Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_36PP-29-2026.pdf
PDF · 106.29 KB
Case nature
Subarea
36PP/29/2026
Uznesenie
Mestský súd Košice samosudkyňou JUDr. Alenou Mazúrovou na verejnom zasadnutí konanom dňa 02. septembra 2026 v Košiciach
r o z h o d o l :
Podľa § 66 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona žiadosť odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. XXX/XX, E., E. F., toho času vo výkone trestu v ÚVV a ÚVTOS Košice, o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, zamieta.
o d ô v o d n e n i e :
Odsúdený sa podaním zo dňa 26.02.2026, doručeným tunajšiemu súdu dňa 23.06.2026 a vedeným pod sp. zn. 36Pp/29/2026, domáhal podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody. Následne podaním zo dňa 20.08.2026, doručeným tunajšiemu súdu dňa 31.08.2026 a vedeným pod sp. zn. 8Pp/42/2026, podal ďalšiu žiadosť o podmienečné prepustenie, ktorú odôvodnil totožne ako svoju predchádzajúcu žiadosť. Vzhľadom na totožnosť žiadateľa a predmetu konania súd uznesením vyhláseným na verejnom zasadnutí podľa § 21 ods. 3 Trestného poriadku v spojení s § 18 ods. 1 Trestného poriadku spojil uvedené konania na spoločné prejednanie a rozhodnutie, pričom spoločné konanie sa ďalej vedie pod sp. zn. 36Pp/29/2026.
Súd na verejnom zasadnutí konštatoval, že žiadosť odsúdeného zo dňa 26.02.2026, založená v súdnom spise, nie je opatrená jeho podpisom. Odsúdený na otázku samosudkyne, položenú prostredníctvom videokonferenčného zariadenia, uviedol, že uvedenú žiadosť podal on, jej obsah zodpovedá jeho vôli a na jej podanom znení v celom rozsahu zotrváva.
Odsúdený svoje žiadosti odôvodnil tým, že doposiaľ vykonaný trest je postačujúci na to, aby si uvedomil spáchanú trestnú činnosť a jej dôsledky, čo aj úprimne oľutoval. Uviedol, že prehodnotil svoje životné priority, hodnoty a do budúcna je pripravený po podmienečnom prepustení viesť riadny život v kruhu svojich blízkych a priateľov, ktorí mu veľmi chýbajú. Dodal, že sa v rámci svojich možností snažil osvojiť si návyky, ktoré zužitkuje po podmienečnom prepustení, pričom predovšetkým chce zlepšiť svoju finančnú situáciu, adekvátne sa postarať o chorého otca, viesť slušný život a splniť si všetky povinnosti, ktoré mu boli uložené. Zdôraznil, že už od začiatku výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody sa snaží svojím správaním preukázať zmenu nazerania na spáchanú trestnú činnosť a svoj záujem o nápravu, že sa bez problémov prispôsobil podmienkam režimu v ústave, plní pokyny príslušníkov ZVJS a nemá konflikty ani s ostatnými odsúdenými. Uviedol tiež, že sa pravidelne zapája do oddielových a celoústavných činností a že mu bola udelená pochvala. Záverom mal za to, že naplnil nielen formálnu, ale aj materiálne podmienky podmienečného prepustenia, pričom skoro rok v ústave bol pre neho dostatočne dlhý čas, aby pochopil, čo pre neho znamená život mimo ústavu.
Z hodnotenia odsúdeného vypracovaného ÚVV a ÚVTOS Košice zo dňa 29.06.2026 a jeho doplnenia zo dňa 08.07.2026 vyplýva, že správanie a vystupovanie odsúdeného počas výkonu väzby nebolo vždy na požadovanej úrovni. Odsúdený bol opakovane usmerňovaný k sebaovládaniu a dodržiavaniu zásad
slušného správania, pričom u neho dochádzalo aj k neprimeraným, verbálne agresívnym reakciám. Po zaradení do výkonu trestu odňatia slobody prebehla jeho adaptácia bez pozoruhodností a jeho správanie je po usmernení zväčša na požadovanej úrovni. Vo vzťahu k príslušníkom ZVJS vystupuje prevažne slušne a interpersonálne konflikty s ostatnými odsúdenými nevyvoláva. Odsúdený sa zúčastňuje vybraných aktivít, najmä prednášok na spoločensky aktuálne témy a od 02.07.2026 aj diskusnej skupiny zameranej na rozvoj komunikačných zručností, mediáciu a konštruktívne riešenie konfliktov. Do kultúrno-osvetových činností sa zapája len sporadicky. Pracovne zaradený nie je. Do činností zameraných na udržiavanie čistoty a poriadku sa zapája spravidla až po vyzvaní. Odsúdený doposiaľ nebol disciplinárne odmenený ani potrestaný. Kontakt s vonkajším prostredím udržiava prevažne formou korešpondencie s družkou, matkou a sestrou. Počas výkonu väzby síce požiadal o realizáciu návštevy alebo videonávštevy, tieto sa však neuskutočnili, pričom počas výkonu trestu odňatia slobody o návštevu záujem neprejavil. Ústav v hodnotení konštatoval, že odsúdený sa na plnení programu zaobchádzania snaží participovať, avšak jeho plnenie bolo hodnotené ako iba čiastočné; podľa doplneného hodnotenia zo dňa 08.07.2026 odsúdenému aktuálne ani nebol stanovený program zaobchádzania. Záverom ústav na základe zhodnotenia rizikových faktorov vyhodnotil resocializačnú prognózu odsúdeného ako nepriaznivú a riziko recidívy trestnej činnosti ako vysoké. Konštatoval, že u odsúdeného doposiaľ nedošlo k takým pozitívnym zmenám v správaní a postojoch, ktoré by vytvárali dostatočné predpoklady na jeho podmienečné prepustenie, a podmienečné prepustenie preto neodporučil.
Zo skráteného výpisu klienta vyplýva, že odsúdený aktuálne vykonáva trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov, uložený mu rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/47/2025 zo dňa 07.11.2025, so začiatkom trestu ku dňu 13.03.2025 (do ktorého bola započítaná väzba) a s predpokladaným koncom trestu ku dňu 13.11.2026. Dátum, ku ktorému odsúdený vykonal polovicu uloženého trestu pripadol na deň 13.01.2026.
Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/47/2025 zo dňa 07.11.2025 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3To/2/2026 zo dňa 19.02.2026 bol A. B. právoplatne uznaný za vinného z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, za čo mu bol uložený vyššie uvedený trest.
Z odpisu registra trestov odsúdeného vyplýva, že tento má v registri evidovaných jedenásť záznamov, pričom v ôsmich prípadoch mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. Trestnej činnosti sa dopúšťa opakovane od roku 1999, keď bol ešte mladistvým, až do súčasnosti, pričom v jeho trestnej činnosti prevažuje majetková trestná činnosť.
Okrem iného mu bol rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 4T/49/2012 zo dňa 21.05.2012 za obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere sedem rokov. V priebehu výkonu tohto trestu mu bola dňa 04.04.2013 zmenená vonkajšia diferenciácia výkonu trestu odňatia slobody z ústavu so stredným stupňom stráženia do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Uvedený trest vykonal dňa 08.12.2018. Naposledy pred spáchaním skutku, ktorý je predmetom tohto konania, vykonal nepodmienečný trest odňatia slobody dňa 21.06.2023.
Odsúdený na verejnom zasadnutí uviedol, že na svojej žiadosti trvá. Dodal, že odkedy ho zavreli, strúha dobrotu, správa sa slušne k svojmu okoliu, nevyvoláva konflikty a myslí si, že spĺňa podmienky na to, aby bol podmienečne prepustený. K spáchanej trestnej činnosti uviedol, že svoje konanie ľutuje, trestnej činnosti sa dopustil pod vplyvom alkoholu a opakovať sa to nebude. V prípade podmienečného prepustenia by býval na adrese trvalého pobytu v E., kde bývajú aj jeho rodičia, ale má prísľub práce v Bratislave. Tento rozpor vysvetlil tak, že na prvom mieste sú jeho rodičia, o ktorých sa chce starať a možno by sa zamestnal aj v Ostrovanoch, nakoľko aj pred výkonom trestu tam pracoval na úrade. Odsedel si polovicu trestu, zomiera mu otec, aj jeho matka je chorá a žiada súd o šancu.
Prokurátorka navrhla žiadosť odsúdeného zamietnuť s odôvodnením, že odsúdený nepreukázal splnenie podmienok na podmienečné prepustenie.
Zástupca ÚVV a ÚVTOS Košice uviedol, že ústav podmienečné prepustenie neodporúča, trvá na záveroch hodnotenia a k žiadnym zmenám nedošlo.
Odsúdený v konečnom návrhu požiadal súd o ešte jednu šancu.
Podľa § 66 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Podľa § 66 ods. 2 Trestného zákona pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.
Podľa § 415 ods. 1 Trestného poriadku, o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody rozhoduje súd na návrh prokurátora, riaditeľa ústavu na výkon väzby a ústavu na výkon trestu odňatia slobody alebo riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody, v ktorom sa trest vykonáva, záujmového združenia občanov alebo na návrh odsúdeného na verejnom zasadnutí. Ak bol návrh odsúdeného o podmienečné prepustenie zamietnutý, môže ho odsúdený opakovať až po uplynutí jedného roka a ak ide o odsúdeného na dvadsaťpäť rokov alebo na doživotie, po uplynutí troch rokov od zamietnutia okrem prípadu, že návrh bol zamietnutý len preto, že ho odsúdený podal predčasne.
Súd preskúmal všetky okolnosti relevantné pre posúdenie naplnenia formálnej podmienky a materiálnych podmienok podmienečného prepustenia a zistil, že u odsúdeného bola splnená formálna podmienka na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, t. j. lehota na podanie návrhu o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody podľa § 66 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, keď odsúdený vykonal polovicu uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody ku dňu 13.01.2026.
Súd však súčasne dospel k záveru, že odsúdený nesplnil ani jednu z dvoch materiálnych podmienok podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, ktorými sú po a), že odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a po b), že u odsúdeného sa môže očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Keďže tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne, nesplnenie čo i len jednej z nich má za následok zamietnutie žiadosti odsúdeného.
Prvá materiálna podmienka znamená, že u odsúdeného prišlo k vnútornej premene, resp. k prevýchove vo vzťahu k spoločenským normám, najmä dodržiavaniu právneho poriadku. Musí teda nastať taká zmena vnútorného postoja k spoločnosti a právu, ktorá znamená negatívny postoj k páchaniu trestnej činnosti. Toto je možné preukázať plnením programu zaobchádzania, negatívnym postojom k predchádzajúcej trestnej činnosti, výkonom práce počas výkonu trestu, zlepšovaním znalostí a schopností, ktoré zvyšujú zamestnateľnosť, plnením povinností a zákazov odsúdených a s tým súvisiacou existenciou disciplinárnych odmien a ich početnou prevahou nad disciplinárnymi trestami. Zmena vnútorného postoja musí byť skutočná, nielen predstieraná, resp. nesmie byť len následkom automatickej adaptácie na prostredie výkonu trestu takpovediac „zo zvyku“. Polepšenie vyžaduje, aby odsúdený skutočne potlačil záporné vlastnosti a sklony, ktoré viedli k spáchaniu trestného činu. V tomto zmysle nie je prejavom skutočnej zmeny ani účelové správanie odsúdeného v súlade s vnútorným poriadkom ústavu na výkon trestu, no bezo zmeny vnútorného hodnotového nastavenia.
Druhá materiálna podmienka znamená, že je pravdepodobné, teda existuje pozitívna prognóza do budúcna, že odsúdený bude po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody viesť riadny život. U odsúdeného musí nastať odklon od páchania trestnej činnosti. Vedenie riadneho života znamená správanie v súlade s právnym poriadkom, čiže vedenie života bez porušovania práva, najmä bez páchania trestných činov alebo aj správnych deliktov. Naplnenie druhej podmienky je pritom podmienené naplnením prvej podmienky.
K prvej materiálnej podmienke (polepšenie odsúdeného):
Súd v prvom rade skúmal, či u odsúdeného došlo k polepšeniu, teda či u neho prebehol proces vnútornej premeny jeho osobnosti v tom zmysle, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život. V rámci toho súd vzal do úvahy závažnosť a povahu trestného činu, ktorého sa vykonávaný trest týka, skúmal plnenie povinností a správanie sa odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody v kontexte jeho doterajšieho
spôsobu života, charakteru jeho osoby, povahových vlastností a jeho postoja k spáchanej trestnej činnosti.
Na rozdiel od tvrdení odsúdeného obsiahnutých v jeho žiadostiach, hodnotenie ústavu je vo vzťahu k jeho osobe hodnotením odlišným, vyznievajúcim v jeho neprospech. Správanie odsúdeného počas výkonu väzby v ÚVV Prešov nebolo na požadovanej úrovni, odsúdený bol opakovane usmerňovaný výchovnými pohovormi, prejavovalo sa u neho neprimerané až verbálne agresívne správanie a opakovane nedodržiaval liečebný režim a odporúčania ústavného lekára, pričom užil väčšie množstvo liekov. Uvedené správanie nie je možné prehliadnuť ako marginálne, pretože ide o prejavy, ktoré priamo súvisia s tými povahovými vlastnosťami odsúdeného, ktoré ho v minulosti opakovane privádzali k páchaniu trestnej činnosti.
Ani po premiestnení do ÚVV a ÚVTOS Košice sa u odsúdeného neprejavila taká zmena, ktorú by bolo možné hodnotiť ako polepšenie. Ústav síce konštatoval, že správanie odsúdeného je zväčša na požadovanej úrovni, avšak s dodatkom „po usmernení“. Rovnako v osobných veciach si odsúdený udržiava primeraný poriadok len za predpokladu „priebežnej kontroly a usmerňovania zo strany personálu“ a do činností zameraných na všeobecný rozvoj osobnosti sa zapája „podľa potreby, spravidla po vyzvaní“. Uvedené formulácie ústavu vyjadrujú jednu spoločnú podstatu, a teda že správanie odsúdeného je reaktívne, nie iniciatívne. Odsúdený neplní povinnosti z vnútorného presvedčenia, ale ako reakciu na vonkajší podnet autority, teda na usmernenie, kontrolu či výzvu. Takéto správanie potom nie je prejavom vnútornej premeny osobnosti, ale prispôsobenia sa vonkajšiemu tlaku, ktorý po prepustení z výkonu trestu dôvodne predpokladajúc odpadne.
Súd osobitne akcentuje, že odsúdený nie je pracovne zaradený, do kultúrno-osvetových činností sa zapája len sporadicky, členom žiadneho záujmového krúžku nie je a z radov odsúdených nezastáva žiadnu funkciu. Zaradenie do práce počas výkonu trestu pritom predstavuje jeden z najvýznamnejších indikátorov skutočnej snahy odsúdeného o nápravu, pretože vytvára a upevňuje pracovné návyky, zvyšuje zamestnateľnosť po prepustení a je zároveň prejavom ochoty odsúdeného aktívne prispieť k vlastnej resocializácii. Absencia pracovného zaradenia v spojení s absenciou akejkoľvek záujmovej či funkčnej angažovanosti tak nesvedčí o aktívnom prístupe odsúdeného k výkonu trestu.
Súd nemohol prehliadnuť ani ďalší rozpor medzi tvrdením odsúdeného a obsahom spisu. Odsúdený vo svojich žiadostiach výslovne uviedol, že sa pravidelne zapája do oddielových a celoústavných činností a že mu „bola udelená pochvala“. Z hodnotenia ústavu však jednoznačne vyplýva, že odsúdený doposiaľ nebol disciplinárne odmenený a že do uvedených činností sa zapája spravidla až po vyzvaní. Tvrdenie odsúdeného teda nemá oporu v obsahu spisu, čo znižuje vierohodnosť jeho ďalších tvrdení o vlastnom polepšení. Súd v tejto súvislosti pripomína, že tvrdenie odsúdeného o vlastnom polepšení nemôže samo osebe nahradiť objektívne zistenia o jeho správaní počas výkonu trestu.
Súd napokon prihliadal aj na obsah výpovede odsúdeného na verejnom zasadnutí. Odsúdený na otázku, v čom konkrétne preukazuje svoje polepšenie, uviedol, že „odkedy ma zavreli, strúham dobrotu“, správa sa slušne a nevyvoláva konflikty. Takto formulovaná odpoveď však podľa názoru súdu neposkytuje dostatočný podklad pre záver o skutočnom polepšení odsúdeného. Odsúdený nedokázal uviesť žiadnu konkrétnu zmenu vo svojom hodnotovom nastavení, vo svojom postoji k spáchanej trestnej činnosti ani konkrétny spôsob, akým chce v budúcnosti predísť jej opätovnému páchaniu. Obmedzil sa pritom výlučne na konštatovanie, že v podmienkach výkonu trestu dodržiava stanovené pravidlá a nevyvoláva konflikty. Takéto správanie však samo osebe nepredstavuje dostatočný prejav polepšenia, ale predovšetkým svedčí o jeho schopnosti prispôsobiť sa režimu ústavného výkonu trestu. Vzhľadom na skutočnosť, že odsúdený bol opakovane vo výkone nepodmienečných trestov odňatia slobody a podstatnú časť svojho dospelého života strávil v ústavnom prostredí, nemožno jeho schopnosť dodržiavať pravidlá a vyhýbať sa konfliktom v tomto prostredí považovať za relevantný dôkaz pripravenosti na riadny život na slobode. Takéto správanie totiž nevypovedá o tom, či si osvojil postoje a návyky potrebné na to, aby po prepustení dokázal viesť život bez páchania ďalšej trestnej činnosti. Pre posúdenie jeho polepšenia je podstatné predovšetkým to, či došlo k vnútornej zmene jeho postoja k páchaniu trestnej činnosti a či si vytvoril konkrétne predpoklady na to, aby sa jej po prepustení vyhol.
Osobitne významnou bola odpoveď odsúdeného na otázku samosudkyne, či svoju trestnú činnosť oľutoval rovnakým spôsobom aj v prípade svojich predchádzajúcich odsúdení. Odsúdený na túto
otázku odpovedal „Áno“. Uvedená odpoveď podľa názoru súdu oslabuje presvedčivosť jeho súčasne deklarovanej ľútosti. Ak totiž odsúdený deklaroval ľútosť a snahu o nápravu opakovane aj v súvislosti s predchádzajúcimi odsúdeniami, pričom napriek tomu pokračoval v páchaní trestnej činnosti, samotné opakovanie týchto vyjadrení nemožno považovať za dostatočný prejav vnútornej zmeny jeho postojov. Ľútosť deklarovaná opakovane, bez zodpovedajúcej zmeny správania, preto sama osebe nemôže byť rozhodujúcim podkladom pre záver o polepšení odsúdeného.
Súd považuje za potrebné v tejto súvislosti poukázať na to, že pri posudzovaní polepšenia odsúdeného nemožno vychádzať len z jeho všeobecných vyjadrení o ľútosti a snahe viesť riadny život, ale je potrebné skúmať aj to, či svoje správanie a jeho príčiny dokáže konkrétne reflektovať a či prijal opatrenia smerujúce k tomu, aby sa v budúcnosti vyhol ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti. Odsúdený síce uviedol, že posudzovaný skutok spáchal pod vplyvom alkoholu, avšak pri tomto konštatovaní zostal. Neuviedol, akým spôsobom chce po prepustení riešiť svoj vzťah k alkoholu, či je pripravený podrobiť sa liečbe alebo inému odbornému zásahu, ani aké konkrétne opatrenia chce prijať s cieľom predísť situáciám, ktoré by mohli viesť k opätovnému páchaniu trestnej činnosti. Jeho vyjadrenie, že „opakovať sa to už nebude“, preto zostalo iba vo všeobecnej rovine a bez uvedenia konkrétnych krokov, ktorými by svoju deklarovanú zmenu hodlal v budúcnosti realizovať.
Na základe uvedeného súd uzatvára, že odsúdený vo výkone trestu odňatia slobody plnením svojich povinností a svojím správaním polepšenie nepreukázal. Prvá materiálna podmienka podmienečného prepustenia teda splnená nebola.
K druhej materiálnej podmienke (vedenie riadneho života v budúcnosti):
Keďže materiálne podmienky podmienečného prepustenia sú stanovené kumulatívne, nesplnenie podmienky polepšenia odsúdeného je samo osebe dôvodom na zamietnutie jeho žiadosti. Súd preto za takejto situácie nie je povinný osobitne skúmať splnenie druhej materiálnej podmienky, spočívajúcej v dôvodnom očakávaní, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život. Z dôvodu úplnosti odôvodnenia a s prihliadnutím na celkové posúdenie osoby odsúdeného sa však súd zaoberal aj otázkou naplnenia tejto podmienky.
Pokiaľ ide o druhú materiálnu podmienku, je potrebné upriamiť pozornosť na doterajší spôsob života odsúdeného, najmä na jeho trestnú minulosť. Súd však zdôrazňuje, že samotná početnosť predchádzajúcich odsúdení, ako ani povaha a závažnosť v minulosti spáchanej trestnej činnosti, nemôžu byť jediným podkladom pre záver, že od odsúdeného nemožno očakávať vedenie riadneho života na slobode. Tieto skutočnosti je potrebné posudzovať komplexne a vo vzájomnej súvislosti s jeho osobou, správaním vo výkone trestu, postojom k spáchanej trestnej činnosti a konkrétnymi predpokladmi jeho budúceho života na slobode. Súd preto pri posudzovaní tejto podmienky vychádzal nielen z trestnej minulosti odsúdeného, ale zhodnotil ju v spojení s aktuálnymi poznatkami o jeho osobe a jeho doterajšom správaní.
Z takto vymedzeného komplexného pohľadu na osobu odsúdeného a jeho doterajší spôsob života vyplýva, že jeho trestná minulosť predstavuje dlhodobý a opakovaný vzorec protiprávneho konania, na ktorý doterajšie odsúdenia a výkony trestov odňatia slobody neviedli k trvalej zmene jeho správania. Odsúdený sa trestnej činnosti dopúšťa opakovane od roku 1999, teda po dobu viac ako dvadsiatich piatich rokov. Vykonal osem nepodmienečných trestov odňatia slobody, vrátane trestu vo výmere siedmich rokov za obzvlášť závažný zločin lúpeže, počas výkonu ktorého mu bola zmenená vonkajšia diferenciácia výkonu trestu odňatia slobody na ústav s maximálnym stupňom stráženia. Ani výkon tohto dlhodobého trestu však neviedol k trvalému odklonu odsúdeného od páchania trestnej činnosti. Po jeho vykonaní dňa 08.12.2018 bol odsúdený v priebehu nasledujúcich šiestich rokov ďalšími štyrmi rozhodnutiami, pričom v troch prípadoch mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody.
Osobitnú pozornosť si zasluhuje aj krátky časový odstup medzi vykonaním posledného nepodmienečného trestu odňatia slobody a spáchaním aktuálneho skutku. Odsúdený vykonal predchádzajúci nepodmienečný trest odňatia slobody dňa 21.06.2023, pričom posudzovaného skutku sa dopustil už dňa 11.03.2025, teda necelé dva roky po prepustení na slobodu. Táto časová súvislosť podľa názoru súdu významne oslabuje záver, že predchádzajúci výkon trestu viedol k takej zmene postojov
a spôsobu života odsúdeného, ktorá by odôvodňovala očakávanie, že po prípadnom podmienečnom prepustení povedie riadny život.
Súd prihliadol aj na povahu skutku, pre ktorý odsúdený aktuálne vykonáva trest odňatia slobody. Odsúdený sa ho dopustil po predchádzajúcej vzájomnej dohode so štyrmi ďalšími osobami, že pôjdu kradnúť do domu. Nešlo teda o konanie, ktoré by bolo možné charakterizovať ako náhle, impulzívne či jednorazové zlyhanie, ale o konanie, ktorému predchádzala dohoda viacerých osôb a ktoré bolo následne spoločne realizované. Takýto spôsob konania poukazuje na to, že odsúdený sa na spáchaní trestnej činnosti vedome a aktívne podieľal. Ani jeho tvrdenie, že skutok spáchal pod vplyvom alkoholu, preto podľa názoru súdu neznižuje význam uvedených okolností. Požitie alkoholu totiž samo osebe nevysvetľuje predchádzajúcu dohodu s ďalšími osobami ani samotné rozhodnutie zapojiť sa do plánovaného protiprávneho konania.
Pokiaľ ide o sociálne zázemie odsúdeného, súd zistil, že kontakt s vonkajším prostredím udržiava prevažne prostredníctvom osobnej korešpondencie. Počas výkonu väzby síce štyrikrát požiadal o realizáciu návštevy alebo videonávštevy, tieto sa však neuskutočnili, pričom počas výkonu trestu odňatia slobody o návštevu nepožiadal ani raz. Uvedená skutočnosť podľa názoru súdu oslabuje tvrdenie odsúdeného o intenzite jeho rodinných väzieb a o jeho silnej potrebe návratu do kruhu svojich blízkych, ktorí mu podľa jeho vyjadrenia „veľmi chýbajú“. Rovnako oslabuje jeho tvrdenie, že jedným z hlavných dôvodov jeho žiadosti je potreba zabezpečiť starostlivosť o chorého otca a chorú matku. Ak odsúdený svoje podmienečné prepustenie odôvodňuje potrebou byť nablízku svojim rodičom a zabezpečovať o nich starostlivosť, bolo by možné očakávať, že o udržiavanie osobného kontaktu s nimi bude počas výkonu trestu prejavovať aktívnejší záujem. Absencia takéhoto kontaktu preto predstavuje okolnosť, ktorú súd zohľadnil pri posudzovaní reálnosti a intenzity deklarovaného rodinného zázemia odsúdeného. Za významnú okolnosť súd považuje aj určitú nekonzistentnosť v predstavách odsúdeného o jeho živote po prípadnom prepustení na slobodu. Odsúdený na jednej strane uviedol, že hlavným dôvodom jeho žiadosti je starostlivosť o chorých rodičov žijúcich v Ostrovanoch, na druhej strane však na otázku prokurátorky uviedol, že má prísľub zamestnania v Bratislave. Keď bol súdom na tento rozpor upozornený a vyzvaný, aby svoje predstavy bližšie objasnil, uviedol, že na prvom mieste sú jeho rodičia a že prípadne by sa mohol zamestnať aj v Ostrovanoch. Ani v tomto smere tak odsúdený neprezentoval konkrétnu a vnútorne ucelenú predstavu o svojom živote po prepustení. Deklarovaný prísľub zamestnania navyše nebol v konaní nijakým spôsobom preukázaný.
Súd napokon prihliadol aj na vzdelanostné a kvalifikačné predpoklady odsúdeného, ktorý ukončil prvý stupeň špeciálnej základnej školy a je negramotný. Uvedenú skutočnosť nemožno odsúdenému klásť na ťarchu a sama osebe nemôže byť dôvodom na zamietnutie jeho žiadosti. Avšak pri posudzovaní jeho predpokladov na riadny život na slobode ju však nemožno úplne opomenúť, a to najmä v spojení s ďalšími zistenými okolnosťami. Odsúdený počas výkonu trestu nebol pracovne zaradený, nepreukázal konkrétny prísľub zamestnania po prepustení a počas výkonu trestu neabsolvoval žiadny kurz ani inú vzdelávaciu či kvalifikačnú aktivitu smerujúcu k zvýšeniu jeho uplatniteľnosti na trhu práce. V spojení s jeho dlhodobou trestnou minulosťou, v ktorej prevažuje majetková trestná činnosť, tak ide o okolnosti, ktoré neposkytujú dostatočnú záruku, že po prepustení bude mať vytvorené reálne podmienky na stabilné a zákonné zabezpečovanie svojich životných potrieb.
Súd si je vedomý toho, že hodnotenie odsúdeného vypracované ústavom má odporúčací charakter a že konečné posúdenie splnenia zákonných podmienok podmienečného prepustenia, ako aj dôvodnosti očakávania, že odsúdený povedie v budúcnosti riadny život, patrí súdu. V prejednávanej veci však závery ústavu o nepriaznivej resocializačnej prognóze odsúdeného a vysokom riziku recidívy trestnej činnosti korešpondujú so skutkovými zisteniami, ku ktorým súd dospel na základe vykonaného dokazovania. Ide najmä o jeho opakovanú trestnú činnosť, opakované výkony nepodmienečných trestov odňatia slobody, krátky časový odstup medzi posledným výkonom trestu a spáchaním posudzovaného skutku, ako aj o nedostatočnú konkrétnosť jeho predstáv o živote po prepustení.
Súd preto po vlastnom vyhodnotení všetkých relevantných okolností dospel k záveru, že závery ústavu o nepriaznivej resocializačnej prognóze a vysokom riziku recidívy zodpovedajú zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania a v tomto rozsahu sa s nimi stotožnil.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že u odsúdeného nemožno dôvodne očakávať, že po podmienečnom prepustení povedie riadny život. Ani druhá materiálna podmienka podmienečného prepustenia preto splnená nebola. Súd pritom zdôrazňuje, že podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie je automatickým dôsledkom vykonania zákonom stanovenej časti uloženého trestu. Vykonanie príslušnej časti uloženého trestu predstavuje splnenie formálnej podmienky, ktorá vytvára priestor na posúdenie materiálnych podmienok podmienečného prepustenia, avšak samo osebe nezakladá nárok na podmienečné prepustenie. Skutočnosť, že odsúdený vykonal zákonom stanovenú časť uloženého trestu, preto nemôže byť dôvodom na vyhovenie jeho žiadosti bez súčasného splnenia materiálnych podmienok.
Súd zároveň zohľadnil tvrdenie odsúdeného týkajúce sa zdravotného stavu jeho rodičov. Uvedenú okolnosť považuje za osobne významnú a ľudsky pochopiteľnú, nejde však o skutočnosť, ktorá by mohla nahradiť nesplnenie zákonných podmienok podmienečného prepustenia. Pri rozhodovaní je súd viazaný zákonnými kritériami, pričom zdravotný stav rodinných príslušníkov odsúdeného sám osebe nemôže založiť dôvod na jeho podmienečné prepustenie.
Súd po komplexnom vyhodnotení všetkých vykonaným dokazovaním zistených skutočností dospel k záveru, že u odsúdeného nebolo preukázané splnenie materiálnych podmienok podmienečného prepustenia. Vzhľadom na jeho opakovanú trestnú činnosť, predchádzajúce výkony nepodmienečných trestov odňatia slobody, krátky časový odstup medzi posledným výkonom trestu a spáchaním posudzovaného skutku, jeho nedostatočnú sebareflexiu, ako aj nedostatočne vytvorené predpoklady na riadny život na slobode nemožno dospieť k záveru, že účel trestu bol vo vzťahu k odsúdenému dosiahnutý v takej miere, aby bolo možné jeho podmienečné prepustenie považovať za dôvodné.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd žiadosť odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorú možno podať do troch pracovných dní odo dňa jeho oznámenia na Mestský súd Košice.