Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_NR-5S-7-2022.pdf
PDF · 129.89 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
NR-5S/7/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Hrašnovej a členiek senátu JUDr. Barbory Vrbovej a Mgr. Simony Kočišovej, PhD., v právnej veci žalobkyne: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX XX/XX XXX XX B., v zastúpení: Mgr. Mário Mališ, advokát, so sídlom Dunajská 8, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Okresný úrad Topoľčany, odbor starostlivosti o životné prostredie, Nám. Ľ. Štúra 1738, 955 40 Topoľčany, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TO-OSZP-2021/004754 zo dňa 10.12.2021, takto
r o z h o d o l :
I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
I.
Administratívne konanie
1. Obec Prašice (ďalej aj ako „obec“) ako vecne a miestne príslušný správny orgán podľa § 69 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zák. č. 543/2002 Z. z.“) na podnet Okresného úradu Nitra, odboru starostlivosti o životné prostredie dňa 10.09.2015 oznámil podľa § 18 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zák. č. 71/1967 Zb.“) začatie konania o uložení povinnosti zaplatiť finančnú náhradu podľa § 48 ods. 1 zák. č. 543/2002 Z. z. všetkým známym účastníkom konania. Výsledkom správneho konania bolo vydanie rozhodnutia č. 2015/00413/2017/2018/2021 z 04.03. 2021 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým príslušný správny orgán uložil žalobkyni podľa § 48 ods. 1 v spojení s § 69 ods. 1 písm. a) a § 95 zák. č. 543/2002 Z. z. povinnosť zaplatiť finančnú náhradu vo výške 3 532 EUR.
2. Z rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2To/12/2015 zo dňa 22.04.2015 (ďalej aj ako „rozsudok Krajského súdu v Nitre“) mal správny orgán pre potreby tohto správneho konania ustálené, že v mesiacoch január až február 2011 v katastri obce Prašice došlo k vyrúbaniu drevín, na ktoré sa vzťahuje ochrana podľa zákona bez potrebného súhlasu (§ 48 ods. 1 štvrtá veta zákona č. 543/2002 Z. z.), že tieto dreviny dala bez súhlasu vyrúbať žalobkyňa, vtedy konajúca ako predsedníčka Združenia bývalých urbárnikov Prašice a že spoločenská hodnota týchto drevín predstavuje sumu 70 642,58 EUR (§ 95 zákona). Správny orgán bol týmto rozhodnutím vydaným v trestnom konaní podľa § 40 ods. 1 správneho poriadku viazaný. Pri určovaní výšky finančnej náhrady správny orgán prihliadol na výšku zistenej spoločenskej hodnoty dreviny, majetkové pomery žalobkyne a určil finančnú náhradu pri dolnej hranici, a to vo výške 5 % zo zistenej výšky spoločenskej hodnoty vypílených drevín, čo predstavuje sumu 3 532 EUR.
3. Proti uvedenému rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, ktoré bol rozhodnutím Okresného úradu Topoľčany, odborom starostlivosti o životné prostredie č. OU-TO-OSZP-2021/004754 z 10.12.2021 zamietnuté a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu (ďalej aj ako „preskúmavané rozhodnutie“).
4. Žalovaný sa plne stotožnil s napadnutým rozhodnutím, toto považuje za vecne správne a zákonné vydané v súlade s § 48 ods. 1 zák. č. 543/2002 Z. z. ako aj v súlade s § 46 a § 47 Správneho poriadku. Uviedol, že uloženie povinnosti finančnej náhrady do výšky spoločenskej hodnoty vyrúbaných drevín bez súhlasu nie je sankciou, ale uplatnením si v tomto prípade aspoň čiastočnej spoločenskej hodnoty vyrúbaných drevín v zmysle osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 543/2002 Z. z. Ďalej žalovaný uviedol, že takmer všetky odvolacie námietky žalobkyne smerovali k spochybňovaniu, resp. odmietaniu viny, či zodpovednosti žalobkyne, pričom však predmetom konania, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia, bolo rozhodovanie o povinnosti uložiť finančnú náhradu tomu, kto vyrúbal dreviny bez súhlasu. O otázke, kto vyrúbal dreviny bez súhlasu, už právoplatne rozhodol Krajský súd v Nitre, ktorý uznal žalobkyňu za tento skutok vinnou. Zdôraznil, že právoplatný rozsudok Krajského súdu v Nitre bol hlavným podkladom a dôkazovou listinou podľa § 34 ods. 2 správneho poriadku.
II.
Správna žaloba
(argumenty žalobkyne)
5. Žalobkyňa sa včas podanou správnou žalobou, pôvodne doručenou Krajskému súdu v Nitre, domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu a tieto navrhla z dôvodu ich nezákonnosti zrušiť, alternatívne navrhla peňažnú moderáciu podľa § 192 zák.. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej ako „SSP“). Zároveň si uplatnila náhradu trov konania.
6. Žalobkyňa namieta, že správne orgány vôbec neskúmali, či skutková podstata trestného činu je rovnaká ako skutková podstata administratívnoprávnej normy, na základe ktorej obec ukladala finančnú náhradu. Uvedené má podľa žalobkyne relevanciu v dvoch rovinách, pokiaľ je objekt chránený Trestným zákonom a zák. č. 543/2002 Z. z. odlišný, nemôže správny orgán vychádzať z toho, čo je obsiahnuté v rozsudku Krajského súdu v Nitre. V prípade totožných chránených objektov poukázala na zásadu ne bis in idem. V tom ohľade správnym orgánom vytýka, že neskúmali, aký je vzťah medzi vedeným správnym konaním a trestným konaním s ohľadom na ich charakteristiky, či bolo v okamihu výrubu objektívne možné predpokladať duplicitné vedenie konania, ale najmä, že nezohľadnili sankciu uloženú v trestnom konaní, ktoré bolo ukončené ako prvé, pretože aj s ohľadom na finančnú situáciu osoby žalobkyne bude musieť uniesť duplicitnú neprimeranú záťaž v dôsledku jej súčasnej životnej situácie.
7. Nestotožnila sa s tvrdením žalovaného, že v správnom konaní sa nerieši uloženie pokuty za spáchanie priestupku, ale uloženie povinnosti zaplatiť finančnú náhradu aj tomu, kto vyrúbal dreviny bez súhlasu. Zastáva názor, že finančnú náhradu je nutné chápať ako určitú formu sankcie za konanie (skutok), keďže ide o náhradu za účelom obnovenia predošlého stavu. Zdôraznila, že odbor starostlivosti o životné prostredie Okresného úradu v Nitre bol v trestnom konaní odkázaný na civilné súdne konanie (nie správne konanie vedené na základe zákona).
8. Žalobkyňa ďalej namieta nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku a nesprávne posúdenie vzťahu medzi § 92 ods. 1 a § 48 ods. 1 zákona. Nesúhlasí so záverom správnych orgánov, podľa ktorého konanie v rozpore so súhlasom na výrub predstavuje priestupok, zatiaľ čo výrub vykonaný bez súhlasu síce priestupkom nie je, avšak ide o protiprávne konanie umožňujúce uloženie finančnej náhrady podľa § 48 ods. 1 zákona. Takéto rozlišovanie považuje za rozporné so systémom priestupkových skutkových podstát podľa § 92 zákona, z ktorých podľa nej vyplýva, že aj neoprávnený výrub alebo výrub bez súhlasu je priestupkom. Zároveň poukazuje na vnútornú rozpornosť argumentácie správnych orgánov, keď ten istý skutok označujú za konanie, ktoré nie je priestupkom, hoci bol právoplatným trestným rozsudkom posúdený dokonca ako trestný čin.
9. Žalobkyňa uvádza, že časový rámec pre uloženie samotnej finančnej náhrady nie je explicitne ohraničený v zákone, avšak zastáva názor, že je potrebné v súlade so zásadou in dubio pro mitius ustáliť, že doba pre jej uloženie sa musí kryť s dobou pre zánik zodpovednosti za priestupok v zmysle § 20 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Vychádza z toho, že ak zanikne zodpovednosť za priestupok, nemožno uložiť ani sankciu za priestupok a taktiež požadovať ani náhradu, ktorá má základ v porušení povinností, na ktorú sa vzťahuje skutková podstata priestupku. A contrario, podľa žalobkyne finančnú náhradu by nebolo možné uložiť, ak by nedošlo k výrubu bez súhlasu, a preto náhrada podľa § 48 ods. 1 zákona je priamo naviazaná na porušenie povinnosti. V tomto prípade povinnosti získať príslušný súhlas na vykonanie výrubu a vykonať výrub v súlade s predmetným súhlasom. Nesúhlasila tak s názorom žalovaného, že lehota na uloženie finančnej náhrady neuplynula.
10. Žalobkyni nie je zrejmé, či prvostupňový správny orgán postupoval na základe znení predpisov platných a účinných v období, keď malo dôjsť k spáchaniu skutku. Keďže konanie bolo začaté ešte v roku 2015, bolo nutné podľa žalobkyne, aby sa postupovalo na základe predpisov účinných do 30.06.2016, čo však z prvostupňového rozhodnutia nevyplýva. Správnym orgánom vyčíta, že k výkladu jednotlivých ustanovení zákona pristupujú formálne bez snahy reflektovať zmenu skutočností a len strojene odvodzujú legitimitu prvostupňového rozhodnutia z rozsudku Krajského súdu v Nitre.
11. Záverom žalobkyňa namieta, že prvostupňový správny orgán nepreukázal, že by mala vyrúbať dreviny práve žalobkyňa, preto jej nemôže byť uložená náhrada v zmysle ustanovenia § 48 a ods. 1 štvrtá veta zákona. Žalobkyňa uvádza, že samotný výrub nerealizovala, preto je zrejmé, že nie je osobou, na ktorú by sa mala vzťahovať hypotéza právnej normy, na základe ktorej má obec právo uložiť finančnú náhradu za neoprávnený výrub drevín. V tomto kontexte poukázala na zmluvu o dielo č. 1/2011, ktorá bola uzatvorená medzi fyzickou osobou - zhotoviteľom a združením bývalých urbárnikov pozemkového spoločenstva Prašice. Výrub drevín realizoval zhotoviteľ, a nie žalobkyňa, ktorá konala v pozícii podnikateľa. Žalobkyňa taktiež uviedla, že v čase rozhodovania Krajského súdu v Nitre nebol účinný zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb. Pasívne legitimovaným subjektom zodpovednosti vo vzťahu k finančnej náhrade je podľa názoru žalobkyne objednávateľ, a preto považuje za nezákonné uložiť finančnú náhradu titulom spôsobenej škody žalobkyni ako súkromnej osobe.
III.
Vyjadrenie žalovaného, replika žalobkyne
12. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe z 21.10.2022 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Skutkový stav, ktorý ustálil Krajský súd v Nitre vo svojom rozsudku, typovo vychádza aj z ustanovenia § 48 ods. 1 štvrtá veta zákona; toto ustanovenie zhodne viaže uloženie finančnej náhrady osobe, ktorá vyrúbala dreviny bez súhlasu a zhodne maximálnu výšku tejto náhrady viaže na výšku spoločenskej hodnoty dreviny. Za tejto situácie správne orgány vychádzali podľa § 40 ods. 1 správneho poriadku z toho, že tento rozsudok Krajského súdu v Nitre rieši pre potrebu správneho konania o uložení finančnej náhrady predbežnú otázku a správne z tohto rozsudku aj vychádzali.
13. Žalovaný neakceptoval ani námietku žalobkyne o nerešpektovaní zásady ne bis in idem a jej argumentáciu považuje za nesprávnu. Uloženie povinnosti zaplatiť finančnú náhradu tomu, kto vyrúbal dreviny bez súhlasu, nie je trest, táto povinnosť vyplýva z § 48 ods. 1 štvrtá veta zákona a svojou povahou ide o náhradu spôsobenej škody (spoločenskej hodnoty dreviny). Trestný rozsudok Krajského súdu v Nitre priamo vo výroku aj obsahuje formuláciu o škode, ide teda o reparáciu závadného stavu v oblasti občianskoprávnej, nie v oblasti trestnoprávnej, nejde teda o uloženie povinnosti zaplatiť náhradu spoločenskej hodnoty dreviny ako trest. Táto skutočnosť je zrejmá aj z toho, že povinnosť zaplatiť finančnú náhradu za nedovolený výrub je upravená v tretej hlave tretej časti zákona upravujúcej ochranu drevín, a nie je upravená v siedmej časti tohto zákona, ktorá upravuje zodpovednosť za porušenie povinností na úseku ochranu prírody a krajiny, ktorá upravuje správne delikty, priestupky a sankcie. Hoci Krajský súd v Nitre v trestnom rozsudku odkázal na náhradu škody na občianskoprávne konanie, táto skutočnosť nespochybňuje správnosť argumentácie žalovaného.
14. Vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku a lehote na uloženie finančnej náhrady považuje argumentáciu žalobkyne, idúcu mimo podstatu veci, za snahu pokračovať v tvrdení, že ide o postih za priestupok a následne vyvodiť zánik práva túto povinnosť uložiť v dôsledku zániku zodpovednosti za priestupok.
Podľa žalovaného uloženie povinnosti zaplatiť finančnú náhradu je svojou povahou náhradou škody, nie trestnoprávnym postihom za trestný čin a ani správnym sankčným postihom za spáchanie priestupku. Ide o postih za protiprávne konanie, ale nie v rovine sankčného postihu zviazaného s trestným činom alebo priestupkom. Za nedôvodné považuje žalovaný aj ďalšie argumenty žalobkyne súvisiace s dobou pre uloženie tejto finančnej náhrady.
15. K námietke týkajúcej sa aplikácie zákona platného a účinného v čase konania (skutku) postupoval žalovaný podľa správneho poriadku účinného v čase rozhodovania. Pokiaľ ide o hmotnoprávnu časť zák. č. 543/2002, považuje pre toto konanie za podstatné ustanovenie § 48 ods. 1 štvrtá veta a § 69 ods. 1 písm. a) zákona. V oboch prípadoch tieto ustanovenia v tých častiach, ktoré sa priamo týkajú tohto prípadu, neboli po celú dobu od spáchania prečinu žalobkyne v roku 2011 až po rozhodovanie správneho orgánu o uložení povinnosti na finančnú náhradu menené. Zmeny, ktoré boli vykonané v § 69 novelou - zákonom č. 240/2017 Z. z. sa netýkala práva a povinnosti toho, kto vykonal nedovolený výrub. Navyše, táto novela neobsahovala intertemporálneho ustanovenia, takže platí u nej nepravá retroaktivita.
16. Podľa žalovaného nie je podstatné, že Trestný zákon v čase spáchania skutku nepoznal zodpovednosť právnických osôb. Krajský súd v Nitre rozhodol o trestnej zodpovednosti žalobkyne v tom, že dala ako predsedníčka združenia urbárnikov vyrúbal dreviny bez súhlasu, vzťahovala sa na ne ochrana podľa zákona č. 543/2002 Z. z., a tým spôsobila škodu. Pre účely správneho konania o uloženie povinnosti zaplatiť finančnú náhradu podľa 48 ods. 1 štvrtá veta zákona je daná povinnosť žalobkyne zaplatiť túto náhradu a konajúce správne orgány správne vyhodnotili, že ide o predbežnú otázku, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, takže týmto rozhodnutím boli viazané.
17. Žalobkyňa v replike na vyjadrenie žalovaného zotrvala na svojej argumentácii. Zdôraznila, že nekonala vo vlastnom mene, ale konala výlučne v mene pozemkového spoločenstva, ktoré disponuje vlastnou právnou subjektivitou. Je vylúčená akákoľvek osobná zodpovednosť žalobkyne za vzniknutú škodu ako aj právo požadovať finančnú kompenzáciu od žalobkyne ako fyzickej osoby. Na uvedenom podľa žalobkyne nemení nič ani skutočnosť, že za daný skutok bola odsúdená v trestnom konaní. Považuje za potrebné náležite odlišovať zodpovednosť trestnoprávnu a zodpovednosť za škodu. Žalobkyňa poukazom na znenie § 48 ods. 1 zákona konštatuje, že nie je opodstatnený ani odkaz žalovaného na rozsudok trestného súdu, pretože bola odsúdená za skutok podľa § 305 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. V predmetnom ustanovení nie je spomenuté vyrúbanie stromov, výrub stromov je explicitne uvedený až § 306 ods. 1 Trestného zákona. Za uvedený trestný čin však žalobkyňa odsúdená nebola, preto je toho názoru, že uložiť finančnú náhradu v zmysle § 48 ods. 1 zákona je možné iba tej osobe, ktorá skutočne vykonala výrub drevín bez súhlasu, a nie osobe alebo subjektu, ktorý si takýto výrub objednal. Zastáva názor, že nejde o náhradu škody, ale o osobitný druh sankcie. Vychádza pritom z gramatického výkladu § 48 ods. 1 zákona. Záverom poukázala aj na zmysel samotnej zmluvy o dielo, na základe ktorej došlo k výrubu drevín. Na základe daného záväzku totiž prešla akákoľvek zodpovednosť za výsledok, ale aj za spôsobenú škodu, výlučne na zhotoviteľa, ten nie je viazaný pokynmi objednávateľa a pri vykonávaní diela postupuje samostatne.
18. Žalovaný sa ďalej nevyjadril.
IV.
Konanie pred správnym súdom a relevantná právna úprava
19. Správny súd v Bratislave bol zriadený zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 151/2022 Z. z.“) a svoju činnosť začal od 1. júna 2023.
20. V zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zák. č. 151/2022 Z. z. výkon súdnictva prešiel od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.
21. Podľa ust. § 493e SSP, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
22. Správny súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 SSP) po oboznámení sa s obsahom spisu, ktorého súčasť tvoril aj administratívny spis žalovaného, preskúmal (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 v spojení s § 493e SSP), za splnenia procesných podmienok podľa § 107 ods. 1 písm. a/ SSP vec prejednal na pojednávaní v neprítomnosti žalovaného (§ 114 SSP) dňa 31.08.2026 a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.
23. Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní zotrval na svojej argumentácii a písomných podaniach doručených súdu.
24. Podľa § 48 ods. 1 zák. č. 543/2002 Z. z. v znení účinnom do 14.01.2022, orgán ochrany prírody uloží žiadateľovi v súhlase na výrub dreviny povinnosť, aby uskutočnil primeranú náhradnú výsadbu drevín na vopred určenom mieste, a to na náklady žiadateľa; uprednostňuje pritom geograficky pôvodné a tradičné druhy. Ak žiadateľ nie je vlastníkom pozemku, na ktorom sa náhradná drevina vysadila, môže mu orgán ochrany prírody uložiť i starostlivosť o ňu, najviac však na dobu troch rokov. Ak nemožno uložiť náhradnú výsadbu, orgán ochrany prírody uloží finančnú náhradu do výšky spoločenskej hodnoty dreviny ( § 95). Orgán ochrany prírody uloží povinnosť zaplatiť finančnú náhradu aj tomu, kto vyrúbal dreviny bez súhlasu, a to do výšky spoločenskej hodnoty dreviny. Finančná náhrada je príjmom obce, na území ktorej sa výrub uskutočňuje; obec je povinná tieto príjmy použiť výlučne na úhradu nákladov spojených s a) vypracovaním dokumentu starostlivosti o dreviny, b) vypracovaním dokumentu miestneho územného systému ekologickej stability, c) výsadbou najmä geograficky pôvodných a tradičných druhov drevín a starostlivosťou o dreviny rastúce na jej území, d) realizáciou opatrení súvisiacich s vytváraním prvkov miestneho územného systému ekologickej stability [§ 2 ods. 2 písm. a) druhá veta] podľa schváleného dokumentu miestneho územného systému ekologickej stability, e) budovaním prvkov zelenej infraštruktúry, ako sú zelené parky, zelené strechy alebo ekodukty, f) realizáciou opatrení na zabezpečenie starostlivosti o chránené územia a chránené stromy podľa programov starostlivosti o chránené územia a chránené stromy, g) realizáciou iných opatrení vykonávaných na účely ochrany prírody a krajiny v odôvodnených prípadoch na základe súhlasného stanoviska ministerstva.
25. Podľa § 104g ods. 1 zák. č. 543/2002 Z. z. v znení účinnom do 14.01.2022, konania začaté a právoplatne neukončené do 31. decembra 2019 sa dokončia podľa tohto zákona okrem konaní podľa § 47 a 48, ktoré sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2019.
26. Podľa § 47 ods. 1 zák. č. 543/2002 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2019, zakazuje sa poškodzovať a ničiť dreviny.
27. Podľa § 47 ods. 3 zák. č. 543/2002 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2019, na výrub dreviny sa vyžaduje súhlas orgánu ochrany prírody, ak tento zákon neustanovuje inak. Súhlas na výrub dreviny sa môže v odôvodnených prípadoch vydať len po posúdení ekologických a estetických funkcií dreviny a vplyvov na zdravie človeka a so súhlasom vlastníka alebo správcu, prípadne nájomcu, ak mu takéto oprávnenie vyplýva z nájomnej zmluvy, pozemku, na ktorom drevina rastie, ak žiadateľom nie je jeho vlastník, správca alebo nájomca a po vyznačení výrubu dreviny.
28. Podľa § 47 ods. 9 zák. č. 543/2002 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2019, výrub dreviny podľa odseku 3 možno vykonať len po vyznačení výrubu dreviny a po právoplatnosti súhlasu orgánu ochrany prírody, ktorým je vykonávateľ výrubu povinný sa na požiadanie preukázať.
29. Podľa § 48 ods. 1 zák. č. 543/2002 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2019, orgán ochrany prírody uloží žiadateľovi v súhlase na výrub dreviny povinnosť, aby uskutočnil primeranú náhradnú výsadbu drevín na vopred určenom mieste, a to na náklady žiadateľa; uprednostňuje pritom geograficky pôvodné a tradičné druhy. Ak žiadateľ nie je vlastníkom pozemku, na ktorom sa náhradná drevina vysadila, môže mu orgán ochrany prírody uložiť i starostlivosť o ňu, najviac však na dobu troch rokov. Ak nemožno
uložiť náhradnú výsadbu, orgán ochrany prírody uloží finančnú náhradu do výšky spoločenskej hodnoty dreviny ( § 95). Orgán ochrany prírody uloží povinnosť zaplatiť finančnú náhradu aj tomu, kto vyrúbal dreviny bez súhlasu, a to do výšky spoločenskej hodnoty dreviny. Finančná náhrada je príjmom obce, na území ktorej sa výrub uskutočňuje; obec je povinná tieto príjmy použiť výlučne na úhradu nákladov spojených s a) vypracovaním dokumentu starostlivosti o dreviny, b) vypracovaním dokumentu miestneho územného systému ekologickej stability, c) výsadbou najmä geograficky pôvodných a tradičných druhov drevín a starostlivosťou o dreviny rastúce na jej území, d) realizáciou opatrení súvisiacich s vytváraním prvkov miestneho územného systému ekologickej stability [§ 2 ods. 2 písm. a) druhá veta] podľa schváleného dokumentu miestneho územného systému ekologickej stability, e) budovaním prvkov zelenej infraštruktúry, ako sú zelené parky, zelené strechy alebo ekodukty.
30. Podľa § 81 ods. 1 zák. č. 543/2002 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2019, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
31. Podľa § 95 ods. 1 zák. č. 543/2002 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2019, spoločenská hodnota chránených rastlín, chránených živočíchov, drevín, biotopov európskeho významu a biotopov národného významu vyjadruje najmä ich biologickú, ekologickú a kultúrnu hodnotu, ktorá sa určuje s prihliadnutím na ich vzácnosť, ohrozenosť a plnenie mimoprodukčných funkcií. Spoločenská hodnota drevín sa používa aj na vyčíslenie spoločenskej hodnoty lesných porastov rastúcich v územiach so štvrtým alebo piatym stupňom ochrany a chránených stromov.
32. Podľa § 95 ods. 3 písm. d) zák. č. 543/2002 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2019, spoločenská hodnota podľa odsekov 1 a 2 sa uplatňuje najmä pri rozhodovaní o náhradnej výsadbe a určovaní výšky finančnej náhrady za vyrúbané dreviny podľa § 48.
V.
Právne posúdenie správnym súdom
33. Predmetom prieskumu pred správnym súdom bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobkyne a potvrdené prvostupňové rozhodnutie – obce Prašice, ktorým uložila žalobkyni povinnosť zaplatiť finančnú náhradu vo výške 3 532,- Eur za výrub drevín bez súhlasu.
34. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že obec Prašice rozhodnutím č. 2012/00401-Hd z 23.10.2012 udelila združeniu bývalých urbárnikov pozemkovému spoločenstvu Prašice súhlas na výrub stromov v počte 277 ks špecifikovaných v rozhodnutí a nesúhlasila s výrubom 36 ks stromov špecifikovaných v rozhodnutí.
35. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2To/12/2015 z 22.04.2015 bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania prečinu porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 ods. 1 písm. c), ods. 4 písm. c) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že v presne nezistených dňoch v mesiacoch január a február 2011 v katastri obce Prašice na parc. č. XXXX, kat. územie B., v lokalite zvanej „Dolinský jarok“ bez súhlasu obce Prašice ako orgánu na ochranu drevín dala ako predsedníčka Združenia bývalých urbárnikov Prašice vypíliť stromy, a to 152 kusov agátov bielych s obvodom kmeňov od 50 cm do 283 cm, 3 kusy čerešní vtáčích s obvodom kmeňov od 98 cm do 123 cm a 2 kusy čerešní višňových s obvodom kmeňov od 64 cm do 73 cm, ktoré boli drevinami rastúcimi mimo lesa a vzťahuje sa na ne ochrana podľa zák. č. 543/2002 Z. z., čím spôsobila vtedajšiemu Krajskému úradu životného prostredia Nitra škodu podľa znaleckého posudku z odboru ochrany životného prostredia vo výške 70 642,58 Eur.
36. Okresný úrad Nitra, odbor starostlivosti o životné prostredie dňa 03.08.2015 postúpil podnet vo veci nezákonného výrubu drevín príslušnej obci a inicioval tak na podklade právoplatného rozsudku Krajského súdu v Nitre č. 2To/12/2015 začatie konania podľa § 48 zákona č. 543/2002 Z. z. na vydanie rozhodnutia o uložení finančnej náhrady do výšky spoločenskej hodnoty dreviny (§ 95).
37. Obec Prašice dňa 10.09.2015 začala konanie vo veci uloženia finančnej náhrady voči žalobkyni a v poradí štvrtým rozhodnutím č. 2015/00413/2017/2018/2021 z 04.03.2021 (po vrátení veci odvolacím orgánom na ďalšie konanie) jej uložila povinnosť finančnej náhrady v sume 3 532,- Eur.
38. Správny súd po prieskume zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí správnych orgánov v rozsahu žalobných námietok tieto vyhodnotil ako nedôvodné.
39. Správny súd úvodom poukazuje na mimoriadny význam drevín v sídlach a nelesnej krajine z hľadiska ochrany a tvorby životného prostredia, estetického rázu krajiny a dosiahnutia územného systému ekologickej stability. Ochrana drevín sa zabezpečuje najmä obmedzením ich výrubu, ktorý možno vykonať len v odôvodnených prípadoch, po ich predchádzajúcom vyznačení orgánom ochrany prírody a po nadobudnutí právoplatnosti vydaného súhlasu.
40. Z § 48 ods. 1 zák. č. 543/2002 Z. z. vyplýva, že orgán ochrany prírody uloží žiadateľovi o výrub dreviny povinnosť, aby uskutočnil náhradnú výsadbu drevín, ak ju nemožno uložiť, uloží finančnú náhradu do výšky spoločenskej hodnoty dreviny. Orgán ochrany prírody uloží povinnosť zaplatiť finančnú náhradu aj tomu, kto vyrúbal dreviny bez súhlasu.
41. Finančná náhrada podľa § 48 ods. 1 zák. č. 543/2002 Z. z., a to aj v prípade neoprávneného výrubu drevín, má kompenzačnú a environmentálnu povahu. Jej účelom je peňažne kompenzovať ekologickú stratu vzniknutú odstránením dreviny a zabezpečiť finančné prostriedky na starostlivosť o dreviny a ďalšie zákonom ustanovené opatrenia na ochranu prírody a krajiny, keďže ide o účelovo viazaný príjem obce. Výška finančnej náhrady sa odvíja od spoločenskej hodnoty odstránenej dreviny. Finančná náhrada preto nemá povahu sankcie za protiprávne konanie, ale sleduje kompenzáciu ekologickej, resp. spoločenskej hodnoty odstránenej dreviny. Naproti tomu, sankcia predstavuje reakciu na samotné porušenie právnej povinnosti a sleduje predovšetkým represívny a preventívny účel. Vzhľadom na odlišný účel finančnej náhrady v porovnaní so sankciou, jej uloženie samo osebe nevytvára prekážku pre uloženie pokuty, či trestnoprávneho postihu za protiprávne konanie.
42. Nemožno preto súhlasiť so žalobkyňou v tom, že finančnú náhradu je potrebné chápať ako istý druh sankcie, ani s tým, že došlo k porušeniu zásady ne bis in idem. V tomto zmysle nebolo povinnosťou správneho orgánu skúmať vzťah medzi vedeným správnym konaním a trestným konaním. Obec v konaní postupovala podľa § 48 ods. 1 štvrtá veta zák. č. 543/2002 Z. z. ako orgán ochrany prírody, ktorý vykonáva v prvom stupni štátnu správu vo veciach ochrany drevín v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Aj keď bol správny orgán v trestnom konaní odkázaný na náhradu škody v občianskom konaní, finančnú náhradu za neoprávnený výrub drevín podľa § 48 ods. 1 nemožno uplatňovať žalobou o náhradu škody, pretože ide o verejnoprávny inštitút, o ktorom je oprávnený a povinný rozhodnúť výlučne príslušný orgán ochrany prírody (§ 69 ods. 1 písm. a/ zák. č. 543/2002 Z. z. ) v správnom konaní.
43. Nemožno sa stotožniť ani s ďalšou námietkou o nesprávnej kvalifikácii skutku a nesprávnom posúdení vzťahu medzi § 92 ods. 1 a § 48 ods. 1 zákona. Predmetom preskúmavaného správneho konania, ako už bolo uvedené vyššie, nie je rozhodovanie o priestupkovej zodpovednosti žalobkyne ani uloženie sankcie za protiprávne konanie, ale uloženie finančnej náhrady podľa § 48 ods. 1 štvrtej vety zákona. Ide o samostatný právny následok neoprávneného výrubu, ktorého účel a povaha sú odlišné od sankčného postihu podľa § 92 uvedeného zákona. Pre uloženie finančnej náhrady preto nebolo potrebné kvalifikovať konanie žalobkyne ako priestupok podľa § 92 ods. 1 zákona, ani posudzovať naplnenie všetkých znakov príslušnej skutkovej podstaty priestupku. Rozhodujúce bolo splnenie zákonných predpokladov ustanovených § 48 ods. 1 v spojení s § 95 zákona pre uloženie finančnej náhrady. Skutočnosť, že konanie, v dôsledku ktorého došlo k neoprávnenému výrubu, môže súčasne napĺňať znaky priestupku, iného správneho deliktu alebo trestného činu, na uvedenom závere nič nemení. Sankčný postih a povinnosť na zaplatenie finančnej náhrady predstavujú samostatné právne následky, ktoré môžu existovať popri sebe, keďže sledujú odlišný účel. Z uvedeného dôvodu nemožno súhlasiť ani s tým, že by príslušné správne orgány nesprávne kvalifikovali podstatu konania o uložení finančnej náhrady, resp. jej vzťah ku sankcii podľa § 92 zákona. Vzhľadom na kompenzačný charakter finančnej náhrady je akékoľvek spájanie tohto inštitútu so sankčným postihom za správne delikty, či priestupky bezpredmetné. Sankčný následok neoprávneného výrubu upravujú osobitné sankčné ustanovenia zákona. (§92 zákona) Zákon stanovuje druh sankcie a výšku pokuty, ktoré môže príslušný orgán ochrany prírody uložiť za konkrétne skutkové podstaty priestupkov.
44. Názor žalobkyne, že doba pre uloženie samotnej finančnej náhrady sa kryje s dobou pre zánik zodpovednosti za priestupok v zmysle § 20 zák. č. 372/1990 Zb., je nesprávny. Samotný zák. č. 543/2002 Z. z. neobsahuje žiadnu výslovnú lehotu, v ktorej by bol orgán ochrany prírody povinný rozhodnutie o uložení finančnej náhrady vydať. V takom prípade je potrebné vychádzať zo všeobecných zásad správneho práva, najmä zásady hospodárnosti a rýchlosti konania, podľa ktorej sú správne orgány povinné vybaviť veci včas a bez zbytočných prieťahov. Za tým účelom Správny poriadok v § 49 stanovuje lehoty pre rozhodnutie. V danej veci je zjavné, že obec začala správne konanie vzápätí, ako je bol postúpený podnet z Okresného úradu Nitra a rozhodnutie v poradí prvé bolo vydané dňa 10.11.2015. Prekluzívne lehoty upravené v § 91 ods. 8 zákona sa vzťahujú výlučne na pokuty za správne delikty, nemožno ich analogicky uplatňovať aj na uloženie povinnosť finančnej náhrady podľa § 48 zákona z dôvodu odlišnej povahy konaní (sankčné vs. kompenzačné). Zánik možnosti sankčne postihnúť určité protiprávne konanie sám osebe nespôsobuje zánik samostatnej kompenzačnej povinnosti.
45. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením žalobkyne, že správny orgán nepreukázal, že by mala vyrúbať dreviny práve ona, resp. že samotný výrub nerealizovala ona, ale zhotoviteľ, s ktorým bola uzatvorená zmluva o dielo. Správne konanie bolo iniciované na podklade právoplatného rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2To/12/2015 z 22.04.2015, ktorým bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania prečinu porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 ods. 1 písm. c), ods. 4 písm. c) Trestného zákona. Táto skutková podstata zahŕňa pod písm. c) aj konanie, ktorým došlo k poškodeniu alebo zničeniu stromu, keru, alebo ich vyrúbaniu (§ 305 ods. 1 písm. c) zák. č. 300/2005 Z. z. v znení účinnom v čase spáchania skutku). Správny orgán je podľa § 40 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. viazaný rozhodnutím súdu o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal.
46. Vo všeobecnosti táto viazanosť neoslobodzuje správny orgán od povinnosti skúmať naplnenie všetkých prvkov hypotézy aplikovanej právnej normy. V preskúmavanej veci je na podklade rozsudku Krajského súdu v Nitre preukázané, že osoba žalobkyne vykonala neoprávnený výrub (§ 48 ods. 1 štvrtá vetazákona), avšak správny orgán musí samostatne vykonať dokazovanie o spoločenskej hodnote drevín podľa § 95 tohto zákona, preskúmateľne odôvodniť výšku ukladanej finančnej náhrady v rámci zákonného limitu („do výšky spoločenskej hodnoty“).
47. Správny orgán v zmysle § 48 ods. 1 štvrtá veta zákona určil ako osobu zodpovednú za výrub žalobkyňu, pretože jej konanie bolo posúdené ako vybočenie z rámca oprávnení, ktoré mala ako predsedníčka Združenia bývalých urbárnikov Prašice, keďže vedome porušila zákon tým, že prikázala vyrúbať dreviny, na ktoré sa vzťahuje ochrana podľa zákona bez toho, aby mala na to povolenie príslušného orgánu ochrany prírody a krajiny. Podľa správneho súdu je irelevantné, že žalobkyňa nevykonala fyzický vyrub bez súhlasu, pretože zodpovedná za výrub je aj osoba, ktorá neoprávnený výrub riadila alebo dala samotný príkaz na výrub. Z právoplatného rozsudku Krajského súdu v Nitre vyplynulo, že žalobkyňa vedome prikázala vykonať výrub konkrétnych drevín, na ktoré sa vzťahovala ochrana podľa zákona, bez súhlasu príslušného orgánu ochrany prírody. Na tomto závere nič nemení ani žalobkyňou označená zmluva o dielo, na základe ktorej fyzickú realizáciu výrubu vykonal zhotoviteľ. Zverenie technického vykonania výrubu tretej osobe samo osobe nevylučuje aplikáciu § 48 ods. 1 štvrtej vety zákona voči osobe, ktorá neoprávnený výrub nariadila a dala vykonať. Pre posúdenie veci preto nie je rozhodujúce, kto jednotlivé dreviny fyzicky odstránil, ale či konanie žalobkyne možno vzhľadom na zistené skutkové okolnosti subsumovať pod pojem osoby, ktorá dreviny bez súhlasu vyrúbala v zmysle § 48 ods. 1 zákona. Táto povinnosť finančnej náhrady bola uložená žalobkyni ako osobe, ktorá vlastným konaním nariadila, resp. dala vykonať neoprávnený výrub, preto ani argumentácia zák. č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb nie je pre posúdenie povinnosti podľa § 48 ods. 1 zákona rozhodujúca. Správny súd dodáva, že sa otázkou spoločenskej hodnoty drevín ani dôvodmi, ktoré viedli správny orgán k určeniu výšky finančnej náhrady, nezaoberal, keďže žalobkyňa túto skutočnosť nenamietala.
48. Žalobkyňa ďalej namieta, že z napadnutých rozhodnutí nie je zrejmé, podľa akého časového znenia zákona č. 543/2002 Z. z. správne orgány postupovali. Zastáva názor, že na vec bolo potrebné aplikovať právnu úpravu účinnú v čase, keď malo dôjsť k spáchaniu skutku. S uvedenou argumentáciou sa správny súd nestotožnil. V prejednávanej veci nejde o konanie vo veci administratívneho trestania, a preto určenie rozhodného znenia zákona nemožno odvíjať od právnej úpravy účinnej v čase spáchania skutku spôsobom typickým pre ukladanie sankcií. Rozhodujúce je prechodné ustanovenie § 104g ods. 1
zák. č. 543/2002 Z. z., podľa ktorého sa konania podľa § 47 a 48, dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 31.12. 2019. Správny súd prisvedčil žalobkyni, pokiaľ poukázala na nejednoznačné označenie aplikovanej právnej úpravy v rozhodnutiach správnych orgánov. Správne orgány v záhlaví svojich rozhodnutí odkázali všeobecne na zákon č. 543/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov, hoci vzhľadom na znenie § 104g ods. 1 zákona bolo potrebné vec hmotnoprávne posudzovať podľa jeho znenia účinného do 31.12.2019. Na uvedenom závere nemení ani § 104e zákona, ktorý pôvodne upravoval právny režim konaní začatých pred 01.07.2016, keďže na konanie podľa § 48, ktoré neboli právoplatne skončené do 31.12.2019, následne výslovne dopadlo osobitné prechodné ustanovenie § 104g ods. 1 zákona, určujúce ich dokončenie podľa zákona v znení účinnom do 31.12.2019. Toto formálne pochybenie nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože z obsahu na danú vec aplikovaného ust. § 48 ods. 1 štvrtá veta zák. č. 543/2002 Z. z. vyplýva, že správne orgány na vec aplikovali obsahovo totožné znenie v rôznych časových účinnostiach.
49. Vzhľadom na uvedené súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
50. O trovách konania rozhodol súd podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, keďže v danej veci nezistil okolnosti odôvodňujúce výnimočné priznanie trov konania orgánu štátnej správy.
51. Senát správneho súdu v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, a aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci.