Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_7Tos-143-2026.pdf
PDF · 100.16 KB
Case nature
Area
Subarea
7Tos/143/2026
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr. Kataríny Batisovej a JUDr. Rudolfa Botta, v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., v konaní o návrhu odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 15.09.2026 pod sp. zn. 108PP/48/2026, na neverejnom zasadnutí konanom v Trnave dňa 02.11.2026 takto
r o z h o d o l :
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdeného A. B. z a m i e t a.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým uznesením Okresný súd Trnava podľa § 66 odsek 1 písmeno a), odsek 2, odsek 3 Trestného zákona zamietol návrh A. B., nar. XX. XXXXXX XXXX v C., trvale bytom C., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, uloženého mu:
- trestným rozkazom Okresného súdu Trnava sp. zn. 0T/210/2024 z 25. septembra 2024, právoplatným 25. septembra 2024, a
- trestným rozkazom Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 0T/234/2026 z 22. marca 2026, právoplatným 22. marca 2026.
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil (v rozsahu č.l. 32 a nasl.) tým, že hoci odsúdený A. B. splnil formálnu podmienku podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, spočívajúcu vo vykonaní zákonom stanovenej pomernej časti uložených trestov, a to ku dňu 1. augusta 2026, neboli u neho splnené obe materiálne podmienky vyžadované ustanovením § 66 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Súd dospel k záveru, že odsúdený svojím správaním a plnením povinností počas výkonu trestu dostatočne nepreukázal polepšenie a zároveň nemožno dôvodne očakávať, že by v prípade podmienečného prepustenia viedol na slobode riadny život.
Vo vzťahu k prvej materiálnej podmienke okresný súd uviedol, že samotné dodržiavanie ústavného poriadku, plnenie pokynov príslušníkov ústavu a absencia disciplinárnych trestov ešte nepreukazujú skutočné polepšenie odsúdeného. Takéto správanie predstavuje iba plnenie základných povinností každej osoby vo výkone trestu odňatia slobody a nemožno ho bez ďalšieho stotožňovať s vnútornou zmenou osobnosti a hodnotovej orientácie odsúdeného. Podľa súdu musí byť z konania odsúdeného zrejmá aktívna snaha o nápravu, ktorá presahuje rámec bežného prispôsobenia sa podmienkam výkonu trestu. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že odsúdený počas výkonu trestu nezískal žiadnu disciplinárnu odmenu, čo podľa názoru súdu nasvedčuje tomu, že nevyvinul dostatočné zvýšené úsilie smerujúce k svojmu polepšeniu. Hoci počet disciplinárnych odmien nie je jediným kritériom hodnotenia nápravy, ich získanie môže predstavovať významný ukazovateľ pozitívnej zmeny správania odsúdeného.
Okresný súd ďalej poukázal na nedostatky v pracovnom prístupe odsúdeného, keď napriek prejavenému záujmu o pracovné zaradenie bol zo svojho prvého pracoviska vyradený z dôvodu porušenia predpisov bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, konkrétne pre fajčenie mimo vyhradeného priestoru. Za významnú považoval aj skutočnosť, že odsúdený neprejavil záujem o vzdelávanie, neabsolvoval rekvalifikačný kurz ani inú formu vzdelávania, ktorá by mohla prispieť k jeho úspešnej resocializácii. Súd síce zohľadnil, že odsúdený podľa hodnotenia ústavu plní krátkodobé ciele programu zaobchádzania a jeho správanie je na požadovanej úrovni, avšak tieto okolnosti nepovažoval za dostatočný dôkaz takej výraznej zmeny osobnosti a hodnotového nastavenia, ktorá by preukazovala odstránenie príčin jeho predchádzajúcej trestnej činnosti. Zdôraznil pritom, že odsúdený už v minulosti vykonal nepodmienečný trest odňatia slobody (dňa 15.06.2025), preto bolo potrebné jeho správanie posudzovať prísnejšie než u osoby, ktorá sa vo výkone trestu nachádza prvýkrát.
Pri posudzovaní druhej materiálnej podmienky, teda dôvodného očakávania vedenia riadneho života na slobode, okresný súd vychádzal predovšetkým z trestnej minulosti odsúdeného, charakteru spáchanej trestnej činnosti a jeho doterajšieho postoja k dodržiavaniu právneho poriadku. Poukázal na to, že odsúdený má v registri trestov tri záznamy, pričom sa opakovane dopúšťal úmyselnej trestnej činnosti. Osobitne zdôraznil, že odsúdenému bol v minulosti za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia uložený podmienečný trest odňatia slobody, avšak poskytnutú dôveru súdu nevyužil, keďže sa v skúšobnej dobe opätovne dopustil totožnej trestnej činnosti, v dôsledku čoho mu bol nariadený výkon pôvodne podmienečne odloženého trestu. Rovnako prihliadol na skutočnosť, že odsúdený po vykonaní nepodmienečného trestu odňatia slobody dňa 15. júna 2025 opätovne spáchal úmyselný trestný čin krádeže, a to už 19. marca 2026.
Takéto opakované páchanie trestnej činnosti v pomerne krátkych časových intervaloch podľa okresného súdu svedčí o benevolentnom postoji odsúdeného k právnemu poriadku a o nerešpektovaní autoritatívnych rozhodnutí orgánov verejnej moci. Predchádzajúce odsúdenia, uloženie podmienečného trestu ani samotný výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody neviedli k jeho náprave a nezabránili mu v ďalšom páchaní trestnej činnosti. Súd preto nepovažoval za dostatočnú ani odsúdeným deklarovanú snahu viesť po prepustení riadny život, venovať sa rodine a zamestnať sa. Zdôraznil, že odsúdený bol aj pred nástupom do výkonu trestu zárobkovo činný, vykonával živnosť a pracoval brigádne, pričom ani existencia pracovných príležitostí ho od páchania trestnej činnosti neodradila.
Na základe uvedených skutočností okresný súd dospel k záveru, že napriek priaznivému hodnoteniu ústavu, odporúčaniu na podmienečné prepustenie a nízkemu riziku recidívy podľa hodnotiaceho nástroja neboli u odsúdeného preukázané také pozitívne zmeny, ktoré by odôvodňovali jeho predčasné prepustenie na slobodu. V záujme jeho ďalšej resocializácie, zabezpečenia výchovného pôsobenia trestu a ochrany spoločnosti preto považoval za potrebné, aby odsúdený vykonal uložený trest odňatia slobody v celom rozsahu, a z dôvodu nesplnenia oboch materiálnych podmienok návrh na podmienečné prepustenie zamietol.
Proti tomuto uzneseniu zahlásil ihneď po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí okresného súdu odsúdený A. B. sťažnosť, ktorú však do termínu neverejného zasadnutia sťažnostného súdu bližšie písomne nezdôvodnil.
Krajský súd na podklade riadne a včas podanej sťažnosti odsúdeného preskúmal podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku predchádzalo, a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.
Podľa § 66 ods. 1 Trestného zákona, súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a a) ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody, b) ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody,
c) ak ide o osobu odsúdenú za zločin, ktorá nebola pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody; súd zároveň nariadi kontrolu technickými prostriedkami.
Podľa § 66 ods. 2 Trestného zákona, pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.
Podľa § 66 ods. 3 Trestného zákona, ak odsúdený má vykonať viac trestov odňatia slobody, odsúdený môže byť podmienečne prepustený najskôr po výkone súčtu pomerných častí uložených trestov podľa odseku 1 písm. a) až c), § 67 ods. 1 a 2 a celého zvyšku trestu podľa § 68 ods.2.
Podľa § 67 ods. 1 Trestného zákona, osoba odsúdená za obzvlášť závažný zločin alebo osoba odsúdená na trest odňatia slobody podľa § 47 ods. 2 okrem osoby odsúdenej na doživotie môže byť podmienečne prepustená až po výkone troch štvrtín uloženého trestu odňatia slobody.
Z vyššie citovanej j právnej úpravy vyplýva, že podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je podmienené kumulatívnym splnením troch zákonných predpokladov, a to jednej podmienky formálnej a dvoch podmienok materiálnych. Formálna podmienka spočíva vo vykonaní zákonom stanovenej časti uloženého trestu odňatia slobody. Prvou materiálnou podmienkou je preukázanie polepšenia odsúdeného jeho správaním a plnením povinností počas výkonu trestu, zatiaľ čo druhou materiálnou podmienkou je existencia dôvodného a objektívne podloženého predpokladu, že odsúdený bude po prepustení na slobodu viesť riadny život. Uvedené podmienky musia byť splnené súčasne, pričom nesplnenie čo i len jednej z nich vylučuje možnosť vyhovieť návrhu na podmienečné prepustenie.
Podmienečné prepustenie predstavuje významný trestnoprávny inštitút, prostredníctvom ktorého sa vytvára možnosť pokračovať v náprave odsúdeného mimo väzenského prostredia, pokiaľ doterajší priebeh výkonu trestu a ostatné relevantné okolnosti poskytujú dostatočné záruky, že ďalší výkon trestu odňatia slobody už nie je nevyhnutný na dosiahnutie jeho účelu. Jeho podstatou však nie je automatické skrátenie právoplatne uloženého trestu po vykonaní určitej jeho časti. Ide o fakultatívny inštitút, ktorého použitie je viazané na individuálne posúdenie osoby odsúdeného, výsledkov jeho doterajšej nápravy a prognózy jeho budúceho správania.
Ako vyplýva aj z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, odsúdený nemá na podmienečné prepustenie automatický právny nárok. Samotné vykonanie zákonom určenej časti trestu iba vytvára procesný a hmotnoprávny predpoklad na to, aby súd mohol posudzovať ďalšie zákonné podmienky. Pre pozitívne rozhodnutie musí byť na základe vykonaného dokazovania dostatočne spoľahlivo preukázané, že u odsúdeného došlo k polepšeniu a zároveň existuje reálna, konkrétnymi skutočnosťami podložená perspektíva jeho riadneho života na slobode. Súd preto nie je povinný odsúdeného podmienečne prepustiť len preto, že vykonal potrebnú časť trestu, počas jeho výkonu sa správal prevažne bezproblémovo alebo jeho prepustenie odporučil príslušný ústav.
V posudzovanej veci nie je sporné, že odsúdený splnil formálnu podmienku podmienečného prepustenia ku dňu 1. augusta 2026, teda vykonal zákonom požadovaný súčet pomerných častí trestov odňatia slobody, na ktoré sa jeho návrh vzťahuje. V tejto časti považuje krajský súd skutkové zistenia a právny záver okresného súdu za správne. Samotné splnenie uvedenej podmienky však pre vyhovenie návrhu nepostačuje, preto bolo nevyhnutné skúmať, či boli súčasne splnené aj obe materiálne podmienky podmienečného prepustenia.
Pokiaľ ide o prvú materiálnu podmienku, teda preukázanie polepšenia odsúdeného, krajský súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že jej splnenie nebolo v danom štádiu výkonu trestu dostatočne preukázané. Polepšením v zmysle § 66 ods. 1 Trestného zákona nemožno rozumieť iba vonkajšie prispôsobenie sa režimu výkonu trestu alebo formálne dodržiavanie povinností, ktoré odsúdenému vyplývajú z právnych predpisov a ústavného poriadku. Musí ísť o takú pozitívnu zmenu v správaní, postojoch a hodnotovej orientácii odsúdeného, ktorá odôvodňuje záver, že odsúdený postupne odstraňuje príčiny svojho predchádzajúceho protiprávneho konania a vytvára si predpoklady na život v súlade s právnym poriadkom.
Z trestnoprávneho hľadiska je pritom potrebné rozlišovať medzi režimovou adaptáciou odsúdeného a jeho skutočnou nápravou. Režimová adaptácia sa prejavuje predovšetkým rešpektovaním pravidiel ústavu, dodržiavaním časového rozvrhu, plnením pokynov príslušníkov a absenciou disciplinárnych previnení. Hoci sú tieto skutočnosti nepochybne priaznivé, predstavujú predovšetkým zákonom očakávaný štandard správania každej osoby vo výkone trestu odňatia slobody. Skutočné polepšenie má širší obsah a predpokladá aj aktívny a zodpovedný prístup odsúdeného k vlastnej náprave, schopnosť kriticky reflektovať príčiny spáchanej trestnej činnosti, rešpektovať pravidlá a autoritu právneho poriadku a preukazovať zmeny, ktoré majú predpoklad pretrvať aj mimo kontrolovaného väzenského prostredia.
V tomto smere krajský súd poukazuje na hodnotenie riaditeľa Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou z 3. augusta 2026, z ktorého vyplýva, že správanie a vystupovanie odsúdeného je na požadovanej úrovni, ústavný poriadok a časový rozvrh dňa dodržiava, pokyny príslušníkov sa snaží rešpektovať a jeho pracovná morálka je hodnotená priaznivo. Pozitívne je potrebné hodnotiť aj skutočnosť, že odsúdený je pracovne zaradený, k určeným činnostiam na udržiavanie čistoty a poriadku pristupuje zodpovedne a v rámci pracovného zaradenia si plní vyživovaciu povinnosť voči svojim deťom. Z hodnotenia tiež vyplýva, že odsúdený plní krátkodobé ciele zaobchádzania, k spáchanému trestnému činu zaujíma kritický postoj a jeho resocializačná prognóza bola vyhodnotená ako priaznivá, s nízkym rizikom recidívy trestnej činnosti.
Tieto skutočnosti krajský súd neponechal bez povšimnutia a priznáva im primeraný význam v prospech odsúdeného. Súčasne však zdôrazňuje, že hodnotenie odsúdeného musí vychádzať zo všetkých zistených okolností v ich vzájomnej súvislosti, a nie iba z jednotlivých priaznivých údajov. Z predmetného hodnotenia totiž zároveň vyplýva, že odsúdený počas doterajšieho výkonu trestu nezískal žiadnu disciplinárnu odmenu, neprejavil záujem o vzdelávanie, neabsolvoval rekvalifikačný kurz ani inú formu vzdelávania a zo svojho prvého pracovného zaradenia bol vyradený pre nedodržanie predpisov bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, keď fajčil mimo vyhradeného priestoru.
Krajský súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že získanie disciplinárnej odmeny nie je samostatnou zákonnou podmienkou podmienečného prepustenia a jej absencia nemôže automaticky znamenať, že odsúdený nepreukázal polepšenie. Počet disciplinárnych odmien ani disciplinárnych trestov preto nemožno posudzovať mechanicky alebo izolovane. Disciplinárne odmeny však môžu predstavovať objektívne ukazovatele aktívneho prístupu odsúdeného k plneniu povinností a jeho zvýšenej snahy o nápravu. Pokiaľ odsúdený žiadnu takúto odmenu nezískal, je potrebné skúmať, či jeho polepšenie dostatočne presvedčivo vyplýva z iných prejavov správania a osobnostného vývoja.
V prejednávanej veci okresný súd správne vyhodnotil, že hoci odsúdený základné požiadavky výkonu trestu prevažne plní, z jeho doterajšieho správania nemožno vyvodiť dostatočne presvedčivý záver o výraznejšej pozitívnej zmene jeho postojov a hodnotovej orientácie. Osobitne pritom nemožno prehliadnuť porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré bol vyradený z prvého pracoviska. Aj keď za uvedené konanie nebol odsúdenému uložený disciplinárny trest, má však určitú výpovednú hodnotu pri posudzovaní jeho schopnosti dôsledne rešpektovať pravidlá a povinnosti aj pri činnostiach vykonávaných mimo bezprostredného režimu ústavu. Rovnako absencia záujmu o vzdelávanie a rekvalifikáciu nemôže byť samostatným dôvodom zamietnutia návrhu, avšak v spojení s ostatnými okolnosťami neposkytuje ďalší podklad, z ktorého by bolo možné usudzovať na aktívnejšie úsilie odsúdeného o svoju nápravu.
Za podstatné krajský súd považuje, že okresný súd nehodnotil uvedené skutočnosti izolovane, ale vo vzájomnej súvislosti s doterajším spôsobom života odsúdeného a jeho opakovaným nerešpektovaním právnych povinností. Odsúdený už v minulosti vykonal nepodmienečný trest odňatia slobody, pričom ani táto skúsenosť neviedla k trvalej zmene jeho správania. Táto okolnosť síce sama osebe nevyvracia možnosť jeho súčasného polepšenia, objektívne však odôvodňuje potrebu dôslednejšieho skúmania, či v aktuálnom výkone trestu už skutočne nastali také zmeny, ktoré predchádzajúci výkon trestu nedokázal dosiahnuť. Nejde pritom o uplatňovanie prísnejších zákonných podmienok voči opakovane trestanému odsúdenému, ale o individuálne hodnotenie presvedčivosti dôkazov o jeho náprave vzhľadom na konkrétnu osobnú a trestnú anamnézu.
Krajský súd zároveň nepovažuje za postačujúce samotné vyjadrenie odsúdeného na verejnom zasadnutí, že si počas výkonu trestu veľa uvedomil, svoje konanie ľutuje a ďalšej trestnej činnosti sa už nedopustí. Takéto vyjadrenia možno hodnotiť ako určitý prejav deklarovaného kritického postoja k trestnej činnosti, avšak ich vierohodnosť musí byť podporená aj konkrétnymi prejavmi správania a objektívne zistiteľnými okolnosťami. Slovné vyjadrenie ľútosti a prísľub vedenia riadneho života totiž samy osebe nepreukazujú, že odsúdený už nadobudol dostatočnú schopnosť rešpektovať právne normy aj v podmienkach osobnej slobody.
Pri komplexnom hodnotení uvedených skutočností sa preto krajský súd stotožňuje so záverom okresného súdu, že v čase jeho rozhodovania nebolo možné považovať prvú materiálnu podmienku podmienečného prepustenia za splnenú. Doterajší výkon trestu síce priniesol určité pozitívne výsledky, predovšetkým v oblasti režimového správania, pracovného zaradenia a deklarovaného postoja odsúdeného k trestnej činnosti, avšak tieto výsledky zatiaľ nedosahujú takú kvalitu a presvedčivosť, aby bolo možné spoľahlivo konštatovať jeho skutočné polepšenie v materiálnom zmysle požadovanom Trestným zákonom.
Pokiaľ ide o druhú materiálnu podmienku, teda dôvodné očakávanie, že odsúdený bude po podmienečnom prepustení viesť riadny život, krajský súd považuje závery okresného súdu za správne a dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania. Táto podmienka má prognostický charakter, keďže jej podstatou je posúdenie pravdepodobnosti budúceho správania odsúdeného na slobode. Súd pri jej skúmaní nemôže požadovať absolútnu istotu, že odsúdený už nikdy nespácha trestný čin, musí však existovať rozumný, konkrétnymi skutočnosťami podložený predpoklad, že bude schopný viesť život v súlade s právnym poriadkom a plniť základné občianske, rodinné a spoločenské povinnosti.
Podľa ustálenej judikatúry je pri hodnotení tejto podmienky potrebné prihliadať na osobnosť odsúdeného, jeho doterajší spôsob života, charakter a opakovanie trestnej činnosti, postoj k spáchaným skutkom, účinky predchádzajúcich trestov, výsledky resocializačného pôsobenia, ako aj na reálne podmienky jeho začlenenia do spoločnosti po prepustení. Tieto okolnosti nemožno posudzovať izolovane, ale v ich celkovom súhrne. Osobitnú výpovednú hodnotu má predovšetkým to, či odsúdený v minulosti dokázal rešpektovať zákonné povinnosti aj v situáciách, keď mu už bola poskytnutá možnosť viesť riadny život na slobode, prípadne či predchádzajúce tresty splnili svoj individuálnopreventívny účel.
V posudzovanej veci má zásadný význam predchádzajúca trestná minulosť odsúdeného, ktorý má v registri trestov evidované tri odsúdenia. Trestným rozkazom Okresného súdu Trnava zo dňa 25.09.2024 bol uznaný za vinného z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia a bol mu uložený podmienečný trest odňatia slobody. Odsúdený však poskytnutú dôveru súdu nevyužil, pretože sa v priebehu skúšobnej doby opätovne dopustil trestnej činnosti rovnakého druhu, v dôsledku čoho bol nariadený výkon pôvodne podmienečne odloženého trestu. Okrem toho odsúdený vykonal dňa 15. júna 2025 nepodmienečný trest odňatia slobody uložený v ďalšej trestnej veci vedenej na Okresnom súde Trnava dňa 17. februára 2025, pričom už dňa 19. marca 2026 sa dopustil ďalšej úmyselnej trestnej činnosti, a to prečinu krádeže, za ktorý mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere sedem mesiacov.
Uvedená časová následnosť páchania trestnej činnosti je podľa krajského súdu mimoriadne významná. Z vykonaného dokazovania totiž vyplýva, že odsúdený sa ďalšej úmyselnej trestnej činnosti dopustil v období kratšom ako jeden rok od vykonania predchádzajúceho nepodmienečného trestu odňatia slobody. Z toho možno dôvodne vyvodiť, že predchádzajúce trestnoprávne postihy, vrátane bezprostrednej skúsenosti s výkonom nepodmienečného trestu odňatia slobody, nemali na odsúdeného dostatočný individuálnopreventívny a výchovný účinok. Odsúdený napriek predchádzajúcim negatívnym dôsledkom svojho protiprávneho konania opätovne nerešpektoval právny poriadok a dopustil sa ďalšieho úmyselného trestného činu.
Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že trestnú minulosť odsúdeného nemožno bez ďalšieho absolutizovať a samotný počet predchádzajúcich odsúdení nemôže predstavovať neprekonateľnú prekážku podmienečného prepustenia. Takýto prístup by bol v rozpore s individuálnym charakterom rozhodovania podľa § 66 Trestného zákona a v konečnom dôsledku by u opakovane trestaných osôb neprípustne vylučoval možnosť preukázať nápravu. V danom prípade však nejde o mechanické vyvodzovanie nepriaznivej prognózy iba z existencie predchádzajúcich odsúdení. Rozhodujúci
význam má konkrétna postupnosť trestných činov, opakovanie nerešpektovania súdnych rozhodnutí, neúspešnosť predchádzajúceho podmienečného odsúdenia a predovšetkým skutočnosť, že odsúdený opätovne spáchal úmyselnú trestnú činnosť aj po vykonaní nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Práve tieto okolnosti vypovedajú o doterajšom postoji odsúdeného k právnemu poriadku a vyvolávajú dôvodné pochybnosti o tom, či by v prípade jeho predčasného prepustenia nedošlo k opakovaniu obdobného správania. Ak sa totiž odsúdený opakovane dopúšťa trestnej činnosti napriek predchádzajúcim odsúdeniam a napriek skúsenosti s výkonom trestu odňatia slobody, je potrebné pre pozitívne prognostické hodnotenie identifikovať také konkrétne zmeny v jeho osobnosti, postojoch a životných podmienkach, ktoré by odôvodňovali predpoklad, že tentoraz bude jeho správanie odlišné. Takéto dostatočne presvedčivé skutočnosti však v posudzovanej veci z vykonaného dokazovania nevyplynuli.
Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že záver o nesplnení materiálnych podmienok sa vzťahuje na stav existujúci v čase rozhodovania o návrhu odsúdeného. Neznamená, že odsúdený nie je schopný nápravy alebo že jeho podmienečné prepustenie musí byť vylúčené bez ohľadu na ďalší vývoj jeho osobnosti a správania. Účelom podmienečného prepustenia je vytvoriť priestor na dokončenie nápravy odsúdeného v podmienkach slobody vtedy, keď výsledky doterajšieho výkonu trestu a ostatné okolnosti poskytujú dostatočný podklad pre záver, že ďalší výkon trestu už nie je potrebný. Takýto záver však musí vyplývať z konkrétnych a presvedčivých skutočností, nie iba z predpokladu, že odsúdený sa po prepustení bude správať odlišne než v minulosti.
Krajský súd preto súhlasí s okresným súdom, že v súčasnom štádiu výkonu trestu je potrebné pokračovať v resocializačnom a výchovnom pôsobení na odsúdeného. Zostávajúca časť trestu môže vytvoriť priestor na ďalšie upevňovanie pozitívnych návykov, rozvíjanie zodpovedného prístupu k plneniu povinností a prehlbovanie kritického postoja k vlastnej trestnej činnosti. Pri zohľadnení doterajšej trestnej minulosti odsúdeného a výsledkov predchádzajúceho trestnoprávneho pôsobenia nemožno v čase rozhodovania dospieť k dostatočne spoľahlivému záveru, že účel trestu už bol naplnený do takej miery, aby bolo odôvodnené jeho predčasné prepustenie na slobodu.
Záver o potrebe ďalšieho výkonu trestu pritom nemožno chápať ako dodatočné sankcionovanie odsúdeného za jeho predchádzajúcu trestnú činnosť, za ktorú už bol právoplatne odsúdený. Predchádzajúce odsúdenia krajský súd zohľadňuje výlučne ako relevantné okolnosti pri individuálnom posudzovaní zákonných predpokladov podmienečného prepustenia, najmä pri hodnotení účinnosti doterajšieho nápravného pôsobenia a prognózy budúceho správania. Takýto postup zodpovedá účelu ustanovenia § 66 Trestného zákona, ako aj ustálenej rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít.
Na základe uvedeného krajský súd uzatvára, že okresný súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o návrhu odsúdeného, rozhodujúce skutočnosti správne skutkovo zistil, jednotlivé dôkazy vyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti a dospel k správnemu právnemu záveru, že napriek splneniu formálnej podmienky nie sú v danom čase splnené obe materiálne podmienky podmienečného prepustenia podľa § 66 ods. 1 Trestného zákona. Jeho rozhodnutie preto považuje za vecne správne a zákonné.
Keďže odsúdený svoju sťažnosť bližšie neodôvodnil a ani preskúmaním napadnutého uznesenia a konania, ktoré mu predchádzalo, krajský súd nezistil také skutočnosti, ktoré by spochybňovali správnosť zamietavého výroku alebo odôvodňovali odlišné rozhodnutie, vyhodnotil sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú.
Z týchto dôvodov krajský súd sťažnosť odsúdeného A. B. podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.