Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/18/2025

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35724803, zastúpenej advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53255739, proti žalovanému W. W., narodenému F., zastúpenému Advokátkou kanceláriou JUDr. Peter Malcho, s.r.o., Stankovany 549, IČO: 55962165, o zaplatenie 10.411,43 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. , o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 31. októbra 2024 sp. zn. , takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 31. októbra 2024 sp. zn. v zmeňujúcom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 8.568,48 eura, poplatok za poistenie v sume 52,90 eura, kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 865,88 eura a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 9.501,38 eura od 04. 03. 2022 do 17. 03. 2022, zo sumy 9.281,38 eura od 18. 03. 2022 do 16. 05. 2022, zo sumy 9.061,38 eura od 17. 05. 2022 do 15. 06. 2022, zo sumy 8.841,38 eura od 16. 06. 2022 do 14. 07. 2022, zo sumy 8.621,38 eura od 15. 07. 2022 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo výroku o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania, z r u š u j e a v zrušenom rozsahu vracia vec Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

Uznesenie Okresného súdu v Nitre z 10. decembra 2024 č. k. -440 z r u š u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Nitre, na odvolanie žalobcu, rozsudkom z 31. októbra 2024 sp. zn. (ďalej aj „odvolací súd“) zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 8.568,48 eura, poplatok za poistenie v sume 52,90 eura, kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 865,88 eura a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 9.501,38 eura od 04. 03. 2022 do 17. 03. 2022, zo sumy 9.281,38 eura od 18. 03. 2022 do 16. 05. 2022, zo sumy 9.061,38 eura od 17. 05. 2022 do 15. 06. 2022, zo sumy 8.841,38 eura od 16. 06. 2022 do 14. 07. 2022, zo sumy 8.621,38 eura od 15. 07. 2022 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnom rozsahu žalobu zamietol. Žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania v rozsahu 38,28 %, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 1.1. V odôvodnení rozsudku odvolací súd skonštatoval, že súd prvej inštancie svoje v poradí druhé rozhodnutie, ktorým žalobu ako celok zamietol odôvodnil nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu pre absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky v dôsledku nepreukázania platného mimoriadneho zosplatnenia spotrebiteľského úveru. 1.2. Zopakovaným dokazovaním odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie správne ustálil, že medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu, t. j. VÚB, a.s., bola uzatvorená zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru, ktorú je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Následne súd prvej inštancie sa správne zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie tak, ako to vymedzil odvolací súd vo svojom skoršom rozhodnutí. Otázkou aktívnej vecnej legitimácie sa bolo potrebné zaoberať najmä z toho pohľadu, že žalobca má postavenie postupníka, keďže v danom prípade došlo k postúpeniu pohľadávky

z pôvodného veriteľa (postupcu) - Všeobecná úverová banka, a.s. na žalobcu (postupníka), na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13. 11. 2020. Odvolací súd poukázal na to, že súd prvej inštancie svoj právny záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu založil na tom, že po doručení výzvy zo dňa 27. 04. 2020 bol predchodca žalobcu povinný vyhlásiť mimoriadnu splatnosť do 16. 05. 2020 a postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť až ku dňu 14. 07. 2020, preto súd dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. S takýmto záverom sa nestotožnil žalobca, ani odvolací súd, majúc pritom za to, že Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. zo dňa 31. 01. 2024 uviedol, že „pokiaľ sa vykonaným dokazovaním nepreukáže opak, treba vychádzať z princípu racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade so zákonom, a teda vzhľadom na ustanovenie druhej vety je potrebné predpokladať, že zosplatnenie bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiace po splatnosti.“ Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd bol toho názoru, že predchodca žalobcu vyhlásil predčasnú splatnosť ku dňu 14. 07. 2020 a Výzva na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom bola žalovanému doručená dňa 29. 07. 2020, teda vychádzajúc z princípu racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov, odvolací súd mal za to, že k dátumu zosplatnenia mala byť v omeškaní splátka, splatná dňa 16. 03. 2020 a ku dňu doručenia Výzvy na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom, mala byť v omeškaní splátka, splatná dňa 16. 04. 2020. Prihliadnuc na tretiu upomienku - pokus o zmier, odvolací súd mal za preukázané, že žalovaný bol v omeškaní so splátkami splatnými dňa 16. 02. 2020, 16. 03. 2020 a 16. 04. 2020, teda zosplatnenie bolo vyvolané splátkou, splatnou dňa 16.03.2020 a tiež ku dňu doručenia zosplatnenia, splátkou splatnou dňa 16. 04. 2020 tak, ako to uviedol aj právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 08. 01. 2024, v dôsledku čoho odvolací súd bol toho názoru, že zosplatnenie bolo platným právnym úkonom. Rovnako tak boli podľa názoru odvolacieho súdu splnené aj podmienky podľa zákona o bankách v spojitosti s o spotrebiteľských úveroch, teda sa jednalo o postúpenie v súlade so zákonom a bolo potrebné konštatovať, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby. 1.3. Následne sporným bol aj nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že podľa tvrdení žalovaného mal byť poskytnutý úvere bezúročný a bez poplatkov, teda ku dňu zosplatnenia úveru nemal byť žalovaný v omeškaní so žiadnou splátkou viac ako tri mesiace. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť žalovaný namietal v prvom rade z dôvodu nedostatočného skúmania bonity žalovaného. K uvedenému sa odvolací súd vyjadril už v uznesení č. k. -194 zo dňa 07. 09. 2023, kde v bode 36. uviedol, že „je potrebné sa v plnom rozsahu stotožniť s právnym názorom vysloveným súdom prvej inštancie (bod 8. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, t. j. rozhodnutia č. k. -151 zo dňa 27. 03. 2023) v napadnutom rozhodnutí, že právny predchodca žalobcu pri skúmaní bonity žalovaného postupoval v súlade s odbornou starostlivosťou a overoval si bonitu klienta, keď posudzoval jeho schopnosti úver splácať, zobral do úvahy všetky dostupné informácie, vrátane údajov z úverového registra, výsledkom čoho bolo zistenie, že žalovaný je schopný poskytnutý úver splácať. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na zistenia súdu prvej inštancie, že veriteľ t. j. právny predchodca žalobcu si existujúce záväzky spotrebiteľa overil dopytom do úverového registra zo dňa 09. 07. 2018 (č. l. 100), z ktorého je zrejmé, že spotrebiteľ nemal v čase poskytnutia úveru žiadne existujúce splátkové či nesplátkové úvery. Počítal s mesačným úverovým zaťažením vo výške 217,79 eura za novoposkytnutý úver. Žalovaný v žiadosti o úver deklaroval, že je zamestnaný na trvalý pracovný pomer u zamestnávateľa SEMECS, s.r.o. od 09/2017 a poberá čistý príjem za posledný mesiac vo výške 788,67 eura, predchádzajúci mesiac vo výške 811,41 eura a ďalší predchádzajúci mesiac vo výške 829,12 eura s tým, že tento príjem bol overený nezávislým dopytom do Sociálnej poisťovne. Zároveň ako uviedol súd prvej inštancie žalovaný v danom čase nemal žiadne vyživované dieťa (ako uviedol žalovaný v žiadosti o poskytnutie úveru), preto veriteľ pri posudzovaní jeho bonity správne bral do úvahy len životné minimum žalovaného. Životné minimum na členov domácnosti spotrebiteľa ku dňu poskytnutia úveru bolo vo výške 199,48 eura s tým, že žalobca ako vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 06. 02. 2023 uviedol s ohľadom na ust. Opatrenia NBS č. 10/2017 sa Ukazovateľ schopnosti splácať úver (DSTI) nesmel ku dňu uzavretia úveru prekročiť hodnotu 0,80 a u žalovaného vyšiel výpočet DSTI na 0,28, veriteľ bol v čase poskytnutia úveru povinný zohľadniť povinnú rezervu vo výške 20 % rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa, životným minimom osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, a ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a výdavkami na inú osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť vo výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu. Pri posudzovaní žiadosti o úver bola v rámci mesačných nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb žiadateľa o úver braná do úvahy paušálna suma výdavkov vo výške 15 % rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa a členov jeho domácnosti, voči ktorým má spotrebiteľ

vyživovaciu povinnosť v súlade s Opatrením. Na základe uvedených skutočností odvolací súd zastal názor, že v danom prejednávanom prípade je nepochybné, že veriteľ skúmal platobné možnosti na strane žalovaného ako dlžníka pred uzatvorením samotnej úverovej zmluvy resp. skúmal jeho bonitu, a to na základe všetkých informácií, ktoré mal a mohol mať v danom čase k dispozícií resp. poskytnuté od samotného dlžníka, ale aj informácií z výstupov z registrov, a to zo Sociálnej poisťovne, ako aj z úverového registra, keď je zrejmé, že takto získané údaje v ich vzájomnej súvislosti porovnal, vyhodnotil a dospel k záveru o tom, že žalovaný spĺňa predpoklady pre poskytnutie úveru resp. v jeho prípade je splnená podmienky dostatočnej bonity v porovnaní s výškou požadovaného úveru. Poukazujúc na uvedený záver, preto nie je možné dospieť k záveru, že by právny predchodca žalobcu ako veriteľ nepostupoval s odbornou starostlivosťou, z dôvodu čoho by nemohol veriteľ pristúpiť k právu na mimoriadne zosplatnenie úveru, ale zároveň tiež nebolo preukázané ani veriteľovo hrubého porušenia povinnosti podľa o spotrebiteľských úveroch, pre ktoré porušenie sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.“ Na uvedenom právnom názore, aj po zopakovaní dokazovania, odvolací súd zotrváva a má za to, že aplikácia právnych predpisov, na ktoré poukazoval žalovaný v rámci prvostupňového a odvolacieho konania, nie je dôvodná, preto ich ani nepoužil. Ďalšou námietkou žalovaného, týkajúcou sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, bola tá skutočnosť, že podľa žalovaného žalobca nepreukázal možnosť odmietnuť poistenie, preto poplatok za poistenie mal byť v zmysle o spotrebiteľských úveroch zahrnutý do výpočtu RPMN. Keďže však právny predchodca žalobcu poplatok za poistenie do výpočtu RPMN nezahrnul, mal žalovaný za to, že zmluva obsahuje nesprávny výpočet RPMN. K uvedenému odvolací súd poukazuje na to, že uzatvoreniu zmluvného vzťahu predchádzala žiadosť žalovaného, v rámci ktorej žalovaný uviedol základný súbor poistenia. Následne bola žalovanému predložená zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru, kde v rámci úverového vzťahu nebolo vymedzené žiadne poistné, ale až následne dlžník sa podpisom zmluvy rozhodol o pristúpení k poisteniu schopnosti splácať pôžičku a zvolil si základný súbor poistenia a bol aj oboznámený s poistnými podmienkami, z ktorých je zrejmé, že žalovaný už využíval poistenie schopnosti splácať úver. Naviac, žalobca predložil aj to, že žalovaný bol oboznámený aj s európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere, z ktorých jednoznačne vyplývalo, že na získanie spotrebiteľského úveru nie je potrebné poistenie, a preto odvolací súd bol toho názoru, že žalobca dostatočne preukázal, že žalovaný bol oboznámený s tým, že podmienkou poskytnutia úveru nie je poistenie, preto ani nedošlo k porušeniu zákona o spotrebiteľských úveroch a zmluva obsahuje s poukazom na poistenie správny výpočet RPMN. 1.4. Žalovaný taktiež namietal, že predchodca žalobcu započítal poplatok vo výške 300 eur za poskytnutie úveru v úvode zmluvného vzťahu, v dôsledku čoho nemohol využívať celú výšku spotrebiteľského úveru, a teda zmluva obsahuje nesprávny údaj o celkovej výške úveru, ktorý bol použitý pri výpočte RPMN, čo má za následok taktiež nesprávny údaj o RPMN. Poukázal pritom na rozsudok Súdneho dvora EU vo veci C-377/2014, ako aj rozhodnutia krajských súdov. V rozsudku vo veci C-377/14 Radlinger, Radlingerová proti Finway a.s. sa Súdny dvor Európskej Únie okrem iného vyjadril k požiadavkám na náležitosti spotrebiteľských zmlúv a na otázku vnútroštátneho súdu, akým spôsobom sa má vykladať pojem „celková výška úveru“ obsiahnutý v článku 3 písm. l) a článku 10 ods. a pojem „výška čerpania“ obsiahnutý v bode I. prílohy I tejto smernice odpovedal, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES ako aj bod I. prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom, a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. V rozhodnutí Súdny dvor uviedol, že dôsledkom takéhoto postupu, t. j. zahrnutia nákladov spotrebiteľa spojených s úverom do výšky čerpania úveru, je podhodnotenie RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru (bod 87.). Zároveň informácia o celkových nákladoch úveru umožňuje spotrebiteľovi porovnať ponuky úverov a posúdiť rozsah jeho záväzku (bod 90.). Aplikácia vyššie uvedených záverov bola premietnutá už aj v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR, a to v rozsudku sp. zn. zo dňa 30. 06. 2022, ako aj v uznesení sp. zn. zo dňa 24. 10. 2023 a tiež rozhodnutiach sp. zn. zo dňa 28. 06. 2023, ako aj v rozhodnutiach pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , čo je potrebné už považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe. Neobstojí pritom argumentácia žalobcu, že na daný prípad bolo potrebné aplikovať rozhodnutie NS SR sp. zn. , pretože uvedené rozhodnutie sa týkalo toho, že zo skutkového stavu bolo zistené, že žalobcom bola reálne vyplatená nižšia suma ako suma uvedená v zmluve ako výška úveru. Naviac, čo sa týkalo dodatku, uvedeného v bode 30., k tomu je potrebné poukázať na vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré priamo riešili situáciu (nielen hypoteticky), že bolo preukázané poskytnutie sumy úveru na účet a z nej

došlo k zinkasovaniu sumy v prospech veriteľa. Rovnako tak odvolací súd dodáva, že čo sa týkalo uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. -12 zo dňa 10. 11. 2022, na ktoré poukazoval žalobca, ani toto neobstojí oproti ustálenej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR, nakoľko ústavná sťažnosť bola odmietnutá a predmetom posúdenia bolo odmietnutie dovolania sťažovateľa z dôvodu, že rozhodnutie sa týkalo peňažného plnenia, ktoré neprevyšovalo dvojnásobok minimálnej mzdy. Teda dovolací súd, ani ústavný súd neriešil meritórne otázku aplikácie záverom rozsudku Súdneho dvora vo veci C-377/14 na prejednávaný prípad. V tejto súvislosti pozornosti odvolacieho súdu neušlo odlišné stanovisko sudcu Petra Straku, ktorý poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30. 06. 2022 a vyjadril presvedčenie, že „vo veci sťažovateľa došlo k porušeniu práva Európskej únie. Súdny dvor už mnohokrát pripomenul, že podľa jeho ustálenej judikatúry sú vnútroštátne súdu pri uplatňovaní vnútroštátneho práva povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel smernice 2008/48 tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok...“ Vychádzajúc z vyššie uvedenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, odvolací súd je toho názoru, že Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 28. júna 2023 sp. zn. vyslovil záver, že „jednou z obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy je aj údaj o výške úveru, ktorého definíciu podáva ustanovenie § 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľ na základe správne v zmluve uvedených informácií o výške skutočne poskytnutého úveru, dostáva jasnú predstavu o celkovej hodnote svojho záväzku, o tom, čo vlastne spláca a akú sumu si skutočne požičal, ako aj to, akú má povahu jeho záväzok z hľadiska nákladov s ním spojených. Zároveň nesprávne uvedený údaj môže mať za následok vplyv na správnosť ďalších údajov spotrebiteľskej zmluvy a tiež na samotnú výšku záväzkov spotrebiteľa (výšku splátky, úročenie úverovej sumy). Pokiaľ teda údaje predstavujúce obligatórne náležitosti spotrebiteľskej zmluvy nie sú uvedené v zmluve správne, nemožno hovoriť o splnení povinnosti podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom nesplnenie z neho vyplývajúcej povinnosti zákon striktne sankcionuje tým, že spotrebiteľský úver sa stáva od počiatku bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch). V tomto smere teda neexistuje žiadna výnimka a veriteľ sa nemôže zbaviť svojej povinnosti, resp. nemôže konvalidovať nesprávne, či zavádzajúce údaje v zmluve tým, že v nej síce výslovne uvedie, akú čiastku predstavuje náklad, avšak zároveň ho prezentuje ako súčasť poskytnutého úveru, teda aktívum, hoci v skutočnosti ide o náklad spotrebiteľa, a to ani za tej podmienky, že klient súhlasí s okamžitým započítaním nákladu do výšky úveru. V dôsledku navýšenia celkovej výšky úveru o náklad nemôže byť správne vypočítaná ani výška RPMN, keďže výpočet RPMN je závislý od výšky poskytnutého úveru. Navýšenie celkovej výšky úveru o náklady má zároveň aj ten následok, že sa bude úročiť nielen poskytnutý úver, ale aj náklad, tým pádom dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a mení sa tým výška hlavného predmetu zmluvy.“ Z rozhodnutia sp. zn. tiež vyplýva, že „jednou z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je údaj o celkovej výške úveru. V zmysle definície zákona o spotrebiteľských úveroch ide o maximálnu výšku alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy. Zákon zároveň definuje osobitne aj pojem celkových nákladov spotrebiteľa ako všetkých nákladov spojených s úverom vrátane poplatkov akéhokoľvek druhu. Pokiaľ je teda predmetom posúdenia poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je bez pochýb nákladom spotrebiteľa súvisiacim s úverom, potom je pojmovo vylúčené, aby bol zároveň považovaný za finančné prostriedky poskytnuté na základe úverovej zmluvy.“ Podľa o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvného vzťahu, celkovou výškou spotrebiteľského úveru je maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. 1.5. V danom prípade právny predchodca žalobcu síce formálne poskytol žalovanému finančné prostriedky v sume 15.000 eur, avšak v dôsledku následného odpočítania poplatku za poskytnutie úveru, s týmito finančnými prostriedkami žalovaný nemohol disponovať a v skutočnosti mu bol ako úver poskytnutá suma nižšia, než bola deklarovaná v zmluve o úver. Takéto navýšenie celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru môže mať dopad nielen na správny výpočet a výšku RPMN, ale aj ten následok, že sa bude úročiť nielen poskytnutý úver, ale aj poplatok za jeho poskytnutie, v dôsledku čoho dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a mení sa tým výška hlavného záväzku zmluvy. Z tohto dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že úverová zmluva neobsahuje správne údaje v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, v dôsledku čoho je potrebné uplatniť sankciu za porušenie tejto povinnosti v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa a zmluvu o úvere považovať za bezúročnú a bezpoplatkovú. 1.6. Podľa odvolacieho súdu neobstojí argumentácia žalovaného, že právnemu predchodcovi žalobcu nevzniklo právo na predčasné zosplatnenie úveru vrátane príslušenstva, pretože z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol povinný hradiť svoj zmluvný záväzok mesačne k 16. dňu v mesiaci vo výške 217,79

eura, čo však neplnil riadne a včas, v dôsledku čoho došlo k splneniu podmienok pre platné predčasné zosplatnenie úveru tak, ako to uviedol odvolací súd vyššie. Ak mal žalovaný za to, že má preplatok na zaplatených úrokoch, v rámci jednotlivých ním uhradených splátok úveru, uvedené mal v rámci započítania namietať právnemu predchodcovi žalobcu pri upomienkach, ako aj výzve na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom. Po predčasnom zosplatnení úveru už takýmto námietkam nemožno vyhovieť, a preto uvedenú námietku odvolací súd vyhodnotil za nedôvodnú. Bolo potrebné vychádzať z toho, že v čase vypracovania upomienky bol žalovaný v omeškaní s tromi splátkami, pričom ku dňu zosplatnenia bola jedna z týchto troch splátok tri mesiace po splatnosti, a právny predchodca žalobcu vykonal zosplatnenie do splatnosti nasledujúcej splátky, čím splnil všetky zákonom požadované náležitosti, vyplývajúce z v spojení s . Nedôvodná podľa názoru odvolacieho súdu bola aj námietka žalovaného, týkajúca sa poštového podacieho lístka, nakoľko v spise sa nachádza poštový podací hárok na č. l. 113 - 114, z ktorého je zrejmé, že tretia upomienka bola žalovanému riadne doručená dňa 30. 04. 2020. Zároveň tiež odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29. 11. 2023, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal otázkou, či doručenie do dispozičnej sféry adresáta, preukázané podacím hárkom, spôsobuje účinky riadneho doručenia, pokiaľ je adresátom spotrebiteľ. Odvolací súd poukázal na odôvodnenie definovaného rozhodnutia najvyššieho súdu a na záver z neho plynúci, a to, že „právny záver o nepreukázaní doručovania výzvy podacím hárkom, nemožno považovať za správny“. 1.7. Zhrnúc vyššie uvedené, odvolací súd dodáva, že keďže odvolací súd vzhliadol úver za bezúročný a bez poplatkov, žalobca sa dôvodne voči žalovanému domáhal len zaplatenia istiny, poplatku za poistenie a úrokov z omeškania, pričom z prehľadu úhrad na č. l. 47 spisu vyplýva, že žalovaný do zosplatnenia uhradil na istine sumu 2.231,47 eura a na úrokoch sumu 1.470,05 eura, ktorú je však potrebné z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti odpočítať od dlžnej sumy, teda zo sumy 14.700 eur (15.000 - 300 / poplatok, ktorý nebol reálne zaplateným, ale odpočítaný/) je potrebné odpočítať okrem sumy 2.231,47 eura aj sumu 1.470,05 eura do zosplatnenia. Následne po zosplatnení žalovaný zaplatil na istinu sumu 1.550 eur a po postúpení pohľadávky ešte sumu 880 eur, v dôsledku čoho žalovaný je povinný na istine zaplatiť ešte sumu 8.568,48 eura (14.700 - 2.231,47 - 1.470,05 - 1.550 - 880), spolu so zákonnými úrokmi z omeškania. Z prehľadu úhrad na č. l. 47 tiež vyplývalo, že žalovaný na poplatkoch za poistenie zaplatil sumu 238,70 eura a poplatky za poistenie mu vznikli spolu v sume 291,60 eura (viď špecifikácia postúpenej pohľadávky), teda mu zostala povinnosť zaplatiť ešte sumu 52,90 eura na poplatkoch za poistenie, taktiež spolu so zákonnými úrokmi z omeškania. Zodpovednosť za omeškanie je pritom objektívnej povahy, vzniká bez ohľadu na zavinenie. Jej dôsledkom je vznik povinnosti dlžníka platiť veriteľovi úroky z omeškania. Výšku úrokov z omeškania určuje vykonávací predpis, pričom sadzba úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch vzniknutých po 01. 02. 2013 bola v období od 16. 03. 2016 - 26. 07. 2022 vo výške 5 % ročne, preto odvolací súd žalobcom požadovanú úrokovú sadzbu považoval za správnu a priznal v požadovanom rozsahu, avšak ako zákonný úrok z omeškania a nie bankový úrok z omeškania, nakoľko aj v tejto časti bolo potrebné zmluvu považovať za bezúročnú a bezpoplatkovú. Pozornosti odvolacieho súdu neušlo, že žalobca úroky z omeškania požadoval do zosplatnenia z jednotlivých neuhradených splátok a tiež odo dňa nasledujúceho po zosplatnení (t. j. od 15. 07. 2020) a kapitalizoval ich až ku dňu 03. 03. 2022, a to v sume 1.004,84 eura, preto viazaný petitom žaloby mu priznal na kapitalizovaných úrokoch z omeškania sumu 865,88 eura, ktorá pozostávala z nezaplatených úrokov z omeškania do zosplatnenia z nezaplatených splátok v sume 7,97 eura (10,44 - 2,47) a z kapitalizovaných úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne za obdobie od 15. 07. 2020 do 03. 03. 2022, pričom zo sumy 11.051,38 eura od 15. 07. 2020 do 18. 11. 2020 predstavoval sumu 192,26 eura, zo sumy 10.821,38 eura od 19. 11. 2020 do 15. 03. 2021 sumu 173,44 eura, zo sumy 10.601,38 eura od 16. 03. 2021 do 14. 06. 2021 sumu 132,15 eura, zo sumy 10.381,38 eura od 15. 06. 2021 do 29. 09. 2021 sumu 152,17 eura, zo sumy 10.161,38 eura od 30. 09. 2021 do 14. 10. 2021 sumu 20,88 eura, zo sumy 9.941,38 eura od 15. 10. 2021 do 16. 11. 2021 sumu 44,94 eura, zo sumy 9.721,38 eura od 17. 11. 2021 do 17. 02. 2022 sumu 123,85 eura, zo sumy 9.501,38 eura od 18. 02. 2022 do 03. 03. 2022 sumu 18,22 eura. Po dátume 04. 03. 2022 žalobca požadoval úroky z omeškania v nekapitalizovanej forme, v dôsledku čoho odvolací súd mu priznal úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 9.501,38 eura od 04. 03. 2022 do 17. 03. 2022, zo sumy 9.281,38 eura od 18. 03. 2022 do 16. 05. 2022, zo sumy 9.061,38 eura od 17. 05. 2022 do 15. 06. 2022, zo sumy 8.841,38 eura od 16. 06. 2022 do 14. 07. 2022, zo sumy 8.621,38 eura od 15. 07. 2022 do zaplatenia. Vychádzal pritom z toho, že každú úhradu na istine bolo potrebné zohľadniť a znížil výšku istiny, z ktorej bude žalovaný povinný hradiť úroky z omeškania. Po zosplatnení žalovaný pritom uhradil sumu 230 eur dňa 18. 11. 2020 a sumu 220 eur dňa 15. 03. 2021, 14. 06. 2021, 29. 09. 2021, 14. 10. 2021, 16. 11. 2021, 17. 02. 2022, 17. 03. 2022, 16. 05. 2022, 15. 06. 2022, 14. 07. 2022. Vo zvyšnej časti, týkajúcej sa úrokov z omeškania nad priznaný rozsah

(či už kapitalizovaných, ako aj nekapitalizovaných), ako aj úrokov a poplatkov, vyplývajúcich zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, odvolací súd žalobu zamietol, a to z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti. 1.8. Ohľadom rozhodnutí NS SR, týkajúcich sa aktívnej vecnej legitimácie, odvolací súd dodáva, že svoj právny záver o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu založil taktiež na rozhodnutí NS SR, ktoré bolo vydané v januári 2024 a najbližšie riešilo konkrétnu právnu situáciu. Ostatné rozhodnutia, na ktoré poukazovali strany sporu podľa názoru odvolacieho súdu problematiku aktívnej vecnej legitimácie riešili v rámci inej skutkovej a právnej situácie. Pri právnom posúdení odvolací súd rovnako tak akceptoval názor vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 27. 02. 2024 a bol toho názoru, že výzva podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách spĺňala všetky zákonom stanovené náležitosti. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, podľa . 1.9. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a tak, že určil hodnotu sporu v sume 13.722,30 eura, pozostávajúcu z istiny, úrokov, kapitalizovaných úrokov z omeškania a poplatkov. Následne určil, že žalobca bol úspešný v istine v sume 8.568,48 eura, kapitalizovaných úrokoch z omeškania v sume 865,88 eura a poplatkoch za poistenie v sume 52,90 eura, teda spolu v sume 9.487,26 eura, čo predstavovalo úspech v rozsahu 69,14 % a neúspech v rozsahu 30,86 %. Po porovnaní vzájomného pomeru úspechu a neúspechu, odvolací súd dospel k záveru, že úspech žalobcu je v rozsahu 38,28 % (69,14 % - 30,86 %), v dôsledku čoho súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania s poukazom na tak, že úspešnejšiemu žalobcovi priznal voči menej úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v rozsahu 38,28 %, o ktorej výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením podľa .

2. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu (vo výroku o povinnosti zaplatiť peňažnú sumu a súvisiacemu výroku o trovách konania) podal dovolanie žalovaný v zmysle . Za nesprávny označil právny názor odvolacieho súdu o splnení podmienky podľa zákona o bankách v spojitosti s o spotrebiteľských úveroch, teda že postúpenie bolo v súlade so zákonom a tak bolo potrebné konštatovať, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby. Odvolací súd mal preukázané doručenie tretej upomienky na podklade poštového podacieho hárku, ide o odklon od ustálenej rozhodovacej praxe s poukazom na najnovšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 15. 08. 2024 sp. zn. . Nesprávne právne posúdenie spočíva v tom, že odvolací súd mal na základe poštového podacieho hárku preukázané doručenie tretej upomienky v rozpore s ustanovením . Súd skúma vecnú legitimáciu ex officio, t. j. či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky s poukazom na ustanovenie o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v spojení s ustanovením a , a v kontexte uvedených zákonných ustanovení v zmysle . Oznámenie o postúpení pohľadávky bolo vyhotovené 17. 03. 2022, ale k postúpeniu pohľadávky došlo 03. 03. 2022, teda nebola dodržaná lehota 5 pracovných dní v zmysle a ide teda o závažné porušenie povinností právneho predchodcu žalobcu. Zo strany právneho predchodcu žalobcu neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle a , nakoľko tretia upomienka - pokus o zmier neuvádza presnú identifikáciu mesačnej splátky, pre ktorú bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru. Zo strany právneho predchodcu žalobcu neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle a , keďže úver je bezúročný a bez poplatkov. Dovolateľ zastáva názor, že zo strany žalobcu nebolo preukázané splnenie podmienok pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v zmysle a , keďže žalobca nepreukázal doručenie listu zo dňa 27. 04. 2020 „Tretia upomienka - pokus o zmier“ žalovanému. Ani tretia upomienka pokus o zmier a ani oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru nepredstavuje osobitnú výzvu s upozornením na možnosť postúpenia pohľadávky v zmysle zákona o bankách. Žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávky z banky na nebankový subjekt v zmysle zákona o bankách, keďže nepredložil žiadnu výzvu pred postúpením pohľadávky, ktorú výslovne ustanovenie zákona o bankách vyžaduje (napr. , ). Zmluva o postúpení pohľadávky je preto neplatný právny úkon a žalobca nemá v danom konaní aktívnu vecnú legitimáciu. Na základe uvedeného dovolateľ navrhol, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho

súdu v dovolaním napadnutom rozsahu a vec v rozsahu zrušenia vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a odložil vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

3. Žalobca nevyužil právo vyjadriť sa k dovolaniu.

4. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3C príslušný na rozhodnutie o dovolaní ( ) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( ) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), bez nariadenia pojednávania ( ) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti ( ), a či sú splnené podmienky podľa , bez nariadenia pojednávania ( ) v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že rozhodujúcou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu je otázka, namietaného nesprávneho právneho posúdenia ( ) posúdenia výzvy podľa ustanovenia zákona o bankách; teda otázka, či môže byť takouto výzvou aj výzva o mimoriadnej (predčasnej) splatnosti podľa ale i otázka, či súčasťou oznámenia (o zosplatení úveru v zmysle v a ) nebola a mala byť identifikácia omeškanej splátky, a to v súvislosti s otázkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácie pri neplatnom postúpení pohľadávky.

5. Uznesením Veľkého senátu občianskeho právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júla 2025 sp. zn. boli zjednotené právne názory senátov dovolacieho súdu na predmetnú právnu otázku, [či ustanovenie zákona o bankách predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky osobitnú (samostatnú) výzvu banky pre postúpenie alebo takou výzvou môže byť výzva banky podľa ustanovenia ] tak, že: „Ustanovenie zákona o bankách predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku, pričom touto výzvou nie je (nemôže byť) výzva banky podľa ustanovenia ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný.“ 5.1. Z predmetného rozhodnutia vyplýva, že postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľského právneho vzťahu predpokladá výzvu banky. Pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt sa predpokladá osobitná/výlučná/ samostatná výzva banky klientovi (v zmysle zákona o bankách), že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Touto výzvou nemôže byť výzva banky podľa ustanovenia (resp. oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatený). 5.2. Takýto výklad je podľa veľkého senátu najvyššieho súdu súladný s princípom zvýšenej ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľských veciach a tiež zodpovedá základnému výkladovému pravidlu zakotvenému v spotrebiteľskom práve v , v zmysle ktorého v prípade pochybnosti platí priaznivejší výklad obsahu zmluvy v prospech spotrebiteľa. Možno k nemu dospieť gramatickým (jazykovým) ako aj systematickým výkladom ustanovenie zákona o bankách. Predmetné ustanovenie poskytuje ochranu klientom banky, (a teda aj spotrebiteľom). Jeho cieľom a účelom je umožniť klientovi, aby po upozornení na právo veriteľa postúpiť pohľadávku na iný, hoci aj nebankový subjekt (nepodliehajúci dozoru NBS, čo nemusí byť v záujme spotrebiteľa), mal možnosť tomuto postupu účinne zabrániť tým, že vo výzve vyčíslenú výšku pohľadávky dodatočne uhradí (viď úmysel zákonodarcu vyjadrený v dôvodovej správe k zákonu o bankách). Ešte predtým ako sa banka rozhodne vzniknutú pohľadávku postúpiť musí nevyhnutne v prvom rade realizovať kroky predpokladané v ustanovení , a teda musí predovšetkým platne zosplatniť svoju pohľadávku a až následne môže realizovať kroky k jej postúpeniu v zmysle zákona o bankách. Prvým zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky je teda existencia splatnej pohľadávky alebo jej časti, čo tiež predpokladá výzvu „meškajúcemu“ spotrebiteľovi, avšak povahou a účelom odlišnú, než akú má na mysli ustanovenie zákona o bankách. Ustanovenie upravuje za akých podmienok môže banka žiadať o zaplatenie celej pohľadávky; ide o kumulatívne podmienky, a to nesplácanie úveru po dobu troch mesiacov a upozornenie spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Naproti tomu ustanovenie zákona o bankách má postavenie lex specialis k a nasl. , keďže sprísňuje všeobecné podmienky ustanovené v požadované pre platnosť postúpenia pohľadávky. Zákonodarca prostredníctvom stanovenia prísnejších podmienok pre postúpenie pohľadávky chráni klienta pred tým, aby ním poskytnuté informácie týkajúce sa jeho osoby a pomerov neboli postupované bez žiadnych zákonných obmedzení, a preto pred samotným postúpením stanovil povinnosť banky spotrebiteľa/dlžníka o tomto zámere informovať. Ak

by zákonodarca zamýšľal spojenie povinností banky do jedného právneho úkonu, tak by to explicitne uviedol v zákone alebo by jednotlivé ustanovenia prepojil odkazom.

6. V právnej vete judikátu R 34/2025 bol vyslovený právny záver, že: Bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa v znení účinnom do 31. októbra 2024). Právny úkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa ). Nesprávne uvedenie len priemernej hodnoty RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere (bez ohľadu na povahu odchýlky) a podobne tiež nesprávne uvedenie RPMN v spotrebiteľov prospech samo osebe bezúročnosť úveru ani nemožnosť veriteľa žiadať v súvislosti s jeho poskytnutím poplatky nespôsobuje (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. februára 2025, sp. zn. ). V odôvodnení rozhodnutia dovolací súd mimo iného uviedol: ... „bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch v zákone ustanovených lehôt). Na právny úkon nekonkretizujúci splátku preto je dôvod nazerať ako na úkon zákon obchádzajúci (nakoľko napriek nezakotveniu výslovnej zákonnej požiadavky na takúto náležitosť jej absencia spôsobuje nedodržanie účelu úpravy, ktorým je možnosť overenia si splnenia požiadaviek slúžiacich zvýšenej ochrane spotrebiteľa) a i nedostatočne určitý, v oboch prípadoch sankcionovaný neplatnosťou (či už podľa alebo ).“ 6.1. Z predmetnej ustálenej judikatúry dovolacieho súdu vyplýva, že bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie úveru, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok. Právny úkon nekonkretizujúci splátku je nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa ).

7. Z uvedených dôvodov (nedostatku existencie osobitnej výzvy a nekonkretizovania omeškanej splátky) je zrejmé, že dovolanie v zmysle je uplatnené dôvodne, lebo tu išlo o prípad kedy rozhodnutie odvolacieho súdu ohľadom otázky aktívnej vecnej legitimácie malo spočívať na nesprávnom právnom posúdení veci, ide tu o situáciu, kedy rozhodnutím veľkého senátu, ale i zaradením rozhodnutia do Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky sa ustálili doposiaľ odlišné právne názory dovolacieho súdu, a preto dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaní napadnutej časti i v súvisiacom výroku o trovách konania a v zrušujúcej časti vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie ( a ). Súčasne ako súvisiace zrušil i rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške trov konania. Na tomto závere nič nemení ani to, že k zjednoteniu relevantného právneho názoru došlo až po podaní dovolania. Vzhľadom na uvedené sa dovolací súd ďalšími dovolacími námietkami nemal za potrebné zaoberať.

8. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu ( ).

9. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd ( ).

10. Podľa dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle , a preto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie (napr. , , , ).

11. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.