Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6CoPr-7-2020.pdf
PDF · 91.71 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoPr/7/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu a členov senátu JUDr. Martina Murgaša JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: F. O., A.. XX. X. XXXX, W. W.D. - F., adresa na doručovanie: W. XX, W., proti Ž.É.: X. F. F., Y..X.., G.: XX XXX XXX, P. A. XX/ a, W., zast. MGA Iuris, s.r.o., IČO:47 233 028, Pri Starej prachárni 10, Bratislava, o vyplatenie cieľovej odmeny, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 6. júna 2018 č. k. 15Cpr/10/2016-106, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.
Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia cieľovej odmeny za rok 2007 vo výške 683,79 eur s prísl. O trovách konania súd rozhodol tak, že žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca so žalovaným dňa 3. 11. 2004 uzavrel pracovnú zmluvu. Žalovaný dňa 2. 11. 2007 doručil žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru, na základe ktorej sa mal pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončiť dňa 31. 1. 2008. Žalobca podal žalobu o určenie neplatnosti výpovede. Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 11. 9. 2014 č. k. 9C/50/2008-376, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30. 7. 2016, určil, že predmetná výpoveď je neplatná a že pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá. Žalobca žiadosťou zo dňa 1. 8. 2016 žiadal od žalovaného vyplatenie cieľovej odmeny za rok 2007 vo výške základnej mzdy dosiahnutej k 31. 12. 2007 a to na základe časti IV čl. 16 bod 8 Kolektívnej zmluvy platnej na rok 2007. Žalovaný listom zo dňa 10. 8. 2016 oznámil žalobcovi, že cieľovú odmenu mu nevyplatí z dôvodu premlčania nároku. Žalobca argumentoval, že sa už dňa 2. 3. 2009 obrátil na žalovaného so žiadosťou o vyplatenie cieľovej odmeny. Žalovaný v odpovedi na žiadosť žalobcu uviedol, že cieľovú odmenu mu vyplatiť nemôže z dôvodu, že pracovný pomer netrval ku dňu 1. 8. 2008, čo je podmienka nevyhnutná na vyplatenie odmeny. Žalovaný namietol premlčanie nároku. Tvrdil, že cieľová odmena bola splatná dňa 10. 9. 2008, teda premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku uplynula dňom 11. 9. 2011. Skutočnosť, že na súde prebiehalo konanie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, žiadnym spôsobom nebránila žalobcovi v tom, aby uplatnil svoje právo na cieľovú odmenu. Žalobca nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, že predmetný nárok je premlčaný. Mal za
to, že až právoplatnosťou rozhodnutia určujúceho neplatnosť výpovede z pracovného pomeru je bez pochýb zrejmé, že pracovný pomer trval aj ku dňu 1. 8. 2008. Podľa žalobcu sa predmetný nárok stal žalovateľným až po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom skončení pracovného pomeru, preto nemohlo dôjsť k jeho premlčaniu.
3. Z týchto zistení súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Skonštatoval, že námietka premlčania uplatnená žalovaným je dôvodná. Splatnosť predmetného nároku žalobcu nastala dňom 10. 9. 2008. Dňa 11. 9. 2008 začala žalobcovi plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku v zmysle § 101 Obč. zák. a uplynula dňom 10. 9. 2011. Žalobca podal žalobu na súd prvej inštancie až dňa 7. 9. 2016, teda oneskorene - po márnom uplynutí premlčacej doby. Tá skutočnosť, že na súde prebiehalo konanie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nemá podľa súdu prvej inštancie žiadny vplyv na plynutie premlčacej doby na uplatnenie práva na cieľovú odmenu. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobu zamietol.
4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie, alternatívne aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že splatnosť ním požadovaného nároku na vyplatenie cieľovej odmeny nastala dňom 10. 9. 2008. Podľa žalobcu nevyhnutnou podmienkou na vznik ním nároku na cieľovú odmenu bolo jeho zotrvanie v pracovnom pomere u žalovaného ku dňu 1. 8. nasledujúceho kalendárneho roka, teda k 1. augustu 2008. Jeho pracovný pomer u žalovaného skončil výpoveďou zo strany žalovaného, v zmysle ktorej jeho pracovný pomer u žalovaného skončil ku dnu 31. 1. 2008. Poukázal na to, že písomne požiadal žalovaného o vyplatenie tejto odmeny, pričom žalovaný mu oznámil, že mu nárok na cieľovú odmenu za rok 2007 nevznikol z dôvodu, že nebol u neho v pracovnom pomere ku dnu 1. 8. 2008. Ak mu teda vôbec nevznikol nárok na cieľovú odmenu, nemožno prijať záver súdu prvej inštancie, že splatnosť cieľovej odmeny nastala dňa 10. 9. 2008. Vzhľadom na to súd prvej inštancie podľa žalobcu nesprávne určil začiatok plynutia premlčacej doby (11. 9. 2008) a tým aj nesprávne určil, že premlčacia doba uplynula dňom 11. 9. 2011. Na tomto pochybení súdu prvej inštancie nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že na základe právoplatnosti rozhodnutia určujúceho neplatnosť výpovede spätne získal status zamestnanca žalovaného, pretože spätné získanie statusu zamestnanca bolo podmienene rozhodnutím súdu a právoplatnosťou súdneho rozhodnutia (30. 7. 2016). Pokiaľ ide o názor súdu prvej inštancie, že mal podať predmetnú žalobu už počas trvania sporu o určenie neplatnosti výpovede, žalobca namietol, že nemožno po ňom spravodlivo požadovať' podanie žaloby na peňažné plnenie, ak plnenie má závisieť od budúceho rozhodnutia iného súdu v inej veci a skutkový a právny stav v čase podania žaloby na plnenie neosvedčuje oprávnenosť požadovať od žalovanej strany peňažné plnenie. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že konanie o žalobe o zaplatenie cieľovej odmeny by súd prerušil do právoplatnosti skončenia konania o určenie neplatnosti výpovede. Prerušenie konania by totiž nezaručilo žalobcovi úspech v konaní. Až právoplatnosťou rozhodnutia o neplatnosti výpovede získal žalobca právnu istotu a skutkový stav sa zmenil v prospech žalobcu. Žalobca právoplatnosťou rozsudku určujúceho neplatnosť výpovede získal spätne status zamestnanca. Možno teda prijať záver, že žalobca bol v pracovnom pomere so žalovaným aj k 1. 8. 2008. Tým je spätne splnená nevyhnutná podmienka na vznik nároku žalobcu na cieľovú odmenu za rok 2007. Žalovaný neplatným právnym úkonom (neplatnou výpoveďou) spôsobil žalobcovi škodu (nevyplatil cieľovú odmenu), ktorú je povinný žalobcovi nahradiť. Napokon žalobca v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal rozporom námietky premlčania s dobrými mravmi.
6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Odvolanie žalobcu považoval za nedôvodné. Nesúhlasil s názorom žalobcu, že na základe neplatnej výpovede došlo k zániku jeho pracovného pomeru u žalovaného a status zamestnanca u žalovaného „opätovne získal“ až právoplatnosťou rozsudku určujúceho neplatnosť výpovede, v dôsledku čoho mu premlčacia doba na uplatnenie nároku na cieľovú odmenu za rok 2007 mala začať plynúť až týmto dňom. Rozhodnutie súdu o určení neplatnosti výpovede nie je rozhodnutím konštitutívnym, ale deklaratórnym. Takéto rozhodnutie nevytvára nový právny stav, ale iba deklaruje už existujúci právny stav. Preto takéto rozhodnutie nemá žiadny vplyv na dobu, kedy vzniklo žalobcovi právo na cieľovú odmenu za rok 2007
a ani na splatnosť tohto nároku. Cieľová odmena v súlade s platnou a účinnou Kolektívnou zmluvou žalovaného na roky 2008 až 2010 bola splatná dňa 10. 9. 2008, premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku preto začala plynúť dňa 11. 9. 2008, uplynula dňom 11. 9. 2011 (§ 1 ods. 4 Zák. práce, § 101, §101, § 122 Obč. zák.). Žalovaný žalobcovi žiadnym spôsobom nebránil v tom, aby svoj nárok uplatnil na súde pred uplynutím premlčacej doby. Žalobca od počiatku tvrdil, že výpoveď z pracovného pomeru z 2. 11. 2007 je neplatná, túto skutočnosť oznámil žalovanému už listom zo 6. 2. 2008 a na súde sa neplatnosti tejto výpovede domáhal žalobou doručenou súdu prvej inštancie 4. 3. 2008. Samotné vznesenie námietky premlčania nemožno podľa žalovaného hodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.
7. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
8. Žalobca žiadal vyplatenie cieľovej odmeny za rok 2007. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že cieľová odmena za rok 2007 bola splatná dňom 10. 9. 2008, 3 - ročná premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku začala žalobcovi plynúť dňa 11. 9. 2008 a uplynula dňom 10. 9. 2011. Žalobca podal svoju žalobu na súd prvej inštancie až dňa 7. 9. 2016, teda zjavne oneskorene - po márnom uplynutí premlčacej doby. Keďže žalovaný sa premlčania dovolal, uplatnený nárok nebolo možné žalobcovi priznať (§ 100 ods. 1 posledná veta Obč. zák. v spojení s § 1 ods. 2 Zák. práce). Skutočnosť, že na súde prebiehalo konanie o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru nemá žiadny vplyv na plynutie premlčacej doby na uplatnenie práva na cieľovú odmenu. Ako správne skonštatoval súd prvej inštancie, ak by žalobca podal žalobu o zaplatenie cieľovej odmeny do 11. 9. 2011, súd by v zmysle vtedy platného a účinného § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. (§ 162 ods. 1 písm. a/ C.s.p.) takéto konanie prerušil až do právoplatného skončenia konania o určenie neplatnosti výpovede. V takom prípade by k premlčaniu predmetného nároku nedošlo.
9. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že rozsudok určujúci neplatnosť výpovede z pracovného pomeru je deklaratórnym rozhodnutím, ktorým sa riešila otázka ďalšej existencie pracovného pomeru. Splatnosť nároku na cieľovú odmenu nenastala až právoplatnosťou tohto rozsudku, teda dňom 30. 7. 2016, ale omeškanie zamestnávateľa s plnením tohto nároku nastáva márnym uplynutím termínu splatnosti takéhoto nároku. Odvolací súd navyše pripomína, že nárok na vyplatenie cieľovej odmeny nie je nárokom z neplatného skončenia pracovného pomeru. Je jedným zo mzdových nárokov zamestnanca, ktorý zamestnancovi vzniká za podmienok uvedených v kolektívnej zmluve a v prípade jeho nevyplatenia má zamestnanec možnosť domáhať sa jeho uspokojenia podaním žaloby na súde, ktorý preskúma dôvodnosť takéhoto nároku.
10. Žalobca v odvolaní argumentoval (nepochybne v snahe vyhnúť sa nepriaznivým dôsledkom premlčania nároku) tým, že v konaní uplatnil nárok na náhradu škody v podobe nevyplatenia cieľovej odmeny za rok 2007, ktorá škoda mu mala vzniknúť v dôsledku protiprávneho konania žalovaného (neplatnej výpovede). K tomu odvolací súd uvádza, že ak by nevyplatenie cieľovej odmeny malo byť škodou spôsobenou v dôsledku porušenia právnych povinností zo strany žalovaného ako zamestnávateľa (§ 192 ods. 1 Zák. práce), išlo by o ušlý zisk na strane žalobcu a nie teda o skutočnú škodu. V dôsledku nevyplatenia cieľovej odmeny totiž nedošlo k zmenšeniu majetku žalobcu, ale došlo k tomu, že jeho majetok sa nezväčšil o majetkové hodnoty, o ktoré by sa zväčšil v prípade, ak by mu zamestnávateľ nedal neplatnú výpoveď z pracovného pomeru. Zákonník práve však v ust. § 217 vychádza z princípu náhrady skutočnej škody a neumožňuje priznať zamestnancovi náhradu škody v podobe ušlého zisku. Žalobe by preto nebolo možné vyhovieť ani v prípade, ak by sa vec posudzovala ako náhrada škody.
11. Čo sa týka námietky žalobcu, že námietka premlčania je v prejednávanej veci v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby uplatnenie námietky premlčania mohlo byť považované za konanie v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba celkom výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva stranou v spore, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhej strany sporu, pričom vo vzťahu k námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania (strana sporu) márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné
vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré nebolo právo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby. V prípade žalobcu nejde o prípad, v ktorom by súd prvej inštancie formalistickým postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Súd prvej inštancie naopak správne prihliadol na námietku premlčania a to vzhľadom na to, že nárok žalobcu bol premlčaný v dôsledku jeho pasivity, prípadne neznalosti zákona.
12. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p).
14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).