Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-7-2026.pdf
PDF · 111.43 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/7/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: B. A., nar. XX.X.XXXX, bytom M. XX/XX, XXX XX D., zast. splnomocnencom: W. B.. U. B., nar. XX.X.XXXX, bytom M. D. XXX/X, XXX XX D., proti žalovanému: T. W., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C., zast.: JUDr. Kristína Tomková, advokátka, so sídlom Udavské 391, 067 31 Udavské, IČO: 51 007 771, o zaplatenie sumy 47.298 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 2C/7/2023-406 z 22.10.2025, takto
r o z h o d o l :
I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch I. a III.
II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozhodol, cit.:
I. „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 12.000 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 6,25 % ročne zo sumy 12.000 Eur od 24.9.2022 do zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 49,26 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“
2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 37 ods. 1; § 39; § 517 ods. 1,2; § 563; § 558; § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“); § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.; o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1,2; § 262 ods. 1; zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“).
3. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že aktívna vecná legitimácia je daná právnym postavením žalobcu ako veriteľa zo zmlúv o pôžičke peňazí poskytnutých žalovanému ako dlžníkovi a pasívna vecná legitimácia žalovaného ako dlžníka zo zmlúv o pôžičke. V konaní nebolo sporné, že na základe dohody medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, v zmysle ktorej žalobca požičal žalovanému dňa 1.7.2022 sumu 6.000 Eur formou bezhotovostného prevodu z účtu žalobcu na účet žalovaného, pričom účelom požičania peňazí bolo dofinancovanie žalovaným kúpnej ceny za motorové vozidlo značky J., rok výroby XXXX (ďalej len
„auto“). Zmluvné strany sa dohodli na vrátení pôžičky vo výške 6.000 Eur najneskôr do 15.7.2022. Žalovaný v konaní potvrdil uzavretie tejto zmluvy o pôžičke a prevzatie peňazí uznaním dlhu zo dňa 1.7.2022. Na základe ústnej dohody medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzavretiu ďalších zmlúv o pôžičke, v zmysle ktorých žalobca požičal žalovanému aj sumu 41.298 Eur. V konaní bolo preukázané, že zo sumy 41.298 Eur časť požičaných peňazí v sume 14.000 Eur žalobca poskytol žalovanému bezhotovostne z účtu žalobcu na účet žalovaného a ďalšiu časť v sume 27.298 Eur hotovostne odovzdaním k rukám žalovaného. Účelom požičania tejto sumy podľa žalovaného bolo zabezpečenie vykonania stavebných prác vedených žalovaným v C.. Žalovaný potvrdil prevzatie hotovosti spolu vo výške 41.298 Eur uznaním dlhu zo dňa 7.9.2022, pričom dojednanie uznania dlhu a prevzatie sumy potvrdil žalovaný v komunikácii prostredníctvom aplikácie E. zo dňa 6.9.2022 a v emailovej komunikácii zo dňa 7.9.2022. Vzhľadom k tomu, že žalovaný dlžnú sumu žalobcovi nevrátil ku dňu 23.9.2022, a to ani po opakovaných výzvach, pričom žalovaný žalobcu ubezpečoval, že mu dlžnú sumu vráti, o čom žalovaný žalobcovi predložil aj Potvrdenie A., a.s. zo dňa 27.10.2022 o zrealizovaní finančnej transakcie vo výške 41.300 Eur, žalobca tvrdil, že žaloba je dôvodná. Súd vychádzal zo zistenia, že spornou bola aktívna vecná legitimácia žalobcu, rovnako otázka platnosti právnych úkonov žalovaného, a to uznania dlhu z 1.7.2022, ktorým žalovaný ako dlžník voči žalobcovi ako veriteľovi uznal dlh vo výške 6.000 € a uznania dlhu zo dňa 7.9.2022, podľa ktorého žalovaný ako dlžník voči žalobcovi ako veriteľovi uznal dlh vo výške 41.298 €. Spornou bola otázka uzavretia jednotlivých zmlúv o pôžičke, na základe ktorých došlo k následnému uznaniu dlhu. Vo vzťahu k uznaniu dlhu 6.000 € žalovaným z 1.7.2022 a vo vzťahu k uplatneniu práva žalobcu na zaplatenie tejto časti žalovanej sumy, súd uviedol, že žalovaný v priebehu konania listinnými dôkazmi preukázal, že túto sumu žalobcovi uhradil v celom rozsahu. Žalobca síce najprv tvrdil, že uhradená suma sa týkala inej pôžičky, avšak toto tvrdenie nepreukázal, pričom splnomocnenec žalobcu na pojednávaní 22.9.2025 pripustil, že suma 6.000 € (na financovanie auta) bola uhradená, a že zrejme došlo k omylu žalobcu pri písaní žaloby.
4. Vychádzajúc z vyššie uvedeného sporným v konaní zostal dlh z pôžičky vo výške 41.298 €, ktorý podľa žalobcu vznikol na základe viacerých zmlúv o pôžičke s tým, že žalovaný tento dlh následne uznal. Žalovaný namietal platnosť tohto právneho úkonu s poukazom na § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka a vzniesol i námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nakoľko podmienkou uznania dlhu je, že tento musí byť identifikovaný jednoznačne, aby nemohol byť zamenený s iným záväzkom. Zároveň v prípade uznania dlhu, ktorý má pôvod vo viacerých zmluvách, musí byť v uznaní dlhu presne špecifikované, ktorá časť uznaného záväzku pripadá na ktorý dlh, ktorý dlžník čo do dôvodu a výšky uznáva a sľubuje zaplatiť. Na dlžníka sa presúva dôkazné bremeno trvania záväzku v čase jeho uznania, t. j. ak chce byť dlžník v spore úspešný, musí preukázať, že uznaný záväzok neexistuje, resp. v čase uznania neexistoval. Súd dospel k záveru, že uznanie dlhu zo dňa 7.9.2022 je neplatné, pretože nevyvolalo žiadne právne účinky pre svoju neurčitosť, keďže celkový dlh mal pôvod vo viacerých zmluvách o pôžičke. Obligatórnou náležitosťou uznania dlhu musí byť presná špecifikácia, ktorá časť uznaného záväzku pripadá na ktorý dlh, ktorý dlžník čo do dôvodu a výšky uznáva a prisľubuje zaplatiť, avšak v predmetom uznaní dlhu táto špecifikácia absentuje. Dôkazné bremeno jednoznačne preukázať existenciu dlhu 41.298 €, ktorý vznikol titulom zmlúv o pôžičke, bolo na žalobcovi. Táto časť žalovanej sumy podľa žalobcu pozostávala zo sumy 7.243,45 € (z ktorej sumy bola suma 2.000 € odovzdaná žalovanému bezhotovostne dňa 23.5.2022, čoho dôkazom je detail výpisu z účtu žalobcu; zvyšok tejto sumy bol podľa žalobcu odovzdaný žalovanému bezhotovostne, ktorú skutočnosť žalobca nepreukázal žiadnym dôkazom); zo sumy 1.000 €, čoho dôkazom je výpis z účtu žalobcu; zo sumy 10.000 €, ktorej odovzdanie žalovanému dňa 20.8.2022 preukazuje detail výpisu z účtu žalobcu; zo sumy 1.000 €, ktorá bola žalovanému poukázaná dňa 6.9.2022, o čom svedčí detail výpisu z účtu žalobcu; zo sumy 6.342,07 €, pričom žalobca nepreukázal súdu odovzdanie tejto sumy žalovanému, ktorý naopak tvrdil, že túto sumu nedostal, pričom žalobca vo vyjadrení z dňa 30.3.2023 potvrdil, že túto sumu žalovaný ako fyzická osoba od neho neprevzal; zo sumy 16.597 €, ktorá rovnako žalovanému odovzdaná nebola, pričom rovnako žalobca vo vyjadrení z 30.3.2023 potvrdil, že túto sumu uhradila obchodná spoločnosť X., s.r.o., zamestnancom pracujúcim pre túto obchodnú spoločnosť v O.; zo sumy 57,60 €, ktorá rovnako žalovanému odovzdaná nebola, pretože ju uhradil žalobca pri komunikácii s nemeckým daňovým úradom; zo sumy 57,60 €, ktorá rovnako žalovanému odovzdaná nebola a išlo o sumu uhradenú žalobcom za výkaz k DPH.
5. Súd uzavrel, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, čo znamená, že okrem konsenzu zmluvných strán musí dôjsť i k reálnemu odovzdaniu druhovo určených vecí veriteľom dlžníkovi. Preto ak došlo len k dohode zmluvných strán o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke, ale k odovzdaniu predmetu
pôžičky reálne nedošlo, nemožno sa s úspechom domáhať, aby dlžník plnil z titulu zmluvy o pôžičke, pretože zmluva nevznikla. Keďže žalobca v konaní preukázal reálne odovzdanie peňazí žalovanému len vo výške 14.000 € bezhotovostne, pričom z tejto sumy (14.000 €) žalovaný preukázateľne vrátil žalobcovi 2.000 €, čoho dôkazom je výpis z účtu žalovaného, ktorý svedčí o úhrade celkovej sumy 8.000 € žalobcovi, z toho 6.000 € (na financovanie auta, ktorá skutočnosť medzi stranami nebola sporná, nakoľko sám žalobca potvrdil, že suma 6.000 € bola uhradená) a tiež vrátenie sumy 2.000 € titulom vrátenia pôžičky. Z uvedených dôvodov súd vyhovel žalobe o zaplatenie 12.000 € titulom zmluvy o pôžičke a vo vzťahu k zvyšnej časti žalovanej sumy, t. j. 27.298 €, súd žalobu zamietol a uzavrel, že žalobca ďalšie zmluvy o pôžičke nepreukázal, nakoľko nepreukázal ani reálne odovzdanie tejto sumy žalovanému.
6. Vo vzťahu k ďalším zmluvám o pôžičke súd ďalej uviedol, že žalobca sa voči žalovanému domáhal vrátenia sumy, ktorú reálne žalovanému nikdy neodovzdal. Ide o vrátenie sumy 6.342,07 €, ktorú žalobca, resp. obch. spol. X., s.r.o., použila na nákup oblečenia a nástrojov, sumy 16.597 €, ktorú obchodná spoločnosť použila na výplatu miezd zamestnancom, sumy 2x po 57,60 € použitej na komunikáciu s daňovým úradom v C. a za výkaz k DPH a sumy 4.243,45 € ako zvyšku zo sumy 7.243,45 € po odrátaní bezhotovostne odovzdanej sumy. Uvedené zároveň potvrdzuje i to, že pri tejto žalovanej sume nešlo o peňažné prostriedky žalobcu ako fyzickej osoby, ale išlo o peňažné prostriedky právnickej osoby, obch. spol. X. s.r.o., ktoré do tejto obchodnej spoločnosti žalobca vložil ako spoločník. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnené právo na zaplatenie tejto časti žalovanej sumy, tak pokiaľ by aj považoval súd za preukázané reálne odovzdanie tejto sumy žalovanému, išlo by o finančné prostriedky obch. spol. X., s.r.o., a preto by tu bol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na uplatnenie práva na jej zaplatenie. Zároveň, ak by medzi žalobcom a žalovaným mala byť iná dohoda ako zmluva o pôžičke, na základe ktorej by bolo dôvodné od žalovaného žiadať zaplatenie tejto sumy, tak jej existenciu žalobca nepreukázal. Z tohto dôvodu súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
7. Súd sa ďalej zaoberal námietkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, avšak iba vo vzťahu k priznanej sume 12.000 €, pretože len v tejto časti mal za preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke a reálne odovzdanie peňazí žalobcom žalovanému (viď bod 5 odôvodnenia). Vzhľadom na to, že tieto peňažné prostriedky boli poskytnuté žalobcom ako fyzickou osobou z jeho súkromného účtu, žalobca tak pri ich poskytnutí nekonal ako konateľ obchodnej spoločnosti X., s.r.o., a preto žalobcovi svedčí aktívna vecná legitimácia. V tejto časti súd považoval žalobu za dôvodnú, a preto jej vyhovel a uložil žalovanému zaplatiť túto sumu žalobcovi, pretože žalovaný jej vrátenie žalobcovi nepreukázal. Žalovaný v podaní z 5.7.2025 súdu predložil rozpis úhrad, ktoré uskutočnil s tým, že išlo o kompenzačnú námietku, avšak tieto úhrady súviseli s výkonom podnikateľskej činnosti v prospech obchodnej spoločnosti X., s.r.o., nie v prospech žalobcu ako fyzickej osoby, preto ich nebolo možné započítať na úhradu pôžičky v sume 12.000 €. Vzhľadom na to, že žalovaný sumu 12.000 € neuhradil v lehote splatnosti, t. j. do 23.9.2022, od nasledujúceho dňa sa dostal do omeškania. Preto je žalovaný povinný žalobcovi zaplatiť aj prislúchajúci úrok z omeškania vo výške 6,25 % ročne zo sumy 12.000 € od 24.9.2022 do zaplatenia.
8. Žalobca si uplatnil i právo na zaplatenie sumy 40 € titulom paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Vzhľadom na skutočnosť, že vzťah žalobcu a žalovaného súd posúdil ako občianskoprávny, žalobca i žalovaný vystupovali ako fyzické osoby, žalobcovi nárok na náhradu paušálnej náhrady uplatnenej podľa ustanovení Obchodného zákonníka nevznikol, a preto súd žalobu i v tejto časti považoval za nedôvodnú.
9. Žalobca mal v tomto konaní úspech v časti o zaplatenie sumy 12.000 € s príslušenstvom a neúspech v časti o zaplatenie 35.298 € s príslušenstvom, čo v percentuálnom vyjadrení predstavuje pomer úspechu žalobcu v rozsahu 25,37 % k úspechu žalovaného v rozsahu 74,63 %. Po odpočítaní pomeru úspechu žalobcu od úspechu žalovaného tak žalovanému vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 49,26 %.
10. Voči rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bol neúspešný (výrok I. a III.), podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Súd podľa odvolateľa poskytol ochranu žalobcovi, hoci jeho konanie vykazuje znaky zjavného zneužitia práva, uplatňovanie nároku žalobcom - fyzickou osobou - napriek tomu, že peňažné prostriedky boli určené výlučne pre obchodnú spoločnosť žalobcu. V ďalšom texte žalovaný zhrnul skutkový stav veci, z ktorého súd prvej inštancie vychádzal.
11. Žalovaný namieta, že súd pochybil v právnom posúdení otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keď dospel k záveru, že žalobca konal ako fyzická osoba a preto má právo vymáhať poskytnuté sumy. Súd vychádzal len z formálneho hľadiska (peňažné toky išli z účtu žalobcu - nepodnikateľa), avšak ignoroval skutočný charakter vzťahu medzi stranami a účel transakcií. Žalovaný zdôraznil, že nevznikol žiadny súkromnoprávny dlh podľa § 657 Občianskeho zákonníka medzi žalobcom a žalovaným ako fyzickými osobami. Žalovaný nebol v pozícii dlžníka, ale v pozícii zamestnanca/partnera, ktorý pre žalobcu realizoval projekt a zverené prostriedky používal pre firmu žalobcu. Celý vzťah má teda charakter vnútorného financovania podnikania žalobcu. Žalobca nie je veriteľom ako fyzická osoba. Pokiaľ peniaze slúžili výlučne firme X., s.r.o., potom veriteľom prípadných nárokov z nepodareného projektu môže byť táto spoločnosť, prípadne jej spoločník voči spoločnosti. Nemožno však tieto čisto podnikateľské výdavky (resp. straty) transformovať na osobný nárok fyzickej osoby - žalobcu voči žalovanému. Žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu, pretože v rovine hmotného práva neexistuje pohľadávka žalobcu - fyzickej osoby voči žalovanému. Všetky finančné vzťahy, o ktoré sa opiera žaloba, sa týkajú obchodnej spoločnosti žalobcu (resp. jeho podnikateľskej činnosti). Žalobca je jediným vlastníkom firmy, do ktorej investoval vlastné peniaze, a keďže projekt nepriniesol očakávaný zisk, snaží sa tieto investované prostriedky získať späť od žalovaného osobne. To je zjavne nespravodlivé a v rozpore s účelom právnej úpravy pôžičiek. Pôžička má slúžiť na preklenutie osobnej potreby dlžníka, pričom žalovaný nemal osobnú potrebu, len plnil úlohy pre žalobcu. Uplatnenie nároku žalobcom teda predstavuje výkon práva, ktorý sa odchyľuje od poctivého zámeru právnej normy. Žalobca v rozpore s dobrými mravmi prenáša podnikateľské riziko na fyzickú osobu (žalovaného), hoci sám bol investorom a konečným beneficientom projektu.
12. Žalovaný ďalej namietal, že súd formálne vychádzal z § 558 Občianskeho zákonníka o uznaní dlhu, pričom súd konštatoval, že uznanie dlhu z 7.9.2022 je neplatné pre neurčitosť. Platí teda všeobecný režim, že na vznik zmluvy o pôžičke treba preukázať dohodu o odovzdaní peňazí a záväzku vrátiť ich podľa § 657 Občianskeho zákonníka. V predmetnej veci k žiadnej reálnej dohode o pôžičke medzi účastníkmi nedošlo. Naopak, komunikácia strán svedčí, že žalovaný opakovane žiadal financie na projekt (chod firmy) a žalobca ich poskytoval s vedomím, že sa nimi uhradia konkrétne firemné výdavky. Žalovaný má za to, že súd nedostatočne vyhodnotil dôkazy týkajúce sa účelového určenia finančných prostriedkov. Súd síce zohľadnil, že isté sumy neboli poskytnuté žalovanému a tieto nároky zamietol (náradie, mzdy atď.), avšak nevyvodil dôsledky z jednotného účelu všetkých plnení. Umelo rozdelil balík 41.298 € na uznaných 12.000 € a neuznaných 29.298 €, hoci všetky peniaze slúžili jednému podnikateľskému cieľu. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca nepreukázal existenciu žiadneho súkromného dlhu vo výške 12.000 €, čím neuniesol dôkazné bremeno o tom, že žalovanému vznikol záväzok vrátiť uvedenú sumu. Uznanie dlhu je neplatné a iný právny titul nebol preukázaný. V danom prípade súd viaceré dôkazné návrhy žalovaného zamietol ako irelevantné s odôvodnením, že sa týkajú výdavkov firmy, čo žalovaný nikdy nepopieral - naopak, práve to je podstatou jeho argumentácie. Týmto postupom súd žalovanému do značnej miery odňal možnosť presvedčivo preukázať, že nejde o súkromný dlh. Odvolateľ navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok, žalobu zamietol alebo vec vrátil súdu na nové konanie a rozhodnutie a priznal žalovanému plnú náhradu trov konania.
13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými aj právnymi skutočnosťami, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Žalobca po preštudovaní odôvodnenia rozsudku uvádza, že sa s argumentáciou súdu stotožnil a v časti svojho neúspechu sa neodvolával. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v odvolaní nepreukázal existenciu žiadneho z odvolacích dôvodov podľa § 365 CSP, žalobca navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
14. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu vyplývajúcom z ustanovení z § 379 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. je vecne správne, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých súd založil svoje rozhodnutie a spĺňa zákonné kritériá uvedené v § 220 ods. 2 CSP.
15. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a pre zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné.
16. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
17. Podľa § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka, prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť.
18. Podľa § 488 Občianskeho zákonníka, záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.
19. Podľa § 489 Občianskeho zákonníka, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.
20. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
21. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. K námietke o nesprávnych skutkových zisteniach odvolací súd poznamenáva, že nesprávne skutkové zistenia sú také, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo z vyjadrení strany nevyplynuli ani nijak nevyšli počas konania najavo alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. V prejednávanom prípade sa toto pochybenie súdu nepreukázalo.
22. Z obsahu súdneho spisu, osobitne zo skutkových tvrdení uplatnených v odpore voči platobnému rozkazu, v konaní pred súdom prvej inštancie, v odvolaní voči napadnutému rozhodnutiu, ako aj z priložených listinných dôkazov vyplýva, že žalovaný sa už v odpore proti platobnému rozkazu bránil tým, že žalobcovi zaplatil 8.000 € s tým, že uznanie dlhu vzniklo na základe potreby zabezpečenia fungovania firmy X. s.r.o., a nie pre osobné potreby žalovaného. V ďalšom poukázal aj na skutočnosti vyplývajúce z e-mailovej a sms komunikácie, z ktorej vyplýva, že žalovaný a žalobca sa mali spoločne podieľať na ziskoch zo stavebnej činnosti vykonávanej v zahraničí. Žalovaný zároveň namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu tvrdiac, že žalobcove peňažné prostriedky slúžili na podnikateľské účely spoločnosti X., s.r.o., ktorej jediným spoločníkom a konateľom je žalobca, čím poprel uzavretie zmluvy o pôžičke.
23. Predmetom odvolacieho konania je len vrátenie sumy 12.000 Eur s príslušenstvom titulom poskytnutej pôžičky uzavretej medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, nakoľko výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, nebol odvolaním napadnutý.
24. Je nepochybné, že predmetom sporu bolo vrátenie peňazí titulom viacerých uzavretých zmlúv o pôžičke medzi žalobcom a žalovaným. Podstata zmluvy o pôžičke spočíva v tom, že veriteľ prenecháva druhovo určené veci, najmä peniaze, na dočasné užívanie dlžníkovi a dlžník sa zaväzuje po uplynutí dohodnutej doby užívania vrátiť veriteľovi veci rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, na jej vznik nestačí dohoda zmluvných strán o jej podstatných náležitostiach, ako je to pri konsenzuálnom kontrakte, ale vzniká až momentom reálneho odovzdania veci dlžníkovi. Reálnym odovzdaním je potrebné rozumieť aj prevod peňazí na účet dlžníka, resp. na účet určený dlžníkom. Predmetom zmluvy o pôžičke môže byť akákoľvek druhovo určená vec (§ 119 OZ), ktorá je spôsobilá byť predmetom občianskoprávnych vzťahov. Pojmovým znakom zmluvy o pôžičke je dočasnosť užívania druhovo určenej veci, z dohody veriteľa a dlžníka musí byť táto dočasnosť zrejmá, nie je potrebné, aby bol určený konkrétny čas, dokedy je dlžník povinný pôžičku vrátiť. Ak čas vrátenia nebude dohodnutý,
je potrebné na povinnosť dlžníka vrátiť vec aplikovať § 563 OZ, podľa ktorého, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Odplatnosť nie je pojmovým znakom zmluvy o pôžičke, odplatná je len v prípade, ak sa na tom zmluvné strany dohodnú. Zmluva o pôžičke je neformálnym právnym úkonom, na jej vznik sa nevyžaduje písomná forma. Súdna prax ustálila, že dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, že bola uzavretá zmluva o pôžičke a že podľa nej bolo dlžníkovi plnené, spočíva na veriteľovi. V spore o vrátenie požičanej sumy má teda veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že žalovanému poskytol peňažné prostriedky a že žalovaný nesplatil dlh riadne a včas. Na veriteľovi tak spočíva dôkazné bremeno nielen ohľadne tvrdenia, že bola uzavretá zmluva o pôžičke, ale že podľa nej dlžníkovi plnil. Ak veriteľ nemôže túto skutočnosť preukázať písomnou zmluvou o pôžičke, musí poskytnutie pôžičky preukázať inými dôkaznými prostriedkami. Ak tieto skutočnosti sú preukázané potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno. Zaviazanie dlžníka na plnenie súdom bude tak závisieť od úspechu dokazovania. Na druhej strane i v prípade existencie dôkazov preukazujúcich poskytnutie pôžičky, môže dlžník v spore namietať neexistenciu dlhu alebo jej výšku, avšak dôkazné bremeno o existencii právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu celkom alebo sčasti, spočíva na dlžníkovi.
25. Podstatou odvolacej argumentácie žalovaného bolo tvrdenie, že žalobcovi nesvedčí aktívna vecná legitimácia, pretože k prevodom peňazí medzi ním a žalobcom nedochádzalo v postavení súkromných osôb, ale žalobca posielal žalovanému peniaze za účelom zabezpečenia fungovania spoločnosti X., s.r.o., ktorej je žalobca jediným spoločníkom a konateľom. Na zodpovedanie otázky, komu v tomto spore svedčí aktívna vecná legitimácia, je potrebné si ujasniť, v akom hmotnoprávnom vzťahu vystupujú obe sporové strany voči sebe navzájom. Z argumentácie žalovaného v konaní vyplýva, že jeho úlohou v O. bolo zabezpečovať fungovanie spoločnosti X., s.r.o., a všetky peňažné prostriedky, ktoré prijímal od žalobcu, slúžili iba na tento účel. Inými slovami žalovaný vlastne tvrdí, že de facto iba plnil pokyny žalobcu, sám seba označil ako zamestnanca/partnera, čo sa však navzájom vylučuje, pretože zamestnanecký vzťah je vzťahom nadriadenosti a podriadenosti, kým vzťah obchodných spoločníkov alebo partnerov je vzťahom rovnocenným. Žalovaný v konaní nijako nepreukázal, že so žalobcom mal uzavretú pracovnú zmluvu alebo mandátnu zmluvu, príkaznú zmluvu, či zmluvu o obchodnom zastúpení, zo spisu naopak vyplýva, že sporové strany boli obchodní partneri, ktorí konali každý vo vlastnom mene a na vlastný účet a spoločne sa mali deliť o prípadný zisk zo spoločnej obchodnej činnosti. Na druhej strane, ak by bolo pravdivé tvrdenie žalovaného, že iba plnil pokyny žalobcu a medzi stranami nikdy nešlo o pôžičku, potom by žalovaný nemal dôvod vrátiť žalobcovi ani sumu 8.000 €, ktorej vrátenie úspešne použil ako prostriedok svojej procesnej obrany. V tejto súvislosti treba spomenúť aj samotné uznanie dlhu, ktoré súd prvej inštancie vyhodnotil ako neplatný právny úkon pre nedostatok jeho určitosti, nie pre nedostatok prejavenej vôle, čo vyvoláva otázku, prečo žalovaný podpísal uznanie dlhu (dokonca dvakrát), ak podľa svojho vlastného tvrdenia voči žalobcovi nijaký dlh nemal. Tvrdenie žalovaného, že poskytnuté peniaze nepoužil pre vlastnú potrebu, je bez právneho významu, pretože účel použitia peňažných prostriedkov nie je pojmovým znakom zmluvy o pôžičke a dlžník môže poskytnuté peniaze použiť v podstate na akýkoľvek účel, obchodnú činnosť nevynímajúc. Žalobca v konaní ohľadom poskytnutej pôžičky vo výške 14.000 Eur preukázal vznik reálneho kontraktu výpisom z bankového účtu, pričom žalovaný preukázateľne z tohto dlhu vrátil sumu 2.000 Eur, ktorý pri absencii písomnej formy zmluvy postačuje. Na druhej strane žalovaný nijako nepreukázal, že svoj záväzok vrátiť 12.000 € splnil alebo tento záväzok zanikol iným spôsobom. Keďže súd prvej inštancie správne na vec aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o zmluve o pôžičke, neobstojí odvolacia námietka žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci.
26. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí. V súvislostiach prejednávanej veci žalobca skutkové tvrdenia doložil listinnými dôkazmi. Žalovaný v odvolaní generálne poprel celý uplatňovaný nárok, avšak svoje tvrdenia ničím právne významným nepreukázal, čím by účinne poprel podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu, že mu poskytol pôžičku a túto pôžičku nevrátil. Zákonným dôsledkom neúčinného popretia skutkových tvrdení žalobcu je neúspech žalovaného v spore.
27. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z § 387 ods. 1, 2 CSP napadnutý rozsudok a súvisiaci výrok o trovách konania ako vecne správny potvrdil.
28. V odvolacom konaní mal úspech žalobca a žalovaný úspech nemal, preto odvolací súd v súlade s § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP priznal úspešnému žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).