Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3To/33/2026

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov JUDr. Rastislava Kresla a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného A. A., nar.XX.XX.XXXX v Trnave, pre prečin ublíženia na zdraví podľa , na verejnom zasadnutí konanom dňa 29.09.2026 v Trnave, prejednal odvolanie obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 11.decembra 2025, a takto

r o z h o d o l :

Podľa odvolanie obžalovaného A. A., nar. XX.XX.XXXX v B., z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 11.12.2025, sp. zn. -323, bol obžalovaný A. A. uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa , na tom skutkovom základe, že dňa 18. marca 2023 v presne nezistenom čase približne od 14.00 hod. do 15.00 hod. v obci Buková pristúpil k poškodenému C. D. do priestoru otvorenej bránky dreveného oplotenia pozemku rodinného domu č. 318, kde bezprostredne za drevenou bránkou poškodeného fyzicky napadol tým spôsobom, že ho uchopil oboma rukami za oblečenie, jedenkrát ho udrel hlavou do oblasti prednej časti hrudníka a následne ho zhodil na zem, v dôsledku čoho poškodený spadol na chrbát, čím mu spôsobil zlomeninu hrudnej kosti a pomliaždenie hrudníka, ktoré si vyžiadali dobu liečenia päť týždňov a obmedzenia v obvyklom spôsobe života poškodeného v období od 18. marca 2023 do 24. apríla 2023, spočívajúce v nutnosti pripútania na lôžko a obmedzení mobility počas hospitalizácie, v obmedzeniach pri fyzickej záťaži, manuálnej práci, vykonávaní prác v domácnosti, nevyhnutných životných a hygienických úkonoch, pri úkonoch sebaobsluhy, v odkázanosti na čiastočnú starostlivosť inej osoby, v nutnosti telesného šetrenia, v obmedzeniach spoločenského kontaktu, dlhšieho sedenia a vedenia motorového vozidla. Za to mu okresný súd uložil ( citácia) : ,, Podľa s použitím a na trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov.

Podľa výkon trestu odňatia slobody obžalovanému podmienečne odkladá.

Podľa určuje obžalovanému skúšobnú dobu v trvaní 15 (pätnásť) mesiacov.

Podľa ukladá obžalovanému povinnosť nahradiť škodu poškodeným C. D., nar. XX. XXXXXXX XXXX v Lučenci, bytom E. XXXX/X, F. - A. F. vo výške 1 135,- eur (tisícstotridsaťpäť eur) a obchodnej spoločnosti Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Panónska cesta 2, Bratislava - Petržalka, IČO: 35 937 874 vo výške 1 482,92 eura (tisícštyristoosemdesiatdva eur a deväťdesiatdva centov). “

Okresný súd napadnutý rozsudok odôvodnil v rozsahu č. l. 323-327 spisu. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný (č. l. 321-322spisu), ktoré následne písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu (č. l. 336-337 spisu). Prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava a poškodený v zákonom stanovenej lehote odvolanie nepodali. Obžalovaný prostredníctvom obhajcu ( č.l.336-337 spisu) napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, pričom v odôvodnení odvolania namietal predovšetkým nesprávnosť skutkových zistení, nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov a porušenie zásady in dubio pro reo. Mal za to, že napadnutý rozsudok je predčasný, vecne nesprávny a nezákonný, keďže súd prvej inštancie ani po zrušení svojho predchádzajúceho rozhodnutia krajským súdom nevyhodnotil všetky vykonané dôkazy dôsledne, jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach. Obhajoba poukazovala na to, že jadrom dokazovania sú dve vzájomne rozporné verzie skutkového deja prezentované obžalovaným a poškodeným, pričom podľa jej názoru absentuje jednoznačný priamy dôkaz, ktorý by verziu poškodeného spoľahlivo potvrdzoval. Za významnú považovala aj absenciu preukázaného motívu obžalovaného na fyzické napadnutie poškodeného, keď medzi nimi bezprostredne pred skutkom nemalo dôjsť k hádke ani konfliktu a poškodený zároveň pripustil existenciu predchádzajúcich slovných, prípadne fyzických konfliktov z jeho strany voči obžalovanému. Obžalovaný ďalej spochybnil vierohodnosť výpovede svedkyne G. D., manželky poškodeného, a to s poukazom na jej blízky vzťah k poškodenému, ako aj na pochybnosti o jej reálnej možnosti sledovať celý priebeh incidentu z kuchynského okna, keď jej vo výhľade mala prekážať moruša. Rovnako namietal rozpory vo výpovediach G. D. a H. D., pričom časť výpovede H. D. označil za sprostredkovanú a poukázal aj na rozporné tvrdenia o tom, či sa táto svedkyňa v čase skutku nachádzala doma. Vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu obhajoba zdôraznila, že znalec síce pripustil vznik zranení spôsobom uvádzaným poškodeným a jeho manželkou, avšak nevylúčil ani alternatívu, že poškodený mohol utrpieť zranenia pádom na zem bez priameho zavinenia obžalovaného. Podľa názoru obžalovaného tak nebol jednoznačne preukázaný mechanizmus vzniku zranení ani ich príčinná súvislosť s konaním obžalovaného. V súhrne obžalovaný namietal, že vykonané dokazovanie pripúšťa viacero možných verzií skutkového deja a neodstraňuje všetky rozumné pochybnosti o jeho vine. Z uvedeného dôvodu navrhol uplatniť zásadu in dubio pro reo a časti výroku o vine postupom podľa , zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku o vine a podľa obžalovaného spod obžaloby oslobodiť. Poškodený C. D. v písomnom vyjadrení k odvolaniu obžalovaného (č.l. 342-343 spisu) podaného prostredníctvom obhajcu poukázal při jednotlivých odvolacích námietkach obžalovaného na uznesenie Krajského súdu Trnava zo dňa 26.08.2025 sp.zn.3To/76/2025 a jeho odôvodnenie. Zároveň poukázal, že po vrátení věci súdom druhého stupňa neboli zo strany obžalovaného navrhované a ni vykonané akékoľvek dôkazy, ktoré by akýmkoľvek spôsobom spochybňovali predmetné právne a skutkové závery súdu druhého stupňa. Vo vzťahu k výške spôsobenej škody uviedol, že škoda bola uplatnená na základe a podľa znaleckého posudku, pričom túto obžalovaný v podanom odvolaní žiadnym spôsobom nespochybnil. Nárok poškodeného na náhradu škody považuje za dôvodný, čo do spôsobu vzniku škody, jako aj jej výšky. V závere navrhol, aby súd druhého stupňa odvolanie obžalovaného zo dňa 18.12.2025 a jeho odôvodnenie zo dňa 28.02.2026 zamietol ako nedôvodné.

Konanie na odvolacom súde. Podľa o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd, v ktorého obvode má sídlo okresný súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni; o odvolaní proti rozsudku súdu podľa rozhoduje Krajský súd v Trenčíne. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa , odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. Podľa , odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.

Krajský súd ako súd odvolací (ďalej aj ,,odvolací súd“), skôr než začal plniť svoju prieskumnú povinnosť podľa , bol povinný v zmysle skúmať, či odvolanie obžalovaného bolo podané včas ( ), či ho podala oprávnená osoba (, ) a či nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo späťvzatiu podaného odvolania (, ), alebo či nebolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné [ , ]. Odvolací súd nezistil v tomto ohľade žiadnu procesnú prekážku meritórneho prejednania odvolania obžalovaného a rozhodnutia o ňom. Pokiaľ ide o správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo výroku napadnutého rozsudku o vine a treste, odvolací súd vlastným prieskumom nezistil žiadne odvolaním obžalovaného nevytýkané procesné pochybenia súdu prvého stupňa, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa . Odvolací súd teda podané odvolanie preskúmal a dospel k záveru, že odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba v zákonnej lehote a proti výroku o vine a treste, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, no (čo do vecného posúdenia) odvolanie nie je dôvodné. Napadnutý rozsudok je vecne správny/zákonný, v jemu predchádzajúcom konaní odvolací súd nezistil žiadne obžalovaným vytýkané procesné vady. Odvolací súd za účelom prejednania odvolania obžalovaného vykonal verejné zasadnutie za prítomnosti prokurátorky krajskej prokuratúry, obžalovaného a jeho obhajcu, ako aj splnomocneného zástupcu poškodeného za splnenia zákonnej lehoty uvedenej v , . Na verejnom zasadnutí obžalovaný na podanom odvolaní zotrval. Odvolací súd oboznámil rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 11.12.2025 sp. zn. č.l. 323-327, odvolanie obžalovaného č.l. 321-322, odôvodnenie odvolania č.l. 336-337, vyjadrenie splnomocneného zástupcu poškodeného k odvolaniu č.l. 342-343 a podstatný obsah spisu. Odvolací súd za účelom získania aktuálnych informácií o osobe obžalovaného pri odvolacom prieskume napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa procesne/ formálne doplnil dokazovanie o :

- aktuálny register trestov, v ktorom má obžalovaný jeden záznam a to rozhodnutie Okresného súdu Galanta zo dňa 09.07.2004 sp.zn.1T/118/2004, ktorým mu bol podľa § 221 ods.1 Tr. zákona uložený podmienečný trest v trvaní 3 mesiacov , so skúšobnou dobou do 06.12.2005, v skúšobnej dobe sa osvedčil a hľadí sa na neho . akoby nebol odsúdený ( č-l-363 spisu)

- z lustrácie Centrálnej evidencie správnych deliktov a priestupkov MS SR ( č. l. 365- 369 spisu) vyplýva, že má 9 záznamov ( prevažne pre priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky). Zástupkyňa Krajskej prokuratúry Trnava – navrhla odvolaniu obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Obhajca I. B. J. – sa v plnom rozsahu pridržiaval písomného odôvodnenia odvolania zo dňa 28.02.2025 Splnomocnený zástupca poškodeného JUDr. Ivan Balek – navrhol odvolanie zamietnuť v celom rozsahu. Obžalovaný A. A. – uviedol, že výpovede ktoré uvádzal poškodený sú v rozpore aj s vyšetrením polície, aj ktoré vyšli z rekonštrukcie, tento skutok tak, ako ho opisuje poškodený sa nestal, preto na všetky pojednávania chodí, aby bolo učinené pravde zadosť. Pridržiava sa návrhu svojho obhajcu. Úvodom odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že predmetnou trestnou vecou sa už v minulosti zaoberal, keď na podklade odvolania prokurátora a poškodeného uznesením zo dňa 36.08.2025, sp.zn.3To/76/2025 podľa zrušil predchádzajúci oslobodzujúci rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a podľa , vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Dôvodom zrušenia predchádzajúceho rozsudku bol nesprávny spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, keď okresný súd jednotlivé dôkazy neposúdil dôsledne v ich vzájomných súvislostiach a nevysporiadal sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Odvolací súd mu osobitne vytkol nedostatočné vyhodnotenie výpovedí poškodeného a svedkyne G. D. vo vzťahu k záverom znaleckého dokazovania, výsledkom obhliadky miesta činu a fotodokumentácii, ako aj predčasnú aplikáciu zásady in dubio pro reo. Po opätovnom preskúmaní veci krajský súd konštatuje, že okresný súd pri novom rozhodovaní rešpektoval právny názor odvolacieho súdu a odstránil podstatné nedostatky, pre ktoré bol jeho predchádzajúci rozsudok zrušený. Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, pričom svoje skutkové závery náležitým spôsobom odôvodnil. Napadnutý rozsudok v podstatnej časti spĺňa požiadavky ustanovenia . Z jeho odôvodnenia je zrejmé, ktoré skutočnosti okresný súd vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri ich hodnotení. Okresný súd sa vysporiadal s rozhodujúcimi rozpormi medzi jednotlivými dôkazmi a vysvetlil, z akých dôvodov považoval výpoveď

poškodeného za vierohodnú a prečo neakceptoval obhajobnú verziu skutkového deja prezentovanú obžalovaným. Z odôvodnenia sú zároveň zrejmé jeho úvahy pri právnom posúdení skutku, ukladaní trestu a rozhodovaní o náhrade škody. Odvolací súd však zistil, že okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku výslovne nezaoberal otázkou časovej pôsobnosti podľa ani posúdením materiálneho korektívu podľa . Hoci ide o nedostatky odôvodnenia, podľa názoru odvolacieho súdu nepredstavujú také pochybenia, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutých výrokov alebo nepreskúmateľnosť rozsudku v rozsahu odôvodňujúcom jeho zrušenie. Skutkové zistenia okresného súdu poskytujú dostatočný podklad na posúdenie uvedených právnych otázok aj v rámci odvolacieho konania. S výhradou týchto nedostatkov sa odvolací súd stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu a v podrobnostiach na odôvodnenie jeho rozsudku poukazuje. Keďže prvostupňové a druhostupňové rozhodnutie tvoria z hľadiska ich odôvodnenia jeden celok, nepovažuje krajský súd za potrebné opätovne podrobne reprodukovať všetky vykonané dôkazy a hodnotiace úvahy okresného súdu. Odvolací súd v stručnosti uvádza, že okresný súd správne ustálil skutkový záver, podľa ktorého obžalovaný poškodeného C. D. fyzicky napadol tým spôsobom, že ho uchopil za oblečenie, hlavou ho udrel do prednej časti hrudníka a následne ho zhodil na zem, v dôsledku čoho poškodený spadol na chrbát a utrpel zlomeninu hrudnej kosti a pomliaždenie hrudníka. Uvedený skutkový záver má oporu predovšetkým vo výpovedi poškodeného, ktorá je v rozhodujúcich okolnostiach podporená ďalšími vykonanými dôkazmi, najmä závermi znaleckého dokazovania, výsledkami obhliadky miesta činu a okolnosťami bezprostredne nasledujúcimi po skutku. Podľa , kto inému úmyselne ublíži na zdraví, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až dva roky. Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, odvolací súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že konanie obžalovaného napĺňa všetky zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa , a to tak po objektívnej, ako aj subjektívnej stránke. Objektom uvedeného trestného činu je záujem spoločnosti na ochrane zdravia človeka, pričom jeho objektívna stránka spočíva v spôsobení ublíženia na zdraví inej osobe. Podľa sa ublížením na zdraví rozumie také poškodenie zdravia, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie, počas ktorého bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. februára 2024, podľa ktorého naplnenie zákonného znaku ublíženia na zdraví predpokladá súčasné splnenie oboch uvedených podmienok, pričom rozhodujúce je skutočné obmedzenie poškodeného pri vykonávaní jeho obvyklých životných činností, a nie iba formálne určená doba liečenia alebo pracovnej neschopnosti. V posudzovanej veci bolo preukázané, že poškodený C. D. v dôsledku konania obžalovaného utrpel zlomeninu hrudnej kosti a pomliaždenie hrudníka, ktoré si vyžiadali dobu liečenia päť týždňov. Z vykonaného dokazovania zároveň vyplynulo, že poškodený bol v období od 18. marca 2023 do 24. apríla 2023 obmedzený v obvyklom spôsobe života, a to pripútaním na lôžko a obmedzením mobility počas hospitalizácie, obmedzeniami pri fyzickej záťaži, manuálnej práci, vykonávaní prác v domácnosti, nevyhnutných životných a hygienických úkonoch a pri sebaobsluhe. Zdravotný stav poškodeného si vyžadoval čiastočnú starostlivosť inej osoby, telesné šetrenie a obmedzoval ho aj pri spoločenských kontaktoch, dlhšom sedení a vedení motorového vozidla. Uvedené okolnosti preukazujú, že poškodený utrpel poruchu zdravia, ktorá si objektívne vyžiadala lekárske ošetrenie a liečenie a súčasne bola spojená s konkrétnymi obmedzeniami jeho obvyklého spôsobu života počas obdobia podstatne presahujúceho časové kritérium vyžadované pre naplnenie zákonného znaku ublíženia na zdraví podľa . Nešlo teda iba o krátkodobú bolesť či prechodné zhoršenie zdravotného stavu, ale o poškodenie zdravia dosahujúce intenzitu predpokladanú skutkovou podstatou prečinu podľa . Správnosť uvedeného právneho posúdenia podporujú aj závery vyslovené v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 15. júna 2017, podľa ktorých samotná existencia pracovnej neschopnosti nie je nevyhnutnou podmienkou naplnenia zákonného znaku ublíženia na zdraví; rozhodujúci je charakter poruchy zdravia a jej skutočný vplyv na obvyklý spôsob života poškodeného. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom okresného súdu o existencii príčinnej súvislosti medzi konaním obžalovaného a spôsobeným následkom. Zo skutkových zistení vyplýva, že obžalovaný poškodeného

uchopil oboma rukami za oblečenie, jedenkrát ho udrel hlavou do oblasti prednej časti hrudníka a následne ho zhodil na zem, v dôsledku čoho poškodený spadol na chrbát. Takto ustálený spôsob fyzického útoku korešponduje so znaleckými závermi o mechanizme vzniku poranenia, podľa ktorých zlomenina hrudnej kosti mohla vzniknúť pôsobením jednorazového tupého násilia strednej intenzity v smere spredu dozadu. Pokiaľ ide o subjektívnu stránku, pre naplnenie zákonných znakov prečinu podľa sa vyžaduje úmyselné zavinenie, pričom postačuje aj nepriamy úmysel podľa . V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 15. júna 2017, z ktorého vyplýva, že úmyselné zavinenie možno vyvodiť aj zo spôsobu vykonania fyzického útoku a jeho okolností, pokiaľ bol páchateľ uzrozumený s možnosťou spôsobenia ublíženia na zdraví poškodeného. V prejednávanej veci obžalovaný vedome použil fyzické násilie proti poškodenému, ktorého najskôr uchopil za oblečenie, následne ho hlavou udrel do oblasti hrudníka a zhodil na zem. Vzhľadom na charakter útoku, jeho smerovanie a intenzitu, ako aj skutočnosť, že išlo o útok vedený proti oblasti ľudského tela, ktorej zasiahnutie je objektívne spôsobilé vyvolať poruchu zdravia, možno dôvodne uzavrieť, že obžalovaný bol prinajmenšom uzrozumený s možnosťou spôsobenia ublíženia na zdraví poškodeného. Pre naplnenie subjektívnej stránky pritom nie je nevyhnutné, aby úmysel obžalovaného smeroval k spôsobeniu konkrétneho poranenia v podobe zlomeniny hrudnej kosti, ale postačuje, že jeho úmysel zahŕňal zákonom predpokladaný následok spočívajúci v ublížení na zdraví. Odvolací súd preto uzatvára, že okresný súd správne posúdil konanie obžalovaného ako prečin ublíženia na zdraví podľa , keďže vykonaným dokazovaním bolo preukázané naplnenie všetkých formálnych znakov jeho skutkovej podstaty vrátane príčinnej súvislosti medzi konaním obžalovaného a spôsobeným následkom, ako aj úmyselného zavinenia. V nadväznosti na právnu kvalifikáciu skutku považoval odvolací súd za potrebné zaoberať sa aj materiálnym korektívom podľa , ktorého aplikáciu okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku výslovne neposúdil. Podľa nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. K posudzovaniu tohto zákonného kritéria sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. z 15. júna 2017, v ktorom pri posudzovaní prečinu ublíženia na zdraví konštatoval, že ani jediný úder päsťou, ktorému predchádzal vzájomný konflikt, nemusí vzhľadom na spôsob vykonania útoku a ostatné okolnosti predstavovať konanie nepatrnej závažnosti. V posudzovanej veci spôsob vykonania činu spočívajúci v úmyselnom fyzickom útoku proti poškodenému, následok v podobe zlomeniny hrudnej kosti a pomliaždenia hrudníka s päťtýždňovou dobou liečenia a konkrétnymi obmedzeniami obvyklého spôsobu života, ako aj miera zavinenia obžalovaného vylučujú záver o nepatrnej závažnosti jeho konania. Ani predchádzajúce konfliktné vzťahy medzi obžalovaným a poškodeným, prípadne absencia jednoznačne ustálenej pohnútky obžalovaného nepredstavujú také okolnosti, ktoré by pri komplexnom hodnotení všetkých zákonných kritérií odôvodňovali opačný záver. Odvolací súd preto konštatuje, že konanie obžalovaného napĺňa nielen formálne znaky skutkovej podstaty prečinu podľa , ale jeho závažnosť presahuje aj hranicu nepatrnosti podľa . Skutočnosť, že okresný súd toto hľadisko v odôvodnení rozsudku výslovne neposúdil, preto nemala vplyv na správnosť právnej kvalifikácie skutku. Pokiaľ ide o výrok o treste, odvolací súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že trest odňatia slobody vo výmere osem mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu pätnásť mesiacov je zákonný, primeraný závažnosti spáchaného trestného činu a osobe obžalovaného a zodpovedá účelu trestu podľa . Okresný súd pri ukladaní trestu vychádzal zo zákonnej trestnej sadzby ustanovenej v vo výmere šesť mesiacov až dva roky a v súlade s prihliadol na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, ako aj na osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosti nápravy. V konkrétnej výmere trestu primerane zohľadnil úmyselný charakter konania obžalovaného a následok v podobe zlomeniny hrudnej kosti poškodeného s päťtýždňovou dobou liečenia. Za správny považuje odvolací súd aj záver okresného súdu o neexistencii poľahčujúcich a priťažujúcich okolností podľa a . Hoci bol obžalovaný v minulosti súdne trestaný, vzhľadom na účinky zahladenia odsúdenia nemožno túto skutočnosť hodnotiť ako priťažujúcu okolnosť. Na druhej strane, vzhľadom na jeho priestupkovú minulosť neboli splnené ani podmienky na priznanie poľahčujúcej

okolnosti podľa spočívajúcej vo vedení riadneho života pred spáchaním trestného činu. Pri absencii poľahčujúcich a priťažujúcich okolností nebol dôvod na úpravu hraníc trestnej sadzby podľa alebo ods. 4 účinného v čase spáchania skutku. Odvolací súd preto považuje trest odňatia slobody vo výmere osem mesiacov, uložený pri dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby, za primeraný povahe a závažnosti spáchaného činu, ako aj osobe obžalovaného. Pri posudzovaní jeho primeranosti prihliadol aj na časový odstup od spáchania skutku, pričom samotnú dĺžku konania, ovplyvnenú aj predchádzajúcim zrušením oslobodzujúceho rozsudku, nemožno obžalovanému pričítať na ťarchu. Odvolací súd sa stotožňuje aj s podmienečným odkladom výkonu uloženého trestu podľa , keďže vzhľadom na osobu obžalovaného, jeho doterajší život a okolnosti spáchania činu možno dôvodne predpokladať, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a jeho nápravu nie je nevyhnutný bezprostredný výkon trestu odňatia slobody. Za primeranú považuje aj skúšobnú dobu pätnásť mesiacov určenú podľa , ktorá poskytuje dostatočný časový priestor na overenie, či obžalovaný povedie riadny život. Takto uložený trest podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne vyjadruje závažnosť protiprávneho konania obžalovaného a súčasne vytvára predpoklady na naplnenie jeho individuálno-preventívneho i generálno-preventívneho účelu bez potreby bezprostredného výkonu trestu odňatia slobody. Odvolací súd preto nezistil dôvod na zásah do napadnutého výroku o treste. Pochybenie odvolací súd nezistil ani vo výroku o náhrade škody. Poškodený C. D. a Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., svoje nároky uplatnili riadne a včas a ich výška bola vykonaným dokazovaním dostatočne preukázaná. Keďže medzi trestným činom obžalovaného a vzniknutou škodou existuje príčinná súvislosť, okresný súd správne postupoval podľa , keď obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenému C. D. škodu vo výške 1 135 eur ( 1090,-eur t.j.45 bodov/ 24,22 ,-eur za bod podľa znaleckého posudku a 45 eur za náklady spojené s kontrolou) a J. K. A., a. s., škodu vo výške 1 482,92 eura ( za poskytnutú zdravotnú starostlivosť pozostávajúcej z ústavnej/ lôžkovej starostlivosti, špecializovanej starostlivosti, lekárskej služby a vyšetrovacej a liečebnej zložky, zdokladované na č.l.108-110 spisu). K odvolacím námietkam obžalovaného. Odvolací súd sa ďalej zaoberal jednotlivými odvolacími námietkami obžalovaného, ktorými spochybňoval správnosť skutkových zistení a spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov. Pokiaľ obžalovaný namietal, že okresný súd nesprávne uprednostnil výpoveď poškodeného C. D. pred jeho obhajobnou verziou, odvolací súd uvádza, že samotná existencia dvoch rozdielnych skutkových verzií neznamená, že medzi nimi nemožno na základe vykonaného dokazovania rozhodnúť. Rozhodujúce je, či jednotlivé verzie nachádzajú oporu v ďalších vykonaných dôkazoch, predovšetkým v dôkazoch objektívnej povahy. Poškodený C. D. vo svojej výpovedi uviedol, že obžalovaný k nemu pristúpil, uchopil ho oboma rukami za okraje rozopnutej bundy, pritiahol si ho k sebe, hlavou ho udrel do prednej časti hrudníka a následne ho odsotil, v dôsledku čoho spadol na zem. Obžalovaný naproti tomu tvrdil, že poškodený bol iniciátorom konfliktu, opakovane sa ho pokúšal sotiť a pri jednom z týchto pokusov sa mal potknúť a spadnúť na zem, čím si mal privodiť zranenie. Pri hodnotení uvedených protichodných verzií má zásadný význam predovšetkým znalecké dokazovanie, ktoré poskytuje objektívny podklad na posúdenie mechanizmu vzniku poranenia poškodeného. Znalec z odboru zdravotníctva, odvetvia traumatológia G. L. E. konštatoval u poškodeného zlomeninu hrudnej kosti a pomliaždenie hrudníka, pričom podľa charakteru poranenia a priebehu lomnej línie hrudnej kosti k jeho vzniku došlo pôsobením tupého násilia v smere spredu dozadu, a to jednorazovým pôsobením násilia strednej intenzity. Znalec zároveň pripustil, že uvedené poranenie mohlo vzniknúť spôsobom opisovaným poškodeným, teda úderom hlavou do oblasti prednej časti hrudníka. Obžalovaný poukazoval na skutočnosť, že znalec nevylúčil ani vznik uvedeného poranenia pri páde, uvedenú časť znalcových záverov nemožno vytrhnúť z kontextu celého znaleckého dokazovania. Znalec totiž súčasne vysvetlil, že pri vzniku zlomeniny hrudnej kosti v dôsledku pádu by muselo ísť o nekoordinovaný pád bez prirodzeného obranného reflexu horných končatín, a to na pevný hranatý predmet alebo výrazný výbežok, ktorý by pôsobil na ohraničenú oblasť prednej časti hrudníka. Pri bežnom páde na rovný povrch by bolo pravdepodobnejšie poranenie rebier než samotnej hrudnej kosti. Uvedené znalecké závery je potrebné posudzovať v spojení s výsledkami obhliadky miesta činu a fotodokumentáciou. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že mostík pred vstupnou bránkou, na ktorom sa podľa obžalovaného mal poškodený potknúť a spadnúť, bol pokrytý trávnatým porastom, pričom na jeho povrchu neboli zistené výrazné nerovnosti ani pevné hranaté predmety, na ktoré by poškodený

mohol dopadnúť spôsobom zodpovedajúcim znalcom opísanému alternatívnemu mechanizmu vzniku poranenia. Rovnako ani z fotodokumentácie priestoru za bránkou nevyplýva existencia takého pevného predmetu alebo výraznej nerovnosti terénu, ktorá by podporovala obhajobnú verziu o samovoľnom páde poškodeného. Odvolací súd pritom neprehliadol, že sám obžalovaný potvrdil svoju prítomnosť na mieste incidentu, ako aj konflikt s poškodeným. Rozpor medzi oboma skutkovými verziami preto nespočíva v otázke, či došlo k ich stretnutiu a následnému pádu poškodeného, ale predovšetkým v určení príčiny tohto pádu a mechanizmu vzniku zranenia. Samotná skutočnosť, že znalec v teoretickej medicínskej rovine pripustil aj alternatívny mechanizmus vzniku poranenia, preto neznamená, že takáto alternatíva má rovnakú dôkaznú hodnotu ako mechanizmus podporený konkrétnymi skutkovými zisteniami. Pre rozhodnutie o vine nie je určujúce, či možno abstraktne pripustiť viacero spôsobov vzniku poranenia, ale či konkrétna alternatíva nachádza oporu vo vykonaných dôkazoch a je spôsobilá vyvolať dôvodné pochybnosti o skutkovom deji ustálenom súdom. Za dôvodnú nemožno považovať ani námietku obžalovaného, ktorou spochybňoval vierohodnosť svedkyne G. D. a jej možnosť pozorovať incident z kuchynského okna rodinného domu. Odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí poukázal na to, že výsledky previerky výpovede na mieste neumožňujú bezvýhradne akceptovať tvrdenie svedkyne, že z uvedeného okna mohla pozorovať celý priebeh udalosti. Z fotodokumentácie vyplynulo, že časť priestoru, o ktorom svedkyňa vypovedala, sa nachádzala mimo jej priameho výhľadu, pričom ďalšiu prekážku predstavoval strom – moruša – zasahujúci do jej zorného poľa. Uvedené okolnosti však samy osebe neodôvodňujú záver o celkovej nevierohodnosti tejto svedkyne. Z výsledkov previerky výpovede na mieste totiž zároveň vyplýva, že výhľad z kuchynského okna na miesto incidentu nebol úplne znemožnený. Z fotografií č. 8 a 9 je zrejmé, že svedkyňa mohla pozorovať miesto za bránkou, na ktorom mal poškodený po incidente ležať. Ak sa teda poškodený na uvedenom mieste nachádzal, svedkyňa mohla túto skutočnosť z kuchynského okna vnímať. Uvedené fotografie však samy osebe nepreukazujú, že svedkyňa mala nerušený výhľad aj na celý mechanizmus fyzického útoku. Odvolací súd preto rozlišuje medzi tou časťou výpovede svedkyne, ktorá sa týka samotného mechanizmu útoku, a okolnosťami, ktoré mohla vzhľadom na objektívne podmienky pozorovať. Pochybnosti o možnosti vnímania jednotlivých fáz incidentu nemožno automaticky prenášať aj na vierohodnosť jej výpovede o následných udalostiach, pokiaľ tieto nachádzajú oporu v ďalších dôkazoch. Práve okolnosti bezprostredne nasledujúce po incidente sú podporené výpoveďou svedkyne H. D., ktorá potvrdila, že na krik svojej matky reagovala tým, že vyšla z domu a následne privolala pomoc. Rovnako samotný obžalovaný potvrdil, že po páde poškodeného počul krik a z miesta odchádzal. Odvolací súd pritom neprehliadol ani rodinný vzťah svedkyne G. D. k poškodenému. Samotná skutočnosť, že ide o manželku poškodeného, však nie je dôvodom na odmietnutie jej výpovede ani na automatické zníženie jej dôkaznej hodnoty. Rozhodujúci je obsah výpovede, jej vnútorná presvedčivosť a súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. Pokiaľ obžalovaný poukazoval na rozpory vo výpovediach svedkyne H. D., ani tieto odvolací súd nepovažoval za spôsobilé spochybniť správnosť skutkových záverov okresného súdu. Svedkyňa H. D. nebola priamou svedkyňou samotného fyzického útoku, a preto jej výpoveď nemožno hodnotiť ako bezprostredný dôkaz o mechanizme napadnutia. Jej dôkazný význam spočíva v potvrdení udalostí bezprostredne nasledujúcich po incidente a v zachytení prvotného oznámenia o jeho priebehu. Zo záznamov tiesňových volaní vyplynulo, že svedkyňa bezprostredne po udalosti oznámila napadnutie svojho otca obžalovaným a zdravotnej záchrannej službe uviedla, že poškodený mal byť udretý hlavou do oblasti hrudníka. Zároveň opísala jeho zdravotný stav, keď uviedla, že je bledý a má ťažkosti s dýchaním. Odvolací súd však zdôrazňuje, že samotné oznámenie mechanizmu útoku svedkyňou, ktorá ho priamo nepozorovala, nemôže nahrádzať bezprostredný dôkaz o jeho priebehu. Význam uvedených záznamov spočíva predovšetkým v potvrdení časovej nadväznosti medzi incidentom, zdravotnými ťažkosťami poškodeného a privolaním zdravotnej pomoci, ako aj v zachytení informácie o napadnutí oznámenej bezprostredne po udalosti. Za okolnosť spôsobilú vyvolať dôvodné pochybnosti o vine obžalovaného nemožno považovať ani rozpory týkajúce sa prítomnosti H. D. v rodinnom dome v čase skutku. Jej prítomnosť bezprostredne po incidente je podporená objektívnymi záznamami tiesňových volaní, pričom samotná svedkyňa potvrdila, že na situáciu reagovala po tom, čo začula krik svojej matky. Pokiaľ obžalovaný namietal absenciu motívu svojho konania, ani túto námietku odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Motív nie je zákonným znakom skutkovej podstaty prečinu ublíženia na

zdraví podľa , a preto jeho presné nezistenie samo osebe nezakladá pochybnosť o vine, pokiaľ je samotné konanie obžalovaného preukázané ostatnými vykonanými dôkazmi. Predchádzajúce konfliktné vzťahy medzi obžalovaným a poškodeným pritom môžu slúžiť len na objasnenie širších okolností prípadu, nie ako samostatný dôkaz viny obžalovaného. Napokon sa odvolací súd nestotožnil ani s námietkou obžalovaného, podľa ktorej mal okresný súd pri rozhodovaní o vine aplikovať zásadu in dubio pro reo. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí vytkol okresnému súdu nesprávny prístup k uvedenej zásade, keď pôvodný oslobodzujúci rozsudok založil na existencii jednotlivých pochybností bez toho, aby dôsledne posúdil ich význam vo vzťahu k celému vykonanému dokazovaniu. Zásada in dubio pro reo neznamená povinnosť rozhodnúť v prospech obžalovaného pri vzniku akejkoľvek pochybnosti o niektorom z vykonaných dôkazov. Jej uplatnenie prichádza do úvahy vtedy, ak po vykonaní všetkých dostupných dôkazov a ich náležitom vyhodnotení jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach zostanú dôvodné a neodstrániteľné pochybnosti o skutkových okolnostiach významných pre rozhodnutie o vine. Samotná existencia odlišnej skutkovej verzie prezentovanej obžalovaným preto bez ďalšieho neznamená, že súd musí rozhodnúť v jeho prospech. Rozhodujúce je, či takáto verzia nachádza konkrétnu oporu vo vykonaných dôkazoch a či je spôsobilá vyvolať dôvodné pochybnosti o správnosti skutkových záverov súdu. V posudzovanej veci výpoveď poškodeného korešponduje s objektívne zisteným charakterom zranenia, výsledkami znaleckého dokazovania, obhliadkou miesta činu a okolnosťami bezprostredne nasledujúcimi po incidente. Naopak, verzia obžalovaného o samovoľnom páde poškodeného nenachádza v objektívnych dôkazoch porovnateľnú oporu, predovšetkým pokiaľ ide o mechanizmus vzniku zlomeniny hrudnej kosti. Okresný súd preto postupoval správne, keď po vyhodnotení všetkých rozhodujúcich dôkazov jednotlivo i v ich vzájomných súvislostiach dospel k záveru, že o priebehu skutku a vine obžalovaného nepretrvávajú také dôvodné pochybnosti, ktoré by odôvodňovali jeho oslobodenie spod obžaloby. Odvolací súd zároveň považoval za potrebné samostatne sa vysporiadať s otázkou časovej pôsobnosti , keďže okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku výslovne neuviedol, podľa ktorého časového znenia trestnosť činu posudzoval a trest ukladal. Podľa sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase jeho spáchania; podľa neskoršieho zákona sa postupuje vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Skutok bol spáchaný 18. marca 2023. Pri posudzovaní časovej pôsobnosti bolo preto potrebné vychádzať zo zákona účinného v uvedený deň a posúdiť, či niektorá z neskorších právnych úprav nie je vzhľadom na konkrétne okolnosti veci pre obžalovaného priaznivejšia. Z porovnania právnej úpravy účinnej v čase skutku s právnou úpravou účinnou od 6. augusta 2024 vyplýva, že zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa , ako aj trestná sadzba odňatia slobody vo výmere šesť mesiacov až dva roky zostali nezmenené. Neskoršia úprava síce priniesla zmeny vo všeobecných zásadách sankcionovania, individualizácii trestu a podmienkach podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody, avšak samotné rozšírenie možností podmienečného odkladu nepredstavuje v posudzovanom prípade konkrétnu výhodu, keďže uložený osemmesačný trest odňatia slobody bolo možné podmienečne odložiť podľa oboch právnych úprav. Rovnako zmena ustanovenia , spočívajúca najmä vo vypustení povinnej úpravy hraníc trestnej sadzby podľa prevahy poľahčujúcich alebo priťažujúcich okolností, nemá v prejednávanej veci priamy dopad na zákonné rozpätie trestu. Okresný súd totiž nezistil žiadnu poľahčujúcu ani priťažujúcu okolnosť, a preto ani podľa zákona účinného v čase skutku neboli splnené podmienky na postup podľa alebo ods. 4 . Uvedené porovnanie tak samo osebe nepreukazuje, že právna úprava účinná od 6. augusta 2024 je pre obžalovaného priaznivejšia. Pri absencii konkrétne priaznivejšej neskoršej úpravy je preto potrebné vychádzať zo základného pravidla ustanoveného v , teda zo zákona účinného v čase spáchania skutku. Nedostatok odôvodnenia okresného súdu spočívajúci v absencii výslovného posúdenia časovej pôsobnosti preto nemožno bez ďalšieho stotožňovať s nesprávnosťou výroku o vine alebo treste. Rozhodujúce je, či použitá právna úprava mala v konkrétnej veci za následok nesprávne právne posúdenie skutku alebo uloženie nezákonného trestu.

V súhrne odvolací súd konštatuje, že okresný súd po vrátení veci odstránil podstatné nedostatky vytknuté predchádzajúcim zrušujúcim rozhodnutím, vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo i v ich vzájomných súvislostiach a svoje skutkové závery založil na logickom a preskúmateľnom hodnotení rozhodujúcich dôkazov. Záver o vine obžalovaného pritom nezaložil iba na uprednostnení výpovede poškodeného pred obhajobnou verziou obžalovaného, ale na súhrnnom vyhodnotení dôkazov, osobitne dôkazov objektívnej povahy. Odvolacie námietky obžalovaného predstavujú predovšetkým odlišné hodnotenie vykonaných dôkazov, ktorému však nezodpovedá ich obsah posudzovaný jednotlivo ani vo vzájomných súvislostiach. Obžalovaný v podanom odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových zistení okresného súdu alebo vyvolať dôvodné pochybnosti o jeho vine. Odvolací súd zároveň posúdil otázky, ktorými sa okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku výslovne nezaoberal, a to časovú pôsobnosť podľa a materiálny korektív podľa . Pokiaľ ide o materiálny korektív, dospel k záveru, že závažnosť konania obžalovaného nie je nepatrná. V otázke časovej pôsobnosti vychádzal z pravidla použitia zákona účinného v čase spáchania skutku, keďže posudzované neskoršie zmeny nepreukazujú konkrétny priaznivejší dopad na právne postavenie obžalovaného. Podľa odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Keďže krajský súd nezistil zákonný dôvod na zrušenie alebo zmenu napadnutého rozsudku vo výroku o vine, treste ani náhrade škody, odvolanie obžalovaného podľa ako nedôvodné zamietol. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.