Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1To-45-2026.pdf
PDF · 100.52 KB
Case nature
Area
Subarea
1To/45/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Hrvolu a členov senátu JUDr. Ingrid Kišacovej, PhD. a JUDr. Dušana Špireka, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného a prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 06.05.2026, sp. zn. 5T/60/2025 na verejnom zasadnutí konanom v Nitre dňa 11.08.2026, takto
r o z h o d o l :
I.
Podľa § 321 odsek 1 písmeno b), d), odsek 3 Trestného poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.
Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku obžalovanému
A. B. B. XX.XX.XXXX C. B., trvale bytom B., D. XXX/X
u k l a d á
podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona, nezistiac poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 Trestného zákona a nezistiac priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Trestného zákona, s použitím § 38 odsek 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace.
Podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.
Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu na 18 (osemnásť) mesiacov.
Podľa § 51 odsek 4 písmeno h) Trestného zákona povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom inému výchovnému programu.
Podľa § 61 odsek 1, odsek 2, odsek 3, odsek 7 Trestného zákona trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 5 (päť) rokov a 7 (sedem) mesiacov.
II.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného A. B., narodeného XX.XX.XXXX z a m i e t a, pretože zistil, že nie je dôvodné.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „súd I. stupňa“) sp. zn. 5T/60/2025 zo dňa 06.05.2026, bol obžalovaný A. B. (ďalej len „obžalovaný“) uznaný vinným pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona, na skutkovom základe, že
v čase približne o 0,40 hodine dňa 7. septembra 2025, viedol po D. E. C. B., osobné motorové vozidlo značky Renault Clio s evidenčným číslom B.- XXX F., kde bol zastavený a kontrolovaný príslušníkmi Pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre, s tým, že sa po ich výzve a poučení odmietol riadne podrobiť dychovej skúške na zistenie požitia alkoholu ako aj lekárskemu vyšetreniu za účelom odberu krvi alebo príslušných biologických materiálov pre ich vyšetrenie na zistenie prítomnosti návykových látok, pričom vyšetrenie nebolo pre jeho zdravie nebezpečné.
Súd I. stupňa uložil obžalovanému :
- podľa § 289 ods. 2 Tr. zák., nezistiac poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 Trestného zákona a nezistiac priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Trestného zákona, s použitím § 38 odsek 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace,
- podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu na 18 (osemnásť) mesiacov,
- podľa § 61 odsek 1, odsek 2, odsek 3, odsek 7 Trestného zákona trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 5 (päť) rokov a 1 (jeden) mesiac.
Proti tomuto rozsudku podal, v zákonnej lehote, odvolanie obžalovaný, a to proti výroku o vine a treste. V písomných dôvodoch odvolania, prostredníctvom svojho obhajcu, namietal nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov, neprimeranú prísnosť uloženého trestu a porušenie zásady zákazu reformatio in peius. Pôvodným trestným rozkazom mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá vo výmere troch rokov. Po podaní odporu výlučne z jeho strany však súd I. stupňa napadnutým rozsudkom zvýšil výmeru tohto trestu na päť rokov a jeden mesiac. Takýto postup považoval za neprípustnú zmenu svojho postavenia k horšiemu, keďže opravný prostriedok podal iba on vo svoj prospech. Ďalej poukázal na vykonané dôkazy, najmä na výpovede príslušníkov Policajného zboru a kamerový záznam z telovej kamery, z ktorého podľa jeho názoru vyplýva, že komunikoval plynulo a nevykazoval zjavné známky požitia návykovej látky. Hoci pripustil, že odmietnutím dychovej skúšky naplnil znaky prečinu podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona, uložený trest považoval vzhľadom na okolnosti prípadu a svoje osobné, rodinné a pracovné pomery za neprimerane prísny. Zdôraznil, že vedenie motorového vozidla nevyhnutne potrebuje pri výkone svojej pracovnej činnosti, z ktorej zabezpečuje maloleté deti a plní si vyživovaciu povinnosť. Navrhol preto, aby krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a uložil mu trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá vo výmere jedného roka, prípadne vo výmere troch rokov, zodpovedajúcej trestu uloženému pôvodným trestným rozkazom.
Proti rozsudku podal odvolanie aj prokurátor Okresnej prokuratúry Nitra, a to proti výroku o treste v neprospech obžalovaného. S výrokom o vine sa stotožnil, keďže podľa jeho názoru vychádza z náležite zisteného skutkového stavu. Za nezákonný však považoval výrok o treste zákazu činnosti, pretože tento bol uložený mimo trestnej sadzby obligatórne určenej v § 61 ods. 3 Trestného zákona. Poukázal na to, že obžalovaný už bol za trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky odsúdený, pričom na túto skutočnosť nemá podľa § 61 ods. 7 Trestného zákona vplyv ani zahladenie predchádzajúceho odsúdenia. Trest zákazu činnosti mu preto musel byť uložený v hornej polovici sadzby od jedného do desiatich rokov. Jej hranica predstavuje päť rokov a šesť mesiacov, a preto trest uložený súdom prvého stupňa vo výmere päť rokov a jeden mesiac považoval za trest uložený pod zákonom stanovenou hranicou. Navrhol preto, aby krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodol tak, že obžalovanému uloží trest odňatia slobody vo výmere dvoch mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu osemnásť mesiacov a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere päť rokov a sedem mesiacov.
Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obžalovaný zotrval na písomných dôvodoch odvolania. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu I. stupňa na nové dokazovanie – vypočutie osoby s prezývkou G., ktorú identifikoval ako D. H., k tomu, že motorové vozidlo neviedol on, ale táto osoba, ktorá ušla z vozidla.
Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí zotrval na písomných dôvodoch vyjadrenia k odvolaniu obžalovanému. Doplnil, že proti trestnému rozkazu podal odpor aj prokurátor, z dôvodu, že trest zákazu činnosti nebol ukladaný podľa § 61 odsek 3 Tr.por. Navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 odsek 1 písmeno b), d) odsek 2 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a aby v súlade s § 322 odsek 3 Tr. por. rozhodol tak, že obžalovanému rovnakým postupom ako súd I. stupňa uloží totožný podmienečný trest odňatia slobody, a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke vo výške prevyšujúcej 5 rokov a 6 mesiacov a odvolanie obžalovaného navrhol zamietnuť ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou – obžalovaným i prokurátorom, preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Súčasne prihliadal i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by zakladali dôvody na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, na rozdiel od odvolania prokurátora podaného v jeho neprospech proti výroku o treste.
Preskúmaním dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní odvolací súd zistil, že súd I. stupňa postupoval v súlade so základnými zásadami trestného konania a jednotlivé procesné úkony vykonal v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Skutkové závery napadnutého rozsudku sa opierajú o dôkazy svedčiace o vine obžalovaného. Krajský súd, rovnako ako súd I. stupňa, mal za nepochybne preukázané, že obžalovaný sa dopustil skutku opísaného vo výroku napadnutého rozsudku. Po vykonanom dokazovaní, tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní nevznikli dôvodné pochybnosti o tom, že skutok sa stal tak, ako je ustálený vo výroku o vine napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa tiež stotožňuje s právnymi úvahami i závermi súdu I. stupňa v tom smere, že po vyhodnotení vykonaných dôkazov bolo bez dôvodných pochybností preukázané, že skutku sa dopustil obžalovaný práve konaním ustáleným v skutkovej vete napadnutého rozsudku.
Súd I. stupňa pri ustálení skutkového stavu vychádzal najmä z výpovedí svedkov – I. G. B. a B. A., príslušníkov Pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre, z obrazového záznamu telovej kamery a z vykonaných listinných dôkazov, predovšetkým zo záznamu o skutku. Uvedení svedkovia zhodne opísali nekoordinovanú jazdu vozidla vedeného obžalovaným, jeho následné zastavenie, ako aj priebeh kontroly. Z vykonaných dôkazov vyplynulo, že vo vozidle ani v jeho bezprostrednej blízkosti sa nenachádzala ďalšia osoba. Obžalovaný bol opakovane vyzvaný a riadne poučený o následkoch odmietnutia príslušného vyšetrenia, napriek tomu sa dychovej skúške, orientačnému testu ani lekárskemu vyšetreniu odberom biologického materiálu nepodrobil. Záznam o skutku pritom podpísal bez výhrad k jeho obsahu s vysvetlením, že on motorové vozidlo nešoféroval, pri čom neuvádzal, že ho mala viesť iná osoba resp. že sa vo vozidla nachádzala iná osoba.
Súd I. stupňa sa správne a logicky vysporiadal aj s obhajobou obžalovaného, podľa ktorej vozidlo mala viesť osoba s prezývkou „G.“. Túto verziu vyhodnotil ako účelovú a vykonanými dôkazmi vyvrátenú. Obžalovaný označenú osobu nevedel bližšie identifikovať ani uviesť žiadne skutočnosti umožňujúce jej stotožnenie ( toto uskutočnil až na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu ), pričom jeho tvrdeniu odporovali výpovede oboch zasahujúcich policajtov aj záznam telovej kamery. Na základe uvedených dôkazov, hodnotených jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, dospel súd I. stupňa bez rozumných pochybností k záveru, že motorové vozidlo viedol obžalovaný, ktorý konaním opísanom v tzv. skutkovej vete napadnutého rozsudku naplnil zákonné znaky prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona.
Na tomto dôkaznom stave nič nemení ani návrh obžalovaného, predložený až na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, na vypočutie osoby, ktorá mala podľa jeho tvrdenia vozidlo viesť. Nešlo o novú
skutkovú okolnosť, ale len o dodatočné označenie osoby na podporu už skôr uplatnenej a vykonaným dokazovaním vyvrátenej verzie o vodičovi s prezývkou „G.“. Obžalovaný pritom v konaní pred súdom I. stupňa túto osobu nevedel identifikovať ani uviesť údaje umožňujúce jej stotožnenie. Predložený návrh na vykonanie svedeckej výpovede a jeho obsah nebolo možné preveriť z hľadiska okolností jeho vzniku, pravosti a vierohodnosti. Predovšetkým však odporuje objektívnym dôkazom a bezprostredným zisteniam oboch zasahujúcich policajtov, ktorí obžalovaného videli viesť vozidlo a vylúčili prítomnosť alebo útek inej osoby. Odvolací súd preto návrh na doplnenie dokazovania nepovažoval za spôsobilý vyvolať dôvodné pochybnosti o správnosti ustáleného skutkového stavu ani za dôvod na zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu I. stupňa.
Rozhodujúce pre uznanie viny obžalovaného je podľa odvolacieho súdu, či vykonané dôkazy vo svojom súhrne tvoria logický a uzavretý reťazec, ktorý odôvodňuje spoľahlivý záver o priebehu skutku a súčasne vylučuje inú rozumnú skutkovú alternatívu. Takýto dôkazný stav bol v posudzovanej veci dosiahnutý. Kamerový záznam z telovej kamery zachytával obžalovaného spolu s policajným príslušníkom I. G. B. pri osobnom motorovom vozidle zn. Renault Clio. Policajt I. G. B. mal v ruke baterku a tou svietil v priestore medzi príslušníkmi PZ a obžalovaným ako aj v okolí osobného motorového vozidla, ktoré bolo osvetlené aj svetlami zo služného vozila polície. Počas vykonávaného úkonu podrobenia sa dychovej skúške a následnému odmietnutiu zo strany obžalovaného policajti stáli vedľa vozidla a svietili baterkou do vozidla, pričom sa tam nenachádza žiadna ďalšia osoba. Uvedené zistenia podporovali bezprostredné vyjadrenia a správanie obžalovaného, výpovede zasahujúcich policajtov. Výpovede zasahujúcich policajných príslušníkov boli vo vzájomnom súlade, korešpondovali s obrazovým záznamom a nebol zistený žiadny konkrétny dôvod spochybňujúci ich vierohodnosť. Tvrdenie obžalovaného, že od začiatku uvádzal, že nešoféroval motorové vozidlo, zostalo naproti tomu v rozpore s výpoveďami prítomných policajtov a ďalších dôkazov. Okrem toho aj popis situácie, ktorú popisoval obžalovaný, o tom ako došlo k zmene sedenia v aute medzi ním a osobou s prezývkou G., je aj bez toho, aby boli v tomto smere vykonané dokazovanie, v rozpore s elementárnou logikou v časovom rozsahu, aký bol v tom čase týmto osobám k dispozícií a s prihliadnutím aj na priestorové možnosti vo vozidle zn. Renault Clio.
Záver, že obžalovaný bol vodičom vozidla, nebol odvodený len zo samotnej jeho prítomnosti v motorovom vozidle po zastavení, ale z celého komplexu vykonaných dôkazov preukazujúcich jeho predchádzajúce aktívne vedenie vozidla. Samotné predloženie alternatívnej verzie skutku obžalovaným, ktorá nemá oporu v objektívnych dôkazoch a je s nimi v rozhodujúcich okolnostiach nezlučiteľná, takúto pochybnosť nezakladá.
Bez právneho významu je tiež námietka, že obžalovaný komunikoval plynulo a nevykazoval zjavné známky ovplyvnenia návykovou látkou. Prečin podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona je dokonaný odmietnutím príslušného vyšetrenia osobou vykonávajúcou zákonom predpokladanú činnosť a skutočné ovplyvnenie návykovou látkou nie je zákonným znakom tejto skutkovej podstaty.
Odvolací súd uvádza, že dôvodná nebola ani námietka porušenia zákazu reformatio in peius. Podaním odporu sa trestný rozkaz nestal právoplatným a vec bola prejednaná na hlavnom pojednávaní, na ktorom súd prvého stupňa podľa § 355 ods. 3 Trestného poriadku nebol viazaný druhom ani výmerou trestu uloženého trestným rozkazom. Uloženie prísnejšieho trestu oproti trestnému rozkazu preto samo osebe nepredstavovalo neprípustnú zmenu postavenia obžalovaného k horšiemu. V odvolacom konaní navyše zmene rozsudku v neprospech obžalovaného nebránil zákaz uvedený v § 322 ods. 3 Trestného poriadku, keďže prokurátor podal proti výroku o treste riadne a včas odvolanie výslovne v neprospech obžalovaného.
Podľa § 33a ods. 2 Tr. zák. sankcie sa ukladajú s prihliadnutím na povahu a závažnosť trestného činu alebo činu inak trestného a na osobu páchateľa a jeho pomery.
Podľa § 33a ods. 3 Tr. zák. tam, kde postačí uloženie sankcie postihujúcej páchateľa menej citeľne, nesmie byť páchateľovi uložená sankcia, ktorá ho postihuje citeľnejšie.
Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák., trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho prevýchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák., pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
Podľa § 61 ods. 1 Trestného zákona trest zákazu činnosti spočíva v tom, že sa odsúdenému po dobu výkonu tohto trestu zakazuje výkon určitého zamestnania, povolania alebo funkcie alebo takej činnosti, na ktorú treba osobitné povolenie alebo ktorej podmienky výkonu upravuje osobitný predpis.
Podľa § 61 ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti môže súd uložiť na jeden rok až desať rokov, ak sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto činnosťou. Ako samostatný trest môže byť trest zákazu činnosti uložený, ak vzhľadom na povahu a závažnosť spáchaného trestného činu, okolnosti prípadu, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy uloženie iného trestu nie je potrebné.
Podľa § 61 ods. 3 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného prostriedku, ktorý už bol za taký trestný čin alebo za trestný čin usmrtenia podľa § 149 ods. 4 alebo 5, ktorých sa dopustil ako vodič dopravného prostriedku, odsúdený, uloží mu trest zákazu činnosti v hornej polovici trestnej sadzby uvedenej v odseku 2.
Podľa § 61 ods. 7 Trestného zákona na ukladanie trestu zákazu činnosti podľa odsekov 3 až 5 nemá vplyv zahladenie odsúdenia.
Pokiaľ ide o druh a výmeru trestu odňatia slobody, odvolací súd sa v zásade stotožnil so závermi súdu I. stupňa. Súd prvého stupňa primerane prihliadol na osobu obžalovaného, jeho doterajší spôsob života a trestnú minulosť, okolnosti a spôsob spáchania skutku, spôsobený následok, ako aj na možnosti jeho nápravy. Správne preto dospel k záveru, že na dosiahnutie účelu trestu postačuje uloženie výchovného druhu trestu -trestu odňatia slobody vo výmere dvoch mesiacov, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu osemnásť mesiacov. Vzhľadom na opakované protiprávne konanie obžalovaného súvisiace s vedením motorového vozidla pod vplyvom návykovej látky však odvolací súd považoval za potrebné posilniť individuálne preventívne a výchovné pôsobenie uloženého trestu. Samotný podmienečný odklad výkonu trestu bez ďalšieho cieleného pôsobenia by neposkytoval dostatočný rámec na odstránenie postojov a návykov, ktoré viedli obžalovaného k opakovanému porušeniu zákona. Odvolací súd preto podľa § 51 ods. 4 písm. h) Trestného zákona uložil obžalovanému povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu. Uloženie tejto povinnosti odvolací súd považoval za primerané a účelné, keďže smeruje k náprave obžalovaného, k posilneniu jeho zodpovedného postoja k dodržiavaniu pravidiel cestnej premávky a k uvedomeniu si rizík spojených s požívaním návykových látok a následným vedením motorového vozidla.
Za nesprávny a nezákonný však odvolací súd považoval výrok súdu I. stupňa o treste zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu. V tomto smere sa stotožnil s odvolacou námietkou prokurátora, podľa ktorej bol uvedený trest uložený mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby.
Podľa § 61 ods. 2 Trestného zákona možno trest zákazu činnosti uložiť na jeden rok až desať rokov. Ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného prostriedku, a páchateľ už bol za taký trestný čin odsúdený, je súd podľa § 61 ods. 3 Trestného zákona povinný uložiť mu trest zákazu činnosti v hornej polovici trestnej sadzby uvedenej v § 61 ods. 2 Trestného zákona. Horná polovica trestnej sadzby od jedného roka do desiatich rokov sa začína na hranici piatich rokov a šiestich mesiacov. Hoci súd I. stupňa pri ukladaní trestu poukázal aj na ustanovenia § 61 ods. 3 a ods. 7 Trestného zákona, ich právne dôsledky nepremietol správne do konkrétnej výmery trestu. Trest zákazu činnosti vo výmere piatich rokov a jedného mesiaca bol totiž uložený päť mesiacov pod dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Na tomto právnom posúdení nič nemení ani skutočnosť, že predchádzajúce odsúdenie obžalovaného bolo zahladené (§ 61 ods. 7 Trestného zákona). Odvolací súd pri určovaní konkrétnej výmery trestu zákazu činnosti prihliadol aj na osobné, rodinné a pracovné pomery obžalovaného. Jeho potreba viesť motorové vozidlo pri výkone zamestnania však nemôže odôvodniť uloženie trestu pod zákonom ustanovenou hranicou. Po zohľadnení povahy a závažnosti spáchaného trestného činu,
recidívy, spôsobu a okolností jeho spáchania, spôsobeného následku, ako aj osobných, rodinných a pracovných pomerov obžalovaného dospel odvolací súd k záveru, že primeraným trestom je trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere piatich rokov a siedmich mesiacov. Takto uložený trest presahuje dolnú hranicu aplikovateľnej trestnej sadzby iba o jeden mesiac. Ide preto o trest uložený pri samotnej dolnej hranici zákonom ustanovenej sadzby, ktorý primerane zohľadňuje všetky okolnosti svedčiace v prospech obžalovaného, zároveň však vyjadruje závažnosť jeho konania a zodpovedá požiadavkám individuálnej a generálnej prevencie. Takýto trest odvolací súd považoval za zákonný, spravodlivý a primeraný.
Keďže napadnutý výrok o treste bol v rozpore s ustanoveniami Trestného zákona a uložený trest vo svojom súhrne nezodpovedal všetkým požiadavkám na dosiahnutie účelu trestu, odvolací súd na podklade odvolania prokurátora podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e) a ods. 3 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste.
Nakoľko nové rozhodnutie o treste bolo možné urobiť na podklade skutkového stavu správne zisteného súdom prvého stupňa bez potreby ďalšieho dokazovania, odvolací súd podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku vo veci sám rozhodol rozsudkom tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Výroky tohto rozsudku boli prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok. (§ 306 ods. 1 Tr. por.)