Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/70/2026

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, XXX XX E., zastúpený: advokátska kancelária ONDRUŠEK & PARTNERS s.r.o., so sídlom Tranovského 47, 841 02 Bratislava, IČO: 36 867 942, proti žalovanej: A. F. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXX, XXX XX H., zastúpená: JUDr. Ľubomír Ivan, advokát so sídlom Námestie SNP 41, 960 01 Zvolen, IČO: 42 197 821, v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a pristúpení k zmluve o úvere, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 15. mája 2026, č. k.: - 467, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. a III. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie v prvej inštancii 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že: „I. Súd u r č u j e , že žalobca je podielovým spoluvlastníkom s veľkosťou podielu 1 k celku na nehnuteľnostiach evidovaných na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom I. J. H., katastrálnym odborom, pre okres H., obec G. a katastrálne územie G., označených ako:

- parcela registra „C“, parcelné číslo XXXX/X, druh pozemku - trvalý trávny porast o výmere 875 m2,

- parcela registra „C“, parcelné číslo XXXX/X, druh pozemku - ostatná plocha o výmere 339 m2,

- parcela registra „C“, parcelné číslo XXXX/X, druh pozemku - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 232 m2,

- parcela registra „C“, parcelné číslo XXXX/X, druh pozemku - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 19 m2 a

- stavba - rodinný dom, súpisné číslo XXX, postavený na pozemku registra „C“, parcelné číslo XXXX/ X, druh pozemku - zastavaná plocha a nádvorie. II. Súd žalobu sčasti, že žalobca je spoludlžníkom úveru poskytnutého žalovanej bankou Slovenská sporiteľňa, a. s. na základe Zmluvy o splátkovom úvere, podpísanej dňa XX.XX.XXXX, na základe ktorej sa Slovenská sporiteľňa, a. s. zaviazala poskytnúť žalovanej úver č. XXXXXXXXXX vo výške 95 000,00 EUR z a m i e t a.“ III. Žiadna zo strán sporu n e m á nárok na náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. určil, že žalobca bol podielovým spoluvlastníkom v podiele 1/2 k celku na nehnuteľnostiach evidovaných na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie G., a to na pozemkoch registra „C“ parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X K. XXXX/X a na rodinnom dome so súpisným číslom XXX postavenom na pozemku parc. č. XXXX/X. Výrokom II. zamietol žalobu v časti, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že bol spoludlžníkom úveru poskytnutého žalovanej Slovenskou sporiteľňou, a. s., na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa XX. XXXXX XXXX vo výške 95 000 EUR. Výrokom III. rozhodol, že žiadna zo strán nemala nárok na náhradu trov konania.

3. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 31. januára 2023, ktorej petit následne spresnil podaním zo dňa 9. júna 2025, domáhal určenia podielového spoluvlastníckeho práva k označeným nehnuteľnostiam v podiele 1/2 k celku a určenia svojho postavenia spoludlžníka z úverového vzťahu, v ktorom ako dlžníčka vystupovala žalovaná. Žalobu odôvodňoval tým, že so žalovanou žil približne od roku 2007 v spoločnej domácnosti, pričom počas ich partnerského spolužitia sa spoločne rozhodli vybudovať rodinný dom v obci G.. Následne uzavreli manželstvo, ktoré bolo v roku 2022 rozvedené. Žalobca tvrdil, že predmetné nehnuteľnosti boli nadobudnuté a rodinný dom bol postavený na základe spoločnej dohody strán, podľa ktorej mali byť ich podielovým spoluvlastníctvom v rovnakých podieloch. Napriek tomu boli v katastri nehnuteľností evidované vo výlučnom vlastníctve žalovanej, čo podľa žalobcu nezodpovedalo skutočnej vôli strán. 4. Žalobca uvádzal, že na financovanie nadobudnutia pozemkov a výstavby rodinného domu použil predovšetkým finančné prostriedky získané predajom svojho predchádzajúceho rodinného domu vo L. za približne 133 000 EUR. Z uvedenej sumy podľa svojich tvrdení použil približne 66 000 EUR na splatenie existujúceho úveru a ďalšie finančné prostriedky, vrátane sumy približne 34 000 EUR, na výstavbu hrubej stavby rodinného domu v G.. Tvrdil, že na jeho pozemkoch bola najskôr vybudovaná hrubá stavba rodinného domu a následne boli nehnuteľnosti prevedené do vlastníctva žalovanej. Po ich prevode strany spoločne pokračovali vo výstavbe a dokončení rodinného domu, pričom na financovanie použili aj prostriedky z úveru poskytnutého ČSOB, a. s., ktorý bol následne refinancovaný prostredníctvom Slovenskej sporiteľne, a. s. Hoci bola v úverových zmluvách uvedená ako dlžníčka iba žalovaná, žalobca podľa svojich tvrdení pravidelne prispieval na splácanie úveru, a to sumou 200 EUR mesačne. Na financovanie výstavby mali byť použité aj prostriedky získané predajom rodinného domu v G. M., na ktorom mala žalovaná spoluvlastnícky podiel, ako aj prostriedky z predaja ďalších pozemkov. Žalobca zdôrazňoval, že rodinný dom bol budovaný ako spoločné rodinné bývanie, strany ho spoločne užívali a podieľali sa na jeho financovaní a dokončení. Po rozvode manželstva však žalovaná začala požadovať jeho vysťahovanie a znemožnila mu nehnuteľnosti užívať. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení odôvodňoval tým, že nezapísanie jeho spoluvlastníckeho práva v katastri nehnuteľností mu bránilo vo výkone vlastníckych oprávnení a žalovaná mohla s nehnuteľnosťami ako ich evidovaná výlučná vlastníčka samostatne disponovať. 5. Žalovaná navrhovala žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Tvrdila, že bola výlučnou vlastníčkou všetkých sporných nehnuteľností, pričom vlastnícke právo k pozemkom nadobudla na základe kúpnych zmlúv uzavretých so žalobcom dňa 16. decembra 2012 a 27. júna 2013. Poukazovala na to, že žalobca pri uzatváraní uvedených zmlúv vystupoval ako predávajúci a vlastnícke právo k pozemkom na ňu dobrovoľne previedol. Zmluvy boli uzavreté v zákonom predpísanej forme a vlastnícke právo bolo zapísané do katastra nehnuteľností na základe rozhodnutí o povolení vkladu. Podľa žalovanej následne nebola uzavretá žiadna ďalšia písomná zmluva, ktorou by žalobca nadobudol spoluvlastnícke právo k pozemkom. Namietala, že samotná skutočnosť, že žalobca bol ich pôvodným vlastníkom alebo sa podieľal na financovaní výstavby, nezakladala jeho spoluvlastnícke právo. Vo vzťahu k rodinnému domu poukazovala na stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie a rozhodnutie o určení súpisného čísla, ktoré boli vydané na jej meno. Nepopierala, že žalobca investoval finančné prostriedky do výstavby rodinného domu a podieľal sa na splácaní úveru, zastávala však názor, že z takýchto plnení mu mohli vzniknúť nanajvýš peňažné nároky, nie vlastnícke právo. Vo vzťahu k úveru uvádzala, že jedinou zmluvnou dlžníčkou bola ona a nesúhlasila s určením žalobcu za spoludlžníka. 6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, výsluchmi strán sporu a svedeckými výpoveďami. Oboznámil sa najmä s listom vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie G., kúpnymi zmluvami z rokov 2012 a 2013, rozhodnutiami katastrálnych orgánov o povolení vkladu vlastníckeho práva, stavebným povolením, kolaudačným rozhodnutím, rozhodnutím o určení súpisného čísla rodinného domu, znaleckým posudkom o hodnote rozostavaného rodinného domu, úverovými zmluvami uzavretými so spoločnosťami ČSOB, a. s., a Slovenská sporiteľňa, a. s., bankovými výpismi a potvrdeniami o finančných transakciách. Vykonal aj dokazovanie listinami týkajúcimi sa ďalších prevodov nehnuteľností, stavebného sporenia žalovanej a vzájomnej komunikácie strán súvisiacej s užívaním rodinného domu a vysťahovaním žalobcu. Oboznámil sa tiež s rozhodnutiami vydanými v konaní o rozvode manželstva strán a v konaní o úprave rodičovských práv a povinností. V priebehu konania vypočul žalobcu, žalovanú a viacerých svedkov, ktorí vypovedali najmä o nadobúdaní pozemkov, priebehu výstavby rodinného domu, zabezpečovaní stavebných prác, finančnej účasti strán a ich spoločnom bývaní. Niektorí zo svedkov potvrdili, že strany rodinný dom spoločne užívali a že žalobca sa podieľal na zabezpečovaní jeho výstavby. Matka žalobcu uviedla, že zabezpečovala pracovníkov na výstavbu a že výstavba bola financovaná z prostriedkov získaných predajom predchádzajúceho rodinného domu žalobcu.

7. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že žalobca previedol vlastnícke právo k pozemkom na žalovanú kúpnymi zmluvami zo dňa 16. decembra 2012 a 27. júna 2013 a že na základe týchto zmlúv boli povolené vklady vlastníckeho práva v prospech žalovanej. Z listu vlastníctva č. XXXX zistil, že žalovaná bola evidovaná ako výlučná vlastníčka sporných nehnuteľností v podiele 1/1 k celku. Ďalej zistil, že výstavba rodinného domu sa uskutočňovala počas partnerského spolužitia strán, rodinný dom bol skolaudovaný v roku 2014 a strany ho následne spoločne užívali. Manželstvo uzavreli v roku 2019 a rozvedené bolo v roku 2022. Z úverových zmlúv súd zistil, že ako dlžníčka bola uvedená žalovaná, pričom z bankových výpisov vyplynulo, že žalobca jej v rokoch 2021 a 2022 pravidelne poukazoval sumu 200 EUR na splácanie úveru. Súd tiež zistil, že žalobca sa finančne, organizačne a vlastnou činnosťou podieľal na výstavbe rodinného domu, pričom vychádzal z bankových dokladov a svedeckých výpovedí. Za významnú považoval aj skutočnosť, že žalovaná samotnú finančnú účasť žalobcu na výstavbe a splácaní úveru nepopierala. Z vykonaného dokazovania ďalej zistil, že po rozvode manželstva žalovaná požadovala vysťahovanie žalobcu a znemožňovala mu užívanie nehnuteľností. 8. Po právnej stránke súd prvej inštancie vychádzal z , pričom dospel k záveru, že žalobca mal naliehavý právny záujem na požadovanom určení spoluvlastníckeho práva. Tento záujem odôvodnil tým, že žalobca nebol zapísaný v katastri nehnuteľností ako spoluvlastník, žalovaná mu znemožňovala výkon tvrdených vlastníckych oprávnení a zároveň mohla s nehnuteľnosťami ako ich evidovaná výlučná vlastníčka samostatne disponovať. Podľa súdu požadované určenie odstraňovalo neistotu v právnom postavení žalobcu. 9. Pri posudzovaní samotného spoluvlastníckeho nároku súd poukázal na , , a a , ako aj na upravujúci právne následky zastretého právneho úkonu. Súčasne aplikoval , podľa ktorého sa skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, považovali za nesporné. Z vykonaného dokazovania súd ustálil skutkový stav v časti týkajúcej sa určenia spoluvlastníckeho práva v zásade v súlade s tvrdeniami žalobcu. Dospel k záveru, že hoci boli nehnuteľnosti evidované vo výlučnom vlastníctve žalovanej, tento stav nezodpovedal skutočnej vôli strán, ktorou malo byť ich spoločné nadobudnutie a vlastníctvo v rovnakých podieloch. Podľa súdu kúpna zmluva uzavretá v prospech žalovanej zastierala skutočnú vôľu strán nadobudnúť nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva. Súd pritom uviedol, že za zastretie považoval okolnosť, že z dôvodu refinancovania úveru v Slovenskej sporiteľni, a. s., boli nehnuteľnosti zapísané v katastri výlučne v prospech žalovanej. 10. Súd pri tomto závere prihliadol na to, že žalobca sa podieľal na financovaní a výstavbe rodinného domu, uhrádzal platby s výstavbou súvisiace, pravidelne prispieval na splácanie úveru a podieľal sa na organizačnom a materiálnom zabezpečení stavby. Význam prikladal aj dlhodobému partnerskému a následne manželskému spolužitiu strán a skutočnosti, že predmetné nehnuteľnosti slúžili ich spoločnému rodinnému bývaniu. Z vykonaných dôkazov podľa súdu vyplynulo, že žalobca nehnuteľnosti v značnej miere financoval, pričom žalovaná jeho investície nespochybnila. Súd preto považoval kúpnu zmluvu v zastieranej časti za neplatnú a za rozhodujúci považoval zastretý právny úkon vyjadrujúci skutočnú vôľu strán na spoločnom nadobudnutí nehnuteľností. Zároveň vyslovil, že za zistených skutkových okolností by striktné vyžadovanie písomnej formy prevodného právneho úkonu predstavovalo prílišný formalizmus. Na tomto základe uzavrel, že boli splnené procesné aj hmotnoprávne podmienky na určenie spoluvlastníckeho práva žalobcu v podiele 1/2 k celku, a preto žalobe v tejto časti vyhovel. 11. Vo vzťahu k druhému žalobnému nároku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca nemohol byť určený za spoludlžníka úveru poskytnutého Slovenskou sporiteľňou, a. s., keďže úverová zmluva bola uzavretá so žalovanou ako dlžníčkou a veriteľská banka nebola stranou konania. Z uvedeného dôvodu žalobu v tejto časti zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa , pričom vychádzal z toho, že žalobca bol úspešný v časti týkajúcej sa určenia spoluvlastníckeho práva a neúspešný v časti týkajúcej sa určenia postavenia spoludlžníka. Jeho procesný úspech preto vyhodnotil ako polovičný a rozhodol, že žiadna zo strán nemala nárok na náhradu trov konania. Odvolanie 12. Proti uvedenému rozsudku podala odvolanie žalovaná, ktorým napadla výroky I. a III. Odvolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci podľa , existenciou inej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa , nesprávnymi skutkovými zisteniami podľa , ako aj nesprávnym procesným postupom súdu, ktorým jej malo byť znemožnené uskutočňovanie procesných práv v miere predstavujúcej porušenie práva na spravodlivý proces podľa .

13. Žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav, nesprávne právne posúdil uplatnený nárok a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo neodôvodnil. Napadnutý rozsudok považovala za arbitrárny, zmätočný a nepreskúmateľný. Poukazovala na to, že rozhodujúca právna argumentácia súdu bola sústredená predovšetkým do bodu 37. odôvodnenia rozsudku, pričom súd sa podľa jej názoru nevyporiadal so všetkými podstatnými skutkovými a právnymi otázkami ani s vykonanými dôkazmi. Namietala, že z odôvodnenia nebolo možné zistiť, na základe akých konkrétnych skutkových zistení a právnych úvah súd dospel k záveru o existencii spoluvlastníckeho práva žalobcu. Nedostatok riadneho odôvodnenia podľa žalovanej zároveň obmedzoval jej možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti záverom súdu v odvolacom konaní. V tejto súvislosti poukazovala na princíp právnej istoty vyplývajúci z , právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zdôrazňovala, že súčasťou práva na spravodlivý proces bolo aj právo strany na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré poskytovalo odpovede na jej podstatné argumenty a námietky. 14. Za nesprávny považovala predovšetkým právny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého kúpne zmluvy uzavreté medzi stranami v rokoch 2012 a 2013 predstavovali zastreté právne úkony, keďže skutočnou vôľou strán malo byť nadobudnutie nehnuteľností do podielového spoluvlastníctva. Namietala, že súd neidentifikoval, ktorá konkrétna kúpna zmluva mala predstavovať zastierajúci právny úkon, aký právny úkon mal byť zastretý a ktorých konkrétnych nehnuteľností sa malo uvedené právne posúdenie týkať. Poukazovala na to, že žalobca bol pôvodným výlučným vlastníkom pozemkov a na základe dvoch kúpnych zmlúv z rokov 2012 a 2013 na ňu previedol vlastnícke právo k deviatim pozemkom nachádzajúcim sa v katastrálnom území G.. Pri uzatváraní zmlúv vystupoval ako predávajúci, pričom svojim podpisom potvrdil hodnovernosť, určitosť a zrozumiteľnosť prejavov vôle zmluvných strán. Podľa žalovanej išlo o riadne uzavreté zmluvy, ktorých platnosť nebola v konaní relevantným spôsobom spochybnená a na základe ktorých bolo vlastnícke právo zapísané do katastra nehnuteľností v jej prospech. Nesúhlasila preto so záverom súdu, že tieto zmluvy zastierali inú vôľu strán. 15. Žalovaná zároveň namietala vnútornú rozpornosť právnej argumentácie súdu, podľa ktorej sa žalobca mal podieľať na kúpe nehnuteľností s vôľou nadobudnúť ich do podielového spoluvlastníctva, hoci pri predmetných prevodoch vystupoval práve ako predávajúci. Podľa jej názoru nebolo možné súčasne vychádzať z toho, že žalobca prevádzal vlastnícke právo k pozemkom na žalovanú, a zároveň tvrdiť, že sa podieľal na ich kúpe ako spolunadobúdateľ. 16. Namietala tiež záver súdu, ktorý zastretie právneho úkonu spájal s refinancovaním úveru prostredníctvom Slovenskej sporiteľne, a. s. Poukazovala na to, že k refinancovaniu úveru došlo až v roku 2015, zatiaľ čo vlastnícke právo k pozemkom nadobudla na základe kúpnych zmlúv v rokoch 2012 a 2013. Podľa žalovanej tak neskoršie refinancovanie úveru nemohlo odôvodňovať záver o zastretom charaktere právnych úkonov uskutočnených v predchádzajúcich rokoch. 17. Vo vzťahu k nadobudnutiu pozemkov žalovaná uvádzala, že kúpne ceny zaplatila zo svojich vlastných finančných prostriedkov, čo podľa svojho tvrdenia v konaní aj preukázala. Zdôrazňovala, že žalobca nemohol nadobudnúť spoluvlastnícke právo k pozemkom tým, že sa mal podieľať na ich kúpe, keďže ich sám ako predávajúci previedol do jej výlučného vlastníctva. Nesúhlasila ani s tým, že súd posudzoval zápis jej vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností iba ako formálny stav, keďže tento zápis podľa nej zodpovedal platným nadobúdacím titulom a skutočnému vlastníckemu usporiadaniu strán. Poukazovala tiež na to, že žalobca začal otázku vlastníckeho práva spochybňovať až po rozvode manželstva a rozpade ich partnerského vzťahu. 18. Žalovaná ďalej namietala, že súd prvej inštancie nerozlišoval medzi nadobudnutím vlastníckeho práva k pozemkom na základe kúpnych zmlúv a nadobudnutím vlastníckeho práva k rodinnému domu jeho výstavbou. Vo vzťahu k rodinnému domu so súpisným číslom XXX poukazovala na to, že stavebné povolenie aj kolaudačné rozhodnutie boli vydané výlučne na jej meno. Zdôrazňovala rozdiel medzi originárnym a derivatívnym nadobudnutím vlastníckeho práva a zastávala názor, že žalobca nenadobudol vlastnícke právo k rodinnému domu ani jedným z uvedených spôsobov. Tvrdila, že stavba bola povolená a skolaudovaná na jej meno a žalobca nemal ani zmluvný právny titul, na základe ktorého by nadobudol spoluvlastnícke právo. Samotná finančná účasť na výstavbe podľa nej nepredstavovala zákonný spôsob nadobudnutia vlastníctva. 19. Pokiaľ išlo o financovanie rodinného domu, žalovaná nepopierala, že žalobca počas spoločného spolužitia poskytol určité finančné prostriedky použité na jeho výstavbu. Namietala však, že súd nesprávne vyhodnotil rozsah a právny význam týchto investícií. Podľa žalovanej žalobca nepreukázal, aké konkrétne finančné prostriedky, v akej výške a na aký účel do výstavby investoval. Tvrdila, že žalobca preukázal predovšetkým pravidelné mesačné platby vo výške 200 EUR, ktorými prispieval

na splácanie úveru, ako aj svoju účasť na výdavkoch spoločnej domácnosti. Tieto platby podľa nej predstavovali prirodzený prejav spoločného hospodárenia a solidarity medzi osobami žijúcimi v jednej domácnosti, nie dôkaz nadobudnutia spoluvlastníckeho práva. Zdôrazňovala, že ani prípadná finančná účasť žalobcu na všetkých nákladoch výstavby by sama osebe nemohla zakladať jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. 20. Žalovaná zároveň tvrdila, že finančné prostriedky, ktoré jej žalobca poskytol na výstavbu rodinného domu, mu následne vrátila. Podľa jej tvrdení sa tak stalo prostredníctvom kúpnych cien získaných predajom ďalších pozemkov v jej vlastníctve, pričom tieto boli poukazované priamo nadobúdateľmi pozemkov alebo ňou na účet žalobcu. Mala preto za to, že prípadné peňažné záväzky voči žalobcovi boli vyrovnané. Namietala, že na tieto skutočnosti v konaní poukazovala a predložila aj dôkazy, avšak súd prvej inštancie sa s nimi náležite nevyporiadal. Súčasne uvádzala, že na výstavbu rodinného domu použila aj vlastné finančné zdroje, predovšetkým prostriedky z úveru poskytnutého ČSOB, a. s., následne refinancovaného v Slovenskej sporiteľni, a. s., ako aj prostriedky zo stavebného sporenia. Vytýkala súdu, že tieto dôkazy pri hodnotení financovania výstavby nezohľadnil a priklonil sa výlučne k tvrdeniam žalobcu. 21. V súvislosti s hodnotením dôkazov žalovaná namietala aj záver súdu o finančnej účasti matky žalobcu a jeho rodiny na výstavbe rodinného domu. Tvrdila, že rodinní príslušníci oboch strán pomáhali pri výstavbe predovšetkým manuálne, nie finančne, pričom konkrétne finančné príspevky rodiny žalobcu podľa nej neboli preukázané. Poukazovala na to, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tvrdeniach žalobcu, ktoré neboli podložené dostatočnými dôkazmi, zatiaľ čo jej tvrdenia a dôkazy nevyhodnotil. V tejto súvislosti namietala rozpor s a , z ktorých vyvodzovala povinnosť žalobcu uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť dôkazy na ich preukázanie. Podľa žalovanej žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k rozhodujúcim skutočnostiam, na ktorých založil svoj vlastnícky nárok. 22. Žalovaná osobitne namietala, že súd prvej inštancie odôvodňoval vznik spoluvlastníckeho práva žalobcu predovšetkým jeho finančnou účasťou na výstavbe rodinného domu, avšak na tomto základe určil spoluvlastnícke právo aj k pozemkom. Podľa žalovanej nebolo preukázané, že by sa žalobca podieľal na financovaní ich nadobudnutia, keďže pozemky nadobudla od žalobcu na základe kúpnych zmlúv a za dohodnuté kúpne ceny. Súd preto podľa nej nesprávne stotožnil investície do výstavby rodinného domu s nadobudnutím vlastníckeho práva k všetkým sporným nehnuteľnostiam. 23. Žalovaná napokon zdôrazňovala, že prípadné nároky žalobcu vyplývajúce z finančných investícií do nehnuteľností mohli mať nanajvýš povahu peňažných nárokov, ktoré bolo možné uplatniť samostatne, prípadne riešiť v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Poukazovala však na to, že predmetom prejednávaného konania nebolo vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov ani uplatnenie peňažného nároku, ale určenie spoluvlastníckeho práva. Podľa jej názoru súd prvej inštancie nesprávne vyvodil vznik spoluvlastníckeho práva z okolností, ktoré mohli mať význam iba pre posúdenie vzájomných majetkových nárokov strán. Zotrvala na stanovisku, že bola výlučnou vlastníčkou všetkých sporných nehnuteľností a žalobca nepreukázal žiadny zákonný spôsob, ktorým by k nim nadobudol spoluvlastnícke právo. 24. Na základe uvedených skutočností žalovaná navrhla, aby odvolací súd podľa , a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne aby podľa rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobu aj v zostávajúcej časti týkajúcej sa určenia spoluvlastníckeho práva zamietne a prizná žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Vyjadrenie k odvolaniu 25. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril. Právne posúdenie odvolacím súdom 26. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa , 380 ods. 1 a bez nariadenia pojednávania podľa (a contrario) rozsudok okresného súdu podľa , zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( ). 27. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 28. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu napadnutom odvolaním žalovanej, teda vo výrokoch I. a III., v medziach uplatnených odvolacích dôvodov podľa a (ďalej len „“), a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné. Napadnuté

rozhodnutie vykazuje závažné nedostatky v skutkovom a právnom posúdení veci, ako aj v odôvodnení rozhodujúcich záverov, ktoré neumožňovali jeho potvrdenie ako vecne správneho. Zistené nedostatky sa pritom netýkajú iba jednotlivých čiastkových skutkových záverov alebo nesprávnej interpretácie právnych predpisov, ale zasahujú samotný právny základ, na ktorom súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o určení podielového spoluvlastníckeho práva žalobcu. Vzhľadom na povahu a rozsah týchto nedostatkov odvolací súd dospel k záveru, že ich náprava by vyžadovala nahradenie chýbajúceho rozhodujúceho skutkového a právneho posúdenia súdu prvej inštancie, čo za okolností prejednávanej veci nebolo možné uskutočniť v odvolacom konaní bez zásahu do procesných práv sporových strán. 29. Podľa bol súd povinný v odôvodnení rozsudku uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, ako sa vo veci vyjadrila žalovaná, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, ako vykonané dôkazy vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Zároveň bol povinný jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán. Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia predstavovala súčasť práva na spravodlivý proces vyplývajúceho z a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd síce nebol povinný odpovedať na každé jednotlivé tvrdenie alebo argument strán, musel sa však vysporiadať s tými námietkami a otázkami, ktoré mali podstatný význam pre rozhodnutie vo veci. Odôvodnenie pritom muselo umožňovať účastníkom konania aj odvolaciemu súdu zistiť, akými skutkovými a právnymi úvahami sa súd pri svojom rozhodovaní riadil. 30. Uvedeným požiadavkám napadnutý rozsudok nezodpovedal. Súd prvej inštancie síce v bodoch 26 až 26.2 odôvodnenia pomerne rozsiahlo reprodukoval obsah vykonaných listinných dôkazov a svedeckých výpovedí, avšak vlastné hodnotenie dokazovania a rozhodujúcu právnu argumentáciu sústredil predovšetkým do bodov 30 a 37 odôvodnenia. Z ich obsahu nebolo možné jednoznačne zistiť, na základe akých konkrétnych skutkových zistení súd dospel k záveru o existencii spoluvlastníckeho práva žalobcu, aký právny titul považoval za základ jeho nadobudnutia a akým spôsobom vyhodnotil dôkazy odporujúce žalobcom tvrdenému vlastníckemu právu. Samotné uvedenie obsahu jednotlivých dôkazov bez ich následného hodnotenia vo vzájomných súvislostiach nemožno považovať za splnenie povinnosti súdu riadne zistiť skutkový stav a svoje skutkové závery presvedčivo odôvodniť. 31. Odvolací súd preto prisvedčil žalovanej, ktorá namietala nepreskúmateľnosť a nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie neposkytuje dostatočné odpovede na základné otázky týkajúce sa vzniku a nadobudnutia spoluvlastníckeho práva žalobcu, hoci práve tieto otázky tvoria podstatu prejednávaného sporu. Nie je zrejmé, ktorý konkrétny právny úkon mal založiť spoluvlastnícke právo žalobcu, ktorých nehnuteľností sa mal týkať, kedy malo vlastnícke právo vzniknúť a aké zákonné podmienky jeho nadobudnutia boli podľa súdu splnené. Rovnako nie je zrejmé, prečo súd považoval finančnú účasť žalobcu na výstavbe rodinného domu za postačujúci základ na určenie jeho spoluvlastníckeho práva nielen k rodinnému domu, ale aj k pozemkom, ktoré boli predmetom samostatných zmluvných prevodov. Tieto nedostatky predstavujú nedostatok odôvodnenia rozhodujúcich skutkových a právnych záverov, nie iba nedostatočnú podrobnosť odôvodnenia. 32. Základné pochybenie súdu prvej inštancie spočíva v tom, že pri právnom posúdení uplatneného nároku dostatočne nerozlišoval medzi nadobudnutím vlastníckeho práva k pozemkom a nadobudnutím vlastníckeho práva k rodinnému domu. Hoci predmetom žaloby boli viaceré samostatné nehnuteľnosti, súd ich vlastnícky režim posúdil jednotne prostredníctvom inštitútu zastretého právneho úkonu podľa . Takéto právne posúdenie nezohľadňovalo, že vlastnícke právo k pozemkom žalovaná nadobúdala na základe kúpnych zmlúv uzavretých so žalobcom, zatiaľ čo rodinný dom vznikol následnou výstavbou. Ide o rozdielne spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva, na ktoré sa vzťahujú odlišné hmotnoprávne predpoklady. 33. Podľa je možné vlastníctvo veci nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Pri nadobúdaní vlastníckeho práva je potrebné rozlišovať medzi derivatívnym nadobudnutím, pri ktorom nadobúdateľ odvodzuje svoje právo od predchádzajúceho vlastníka, a originárnym nadobudnutím, pri ktorom vlastnícke právo vzniká nezávisle od vlastníckeho práva právneho predchodcu. Uvedené rozlíšenie malo v prejednávanej veci zásadný význam, pretože podmienky platného zmluvného prevodu existujúcej nehnuteľnosti nebolo možné bez ďalšieho stotožniť s podmienkami vzniku vlastníckeho práva k novovytvorenej stavbe. 34. Vo vzťahu k pozemkom súd prvej inštancie zistil, že žalobca vystupoval ako predávajúci a žalovaná ako kupujúca v kúpnych zmluvách zo dňa 16. decembra 2012 a 27. júna 2013, na základe ktorých bolo vlastnícke právo zapísané do katastra nehnuteľností v prospech žalovanej. Uvedené zmluvy a rozhodnutia o povolení vkladu predstavovali základné listinné dôkazy významné pre posúdenie nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemkom. Napriek tomu súd prvej inštancie dospel k záveru, že

kúpna zmluva uzavretá v prospech žalovanej zastierala skutočnú vôľu strán nadobudnúť nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva. Neuviedol však, ktorá z uvedených dvoch kúpnych zmlúv mala predstavovať simulovaný právny úkon, aký konkrétny právny úkon mal byť jej prostredníctvom zastretý a aký bol obsah tohto zastretého právneho úkonu. Odvolacia námietka žalovanej týkajúca sa neurčitosti identifikácie zastretého právneho úkonu bola preto dôvodná. 35. Podľa , ak právnym úkonom mal byť zastretý iný právny úkon, platil tento iný právny úkon, ak zodpovedal vôli účastníkov a ak boli splnené všetky jeho náležitosti. Predpokladom použitia uvedeného ustanovenia preto nebolo iba zistenie, že skutočná vôľa účastníkov sa odlišovala od navonok prejavenej vôle, ale aj existencia právneho úkonu spĺňajúceho všetky zákonom požadované náležitosti. Ak sa zastretý právny úkon týkal prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, nevyhnutnou podmienkou jeho platnosti bola aj písomná forma podľa a . Samotná existencia ústnej dohody o spoločnom vlastníctve existujúcej nehnuteľnosti nemohla nahradiť zákonom predpísanú formu prevodného právneho úkonu. 36. Uvedený záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. júna 2020, sp. zn. , publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 1/2021. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí vyslovil, že platnosť zastretej zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnosti podľa predpokladala okrem súladu so skutočnou vôľou účastníkov aj dodržanie písomnej formy a totožnosti účastníkov zastierajúcej a zastretej zmluvy. Zároveň zdôraznil, že pri derivatívnom nadobúdaní vlastníckeho práva k existujúcej nehnuteľnosti nebolo možné vychádzať z právnych záverov týkajúcich sa originárneho nadobúdania vlastníckeho práva k novovytvorenej stavbe. Dohodu o nadobudnutí podielového spoluvlastníctva k existujúcej nehnuteľnosti, ktorá mala byť spôsobilým podkladom na zápis do katastra nehnuteľností, bolo možné platne uzavrieť iba písomne, pričom prejavy vôle všetkých účastníkov prevodného právneho úkonu museli byť zachytené na tej istej listine. 37. Súd prvej inštancie uvedené právne východiská nerešpektoval, keď v bode 37 odôvodnenia uviedol, že za zistených skutkových okolností by striktné vyžadovanie písomnej formy prevodného právneho úkonu predstavovalo prílišný formalizmus. Takýto záver nemá oporu v právnej úprave. Požiadavka písomnej formy zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nepredstavuje iba formálnu procesnú požiadavku, od ktorej bolo možné upustiť s poukazom na konkrétne osobné alebo hospodárske okolnosti vzťahu strán, ale zákonom ustanovenú hmotnoprávnu podmienku platnosti právneho úkonu. Jej nedodržanie nemožno preklenúť poukazom na spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi stranami alebo na finančnú účasť žalobcu na nadobúdaní a výstavbe nehnuteľností. Právne posúdenie súdu prvej inštancie preto bolo v tejto časti nesprávne. 38. Odvolací súd prisvedčil aj námietke žalovanej poukazujúcej na vnútornú rozpornosť záveru súdu, podľa ktorého sa žalobca mal podieľať na kúpe pozemkov spolu so žalovanou s vôľou nadobudnúť ich do podielového spoluvlastníctva. Zo skutkových zistení súdu pritom vyplynulo, že žalobca bol pri uzatváraní predmetných kúpnych zmlúv predávajúcim a žalovaná kupujúcou. Súd nevysvetlil, ako mohol žalobca na základe právnych úkonov, ktorými prevádzal vlastnícke právo zo svojho majetku do majetku žalovanej, nadobudnúť spoluvlastnícke právo ako nadobúdateľ. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že podľa právnych záverov rozhodnutia R 1/2021 sa simulácia právneho úkonu mohla týkať obsahu práv a povinností účastníkov právneho vzťahu, nie však samotného okruhu zmluvných strán. Bolo preto nevyhnutné vysvetliť, aký konkrétny obsah mal mať zastretý právny úkon, kto mal byť jeho účastníkom a ako mal pri rešpektovaní zákonných náležitostí založiť spoluvlastnícke právo žalobcu. Takéto vysvetlenie v napadnutom rozsudku absentovalo. 39. Odvolací súd zároveň nepovažoval za správny záver, podľa ktorého samotné podpísanie kúpnych zmlúv a vyhlásenie účastníkov o slobodnej vôli, vážnosti a určitosti ich prejavov vôle za každých okolností vylučuje možnosť simulácie právneho úkonu. Aj pri formálne riadne uzavretej písomnej zmluve bolo možné skúmať, či jej obsah zodpovedal skutočnej vôli účastníkov. Pre prípadné použitie však bolo potrebné preukázať nielen zastierajúci charakter právneho úkonu, ale aj existenciu zastretého právneho úkonu spĺňajúceho všetky zákonné náležitosti. Rozhodujúcim nedostatkom napadnutého rozsudku preto nebola samotná úvaha o možnosti simulácie, ale absencia riadneho zistenia a právneho posúdenia všetkých jej zákonných predpokladov. 40. Dôvodná bola aj odvolacia námietka žalovanej poukazujúca na časový nesúlad medzi nadobudnutím vlastníckeho práva k pozemkom a refinancovaním úveru. Súd prvej inštancie považoval za jednu z okolností odôvodňujúcich zastretie právneho úkonu refinancovanie úveru prostredníctvom Slovenskej sporiteľne, a. s. Zo skutkových zistení súdu však vyplynulo, že kúpne zmluvy boli uzavreté v rokoch 2012 a 2013, zatiaľ čo refinancovanie úveru sa uskutočnilo až v roku 2015. Súd nevysvetlil, na základe akých skutkových okolností malo neskoršie refinancovanie úveru zakladať alebo preukazovať zastretý

charakter právnych úkonov uskutočnených v predchádzajúcich rokoch. Bez zistenia a náležitého vysvetlenia konkrétnej súvislosti medzi týmito udalosťami nebolo možné uvedený záver považovať za dostatočne skutkovo podložený. 41. Vo vzťahu k nadobúdaniu pozemkov bolo potrebné zaoberať sa aj významom zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. Žalovaná dôvodne namietala, že v jej prípade nešlo iba o formálny zápis výlučného vlastníckeho práva, ako to vyjadril súd prvej inštancie v bode 37 odôvodnenia. Zápis nadväzoval na konkrétne kúpne zmluvy a rozhodnutia katastrálnych orgánov o povolení vkladu vlastníckeho práva. Podľa sa pri zmluvnom prevode nehnuteľnosti vlastnícke právo nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Súd preto nemohol bez riadneho právneho posúdenia nadobúdacích titulov žalovanej považovať existujúci zápis za okolnosť, ktorej bolo možné nepriznať právny význam iba na základe preukázanej finančnej účasti žalobcu. Na druhej strane ani zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností nie je za všetkých okolností nezvratným dôkazom skutočného vlastníctva, najmä ak sa vlastnícke právo nadobúdalo originárnym spôsobom. Aj preto bolo nevyhnutné samostatne posúdiť právny režim pozemkov a rodinného domu. 42. V nadväznosti na uvedené bolo dôvodné aj odvolacie tvrdenie žalovanej, že súd dostatočne neobjasnil nadobúdací titul žalobcu k jednotlivým pozemkom. Z predloženého rozsudku vyplynulo, že predmetom pôvodných zmluvných prevodov boli viaceré pozemky, pričom ich parcelné označenie a výmery sa v priebehu času menili. Súd mal preto osobitne ustáliť vlastnícku históriu každého pozemku, ktorý bol predmetom žalobného petitu, zistiť, z ktorých pôvodných parciel jednotlivé pozemky vznikli a na základe akých právnych skutočností boli zapísané do vlastníctva žalovanej. Až na takto zistenom skutkovom základe bolo možné posúdiť, či a akým spôsobom žalobca po uskutočnení prevodov nadobudol alebo si zachoval spoluvlastnícke právo k jednotlivým pozemkom. Samotné konštatovanie súdu, že žalobca sa významne finančne podieľal na nadobudnutí nehnuteľností a výstavbe rodinného domu, takýto právny záver nenahrádzalo. 43. Pokiaľ žalovaná namietala, že na zaplatenie kúpnych cien za pozemky použila výlučne vlastné finančné prostriedky, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie túto okolnosť dostatočne nevyhodnotil. Z odôvodnenia rozsudku nebolo zrejmé, na základe akých dôkazov súd ustálil spôsob úhrady jednotlivých kúpnych cien, z akých zdrojov boli tieto úhrady financované a aký význam uvedeným okolnostiam pripisoval pri posudzovaní skutočnej vôle účastníkov kúpnych zmlúv. Samotný spôsob financovania kúpy však nebol totožný s právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva. Ani prípadné preukázanie použitia finančných prostriedkov žalobcu na úhradu kúpnej ceny by samo osebe neznamenalo, že žalobca nadobudol spoluvlastnícke právo k pozemkom, ktorých kupujúcou bola podľa zmlúv žalovaná. Rovnako samotné použitie vlastných finančných prostriedkov žalovanou nevylučovalo skúmanie skutočného obsahu právnych úkonov. Rozhodujúce bolo zistenie existencie a právnych účinkov konkrétnych nadobúdacích titulov. 44. Odlišné právne posúdenie si vyžaduje určenie vlastníckeho práva k rodinnému domu so súpisným číslom 316. Na rozdiel od pozemkov, ktoré boli predmetom zmluvných prevodov, rodinný dom vznikol výstavbou. Vlastnícke právo k novovytvorenej stavbe mohlo vzniknúť originárnym spôsobom, teda bez jeho odvodenia od predchádzajúceho vlastníka. Vlastníkom novopostavenej stavby sa stal ten, kto ju uskutočnil s úmyslom mať ju pre seba. Ak sa na jej zhotovení podieľalo viacero osôb, mohlo za splnenia zákonných predpokladov vzniknúť ich podielové spoluvlastníctvo. Súd prvej inštancie však tento možný právny základ nadobudnutia vlastníckeho práva k rodinnému domu samostatne neskúmal a nevysvetlil, či žalobca nadobudol spoluvlastnícke právo k stavbe originárne jej spoločným zhotovením so žalovanou. 45. Pri posudzovaní uvedenej otázky je potrebné vychádzať z ustálenej rozhodovacej praxe, vyjadrenej najmä v rozhodnutí R 16/1983 a v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. marca 2014, sp. zn. . Podľa týchto právnych záverov vlastníctvo novo vyhotovenej stavby originárnym spôsobom nadobúda ten, kto stavbu uskutočnil s úmyslom mať ju pre seba. Pri stavbe vytvorenej spoločnou činnosťou viacerých osôb má rozhodujúci význam ich dohoda o založení spoluvlastníckych vzťahov. Takáto dohoda musí vzniknúť pred dokončením stavby, nevyžaduje však písomnú formu a nie je nevyhnutné, aby v nej účastníci vopred určili veľkosť spoluvlastníckych podielov. Za splnenia príslušných predpokladov pritom nie je možné vylúčiť vznik spoluvlastníctva ani vtedy, ak sa viaceré osoby podieľali na spoločnej výstavbe bez výslovnej dohody o veľkosti podielov, pokiaľ z okolností nevyplývalo, že stavba mala byť vo vlastníctve iba niektorej z nich. 46. Obdobné právne východiská boli rozobraté aj v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. októbra 2017, sp. zn. , v ktorom bola reprodukovaná argumentácia odvolacieho súdu týkajúca sa spoločného zhotovenia rodinného domu. Z nej vyplynulo, že dohoda o založení spoluvlastníckych vzťahov k budúcej stavbe nepredstavovala zmluvu o prevode vlastníckeho práva k

už existujúcej nehnuteľnosti, a preto sa na ňu nevzťahovala požiadavka písomnej formy podľa . Takáto dohoda mohla byť uzavretá výslovne ústne alebo konkludentne, ak z prejavov účastníkov bez pochybností vyplývala ich vôľa vytvoriť spoločnú stavbu a nadobudnúť ju do spoluvlastníctva. Rozhodujúce pritom nebolo samotné spoločné bývanie alebo osobný vzťah účastníkov, ale skutočná vôľa a okolnosti spoločného zhotovenia stavby. 47. Súd prvej inštancie preto pochybil, keď možný vznik spoluvlastníckeho práva žalobcu k rodinnému domu neposudzoval podľa pravidiel originárneho nadobudnutia vlastníctva. Zo skutkových tvrdení žalobcu pritom vyplývalo, že strany sa ešte pred výstavbou mali dohodnúť na vybudovaní spoločného rodinného domu a jeho vlastníctve v rovnakých podieloch. Žalobca súčasne tvrdil, že výstavba hrubej stavby sa začala na pozemkoch, ktoré boli pôvodne v jeho vlastníctve, a že ju financoval z vlastných finančných prostriedkov. Žalovaná existenciu jeho spoluvlastníckeho práva popierala a tvrdila, že výlučnou vlastníčkou rodinného domu bola ona. Za takejto procesnej situácie bolo rozhodujúcou úlohou súdu zistiť, či medzi stranami existovala dohoda o spoločnom zhotovení budúcej stavby, aký bol jej obsah, kedy bola uzavretá a či z nej vyplývala vôľa oboch strán stať sa spoluvlastníkmi rodinného domu. 48. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že strany spoločne žili, rozhodli sa vybudovať rodinný dom, podieľali sa na jeho financovaní a po jeho dokončení ho spoločne užívali. Uvedené skutočnosti mohli predstavovať významné nepriame dôkazy pri posudzovaní existencie dohody o spoločnej výstavbe a spoločného vlastníckeho zámeru. Samy osebe však nepostačovali na záver o vzniku spoluvlastníckeho práva bez toho, aby súd vysvetlil, akým spôsobom preukazovali postavenie žalobcu ako skutočného stavebníka v občianskoprávnom zmysle. Bolo potrebné rozlišovať medzi osobou, ktorá stavbu uskutočňovala s úmyslom nadobudnúť k nej vlastnícke právo, a osobou, ktorá iba poskytovala finančnú, materiálnu alebo pracovnú pomoc pri výstavbe cudzej stavby. Samotná finančná účasť, aj keby bola významná, nemusela zakladať postavenie spolustavebníka, pokiaľ nebola spojená s úmyslom uskutočniť stavbu pre seba ako vlastníka. 49. V tejto súvislosti bolo potrebné prisvedčiť žalovanej, že samotné finančné investície do rodinného domu nepredstavujú samostatný zákonný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Nesprávny by však bol aj opačný záver, podľa ktorého žalobca nemohol nadobudnúť spoluvlastnícke právo k domu iba preto, že stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie boli vydané na meno žalovanej. Stavebník v občianskoprávnom zmysle totiž nemusí byť totožný s osobou označenou ako stavebník v stavebnom alebo kolaudačnom rozhodnutí, ani s vlastníkom pozemku, na ktorom bola stavba postavená. Uvedené rozhodnutia predstavujú dôkazy, ktorých obsah bolo potrebné hodnotiť spolu s ostatnými dôkazmi o skutočnom priebehu výstavby a vôli strán. Nebolo však možné považovať ich ani za výlučný dôkaz vlastníctva žalovanej, ani za právne bezvýznamné listiny. 50. Osobitný význam má zistenie okamihu vzniku rodinného domu ako samostatnej veci v právnom zmysle. Vznik stavby ako predmetu vlastníckeho práva nie je bez ďalšieho totožný s jej kolaudáciou alebo úplným stavebným dokončením. Rozhodujúce je, kedy stavba dosiahla také štádium rozostavanosti, v ktorom bola dostatočne individualizovaná ako samostatná vec. U nadzemných stavieb sa v súdnej praxi tento okamih spravidla spája so štádiom, keď je jednoznačne zrejmé aspoň dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia. Okamih vzniku stavby má význam aj pre určenie osôb, ktoré vlastnícke právo originárne nadobudli, pretože samotné následné dokončovacie práce nemuseli meniť už vzniknuté vlastnícke vzťahy. 51. V prejednávanej veci žalobca tvrdil, že hrubá stavba rodinného domu vznikla ešte v období, keď boli pozemky v jeho vlastníctve. Z vykonaného dokazovania zároveň vyplynulo, že kúpne zmluvy o prevode pozemkov boli uzavreté v rokoch 2012 a 2013, stavebné povolenie bolo vydané v roku 2013 a rodinný dom bol skolaudovaný v roku 2014. Súd prvej inštancie však neustálil časový priebeh výstavby v rozsahu umožňujúcom posúdiť, kedy stavba vznikla ako samostatná vec v právnom zmysle, kto ju v tomto okamihu uskutočňoval a aká bola skutočná vôľa strán vo vzťahu k jej vlastníctvu. Nevysvetlil ani význam skutočnosti, že podľa tvrdení žalobcu sa výstavba začala ešte pred prevodom niektorých pozemkov na žalovanú. Bez zistenia týchto okolností nebolo možné presvedčivo rozhodnúť o originárnom nadobudnutí spoluvlastníckeho práva k rodinnému domu. 52. Dôvodné boli aj odvolacie výhrady žalovanej týkajúce sa nedostatočného vyhodnotenia dôkazov o financovaní výstavby rodinného domu. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobca sa na výstavbe významne finančne podieľal, pričom poukázal na bankové doklady a svedecké výpovede. Nevysvetlil však, ktoré konkrétne platby považoval za preukázané investície do rodinného domu, aký bol ich účel a akým spôsobom ich zohľadnil pri právnom posúdení vlastníckeho práva. Samotná existencia bankového prevodu ešte nepreukazovala, že išlo o investíciu do výstavby predmetnej nehnuteľnosti, pokiaľ nebol objasnený jeho právny dôvod a súvislosť s výstavbou. Zároveň však je potrebné zdôrazniť, že pri originárnom nadobudnutí spoluvlastníckeho práva spoločným zhotovením

stavby nemusí byť nevyhnutné presne vyčísliť všetky investície jednotlivých spolustavebníkov, ak bol ich spoločný vlastnícky zámer a skutočné postavenie pri výstavbe preukázané inými dôkazmi. 53. Pokiaľ žalovaná namietala, že žalobca preukázal predovšetkým pravidelné mesačné platby vo výške 200 EUR určené na splácanie úveru a na náklady spoločnej domácnosti, bolo potrebné prisvedčiť jej v tom, že takéto platby samy osebe nezakladali spoluvlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Mohli predstavovať príspevky na spoločné bývanie, plnenia súvisiace s hospodárením strán alebo plnenia poskytnuté z iného právneho dôvodu. Ich význam pre posúdenie vlastníckeho práva bolo možné určiť iba na základe zistenia okolností, za ktorých boli poskytované, a ich súvislosti s prípadnou dohodou o spoločnej výstavbe. Nebolo preto správne automaticky vyvodzovať z pravidelného splácania úveru existenciu spoluvlastníckeho práva žalobcu. Rovnako však nebolo možné bez ďalšieho prijať tvrdenie žalovanej, že uvedené platby predstavovali výlučne prejav solidarity medzi osobami žijúcimi v spoločnej domácnosti. Išlo o skutkovú otázku vyžadujúcu vyhodnotenie všetkých rozhodujúcich okolností. 54. Odvolací súd považoval za opodstatnenú aj výhradu žalovanej, že súd prvej inštancie sa dostatočne nevyporiadal s jej tvrdením o vrátení finančných prostriedkov poskytnutých žalobcom. Žalovaná tvrdila, že finančné prostriedky použité na výstavbu rodinného domu žalobcovi následne vrátila prostredníctvom kúpnych cien získaných predajom ďalších pozemkov v jej vlastníctve, pričom na preukázanie týchto skutočností označila a predložila dôkazy. Súd v odôvodnení nevysvetlil, či tieto tvrdenia považoval za preukázané, aký význam pripisoval príslušným bankovým transakciám a či išlo o vyrovnanie finančných záväzkov medzi stranami. Samotné prijatie určitej peňažnej sumy žalobcom pritom ešte neznamenalo, že išlo o vrátenie jeho investícií, pokiaľ nebol preukázaný právny dôvod plnenia. Na druhej strane ani prípadné vrátenie investovaných prostriedkov by samo osebe nespôsobovalo zánik spoluvlastníckeho práva, ak by toto právo žalobcovi už predtým vzniklo originárne spoločným zhotovením rodinného domu. Uvedené okolnosti bolo preto potrebné posúdiť v závislosti od právnej povahy vzťahov medzi stranami. 55. Dôvodné boli aj námietky žalovanej poukazujúce na nedostatočné zohľadnenie jej vlastných finančných zdrojov použitých na výstavbu. Z obsahu rozsudku vyplynulo, že žalovaná predložila úverové zmluvy uzavreté s ČSOB, a. s., a Slovenskou sporiteľňou, a. s., ako aj doklady o stavebnom sporení. Súd tieto listiny síce oboznámil, avšak nevysvetlil, ako ich obsah zohľadnil pri hodnotení celkového spôsobu financovania výstavby a pri posudzovaní postavenia strán ako prípadných spoločných stavebníkov. Samotná skutočnosť, že úverová zmluva bola uzavretá výlučne so žalovanou, nepreukazovala jej výlučné vlastníctvo rodinného domu. Bola však významnou okolnosťou, ktorú bolo potrebné vyhodnotiť spolu s ďalšími dôkazmi o financovaní a organizácii výstavby. Súd sa preto nemohol obmedziť len na konštatovanie finančnej účasti žalobcu bez náležitého posúdenia dôkazov o financovaní zo strany žalovanej. 56. Pokiaľ žalovaná namietala nesprávne skutkové zistenie o finančnej pomoci matky žalobcu a jeho rodiny pri výstavbe rodinného domu, odvolací súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, na základe akých konkrétnych dôkazov súd dospel k záveru o priamom finančnom prispievaní rodinných príslušníkov žalobcu. Z reprodukovaného obsahu svedeckej výpovede matky žalobcu vyplynulo najmä to, že zabezpečovala pracovníkov na výstavbu a uvádzala financovanie stavby z prostriedkov získaných predajom predchádzajúceho domu žalobcu. Bolo preto potrebné rozlišovať medzi organizačnou a pracovnou pomocou pri výstavbe a priamym finančným plnením z vlastných prostriedkov svedkyne alebo ďalších rodinných príslušníkov. Aj prípadná organizačná pomoc mohla mať dôkazný význam pri posudzovaní priebehu výstavby, sama osebe však nemohla založiť spoluvlastnícke právo žalobcu. Súd bol preto povinný presne vyjadriť, ktoré okolnosti považoval za preukázané a z ktorých dôkazov tieto zistenia vyvodil. 57. Odvolací súd prisvedčil aj námietke žalovanej týkajúcej sa nesprávneho posúdenia dôkazného bremena. Žalobca sa domáhal určenia existencie spoluvlastníckeho práva, a preto ho zaťažovalo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k rozhodujúcim skutočnostiam, s ktorými právny poriadok spájal nadobudnutie tohto práva. Nestačilo preto iba preukázať, že sa finančne podieľal na výstavbe rodinného domu alebo na splácaní úveru. Bolo potrebné preukázať konkrétny právny základ vzniku alebo nadobudnutia spoluvlastníckeho práva k jednotlivým nehnuteľnostiam. Pokiaľ išlo o pozemky, bolo potrebné skúmať zákonný nadobúdací titul a spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Pokiaľ išlo o rodinný dom, bolo potrebné skúmať podmienky originárneho nadobudnutia vlastníctva jeho zhotovením. Súd prvej inštancie tieto rozdielne dôkazné požiadavky dostatočne nerozlišoval. 58. Nesprávnym bol aj spôsob, akým súd prvej inštancie použil . Podľa tohto ustanovenia sa skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, považujú za nesporné. Uvedené pravidlo sa však vzťahuje na skutkové tvrdenia, nie na právne závery strán alebo samotnú existenciu žalobou uplatneného práva. Žalovaná v priebehu konania nepopierala, že žalobca poskytol určité finančné prostriedky na výstavbu rodinného domu a podieľal sa na splácaní úveru. Výslovne

však popierala, že by mu z týchto okolností vzniklo spoluvlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Súčasne uvádzala vlastné skutkové tvrdenia o nadobudnutí pozemkov, financovaní stavby a vyrovnaní vzájomných finančných vzťahov. Za takéhoto stavu nebolo možné považovať samotný vlastnícky nárok žalobcu za nesporný iba preto, že žalovaná nespochybňovala existenciu niektorých jeho finančných plnení. Súd bol povinný samostatne posúdiť, aké právne následky mohli z nesporných skutkových okolností vyplývať. 59. V nadväznosti na uvedené odvolací súd považuje za dôvodnú aj námietku žalovanej, že súd prvej inštancie nesprávne stotožnil finančné investície do nehnuteľností s nadobudnutím vlastníckeho práva. Vlastnícke právo a záväzkové právo na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov predstavujú rozdielne subjektívne práva. Ak osoba poskytla finančné prostriedky na nadobudnutie alebo zhodnotenie majetku vo vlastníctve inej osoby, mohli jej v závislosti od právneho dôvodu plnenia vzniknúť peňažné nároky, napríklad z pôžičky alebo za splnenia zákonných predpokladov z bezdôvodného obohatenia. Takéto nároky však nebolo možné bez ďalšieho stotožňovať s vlastníckym právom k nehnuteľnosti. Pokiaľ by však žalobca nadobudol spoluvlastnícke právo k rodinnému domu originárne jeho spoločným zhotovením, nešlo by iba o nárok na vrátenie investícií, ale o vlastnícke právo, ktorého existencia by sa posudzovala podľa odlišných hmotnoprávnych predpokladov. Súd prvej inštancie bol preto povinný zistiť, či finančné plnenia žalobcu predstavovali účasť na spoločnom zhotovení stavby s úmyslom nadobudnúť spoluvlastnícke právo, alebo či išlo o plnenia zakladajúce iba záväzkové vzťahy medzi stranami. 60. Pokiaľ žalovaná poukazovala na možnosť vyporiadania prípadných investícií žalobcu v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, odvolací súd uvádza, že ani tento argument nebolo možné bez ďalšieho prijať. Zo skutkových zistení súdu vyplynulo, že pozemky boli prevádzané v rokoch 2012 a 2013 a rodinný dom bol skolaudovaný v roku 2014, zatiaľ čo manželstvo strán bolo uzavreté až v roku 2019. Samotná existencia neskoršieho manželstva preto neznamená, že vlastnícke vzťahy k nehnuteľnostiam nadobúdaným a vytváraným pred jeho uzavretím mali byť automaticky posudzované podľa ustanovení o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Právny režim majetku je potrebné posudzovať podľa okolností a času jeho nadobudnutia. Zároveň platí, že predmetom prejednávaného konania je určenie spoluvlastníckeho práva, a nie rozhodovanie o peňažných nárokoch strán alebo o vyporiadaní ich bezpodielového spoluvlastníctva. Súd preto nemohol rozhodovať o iných majetkových nárokoch namiesto žalobou uplatneného určovacieho nároku. 61. Odvolací súd za dôvodnú považoval aj námietku žalovanej, podľa ktorej súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil určenie spoluvlastníckeho práva žalobcu k pozemkom na základe okolností týkajúcich sa výstavby rodinného domu. Podľa stavby neboli súčasťou pozemku. Vlastnícke právo k pozemku a vlastnícke právo k stavbe preto môžu patriť rozdielnym subjektom a mohli vzniknúť na základe rozdielnych právnych skutočností. Prípadné originárne nadobudnutie spoluvlastníckeho práva k rodinnému domu jeho spoločným zhotovením preto samo osebe neznamenalo nadobudnutie spoluvlastníckeho práva k pozemku pod stavbou ani k priľahlým pozemkom. Rovnako investície do výstavby rodinného domu nemohli samy osebe založiť spoluvlastnícke právo k pozemkom, ktoré boli predmetom platných zmluvných prevodov. Súd prvej inštancie preto pochybil, keď bez samostatného posúdenia nadobúdacích titulov a právneho režimu jednotlivých nehnuteľností vyhovel žalobe v celom rozsahu uplatneného vlastníckeho nároku. 62. Pokiaľ žalovaná namietala jednostranné hodnotenie dôkazov a nedostatočné vyporiadanie sa s jej procesnou obranou, odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje dostatočné vysvetlenie, prečo súd prvej inštancie uprednostnil tvrdenia žalobcu pred tvrdeniami žalovanej. Podľa bol súd povinný hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom mal prihliadať na všetko, čo počas konania vyšlo najavo. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však neznamená oprávnenie súdu prijať skutkové závery bez ich logického a presvedčivého zdôvodnenia. Súd bol povinný vysvetliť, prečo určitým dôkazom priznal rozhodujúci význam, iným dôkazom význam nepriznal a akým spôsobom odstránil prípadné rozpory medzi nimi. Takéto hodnotenie v napadnutom rozsudku v rozhodujúcich otázkach absentuje. Samotná skutočnosť, že súd v odôvodnení uviedol obsah dôkazov predložených žalovanou, ešte neznamenala, že sa s nimi aj náležite vysporiadal. 63. Odvolací súd súčasne zdôrazňuje, že zistené nedostatky odôvodnenia neumožňovali bez ďalšieho prijať všetky skutkové tvrdenia žalovanej za preukázané. To, že súd prvej inštancie nedostatočne vyhodnotil dôkazy o financovaní výstavby zo strany žalovanej alebo o vrátení finančných prostriedkov žalobcovi, ešte neznamená, že tieto tvrdenia sú správne a úplne preukázané. Rovnako nedostatočné právne posúdenie spoluvlastníckeho nároku žalobcu samo osebe nevylučuje možnosť, že po riadnom zistení skutkového stavu a správnom právnom posúdení bude možné niektorému z jeho uplatnených nárokov vyhovieť. Odvolací súd preto nepovažoval za možné nahradiť chýbajúce skutkové a právne

závery súdu prvej inštancie vlastnými závermi bez náležitého prvoinštančného posúdenia rozhodujúcich okolností. 64. Vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu podľa odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie jeho existenciu odôvodnil najmä nesúladom medzi žalobcom tvrdeným vlastníckym právom a stavom zápisu v katastri nehnuteľností, ako aj tým, že žalovaná žalobcovi znemožňovala užívanie nehnuteľností. Tieto okolnosti sú významné pre posúdenie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe, pretože rozhodnutie o vlastníckom práve mohlo odstrániť neistotu v právnom postavení strán. Existencia naliehavého právneho záujmu však nepredstavuje dôkaz existencie samotného spoluvlastníckeho práva. Aj pri splnení procesnej podmienky naliehavého právneho záujmu bolo nevyhnutné samostatne skúmať a preukázať hmotnoprávne predpoklady nadobudnutia vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie preto nemohol z existencie neistoty vo vlastníckych vzťahoch alebo zo znemožnenia užívania nehnuteľností vyvodzovať dôvodnosť uplatneného vlastníckeho nároku. 65. Odvolací súd sa zaoberal aj výrokom III. napadnutého rozsudku o nároku na náhradu trov konania, ktorý žalovaná napadla v nadväznosti na odvolanie proti výroku vo veci samej. Súd prvej inštancie rozhodol podľa tak, že žiadna zo strán nemala nárok na náhradu trov konania, pričom vychádzal z polovičného úspechu žalobcu. Tento záver odôvodnil tým, že žalobca bol úspešný v časti určenia spoluvlastníckeho práva a neúspešný v časti určenia postavenia spoludlžníka. Samotná existencia dvoch žalobných nárokov, z ktorých jednému bolo vyhovené a druhý bol zamietnutý, však bez ďalšieho neodôvodňoval záver o rovnakom pomere úspechu a neúspechu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné vychádzať zo skutočného výsledku konania a primerane zohľadniť rozsah úspechu strán v jednotlivých nárokoch. Keďže výrok III. bol závislý od výsledku rozhodnutia vo veci samej a tento výsledok bol v napadnutej časti predmetom zrušenia, nebolo možné ponechať výrok o trovách konania nedotknutý. 66. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že viaceré odvolacie námietky žalovanej boli dôvodné. Za rozhodujúce považoval predovšetkým námietky týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku, neurčitosti identifikácie zastretého právneho úkonu, nesprávnej aplikácie , nerešpektovania zákonných podmienok prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nerozlišovania právneho režimu pozemkov a rodinného domu, nedostatočného posúdenia originárneho vzniku vlastníckeho práva k rodinnému domu, nesprávneho stotožnenia finančných investícií s nadobudnutím vlastníckeho práva, ako aj nedostatočného vyporiadania sa s podstatnými dôkazmi a argumentmi žalovanej. Nie všetky čiastkové tvrdenia žalovanej bolo možné bez ďalšieho prijať, najmä pokiaľ z existencie stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia vydaných na jej meno vyvodzovala nevyhnutný záver o svojom výlučnom vlastníctve rodinného domu. Rovnako nebolo možné automaticky prijať jej tvrdenie, že všetky finančné prostriedky poskytnuté žalobcom boli vrátené. Tieto okolnosti si vyžadujú riadne skutkové zistenia a právne posúdenie súdom prvej inštancie. 67. Zistené pochybenia majú podľa odvolacieho súdu takú intenzitu, že napadnutý rozsudok nebolo možné považovať za výsledok riadneho a preskúmateľného posúdenia veci. Súd prvej inštancie v rozhodujúcich otázkach neustálil dostatočný skutkový základ pre aplikáciu príslušných hmotnoprávnych ustanovení, neidentifikoval jednoznačne právny titul nadobudnutia spoluvlastníckeho práva žalobcu a nevysvetlil právne následky vykonaných dôkazov. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia pritom zostali bez náležitého vyhodnotenia aj skutkové okolnosti, ktoré boli rozhodujúce pre odlišné posúdenie vlastníckeho práva k pozemkom a k rodinnému domu. Odvolací súd preto nemal k dispozícii také skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, ktorých správnosť by mohol v rámci odvolacieho prieskumu riadne preskúmať. 68. Odvolací súd si je vedomý toho, že podľa bolo zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie prípustné iba z taxatívne ustanovených dôvodov a že samotné nesprávne právne posúdenie veci alebo čiastkové nedostatky odôvodnenia nepredstavujú bez ďalšieho dôvod na kasačné rozhodnutie. V prejednávanej veci však rozsah zistených nedostatkov presahuje rámec bežnej nesprávnosti skutkového alebo právneho posúdenia. Nedostatky sa týkajú samotnej identifikácie právneho základu žalobou uplatneného vlastníckeho práva, vyhodnotenia rozhodujúcich dôkazov a vyporiadania sa s podstatnou procesnou obranou žalovanej. Ich odstránenie by vyžadovalo komplexné posúdenie rozhodujúcich skutkových okolností a právnych otázok, ktoré súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu nevykonal. 69. Za týchto okolností odvolací súd dospel k záveru, že nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie, spočívajúcim v absencii riadneho posúdenia rozhodujúcich skutkových a právnych otázok a v nedostatočnom vyporiadaní sa s podstatnou procesnou obranou žalovanej, bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý proces. Žalovanej nebola v odôvodnení rozsudku poskytnutá dostatočná odpoveď na jej rozhodujúce námietky, predovšetkým na argumentáciu založenú na platnosti kúpnych zmlúv, na

odlišnom právnom režime pozemkov a rodinného domu a na právnej povahe finančných plnení žalobcu. Nedostatky odôvodnenia zároveň podstatne sťažovali možnosť účinnej odvolacej argumentácie proti konkrétnym skutkovým a právnym dôvodom rozhodnutia, keďže tieto neboli v potrebnom rozsahu vyjadrené. 70. Odvolací súd nepovažoval za možné uvedené nedostatky napraviť vlastným doplnením odôvodnenia alebo vytvorením novej právnej argumentácie namiesto súdu prvej inštancie. Nešlo totiž iba o prípad, keď by súd prvej inštancie správne zistil rozhodujúci skutkový stav, ale nesprávne ho právne posúdil. V prejednávanej veci bolo potrebné najskôr samostatne zistiť a vyhodnotiť skutkové okolnosti významné pre nadobudnutie vlastníckeho práva k jednotlivým pozemkom a k rodinnému domu, určiť obsah a právne následky príslušných nadobúdacích titulov, vyriešiť otázku skutočného postavenia strán pri výstavbe a následne vykonať zodpovedajúce právne posúdenie. Ak by uvedené úlohy v rozhodujúcom rozsahu vykonal po prvý raz až odvolací súd, nahradil by tým chýbajúce prvoinštančné posúdenie podstaty sporu a obmedzil by možnosť strán podrobiť takto vytvorené rozhodujúce závery riadnemu odvolaciemu prieskumu. 71. Odvolací súd preto uzavrel, že v prejednávanej veci boli splnené podmienky na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa , keďže zistené procesné nedostatky dosiahli intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces a vzhľadom na ich povahu a rozsah ich nebolo možné napraviť v odvolacom konaní. Napadnutý rozsudok preto vo výroku I. a v závislom výroku III. zrušil a podľa vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Výrok II. rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá v časti určenia postavenia žalobcu ako spoludlžníka z úverovej zmluvy, nebol odvolaním napadnutý a nebol predmetom zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu. 72. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie predovšetkým dôsledne rozlíšiť právny režim pozemkov a rodinného domu, ktoré boli predmetom žaloby. Vo vzťahu k pozemkom bude potrebné samostatne preskúmať a vyhodnotiť nadobúdacie tituly žalovanej, ich obsah a právne účinky, ako aj nadväznosť jednotlivých parcelných označení na pôvodné nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom kúpnych zmlúv z rokov 2012 a 2013. Súd bude povinný jednoznačne ustáliť, z akých právnych skutočností žalobca odvodzoval svoje tvrdené spoluvlastnícke právo k jednotlivým pozemkom a či tieto skutočnosti spĺňali zákonné predpoklady nadobudnutia vlastníckeho práva. Ak bude žalobca naďalej odvodzovať svoj nárok zo zastretého právneho úkonu, bude potrebné identifikovať konkrétny zastierajúci a zastretý právny úkon, ich účastníkov, obsah a zákonné náležitosti a následne posúdiť vec v súlade s , a a právnymi závermi rozhodnutia R 1/2021. Samotná ústna dohoda o spoluvlastníctve existujúcich pozemkov ani finančné investície do ich nadobudnutia alebo zhodnotenia nebudú postačovať na preukázanie derivatívneho nadobudnutia spoluvlastníckeho práva bez splnenia zákonných predpokladov. 73. Vo vzťahu k rodinnému domu bude potrebné samostatne posúdiť možný originárny vznik spoluvlastníckeho práva jeho spoločným zhotovením. Súd prvej inštancie sa bude musieť zaoberať predovšetkým tým, či medzi žalobcom a žalovanou existovala dohoda o spoločnom zhotovení budúceho rodinného domu a o založení spoluvlastníckych vzťahov k nemu, aký bol jej obsah, kedy vznikla a či z prejavov vôle strán vyplýval spoločný úmysel uskutočniť stavbu pre seba ako spoluvlastníkov. Bude potrebné zistiť aj to, kto bol skutočným stavebníkom v občianskoprávnom zmysle, kto výstavbu organizoval, financoval, zabezpečoval a vykonával, a aký význam mali tieto skutočnosti vo vzťahu k vlastníckemu zámeru strán. Osobitne bude potrebné objasniť časový priebeh výstavby, okamih vzniku stavby ako samostatnej veci v právnom zmysle a vlastnícke pomery v tomto okamihu. Súd pritom zohľadní, že osoba uvedená ako stavebník v stavebnom alebo kolaudačnom rozhodnutí nemusela byť totožná so skutočným stavebníkom v občianskoprávnom zmysle. 74. Pri posudzovaní uvedených otázok bude súd prvej inštancie vychádzať z právnych záverov rozhodnutí R 16/1983, sp. zn. a z právnych východísk spoločnej výstavby rozobratých v rozhodnutí sp. zn. . Zohľadní, že dohoda o spoločnom zhotovení budúcej stavby nepredstavovala zmluvu o prevode existujúcej nehnuteľnosti, a preto sa na ňu nevzťahovala požiadavka písomnej formy podľa . Takáto dohoda mohla byť uzavretá aj ústne alebo konkludentne, musela však spĺňať všeobecné náležitosti právneho úkonu podľa . Jej existencia a obsah mohli byť preukazované aj nepriamymi dôkazmi, najmä správaním strán pred začatím výstavby a počas nej, ich spoločným rozhodovaním, zabezpečovaním stavebných prác, financovaním výstavby a vystupovaním vo vzťahu k tretím osobám. Súd však bude povinný tieto dôkazy hodnotiť v ich vzájomných súvislostiach a rozlišovať medzi spoločným vlastníckym zámerom a samotnou finančnou alebo pracovnou pomocou pri výstavbe cudzej stavby. 75. Súd prvej inštancie bude povinný opätovne vyhodnotiť všetky dôkazy významné pre posúdenie sporných skutočností, a to jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach. Osobitne sa vysporiada s listinnými

dôkazmi o nadobudnutí pozemkov, o úhrade kúpnych cien, o priebehu výstavby, o úverovom financovaní a stavebnom sporení žalovanej, o finančných platbách žalobcu a o prípadnom vrátení poskytnutých prostriedkov. Pri svedeckých výpovediach rozlíši, ktoré skutočnosti svedkovia bezprostredne vnímali a ktoré uvádzali iba sprostredkovane alebo ako svoje vlastné hodnotenie. V prípade potreby vykoná alebo doplní dokazovanie zákonom prípustným procesným postupom, najmä v rozsahu potrebnom na odstránenie rozporov o priebehu výstavby, postavení strán ako stavebníkov a o obsahu ich prípadnej dohody o spoločnom vlastníctve. Zároveň zohľadní pravidlá dôkazného bremena a procesnej obrany strán, vrátane , pričom odlíši nesporné skutkové tvrdenia od sporných skutkových okolností a právnych záverov. 76. Po doplnení a vyhodnotení dokazovania súd prvej inštancie opätovne právne posúdi dôvodnosť žaloby v časti určenia podielového spoluvlastníckeho práva, a to samostatne vo vzťahu ku každému predmetu vlastníctva zahrnutému do žalobného petitu. V prípade rodinného domu sa vysporiada aj s otázkou veľkosti prípadných spoluvlastníckych podielov, pričom zohľadní obsah preukázanej dohody strán a prípadnú aplikáciu . Ak dospeje k záveru, že žalobca nepreukázal zákonné predpoklady nadobudnutia spoluvlastníckeho práva, rozhodne o jeho nároku v súlade s výsledkami dokazovania a príslušnou právnou úpravou. Ak naopak dospeje k záveru, že tieto predpoklady boli preukázané, bude povinný jednoznačne označiť právny titul a spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva a vysvetliť, z ktorých konkrétnych skutkových zistení a dôkazov takýto záver vyplýval. 77. V novom rozhodnutí bude súd prvej inštancie povinný svoje skutkové a právne závery riadne, presvedčivo a preskúmateľne odôvodniť v súlade s . Osobitne sa vysporiada so všetkými podstatnými tvrdeniami a námietkami strán, ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci, a vysvetlí, ktoré dôkazy považoval za rozhodujúce, ako ich vyhodnotil a prečo niektorým tvrdeniam alebo dôkazom nepriznal význam. Odôvodnenie pritom musí obsahovať vlastné skutkové zistenia súdu, nie iba reprodukciu obsahu vykonaných dôkazov, ako aj konkrétne právne úvahy umožňujúce preskúmať správnosť prijatého rozhodnutia. Súd sa zároveň vyvaruje stotožňovania skutkových tvrdení o finančnej účasti na výstavbe so samotným právnym záverom o existencii spoluvlastníckeho práva. 78. Odvolací súd zdôrazňuje, že vyslovenými právnymi závermi neprejudikuje konečný výsledok sporu o určenie spoluvlastníckeho práva k rodinnému domu. Účelom zrušujúceho rozhodnutia nebolo vysloviť, že žalobca spoluvlastnícke právo k rodinnému domu nemohol nadobudnúť, ale zabezpečiť, aby o jeho existencii bolo rozhodnuté na základe riadne zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia. Odvolací súd zároveň vyslovil záväzný právny názor, že samotné finančné investície do existujúcej nehnuteľnosti ani ústna dohoda o jej spoluvlastníctve nemohli nahradiť zákonom ustanovené náležitosti zmluvného prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Uvedené právne východisko je potrebné dôsledne odlišovať od možnosti originárneho vzniku spoluvlastníctva k novovytvorenej stavbe spoločnou činnosťou viacerých osôb. 79. Právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto zrušujúcom uznesení bude súd prvej inštancie v ďalšom konaní viazaný podľa . Po odstránení vytýkaných nedostatkov a po opätovnom rozhodnutí vo veci súd prvej inštancie rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania podľa , pričom zohľadní konečný výsledok sporu a skutočný rozsah procesného úspechu jednotlivých strán. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a III. podľa zrušil a podľa vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 80. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ods. ) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. ( ) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania ( ). Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci ( ). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Ak má dovolanie vady podľa a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.