Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_6Co-28-2019.pdf
PDF · 116.62 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/28/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: demistav, spol. s.r.o., so sídlom Holubyho 28, Pezinok, IČO: 44 043 279, zastúpený Advokátska kancelária AK PG s.r.o., so sídlom Vápenná 7, Bratislava, IČO: 36 866 911, proti žalovanému: O. T., F.. XX.XX.XXXX, T. W. XX, Š., zastúpený JUDr. Miroslava Vandáková, advokátka, so sídlom Šúrska 136, Modra, o zaplatenie 760 Eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok z 19. septembra 2018 č.k. 8C/156/2016-146 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Pezinok z 24. októbra 2018 č.k. 8C/156/2016-160, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom súdu prvej inštancie sa v napadnutom zamietajúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
III. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 248,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 260,- eur odo dňa 08.06.2016 do 12.07.2017, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 248,- eur odo dňa 13.07.2017 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; konanie v časti o zaplatenie sumy 12 Eur zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 32%
2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že strany sporu uzavreli ústnu zmluvu o dielo, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy, kde žalobca má postavenie ako dodávateľ a žalovaný postavenie ako spotrebiteľ, pričom predmetom zmluvy o dielo bolo, že žalobca dodá žalovanému 4 ks plastových okien, 2 ks dverí, rolety a sieťky na okná, parapety. Kde následne žalobca po zameraní vypracoval Cenovú ponuku č. 16-00122 s popisom výrobku, kde súčasťou cenovej ponuky boli aj všeobecné podmienky, celková konečna dohodnutá cena bola vo výške 4960 eur. Žalobca žalovanému dodal dielo v zmysle ústnej zmluvy o dielo, čo žalovaný svojím podpisom zo dňa 21.4.2016 v preberacom protokole zo záverečného odovzdania a prevzatia zákazky (diela), alebo jeho časti (etapy) + záručný list (strana 2) potvrdil, čím objednávateľ dňom prevzatia dielo riadne prevzal do užívania, kde žalovaný v poznámke uviedol, že rolety prepúšťajú svetlo do ulice, + vyvedená šnúra, nastaviť dorazy sietí, doriešiť zamkýnanie dverí. Žalobca na odstránenie vád zabezpečil spoločnosť Nordia s.r.o., ktorá
vystavila dodacie listy o vykonanej oprave s popisom vykonaných úkonov dňa 3.5.2016, 19.5.2016. Žalobca vystavil následne dňa 28.5.2016 so splatnosťou dňa 07.6.2016 vyúčtovaciu faktúru č. XXXXXX na sumu 760 eur. Žalovaný žiadal o prepracovanie faktúry č. XXXXXX z dôvodu nesprávneho zaúčtovania dlžnej sumy, ktorá by mala byť vo výške 260 eur, nakoľko platbu 500 eur si žalobca prevzal dňa 21.5.2016 bez vystavenia príjmového dokladu. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že z dôvodu, že žalobca spochybnil výpoveď svedkyne (manželky žalovaného) z dôvodu príbuzenského vzťahu so žalovaným, v rámci tzv. testu proporcionality vzájomne kolidujúcich ústavných práv rozhodol, že vykoná dôkaz vypočutia nahrávky získaný v rozpore so zákonom, pretože právo protistrany ústavnokonformne posúdené ako v konkrétnom prípade silnejšie právo než porušené právo toho, na úkor sa právo vykonáva. Objasnil, že žalovaný ako spotrebiteľ, nemal k dispozícii iný dôkaz, ktorým by sa mohol, účinné chrániť svoje práva a preto súd následne po vypočutí svedkyne pripustil daný dôkaz. Z uvedeného dôkazu zistil, že na nahrávke je zachytení telefonický rozhovor medzi žalobcom a žalovaným, ktorý sa týkal predmetu prejednávanej veci, teda doplatenia sumy 760 Eur titulom doplatenia ceny dodaného diela.
3. Za tohto skutkového stavu, odkazujúc na § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, čl. 17, C.s.p., § 52 ods. 1, 2, § 631, § 633, § 642 ods. 1,2 § 517 ods. 2 Obč. zák., § 3 Nariadenia vlády SR č. 97/1995 Z.z. a § 266 ods. 5 Obch. zák. dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Skonštatoval, že medzi stranami sporu bolo nesporné, že žalovaný zaplatil žalobcovi na základe zálohovej faktúry č. XXXXXX sumu 2 700 eur, ako aj faktúru č. XXXXXX na sumu 1.500 eur. Predmetom konania tak ostal nárok žalobcu proti žalovanému na zaplatenie sumy 760 eur. Podľa súdu prvej inštancie žalovaný preukázal, že dňa 17.5.2016 vybral zo svojho účtu sumu 490 eur, za účelom odovzdania sumy 500 eur žalobcovi, kde doložil sumu 10 eur. Z rozhovoru na nahrávke predloženej žalovaným zistil, že žalovaný má uhradiť žalobcovi sumu 260 eur, čo uviedol žalobca hneď na začiatku telefonického rozhovoru, kde následne jeho tvrdenie, že ma žalovaný zaplatiť sumu 760 eur považoval súd za špekulatívnosť a zmenu rétoriky z jeho strany. Uvedené skutočnosti zhodne uviedla aj manželka žalobcu, ktorá bola vypočutá ako svedkyňa a to, že žalobca so žalovaným boli na terase, kde žalovaný žalobcovi hovoril o vadách diela, chcel sa so žalobcom dohodnúť s tým, že mu dával sumu 500 eur, že majú vzťahy medzi sebou usporiadané. Taktiež uviedla, že aj zamestnanec žalobcu žiadal o doplatenie sumy 260 eur. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že svedkyňa jednoznačne preukázala, že žalobca si od žalovaného sumu 500 eur prevzal. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že mu v dôsledku neodbornej montáže zo strany žalobcu vznikla škoda na vykurovacom telese (radiátor) a stene v celkovej výške 262 eur súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko súd nemal preukázanú výšku škody, ktorá by mala vzniknúť zo strany žalobcu, taktiež nemal preukázané zavinenie, že dané náklady súviseli s neodbornou manipuláciou zamestnancov žalobcu. Žalovaný nepredložil žiaden list, resp. výzvu, kde by žalobcu vyzýval na odstránenie škody, ktorá údajne mala vzniknúť neodbornou montážou žalobcu, v ktorej by žalobcovi špecifikoval škodu, ktorá mala vzniknúť zo strany žalobcu, ktorú by žalovaný v rámci záručnej doby reklamoval, a preto súd na vzájomné započítanie žalovaného neprihliadal. Na základe vyššie uvedeného ustálil, že nárok žalobcu je dôvodný len v časti 248 eur, nakoľko žalovaný po začatí konania dňa 12.7.2017 uhradil sumu 12 eur a žalovaný preukázal, že dňa 21.5.2016 žalobcovi zaplatil sumu 500 eur. Vzhľadom na tieto zistenia súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 248 eur ako aj úrok z omeškania vo výške 5 % p.a. zo sumy 260 eur od 08.06.2016 do 12.07.2017, a úrok z omeškania vo výške 5% p.a. zo sumy 248 eur od 13.07.2017 do zaplatenia, v časti o zaplatenie 12 Eur dopĺňacím rozsudkom súd konanie zastavil a vo zvyšku (v sume 500 Eur) žalobu zamietol.
4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1,2 C.s.p. a podľa pomeru úspechu sporových strán priznal procesne úspešnejšiemu žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 32%, dôvodiac, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 760 Eur, úspešný bol v časti 260,- Eur, čo predstavuje 34%, kde súd prihliadal aj na to, že žalovaný zaplatil sumu 12 eur po podaní žaloby dňa 12.07.2017, kde v tomto prípade žalovaný zavinil zastavenie, v časti o zaplatenie sumy 500 Eur bol úspešný žalovaný, t. j. 66 % (neúspech žalobcu je úspechom žalovaného), čiže žalovaný bol úspešný v pomernej časti 32 %.
5. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Z obsahu odvolania odvolací súd vyvodil, že ním žalobca napadol zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie a súvisiaci výrok o trovách konania. Pokiaľ ide o odvolací návrh, žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 748,- eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 760,- eur odo dňa 08.06.2016 do 12.07.2017, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 748,- eur odo dňa 13.07.2017 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%. Vytkol súdu prvej inštancie, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom samotné rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie prvej inštancie považoval za nespravodlivé, nepresvedčivé a nedostatočne vyčerpávajúco odôvodnené. Rozsudok sa často opiera o argumenty, ktoré nie sú podložené a odkazujú na nepreukázateľné závery. Poukázal na to, že v rámci celého priebehu konania konzistentne uvádzal, že žalovaný neuhradil celú sumu vo výške 760 eur (neskôr po úhrade 12 Eur sumu 748 Eur), zatiaľ čo žalovaný sa nekonzistentne, zmätočne a v rozpore s výpoveďou svedka rozchádzal v argumentácii a v kľúčových okolnostiach, ktoré mali preukázať tvrdenia žalovaného. Mal za to, že súd prvej inštancie sa s hlavnou problematikou dokazovania, či mu žalovaný uhradil sumu 500 eur alebo nie, nevysporiadal presvedčivo, argumentácia súdu spočíva iba na mechanickom prevzatí nekonzistentnej výpovede svedka, manželky žalovaného a nahrávky, ktorú spočiatku súd prvej inštancie sám nechcel pripustiť. Namietal, že navyše bola prekvapujúco pripustená na druhom pojednávaní, na ktorom bolo súdom prvej inštancie rozhodnuté v prospech žalovaného, t. j. podľa súdu prvej inštancie mal žalovaný uhradiť 500 Eur žalobcovi a zostáva mu tak uhradiť 248 Eur. Podľa súdu prvej inštancie žalovaný odovzdal žalobcovi sumu vo výške 500 Eur, s tým, že deň predtým vybral 490 eur, pričom následne mal žalobca odísť bez vystavenia akéhokoľvek potvrdenia. Žalovaný mu podľa jeho slov opakovane volal ohľadom vystavenia potvrdenia o úhrade sumy 500 Eur, no nikdy mu nenapadlo poslať sms alebo mail v ktorej by ho vyzval na vydanie alebo aspoň domáhanie sa takéhoto potvrdenia. Uvedené mala aj potvrdiť aj manželka žalovaného, táto však ako sama uviedla nebola so stranami sporu na terase v čase, keď malo dôjsť k odovzdaniu peňazí v sume 500 Eur, napriek tomu zároveň tvrdila že sa na stole (v miestnosti kde nebola) nachádzalo 5 bankoviek v hodnote 100 Eur, ktoré si mal žalobca vziať. V rozpore s uvedeným súd prvej inštancie v bode 36 odôvodnenia napadnutého rozsudku odkázal na vyjadrenie žalovaného: „že dňa 17.05.2016 vybral zo svojho účtu sumu 490 Eur, za účelom odovzdania sumy 500 Eur žalobcovi, kde doložil sumu 10 Eur.“ Ak by však skutočne žalovaný musel doložiť sumu vo výške 10 EUR k vybraným 490 Eur, je nemožné, aby žalovaný odovzdal 5 ks 100 Eur bankoviek tak, ako to tvrdí svedkyňa, manželka žalovaného. Odôvodnenie rozsudku zo strany súdu prvej inštancie, že poukázanie žalobcom na tento zjavný rozpor, považuje za účelový a špekulatívny nemôže preto v právnej spoločnosti obstáť. Súd sa taktiež nesprávne oboznámil s problematikou, ak tvrdí, že žalovanému nikto nepoložil otázku v akých nominálnych bankovkách mal žalobcovi odovzdať peniaze, nakoľko túto otázku nebolo potrebné položiť, keďže ju v zmysle vyššie uvedeného, objasnil sám žalovaný. Žalobca sa navyše na pojednávaní svedkyne výslovne pýtal na otázku, či boli odovzdané podľa jej názoru iba bankovky v hodnote 100 Eur, na čo odpovedala, že áno. Zdôraznil, že žalovaný síce preukázal, že vybral sumu 490 Eur z bankomatu, avšak nepreukázal za akým účelom. V kontexte rozporu skutkových okolností vyplývajúcich z vyjadrení žalovaného a svedkyne, ako aj nejasný spôsob uhrádzania finančných prostriedkov považoval toto odôvodnenie za nedostatočné a zmätočné. Rovnako poukázal na to, že žalovaný si v priebehu konania odporoval v dátume, kedy malo dôjsť k odovzdaniu sumy 500 Eur, teda, že žalovaný sám mení okolnosti prípadu v každom vyjadrení, pričom nesedia nie len nominálne hodnoty bankoviek, ale aj dátum, kedy malo údajne dôjsť k ich vybratiu z bankomatu a stretnutiu strán sporu. Takéto nepresné a zásadne rozličné dôkazy nemôžu byť súdom vyhodnotené ako pravdivé. Vo vzťahu k nahrávke rozhovoru predloženej žalobcom namietal, že uvedená nahrávka mu nebola v rámci konania nikdy zaslaná, iba jej prepis, z ktorého nemohla byť preukázaná prípadná pravosť nahrávky alebo aspoň osoby s ktorou má žalovaný komunikovať. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa zo strany súdu s nahrávkou prvýkrát oboznámil až na záverečnom pojednávaní. Namietal, že súd si automaticky vysvetlil nahrávku ako nahrávku medzi stranami sporu, a to len preto, pretože žalovaný na začiatku telefonátu uviedol: „no pán R. ...“Obdobná argumentácia súdu prvej inštancie je neprípustná a nemôže byť považovaná za legitímnu. Nakoľko z nahrávky nevyplýva súhlas volaného s nahrávaním telefonátu a nepreukázalo sa kto volal s kým. Pokiaľ skutočne volal žalovaný, tak nevie sa s kým volal, kedy a v akej veci. Test proporcionality teda mohol byť vykonaný na nezákonnej nahrávke, no v nesúvisiacom konaní. Z uvedeného dôvodu mal za to, že súd prvej inštancie síce vykonal navrhovaný, hoci nezákonný, dôkaz, ale dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu veci. Nahrávku navyše z hľadiska jej obsahu nie je potrebné analyzovať, pretože je nezákonná; Nie je verifikované kto na predmetnej nahrávke vystupuje v pozícii volaného - žalobca túto nahrávku považuje za podvrh. Uvedené znamená, že súd prvej inštancie nemal za daného stavu porovnávať navzájom kolidujúce práva v rámci testu proporcionality, pretože pokojne mohol porovnávať iba práva žalovaného s neznámym subjektom, čo sa však netýka a ani nemôže ísť na úkor žalobcu. Nestotožnil sa s argumentáciou súdu prvej inštancie ohľadom zdôvodnenia vykonania testu proporcionality a
tým, že dôkaz prehratím CD nosiča vykonal z dôvodu nemožnosti žalovaného preukázať odovzdanie finančných prostriedkov iným spôsobom. Dôvodil existenciou rozporov medzi tvrdením žalovaného a vypočutej svedkyne ohľadom nominálnych bankoviek, ktoré mali byť uhradené, tým, že nebola vypočutá druhá žalovaným navrhnutá svedkyňa (dcéra žalovaného), neexistenciou posudku alebo odborného vyjadrenia, ktoré by preukazovalo, že žalovaný skutočne komunikuje na nahrávke s ním a tým, že v konaní sa nepreukázalo tvrdenie žalovaného o údajných návštevách zamestnanca žalobcu s cieľom vymôcť zvyšnú sumu ako tvrdil žalobca. Mal za to, že argument, že žalovaný nemal ako preukázať odovzdanie finančných prostriedkov nemôže obstáť, pretože druhý svedok zo strany žalovaného nebol vypočutý, hoci mohol prispieť k objasneniu veci; prvý svedok (manželka žalovaného) vypovedala v rozpore s tvrdeniami žalovaného; žalovaný nevyzval ho na vydanie potvrdenia o úhrade písomne, iba telefonicky. Napokon namietal, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, kedy pripúšťa nahrávku, ktorá je zjavne nezákonná a nesúvisiaca s konaním. Súd posudzoval v rámci testu proporcionality neexistujúce práva a odkazoval na nepreukázané tvrdenia zo strany žalovaného alebo svedkyne žalovaného. Pokiaľ by súd prvej inštancie postupoval v zmysle § 191 C.s.p. a vyhodnocoval dôkazy samostatne, ale vo vzájomnej súvislosti, tak musí dôjsť k záveru, že jednotlivé dôkazy sú nejasné a negujúce tvrdenia žalovaného (svedok, vyžadovania potvrdenia, zamestnanec žalobcu) alebo sú nezákonné (nahrávka), a teda vo vzájomnej súvislosti nemôžu preukázať tvrdenia žalovaného
6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zotrval na svojej doterajšej argumentácii v konaní. V zmysle nálezu Ústavního soudu ČR sp. zn. II. ÚS 1774/14 zo dňa 09.12.2014 považoval pripustenie žalobcom namietanej nahrávky za správne. Predmetná nahrávka bola jediná možnosť žalovaného, ako spotrebiteľa, ako chrániť svoje práva a uniesť dôkazné bremeno, nakoľko bol v dôkaznej núdzi. Jednalo sa tu len o ospravedlniteľný záujem o ochranu slabšej strany právneho vzťahu. Na nahrávke neboli uvedené žiadne osobné informácie, resp. informácie, ktoré by mali alebo mohli mať charakter prejavov osobnej povahy, ale len informácie, ktoré mali zásadný význam z hľadiska „obchodného“ vzťahu medzi účastníkmi konania. Pripustením nahrávky a vypočutím manželky, ako svedka, žalovaný len žiadal o dosiahnutie právnej ochrany pre výrazne slabšiu stranu tohto sporu. Polemizovanie o nominálnych hodnotách bankoviek považoval za špekuláciu zo strany žalobcu a za „chytanie“ za slovíčka. Za irelevantné považoval aj to, či bola suma vybratá z bankomatu deň pred odovzdaním sumy 500,- € alebo viac dní. Na uvedenom základe navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
7. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
8. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho základe zistil správne skutkový stav veci a napadnutý rozsudok aj podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 9. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd pripomína, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, čo vyplýva aj z ustálenej judikatúry. Judikatúra však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). Odvolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval súd prvej inštancie za rozhodujúci, stanoviská sporových strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku je koherentný, jeho
rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Preto táto námietka žalobcu nie je dôvodná.
10. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta nesprávne skutkové zistenia súdom prvej inštancie, odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza, že na úspešné uplatnenie nároku na úhradu (doplatenie) ceny diela je potrebné, aby žalobca preukázal, že mu ním požadovaná suma titulom doplatenia ceny diela nebola uhradená. Odvolací súd má zhodne so záverom súdu prvej inštancie za to, že žalobca takto ním požadovaný nedoplatok na cene diela v sume 500 Eur, ktorá bola sporná, nepreukázal.
11. K námietke žalobcu, že svedkyňa mala uviesť pri výsluchu na pojednávaní, že pri odovzdávaní peňazí v sume 500 Eur nebola spolu so stranami sporu prítomná na terase odvolací súd konštatuje, že takéto jej tvrdenie z vykonaného dokazovania nevyplýva. Naopak, z jej výpovede vyplýva, že táto opakovane uviedla, že pri odovzdávaní peňazí bola prítomná. Na otázku zástupcu žalobcu, či priamo videla akt odovzdávania peňazí uviedla „áno“, a na otázku, či sa nachádzala v tej istej miestnosti uviedla „na tej terase“. Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil námietky žalobcu spočívajúce v tvrdení, že svedkyňa sa v čase, kedy malo dôjsť k odovzdaniu peňazí, nenachádzala v tom istom priestore ako strany sporu za nedôvodné a nepreukázané. Pokiaľ ide o samotnú výpoveď svedkyne, táto podľa názoru odvolacieho súdu, vypovedala plynulo, od predmetu prejednávanej veci sa neodklonila, súvisle popísala priebeh spornej udalosti, ako aj času mu predchádzajúceho (popis toho, čo bolo na diele reklamované, spôsob opravy) a následne času po ňom nasledujúceho (výzva žalobcu na prepracovanie faktúry z dôvodu nesprávneho zaúčtovania dlžnej sumy).
12. K námietke žalobcu, že žalovaný mu podľa jeho slov opakovane volal ohľadom vystavenia potvrdenia o úhrade sumy 500 Eur, no nikdy mu nenapadlo poslať sms alebo mail, v ktorom by vyzval ho na vydanie alebo aspoň domáhanie sa takéhoto potvrdenia, odvolací súd naopak konštatuje, že z obsahu spisu vyplýva opak, resp., že žalovaný žalobcu písomne listom zo dňa 10.6.2016 (viď listinný dôkaz „Žiadosť“ na č.l. 54 spisu) vyzval o vystavenie takéhoto potvrdenia.
13. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že CD nosič predložený žalovaným v konaní mu nikdy nebol doručený, odvolací súd konštatuje, že túto skutočnosť samu o sebe bez ďalšieho nemožno považovať za pochybenie súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 19.9.2018 uvedený dôkaz vykonal a to tak, že namietanú nahrávku na pojednávaní za účasti právneho zástupcu žalobcu, ako aj žalobcu prehral a následne mu umožnil sa k nej vyjadriť. Uvedený postup je v súlade s procesnými predpismi, nakoľko z ustanovenia § 204 C.s.p,, ktoré sa dá, podľa názoru odvolacieho súdu, aplikovať aj na vykonanie dôkazu zachyteného na zvukovom nosiči vyplýva, že v prípade ak sa vykonáva dôkaz, ktorý nebol stranám sporu doručený, jeho obsah sa prehrá (v prípade listiny prečíta). Rovnako tomu bolo aj v tomto prípade. Žalobca sa na pojednávaní k tomuto dôkazu vyjadril, keď namietal, že súd nahrávku ako dôkaz vôbec pripustil a uviedol, že sa nevie kto je na strane volaného. V ostatnom sa jeho námietky týkali skutkových okolností prejednávanej veci. Žiadne návrhy na doplnenie dokazovania však nemal. Vzhľadom na uvedené sú potom námietky žalobcu, že nedoručením CD nosiča mu nebol daný priestor na preukázanie nepravosti nahrávky, nedôvodné. Vo vzťahu k týmto odvolacím námietkam odvolací súd uvádza, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010). Vzhľadom na uvedené pokiaľ žalobca v odvolaní spochybňoval pravosť nahrávky tvrdiac, že neexistuje posudok alebo odborné vyjadrenie, ktoré by preukazovalo, že žalovaný komunikuje na nahrávke so žalobcom, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nemal v prejednávanej veci dôvod takto postupovať, nakoľko vykonanie takého dôkazu v konaní nenavrhol. V danej veci ide o sporové konanie,
kde súd za účelom preukázania dôvodnosti/ nedôvodnosti žaloby nie je oprávnený vykonávať iné, než stranami sporu navrhnuté dôkazy. Preto sú aj tieto námietky žalobcu irelevantné.
14. Odvolací súd sa plne stotožňuje aj s testom proporcionality vykonaným súdom prvej inštancie. Navyše odvolací súd uvádza, že námietky ktoré v tomto smere vzniesol odvolateľ nespochybňujú vykonaný test proporcionality, nakoľko spochybňujú samotnú autenticitu nahrávky (odvolateľ popiera, že by hlas v nahrávke patril jemu), tzn., že namieta vyhodnotenie dokazovania súdom prvej inštancie. K naplneniu odvolacieho dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. dochádza vtedy, ak súd dospeje k nesprávnym skutkovým záverom nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Odvolací súd túto vadu nezistil. Súd prvej inštancie vyhodnotil všetky dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Nepripustenie dôkazu- audio nahrávky rozhovoru, ktorý bol spôsobilý ovplyvniť významné skutkové zistenia nedôvodným uprednostnením práva na ochranu osobnosti nahrávanej osoby - žalobcu pred právom na spravodlivý proces nemožno považovať za ústavnokonformný procesný postup.
15. Pokiaľ žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd konštatuje, že tento odvolací dôvod argumentačne v odvolaní neobsiahol. O nesprávne právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis ako mal použiť alebo ak aplikoval síce správny predpis, ale nesprávne ho interpretoval. Odvolateľ nesprávne právne posúdenie vidí v tom, že súd prvej inštancie pripustil nahrávku, ktorá bola zjavne nezákonná a nesúvisiaca s prejednávaným konaním, že v rámci testu proporcionality posudzuje neexistujúce práva a odkazuje na nepreukázané tvrdenia zo strany žalovaného alebo svedkyne žalovaného. Podľa jeho názoru, pokiaľ by súd prvej inštancie postupoval v zmysle § 191 C.s.p. a vyhodnocoval dôkazy samostatne, ale vo vzájomnej súvislosti, tak musí dôjsť k záveru, že jednotlivé dôkazy sú nejasné a negujúce tvrdenia žalovaného (svedok, vyžadovania potvrdenia, zamestnanec žalobcu) alebo sú nezákonné (nahrávka), a teda vo vzájomnej súvislosti nemôžu preukázať tvrdenia žalovaného. Odvolací súd však zaťaženie konania takouto vadou nezistil. Podrobnejšie odvolací súd odkazuje na bod 14.
16. Žalobca v odvolaní neuviedol také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre neho mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie. Jeho námietky uvedené v odvolaní neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností (skutkového stavu) a právneho posúdenia veci. Vychádzajúc zo zistených skutočností a s poukazom na citované zákonné ustanovenia a právny názor súdu prvej inštancie dospel aj odvolací súd k záveru, podľa ktorého žalobca neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o preukázanie vzniku jeho nároku na zaplatenie ceny diela nad sumu prevyšujúcu 260 Eur. 17. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom zamietajúcom výroku vecne správny a preto ho odvolací súd v tejto časti potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p).
19. Vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie a výrok, ktorým bolo konanie v časti o zaplatenie sumy 12 Eur zastavené nebol napadnutý odvolaním a preto oba tieto výroky nadobudli právoplatnosť.
20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).