Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2To-37-2026.pdf
PDF · 102.99 KB
Case nature
Area
Subarea
2To/37/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Veselovskej a členov senátu JUDr. Márie Šimkovej a Mgr. Petra Lizúcha v trestnej veci obžalovaného C. Š. pre pokus prečinu krádeže podľa § 14 ods. 1 k § 212 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. a) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok sp.zn. 50T/98/2025 zo dňa 11.02.2026, na verejnom zasadnutí konanom dňa 13.08.2026 jednomyseľne takto
r o z h o d o l :
Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku sa prvostupňový rozsudok z r u š u j e vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa u obžalovaného
C. Š., nar. XX.XX.XXXX v Y., trvale bytom Gagarinovo nám. 10, Košice,
podľa § 44 Trestného zákona súd upúšťa od uloženia súhrnného a ďalšieho trestu vzhľadom na tresty uložené obžalovanému
- trestným rozkazom Okresného súdu Pezinok sp.zn. 50T/15/2024 zo dňa 15.04.2024
- trestným rozkazom Okresného súdu Levice sp.zn. 3T/70/2024 zo dňa 22.07.2024
- trestným rozkazom Okresného súdu Levice sp.zn. 3T/105/2021 zo dňa 24.09.2021 v spojení s uznesením Okresného súdu Levice sp.zn. 3T/105/2021 zo dňa 05.05.2025
- rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp.zn. 6T/14/2021 zo dňa 27.10.2021 v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu sp.zn. 6T/14/2021 zo dňa 12.02.2025 sú na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa dostatočné.
o d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Okresného súdu Pezinok sp.zn. 50T/98/2025 zo dňa 11.02.2026 bol obžalovaný C. Š. uznaný vinným zo spáchania pokusu prečinu krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20, § 14 ods. 1 k § 212 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
- spolu s doposiaľ nestotožnenou osobou v presne nezistenom čase asi o 09:20 hod. dňa 04.07.2023 v Senci, v areáli bývalej kafilérie Senec, ktorá sa nachádza na ceste č. XXX v smere na Hrubý Šúr s popisným číslom XXX/XX, a patrí poškodenému Ľ.O. G., neznámym spôsobom prekonali plechové oplotenie areálu, ktorého prekonaním sa dostali k trafostanici kafilérie zabezpečenej bezpečnostnými plechovými jednokrídlovými dverami a visiacim zámkom, kde pákovými kliešťami na svorníky poškodili visiaci zámok a následne nožíkom a kliešťami poškodili 6 ks elektronických káblov o rozmere 40 m, typu 22cxEKVCEY-CEM, ktoré viedli od rozvodne budovy kafilérie do trafostanice, v úmysle tieto vytrhnúť a odcudziť, čo sa im nepodarilo, nakoľko ich pri skutku prichytil správca budovy, ktorý obvineného obmedzil
na osobnej slobode a druhý páchateľ z miesta činu ušiel, čím svojím konaním spôsobili poškodenému Ľ. G. škodu vo výške 36.415,20 €,
za čo mu súd prvého stupňa podľa § 212 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. m), § 42 ods. 1 Trestného zákona uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, pre výkon ktorého obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súd zrušil výrok o treste trestného rozkazu Okresného súdu Pezinok sp.zn. 50T/15/2024 zo dňa 15.04.2024 a všetky rozhodnutia, ktoré zrušením stratili podklad. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd odkázal poškodeného Ľ. G. s nárokom na náhradu škody na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný v zákonnej lehote odvolanie smerujúce proti výroku o treste a proti konaniu, ktoré tomuto výroku predchádzalo. Obžalovaný odôvodnil prostredníctvom obhajcu podaním doručeným prvostupňovému súdu dňa 14.03.2026 tým, že na úvod hlavného pojednávania dňa 11.02.2026 sa súd dopytoval, z akého dôvodu obžalovaný podal odpor, aby toto svoje konanie - podanie odporu - odôvodnil. Trestný poriadok nevyžaduje žiadne odôvodnenie odporu, nakoľko ide o skrátenú/zjednodušenú formu odsudzujúceho rozhodnutia súdu, ktorou sa obvinený pozbavuje práva na verejné prejednanie veci a parciálnych oprávnení vyplývajúcich z práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Obvinený nemusí nijako osobitne odôvodňovať podanie odporu, čo je dôsledok povahy trestného rozkazu ako formy odsudzujúceho rozhodnutia v trestnom konaní. Vyžadovanie odôvodnenia podania odporu zo strany súdu ide nad rámec ustanovení Trestného poriadku a nasvedčuje nezákonnému postupu súdu.
Podľa zápisnice z hlavného pojednávania zo dňa 11.02.2026, str. 2, súd konštatuje, že podľa § 241 ods. 1 písm. j) Trestného poriadku prijíma obžalobu, nakoľko nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 241 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku, a ani závažné procesné pochybenia, ani porušenia práva na obhajobu na strane obžalovaného. Nadväzne na uvedené, sa mal údajne prokurátor a obžalovaný podľa zápisnice vzdať práva na podanie sťažnosti. Z nahrávky hlavného pojednávania vyplýva, že k takémuto rozhodnutiu súdu o prijatí obžaloby nikdy na hlavnom pojednávaní nedošlo, rovnako tak nebol prokurátor ani obžalovaný dopytovaný na možné podanie alebo vzdanie sa práva na podanie sťažnosti a nikdy k vzdaniu sa práva na podanie sťažnosti zo strany obžalovaného nedošlo.
Na hlavnom pojednávaní urobil obžalovaný vyhlásenie o vine. Svoje konanie oľutoval úprimne a vyjadril svoje priznanie, pričom k svojmu protiprávnemu konaniu sa priznával od počiatku prípravného konania. Tomuto ešte pred otvorením predchádzalo dopytovanie sa zo strany súdu, či má obžalovaný (a obhajca) dostatok sebareflexie, na čo obhajoba konštatovala, že áno, obžalovaný na podanom odpore zotrváva a má dostatok sebareflexie, čo je vidieť z celého trestného spisu, kedy svoje konanie od počiatku priznával, ľutoval a prípravné konanie nijako nekomplikoval. O uvedenom nie je v zápisnici žiadna zmienka, súd zrejme uvedené časti pozabudol zapísať do zápisnice. Súd vyhlásenie o vine prijal s tým, že obžalovanému pokladal zákonom predpísané otázky, na ktoré tento odpovedal kladne.
Obhajoba navrhovala oboznámiť spis sp. zn. 50T/15/2024, ktorý si však prvostupňový súd k spisovému materiálu nepripojil a nebolo možné preto jeho oboznámenie, hoci k nemu - k trestnému rozkazu v rámci neho uloženému - prichádzalo do úvahy ukladanie súhrnného trestu (a tento k nemu aj uložený bol). Súd síce oboznámil predmetný trestný rozkaz, ale len z dôvodu, že ide o trestný rozkaz tunajšieho súdu a zhodou okolností toho istého samosudcu. Nevedno z akého dôvodu súd nepripojil k tejto veci trestný spis, ku ktorému resp. k rozhodnutiu z ktorého prichádzalo do úvahy ukladanie súhrnného trestu, a tento sa aj uložil. Navyše, nie je úlohou obhajoby navrhovať oboznamovanie trestného rozkazu z predošlého konania - podľa zvukovej nahrávky je pritom zrejmé, že obhajkyňa navrhovala oboznámiť pripojený spis, nie len trestný rozkaz z neho tak, ako je uvedené v zápisnici z hlavného pojednávania.
V žiadnej časti hlavného pojednávania neboli oboznámené uplatnené nároky poškodeného v trestnom konaní. A keďže súd môže rozhodovať len na podklade tých skutočností, ktoré boli vykonané v konaní pred súdom (§ 2 ods. 19 Trestného poriadku) pre absenciu oboznámenia uplatnených nárokov na náhradu škody, súd nemal ani možnosť o týchto nárokoch rozhodovať, nakoľko pre to absentoval
podklad z vykonaného hlavného pojednávania. Napriek tomu je výrok o náhrade škody resp. o odkaze poškodeného na civilné konanie obsiahnutý priamo v rozhodnutí súdu.
Hlavné pojednávanie sa uskutočnilo za prítomnosti verejnosti (študentov - zrejme - základnej, alebo strednej školy a ich učiteľkami). Obhajoba plne chápe preventívny účinok pre študentov či žiakov na hlavných pojednávaniach. Tento prvok však nemôže byť v rozpore s právami obžalovaných a ani neodôvodňuje porušovanie ustanovení Trestného poriadku zo strany konajúceho súdu. Po záverečných rečiach a poslednom slove nasledovala resp. mala nasledovať neverejná časť - porada súdu. Počas tejto bol obžalovaný odvedený príslušníkmi ZVJS, obhajkyňa a prokurátor boli požiadaní, aby opustili pojednávaciu miestnosť, čo sa aj stalo. Počas neverejnej porady súdu, bez prítomnosti obžalovaného, obhajcu a prokurátora. V pojednávacej miestnosti bola prítomná verejnosť - cca 20 žiakov/študentov aj s ich učiteľkami, čím možno konštatovať, že v žiadnom prípade nešlo o neverejnú poradu súdu, ale tejto sa zúčastnili osoby, ktoré nemajú absolútne žiadne oprávnenie byť počas neverejnej porady súdu prítomné na tejto porade. Takýto procesný postup súdu je plne v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku.
V rámci rozhodnutia súd zotrval na výške trestu ukladaného už trestným rozkazom. Tento odôvodňuje kriminálnou minulosťou obžalovaného a inými právnymi floskulami, bez očividného prispôsobenia na pomery obžalovaného a bez ich poznania (osobné, rodinné či majetkové pomery súd nejako neskúmal, nie sú mu známe a teda nie je zrejmé, prečo na ne odkazuje pri odôvodňovaní výšky trestu s výnimkou toho, že ide priamo o znenie ustanovenia zákona, ktoré všeobecne súd používa - ide o právne floskuly bez akejkoľvek relevancie a potrebnej individualizácie na konkrétnu trestnú vec a pomery páchateľa). Súd údajne prihliadal na konanie páchateľa pred aj po skutku, hoci toho nebolo predmetom dokazovania na súde a teda súd o ňom nemá žiadnu vedomosť.
Vyššie naznačené skutočnosti, a teda priebeh hlavného pojednávania, údajné rozhodnutie o prijatí obžaloby, o vzdaní sa práva na podanie sťažnosti, ku ktorému nikdy nedošlo, neoboznámenie nároku poškodeného, o ktorom sa aj tak rozhodovalo, nepripojenie trestného spisu, ku ktorému prichádza do úvahy ukladanie súhrnného trestu, prítomnosť verejnosti počas neverejnej porady súdu - to všetko naznačuje závažnému porušovaniu práva na obhajobu a spravodlivý proces zo strany konajúceho súdu, hrubému porušovaniu ustanovení Trestného poriadku, v súlade s ktorými sa má konanie pred súdom viesť. Odôvodnenie rozhodnutia súdu v otázke výšky trestu je všeobecné, bez potrebnej individualizácie a konkretizácie na podmienky tohto obžalovaného a na skutkové okolnosti predmetnej trestnej veci.
Ukladaný súhrnný trest vo výmere 12 mesiacov považuje obhajoba naďalej za neprimeraný, resp. neprimerane prísny. Hoci plne akceptuje fakt, že obžalovaný je opakovane trestný (celkovo 11x), aktuálne vykonáva trest za podklade rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 6T/14/2021, a to po premene podmienečného trestu na trest nepodmienečný v trvaní 2 roky. Súčasne má nariadený výkon trestu odňatia slobody na podklade trestného rozkazu Okresného súdu Pezinok, sp. zn. 50T/15/2024. Teda celkovo obžalovaný vykonáva trest odňatia slobody v trvaní 2 roky a 3 mesiace. Aj s prihliadnutím na vývinové štádium, do ktorého dospela stíhaná trestná činnosť v tomto konaní, ale aj s prihliadnutím na úprimné oľutovanie skutku a priznanie obžalovaného, od počiatku konania, aj vzhľadom na dĺžku konania a to bez zavinenia obžalovaného, má obhajoba za to, že na dosiahnutie účelu trestu je ukladaný trest odňatia slobody nie je uloženie súhrnného trestu v trvaní 12 mesiacov potrebné, ani primerané a trest ukladaný v tejto výške je neprimerane prísny. Na dosiahnutie účelu trestu je dostačujúce uloženie miernejšieho trestu odňatia slobody, eventuálne podľa § 44 Trestného zákona je možné aj upustenie od ukladania súhrnného trestu, nakoľko už iné, dosiaľ uložené tresty, sú na dosiahnutie účelu trestu dostačujúce.
Obhajoba navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a prikázal prvostupňovému súdu vo veci znova konať a rozhodnúť.
Prokurátor nevyužil právo vyjadriť sa k odvolaniu, ktoré mu bolo v súlade s § 314 Trestného poriadku doručené.
Odvolací súd po predložení veci nezistil také procesné nedostatky konania predchádzajúceho napadnutému výroku o treste, pre ktoré by bolo procesne možné napadnutý rozsudok zrušiť na neverejnom zasadnutí a vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby zopakoval hlavné pojednávanie a viedol
ho v súlade so zákonom, a nie tak, ako vytýka obhajoba. Vzhľadom na absenciu námietok obhajoby proti zápisnici v zmysle § 60 ods. 1 Trestného poriadku, o ktorých rozhoduje primárne orgán, ktorý zápisnicu spísal, odvolací súd akceptoval priebeh konania predchádzajúceho napadnutému výroku tak, ako bol zachytený v zápisnici, pričom takémuto priebehu nemožno nič zásadné vytknúť. K porušovaniu práva obžalovaného na spravodlivý súdny proces, ktoré namieta obhajoba, odvolací súd uvádza, že iste nebolo vhodné ani etické, aby samosudca vykázaním procesných strán a ponechaním verejnosti v pojednávacej miestnosti pred vyhlásením rozsudku nastolil situáciu, ktorá mohla v obžalovanom vyvolať zdanie, že sa súd na obsahu rozsudku dohaduje s verejnosťou, prípadne že s ňou o rozsudku diskutuje pred tým, než bol verejne vyhlásený, avšak nejedná sa o totožnú situáciu, ako by nastala vtedy, keď vo veci rozhoduje senát, ktorý, na rozdiel od samosudcu, vykonáva neverejnú poradu, na ktorej o rozsudku hlasuje. Samosudca nie je povinný pred vyhlásením rozsudku hlavné pojednávanie ani prerušiť, pretože vo veci rozhoduje sám. Dopad obhajobou opísaného postupu samosudcu na zákonnosť napadnutého rozsudku teda nie je faktický. Pravdivou je i námietka obhajoby týkajúca sa výroku o náhrade škody, avšak odvolanie smerovalo proti výroku o treste a tomuto výroku predchádzajúcemu konaniu, pričom adhézne konanie obsahujúce aj uplatnenie nároku na náhradu škody či jeho prečítanie na hlavnom pojednávaní, je relatívne samostatnou a oddeliteľnou časťou hlavného pojednávania. Odvolací súd preto konanie predchádzajúce výroku o náhrade škody nerevidoval.
Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa skutočne nevykonal dokazovanie k výroku o treste v rozsahu umožňujúcom spravodlivé rozhodnutie, keď nielenže nepripojil a neoboznámil spis, ktorý navrhovala obhajoba, ale nad rámec odvolacích námietok nezabezpečil ani ďalšie potrebné spisy umožňujúce riadne zistiť skutkový stav v rozsahu umožňujúcom zákonne a spravodlivo rozhodnúť o treste. Jednalo sa o také nedostatky, ktoré bolo možné odstrániť pred odvolacím súdom, ktorý potrebné spisy zabezpečil a nariadil verejné zasadnutie, na ktorom dokazovanie doplnil v zmysle § 326 ods. 5 Trestného poriadku, čo umožnilo odvolaciemu súdu meritórne vo veci rozhodnúť.
Obhajkyňa sa v konečnom návrhu na verejnom zasadnutí v plnom rozsahu sa podržiavala písomných dôvodov odvolania. Zopakovala, že postup prvostupňového súdu odporoval základných zásadám spravodlivého súdneho procesu a obsahoval chyby, ktoré uviedla v písomnom odvolaní. Tento skutok je vedený pre pokus prečinu krádeže a nie poškodzovania cudzej veci, poškodzovanie cudzej veci nebolo dokazované a nárok na náhradu škody nebol na hlavnom pojednávaní prečítaný. Obžalovaný vykonáva trest aj za iné trestné činy a vzhľadom na uvedené a aj závažnosť prejednávaného trestného činu považovala uložený súhrnný trest za neprimerane prísny a žiadala uložiť miernejší trest.
Zástupca krajskej prokuratúry navrhol odvolanie zamietnuť ako nedôvodné.
Obžalovaný pred odvolacím súdom uviedol, že vykonáva ešte 42 mesiacov v inej veci, čo je na jeho nápravu dostačujúce a uložený trest je veľmi prísny.
Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší aj ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.
Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, veta prvá, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval, že odvolanie je prípustné, bolo podané v zákonnej lehote oprávnenou osobou a spĺňa všetky zákonné náležitosti, preto odvolací súd konštatuje absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len
vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je nad rámec vyššie uvedených námietok dôvodné.
Odvolací súd z predloženého spisového materiálu zistil, že prokurátor Okresnej prokuratúry Pezinok podal dňa 15.12.2025 na Okresný súd Pezinok obžalobu C. D. pre prečin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 212 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, ktorý je citovaný v úvodnej časti tohto odôvodnenia.
Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 11.02.2026 obžalovaný učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, že je vinný, a následne kladne odpovedal na otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c), písm. d), písm. f), písm. g), písm. h) Trestného poriadku. Súd prvého stupňa podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku vyhlásenie obžalovaného prijal s tým, že dokazovanie v rozsahu priznania nevykonal. Vykonal len dokazovanie vo vzťahu k výroku o treste.
Súd prvého stupňa na základe vyhlásenia o vine uznal obžalovaného vinným zo spáchania žalovaného trestného činu na skutkovom základe uvedenom v obžalobe. K uznaniu viny na skutkovom a právnom základe podľa obžaloby došlo po vyhlásení a postupe podľa § 257 Trestného poriadku, preto výrok o vine nemohol byť predmetom revízie odvolacím súdom, a táto časť rozsudku nemohla byť a ani nebola odvolaním napadnutá.
K výroku o treste súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, a preto nemohol zistiť, že obžalovaný spáchal žalovaný skutok nielen v súbehu s prečinom nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 171 ods. 3 Trestného zákona, ktorý dokonal dňa 06.12.2023, a za ktorý bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Pezinok sp.zn. 50T/15/2024 doručeným obvinenému dňa 01.04.2024, ale aj v súbehu s prečinom zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona páchaného od januára 2022 do 22.07.2024, za ktorý bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Levice sp.zn. 3T/70/2024 doručeným obvinenému dňa 03.08.2024. Tieto skutočnosti vyplynuli z dokazovania doplneného pred odvolacím súdom a boli primárnym dôvodom, prečo odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil pre porušenie zákona. Ak teda prvostupňový súd ukladal obžalovanému súhrnný trest, mal ho ukladať vo vzťahu k obom uvedeným odsúdeniam, a nie iba k jednému.
Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.
Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona účinného do 05.08.2024 trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.
Súd prvého stupňa vôbec nerozoberal otázku, ktoré znenie Trestného zákona je pre obžalovaného priaznivejšie a prečo, hoci skutok bol spáchaný pred účinnosťou novely Trestného zákona č. 40/2024 Z.z. majúcej podstatný dopad na ukladanie trestov aj za majetkovú trestnú činnosť. Súd prvého stupňa takúto analýzu mal urobiť, ale najmä mal správne určiť poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, čo je rozhodujúce pre posúdenie priaznivosti zákona, najmä pri prečine krádeže podľa § 212 ods. 2 Trestného zákona, ktorého trestná sadzba sa novelou sprísnila na 1 až 4 roky, namiesto pôvodného 6 mesiacov až 3 roky. Zároveň však došlo k odpadnutiu povinnosti zvyšovať spodnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu podľa § 38 ods. 4 v prípade prevahy počtu priťažujúcich okolností. Ak by bola u obžalovaného prevaha počtu priťažujúcich okolností, bolo by priaznivejšie novšie znenie Trestného zákona napriek vyššej
spodnej hranici trestnej sadzby. V prípade parity priťažujúcich a poľahčujúcich okolností je priaznivejšie skoršie znenie Trestného zákona. Súd prvého stupňa nesprávne opomenul priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona spočívajúcu v spáchaní viacerých trestných činov obžalovaným, a to tých, ktoré spáchal v súbehu so žalovaným trestným činom, a za ktoré už bol právoplatne odsúdený. Odvolací súd však nemohol pristúpiť k zmene k horšiemu z dôvodu absencie odvolania podaného v neprospech obžalovaného. Preto pri úvahách o treste vychádzal zo súdom prvého stupňa ustálenej nesprávnej parity počtu priťažujúcich a poľahčujúcich okolností spočívajúcich v tom, že obžalovaný už bol za trestný čin odsúdený v zmysle § 37 písm. m) Trestného zákona, a že sa k trestnému činu priznal a ľutuje ho v zmysle § 36 písm. l) Trestného zákona.
Súd prvého stupňa ale vôbec nevedel, hoci to vedieť mal, že obžalovaný v súčasnosti vykonáva 2 premenené podmienečné tresty vo výmere 15 mesiacov a vo výmere 2 roky uložené trestným rozkazom Okresného súdu Levice sp.zn. 3T/105/2021 zo dňa 24.09.2021 v spojení s uznesením Okresného súdu Levice sp.zn. 3T/105/2021 zo dňa 05.05.2025 a rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp.zn. 6T/14/2021 zo dňa 27.10.2021 v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu sp.zn. 6T/14/2021 zo dňa 12.02.2025. Tieto tresty má obžalovaný vykonávať do 06.08.2028. Ukladal teda ďalší trest bez toho, aby si bol toho vedomý a zohľadnil to pri jeho výmere.
Za daných okolností v zmysle § 42 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona prichádzalo do úvahy uloženie súhrnného trestu odňatia slobody, ktorý musel byť nepodmienečný, pretože pod sp.zn. 50T/15/2024 mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace, a musel byť zohľadnený aj podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky za trestný čin zanedbania povinnej výživy. Odvolací súd neopomenul, že obžalovaný má v registri trestov už 11 záznamov, z čoho rezultujú nepriaznivé možnosti jeho nápravy a resocializácie. Na strane druhej však učinil vyhlásenie o vine na hlavnom pojednávaní, skutok sa stal pred 3 rokmi a vykonáva ešte ďalšie spolu pomerne prísne tresty. Aktuálne posudzovaný skutok je nie je vysoko závažný. Odvolací súd preto nepovažoval za nevyhnutné pre dosiahnutie účelu trestu deklarovaného v § 34 ods. 1 Trestného zákona navyšovať už uložený trest odňatia slobody, ktorý by zrejme obžalovaného k vedeniu riadneho života aj tak neprevychoval, a preto pristúpil k aplikácii § 44 Trestného zákona a upustil od uloženia súhrnného a ďalšieho trestu.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.