konania, konkrétne počas vyrubovacieho konania vedeného podľa § 68 daňového poriadku nadväzne na ukončenie daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec až júl 2014. Ďalej namietal, že v danom prípade nebola daná existencia dôvodu zakladajúceho odôvodnenú obavu. V tejto súvislosti poukázal na to, že správca dane odôvodnil svoju obavu, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň nebude v dobe jej splatnosti uhradená alebo bude nevymožiteľná alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami tým, že konštatuje porušenie zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o DPH“) bez toho, aby bolo daňové konanie v predmetnej veci ukončené dodajúc, že týmto svojim konaním prejudikuje vlastné rozhodnutie, ktoré má vydať v rámci vyrubovacieho konania vedeného po ukončenej daňovej kontrole na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2014. Uvedené označil za nesúladné so zásadami správy daní predovšetkým prejednávacou zásadou, zásadou hodnotenia dôkazov a zásadou objektívnej (materiálnej) pravdy. Prvostupňové rozhodnutie označil za nedostatočne odôvodnené vo vzťahu k odôvodneniu obavy, ktorá viedla správcu dane k vydaniu rozhodnutia dôvodiac tým, že tvrdenie správcu dane, že previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na fyzickú osobu spoločníka a konateľa je všeobecné, bez uvedenia opisu skutkového stavu veci a bez náležitého vysvetlenia a prepojenia tejto skutočnosti s meritom vydaného rozhodnutia. Súčasne v tejto súvislosti uviedol, že je dostatočne bonitný a vlastní majetok, ktorý pokrýva nevyrubenú daň z pridanej hodnoty za vyššie uvedené zdaňovacie obdobie marec až júl 2014. Záverom poukázal na to, že konanie správcu dane je aj v rozpore s Ústavnou SR, keďže správca dane ako orgán verejnej správy je oprávnený konať len v medziach ustanovených článkom 2 ods. 2 Ústavy SR.
4. Žalovaný s odkazom na ustanovenia § 50 ods. 1, ods. 7 a ods. 8 daňového poriadku v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že výsledok daňovej kontroly v konkrétnej výške vyčíslenej v doručenom protokole je dostatočným predpokladom na to, aby správca dane uložil predbežné opatrenie z dôvodu obavy z nevymožiteľnosti, ak takáto obava existuje. Konštatoval, že úvahy daňového subjektu o prejudikovaní vlastného rozhodnutia správcom dane, ktoré má vydať v rámci vyrubovacieho konania sú s poukazom na samotné znenie ustanovenia § 50 ods. 1 daňového poriadku neopodstatnené. Ďalej dôvodil, že jedným z dôvodov opodstatnenosti uloženia predbežného opatrenia je i prípad, keď má správca dane odôvodnenú obavu, že na základe kontrolných zistení vyčíslený a nevyrubený rozdiel DPH nebude v dobe splatnosti zaplatený riadne a včas alebo bude nevymožiteľný alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami. Preto neobstojí námietka, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s ustanovením § 50 ods. 1 daňového poriadku, nakoľko bolo vydané v rámci vyrubovacieho konania. Ďalej poukázal na to, že z kontrolných zistení správcu dane uvedených v protokole vyplynulo dorubenie DPH vo výške 153 190,20 eur a tiež z kontrolných zistení vyplýva, že po začatí predmetnej daňovej kontroly sa daňový subjekt zbavil časti svojho majetku a to predajom nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy č. V 8134/16-385/16 spoločníkovi daňového subjektu, Romanovi Dobrovolnému t.j. došlo k redukcii vlastnej majetkovej podstaty, z čoho je zrejmé, že obava správcu dane z toho, že nesplatná alebo nevyrubená daň nebude v dobe jej splatnosti uhradená alebo bude nevymožiteľná alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami pre absenciu reálne postihnuteľného majetku, je dôvodná. S poukazom na uvedené žalovaný uzavrel, že správca dane postupoval v súlade s § 3 a § 50 ods. 1 písm. b) daňového poriadku, keď z dôvodu obavy nevymožiteľnosti nevyrubenej DPH za zdaňovacie obdobie marec až júl 2014 v rozsahu nevyhnutne potrebnom, uložil daňovému subjektu predbežné opatrenie.
II. Rozsah a dôvody žaloby (žalobné body)
5. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, pričom mal za to, že v danom prípade boli naplnené predpoklady ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) Správneho súdneho poriadku (ďalej len ako „SSP“), nakoľko napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov; zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci; skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré má za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie je nesprávne, nakoľko práva žalobcu boli napadnutým rozhodnutím porušené, pričom navrhol, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo.
6. Vychádzajúc z ustanovenia § 50 ods. 1 daňového poriadku mal za to, že správca dane má oprávnenie prijať predbežné opatrenie len počas daňovej kontroly, alebo počas určovania dane podľa pomôcok, alebo pri miestnom zisťovaní, pričom ďalej musí byť splnená podmienka, že predbežné opatrenie sa ukladá na zabezpečenie účelu jednotlivých „činnosti správcu dane“ alebo z dôvodu existencie dôvodnej obavy, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň nebude v dobe jej splatnosti uhradená alebo bude nevymožiteľná alebo v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami, a preto vyhodnotil, že nakoľko bolo predbežné opatrenie vydané po ukončení daňovej kontroly, t.j. vo vyrubovacom konaní a bez reálnej existencie odôvodnenej obavy, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň nebude v dobe jej splatnosti uhradená alebo bude nevymožiteľná alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami, závery žalovaného a správcu dane vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.
7. V súvislosti s uložením predbežného opatrenia vo vyrubovacom konaní poukázal na systematické zaradenie predbežného opatrenia (§ 50 a nasl. daňového poriadku), pričom mal za to, že systematické zaradenie jednotlivých inštitútov daňového poriadku nie je bezúčelné a z hľadiska uloženia predbežného opatrenia bližšie vymedzuje štádia, resp. činnosti, v ktorých je za splnenia ďalších podmienok možné pristúpiť k vydaniu tohto druhu rozhodnutia. Po podrobnom rozobratí ustanovenia § 50 ods. 1 daňového poriadku vyvodil záver, že správca dane môže predbežné opatrenie uložiť za kumulatívneho splnenia troch zákonných podmienok, ktoré označil ako body 1 až 3. Prvý bod vymedzil štádiami /činnosťami/ správcu dane, v ktorých je možné predbežné opatrenie uložiť (počas daňovej kontroly, v procese určovania dane podľa pomôcok, alebo pri miestnom zisťovaní). Podľa druhého bodu, predbežné opatrenie možno uložiť vo vymedzených štádiách za súčasného splnenia podmienky, že je potrebné na zabezpečenie účelu uvedených štádií alebo existuje odôvodnená obava, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň nebude v dobe jej splatnosti uhradená alebo bude nevymožiteľná alebo že v tejto dobe bude vyrubenie dane spojené so značnými ťažkosťami, pričom podľa tretieho bodu predbežné opatrenie možno súčasne uložiť len v rozsahu nevyhnutne potrebnom. V tejto súvislosti dôvodil, že z rozhodnutia správcu dane, ako aj z napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že správca dane a žalovaný ignorovali prvú časť ustanovenia § 50 ods. 1 daňového poriadku o štádiách /činnostiach/ správcu dane, v ktorých možno za splnenia ďalších podmienok uložiť predbežné opatrenie alebo postavili v rámci výkladu ustanovenia § 50 ods. 1 na jednu úroveň štádia /činnosti/ správcu dane spolu so splnením podmienok uvedených v bode 2, pretože v odôvodnení rozhodnutia správcu dane, ako aj napadnutého rozhodnutia poukazujú iba na odôvodnenú obavu, ako na jedinú podmienku pri ukladaní predbežného opatrenia.
8. Žalobca na podporu výkladu ustanovenia § 50 ods. 1 daňového poriadku uviedol, že v prípade, ak by dôvodná obava bola jedna z alternatívnych dôvodov popri štádiách, išlo by z hľadiska logického výkladu o rozporuplný výklad právnej normy, pričom uvedené je možné demonštrovať práve dôkazom opaku, kedy v prípade, ak by malo platiť, že dôvodná obava je jedna z alternatívnych podmienok popri štádiách / činnostiach správcu dane/, musela by rovnako platiť logicky nezmyselná premisa, že predbežné opatrenie možno vydať bez akýchkoľvek dôvodov počas daňovej kontroly, procese určovania dane podľa pomôcok alebo pri miestnom zisťovaní. Žalobca svoj právny názor podporil jednak komentárom k ustanoveniu § 50 ods. 1 daňového poriadku a jednak novelou samotného ustanovenia § 50 ods. 1 daňového poriadku zákonom č. 331/2011 Z. z., ktorá rozšírila možnosť uložiť predbežné opatrenie aj v
procese určovania dane podľa pomôcok, čo konkrétne znamená, že pokiaľ by uloženie predbežného opatrenia nevyžadovalo priebeh určitého štádia (podľa zákonodarcu procesu), zákonodarca by ani neinicioval proces zmeny zákona o doplnenie ďalšieho štádia.
9. Ďalej žalobca namietal neexistenciu dôvodu zakladajúceho odôvodnenú obavu, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň nebude v dobe jej splatnosti uhradená alebo bude nevymožiteľná alebo že v tejto dobe bude vymáhanie spojené so značnými ťažkosťami. Poukázal na to, že správca dane odôvodnil svoju obavu tým, že skonštatoval porušenie zákona o DPH bez toho, aby bolo daňové konanie v predmetnej veci ukončené, pričom týmto svojím konaním tzv. „prejudikuje“ vlastné rozhodnutie, ktoré má vydať v rámci vyrubovacieho konania. Tiež poukázal na to, že správca dane odôvodnil svoju obavu, ktorá ho viedla k vydaniu rozhodnutia konštatovaním, že previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na fyzickú osobu spoločníka a konateľa, pričom toto svoje tvrdenie sformuloval všeobecne, bez uvedenia opisu skutkového stavu veci, bez náležitého vysvetlenia a prepojenia tejto skutočnosti s meritom vydaného rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu zastal názor, že uvedený dôvod je nedostatočný a celé rozhodnutie správcu dane je nedostatočne zdôvodnené. V tejto súvislosti poukázal na to, že bolo povinnosťou správcu dane odôvodnene preukázať, akým spôsobom samotná skutočnosť prevodu vlastníckeho práva zakladá dôvodnú obavu v zmysle ustanovenia § 50 ods. 1 daňového poriadku dodajúc, že nepreviedol jediný svoj majetok, prípadne podstatnú časť majetku, ale previedol vlastnícke právo v nepatrnej časti svojho majetku s tým, že aj naďalej má dostatok aktív, z ktorých by bolo možné daň uhradiť. K posledným dôvodom, ktoré majú podľa správcu dane založiť odôvodnenú obavu, že nesplatená daň alebo nevyrubená daň nebude v lehote splatnosti uhradená uviedol, že tieto práve naopak preukazujú, že pozná svoje povinnosti a riadne si ich plní. Zopakoval, že je dostatočne bonitný a vlastní majetok, ktorý pokrýva nevyrubenú daň z pridanej hodnoty za príslušné zdaňovacie obdobie.
10. Záverom namietal, že rozhodnutie orgánu verejnej správy je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, nakoľko napadnuté rozhodnutie sa otázke odôvodnenej obavy venovalo len v rámci záverečnej časti odôvodnenia, keď bez bližšieho odôvodnenia boli zamietnuté jeho tvrdenia ako neopodstatnené.
11. Žalobca súčasne podľa § 182 ods. 1 písm. g) SSP najskôr požiadal o nariadenie pojednávania, pričom v priebehu konania, podaním doručením súdu dňa 28.3.2019 uviedol, že vzhľadom k tomu, že správny súd v obdobnej veci vedenej na Krajskom súde Trnave vedenej pod sp.zn. 14S/20/2018 už rozhodol, netrval na nariadení pojednávania.
12. S poukazom na žalobné body navrhol žalobca, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a súčasne aj rozhodnutie správcu dane. Poukázal na argumentáciu uvedenú v Zápisnici o pojednávaní zo dňa 21.2.2019 vo veci 14S/20/2018. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania v celom rozsahu.
III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného
13. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcovi náhradu trov konania nepriznať. Žalovaný nepožiadal správny súd o nariadenie pojednávania v predmetnej veci.
14. Žalovaný s poukazom na ustanovenie § 50 ods. 1 daňového poriadku poukázal na to, že jedným z dôvodov opodstatnenosti uloženia predbežného opatrenia je i prípad, keď má správca dane odôvodnenú obavu, že na základe kontrolných zistení vyčíslený a nevyrubený rozdiel DPH nebude v dobe splatnosti zaplatený riadne a včas alebo bude nevymožiteľný alebo bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami. Vychádzajúc z uvedeného preto nesúhlasil s námietkou žalobcu, že žalované rozhodnutia, ako aj rozhodnutie správcu dane vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože boli vydané v rámci vyrubovacieho konania. V tejto súvislosti zastal názor, že daňový poriadok viaže možnosť ukladania predbežného opatrenia na zabezpečenie účelu inštitútu daňovej kontroly, inštitútu určovania dane podľa pomôcok a inštitútu miestneho zisťovania, ako aj na prípade, keď má správca dane odôvodnenú obavu z nevymožiteľnosti nesplatenej alebo nevyrubenej dane bez viazanosti na konkrétny inštitút vymenovaný v § 50 ods. 1 daňového poriadku, čo konkrétne znamená, že odôvodnená obava z
nevymožiteľnosti nesplatnej alebo nevyrubenej dane nepodmieňuje ukladanie predbežného opatrenia počas daňovej kontroly, určovania dane podľa pomôcok alebo miestneho zisťovania.
15. Žalovaný ďalej poukázal na to, že z kontrolných zistení správcu dane uvedených v protokole vyplynulo dorubenie DPH vo výške 127 559 eur, pričom rovnako z kontrolných zistení správcu dane vyplýva, že po začatí predmetnej daňovej kontroly sa žalobca zbavil časti svojho majetku a to predajom nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy V 8134/16-385/16 spoločníkovi daňového subjektu, Romanovi Dobrovolnému (LV č. XXXX) t.j. došlo k redukcii vlastnej majetkovej podstaty, z čoho je zrejmé, že obava správcu dane z toho, že nesplatná alebo nevyrubená daň nebude v dobe jej splatnosti uhradená alebo bude nevymožiteľná alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami pre absenciu reálne postihnuteľného majetku, je dôvodná.
16. Konštatoval, že správca dane postupoval v súlade s § 3 a § 50 ods. 1 písm. b) daňového poriadku, keď z dôvodu obavy nevymožiteľnosti nevyrubenej DPH za zdaňovacie obdobie august 2014 v rozsahu nevyhnutne potrebnom uložil žalobcovi predbežné opatrenie vo forme zákazu nakladať s presne špecifikovanými nehnuteľnosťami a to až do dňa zaplatenia dane alebo daňového nedoplatku. Zastal názor, že výsledok daňovej kontroly v konkrétnej výške vyčíslenej v doručenom protokole je dostatočným predpokladom nato, aby správca dane uložil predbežné opatrenie z dôvodu obavy z nevymožiteľnosti, ak takáto obava existuje dodajúc, že po začatí daňovej kontroly sa žalobca zbavil časti svojho majetku a to predajom nehnuteľností, v dôsledku čoho došlo k redukcii vlastnej majetkovej podstaty.
17. Nesúhlasil s námietkou žalobcu, že obava z nevymožiteľnosti nebola dostatočne zdôvodnená. V tejto súvislosti uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplývajú dôvody uloženia predbežného opatrenia. Ďalej k námietke žalobcu, že nepreviedol svoj jediný majetok, ale previedol vlastníctvo len k nepatrnej časti svojho majetku, pričom má dostatok aktív, z ktorých by bolo možné daň uhradiť poukázal na to, že táto skutočnosť je dôsledkom uloženého predbežného opatrenia.
18. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného zo dňa 19.12.2018 uviedol, že názor žalovaného v tejto replike nie je správny, pretože tzv. odôvodnené obavy žalovaného a správcu dane o tom, že nevyrubená daň nebude v dobe jej splatnosti uhradená, alebo bude nevymožiteľná alebo že vymáhanie dane bude spojené so značnými ťažkosťami sú nepodložené a neopodstatnené. Tiež nemožno akceptovať zdôvodnenie žalovaného v jeho vyjadrení, že § 50 ods. 1 zákona o správe daní viaže možnosť ukladania predbežného opatrenia i na prípady, keď má správca dane odôvodnenú obavu z nevymožiteľnosti nesplatnej alebo nevyrubenej dane, pretože je zrejmé, že ak by správca dane takéto obavy mal, mal by ich už počas daňovej kontroly a rozhodnutie o predbežnom opatrení by vydal počas jej trvania. Uviedol, že v predmetnej veci sú tzv. odôvodnené obavy zúžené len na kontrolné zistenia dorubenej DPH a skutočnosti, že žalobca predal časť svojho majetku. V tejto súvislosti preto zdôraznil, že žalovaný a ani správca dane neskúmal rizikovosť daňového subjektu - žalobcu, z rozhodnutí nevyplýva, aké úkony žalovaný alebo správca dane vykonali na zistenie napr. plnenia si daňových povinností žalobcu alebo jeho platobnej disciplíny. Taktiež zdôraznil, že žalovaný ani správca dane vôbec neskúmali, či daňový subjekt - žalobca predaj nehnuteľností uskutočnil ekonomicky neodôvodnene alebo nie a pod.. (viď rozsudok KS v Trenčíne sp.zn. 13S/111/2015 zo dňa 1.2.2017). Považoval uložený zákaz žalobcovi nakladať s nehnuteľným majetkom v hodnote približne 1 500 000 eur za neprimeraný, pretože výška tohto majetku ďaleko presahuje rozdiel dane vyrubený správcom dane spolu za všetky daňové konania vedené u žalobcu, ktoré nie sú ani ukončené. Naviac žalobcovi bolo zakázané nakladať aj s peňažnými prostriedkami na jeho bankových účtoch. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že predbežné opatrenie bezpochyby predstavuje zásah do vlastníckeho práva povinného subjektu, môže byť uplatnené iba pri existencii odôvodnenej obavy, na nevyhnutný čas a iba v rozsahu nevyhnutne potrebnom na zabezpečenie účelu, ktorý sa nariadením predbežného opatrenia sleduje.
IV. Relevantná právna úprava
19. Podľa § 50 ods. 1 daňového poriadku správca dane môže počas daňovej kontroly, počas určovania dane podľa pomôcok alebo pri miestnom zisťovaní na zabezpečenie ich účelu alebo ak je odôvodnená obava, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň nebude v dobe jej splatnosti uhradená alebo bude nevymožiteľná alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami, v rozsahu
nevyhnutne potrebnom uložiť rozhodnutím daňovému subjektu, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo strpel, a to najmä, aby
a) zložil peňažnú sumu na účet správcu dane,
b) nenakladal s vecami alebo právami určenými v rozhodnutí.
20. Podľa § 50 ods. 5 daňového poriadku proti rozhodnutiu o uložení predbežného opatrenia možno podať odvolanie, ktoré nemá odkladný účinok.
21. Podľa § 50 ods. 8 vety prvej daňového poriadku, predbežné opatrenie stráca účinnosť dňom zaplatenia dane alebo daňového nedoplatku, a to aj vykonaním kompenzácie podľa § 55 ods. 7, alebo dňom vzniku záložného práva podľa § 81. Ak dôjde k vyrubeniu dane, ktorá nebola v dobe vydania predbežného opatrenia vyrubená, predbežné opatrenie podľa odseku 1 písm. a) stráca účinnosť dňom jej vyrubenia, ak peňažná suma uložená týmto predbežným opatrením bola zložená alebo ak rozhodnutie vydané vo vyrubovacom konaní alebo v skrátenom vyrubovacom konaní sa stalo exekučným titulom namiesto predbežného opatrenia podľa § 89 ods. 4. Zložená peňažná suma podľa druhej vety sa prevedie na úhradu tejto dane. O strate účinnosti predbežného opatrenia musí správca dane písomne upovedomiť daňový subjekt a tých, ktorým rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia doručoval.
22. Podľa § 74 ods. 2 daňového poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.
23. Podľa § 2 ods. 1 Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
24. Podľa § 5 ods. 5 SSP konanie pred správnym súdom možno začať len na základe návrhu.
25. Podľa § 62 ods. 1 SSP žalobca môže meniť rozsah a dôvody žaloby len do uplynutia lehoty určenej zákonom na podanie žaloby na správny súd.
26. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
27. Podľa § 134 ods. 2 SSP správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192 <T.>, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c/ <T.>, ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d/ <T.>, f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.
28. Podľa § 181 ods. 1 SSP fyzická osoba alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
29. Podľa § 182 ods. 1 SSP v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 <T.> uviesť a) označenie druhu žaloby, b) označenie žalovaného, ďalších účastníkov podľa § 32 ods. 3 <T.> a osôb zúčastnených na konaní podľa § 41 ods. 1 <T.>, c) označenie napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia a deň jeho vydania, prípadne označenie výrokov, ktoré žalobca napáda, ak sú tieto samostatné a oddeliteľné a žaloba nesmeruje voči celému rozhodnutiu alebo opatreniu, d) deň oznámenia napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia žalobcovi podľa § 181 ods. 1 <T.> alebo deň právoplatnosti rozhodnutia o nevyhovení protestu prokurátora podľa § 181 ods. 2 <T.> alebo deň právoplatnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia podľa § 181 ods. 3 <T.> alebo uvedenie, že žalobca sa považuje za opomenutého účastníka, e) dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len „žalobné body“), f) označenie dôkazov, ak ich žalobca navrhuje vykonať, g) vyjadrenie, či žalobca žiada nariadenie pojednávania; na neskoršiu žiadosť žalobcu o nariadenie pojednávania správny súd neprihliada, h) návrh výroku rozhodnutia (ďalej len „žalobný návrh“).
30. Podľa § 183 SSP žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.
V. Konanie na správnom súde, právne posúdenie veci správnym súdom
31. V predmetnej veci tunajší súd už jedenkrát rozhodoval, a to v konaní vedenom pod sp.zn. 20S/29/2018, keď rozsudkom zo dňa 22.5.2019 rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva SR číslo: 102618169/2017 zo dňa 19.12.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal právo na ich náhradu v celom rozsahu. Krajský súd mal za to, že správca dane uloženie predbežného opatrenia dostatočne odôvodnil vo vzťahu k existencii odôvodnenej obavy, že ešte nevyrubená daň nebude v lehote splatnosti uhradená, nakoľko mal preukázanú skutočnosť, ktorú žalobca nijako nespochybňoval a to, že tento zmenšil svoj majetok, konkrétne ho previedol na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej v roku 2016 na jediného spoločníka a konateľa. V tejto súvislosti správne správca dane poukázal na výsledky daňovej kontroly, na základe ktorej vlastná daňová povinnosť žalobcu za zdaňovacie obdobie marec až júl 2014 predstavuje sumu 153 190,20 €. Ďalej konštatoval, že žalobca v žalobe presne nedôvodil tým, že rozhodnutie je nepreskúmateľné aj vo vzťahu k primeranosti uloženého predbežného opatrenia, avšak v danom prípade, vzhľadom na závažnosť zásahu tohto predbežného opatrenia vo vzťahu k žalobcovi, krajský súd aj takto všeobecne formulovaný žalobný bod považoval za dostatočný na prijatie záveru, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné. Tvrdil, že z ust. § 50 na uloženie predbežného opatrenia musia byť kumulatívne splnené zákonné podmienky, pričom jednou z nich je primeranosť uloženého predbežného opatrenia vo vzťahu k nesplatnej alebo nevyrubenej dani. Krajský súd poukázal na to, že v čase vydania rozhodnutia mal správca dane vedomosť o celkovo zistenom rozdiele dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec až júl 2014, avšak oba konajúce orgány verejnej správy zásadnú otázku primeranosti uloženého predbežného opatrenia vo vzťahu k zabezpečeniu dane, v danom prípade v sume 153 190,20 €, neposudzovali, keď v oboch rozhodnutiach absentuje hodnota nehnuteľností, na ktoré sa predbežné opatrenie vzťahuje. Správca dane vo svojom rozhodnutí len stručne uviedol, že konateľ žalobcu predložil k nahliadnutiu znalecký posudok, v ktorom je vyčíslená hodnota uvedených nehnuteľností, ktorá pokryje nesplatnú daň na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec až júl 2014, pričom tento znalecký posudok ani nie je obsahom administratívneho spisu. Práve s poukazom na uvedené mal správny súd za to, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a tým, že táto otázka zostala orgánmi verejnej správy nezodpovedaná, žalobca ani nemal možnosť proti nej brojiť, pričom ide o otázku zásadnú, ktorá má nesporne dosah na vlastnícke právo žalobcu.
32. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonom stanovenej lehote kasačnú sťažnosť žalovaný ako sťažovateľ z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP. Navrhol, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
33. Následne Najvyšší súd SR ako súd kasačný rozsudkom č.k. 5Sžfk/47/2019 dňa 25.1.2021 žalovaným napadnutý rozsudok správneho súdu č.k. 20S/29/2018-66 zo dňa 22.5.2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
34. Krajský súd v Trnave po vrátení veci Najvyšším súdom SR a po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa preskúmal opätovne napadnuté rozhodnutie ako i priebeh administratívneho konania predchádzajúceho jeho vydaniu, viazanúc rozsahom a dôvodmi správnej žaloby (§ 134 ods. 1 SSP), vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 137 ods. 4 SSP, keď vo veci verejne vyhlásil rozsudok dňa 26.5.2021 a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná.
35. Vychádzajúc z obsahu žalobných bodov správny súd najskôr posudzoval námietku, ktorou žalobca poukazoval na to, že predbežné opatrenie nie je možné vydať v rámci vyrubovacieho konania, ale iba v rámci daňovej kontroly, miestnom zisťovaní a určovaní dane podľa pomôcok. Správny súd sa s týmto tvrdením žalobcu nestotožňuje. Z ustanovenia § 50 ods. 1 daňového poriadku vyplýva, že predbežné opatrenie je možné vydať na zabezpečenie účelu daňovej kontroly, miestneho zisťovania alebo určenia dane podľa pomôcok alebo ak existuje odôvodnená obava, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň nebude v dobe jej splatnosti uhradená. Pri výklade uvedeného ustanovenia je potrebné rozlišovať medzi zabezpečením účelu daňovej kontroly, miestneho zisťovania a určením dane podľa pomôcok a existenciou odôvodnenej obavy, že nesplatná alebo nevyrubená daň nebude v dobe jej splatnosti uhradená alebo bude nevymožiteľná. Existencia odôvodnenej obavy priamo súvisí s konaním daňového subjektu, ktorým redukuje svoj majetok, čím vzniká riziko následnej nevymožiteľnosti dane, pričom toto konanie môže nastať nielen počas daňovej kontroly, ale pochopiteľne aj počas vyrubovacieho konania, keď je daňovému subjektu už známy výsledok daňovej kontroly. Na strane druhej účelom daňovej kontroly je zistenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenej daňovej povinnosti, pričom napríklad v prípade, ak daňový subjekt nespolupracuje, môže mu správca dane uložiť predbežné opatrenie, ktoré nemusí spočívať len v zákaze nakladať s nehnuteľnosťou alebo môže spočívať v strpení určitých úkonov správcu dane. Z uvedeného dôvodu nemôže obstáť tvrdenie žalobcu, že v prospech kumulatívneho spôsobu splnenia zákonných podmienok pre uloženie predbežného opatrenia svedčí aj novela daňového poriadku zákonom č. 331/2011 Z. z., pretože aj v procese určovania dane podľa pomôcok je nevyhnutné zabezpečiť jeho účel, ktorý môže, ale aj nemusí súvisieť s existenciou obavy, že napríklad nevyrubená daň bude nevymožiteľná. Naviac správny súd dodáva, že spojka „alebo“ v zmysle výkladových pravidiel znamená alternáciu, teda „buď - alebo“, jedno alebo druhé.
36. V súvislosti so žalobcom predostretým výkladom ustanovenia § 50 ods. 1 daňového poriadku správny súd uvádza, že tento výklad je v rozpore so samotným účelom tohto zabezpečovacieho úkonu a to predovšetkým v prípadoch, keď vyrubovacie konanie napríklad z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií alebo z dôvodu náležitého zistenia skutkového stavu trvá aj niekoľko rokov. Konkrétne v prípade žalobcu trvalo od 10.02.2016, pričom do podania správnej žaloby, t.j. do 9. marca 2018 nebolo s poukazom na žalobné body ukončené.
37. Správny súd ďalej poukazuje na to, že správca dane uloženie predbežného opatrenia dostatočne odôvodnil zo vzťahu k existencii odôvodnenej obavy, že ešte nevyrubená daň nebude v lehote splatnosti uhradená, nakoľko mal preukázanú skutočnosť, ktorú žalobca nijako nespochybňoval a to, že tento zmenšil svoj majetok, konkrétne ho previedol na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej v roku 2016 na jediného spoločníka a konateľa. V tejto súvislosti správne správca dane poukázal na výsledky daňovej kontroly, na základe ktorej vlastná daňová povinnosť žalobcu za zdaňovacie obdobie marec až júl 2014 predstavuje sumu 153 190,20 eur, pričom skutočnosti, ktoré správca dane uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia nie je dôvodné vyhodnotiť ako prejudikovanie rozhodnutia vo veci. V tejto súvislosti je potrebné vychádzať zo samotnej povahy rozhodnutia o uložení predbežného opatrenia, ktoré má dočasnú a predbežnú povahu, teda nejde o rozhodnutie vo veci samej. S poukazom na uvedené je aj tento žalobný bod nedôvodný.
38. Tak ako už konštatoval Najvyšší súd SR hlavným dôvodom kasačnej sťažnosti žalovaného bola námietka, že krajský súd v rozpore s § 183 SSP rozšíril žalobné námietky uplatnené žalobcom, keď konštatoval, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre absenciu odôvodnenia vo vzťahu k primeranosti uloženého predbežného opatrenia, pričom takáto námietka nebola žalobcom vznesená v odvolacom konaní, v podanej správnej žalobe a ani v rámci lehoty na podanie správnej žaloby.
39. Zo žalobou napadnutého rozhodnutia a z rozhodnutí správcu dane č. 103926510/2016 a č. 101905524/2017 je zrejmé, že nimi správca dane uložil žalobcovi zákaz nakladania s tým istým majetkom. Vzhľadom na celkový vyčíslený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobia august 2014, marec 2014, máj až júl 2014 a január až december 2013 v sume 852 376,23 € nemožno žalovanému rozhodnutiu vytýkať absenciu zohľadnenia primeranosti uloženého predbežného opatrenia, keďže v napadnutom rozsudku odporúčaného znaleckého posudku č. 99/2015 mali dotknuté nehnuteľnosti hodnotu 615 722,42 €. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné k veci uviesť, že v napadnutom rozsudku vytýkaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného vo vzťahu k primeranosti nebola žalobcom vznesená ani v odvolacom konaní ani v podanej žalobe a ani v rámci lehoty na podanie správnej žaloby, nebolo dôvodné sa k uvedenému vyjadrovať. Za tohto stavu možno konštatovať, že žalovaný dôvodne namietal, že tunajší súd v rozpore s § 183 SSP rozšíril žalobné námietky uplatnené žalobcom, keď tvrdil, že žalované rozhodnutie je nepreskúmateľné pre absenciu zohľadnenia primeranosti uloženého predbežného opatrenia.
40. Vymedzenie žalobných bodov, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy za nezákonné je jednou z najdôležitejších náležitostí správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP). Má zásadný význam z hľadiska žalobcu v určení, čo konkrétne bude správny súd na základe jeho žaloby preskúmavať a z hľadiska správneho súdu v tom, čím sa zaoberať má a môže a čím sa naopak zaoberať nemôže, keďže podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. A teda zmyslom a účelom uvedenia žalobných bodov v správnej žalobe je jednoznačné stanovenie rámca (obsahu) požadovaného súdneho prieskumu v lehote zákonom stanovenej na podanie správnej žaloby, t.j. aké skutkové a právne otázky má správny súd posudzovať z hľadiska žalobcom tvrdenej nezákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy.
41. Obligatórnou náležitosťou správnej žaloby je teda povinnosť žalobcu tvrdiť, že rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo jeho časť odporuje konkrétnemu všeobecne záväznému právnemu predpisu, a toto svoje tvrdenie aj právne odôvodniť. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený, žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Za žalobné body nemožno považovať ani prostý výpočet ustanovení zákona, ktoré údajne žalovaný porušil, ani ich parafrázu bez akejkoľvek špecifikácie (pozri napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 8 Azs 134/2005).
42. Čo sa týka skutkových tvrdení obsiahnutých v správnej žalobe, tieto nemôžu byť iba typovou charakteristikou „obvyklých“ nezákonností, ale musia predstavovať jasne individualizovaný, od iných konkrétnych dejov či okolností jednoznačne odlíšiteľný popis. Konkretizácia faktov dostatočne substancovanými žalobnými bodmi je dôležitá nielen z hľadiska správneho súdu pre vytýčenie medzí, v ktorých sa súd môže v súlade s dispozičnou zásadou a zásadou koncentrácie pohybovať, ale má zásadný význam aj pre žalovaného. Základnou procesnou zásadou totiž je rovnosť účastníkov pred súdom vyjadrovaná niekedy ako rovnosť zbraní. Každá procesná strana by mala mať primeranú možnosť uplatniť svoje argumenty za podmienok, ktoré ju citeľne neznevýhodňujú v porovnaní s protistranou. Jedine tým, že strana svoj prednes dostatočne konkretizuje, umožní druhej strane k tomuto prednesu urobiť vyjadrenie. Pokiaľ je tvrdenie jednej procesnej strany nekonkrétne, nevie druhá strana, k čomu sa má vlastne vyjadriť; tým sa prirodzene znižuje aj jej možnosť náležitej procesnej obrany. Žalobca je povinný vymedziť, akých konkrétnych nezákonných krokov, postupov, úkonov, úvah, hodnotení či záverov sa mal orgán verejnej správy voči nemu dopustiť v procese vydania napadnutého rozhodnutia
či priamo rozhodnutím samotným, a rovnako je povinný ozrejmiť svoj právny náhľad na to, prečo sa má jednať o nezákonnosti. Ohľadom právnej argumentácie sa žalobca nemôže uspokojiť len so všeobecným odkazom na určité ustanovenia zákona bez súvislosti so skutkovými námietkami. Žalobca musí uviesť, aké aspekty dejov či okolností uvedené v rámci skutkových tvrdení považuje za základ ním tvrdenej nezákonnosti (pozri napr. rozsudok rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 2 Azs 92/2005).
43. Platí, že správny súd preskúmava rozhodnutie orgánu verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (tzv. v medziach žaloby). Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je správny súd viazaný a nemôže ho prekročiť. Tu platí v správnom súdnictve koncentračná zásada, keď žalobca môže žalobné dôvody síce meniť, no rozširovať ich môže len do konca lehoty na podanie žaloby. Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať ďalšie námietky a výhrady proti žalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na vyjadrenie žalovaného, ani na pojednávaní. To znamená, že k žalobným bodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie žaloby správny súd nemôže prihliadnuť. Taktiež súd nemôže v odôvodnení svojho rozhodnutia argumentovať dôvodom, ktorý žalobca v rámci žaloby neuplatnil (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo/34/2010 z 25. novembra 2010).
44. Podľa rozsudku rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 4 As 3/2008 z 24. augusta 2010 nie je celkom namieste, aby správny súd za žalobcu špekulatívne domýšľal ďalšie argumenty, či vyberal z reality skutočnosti, ktoré žalobcu podporujú. Takýmto postupom by prestal byť nestranným rozhodcom veci, ale prebral by funkciu žalobcovho advokáta.
45. Správny súd na záver zdôrazňuje, že nie je možné vyhľadávať za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré podľa § 182 ods. 1 písm. e/ SSP majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmania zákonnosti rozhodnutia správnym súdom, ktorým je podľa § 134 ods. 1 SSP viazaný. Z uvedených ustanovení vyplýva zásada iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorú musí správny súd zásadne aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy. Rozšíriť alebo doplniť správnu žalobu o ďalšie žalobné návrhy alebo o ďalšie žalobné body možno len v lehote ustanovenej zákonom na podanie žaloby (§ 183 SSP). V zmysle koncentračnej zásady je teda uvádzanie skutkových okolností, právneho posúdenia veci a označovanie dôkazných návrhov zo strany žalobcu v zásade obmedzené len do uplynutia lehoty na podanie žaloby. Predmet súdneho prieskumu sa tak v podstate musí vymedziť do uplynutia lehoty na podanie žaloby.
46. Z obsahu správnej žaloby (bod III.) vyplýva, že žalobca považoval, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a správcu dane pre nedostatok dôvodov však žalobca v žalobe namietal iba v súvislosti s existenciou odôvodnenej obavy, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň nebude v dobe jej splatnosti uhradená alebo bude nevymožiteľná alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami, čo je jednou z podmienok pre uloženie predbežného opatrenia podľa § 50 ods. 1 Daňového poriadku (strany 7 až 9 správnej žaloby). Absenciu odôvodnenia rozhodnutia žalovaného a správcu dane žalobca v podanej správnej žalobe vo vzťahu k primeranosti uloženého predbežného opatrenia nenamietal. Pokiaľ žalobca na strane 6 správnej žaloby v rámci výkladu ustanovenia § 50 ods. 1 Daňového poriadku poukázal okrem iného aj na to, že správca dane má v nevyhnutnom rozsahu uložiť predbežným opatrením daňovému subjektu, aby nenakladal s vecami alebo právami určenými v rozhodnutí, správny súd uvádza, že v súlade s vyššie citovanou judikatúrou za žalobný bod nemožno považovať prosté uvedenie ustanovenia zákona, ktoré údajne žalovaný porušil, ani jeho parafrázu a to bez akejkoľvek nadväznosti na konkrétne skutkové tvrdenie. V žalobe žalobcu totiž akékoľvek, čo i len všeobecne formulované skutkové tvrdenia vo vzťahu k (ne)primeranosti uloženého predbežného opatrenia absentujú. Ani ustanovenie § 191 ods. 1 písm. d/ SSP a ani citované resp. parafrázované ustanovenie § 50 ods. 1 Daňového poriadku žalobca v žalobe neviaže na konkrétne skutkové tvrdenia týkajúce sa (ne)primeranosti uloženého predbežného opatrenia.
47. Ak teda žalobcom podaná správna žaloba neobsahuje žiadne konkrétne skutkové tvrdenia (námietky), z ktorých by bolo možné vyvodiť, že predbežné opatrenie nebolo podľa žalobcu uložené správcom dane v nevyhnutnom rozsahu, tak ako to predpokladá § 50 ods. 1 Daňového poriadku
a rovnako ak žalobca v žalobe nenamietal ani to, že rozhodnutie žalovaného a správcu dane je v tomto smere nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, správny súd poukazuje na závery rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky formulované v rozsudku sp.zn. 2 Azs 92/2005, v zmysle ktorých skutkové tvrdenia obsiahnuté v správnej žalobe nemôžu byť iba typovou charakteristikou „obvyklých“ nezákonností, ale musia predstavovať jasne individualizovaný, od iných konkrétnych dejov či okolností jednoznačne odlíšiteľný popis. Ohľadom právnej argumentácie sa žalobca nemôže uspokojiť len so všeobecným odkazom na určité ustanovenia zákona bez súvislosti so skutkovými námietkami. Žalobca musí uviesť, aké aspekty dejov či okolností uvedené v rámci skutkových tvrdení považuje za základ ním tvrdenej nezákonnosti. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že žalobca je oprávnený uviesť v správnej žalobe všetky dôvody, pre ktoré považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné a nebráni tomu ani skutočnosť, že ich neuplatnil už v odvolacom konaní pred orgánom verejnej správy, hoci tak urobiť mohol. Nakoniec sám žalobca v konaní pred správnym súdom neprimeranosť uloženého zákazu nakladať s dotknutým nehnuteľným majetkom namietal v replike k vyjadreniu žalovaného, pričom uviedol, že výška tohto majetku ďaleko presahuje rozdiel dane vyrubený správcom dane spolu za všetky daňové konania vedené u žalobcu, ktoré nie sú ani ukončené. Správny súd zdôrazňuje, že žalobca tak učinil až v replike, doručenej krajskému súdu dňa 04.02.2019, pričom napadnuté rozhodnutie žalovaného mu bolo oznámené dňa 08.01.2018. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v správnom súdnom konaní sa uplatňuje koncentračná zásada, podľa ktorej žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len do konca lehoty na podanie žaloby (§ 183 SSP). Podľa § 181 ods. 1 SSP fyzická osoba alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať ďalšie námietky a výhrady proti žalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na vyjadrenie žalovaného, ani na pojednávaní. To znamená, že k žalobným bodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie žaloby správny súd nemôže prihliadnuť (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo/34/2010 z 25. novembra 2010).
48. Súdny prieskum správnych rozhodnutí sa vždy odohráva v medziach určite a presne stanovených; stanoviť ich náleží žalobcovi. Súdny poriadok správny neumožňuje súdom vykonávať akýsi „všeobecný prieskum“, to by totiž popieralo zmysel inštitútu žalobného bodu, ktorý práve slúži k tomu, aby činnosť súdu nebola bezbrehá. Tento všeobecný prieskum by ostatne vnášal nerovnosť medzi tými žalobcami, ktorí nič konkrétne neuviedli a uspokojili sa s citáciou zákonných ustanovení, resp. s prostým vyjadrením nesúhlasu so správnym rozhodnutím, a tými žalobcami, ktorí - poslúchnuc zákonné požiadavky - sformulovali relatívne presné a odôvodnené námietky proti niekoľko konkrétnym postupom a záverom správneho orgánu (pozri rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 1 Azs 244/2004).
49. K vzhľadom k vyššie zisteným skutočnostiam správny súd žalobu ako nedôvodnú, postupom podľa § 190 SSP zamietol, keď správny súd je s poukazom na ust. § 469 SSP viazaný právnym názorom kasačného súdu. Viazanosť súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu vyplýva aj z judikatúry odvolacieho súdu, v zmysle ktorej nerešpektovanie právneho názoru vysloveného v rozhodnutí odvolacieho súdu súdom prvého stupňa, je obmedzením účastníka v jeho práve na súdnu ochranu ako aj práva na spravodlivý proces (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. Obo/2/2014).
50. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, nakoľko v správnom súdnom konaní orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.
51. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Podanie kasačnej sťažnosti má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.