Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4To-54-2026.pdf
PDF · 89.68 KB
Case nature
Area
Subarea
4To/54/2026
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Mikluša a sudcov Mgr. Jána Bednára a JUDr. Štefana Juhása, na verejnom zasadnutí dňa 24. septembra 2026, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. d) Trestného zákona, s poukazom na § 139 písm. d), e), f) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného a poškodeného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 15T/109/2025 zo dňa 14. 4. 2026, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného A. B. a poškodeného C. B. zamieta.
o d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“) sp. zn. 15T/109/2025 zo dňa 14. 4. 2026 bol obžalovaný A. B. (ďalej len „obžalovaný“) uznaný vinným zo zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, 3 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 139 písm. e) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
v presne nezistenom čase mesiaca september 2021 presvedčil svojho strýka C. B., o ktorom vedel, že je osobou staršou ako 60 rokov, aby dňa 22. 9. 2021 previedol svoje našetrené finančné úspory vo výške 18 200 eur zo svojho bankového účtu č. D. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, vedenom v D. D. E. na bankový účet č. D. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, vedenom v F. E., ktorého majiteľom bol obžalovaný A. B., a z ktorého bankového účtu obžalovaný v období od 27. 4. 2022 do 30. 7. 2024 uskutočnil úhrady záväzkov poškodeného voči tretím osobám v súhrnnej výške 717,52 eur a so zvyšnou časťou finančných prostriedkov poškodeného bez vedomia poškodeného naložil neznámym spôsobom potom, ako ich postupne vybral z účtu v hotovosti, čím spôsobil C. B., nar. XX. XX. XXXX, trvalým bydliskom A. G. XX, XXX XX H. I., škodu vo výške nie menej ako 17.482,48 eur.
Za to okresný súd obžalovanému podľa § 213 ods. 3 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, uložil trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov, ktorého výkon podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov podľa § 49 ods. 1 písm. a) a § 50 ods. 1 Trestného zákona.
Zároveň podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku obžalovanému uložil povinnosť zaplatiť poškodenému C. B. (ďalej len „poškodený“) spôsobenú škodu vo výške 17.482,48 eur a so zvyškom nároku ho odkázal na civilný proces postupom podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie obžalovaný, a to proti všetkým výrokom rozsudku a poškodený do výroku, ktorým ho okresný súd odkázal so zvyškom nároku na náhradu škody na civilný proces.
Obžalovaný považuje napadnutý rozsudok za nezákonný a nesprávny, pretože skutkový stav nebol zistený v rozsahu nevyhnutnom pre spravodlivé rozhodnutie, vykonané dôkazy boli hodnotené jednostranne v neprospech obžalovaného, neboli vykonané navrhované dôkazy významné pre
posúdenie veci a zároveň súd dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom, najmä pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku ako zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1. ods. 3 písm. b) Trestného zákona. Obžalovaný sa domnieva, že bola porušená zásada totožnosti skutku, keď okresný súd skutok formuloval odlišne tým, že obžalovaný poškodeného neuviedol do omylu, ale ho presvedčil a skutok doplnil o nové okolnosti, čím došlo k zmene právnej kvalifikácie skutku. Ďalej tvrdí, že v konaní nebolo preukázané, že obžalovaný zneužil vek poškodeného. Rovnako spochybňuje, že by z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obžalovanému boli zverené finančné prostriedky za konkrétnym účelom, ktorý by následne porušil. Už v minulosti bolo obžalovanému udelené poškodeným dispozičné právo k nakladaniu s finančnými prostriedkami. Zároveň bolo preukázané, že obžalovaný využíval finančné prostriedky aj v prospech poškodeného. Napokon tvrdí, že nebol preukázaný ani úmysel obžalovaného spôsobiť poškodenému škodu. Namieta aj nevykonanie ním navrhnutých dôkazov, ktoré mohli významne prispieť k objasneniu skutočností, týkajúcich sa konania obžalovaného (J. D. a K. L.). Výpovede poškodeného boli rozporné a nepresvedčivé, preto mal okresný súd postupovať v súlade so zásadou in dubio pro reo a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť.
Z uvedených dôvodov navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a sám vo veci rozhodol tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku.
Poškodený podanie odvolania odôvodnil tým, že obžalovaný mu spôsobil vyššiu škodu, než akú si uplatňuje v tomto trestnom konaní, ale nemal možnosť pre vysoký vek, ako aj bankové tajomstvo, dostať sa k ďalším dôkazom. Okresný súd s ním uplatneného nároku 18 200 eur odpočítal sumu 717,52 eur, ktoré mal obžalovaný minúť na potreby obžalovaného. S tým však nesúhlasí, pretože podľa jeho názoru sa táto suma mala odpočítať zo sumy, ktorá prevyšuje škodu 18 200 eur, s poukazom na to, že takáto úhrada sa mala použiť na najstaršie splatné záväzky. Súd tak bezdôvodne favorizoval obžalovaného. Z tohto dôvodu navrhol napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bol odkázaný so svojím nárokom na civilný proces, zrušiť postupom podľa § 321 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku a rozhodnúť aj o priznaní nároku 717,52 eur.
K odvolaniu obžalovaného sa poškodený vyjadril v tom smere, že obžalovaný rezignoval na zákonné možnosti predkladať návrhy na svoju obhajobu. Ním navrhnuté dôkazy nemali žiadnu súvislosť s prejednávanou vecou. Obžalovaného nič neoprávňovalo minúť jeho financie na akýkoľvek účel bez vedomia obžalovaného. Pokiaľ ide o totožnosť skutku, poškodený poukázal na to, že obžalovaný namieta okolnosti, ktoré sú v jeho prospech, pretože suma 18 200 eur bola ponížená o sumu 717,52 eur. Táto okolnosť nemôže mať podľa poškodeného dopad na totožnosť skutku.
Obžalovaný je blízkou osobou poškodeného, s ktorou sa pozná od jeho narodenia, preto presne vedel, že poškodený je osobou nad 60 rokov. Obžalovaný pritom potvrdil, že veci finančného charakteru sú pre neho cudzie. Poškodený je presvedčený, že konanie obžalovaného bolo motivované tým, že poškodený nebude schopný odhaliť spôsobenú škodu v dôsledku jeho veku a tým spojenej finančnej gramotnosti. Obžalovanému boli zverené finančné prostriedky poškodeného na úhradu rôznych výdavkov spojených s bývaním. Obžalovaný ani netvrdil, že by mu poškodený daroval časť prostriedkov. Ak by nebol dohodnutý účel ich zverenia, nebol by žiaden dôvod, aby uhradil výdavky poškodeného vo výške 717,52 eur. Uvedené len usvedčuje obžalovaného z trestného činu sprenevery. Obžalovaný nepreukázal, iba tvrdí, resp. naznačuje akúsi dohodu medzi obžalovaným a poškodeným. Aj keby takáto dohoda existovala, nevyvrátilo by to záver o tom, že išlo o financie poškodeného, ktoré použil na účely bez jeho súhlasu a ktoré neboli súladné so záujmami poškodeného. Navrhol preto odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné.
K tomu sa vyjadril obžalovaný písomným podaním, v ktorom zotrval na odôvodnení svojho odvolania. Predmetom konania nebola škoda presahujúca sumu 18 200 eur, preto výrok o škode nie je možné meniť len na základe presvedčenia poškodeného o vyššej škode. Rovnako argumentácia poškodeného neodstraňuje námietku obžalovaného ohľadom totožnosti skutku.
Na verejnom zasadnutí obžalovaný spolu s obhajcom zotrvali na podanom odvolaní.
Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí uviedol, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu považuje za zákonný a správny, preto navrhol odvolanie obžalovaného a poškodeného ako nedôvodné zamietnuť.
Poškodený prostredníctvom svojho splnomocnenca uviedol, že na podanom odvolaní zotrváva a navrhol rozhodnúť podľa petitu. Odvolanie obžalovaného považuje za nedôvodné a preto ho navrhol zamietnuť.
Krajský súd Banská Bystrica ako súd odvolací predtým ako pristúpil k preskúmaniu relevantných skutočností podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, zistil, že odvolanie obžalovaného a poškodeného bolo podané včas, v lehote ustanovenej podľa § 309 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania podľa § 312 Trestného poriadku. Z týchto dôvodov odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. V tejto súvislosti zistil, že odvolanie obžalovaného a poškodeného nie je dôvodné.
Krajský súd konštatuje, že prvostupňový súd vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dôkazy potrebné na objasnenie skutkového stavu tak, aby mohol spravodlivo rozhodnúť v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Trestného poriadku a tieto dôkazy správne vyhodnotil jednotlivo aj v ich súhrne, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu, ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania za vylúčené alebo pochybné a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Rovnako správne odôvodnil, prečo nevykonal obžalovaným navrhnuté dôkazy.
Skutočnosť, že obžalovaný sa s hodnotením vykonaných dôkazov a so skutkovými či právnymi závermi okresného súdu nestotožňuje, sama osebe neodôvodňuje záver o nesprávnosti napadnutého rozsudku. Odvolací súd nezistil, že by jeho skutkové závery boli v rozpore s vykonanými dôkazmi alebo že by z nich vyvodil nelogické či právne neudržateľné závery.
Vzhľadom na to, že na skutkové aj právne posúdenie konania obžalovaného je podrobne a dostatočne presvedčivo odôvodnené v napadnutom rozsudku a odvolací súd o jeho správnosti nemá pochybnosti, osvojuje si úvahy a závery prvostupňového súdu v celom rozsahu. V podrobnostiach krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa v plnej miere stotožňuje, pričom jeho opätovné uvádzanie by bolo nadbytočné.
Na tomto mieste krajský súd poukazuje na to, že povinnosť odôvodniť rozhodnutie nemožno chápať v tom zmysle, že je potrebné vysporiadať sa s každým argumentom účastníka konania. Odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie. Podľa rozhodnutia ESĽP vo veci Helle proti Fínsku z 19. 12. 1997 sa odvolací súd pri potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa, resp. pri zamietnutí odvolania, môže v zásade obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa. Podľa doterajšej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky z citovaných článkov Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia osobitne zaoberať každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01, I. ÚS 411/08).
Krajský súd uzatvára, že vina obžalovaného bola vo veci preukázaná nad všetky rozumné pochybnosti. Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namieta, že nebola zachovaná totožnosť skutku, odvolací súd k tomu uvádza, že v danom prípade bola totožnosť skutku zachovaná aj po zmene jeho právnej kvalifikácie a doplnení opisu skutku o skutočnosti zistené dokazovaním na hlavnom pojednávaní, ktoré tento skutok spresňujú.
Aj z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorú obžalovaný vo svojom odvolaní poukazuje, vyplýva, že totožnosť skutku neznamená, že musí ísť od začiatku trestného stíhania až do jeho skončenia o úplnú zhodu udalostí, o ktorých sa rozhoduje. Vykonávaním dôkazov sa získané
poznatky o skutočnostiach môžu meniť, niektoré údaje môžu odpadnúť a naopak niektoré pristúpiť, nesmie sa však zmeniť podstata skutku. Podstata skutku bude zachovaná, ak bude zachovaná totožnosť konania alebo následku, prípadne aj ich čiastková zhoda. Pre zachovanie totožnosti skutku nemajú vplyv zmeny v jednotlivých okolnostiach, ktoré skutok individualizujú (čas, miesto, spôsob vykonania, spolupáchatelia...), ak inak totožnosť konania zostala zachovaná (por. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. októbra 2012, sp. zn. 3To/2/2012.). S týmito závermi, ktoré sú plne aplikovateľné na tento konkrétny prípad, sa odvolací súd stotožňuje a nevzhliadol žiaden dôvod sa od nich odchýliť.
Okresný súd správne vyhodnotil aj subjektívnu stránku skutku a dospel k správnemu záveru o vine obžalovaného za trestný čin sprenevery. Bol to práve obžalovaný, kto vykonával všetky finančné transakcie na účte, prostredníctvom ktorého nakladal s finančnými prostriedkami patriacimi poškodenému. Obžalovaný pritom vedel, že nemá súhlas poškodeného na použitie jeho finančných prostriedkov na iný než dohodnutý účel. Sám obžalovaný pritom aj v odvolaní uvádzal, že finančné prostriedky poškodeného používal aj v prospech poškodeného, čo sa v konaní preukázalo. Z vykonaného dokazovania však nevyplýva existencia akejkoľvek dohody medzi obžalovaným a poškodeným, ktorá by obžalovanému umožňovala nakladať s finančnými prostriedkami spôsobom uvedeným v skutkovej vete. Napokon sa okresný súd zaoberal aj otázkou, či bol skutok spáchaný na osobe vyššieho veku, a správne ustálil, že obžalovaný nepochybne vedel o tom, že poškodený je osobou staršou ako 60 rokov. Iniciatíva pritom vyšla zo strany obžalovaného, ktorý sa poškodenému, svojmu krstnému otcovi, sám ponúkol, že mu pomôže. Vo svojej výpovedi obžalovaný navyše označil poškodeného ako „deduška“. Je preto nepochybné, že obžalovaný vedel o vyššom veku poškodeného a že práve jeho vek, spojený s nižšou mierou finančnej gramotnosti, mohol obžalovaný využiť na svojvoľné nakladanie s jeho finančnými prostriedkami. Napokon, ak by poškodenému neboli doručované upomienky týkajúce sa nezaplateného preddavku za elektrinu, o spôsobe nakladania s finančnými prostriedkami na svojom účte by sa pravdepodobne doposiaľ nedozvedel. Aj v tomto smere je preto odvolacia námietka obžalovaného nedôvodná. Súhrn vykonaných dôkazov v konaní pred okresným súdom, ktoré na seba nadväzujú a dopĺňajú sa, po ich celkovom vyhodnotení, berúc do úvahy ich rozsah, výpovednú hodnotu a celkovú dôkaznú silu, bez pochybností vyvracajú tvrdenia obžalovaného a zároveň spoľahlivo a jednoznačne preukazujú, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako bol ustálený okresným súdom, ktorý ho súčasne náležite právne kvalifikoval. Za danej dôkaznej situácie teda nebolo namieste aplikovať zásadu v pochybnostiach v prospech obžalovaného, ktorej uplatnenia sa domáhal.
Pokiaľ ide o trest, krajský súd konštatuje, že trest uložený okresným súdom je zákonný a spravodlivý a spĺňa tak všeobecné zásady ukladania sankcií v zmysle § 33a Trestného zákona, ako aj zásady ukladania trestov v zmysle § 34 Trestného zákona. Obžalovanému bol uložený trest na spodnej hranici trestnej sadzby s podmienečným odkladom jeho výkonu na primeranú skúšobnú dobu. Takto uložený trest je aj podľa názoru krajského súdu zákonný a spravodlivý, spĺňajúci atribúty generálnej a individuálnej prevencie, dostatočne zabezpečujúci ochranu spoločnosti ako aj nápravu obžalovaného a zohľadňujúci jednotlivé osobitosti prípadu, ako je osoba obžalovaného, ale na druhej strane aj jeho postoj k spáchanej trestnej činnosti. Krajský súd konštatuje, že zároveň nezistil žiadne zásadné porušenie ustanovení o ukladaní trestu.
Záverom sa krajský súd zaoberal aj odvolaním poškodeného, ktorým napadol výrok, ktorým bol so svojím nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný proces. Poškodený si v adhéznom konaní uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 18 200 eur. V odôvodnení odvolania okrem iného poškodený uviedol, že z rôznych dôvodov sa mu nepodarilo zabezpečiť dôkazy na preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku v celom rozsahu.
Jediným listinným dôkazom predloženým v tomto smere bol výpis z účtu obžalovaného vedeného v Tatra banke, a. s., za obdobie od 27. apríla 2022 do 30. júla 2024. Z uvedeného výpisu vyplynulo, že obžalovaný uhradil záväzky poškodeného voči tretím osobám, konkrétne voči dodávateľovi elektriny, poskytovateľovi mobilných komunikačných služieb a poisťovni, a to v celkovej výške 717,52 eur. Voči tomuto zisteniu poškodený nemal žiadne výhrady. Iné dôkazy na preukázanie uplatneného nároku na náhradu škody neboli v konaní predložené.
Za tohto stavu nie je zrejmé, na základe akých skutočností poškodený odvodzuje vznik škody presahujúcej sumu 17 482,48 eur, ktorú okresný súd nepovažoval za preukázanú a v tejto časti poškodeného odkázal na civilný proces. Z vykonaného dokazovania je pritom preukázané, že obžalovaný uhradil záväzky poškodeného vo výške 717,52 eur v súlade s účelom, na ktorý mu poškodený poskytol peňažné prostriedky.
Keďže poškodený nepreukázal dôvodnosť svojho nároku v rozsahu presahujúcom sumu 17 482,48 eur, odvolací súd považuje postup okresného súdu, ktorý poškodeného so zvyškom nároku odkázal na civilný proces, za správny. V civilnom konaní má poškodený možnosť zabezpečiť a predložiť ďalšie dôkazy a preukázať tak dôvodnosť svojho nároku na náhradu škody.
Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie poškodeného ako nedôvodné zamietol.
Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Na základe uvedených skutočností dospel krajský súd k záveru, že prvostupňový súd rozhodol správnym a zákonným spôsobom, a preto odvolanie obžalovaného a poškodeného v súlade s § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.
Uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0 (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.