Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14CoP-116-2026.pdf
PDF · 114.55 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoP/116/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Korbašovej a členiek senátu JUDr. Miriam Štillovej, JUDr. Petry Lackovej, vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako navrhovateľka, v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, dieťa rodičov – matka C. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E., t.č. bytom F. XXX a otec G. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. H. XXXX/X, I., t.č. bytom J., F. XX, XXXX K., za účasti starej matky: E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. H. XXXX/X, I., zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Karol Porubčin, s. r. o., so sídlom Centrum 27/32, Považská Bystrica, IČO: 57 634 564, za účasti Krajskej prokuratúry v Trenčíne, v konaní o návrhu navrhovateľky: L. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. N. XXX, na zverenie maloletého dieťaťa do jej náhradnej osobnej starostlivosti, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 32P/54/2025-112 zo dňa 29. januára 2026, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok Okresného súdu Trenčín č.k. 32P/54/2025-112 zo dňa 29. januára 2026 p o t v r d z u j e . II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) v napadnutom rozsudku výrokom I. zrušil náhradnú osobnú starostlivosť starej matky o maloletú, ktorá bola upravená rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 30P/82/2014-63 zo dňa 15.06.2015 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 30P/82/2014-119 zo dňa 16.05.2023; výrokom II. maloletú zveril do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľky, ktorá sa bude o maloletú osobne starať, a ktorá ju bude zastupovať a spravovať jej majetok v bežných veciach; výrokom III. uložil matke povinnosť prispievať na výživu maloletej mesačne sumou vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona, ktoré je matka povinná poukazovať na účet Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, vždy do 15- teho dňa v mesiaci vopred, s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku; výrokom IV. uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej sumou vo výške 200,- eur mesačne, ktoré je otec povinný poukazovať na účet Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred, s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku; výrokom V. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. 2. Okresný súd citujúc § 44 ods. 1 až 3, § 45 ods. 1 až 8, § 47 ods. 1, 2 a 5, § 62 ods. 3, § 75 ods. 1 a § 81 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „ zákon o rodine“) vyhodnotil návrh navrhovateľky na zverenie maloletej do jej náhradnej osobnej starostlivosti ako dôvodný, zodpovedajúci záujmu maloletej. Maloletá bola v minulosti spolu so svojimi súrodencami zverená do náhradnej osobnej starostlivosti starej matky, keďže matka riadnu osobnú starostlivosť nezabezpečovala a otec pracoval vo Švajčiarsku. Od februára 2025 však maloletá žije v domácnosti navrhovateľky, kde je spokojná, zvykla si na nové prostredie a školu a opakovane a konzistentne sa vyjadrovala, že sa do domácnosti starej matky nechce vrátiť a chce zostať u navrhovateľky.
Na tomto stanovisku zotrvala pri pohovoroch pred kolíznym opatrovníkom, v rámci psychologického poradenstva, ako aj pri výsluchu pred súdom. Okresný súd konštatoval, že vzťah maloletej so starou matkou sa postupne zhoršil v dôsledku správania starej matky, ktoré maloletá vnímala ako nátlakové, keď stará matka nerešpektovala jej názor, vyčítala jej klamstvo, nevhodne sa vyjadrovala o matke a navrhovateľke, opakovane ju presviedčala na návrat. K zlepšeniu vzťahov neviedlo ani realizované psychologické poradenstvo a kontakt maloletej so starou matkou bol napokon úplne prerušený. Za daných okolností okresný súd považoval návrat 14-ročnej maloletej do domácnosti starej matky za nereálny bez možnej ujmy na jej psychike. Ďalej uviedol okresný súd, že matka vzhľadom na svoje psychiatrické ochorenie nie je schopná vykonávať osobnú starostlivosť o maloletú a otec dlhodobo žije a pracuje vo Švajčiarsku, pričom aj jeho vzťah s maloletou je narušený. Navrhovateľka ako teta maloletej spĺňa osobné, osobnostné a morálne predpoklady na výkon náhradnej osobnej starostlivosti, maloletá ju aj jej manžela rešpektuje, v domácnosti nemá výchovné problémy, dodržiava pravidlá, pravidelne sa pripravuje do školy a medzi ňou a navrhovateľkou je vytvorená pozitívna vzťahová väzba. S prihliadnutím na vek a názor maloletej, jej stabilizáciu v domácnosti navrhovateľky, ako aj odporúčanie kolízneho opatrovníka a prokurátora preto okresný súd zrušil náhradnú osobnú starostlivosť starej matky a maloletú zveril do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľky. 3. Vo vzťahu k výživnému okresný súd zaviazal matku, ktorá poberá invalidný dôchodok 408 eur, má tri vyživovacie povinnosti a vzhľadom na svoj zdravotný stav obmedzené možnosti, platiť minimálne zákonné výživné. Otca zaviazal prispievať na výživu maloletej sumou 200 eur mesačne. Pri určení jeho vyživovacej povinnosti prihliadol na to, že dlhodobo žije a pracuje vo Švajčiarsku ako strechár, výšku svojho príjmu napriek výzve okresného súdu neuviedol ani nepreukázal, avšak z ním deklarovaných výdavkov okresný súd usúdil, že dosahuje veľmi dobrý príjem. Výživné 200 eur mesačne považoval za primerané veku a potrebám 14-ročnej maloletej, ako aj schopnostiam a možnostiam otca. Rodičom zároveň uložil povinnosť poukazovať výživné na účet Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín. O trovách konania okresný súd citujúc § 52 a § 58 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“) rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu. 4. Proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie stará matka z dôvodov podľa § 62 ods. 2 CMP a § 365 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), namietajúc nesprávne a neúplné zistenie skutočného stavu veci, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedla, že okresný súd pri zrušení jej náhradnej osobnej starostlivosti o maloletú a jej zverení do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľky nezohľadnil, že maloletá spolu so súrodencami vyrastala v jej domácnosti odmalička, o maloletú na rozdiel od ich matky sa dlhodobo starala, vytvorila si k maloletej aj jej súrodencom silné citové väzby a je vo vzťahu k maloletej bližšou príbuznou než navrhovateľka. Pobyt maloletej a jej sestry u navrhovateľky mal byť od februára 2025 iba dočasný, na jeden mesiac, počas riešenia jej bytovej situácie, pričom aj naďalej finančne prispievala na ich potreby. Po zabezpečení nového bývania mala záujem o návrat maloletej, ku ktorému však nedošlo napriek tomu, že naďalej spĺňa všetky osobné, osobnostné a morálne predpoklady na výkon náhradnej osobnej starostlivosti. Namietala tiež, že maloletá je ovplyvnená osobami žijúcimi v domácnosti navrhovateľky, v dôsledku čoho sa s ňou prestala stretávať a zablokovala si ju v telefóne. Okresný súd posudzoval iba predpoklady navrhovateľky, avšak nevyhodnotil možný negatívny vplyv ďalších osôb žijúcich v jej domácnosti, najmä brata navrhovateľky Ondreja, ktorý sa podľa tvrdenia maloletej vyhrážať jej, ani skutočnosť, že v domácnosti žije matka maloletej, ktorá sa o ňu v minulosti nestarala, neplatila výživné a má psychické problémy. Za nesprávne považovala stará matka aj faktické oddelenie maloletej od jej súrodencov, ktoré podľa výrazne narúša rodinné a súrodenecké vzťahy, a preto napadnuté rozhodnutie nepovažovala za súladné so záujmom maloletej. 5. Matka vo vyjadrení k odvolaniu starej matky uviedla, že si želá, aby maloletá zostala v náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľky a nebola opätovne zverená starej matke. Dôvodila tým, že maloletá sa v starostlivosti navrhovateľky cíti dobre a je šťastná. Zároveň uviedla, že je rada, že môže byť s maloletou. 6. Okresná prokuratúra vo vyjadrení k odvolaniu starej matky navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že okresný súd dostatočne zistil skutkový stav a správne prihliadol najmä na názor 14-ročnej maloletej, ktorá si želá zostať v starostlivosti navrhovateľky, je v jej domácnosti šťastná, riadne sa pripravuje do školy a nemá záujem vrátiť sa do domácnosti starej matky. Poukázala aj na narušený vzťah maloletej s bratom, s ktorým si maloletá nevie predstaviť spoločné bývanie, ako aj na postupné citové odcudzenie maloletej od starej matky a stratu dôvery voči nej. K odvolacím
námietkam starej matky uviedla, že matka maloletej síce žije u navrhovateľky, avšak v samostatnej oddelenej bytovej jednotke, pričom maloletá s matkou dobre vychádza. Tvrdenia o nevhodnom správaní brata navrhovateľky voči starej matke v konaní neboli preukázané. Zdôraznila, že bytové podmienky u navrhovateľky sú na štandardnej úrovni a maloletá má vlastnú izbu. Vzhľadom na vek maloletej je jej názor jeden z podstatných dôkazov pri rozhodovaní o jej ďalšom zverení a prípadná zmena napadnutého rozsudku by nebola v jej prospech. 7. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu starej matky navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny, keďže zotrvanie maloletej v jej náhradnej osobnej starostlivosti zodpovedá najlepšiemu záujmu maloletej. Uviedla, že maloletej zabezpečuje stabilné bývanie, riadnu starostlivosť a dohľad, školskú dochádzku, zdravotnú starostlivosť, ako aj pokojné a bezpečné rodinné prostredie. Maloletá sa u nej cíti dobre, je spokojná a šťastná, vytvorili si vzájomne silné citové väzby a maloletá opakovane vyjadrila želanie zostať v jej starostlivosti. Odmietla tvrdenie starej matky, že maloletú manipulovala, uvádzajúc, že maloletá vyjadruje svoje názory a pocity slobodne a bez nátlaku z jej strany alebo zo strany jej rodiny. Za nepravdivé a nepodložené označila aj tvrdenie, že jej brat sa mal starej matke vyhrážať. K predchádzajúcej starostlivosti starej matky uviedla, že maloletá u nej nepociťovala dostatočný pocit pohody a bezpečia, a preto súčasné výchovné prostredie považovala za vhodnejšie pre jej zdravý emocionálny a psychický vývin. 8. Stará matka v stanovisku k vyjadreniu navrhovateľky uviedla, že naďalej v celom rozsahu zotrváva na skutočnostiach uvedených vo svojom odvolaní proti napadnutému rozsudku.
9. Dňa 11.06.2026 oznámila Krajská prokuratúra v Trenčíne prebratie vstupu prokurátora do predmetného súdneho konania v časti konania pred odvolacím súdom. 10. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 385 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie starej matky nie je dôvodné, preto ho v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP. 11. Vo vzťahu k odvolacím námietkam starej matky odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj napr. IV. ÚS 252/2004, I. ÚS 50/2004, II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). Za porušenie tohto základného práva teda nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení, skutkový (skutočný) stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam. Stručne možno zhrnúť, že odlišný názor účastníka konania vo vzťahu k hodnotiacemu úsudku súdu nečiní rozsudok nepreskúmateľným ani nezákonným. Napokon je potrebné dodať, že terajšia právna úprava vyplývajúca z Civilného sporového poriadku, konkrétne z § 387 ods. 3, umožňuje odvolaciemu súdu zaoberať sa vo vlastnom odôvodnení rozhodnutia aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie, z čoho vyplýva, že zákonodarca čiastočnú neodôvodnenosť rozhodnutia nepovažuje za takú vadu konania, ktorá by účastníkom konania odnímala možnosť konať na súde, a to obzvlášť s poukazom i na ustanovenia Civilného mimosporového poriadku, v rámci ktorého odvolací súd nie je viazaný jednak odvolacími dôvodmi a ani rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu.
12. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s § 67 CMP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/
ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP. 13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku je koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Len na zdôraznenie vecnej správnosti záverov súdu prvej inštancie, odvolací súd považuje za podstatné sa potom vyjadriť osobitne len k niektorým odvolacím dôvodom starej matky, v ostatnom poukazuje na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu (§ 387 ods. 2 CSP).
14. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 47 ods. 2 zákona o rodine súd zruší náhradnú osobnú starostlivosť z vážnych dôvodov, pričom zákonom výslovne uvedené zanedbávanie maloletého dieťaťa alebo porušovanie povinností osobou vykonávajúcou náhradnú osobnú starostlivosť predstavujú iba príklady takýchto dôvodov. Pre zrušenie náhradnej osobnej starostlivosti preto nie je nevyhnutné zistiť, že stará matka maloletú zanedbávala alebo objektívne stratila osobné, zdravotné či bytové predpoklady na výkon náhradnej osobnej starostlivosti. Rozhodujúce je, či vzhľadom na aktuálne pomery maloletého dieťaťa existujú také závažné okolnosti, pre ktoré ďalšie pokračovanie doterajšej náhradnej osobnej starostlivosti prestalo zodpovedať jeho najlepšiemu záujmu. 15. Nespochybňuje odvolací súd, že stará matka zabezpečovala starostlivosť o maloletú a jej súrodencov od útleho veku a že počas dlhého obdobia medzi nimi existoval blízky rodinný a citový vzťah. Rovnako nebolo sporné, že bezprostredným dôvodom, pre ktorý maloletá vo februári 2025 prešla do domácnosti navrhovateľky, bola pôvodne nevyriešená bytová situácia starej matky a že stará matka si následne nové bývanie zabezpečila. Tieto skutočnosti však nemožno posudzovať izolovane od ďalšieho vývoja pomerov. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie už maloletá takmer rok fakticky žila v domácnosti navrhovateľky, kde mala vytvorené stabilné materiálne, výchovné a emocionálne podmienky, bola tam spokojná, rešpektovala pravidlá domácnosti, riadne sa pripravovala do školy a medzi ňou a navrhovateľkou sa vytvorila pozitívna vzťahová väzba. Samotné odstránenie pôvodného problému starej matky s bývaním preto neznamená, že návrat maloletej do jej domácnosti je aj po následnom vývoji v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. 16. Za osobitne významnú považoval odvolací súd okolnosť, že maloletá, ktorá mala v čase rozhodovania súdu prvej inštancie 14 rokov, svoj názor na ďalšie miesto svojho života nevyjadrila jednorazovo ani iba pred navrhovateľkou. Svoje želanie zostať v domácnosti navrhovateľky vyjadrovala opakovane a konzistentne pri pohovoroch s kolíznym opatrovníkom, v rámci psychologického poradenstva v Centre pre deti a rodiny Zlatovce, ako aj pri výsluchu pred súdom. Uvádzala, že je u navrhovateľky spokojná, na prostredie si zvykla, v novej škole sa jej páči a k starej matke sa vrátiť nechce. Pri veku a rozumovej a vôľovej vyspelosti maloletej bolo preto správne jej názoru priznať významnú váhu. Názor maloletého dieťaťa síce nie je jediným kritériom rozhodnutia, v prejednávanej veci však korešponduje aj s ostatnými zisteniami o jej súčasnom fungovaní a stabilite v domácnosti navrhovateľky. Odvolacia námietka starej matky, podľa ktorej bola maloletá navrhovateľkou alebo ďalšími osobami v jej domácnosti ovplyvnená, zostala iba v rovine tvrdenia. Zo zisteného skutkového stavu nevyplynula konkrétna okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver, že opakovane a v rôznych prostrediach prezentovaný názor maloletej nebol jej vlastným názorom. Za významné odvolací súd považoval aj to, že maloletá v počiatočnom období po odchode zo starostlivosti starej matky kontakt so starou matkou neodmietala, naopak uvádzala, že s ňou chce zostať v kontakte a nechce, aby sa na ňu stará matka hnevala pre jej
želanie zostať u navrhovateľky. K následnému prerušeniu kontaktu došlo až v ďalšom priebehu, ktorý maloletá spájala s nátlakom, výčitkami a neprijatím jej postoja zo strany starej matky. 17. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vzťah maloletej so starou matkou sa po jej odchode do domácnosti navrhovateľky postupne výrazne zhoršil. Maloletá vnímala komunikáciu starej matky ako nátlakovú, uvádzala opakované výčitky, spochybňovanie jej tvrdení a naliehanie na jej návrat do domácnosti starej matky, situácia napokon vyústila až do zablokovania telefonického kontaktu zo strany maloletej. Za účelom obnovy vzťahov bolo realizované aj psychologické poradenstvo, ktoré však k ich zlepšeniu neviedlo. Práve tento dlhodobejší vývoj, spolu s vekom maloletej, jej jednoznačným a stabilným postojom a jej úspešnou adaptáciou v domácnosti navrhovateľky, predstavuje súhrn vážnych dôvodov, pre ktoré nemožno od maloletej požadovať návrat do pôvodného výchovného prostredia len preto, že stará matka medzičasom opätovne zabezpečila vhodné bývanie. 18. Dôvodná nie je ani argumentácia starej matky založená na tom, že je maloletému dieťaťu bližšou príbuznou než navrhovateľka. Zákon o rodine pri zverení dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti uprednostňuje príbuznú osobu, ktorá spĺňa zákonné predpoklady, neurčuje však medzi viacerými spôsobilými príbuznými automatické poradie výlučne podľa stupňa príbuzenstva. Rozhodujúcim kritériom zostáva záujem konkrétneho maloletého dieťaťa. Navrhovateľka je tetou maloletej, teda jej príbuznou, a súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané, že spĺňa osobné, osobnostné a morálne predpoklady na výkon náhradnej osobnej starostlivosti a že spôsob jej života a pomery v jej domácnosti poskytujú maloletej vhodné a stabilné prostredie. Odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú ani námietku, že súd prvej inštancie nezohľadnil možný negatívny vplyv ďalších osôb žijúcich v prostredí navrhovateľky. Tvrdenie o údajných vyhrážkach brata navrhovateľky starej matke nebolo podložené konkrétnym objektívnym zistením a navrhovateľka ho výslovne poprela. Rozhodujúce pritom je, že opakovaným šetrením pomerov v domácnosti navrhovateľky neboli zistené nedostatky a maloletá sama uvádzala, že si s členmi domácnosti rozumie a cíti sa tam dobre. 19. Iný záver neodôvodňuje ani skutočnosť, že v prostredí navrhovateľky býva matka maloletej, ktorá vzhľadom na svoj zdravotný stav sama nie je schopná zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloletú. Z tejto skutočnosti nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že samotná prítomnosť matky predstavuje riziko pre riadny vývoj maloletej. Maloletá uvádzala, že s matkou vychádza dobre, pričom podľa zistení matka býva v samostatnej oddelenej bytovej jednotke a navrhovateľka jej poskytuje potrebnú pomoc. Osobnú starostlivosť o maloletú zabezpečuje navrhovateľka a pri opakovanom šetrení jej domácnosti neboli zistené nedostatky. 20. Odvolací súd venoval pozornosť aj námietke starej matky, že napadnutým rozhodnutím dochádza k oddeleniu maloletej od jej súrodencov. Zachovanie a podpora súrodeneckých väzieb nepochybne patrí medzi významné okolnosti pri posudzovaní najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, v prejednávanej veci však nemožno vychádzať z predpokladu, že samotné spoločné bývanie všetkých súrodencov v domácnosti starej matky by automaticky bolo v záujme maloletej. Zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že vzťah maloletej k bratovi je vážne narušený, maloletá uvádzala, že s ním nie je v kontakte a tento kontakt jej nechýba, pričom aj samotná stará matka uviedla, že brat je na maloletú nahnevaný a zanevrel na ňu. Vzťah so sestrou bol podľa odborných zistení ambivalentný a zložitý, hoci sestry zostali v občasnom kontakte. Za tejto situácie nemožno najlepší záujem maloletej redukovať na formálne zachovanie spoločnej domácnosti súrodencov bez zohľadnenia skutočnej kvality ich vzťahov. 21. Pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa údajného nevhodného správania brata voči maloletej, odvolací súd nepovažoval za potrebné pre rozhodnutie v tejto veci ustáliť, či k namietanému konaniu v minulosti skutočne došlo. Samotný súd prvej inštancie svoj záver o potrebe zmeny náhradnej osobnej starostlivosti nezaložil na preukázaní takéhoto konania. Významná je však objektívne zistená skutočnosť, že uvedená udalosť a rozdielny postoj jednotlivých členov rodiny k nej výrazne zasiahli do rodinných vzťahov, pričom maloletá vnímala spochybňovanie svojich tvrdení ako jednu z príčin straty dôvery k starej matke a k bratovi. Preto ani skutočnosť, že údajné sexuálne obťažovanie nebolo preukázané, sama osebe neodstraňuje ostatné vážne dôvody, pre ktoré návrat maloletej do domácnosti starej matky aktuálne nezodpovedá jej najlepšiemu záujmu. 22. Všetky uvedené okolnosti podľa odvolacieho súdu vo svojom súhrne odôvodňujú záver, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie existovali vážne dôvody na zrušenie náhradnej osobnej starostlivosti starej matky. Rozhodnutie pritom nepredstavuje negatívne hodnotenie dlhoročnej starostlivosti starej matky o maloletú ani popretie významu ich predchádzajúceho vzťahu. Reaguje na aktuálne pomery už dospievajúceho maloletého dieťaťa, ktoré dlhodobo žije v stabilnom prostredí navrhovateľky, je v ňom spokojné a prospieva, vytvorilo si k navrhovateľke pozitívnu vzťahovú väzbu a opakovane, jednoznačne a konzistentne vyjadruje vôľu v tomto prostredí zotrvať. Za súčasného výrazného narušenia vzťahu
so starou matkou by nútený návrat maloletej do jej domácnosti odporoval požiadavke rešpektovania stability jej výchovného prostredia a jej najlepšieho záujmu. 23. Pokiaľ ide o závislé výroky o vyživovacej povinnosti rodičov maloletej, odvolací súd rovnako nezistil dôvod na zásah do týchto výrokov. Hoci odvolanie starej matky nesmerovalo proti výrokom o výživnom a neobsahovalo žiadne konkrétne námietky týkajúce sa výšky určeného výživného alebo posúdenia schopností, možností a majetkových pomerov rodičov, odvolací súd ich preskúmal a dospel k záveru, že sú vecne správne. Súd prvej inštancie pri ich určení správne vychádzal zo zistených osobných, príjmových a majetkových pomerov rodičov, ako aj z odôvodnených potrieb maloletej. Matke uložil minimálne zákonné výživné v súlade s § 62 ods. 3 zákona o rodine a pri určení vyživovacej povinnosti otca primerane prihliadol na jeho pracovné a zárobkové možnosti, pričom zohľadnil aj skutočnosť, že výšku svojho príjmu napriek výzve súdu nepreukázal. Odvolací súd preto nenašiel dôvod na zmenu ani zrušenie týchto výrokov.
24. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP a v podrobnostiach naň opäť i na tomto mieste odkazuje. 25. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd v zmysle § 396 ods. 2 CSP, aplikujúc § 52 CMP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. 26. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa § 430 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 431 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa § 421 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 432 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa § 433 CSP, dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa § 434 CSP, dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 435 CSP, v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.