Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Obdo/42/2024

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hullovej a členiek senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a JUDr. Eriky Čanádyovej, v spore žalobcu Ing. O. A., narodeného XX. O. XXXX, bytom A. XXX/XX, XXX XX N., zastúpeného advokátskou kanceláriou Roman Kvasnica a partneri s.r.o., so sídlom Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 36 866 598, proti žalovanému Intesa Sanpaolo Holding International S.A., so sídlom 28 Boulevard de Kockelscheuer, L-1821 Luxemburg, Luxemburské veľkovojvodstvo, zapísaná v Obchodnom registri Luxemburska pod číslom B44318, zastúpenému advokátskou kanceláriou Allen Overy Shearman Sterling s.r.o., so sídlom Eurovea Central 1, Pribinova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 857 897, o uloženie povinnosti prejavu vôle žalovaného, o dovolaní žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. -374 z 27. októbra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a .

II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V (ďalej aj „súd prvej inštancie“) uznesením č. k. -180 z 28. februára 2022 vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a konanie zastavil (výrok I.). Výrokmi II. a III. priznal žalovanému a štátu proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) uznesením č. k. -374 z 27. októbra 2023 uznesenie súdu prvej inštancie zrušil s poukazom na to, že nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody na jeho vydanie neexistovali [ v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)], keďže v danom prípade je daná právomoc súdov Slovenskej republiky. Výroky II. a III. o nárokoch žalovaného a štátu na náhradu trov konania zrušil ako tzv. závislé výroky, ktorých právna opodstatnenosť je nerozlučne spätá s trvaním konečného výroku.

3. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie správne určil, že na danú vec je potrebné aplikovať Nariadenie Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej aj „Nariadenie“), pretože žalovaný, ktorý má sídlo v Luxemburskom veľkovojvodstve (t. j. v členskom štáte Európskej únie), predstavuje v tomto prípade cudzí prvok. Súd prvej inštancie tiež správne pristúpil ku skúmaniu právomoci ako jednej z podmienok konania. Nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) však nesprávne a nedostatočne vyvodzoval len zo skutočnosti, že medzi stranami sporu nebola doposiaľ uzatvorená žiadna zmluva a neexistuje medzi nimi dohoda o voľbe právomoci. Odvolací súd poukázal na to, že žalobca sa domáha nahradenia prejavu vôle žalovaného prijať jeho návrh na uzatvorenie zmluvy o kúpe cenných papierov z 21. apríla 2021, pričom svoj nárok odvodzuje od práva na odkúpenie akcií, ktoré má vyplývať z právneho vzťahu vzniknutého medzi žalobcom ako akcionárom

spoločnosti Všeobecná úverová banka, a.s. (ďalej len „VÚB, a.s.“) a emitentom, ktorým je VÚB, a.s. Podľa názoru žalobcu bol tento vzťah minimálne v období od 18. decembra 2020 do 21. januára 2021 výlučne vzťahom medzi žalobcom a VÚB, a.s. Z obsahu spisu je zrejmé, že k uzatvoreniu kúpnej zmluvy nedošlo, na základe čoho súd prvej inštancie prijal záver, že nie je daná jeho právomoc konať podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia. Podľa názoru odvolacieho súdu je zrejmé, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, či sa jedná o zmluvnú alebo mimozmluvnú zodpovednosť a z toho vyplývajúce nároky. Zdôraznil, že do okruhu nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti patrí aj procesný nárok smerujúci k nahradeniu prejavu vôle, čo zakladá opodstatnenosť aplikácie čl. 7 ods. 2 Nariadenia. Zo spisu je zrejmé, že žalobca zaslal žalovanému písomný návrh na uzatvorenie zmluvy o kúpe cenných papierov (ktorým si uplatnil právo na odkúpenie zostávajúcich akcií), ktorý návrh žalovaný doposiaľ neprijal. Práve v dôsledku toho žalobca podal žalobu o nahradenie prejavu vôle uzatvoriť zmluvu o kúpe akcií, čo spadá pod nároky z mimozmluvnej zodpovednosti. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že v prípade sporu o nahradenie prejavu vôle väčšinového akcionára sa jedná o spor vyvolaný menšinovým akcionárom na základe o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov ( cit. zákona). Keďže spor sa týka slovenského emitenta, je daná právomoc slovenských súdov podľa čl. 7 ods. 2 Nariadenia, t. j. osobitná právomoc vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok.

4. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie aj to, že sa nezaoberal otázkou, či je daná úzka väzba medzi žalobou, právnym poriadkom SR a slovenskými súdmi. Z obsahu spisu je totiž zrejmé, že emitent (VÚB, a.s.) je slovenskou akciovou spoločnosťou zriadenou podľa práva SR, ktorej akcie sú evidované v Centrálnom depozitári cenných papierov SR, a.s. spolu so zoznamom akcionárov. Preto je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že existuje väzba medzi predmetom sporu, slovenským právnym poriadkom a slovenskými súdmi, a teda je možné dospieť k záveru, že menšinoví akcionári, ktorí uplatňujú práva podľa slovenského zákona o cenných papieroch voči väčšinovému akcionárovi, majú právo (vychádzajúc z danej väzby) podať žalobu na slovenskom súde. Iný výklad existencie väzby by totiž nevychádzal z podstatných skutkových okolností sporu (emitent je slovenská právnická osoba, registrovaná v SR so sídlom a s hlavným predmetom podnikania v SR, pričom cudzím prvkom je v tomto prípade iba zahraničný majoritný akcionár, ktorý má sídlo v inom členskom štáte Európskej únie). V danom prípade bolo opodstatnené, aby žalovaný ako majoritný akcionár v zmysle bodu 13 a 16 úvodných ustanovení Nariadenia rozumne predvídal, že spory menšinových akcionárov voči nemu budú prebiehať v štáte emitenta (v Slovenskej republike). Keďže sa jedná o slovenskú akciovú spoločnosť, kde samotný priebeh premeny na akciovú spoločnosť, ktorá nebude v prípade častí akcií ďalej viesť tieto ako kótované, nebude ich obchodovať na burze cenných papierov a prestane byť verejnou akciovou spoločnosťou, ako aj dohľad Národnej banky Slovenska nad celým procesom, vychádzajú z aplikácie zákona o cenných papieroch a tiež z ustanovení a napokon aj skutočnosť, že registrácia prípadného prevodu akcií bude realizovaná v Centrálnom depozitári cenných papierov SR, a.s., je aj v záujme právnej istoty očakávať, že právomoc majú súdy SR a rozhodným právom je slovenské právo. Za daných okolností sú slovenské súdy najpovolanejšie na rozhodovanie tohto sporu. Naproti tomu úzka väzba medzi predmetom žaloby a súdom Luxemburgského veľkovojvodstva, kde má sídlo žalovaný, nie je daná. Pri určení právomoci súdu nemožno totiž vychádzať len zo sídla žalovaného bez posúdenia ostatných rozhodujúcich skutočností, ktoré súvisia s potrebou ochrany minoritných akcionárov spoločnosti VÚB, a.s., naviac za situácie, kedy sa pre prevod cenných papierov vyžaduje registrácia špecifickou právnickou osobou na území štátu, v ktorom ma sídlo emitent (VÚB, a.s.), v tomto prípade Centrálnym depozitárom cenných papierov SR, a.s. Úzka väzba s právnym poriadkom SR vyplýva podľa názoru odvolacieho súdu aj zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/25/ES z 21. apríla 2004 o ponukách na prevzatie (ďalej aj „Smernica“) a jej jednotlivých ustanovení, na ktoré poukazoval žalobca vo svojom odvolaní. Odvolací však zdôraznil, že priamy účinok smerníc je daný až ich transponovaním do vnútroštátneho právneho poriadku. V tomto prípade k transponovaniu Smernice do slovenského právneho poriadku došlo, čo sa premietlo o. i. v jednotlivých ustanoveniach zákona o cenných papieroch. Napokon odvolací súd tiež konštatoval, že je proti zásadám logiky, ak by sa spory, ktoré súvisia s ponukou na prevzatie (kúpu akcií), riadili právom SR a prejednávali na všeobecných súdoch SR, ale v prípade, ak by žalobca ponuku neprijal, resp. žalovaný by jeho návrh na uzatvorenie zmluvy o kúpe zostávajúcich akcií neakceptoval, mal by sa žalobca (akcionár) domáhať svojho práva (nahradenia prejavu vôle) na súde v sídle žalovaného, t. j. v Luxemburgskom veľkovojvodstve, a nie na súdoch v SR. S poukazom na uvedené skutočnosti mal odvolací súd za to, že právomoc súdu je daná aj s ohľadom na existenciu úzkej väzby medzi žalobou, právnym poriadkom SR a slovenskými súdmi.

5. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť odvodzoval z ustanovení a . Súčasťou dovolania bol aj návrh na prerušenie konania podľa a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). Dovolateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu tak, že potvrdí uznesenie súdu prvej inštancie o zastavení konania pre nedostatok právomoci súdov SR.

6. K namietanej vade zmätočnosti podľa dovolateľ uviedol, že naďalej spochybňuje právomoc súdov SR prejednať a rozhodnúť tento spor, v ktorom sa žalobca domáha, aby súd rozsudkom nahradil prejav vôle žalovaného prijať návrh žalobcu na uzatvorenie zmluvy o kúpe cenných papierov z 21. apríla 2021, eventuálne uzatvoriť so žalobcom ako predávajúcim kúpnu zmluvu. Zdôraznil, že v súlade so všeobecným pravidlom o právomoci (čl. 4 ods. 1 Nariadenia) majú právomoc rozhodnúť o žalobe súdy v Luxemburskom veľkovojvodstve, keďže žalovaný (právnická osoba) tam má svoje sídlo. Podľa názoru dovolateľa právomoc slovenských súdov nie je daná žiadnym ustanovením Nariadenia, na ktoré sa odvoláva žalobca. Zotrval na svojej doterajšej argumentácii, že právomoc slovenských súdov nie je daná podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia, keďže medzi stranami neexistuje žiadny relevantný zmluvný vzťah, ktorý by túto právomoc zakladal, ani podľa čl. 25 ods. 1 Nariadenia, keďže medzi stranami nikdy nedošlo k uzavretiu dohody o právomoci slovenských súdov, a napokon ani podľa čl. 24 ods. 2 a 4 Nariadenia, keďže predmetom konania nie sú záležitosti taxatívne vymedzené v týchto ustanoveniach.

7. Odôvodnenie odvolacieho súdu v odseku 57 napadnutého rozhodnutia je podľa názoru dovolateľa v rozpore s Nariadením, keďže ním akcentovaná „úzka väzba“ nie je kolíznou normou zakladajúcou právomoc a povinná ponuka na prevzatie je v tomto konaní irelevantná. Predmetné odôvodenie prezumuje možnosť založiť právomoc na ustanoveniach preambuly Nariadenia, čo však nie je možné, pretože preambula slúži na objasnenie obsahu a účelu právnych noriem obsiahnutých v tele Nariadenia. Dovolateľ v tejto súvislosti poukázal na závery rozsudku Súdneho dvora vo veci Inspecteur van de Belastingdienst proti X BV, sp. zn. C-429/07 zo dňa 11. júna 2009. Založenie právomoci na základe bodov 13 a 16 preambuly Nariadenia preto nie je na mieste. Pokiaľ odvolací súd zároveň poukázal na ním vnímanú „potrebu ochrany minoritných akcionárov spoločnosti VÚB, a.s.“, dovolateľ namietal, že takáto potreba nie je vyjadrená v hlavnom texte a ani v preambule Nariadenia, a preto nemôže (ani podporne) zakladať právomoc slovenských súdov. Rovnako ani pri prípadnej priamej aplikácii Smernice žiadne z jej ustanovení nezakladá právomoc slovenských súdov prejednať túto vec podľa čl. 67 Nariadenia tak, ako tvrdil žalobca a ako to naznačil odvolací súd. Článok 6 ods. 3 písm. n) Smernice len stanovuje (ako jednu z náležitostí návrhu ponuky) určenie súdov príslušných rozhodovať o sporoch týkajúcich sa ponuky na prevzatie, vôbec sa však nevyjadruje k tomu, súdy akého členského alebo nečlenského štátu Európskej únie by takto mali byť v ponuke určené. Predovšetkým však zdôraznil, že predmetný spor nie je sporom z povinnej ponuky na prevzatie, keďže údajný nárok podľa § 118j zákona o cenných papieroch (ktorý je predmetom tohto konania) mohol žalobcovi vzniknúť iba a práve ako dôsledok toho, že žalobca ponuku na prevzatie neakceptoval a platnosť ponuky skončila. Akceptácia povinnej ponuky a podanie žaloby podľa § 118j zákona o cenných papieroch sa podľa názoru dovolateľa navzájom vylučujú. Povinná ponuka na prevzatie nezakladá právomoc slovenských súdov na zmluvnom ani inom základe a pre toto konanie je irelevantná, čo potvrdil aj odvolací súd, keď v odseku 51 odôvodnenia konštatoval, že v konaní nebola preukázaná dohoda o voľbe právomoci a touto nie je ani povinná ponuka na prevzatie a v nej obsiahnutý článok 2.17 (riešenie sporov z ponuky). Podľa názoru dovolateľa je preto nesporné, že neprijatá ponuka na prevzatie nemôže založiť právomoc súdov SR podľa čl. 25 Nariadenia ako dohoda o voľbe právomoci, a to v žiadnej spornej otázke medzi žalobcom a žalovaným.

8. Napokon dovolateľ namietal aj voči použitiu čl. 7 ods. 2 Nariadenia vzhľadom na to, že v konaní nejde o vyvodenie zodpovednosti žalovaného za škodu. Zdôraznil, že pri aplikácii tohto článku musí ísť o nárok, ktorého predmetom je zodpovednosť žalovaného za škodu, ktorý záver vyplýva zo samotného znenia Nariadenia, ktoré v iných jazykových verziách (vrátane českej) používa termíny „delikt“ a „škoda“, na rozdiel od jazykovo širšieho slovenského prekladu „nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“. Ustanovenia Nariadenia je potrebné vykladať autonómne (t. j. nie podľa slovenského práva) a na autoritatívny výklad je oprávnený jedine Súdny dvor. Podľa ustáleného výkladu Súdneho dvora sa predmetná kolízna norma vzťahuje na všetky žaloby, ktorých cieľom je vyvodiť zodpovednosť žalovaného a ktoré sa netýkajú zmluvy (rozsudok vo veci Kalfelis proti Schröder a ostatným, sp. zn. C-189/87 z 27. septembra 1998, ods. 17). Nejde teda o akékoľvek mimozmluvné (zákonné) nároky, ako mylne naznačuje doslovné

znenie slovenskej verzie Nariadenia. Žalobca v predmetnom spore nepoukazuje na žiaden aspekt škodovej udalosti alebo zodpovednosti žalovaného deliktuálnej povahy. Domáha sa nahradenia prejavu vôle žalovaného podľa zákona o cenných papieroch na uzatvorenie kúpnej zmluvy na predaj cenných papierov žalovaného, čo je nárok, ktorý čl. 7 ods. 2 Nariadenia nepredvída. Zároveň neexistuje žiaden judikát Súdneho dvora, podľa ktorého by čl. 7 ods. 2 Nariadenia mal byť používaný neobmedzene na akékoľvek nároky, ktoré nevyplývajú zo zmluvy. Preto je podľa názoru dovolateľa potrebné (v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora) vykladať túto kolíznu normu ako výnimku z pravidla, teda reštriktívne.

9. Porušenie práva na spravodlivý proces podľa videl dovolateľ v nesprávnom procesnom postupe odvolacieho súdu, spočívajúcom v použití ustanovenia, ktoré doposiaľ nebolo v konaní použité a v porušení práva žalovaného vyjadriť sa k jeho použitiu. Namietal prekvapivé založenie právomoci odvolacím súdom na základe čl. 7 ods. 2 Nariadenia, pričom odvolací súd rozhodol o tejto otázke bez toho, aby strany mali možnosť vyjadriť sa k použitiu kolíznej normy, ktorá bola pre odvolací súd rozhodujúca. Rozhodnutie odvolacieho súdu označil za prekvapivé. Odvolací súd svoj (iný) právny záver vyvodil zo skutočností, ktoré súd prvej inštancie výslovne právne neposudzoval, najmä, či zákonný nedeliktuálny nárok (nesledujúci vyvodenie zodpovednosti žalovaného) môže spadať pod mimozmluvné nároky, ktoré pokrýva čl. 7 ods. 2 Nariadenia. Keďže právomoc podľa čl. 7 ods. 2 Nariadenia netvrdil ani žalobca, žalovaný nemal dôvod namietať a zdôvodňovať neexistenciu právomoci podľa tejto kolíznej normy. Odvolací súd mal preto po prijatí predbežného záveru o možnej aplikovateľnosti čl. 7 ods. 2 Nariadenia na tento spor (ešte pred svojím rozhodnutím) poskytnúť stranám priestor na vyjadrenie, čo však nespravil. Tým, že odvolací súd žalovanému odoprel možnosť vyjadriť sa k právnej otázke, ktorá bola pre jeho rozhodnutie významná, znemožnil žalovanému realizáciu jeho procesných práv.

10. Vadu zmätočnosti podľa predstavuje podľa názoru dovolateľa aj nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, spočívajúci v nepoložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru. Dovolateľ namietal, že odvolací súd bol povinný postupovať podľa čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej aj „ZFEÚ“), keďže bol poslednou inštanciou v situácii, kedy prípustnosť dovolania proti jeho zrušovaciemu uzneseniu podľa je nejednoznačná. Keďže tak nepostupoval, t. j. neprerušil konanie podľa , tak žalovanému znemožnil prístup k správnemu výkladu práva Európskej únie zo strany Súdneho dvora v rozpore so zásadami spravodlivého procesu. Poukázal tiež na to, že dovolací súd má možnosť v rámci dovolacieho konania zabezpečiť nápravu procesných pochybení odvolacieho súdu. Sporové strany majú totiž až v tomto (dovolacom) konaní po prvý raz možnosť vyjadriť sa k aplikovateľnosti čl. 7 ods. 2 Nariadenia na skutkový a právny stav. Ak by dovolací súd dospel k predbežnému názoru (v rozpore s tvrdením žalovaného), že táto kolízna norma je v tunajšom spore relevantná, tak by bol nepochybne povinný (ako súd poslednej inštancie), podať prejudiciálnu otázku podľa čl. 267 ods. 3 ZFEÚ a prerušiť konanie podľa . Aj keby bolo dovolanie neprípustné (v zmysle judikátu R 19/2017), tak dovolací súd sa musí skôr či neskôr zaoberať otázkou správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu o právomoci v predmetnom spore. S poukazom na nehospodárnosť odkladať riešenie tejto otázky až na prípadné dovolacie konanie vo veci samej, dovolateľ navrhol, aby dovolací súd predložil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázkou nasledovného znenia: Má sa článok 7 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach vykladať tak, že sa vzťahuje na určenie právomoci súdov členského štátu rozhodovať o mimozmluvnom nedeliktuálnom nároku menšinového akcionára na odkúpenie jeho akcií väčšinovým akcionárom podľa ustanovenia vnútroštátneho predpisu implementujúceho článok 16 Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2004/25/ES o povinných ponukách, keď cieľom nároku nie je vyvodiť zodpovednosť žalovaného?

11. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovaného poukázal na závery judikátu R 19/2017, z ktorých vyplýva, že žalovaný podal dovolanie proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nepredstavuje rozhodnutie vo veci samej a ani rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Je teda zrejmé, že nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa . Preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. Alternatívne navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť podľa , pričom sa vyjadril k jednotlivým dovolacím dôvodom. Podrobne odôvodnil, že právomoc slovenských súdov je daná podľa

čl. 7 ods. 1 Nariadenia, pretože medzi stranami existuje relevantný zmluvný vzťah, ktorý zakladá túto právomoc. Právomoc súdov SR je daná aj podľa čl. 25 ods. 1 Nariadenia, pretože medzi stranami došlo k uzavretiu dohody o voľbe právomoci súdov SR a tiež podľa čl. 24 ods. 2 a 4 Nariadenia. Nad rámec dovolacích námietok žalovaného je možné právomoc súdov SR vyvodiť aj na základe bodov 13 a 16 Naradenia a tiež s odvolaním sa na článok 67, pričom s aplikáciou tohto článku sa pravdepodobne stotožnil aj odvolací súd, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odkazoval na Smernicu. Predmetný spor nepochybne súvisí s povinnou ponukou na prevzatie, pričom určenie právomoci súdov SR v oznámení o povinnej ponuke na prevzatie bolo výsledkom implementácie Smernice ako právnej normy, na ktorú odkazuje článok 67 Nariadenia. Položenie žalovaným navrhovanej prejudiciálnej otázky nemá právny význam, pretože právomoc súdov SR je založená na viacerých právnych skutočnostiach, resp. je vylúčené s poukazom na doktríny acta claire a acta éclaire.

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“) po zistení, že v skutkovo a právne obdobnej dovolacej veci sp. zn. (líšiacej sa len osobou žalobcu) boli v súvislosti s otázkou právomoci súdov SR predložené Súdnemu dvoru tri prejudiciálne otázky, ktorých zodpovedanie môže mať význam pre rozhodnutie o dovolaní aj v prejednávanej veci, vydal dňa 30. apríla 2025 uznesenie, ktorým predmetné dovolacie konanie prerušil ( ), a to až do rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnych otázkach predložených uznesením sp. zn. z 29. októbra 2024: 1) Má sa ustanovenie čl. 7 bod 1 Nariadenia vykladať tak, že žaloba o nahradenie prijatia žalobcovho návrhu zmluvy o kúpe akcií súdnym rozhodnutím sa má považovať za žalobu v „zmluvných veciach“? 2) V prípade, ak odpoveď na prvú otázku je záporná, má sa ustanovenie čl. 7 bod 2 Nariadenia vykladať tak, že žaloba o nahradenie prijatia žalobcovho návrhu zmluvy o kúpe akcií súdnym rozhodnutím sa má považovať za žalobu vo veci nároku z „mimozmluvnej zodpovednosti“? 3) Má sa ustanovenie čl. 24 bod 2 Nariadenia vykladať tak, že je aplikovateľné aj na konanie, o aké ide vo veci samej z dôvodu, že žalobca sa domáha, aby súd v konaní vo veci samej ako predbežnú otázku posúdil jeho námietku o neexistencii resp. neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, ktorým bol schválený prechod akcií zostávajúcich akcionárov (vrátane akcií žalobcu) na žalovaného? 13. O citovaných prejudiciálnych otázkach rozhodla prvá komora Súdneho dvora Európskej únie rozsudkom sp. zn. C-791/24 zo dňa 4. júna 2026. Súdny dvor zodpovedal predložené prejudiciálne otázky nasledovne: 1) Článok 7 body 1 a 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že: v nadväznosti na rozhodnutie o ukončení kótovania akcií spoločnosti a následné vyhlásenie ponuky na prevzatie (PP) väčšinovým akcionárom tejto spoločnosti namiesto nej sa na návrh menšinového akcionára tejto spoločnosti, aby sa neprijatie návrhu zmluvy o odkúpení akcií v tej istej spoločnosti vo vlastníctve tohto menšinového akcionára väčšinovým akcionárom nahradilo súdnym rozhodnutím, vzťahuje pojem „zmluvné veci“ v zmysle článku 7 bodu 1 tohto nariadenia.

2) Článok 24 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že: v nadväznosti na rozhodnutie o ukončení kótovania akcií spoločnosti a následné vyhlásenie ponuky na prevzatie (PP) väčšinovým akcionárom tejto spoločnosti namiesto nej návrh, ktorého predmetom je napadnutie platnosti uznesenia valného zhromaždenia uvedenej spoločnosti, ktorým bol schválený prechod zostávajúcich akcií na tohto väčšinového akcionára, patrí do pôsobnosti tohto ustanovenia, ak je tento návrh predbežný vo vzťahu k návrhu, aby sa neprijatie návrhu zmluvy o odkúpení akcií v tej istej spoločnosti vo vlastníctve menšinového akcionára uvedeným väčšinovým akcionárom nahradilo súdnym rozhodnutím.

13. Súdny dvor najprv pripomenul, že systém právomoci podľa Nariadenia je založený na všeobecnom pravidle právomoci súdov členského štátu bydliska alebo sídla žalovaného podľa článku 4 bodu 1. Osobitné právomoci podľa článku 7 a výlučné právomoci podľa článku 24 predstavujú výnimky z tohto pravidla a musia sa vykladať reštriktívne. Ich účelom je zabezpečiť predvídateľnosť právomoci, právnu istotu, ako aj existenciu úzkej väzby medzi sporom a súdom, ktorý má o veci rozhodnúť. Vo vzťahu k prvej a druhej prejudiciálnej otázke Súdny dvor uviedol, že pojmy „zmluvné veci“ a „veci nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ sú autonómnymi pojmami práva Únie a navzájom sa vylučujú. Ak spor patrí do oblasti zmluvných vecí, nemôže byť súčasne kvalifikovaný ako spor z mimozmluvnej zodpovednosti. Pre uplatnenie článku 7 bodu 1 Nariadenia sa nevyžaduje existencia uzavretej zmluvy. Rozhodujúce je, či existuje slobodne prevzatý právny záväzok jednej osoby voči druhej osobe, na ktorom

je založený uplatnený nárok. Takýto záväzok môže vzniknúť aj bez formálne uzavretej zmluvy a môže mať aj zákonný pôvod, pokiaľ dotknutá osoba dobrovoľne prijala podmienky, z ktorých tento záväzok vyplýva. Súdny dvor zdôraznil, že vzťahy medzi akcionármi a spoločnosťou, resp. medzi akcionármi navzájom, môžu mať z pohľadu článku 7 bodu 1 zmluvný charakter. Akcionár tým, že sa stane a zostane akcionárom spoločnosti, akceptuje pravidlá fungovania spoločnosti a rozhodnutia jej orgánov prijaté podľa príslušného práva a stanov. Na tomto základe Súdny dvor konštatoval, že žalovaný dobrovoľne prevzal povinnosť vyhlásiť ponuku na prevzatie namiesto emitenta podľa § 119 ods. 3 zákona o cenných papieroch. Tým jednoznačne prejavil vôľu prevziať záväzky smerujúce k ochrane zostávajúcich akcionárov. Medzi žalovaným a zostávajúcimi akcionármi tak vznikli väzby porovnateľné so vzťahmi medzi zmluvnými stranami. Skutočnosť, že povinnosť vyhlásiť ponuku na prevzatie a následné právo výkupu alebo právo na odkúpenie zostávajúcich akcií majú základ v zákone, nemení ich kvalifikáciu ako záväzkov patriacich do oblasti zmluvných vecí. Práve v rámci týchto záväzkov žalovaný uplatnil právo výkupu a žalobca si uplatnil právo na odkúpenie zostávajúcich akcií podľa § 118j zákona o cenných papieroch. Skutočnosť, že žalovaný návrh žalobcu neprijal, nemení právny základ uplatneného nároku ani jeho zmluvnú povahu. Návrh na nahradenie prejavu vôle je preto založený na právach vyplývajúcich zo záväzkov, ktoré žalovaný dobrovoľne prevzal pri vyhlásení ponuky na prevzatie a patrí medzi „zmluvné veci“ v zmysle článku 7 bodu 1 Nariadenia. Z tohto dôvodu je vylúčená aplikácia článku 7 bodu 2 upravujúceho veci nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti. Slovenské súdy môžu založiť svoju právomoc na článku 7 bode 1 písm. a) ako súdy miesta plnenia záväzku, ktorý je predmetom sporu.

14. V odpovedi na tretiu prejudiciálnu otázku Súdny dvor vychádzal z toho, že článok 24 bod 2 Nariadenia sa vzťahuje len na spory, v ktorých je napadnutá platnosť rozhodnutia orgánu spoločnosti z hľadiska práva obchodných spoločností alebo stanov spoločnosti. Nestačí, aby mal spor len akúkoľvek súvislosť s rozhodnutím orgánu spoločnosti. Ak by sa článok 24 bod 2 vykladal príliš široko, prakticky všetky spory týkajúce sa spoločnosti by sa koncentrovali pred súdmi štátu jej sídla, čo by bolo v rozpore s cieľom tohto ustanovenia. Rovnako nemožno pripustiť, aby sa právomoc menila len preto, že niektorý z účastníkov vzniesol predbežnú námietku neplatnosti rozhodnutia orgánu spoločnosti. V prejednávanej veci však riešenie sporu o nahradenie neprijatia návrhu zmluvy priamo závisí od otázky platnosti uznesenia valného zhromaždenia VÚB, a.s., ktorým bol schválený prechod zostávajúcich akcií na žalovaného. Ak by sa toto uznesenie považovalo za neplatné, bol by spochybnený samotný prechod akcií žalobcu na žalovaného, žalobca by si zachoval postavenie menšinového akcionára a mohol by prípadne naďalej uplatňovať svoje právo na odkúpenie zostávajúcich akcií. Z tohto dôvodu je otázka platnosti predmetného uznesenia jadrom sporu a návrh smerujúci proti jeho platnosti môže patriť do pôsobnosti článku 24 bodu 2 Nariadenia. Súdny dvor zároveň zdôraznil, že takýto výklad zodpovedá účelu článku 24 bodu 2, ktorým je sústredenie sporov týkajúcich sa platnosti rozhodnutí orgánov spoločnosti pred súdy štátu sídla spoločnosti. V prejednávanej veci ide o spoločnosť založenú podľa slovenského práva so sídlom na Slovensku, pričom rozhodnutie valného zhromaždenia, ako aj úkony súvisiace s prechodom akcií boli vykonané podľa slovenského práva. Slovenské súdy preto disponujú najtesnejšou väzbou na spor a sú najlepšie predurčené na rozhodnutie otázky platnosti uznesenia valného zhromaždenia. Takéto riešenie zároveň zodpovedá požiadavkám právnej istoty a predvídateľnosti právomoci.

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), zastúpená v súlade so zákonom ( ), bez nariadenia pojednávania ( a contrario) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom. Podľa ustanovenia je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach a . Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval z ustanovení a , ktorých spoločným znakom je, že pripúšťajú dovolanie len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo proti inému (nemeritórnemu) rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa konanie (vo veci vymedzenej žalobou) končí.

16. V prejednávanej veci odvolací súd napadnutým rozhodnutím (uznesením) zrušil uznesenie súdu prvej inštancie o zastavení konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie so záverom o existencii právomoci slovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie predmetnej veci. Na dovolanie žalovaného sú tak aplikovateľné závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. januára 2017 (publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2017 pod poradovým číslom 19): Dovolanie proti uzneseniu, ktorým odvolací súd zrušil

rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nesmeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ani rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí, proti ktorým je dovolanie prípustné v zmysle ustanovenia .

17. Uvedené však nemení nič na tom, že otázka súdnej právomoci predstavuje základnú procesnú podmienku konania, ktorú je súd povinný skúmať z úradnej povinnosti v každom štádiu konania. Civilná právomoc súdov predstavuje zákonom vymedzený okruh právnych vecí, ktoré súdy ako orgány ochrany práva prejednávajú a rozhodujú, pričom z procesného hľadiska ide o podmienku konania, ktorej nedostatok je neodstrániteľný a vedie k potrebe (resp. nutnosti) zastaviť konanie. V prejednávanej veci nejde iba o otázku civilnej právomoci ( ), ale aj o otázku medzinárodnej právomoci slovenských súdov vo vzťahu k žalovanému so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie. V takom prípade sa určenie právomoci neriadi vnútroštátnou právnou úpravou, ale priamo aplikovateľným právom Európskej únie, tu konkrétne Nariadením. Pri sporoch s medzinárodným prvkom v rámci Európskej únie predstavuje Nariadenie základný nástroj harmonizácie pravidiel súdnej právomoci a vnútroštátny súd je povinný najprv posúdiť existenciu použiteľného medzinárodného alebo únijného režimu právomoci a až následne aplikovať vnútroštátne pravidlá. V judikáte R 19/2017 otázka medzinárodnej právomoci riešená nebola, pretože išlo o vnútroštátny spor bez cudzieho prvku.

18. Práve existencia pochybností o správnom výklade ustanovení článku 7 bodov 1 a 2 a článku 24 bodu 2 Nariadenia bola dôvodom, pre ktorý dovolací súd nemohol otázku medzinárodnej právomoci vyriešiť výlučne na základe existujúcej vnútroštátnej úpravy. Keďže predmetom dovolacieho konania bola námietka smerujúca proti záveru odvolacieho súdu o existencii medzinárodnej právomoci slovenských súdov a keďže vyriešenie tejto otázky predstavovalo nevyhnutný predpoklad ďalšieho postupu vo veci, dovolací súd bol povinný otázku právomoci preskúmať z úradnej povinnosti bez ohľadu na obmedzenia vyplývajúce z režimu prípustnosti dovolania. Až vyriešením prejudiciálnych otázok predložených Súdnemu dvoru boli odstránené pochybnosti dovolacieho súdu o existencii medzinárodnej právomoci súdov SR konať a rozhodnúť v prejednávanej veci. Súdny dvor vo veci C-791/24 vyslovil, že žaloba smerujúca k nahradeniu neprijatia návrhu zmluvy o odkúpení akcií patrí do oblasti „zmluvných vecí“ podľa článku 7 bodu 1 Nariadenia a že na takýto spor sa nevzťahuje článok 7 bod 2 uvedeného Nariadenia. Zároveň uviedol, že návrh smerujúci proti platnosti uznesenia valného zhromaždenia, schvaľujúceho prechod zostávajúcich akcií, môže patriť do pôsobnosti článku 24 bodu 2 Nariadenia, ak predstavuje predbežný návrh vo vzťahu k žalobe o nahradenie prejavu vôle.

19. S poukazom na závery rozsudku Súdneho dvora sp. zn. C-791/24 zo 4. júna 2026 mal dovolací súd za to, že medzinárodná právomoc slovenských súdov je v tejto veci daná, a to podľa článku 7 bodu 1 Nariadenia. Po vyriešení tejto základnej procesnej podmienky neexistuje dôvod odchýliť sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, týkajúcej sa (ne)prípustnosti dovolania proti zrušujúcim rozhodnutiam odvolacieho súdu (R 19/2017). Po zistení, že dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nie je rozhodnutím vo veci samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí (teda nejde o rozhodnutie, proti ktorému zákon pripúšťa dovolanie), dovolací súd (procesne neprípustné) dovolanie žalovaného odmietol podľa .

20. O nároku na náhradu trov konania dovolací súd rozhodol podľa v spojení s tak, že v dovolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.