Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_B3-63C-45-2020.pdf
PDF · 153.81 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
B3-63C/45/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Bratislava IV, v konaní pred sudcom Mgr. Adamom Hradským, v spore žalobkyne: T. L., nar. XX.XX.XXXX, s pobytom C. XXXX/X, J. W., zastúpenej JUDr. Antonom Tabačákom, PhD., advokátom, so sídlom Hlavná 82, Oravský Biely Potok, proti žalovanému: PARTHENON, s. r. o., IČO: 50 559 311, so sídlom Bratislavská 57, Senec, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Peter Bartoš, s. r. o., IČO: 52 262 821, so sídlom Martina Granca 3618/44, Bratislava, o zaplatenie 930,30 EUR s príslušenstvom, takto
r o z h o d o l :
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 485,- EUR v hrubom a mzdu v sume 101,85 EUR v hrubom, a to všetko v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Súd žalobu žalobkyne vo zvyšnej časti zamieta.
III. Súd priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 26,16 % od žalovaného.
o d ô v o d n e n i e :
I.
1. Žalobou zo dňa 23.07.2020, upravenou v rámci upomínacieho konania, sa žalobkyňa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 930,30 EUR.
2. Žalobkyňa v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoj žalobný návrh uviedla, že so žalovaným ako zamestnávateľom uzatvorila dňa 01.07.2018 pracovnú zmluvu, na základe ktorej pracovala u žalovaného ako čašníčka. Základná mzda bola dohodnutá v sume 4,85 EUR za hodinu a týždenný pracovný čas predstavoval 37,5/40 hodín týždenne. V tejto súvislosti žalobkyňa uviedla, že žalovaný na mieste prístupnom neoznamoval žalobkyni začiatok a koniec pracovného času a rozvrh pracovných zmien, čím podľa žalobkyne porušoval § 90 ods. 4 Zákonníka práce. Uviedla, že taktiež mali dohodnuté, že za prácu nadčas bude žalobkyňa čerpať pracovné voľno, čo jej však žalovaný odmietol poskytovať, a to aj napriek tomu, že ho o to žalobkyňa žiadala. Žalobkyňa vyhotovila žiadosť o skončenie pracovného pomeru dohodou, v ktorej žiadala skončiť pracovný pomer k 01.01.2019 a aby jej bolo umožnené čerpať náhradné voľno za prácu nadčas v zmysle pracovnej zmluvy. Rovnako požiadala aj o dočerpanie zostávajúcej dovolenky. Žiadosť odovzdala osobne pani U. dňa 03.11.2018 v prevádzkarni žalovaného, kde žalobkyňa pracovala. Prevzatie žiadosti pani U., ktorá u žalovaného pracovala ako účtovníčka, pričom vykonávala pre žalovaného ako mzdovú, tak aj personálnu agendu, potvrdila svojim podpisom. Žalobkyňa v žiadosti žiadala žalovaného, aby k žiadosti vyslovil stanovisko do siedmich dní. Následne sa žalobkyňa s pani T. X., ktorá u žalovaného pracovala na pozícii prevádzkarky a ktorá bola zároveň aj priamou nadriadenou žalobkyne dohodla, že v mesiaci december 2018 žalobkyňa odpracuje 2 dni a zvyšok mesiaca si žalobkyňa dočerpá dovolenku a náhradné voľno až ku dňu 01.01.2019, kedy mal byť ukončený pracovný pomer. Túto skutočnosť žalobkyni potvrdila aj pani T.
X. písomne v elektronickej konverzácii. Žalobkyňa uviedla, že s p. T. X. komunikovala o pracovných veciach na pravidelnej báze od 11.06.2018. Touto komunikáciou žalovaný žalobkyňu informoval o tom, kedy má nastúpiť do práce. Iné informovanie o tom, kedy má žalobkyňa nastúpiť do práci neexistovalo a to najmä z dôvodu, že žalovaný neposkytol rozpis pracovných zmien, čo konštatoval aj inšpektorát práce. Žalobkyňa uviedla, že z elektronickej komunikácie vyplývalo, že p. T. X. ako priama nadriadená žalobkyne potvrdila žalobkyni, že na základe toho, že 2 dni v mesiaci december už odpracovala a na základe toho, že má ešte nedočerpanú dovolenku v dĺžke 12,5 dňa a taktiež 21 hodín práce nadčas, za ktorú má právo čerpať náhradné voľno, už do práce nemusí ísť. Žalobkyňa zároveň zdôraznila, že nasledujúci deň po konverzácii ju nikto nekontaktoval, že neprišla do práce. Žalobkyňa uviedla, že aj v sms komunikácii zo dňa 03.12.2018 p. U. uviedol, že voľno a dovolenka nie je problém. Žalobkyňa uviedla, že p. X. ako prevádzkarka hotela bola zodpovedná za to, aby bol personál v dostatočnom počte na rôznych pozíciách v práci a z tohto dôvodu mala prehľad o tom, kto má koľko odpracovaných dní alebo hodín. Žalobkyňa uviedla, že p. X. ako jediná dávala telefonicky alebo cez messenger komunikáciu vedieť, kedy má prísť do práce. Žalobkyňa zdôraznila, že od 03.12.2018 mala nastúpiť ako náhrada za žalobkyňu nová pracovná sila. Žalobkyňa uviedla, že keď bola posledný víkend v práci, pani X. uviedla, že dovolenkový lístok vypíše, ale cez víkend nebola ani ona ani nikto zo štatutárov firmy v práci. Z tohto dôvodu odsúhlasila žalobkyni dovolenku cez messenger komunikáciu. V tejto súvislosti odkázala na rozhodnutie 11/1969 a č. 14/1979. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný žalobkyni na žiadosť neodpovedal a až dňa 18.01.2019 bola žalobkyni doručená písomnosť nazvaná ako porušenie pracovnej disciplíny - upozornenie, ktorej predmetom bola údajná svojvoľná absencia žalobkyne v práci. Žalobkyňa takéto konanie považovala za účelové a špekulatívne, pričom cieľom žalovaného bolo vyhnúť sa povinnostiam, ktoré mu ako zamestnávateľovi voči žalobkyni vyplývali a to dočerpanie dovolenky žalobkyňou, úhradu odvodov do zdravotnej a sociálnej poisťovne, ako aj dočerpanie náhradného voľna za prácu nadčas. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný žalobkyňu až do 18.01.2019 nevyzval na nástup do práce a preto mala za to, že jej pracovný pomer bol platne ukončený. Žalobkyňa uviedla, že pokiaľ žalovaný trval na tom, že neúčasť v práci žalobkyne odo dňa 10.12.2018 považuje za absenciu, potom bolo jeho povinnosťou nahlásiť absenciu sociálnej poisťovni zaslaním registračného listu fyzickej osoby najneskôr dňa 18.12.2018. Žalobkyňa uviedla, že jej žiadosť o skončenie pracovného pomeru žalovaný neodmietol a teda v zmysle § 60 Zákonníka práce, ako aj v zmysle ustálenej judikatúry pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným skončil dňa 01.01.2019. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie R č. 32/1980, podľa ktorého „ak sa účastníci pracovného pomeru nedohodnú o skončení pracovného pomeru inak, skončí sa pracovný pomer zamestnanca so zamestnávateľom dohodou na podklade písomnej žiadosti zamestnanca o rozviazanie pracovného pomeru, ktorá bola zamestnávateľovi doručená, ak zamestnávateľ túto žiadosť neodmietol.“ Žalobkyňa uviedla, že dňa 15.01.2019 jej prišla na účet mzda v sume 195,95 EUR. Následne telefonicky kontaktovala O. U. - konateľa žalovaného, za účelom objasnenia nízkej mzdy, ale ten jej nedvíhal. Následne kontaktovala L. U., ktorý oznámil žalobkyni, že je stále zamestnanec žalovaného a rozprával o liste ktorý žalobkyňa k 15.01.2019 stále nemala doručený. Uviedla, že žalovaný pristúpil ku kráteniu mzdy bez toho, aby vopred žalobkyňu na túto skutočnosť upozornil. Avšak o nastúpení do práce žalobkyni nepovedal nič, nevyzval ju na nastúpenie do práce. Keď žalobkyňa po doručení upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny chcela nastúpiť do práce, písala pani X. kedy má prísť do práce. Avšak tá nerozumela otázke žalobkyne a následne prestala so žalobkyňou komunikovať. Následne sa teda žalobkyňa spojila s pánom O. U., ten sa spojil s pani X. a oznámili žalobkyni, kedy má prísť do práce. Dovtedy žalobkyňa o nástupe do práce nebola informovaná. Na základe týchto skutočností žalobkyňa do práce aj nastúpila. Žalobkyňa uviedla, že dovolenku v trvaní 12,5 dňa si žalobkyňa počas trvania pracovného pomeru nemohla vyčerpať, keďže jej to zo strany žalovaného nebolo umožnené z dôvodu, že žalovaný nemal na rok 2018 ani na rok 2019 vypracovaný plán dovoleniek, teda ako zamestnávateľ konal v rozpore s § 111 ods. 1 Zákonníka práce. Táto skutočnosť bola potvrdená aj kontrolou zo strany inšpektorátu práce. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na výplatné pásky za mesiac 12/2018 a 01/2019, ktoré podľa nej preukazujú, že v mesiaci december 2018 mala žalobkyňa zostávajúcu dovolenku v trvaní 12,5 dňa a následne v mesiaci január 2019 mala žalobkyňa zostávajúcu dovolenku 0 dní, napriek tomu, že jej zo strany žalovaného nebola preplatená. Žalobkyňa uviedla, že dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 21.01.2019 podpísala len preto, že bola k tomu donútená. Uviedla, že v deň podpisu dohody odpracovala len 4 hodiny a na pracovnej zmene pracovali 3 čašníčky, 2 kuchárky a obsluhovali dvoch hostí na hoteli. Z tohto podľa nej vyplývalo, že pracovnej sily bol prebytok. Následne prišla dvakrát za žalobkyňou počas tých štyroch hodín pani T. X., aby podpísala skončenie pracovného pomeru, ktoré mali pripravené na recepcii a nechali ho tam cez víkend. Žalobkyňa uviedla, že voči žalovanému eviduje nevyplatené peňažné plnenie vo výške 1 430,30 EUR, a to nevyplatenú dovolenku v trvaní 12,5 dňa vo výške 485,-
EUR, odvody na sociálnu a zdravotnú poisťovňu vo výške 45,30 EUR, náhrada cestovných nákladov v spojení s právnymi službami vo výške 500,- EUR a nevyplatenie finančných prostriedkov za vykonávanie nadčasom v práci vo výške 400,- EUR. Žalobkyňa uviedla, že sa pokúšala vyriešiť spor mimosúdnou cestou, čoho dôkazom je podľa nej predžalobná upomienka zo dňa 04.11.2019, ktorá bola zaslaná na adresu žalovaného, pričom tento predmetnú predžalobnú upomienku neprebral. Následne bola predžalobná upomienka dňa 13.12.2019 zaslaná mailom žalovanému. Dňa 08.04.2020 žalobkyňa v záujme vyriešiť spor mimosúdnou cestou opätovne zaslala predžalobnú upomienku, avšak žalovaný predžalobnú upomienku opätovne neprebral. Žalobkyňa v rámci upomínacieho konania uviedla, že trvá len na zaplatení sumy 930,30 EUR. Zároveň uviedla, že z dochádzky za mesiace júl až október 2018 vyplývalo, že v júli 2018 odpracovala 28 hodín práce nadčas, auguste 80,5 hodín práce nadčas, septembri 38,5 hodín nadčas a októbri 0,5 hodiny nadčas. Spolu práca nadčas predstavovala 148,5 hodín, pričom hodinová mzda bola 4,85 EUR a teda neuhradená práca nadčas predstavovala sumu 720,25 EUR. Dňa 15.11.2019 bola žalobkyni uhradená suma 253,14 eura žalovaným, pričom zo zvyšku nároku na náhradu nadčasov žalobkyňa uplatnila len sumu 400,- EUR. Zároveň následne upustila od nároku na náhradu cestovných nákladov v spojení s právnymi službami v sume 500,- EUR.
3. Žalobkyňa na preukázanie skutkových tvrdení navrhla vykonať nasledovné listinné dôkazy, a to: pracovnú zmluvu zo dňa 01.07.2018, oznámenie Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 26.08.2019, žiadosť o skončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 26.10.2018, výplatné pásky za mesiace 07/2018 až 01/2019, dochádzka, sms komunikáciu, oznámenie žalovaného o porušení pracovnej disciplíny zo dňa 09.01.2019, predžalobnú upomienku zo dňa 04.11.2019 s fotokópiou poštovej obálky, príjmový pokladničný doklad, priebeh poistiek k 05.03.2019, predžalobnú upomienku zo dňa 07.04.2020 s fotokópiou poštovej obálky, usmernenie Sociálnej poisťovne, ako aj výsluch strán sporu a svedkov pani U. a T. X., pričom zároveň žiadala, aby žalovaný súdu predložil potvrdenia o hrubej mzde za tretí kvartál 2018 a registračný list fyzickej osoby, ktorý bol žalovaný povinný odoslať do sociálnej poisťovne do 8 kalendárnych dní odvtedy, ako došlo k absencii zo strany žalobkyne.
II.
4. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany uviedol, že neevidoval od žalobkyne žiadnu internú sťažnosť a ani námietky voči spôsobu riadenia práce a nezaplatených príplatkov. Jej hrubá mzda bola 4,85 EUR za hodinu. Uviedol, že dňa 03.11.2018 prostredníctvom svojej účtovníčky prevzal od žalobkyne žiadosť o skončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 26.10.2018. Žiadosť bola opatrená textom „prevzala dňa 03.11.2018“ hneď vedľa ktorého je opatrený podpis pani U. Žalovaný mal za to, že uvedené sa v žiadnom prípade nemohlo považovať za súhlas s dohodou. Mal za to, že takúto dohodu musí podpísať jedine konateľ spoločnosti rovnako ako pracovnú zmluvu. Podľa žalovaného dohoda o skončení pracovného pomeru podľa § 60 ods. 2 Zákonníka práce nebola spísaná žalobkyňou a ani žalovaným, pričom samotná žiadosť sa nemôže považovať za dohodu o skončení pracovného pomeru. Žalovaný so skončením pracovného pomeru v danom čase dohodou nesúhlasil, pričom písomne sa do 7 dní nevyjadril, nakoľko sa blížila hlavná sezóna a žalovaný si nemohol dovoliť stratiť časť pracovnej sily v najrušnejšom období roka. Žalovaný uviedol, že informovanie nadriadenej a ani manželky konateľa žalovaného v žiadnom prípade nemalo právne účinky vo vzťahu k akceptácii návrhu na ukončenie pracovného pomeru dohodou. Uviedol, že je taktiež veľmi nepravdepodobné a ťažko uveriteľné, že by žalobkyňa od 03.11.2018 (t.j. od doručenia žiadosti) nevedela o tom, že žalovaný nesúhlasí s uzavretím dohody o ukončení pracovného pomeru, keďže počas mesiaca november pokračovala v práci bez uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru a preto podľa neho nebolo možné ani tvrdiť, že žalovaný uzavretie dohody neodmietol. Žalovaný mal za preukázané, že žalobkyňa musela vedieť, že dohoda o ukončení pracovného pomeru nebola uzavretá, avšak sa bez riadneho dôvodu spoliehala, že žalovaný jej žiadosti dodatočne vyhovie, pričom najmenej od 10.12.2018 musela vedieť, že pracovný pomer trvá naďalej a je povinná prísť do práce, bez ohľadu na to, či si medzitým bude dovolenku čerpať alebo nie. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého mlčanie alebo nečinnosť samo o seba neznamená prijatie návrhu. Na základe toho mal za to, že pracovný pomer žalobkyne trval nepretržite až do jeho ukončenia dohodou zo dňa 21.01.2019. Žalovaný uviedol, že pani X. mala v tom čase k dispozícií firemný mobil na firemnú a pracovnú komunikáciu. V tomto telefóne neboli nájdené žiadne správy potvrdzujúce akúkoľvek dohodu medzi žalobkyňou
a T. X., pričom aj keby nájdená bola, bola by neplatná z pohľadu schvaľovania dovoleniek. Okrem toho, ako tvrdila žalobkyňa, účtovnú a personálnu agendu mala na starosti výlučne pani U., a teda pani X. nemala absolútne žiadne kompetencie a ani odborné vedomie o počte odpracovaných hodín, dovoleniek, nadčasov a inej, vyložene personálnej agendy. Uviedol, že pani X. mohla maximálne po konzultácii s personalistom vypísať dovolenkový lístok na dovolenku a dať ho podpísať zamestnancom. Žalovaný uviedol, že žalobkyňa sa dňa 01.12.2018 v SMS korešpondencii lúči s „vedúcim“ s tým, že už jej ostáva len pár dní dovolenky s dúfaním, že bol žalovaný s prácou žalobkyne spokojný. Žalovaný následne dňa 03.12.2018 odpísal žalobkyni, že nechápe, a že ak chce skončiť, musí dať riadnu výpoveď. Následná korešpondencia podľa žalovaného preukazuje, že žalobkyňa považovala prevzatie žiadosti o skončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 26.10.2018 za súhlas s dohodou, čo však podľa žalovaného nebolo v súlade s platnými právnymi predpismi. Uviedol, že nasledovalo rozhorčenie žalobkyne a jej negatívne reakcie na žalovaného. Žalobkyňa sa v predmetnej komunikácii vyhrážala, že do práce nastúpi aj v decembri, ale že nebude pracovať. Žalovaný uviedol, že žalobkyňa teda presne vedela, kedy má nastúpiť do práce, no napriek tomu nenastúpila. Dňa 06.12.2018 žalobkyňa opäť žiadala žalovaného o informáciu ohľadom skončenia pracovného pomeru k 01.01.2019. Žalovaný s tým opäť nesúhlasil. Nasledovali správy z 09.12.2018, 15.12.2018 a 24.12.2018. Žalovaný uviedol, že žalobkyňa prestala od 10.12.2018 vykonávať prácu, na ktorú bola povinná z naďalej trvajúceho pracovného pomeru so žalovaným bez riadneho dôvodu, čím porušila pracovnú disciplínu. Uviedol, že v tejto veci možno u vyjadrení žalobkyne pozorovať rozpor spočívajúci v tom, že na jednom mieste nenastúpenie do práce odôvodňuje zaslaním žiadosti o ukončenie pracovného pomeru dohodou a na druhom mieste dovolenkou, ktorú údajne dostala od žalovaného. K čerpaniu dovolenky žalovaný uviedol, že to určuje zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom (nie zamestnanec svojvoľne), respektíve ak zamestnanec požiada o udelenie dovolenky, vyžaduje sa od zamestnávateľa udelenie súhlasu, nakoľko do jeho kompetencie a právomoci spadá tento úkon. Inšpektorát práce šetrením zistil, že zamestnanci na prevádzke žalovaného žiadajú o čerpanie dovolenky prostredníctvom tzv. dovolenkových lístkov, ktoré schvaľuje a podpisuje poverený vedúci pracovník (prevádzkar) hotela. Takýmto dokladom, ako inšpektorát práce zistil, žalobkyňa nedisponovala. Žalovaný konštatoval, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepožiadala o dovolenku a tiež nepreukázala, že jej dovolenka bola udelená a ani napriek tomu sa do práce nedostavila. Takéto správanie sa podľa žalovaného kvalifikuje ako neospravedlnená absencia v práci. Žalovaný uviedol, že skutočná T. X. dňa 09.01.2019 e-mailom zo svojho e-mailového účtu vyslovene potvrdila, že žiadny dovolenkový lístok žalobkyni nepodpísala. K plánu dovoleniek žalovaný uviedol, že je len orientáciou a pomocou pri organizácii práce a dovoleniek a tento plán je možné v priebehu kalendárneho roka meniť. Z komunikácie tiež podľa žalovaného vyplývalo, že žalobkyňa mala dohodnutú prácu u iného zamestnávateľa k 01.01.2019 a teda aj platenie odvodov od tohto dátumu, čomu nasvedčuje aj priebeh poistiek Všeobecnej zdravotnej poisťovne ku dňu 05.03.2019, ktorý ako dôkaz predložila žalobkyňa. Žalobkyňa sa v správach vyhrážala, že jedinú dohodu, ktorú podpíše, bude ku dňu 01.01.2019. Dňa 09.01.2019 žalovaný zaslal list žalobkyni, a to upozornenie z porušenia pracovnej disciplíny, nakoľko dňa 08.01.2019 žalovaný konštatoval, že žalobkyňa odo dňa 10.12.2018 stále nenastúpila do práce a ani jej nebola odsúhlasená dovolenka, a teda aby sa okamžite dostavila do práce. Následne žalovaný žalobkyni v upozornení oznámil, že jej z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti v práci v zmysle § 109 ods. 3 Zákonníka práce kráti dovolenku za každú neospravedlnene zmeškanú zmenu (pracovný deň) o 1 deň dovolenky. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že žalobkyňa zámerne a svojvoľne nenastúpila do práce. Uviedol, že žalobkyňa vedela, že na čerpanie dovolenky je potrebný súhlas žalovaného spočívajúci vo vypísaní a podpísaní dovolenkového lístku tak, ako to bolo bežné u ostatných zamestnancov žalovaného. Následne dňa 15.01.2019 žalobkyňa požiadala o zaslanie výplatnej pásky. Uviedol, že výplatným termínom u žalovaného je do 15. dňa v mesiaci, spravidla práve 15. deň v mesiaci a následne je zamestnancom zaslaná výplatná páska poštovou prepravou, elektronicky alebo osobne na prevádzke. Dňa 19.01.2019 žalobkyňa v SMS komunikácii požiadal žalovaného o stretnutie na prevádzke žalovaného s tým, že sa chce dohodnúť na ukončení pracovného pomeru. Dňa 21.01.2019 sa žalobkyňa osobne dostavila do práce, kde sa slobodne a vážne rozhodla ďalej nepracovať a podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 21.01.2019, pričom žalovaný s ňou za hrubé porušenie pracovnej disciplíny mohol ukončiť pracovný pomer aj okamžitým skončením pracovného pomeru. Žalovaný uviedol, že dňa 25.03.2019 bola žalovanému doručená výzva na doplatenie dovolenky, odvodov do sociálnej a zdravotnej poisťovne zo dňa 11.03.2019. Žalovaný na predmetnú výzvu dňa 04.04.2019 odpovedal stanoviskom k výzve zo dňa 04.04.2019, v ktorom žalovaný žalobkyni vysvetlil zákonný postup krátenia dovolenky, zaplatenia všetkých odvodov a ostatných zákonných postupov v zmysle Zákonníka práce, čím žalovaný považoval vec za vybavenú. Žalovaný uviedol, že na podnet žalobkyne bola u žalovaného
v mesiacoch máj - júl 2019 vykonaná kontrola inšpektorátom práce, o ktorej výsledku bola žalobkyňa informovaná, pričom všetky pochybenia, ktoré inšpektorát práce zistil u žalovaného, boli okamžite napravené (určovanie dovoleniek na základe vypracovaného plánu čerpania dovoleniek, písomný rozpis zmien umiestnený na prístupnom mieste) a doplatky mzdových zvýhodnení, ktoré boli nesprávne počítané a ktoré boli podľa inšpektorátu práce potrebné doplatiť zamestnancom. Žalovaný teda prijal všetky opatrenia na nápravu a doplatky miezd a mzdových zvýhodnení tak, ako to vyšpecifikoval inšpektorát práce a po vyčíslení vyšpecifikovaných nezrovnalostí vyplatil doplatok žalobkyni na jej účet dňa 15.11.2019 v sume 253,14 EUR po zdanení, pričom uvedenú sumu určil inšpektorát práce. Žalovaný uviedol, že mimosúdne riešenie sporu považoval za pokrytectvo, keďže žalobkyňa žiadala od žalovaného, aby jej zaplatiť fiktívnu sumu 500,- EUR (údajné náklady na cestovanie za právnymi službami) a sumu 400,- EUR za vykonanie nadčasov, pričom na tieto nemá podľa žalovaného žalobkyňa žiadny nárok. Všetky nároky žalobkyne voči žalovanému, boli žalovaným riadne uhradené. Žalovaný taktiež uhradil všetky povinné odvody, preto mu nebolo zrejmé, z akého titulu si žalobkyňa uplatnila odvody v sume 45,30 EUR.
5. Žalovaný na preukázanie skutkových tvrdení navrhol vykonať nasledovné listinné dôkazy, a to: pracovnú zmluvu zo dňa 01.07.2018, sms komunikáciu vedúceho prevádzky so žalobkyňou, upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 09.01.2019, mail zo dňa 09.01.2019, dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 21.01.2019, výzvu žalobkyne zo dňa 11.03.2019, stanovisko žalovaného zo dňa 04.04.2019 a potvrdenie o úhrade zo dňa 15.11.2019.
III.
6. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal stranami sporu navrhnuté a predložené listinné dôkazy, výsluch strán sporu a svedkyne U., z ktorých následne zistil dole uvedený skutkový stav rozhodný pre právne posúdenie veci.
7. Žalobkyňa a žalovaný uzatvorili dňa 01.07.2018 pracovnú zmluvu, ktorou bol založený pracovný pomer žalobkyne ako zamestnankyne u žalovaného ako zamestnávateľa so vznikom ku dňu 01.07.2018 na pracovnej pozícii čašník. Medzi stranami sporu bola dohodnutá hodinová mzda v sume 4,85 EUR pri týždennom pracovnom čase 37,5/40 hodín, ako aj to, že za prácu nadčas bude žalobkyňa podľa § 121 ods. 3 a 4 Zákonníka práce čerpať náhradné voľno.
8. Z dochádzok predložených žalobkyňou vyplývalo, že práca u žalovaného bola organizovaná formou práce na pracovné zmeny, pričom napríklad v mesiaci september 2018 boli pracovnými dňami žalobkyne dni 01-04, 07-09, 12-13, 17-18 a 21-23 a v mesiaci október 2018 dni 03-04, 09-10, 13-14, 22-23, 26-28 a 30-31, pričom v jednotlivé pracovné dní (zmeny) trvali cca 11,5 až 15 hodín.
9. Žalobkyňa dňa 26.10.2018 písomne navrhla uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 01.01.2019, pričom uviedla, že všetky nadčasové hodiny, ktoré mala ku dňu vyhotovenia tejto žiadosti nepreplatené by chcela vyčerpať ako náhradné voľno v mesiaci december 2018 vrátane dovolenky. Zároveň požiadala o zaujatie stanoviska k tejto žiadosti do siedmich dní. Uvedená žiadosť bola dňa 03.11.2018 prevzatá pani U..
10. Z výsluchu svedkyne U. vyplývalo, že tá u žalovaného pracovala na pozícii účtovníčky a mzdárky, pričom potvrdila, že prevzala žiadosť žalobkyne o skončenia pracovného pomeru dohodou. Uviedla, že nemala kompetenciu ohľadom schvaľovania dovoleniek alebo nadčasov, pričom pri vyhotovovaní mzdy vždy dostala podklady od T. X. ohľadom dochádzky a teda išlo o iné podklady ako dochádzku, ktorú žalobkyňa predložila ako dôkazy v tomto súdnom konaní. Z výsluchu žalobkyne vyplývalo, že dochádzku si písala sama a tú následne odovzdala T. X..
11. Z dochádzok predložených žalobkyňou taktiež vyplývalo, že žalobkyňa odpracovala v mesiaci 07/2018 196 hodín, v mesiaci 08/2018 257,5 hodín, v mesiaci 09/2018 198,50 hodín a v mesiaci 10/2018 184,5 hodín. Z výplatných pások zase vyplývalo, že žalovaný zúčtoval žalobkyni v mesiaci 07/2018 celkovo 180 odpracovaných hodín (z toho 4 hodiny ako mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas), v mesiaci 08/2018 celkovo 180,5 odpracovaných hodín (z toho 4,5 hodiny ako mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas), v mesiaci 09/2018 celkovo 160 odpracovaných hodín a v mesiaci 10/2018 celkovo 220 odpracovaných hodín (z toho 36 hodín ako mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas), pričom z výplatnej pásky za mesiac 10/2018 vyplývalo, že zostatok dovolenky žalobkyne predstavoval 12,5 dňa. Z výplatnej
pásky za mesiac december 2018 vyplývalo, že žalovaný vyplatil žalobkyni mzdu za mesiac december 2018 v sume 195,59 EUR a zároveň, že jej krátil dovolenku za neospravedlnené absencie za obdobie od 10.12.2018 do 31.12.2018.
12. Z SMS komunikácie medzi žalobkyňou a T. X. z decembra 2018 vyplývalo, že tá potvrdila, že žalobkyňa v decembri odrobila dva dni a že zostatok dovolenky žalobkyne predstavoval 12,5 dňa a počet nadčasov 21 hodín, na čo sa žalobkyňa dotazovala, či už nemusí prísť, na čo dostala odpoveď, že nie. Aj z výplatnej pásky žalobkyne za mesiac 12/2018 vyplývalo, že žalobkyňa s určitosťou odrobila dva dni, z toho jeden pripadol na sobotu a jeden na nedeľu, za čo jej patrilo aj mzdové zvýhodnenie, pričom vrátane týchto dvoch dní jej celkový pracovný čas za december 2018 predstavoval podľa výplatnej pásky 44 hodín. Podľa kalendára za rok 2018 (všeobecne známa skutočnosť, ktorá sa nemusí dokazovať) prvý december pripadol na sobotu a druhý december na nedeľu.
13. Z výsluchu konateľa žalovaného vyplývalo, že dovolenky odsúhlasovala T. X. s tým, že dovolenka sa nahlasovala vopred.
14. Z SMS komunikácie medzi žalobkyňou a vedúcim prevádzky (konateľ žalovaného) vyplývalo, že dňa 01.12.2018 žalobkyňa vedúcemu prevádzky oznámila, že jej ostáva v práci už len pár dní a na zvyšok dní si berie dovolenku. Na to jej vedúci prevádzky dňa 03.12.2018 odpísal, že nechápe, keďže žalobkyňa nedala výpoveď, pričom s voľnom a dovolenkou nie je problém s tým, že tu jej podľa možností dá T. X.. Na to žalobkyňa dňa 04.12.2018 uviedla, že výpoveď má podpísanú manželkou vedúceho prevádzky, na čo jej vedúci odpovedal, že podpísané je len prevzatie žiadosti, pričom dohoda sa musí vypracovať samostatne a musí byť samostatne podpísaná aj konateľom žalovaného. Na to žalobkyňa uviedla, že o výpovedi informovala svoju nadriadenú T. X. a tú tiež poslala jeho manželke a keďže nedostala odpoveď do siedmich dní, mala za to, že výpoveď žalovaný automaticky akceptuje. Dňa 06.12.2018 sa žalobkyňa dotazovala, či s ňou teda žalovaný k 01.01.2019 skončí pracovný pomer, na čo jej vedúci prevádzky oznámil, že by ju ešte v januári potreboval. Následne žalobkyňa dňa 07.12.2018 oznámila vedúcemu prevádzky, že dňa 01.01.2019 nastupuje do novej práce, na čo vedúci prevádzky odpovedal, že nemá podanú výpoveď. Žalobkyňa sa dňa 09.12.2018 opätovne dožadovala vedúceho akejsi dohody, pričom ten jej dňa 15.12.2018 oznámil, že sa nedohodli na skončení pracovného pomeru a ani na výpovedi s tým, že dovolenka a ostatné veci jej budú samozrejme preplatené.
15. Z výsluchu svedkyne U. a konateľa žalovaného vyplývalo, že od 10.12.2018 žalobkyňa nechodila do práce.
16. Žalovaný dňa 09.01.2019 písomne upozornil žalobkyňu na porušenie pracovnej disciplíny, keď konštatoval, že dňa 08.01.2019 zistil, že žalobkyňa odo dňa 10.12.2018 svojvoľne nenastúpila do zamestnania, čím porušila pracovnú zmluvu a Zákonníka práce neospravedlnenou neprítomnosťou v práci. V upozornení žalovaný uviedol, že dňa 03.12.2018 prostredníctvom SMS správy o 09:01 hod. bola žalobkyňa upozornená, že nedala výpoveď, pričom jej bolo oznámené, že jej žiadosť o ukončenie pracovného pomeru dohodou nebola žalovaným potvrdená. Na základe uvedeného žalovaný požiadal žalobkyňu, aby okamžite nastúpila do zamestnania. Zároveň jej oznámil krátenie dovolenky za každú jej neospravedlnene zmeškanú zmenu o jeden deň, pričom ju upozornil aj na možnosť skončenia pracovného pomeru, ak by opätovne nenastúpila do práce. Predmetné upozornenie bolo za žalovaného podpísané konateľom žalovaného - N.. O. U.. Ten zároveň dňa 09.01.2019 mailom dopytoval T. X., či tá žalobkyni podpísala dovolenkový lístok, pričom tá odpovedala, že dovolenkový lístok žalobkyni nepodpísala.
17. Žalobkyňa a žalovaný dňa 21.01.2019 v písomnej forme uzatvorili dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 21.01.2019.
18. Žalobkyňa v marci 2019 uhradila Všeobecnej zdravotnej poisťovni sumu 45,30 EUR z dôvodu, že od 10.12.2018 do 31.12.2018 bola žalobkyňa evidovaná ako samoplatiteľ.
19. Žalobkyňa dňa 11.03.2019 písomne vyzvala žalovaného na doplatenie 12,5 dňa nevyčerpanej dovolenky a sumy 45,30 EUR za odvody do sociálnej a zdravotnej poisťovne. Žalovaný na uvedenú výzvu reagoval písomne dňa 04.04.2019 a uviedol, že dňa 09.01.2019 upozornil žalobkyňu na porušenie pracovnej disciplíny pre jej absenciu a vyzval ju na nastúpenie do práce, pričom neospravedlnená
absencia žalobkyne trvala až do 21.01.2019, kedy žalobkyňa a žalovaný uzatvorili dohodu o skončení pracovného pomeru. Uviedol, že aj napriek tomu, že jej žalovaný neodsúhlasil dovolenku, žalobkyňa nenastúpila do práce, na základe čoho jej žalovaný podľa § 109 ods. 3 Zákonníka práce krátil dovolenku.
20. Z oznámenia o vybavení podnetu Inšpektorátom práce Žilina zo dňa 26.08.2019 vyplývalo, že u žalovaného na rok 2018 a 2019 nebol vypracovaný plán dovoleniek, pričom šetrením inšpektor zistil, že zamestnanca u žalovaného žiadali o čerpanie dovolenky prostredníctvom tzv. dovolenkových lístkov, ktoré schvaľuje a podpisuje poverený vedúci pracovník (prevádzkar) hotela, pričom takýmto dokladom žalobkyňa nedisponovala. Inšpektorát prikázal žalovanému doplatiť v prospech žalobkyne všetky mzdové zvýhodnenia za všetky hodiny vykonanej práce v noci a vo sviatky. Na základe uvedeného jej žalovaný dňa 15.11.2019 uhradil sumu 253,14 EUR. Zároveň inšpektorát konštatoval, že žalovaný neposkytoval zamestnancom mzdové zvýhodnenie za všetky hodiny práce v sobotu a nedeľu.
21. Žalobkyňa dňa 04.11.2019 a dňa 07.04.2020 predžalobnými upomienkami vyzvala žalovaného na zaplatenie sumy 1 430,30 EUR spočívajúcej v preplatení nevyplatenej dovolenky v trvaní 12,5 dňa v sume 485,- EUR, odvodov do sociálnej a zdravotnej poisťovne v sume 45,30 EUR, náhrady cestovných nákladov v súvislosti s právnymi službami v sume 500,- EUR a nevyplatených finančných prostriedkov za vykonávanie nadčasov v práci vo výške 400,- EUR.
IV.
22. Súd na takto zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia Zákonníka práce upravujúce dohodu o skončení pracovného pomeru (§ 60), krátenie dovolenky (§ 109 ods. 3), čerpanie dovolenky (§ 111 ods. 1) a mzdu za prácu nadčas (§ 121).
23. V danom prípade žalobkyňa tvrdila, že jej žiadosť o skončenie pracovného pomeru dohodou bola žalovaným akceptovaná, a teda, že došlo k skončeniu pracovného pomeru dohodou a to ku dňu 01.01.2019.
24. Dohoda o skončení pracovného pomeru ako jeden z možných spôsobov skončenia pracovného pomeru predstavuje ten najjednoduchší spôsob skončenia pracovného pomeru a keďže sa výlučne odvíja len od súhlasne prejavenej vôle zamestnávateľa a zamestnanca, nie je potrebné, aby Zákonník práce príliš rigorózne upravoval podmienky uzatvorenia takejto dohody o skončení pracovného pomeru. Na základe uvedeného na uzatvorenie platnej dohody o skončení pracovného pomeru postačuje súhlasný prejav vôle zamestnanca a zamestnávateľa skončiť pracovný pomer a určenie dňa skončenia pracovného pomeru. Ide o dve najpodstatnejšie náležitosti takéhoto právneho úkonu, bez ktorých nemožno konštatovať uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru. Inak povedané, nemožno hovoriť o dohode o skončení pracovného pomeru, ak by sa vôľa oboch účastníkov pracovnoprávneho pomeru nezhodoval v úmysle ukončiť pracovný pomer v určitý deň. O tom, že na uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru a dosiahnutie právnych účinkov, ktoré sa touto dohodou sledujú (t.j. ukončenie pracovného pomeru) netreba iné náležitosti, svedčí aj to, že hoci Zákonník práce vyžaduje uzatvorenie dohody v písomnej forme, avšak absenciu písomnej formy nespája s neplatnosťou takejto dohody. Na základe uvedeného možno dohodu o skončení pracovného pomeru uzatvoriť aj ústne alebo konkludentne, prípade v písomnej forme bez potreby zachytenia súhlasného prejavu vôle účastníkov pracovnoprávneho pomeru na jednej listine. Obdobne to platí aj pri ďalšej zákonom vyžadovanej náležitosti, a to uvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru, samozrejme za splnenia podmienky, že to vyžaduje zamestnanec alebo že dôvodom skončenia pracovného pomeru bol dôvod uvedený v § 63 ods. 1 písm. a) až c) a f). Aj prípadná absencia tejto náležitosti nemá za následok neplatnosť uzatvorenej dohody o skončení pracovného pomeru. Zhrnutím uvedeného, na preukázanie skončenia pracovného pomeru dohodou postačuje, ak ten, kto tvrdí, že ku skončeniu pracovného pomeru došlo dohodou, unesie dôkazné bremeno o existencii zhodného prejavu vôle účastníkov pracovného pomeru o skončení pracovného pomeru a dni jeho skončenia. Splnenie ostatných náležitostí vyžadovaných § 60 Zákonníka práce (písomnej formy, uvedenia dôvodu skončenia pracovného pomeru) nemá vplyv na platnosť, prípadne samotnú existenciu dohody o skončení pracovného pomeru.
25. Súd však mal za to, že tvrdenie žalobkyne o skončení pracovného pomeru dohodou ku dňu 01.01.2019 nebolo žiadnymi dôkaznými prostriedkami preukázané, naopak vykonaným dokazovaním došlo k vyvráteniu predmetného tvrdenia. Žalobkyňa svoju argumentáciu opierala najmä o tú skutočnosť, že jej žiadosť o skončenie pracovného pomeru dohodou prevzala p. U., čo súd považoval za
nesporné a preukázané aj výsluchom samotnej p. U., avšak z tohto samotného úkonu p. U. súd nemohol vyvodiť tú skutočnosť, že by zo strany žalovaného došlo aj k akceptácii predmetnej žiadosti žalobkyne o skončenie pracovného pomeru dohodou, teda že by prevzatie predmetnej žiadosti p. U., ako aj potvrdenie tohto prevzatia jej podpisom na predmetnej žiadosti žalobkyne, bolo možné podľa svojho obsahu posúdiť ako súhlasný prejav vôle žalovaného ohľadom skončenia pracovného pomeru žalobkyne dohodou k 01.01.2019, a to aj z toho dôvodu, že p. U. nebola oprávnenou osobou u žalovaného na riešenie personálnej agendy, pričom nebolo tvrdené a ani preukázané, že by bola oprávnená konať za žalovaného ako zamestnávateľa. Navyše z následnej SMS komunikácie žalobkyne a vedúceho prevádzky (t.j. konateľa žalovaného) vyplývalo, že vôľa žalovaného skončiť pracovný pomer so žalobkyňou v zmysle jej žiadosti zo dňa 26.10.2018 nebola daná, pričom existenciu vôle žalovaného skončiť pracovný pomer so žalobkyňou dohodou ku dňu 01.01.2019 nepreukazovalo ani to, že na žiadosť žalobkyne neodpovedal v lehote siedmich dní, keďže podľa § 44 ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu.
26. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že ku skončeniu pracovného pomeru ku dňu 01.01.2019 dohodou nedošlo, pričom ten skončil až uzatvorením dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 21.01.2019 k tomuto istému dňu, a teda až do dňa 21.01.2019 bola žalobkyňa povinná vykonávať prácu u žalovaného v zmysle pracovnej zmluvy a ten jej bol zároveň povinný prideľovať prácu.
27. Vo vzťahu k nároku žalobkyne na náhradu mzdy za 12,5 dní dovolenky súd uviedol, že pri nároku na náhradu mzdy v súvislosti s dovolenkou podľa § 116 Zákonníka práce treba rozlíšiť, či tento nárok vznikol v dôsledku vyčerpanej dovolenky - t.j. za dobu odpočinku zamestnanca, za ktorú mu patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku podľa § 134 Zákonníka práce alebo v dôsledku nevyčerpanej dovolenky. Pri nevyčerpanej dovolenke platí, že ju možno vyplatiť len v dvoch prípadoch, a to ak ide o časť dovolenky, ktorá presahuje základnú výmeru dovolenky štyri týždne a zamestnanec ju nemohol vyčerpať ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka alebo ak ju zamestnanec nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru.
28. V danom prípade bolo nesporné a preukázané (napr. výplatnými pískami alebo sms komunikáciou žalobkyne a T. X.), že ku dňu 01.12.2018 žalobkyňa disponovala 12,5 dňami dovolenky, pričom nesporné a preukázané (napr. zo žiadosti žalobkyne o skončenie pracovného pomeru) bolo aj to, že na strane žalobkyne bola vôľa túto dovolenku v celom rozsahu vyčerpať v decembri 2018 (v súvislosti s ňou domnelým skončením pracovného pomeru). Ako sporné sa však ukázalo to, či žalobkyňa požiadala o dovolenku a či žalovaný vôbec určil žalobkyni čerpanie tejto dovolenky.
29. Zákonník práce ustanovuje, že čerpanie dovolenky určuje výlučne zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim súhlasom zástupcov zamestnancov. Plán dovoleniek, je predovšetkým orientáciou a pomocou pri organizácii práce a dovoleniek, pričom naplánované dovolenky možno meniť so súhlasom zástupcov zamestnancov a zmeny v ňom by mali byť objektívneho charakteru - a teda individuálna dohoda so zamestnancom o inom čerpaní dovolenky je prípustná. Plán dovoleniek má nepochybne význam napr. na pracoviskách s nepretržitou prevádzkou, kde sa vyžaduje, aby výrobná alebo pracovná činnosť bola sústavne zabezpečená, a teda v pláne sa dá určiť, kedy je možné, aby nejaký zamestnanec čerpal dovolenku. Možno priznať, že napr. u zamestnávateľov s prevahou duševnej práce a so zastupiteľnosťou na pracovisku sa takýto plán často spracuje pro forma a kritické obdobia (napr. čas okolo veľkonočných sviatkov, vianočných sviatkov a letných prázdnin) sa riešia v určitý čas vopred - kedy zamestnanci predložia svoje návrhy na čerpanie dovolenky a zamestnávateľ čerpanie skoordinuje. Plán dovoleniek je teda orientačná pomôcka pre zamestnávateľa, pomocou ktorej má prehľad o plánovanom čerpaní dovoleniek. Na základe tejto skutočnosti sa potom vie operatívne rozhodovať pri riadení a napĺňaní svojich úloh. Ak má zamestnanec zapísaný termín dovolenky v pláne dovoleniek, nepovažuje sa to za definitívny termín čerpania dovolenky. Zároveň však platí, že určenie dovolenky musí zamestnávateľ urobiť aj vtedy, ak nebol spracovaný plán dovoleniek alebo nebol odsúhlasený odborovou organizáciou.
30. Určenie čerpania dovolenky je potom úkon, pokyn, príkaz, súhlas zamestnávateľa, aby zamestnanec čerpal dovolenku v určitý čas. Zákonník práce v tejto súvislosti nevymedzuje formu určenia čerpania dovolenky (písomná, elektronická). Dôležité je preukázanie určenia čerpania dovolenky (napr. aj formou SMS komunikácie - kde zamestnanec napíše zamestnávateľovi žiadosť o dovolenku napr. na 22. marec a vedúci zamestnanec odpovie, že súhlasí), podpísanie dovolenkového lístka má potom už len
deklaratórnu a administratívnu povahu (napr. na účely evidovania). Na účely určovania dovolenky si zamestnávateľ vo vnútornom predpise môže ustanoviť pravidlá (čas vopred, forma žiadosti, forma tlačiva a pod.). Súhlas na čerpanie dovolenky môže nadriadený vedúci zamestnanec dať nielen písomne, ale aj ústne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti.
31. V danom prípade z vykonaného dokazovania vyplývalo, že u žalovaného ako zamestnávateľa nebol vypracovaný plán dovoleniek, čo však (ako súd už vyššie uviedol) nie je podstatné pre vznik nároku na náhradu mzdy podľa § 116 Zákonníka práce, keďže ide len o orientačnú pomôcku zamestnávateľa, pričom ani v prípade jeho existencie nie je možné zo strany zamestnanca čerpať dovolenku bez toho, aby ju zamestnávateľ určil/schválil. Z vykonaného dokazovania taktiež vyplývalo, že zamestnanci žalovaného žiadali o čerpanie dovolenky formou tzv. dovolenkových lístkov. V tejto súvislosti bolo nesporné, že žalobkyňa nedisponovala žiadnym dovolenkovým lístkom, teda že o dovolenku v mesiaci december 2018 nežiadala touto formou. To však neznamenalo, že dovolenka nemohla byť žalobkyni určená aj iným spôsobom, keďže ako súd vyššie uviedol, stačí ak zamestnanec preukáže, že zo strany zamestnávateľa (resp. oprávneného zamestnanca) bol daný súhlas na čerpanie dovolenky, a to bez ohľadu na formu, resp. zaužívaný postup. Keďže z výsluchu konateľa žalovaného vyplývalo, že oprávnenou osobou u žalovaného na schvaľovanie dovoleniek bola T. X., stačilo, ak by žalobkyňa preukázala tú skutočnosť, že práve táto osoba jej schválila čerpanie dovolenky v rozsahu 12,5 dňa v mesiaci december 2018.
32. V tejto súvislosti žalobkyňa predložila súdu textovú komunikáciu z decembra 2018, o ktorej tvrdila, že ide o textovú komunikáciu práve s T. X., čo však žalovaný spochybnil tým, že T. X. mala v tom čase k dispozícii na pracovnú komunikáciu služobný mobil, v ktorom podľa žalovaného žiadne správy ohľadom určenia dovolenky žalobkyne na mesiac december 2018 neboli. Súd mal však za to, že uvedené tvrdenie žalovaný nepreukázal žiadnym dôkazným prostriedkom, resp. žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil tvrdenie žalobkyne, že išlo o komunikáciu žalobkyne a T. X.. Súd mal za to, že aj napriek tomu, že T. X. mala k dispozícii služobný mobil (ako tvrdil žalovaný), neznamená to, že so žalobkyňou nemohla komunikovať aj prostredníctvom súkromného mobilu, prípadne iným spôsobom (napr. aj ústne) a takýmto iným spôsobom aj schváliť žalobkyni čerpanie dovolenky. Nie je totiž podstatné akým spôsobom komunikácia medzi žalobkyňou a T. X. prebehla, či ústne, písomne alebo elektronicky. Dôležitá je iba tá skutočnosť, či z dôkazného prostriedku, ktorý takýto spôsob komunikácie zachytával, naozaj vyplýval súhlas T. X. so schválením dovolenky žalobkyni. Z predmetnej elektronickej komunikácie jednoznačne vyplývalo, že T. X. žalobkyni potvrdila, že v decembri odrobila dva dni, ako aj to, že disponuje 12,5 dňami dovolenky a 21 hodinami nadčasov s tým, že do práce nemusí prísť. Na základe uvedeného mal súd za to, že žalovaný prostredníctvom na to oprávnenej osoby T. X. určil žalobkyni čerpanie dovolenky v rozsahu 12,5 dňa podľa § 116 ods. 1 Zákonníka práce. Hoci žalovaný argumentoval aj tým, že T. X. dňa 09.01.2019 emailom potvrdila, že žalobkyni žiadny dovolenkový lístok nepodpísala, súd túto jeho argumentáciu považoval za nedôvodnú, keďže v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa nepožiadala o dovolenku dovolenkovým lístkom. Navyše predmetný email nevyvracal tú skutočnosť, že T. X. v decembri 2018 žalobkyni určila čerpanie dovolenky.
33. Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd za to, že žalobkyni podľa § 116 ods. 1 Zákonníka práce vznikol nárok na náhradu mzdy v súvislosti s vyčerpanou dovolenkou v rozsahu 12,5 dňa, resp. 100 hodín, čo predstavovalo sumu 485,- EUR. V tejto súvislosti žalovaný (okrem vyššie uvedenej argumentácie o neurčení dovolenky) argumentoval aj tým, že žalobkyni predmetný nárok nepatrí z dôvodu, že uvedenú dovolenku jej žalovaný podľa § 109 ods. 3 Zákonníka práce krátil z dôvodu neospravedlnene zmeškaných zmien (pracovných dní), pričom konkrétne išlo o obdobie od 10.12.2018 do 31.12.2018.
34. Pre prípad krátenia dovolenky Zákonník práce podľa § 109 stanovuje len dve podmienky, a to, že krátiť možno dovolenku, na ktorú už vznikol nárok s tým, že dovolenku za príslušný kalendárny rok možno krátiť len z dôvodov, ktoré vznikli v tom istom kalendárnom roku. Jedným z dôvodov pre krátenie dovolenky podľa § 109 ods. 3 Zákonníka práce je aj neospravedlnené zmeškanie pracovnej zmeny (pracovného dňa) s tým, že o tom, či je pracovná zmena (pracovný deň) neospravedlnene zmeškaná, rozhoduje zamestnávateľ (po prerokovaní so zástupcami zamestnancov, ak takých má).
35. Aby súd mohol považovať argument žalovaného o krátení dovolenky žalobkyni za dôvodný, musela žalobkyňa v prvom rade disponovať nárokom na dovolenku, ktorý ešte nebol vyčerpaný. Ako však súd vyššie konštatoval, súd mal za to, že žalovaný určil žalobkyni dovolenku v trvaní 12,5 dňa a keďže
žalobkyňa túto dovolenku aj čerpala, nebolo možné zo strany žalovaného pristúpiť ku kráteniu dovolenky žalobkyne, keďže tento jej nárok už bol skonzumovaný - vyčerpaný. V druhom rade žalovaný absolútne opomenul tvrdiť a preukázať, ktoré konkrétne pracovné zmeny (pracovné dni) žalobkyňa mala zmeškať. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že pracovný čas u žalovaného bol podľa § 90 ods. 2 Zákonníka práce organizovaný prácou na zmeny, pri ktorom sa zamestnanci striedali podľa určitého rozvrhu a v priebehu určitého obdobia dní alebo týždňov pracovali v rôznom pracovnom čase. Na základe uvedeného mal súd za to, že žalobkyňa bola zamestnancom pracujúcim v pracovných zmenách, ktorej začiatok a koniec pracovného času a rozvrh pracovných zmien určoval žalovaný ako zamestnávateľ. To znamená, že ak mal žalovaný v úmysle žalobkyni krátiť dovolenku za rok 2018 za absenciu v dňoch 10.12. až 31.12.2018, mal preukázať, že tieto dni boli žalobkyni určené pracovné zmeny (pracovné dni), ktoré žalobkyňa neospravedlnene zameškala, čo sa však nestalo. Na základe uvedeného, aj keby súd nemal za to, že žalobkyňa oprávnene vyčerpala 12,5 dňa dovolenky v mesiaci december 2018, žalovaný nepreukázal, že žalobkyňa mala v mesiaci december 2018 akúkoľvek neospravedlnene zmeškanú pracovnú zmenu. V prípade argumentu žalovaného ohľadom krátenia dovolenky v mesiaci január 2019 zase platilo, že ak by aj žalovaný pristúpil ku kráteniu dovolenky žalobkyne za neospravedlnene zmeškané pracovné zmeny žalobkyňou v mesiaci január 2019, mohol by krátiť len nárok žalobkyne na dovolenku, ktorý jej v vznikol v roku 2019, a teda nemohol by použiť neospravedlnene zmeškané pracovné zmeny v januári 2019 ako dôvod na krátenie nároku na dovolenku, ktorý žalobkyni vznikol v roku 2018, keďže (ako súd uviedol vyššie) to Zákonník práce vylučuje. V takom prípade by mohol pristúpiť len ku kráteniu dovolenky žalobkyne, na ktorú jej vznikol nárok v roku 2019, čo však nebolo predmetom tohto súdneho konania.
36. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti mal súd za to, že žalovaný mal za december 2018 vyplatiť žalobkyni aj nárok na náhradu mzdy v súvislosti s vyčerpanou dovolenkou v rozsahu 12,5 dňa, teda v sume 485,- EUR v hrubom, čo sa však nestalo, keďže žalovaný podľa výplatnej pásky za december 2018 žalobkyni priznal len mzdu za 44 odpracovaných hodín. Na základe uvedeného súd nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 485,- EUR z titulu nároku na náhradu mzdy za vyčerpanú dovolenku považoval za dôvodný.
37. Žalobkyňa si taktiež uplatnil aj nárok na mzdu za prácu nadčas v celkovej sume 400,- EUR.
38. Práca nadčas predstavuje výnimočné opatrenie, ktoré zamestnávateľ voči určitému zamestnancovi môže využiť iba v takých situáciách, v ktorých je to nevyhnutné vzhľadom na charakter práce, a to výlučne v prípade vzniku prechodnej a naliehavej zvýšenej potreby výkonu práce alebo v prípade vzniku potreby práce vo verejnom záujme. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR (R 82/2021) však nesplnenie podmienky prechodnosti a naliehavosti zvýšenej potreby práce neznamená stratu povahy vykonanej práce ako práce nadčas a rovnako nemá za následok, že by zamestnancovi nevznikol nárok na mzdu a mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas. Opačný záver by bol v rozpore s účelom právnej úpravy a základnými zásadami pracovného práva, najmä so zásadou, že zamestnanec má právo na mzdu za vykonanú prácu a zamestnávateľ má povinnosť poskytnúť zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu a v stanovených prípadoch aj mzdové zvýhodnenie (čl. 3 Zákonníka práce, § 118 a nasl. Zákonníka práce). Na základe uvedeného je teda smerodajné len to, že zamestnanec prácu nadčas na základe príkazu zamestnávateľa (resp. s jeho súhlasom) vykonal, a to bez ohľadu na to, či boli alebo neboli splnené podmienky zo strany zamestnávateľa na nariadenie práce nadčas. Za vykonanú prácu nadčas zamestnancovi patrí vždy mzda a v prípade, že sa nedohodli podľa § 121 ods. 3 Zákonníka práce na čerpaní náhradného voľna za prácu nadčas, tak zamestnancovi patrí podľa § 121 ods. 1 Zákonníka práce aj mzdové zvýhodnenie vo výške najmenej 25 % priemerného zárobku. A teda ak zamestnanec čerpal náhradné voľno za prácu nadčas, zamestnávateľ je povinný mu za vyčerpané náhradné voľno poskytnúť mzdu, avšak bez mzdového zvýhodnenia, ktoré konzumované práve čerpaným náhradným voľnom.
39. V danom prípade z dochádzok a výplatných pások vyplývalo, že za mesiace 07-10/2018 žalovaný neposkytol žalobkyni mzdu za 96 hodín práce nadčas a mzdové zvýhodnenie za 48 hodín práce nadčas. Z komunikácie žalobkyne a T. X. z decembra 2018 však vyplývalo, že žalobkyňa disponovala len 21 hodinami nadčasov, pričom žalobkyňa túto skutočnosť žiadnym relevantným spôsobom v rozhodnom čase vôbec nenamietala, a preto mal súd za to, že v decembri 2018 evidovala žalobkyňa len 21 hodín práce nadčas. Zároveň však z obsahu tejto elektronickej komunikácie súd dôvodil dohodu žalobkyne a žalovaného (prostredníctvom T. X.j) o čerpaní náhradného voľna za prácu nadčas v rozsahu 21 hodín,
pričom v konaní nebolo sporným, že žalobkyňa predmetné náhradné voľno za prácu nadčas v rozsahu 21 hodín aj vyčerpala.
40. Na základe toho súd dospel k záveru, že žalovaný mal za december 2018 vyplatiť žalobkyni aj mzdu za čerpané náhradné voľno za prácu nadčas v rozsahu 21 hodín, čo predstavovalo 101,85 EUR v hrubom, čo sa však nestalo, keďže takáto skutočnosť z výplatnej pásky za mesiac december 2018 nevyplývala. Vzhľadom na uvedené súd nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 400,- EUR z titulu nároku na mzdu za prácu nadčas považoval za dôvodný len v časti 101,85 EUR a preto v prevyšujúcej časti tohto nároku, súd žalobu žalobkyne zamietol ako nedôvodnú.
41. Žalobkyňa si taktiež uplatnila nárok na zaplatenie sumy 45,30 EUR, ktorú uhradila Všeobecnej zdravotnej poisťovni za obdobie 10.12.2018 až 31.12.2018, kedy bola evidovaná ako samoplatiteľ.
42. Ako však súd už vyššie uviedol, v predmetnom období žalobkyňa bola zamestnaná u žalovaného, jej pracovný pomer trval, pričom v tomto období čerpala riadne určenú dovolenku a náhradné voľno za prácu nadčas, pričom žalovaný vo vzťahu k žalobkyne nepreukázal akúkoľvek neospravedlnenú neúčasť na pracovnej zmene a preto žalobkyňa v predmetnom období nemala mať status samoplatiteľa podľa § 11 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z.z., keďže bola zamestnaná a preto jej podľa § 15 ods. 1 písm. d) tohto zákona v rozhodnom období ani nevznikla povinnosť platiť poistné. V tejto súvislosti však bolo potrebné podotknúť, že verejné zdravotné poistenie má verejnoprávny charakter, a preto aj všetky právne vzťahy, ktoré vznikajú na jeho základe, vrátane z toho plynúcich práv a povinností ich subjektov, sú verejnoprávnymi (stanovisko Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2016, sp. zn. Snj 39/2014). Hoci žalobkyňa požadovala od žalovaného náhradu ňou zaplateného poistného, v danom prípade nebolo možné aplikovať právny režim vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 454 Občianskeho zákonníka od žalovaného, teda že sa žalovaný bezdôvodne obohatil, keďže žalobkyňa plnila to, čo mal plniť on sám, a to z toho dôvodu, že plnenie poskytnuté žalobkyňou malo vrejnoprávny charakter a preto akákoľvek aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka - t.j. zákona upravujúci výlučne právne vzťahy súkromnoprávneho charakteru - nepripadala do úvahy, a teda žalovaný nebol pasívne vecne legitimovaný na takéto plnenie, na základe čoho súd nároku na zaplatenie sumy 45,30 EUR považoval za nedôvodný, a v tejto časti žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.
43. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti zaviazal súd žalovaného na zaplatenie žalobkyni sumy 485,- EUR z titulu náhrady mzdy za vyčerpanú dovolenku podľa § 116 ods. 1 Zákonníka práce v mesiaci december 2018 v rozsahu 12,5 dňa a sumy 101,85 EUR z titulu mzdy za náhradné voľno čerpané v decembri 2018 za prácu nadčas v rozsahu 21 hodín, a to všetko v hrubom (t.zn. že žalovaný bude povinný z priznanej sumy odviesť poistné na sociálne poistenie, zdravotné poistenie a daň z príjmu).
44. K nevykonaniu všetkých navrhnutých dôkazov súd uviedol, že podľa § 185 ods. 1 C.s.p. nie je súd povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy, ale len tie, ktorú sú potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom v danom prípade rozsah vykonaného dokazovania považoval súd za dostatočný pre zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností. Hoci žalobkyňa navrhla aj výsluch svedkyne T. X., jej účasť na pojednávaní nevedela ani jedna zo strán sporu zabezpečiť, pričom jej účasť na pojednávaní sa nepodarilo zabezpečiť ani postupom podľa § 197 ods. 2 C.s.p., a preto súd navrhnutý výsluch tejto svedkyne nevykonal. Súd taktiež nevykonal dôkazy, ktoré žalobkyňa požadovala predložiť od žalovaného, a to potvrdenia o hrubej mzde za tretí kvartál 2018 a registračného listu fyzickej osoby, ktorý bol žalovaný povinný odoslať do sociálnej poisťovne do 8 kalendárnych dní odvtedy, keďže pre zistenie neboli potrebné pre zistenie skutkového stavu rozhodného pre právne posúdenie veci.
45. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s princípom úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyni ako úspešnej strane sporu priznal podľa § 262 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 26,16 %, čo korešpondovala s jej pomerom úspechu v konaní, ktorý súd vypočítal tak, že jej neúspech, ktorý predstavoval 36,92 %, odpočítal od jej úspechu, ktorý predstavoval 63,08 %, pričom o samotnej výške tohto nároku rozhodne súd podľa § 262 ods. 1 C.s.p. samostatným rozhodnutím, vydaným vyšším súdnym úradník, po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 355 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 362 C.s.p.).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.