Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Svk-22-2026.pdf
PDF · 92.88 KB
Case nature
Area
Subarea
7Svk/22/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Jana Martinčeková a JUDr. Eva Vékonyová ako členky senátu vo veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o. z., IČO: 31 820 174, Rovniankova 1667/4, Bratislava, zastúpeného: Tkáč & Partners, s.r.o., IČO: 53 929 691, Hrnčiarska 29, Košice, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, Vysokoškolákov 8556/33B, Žilina, za účasti ďalších účastníkov: 1. BAS GROUP s. r. o., IČO: 56 075 995, Novoť 157, 2. Obec Zákamenné, Námestie J. Vojtaššáka 1002/12, Zákamenné, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného z 28. novembra 2024, č. OU-ZA-OOP3-2024/079750-002, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 3S/3/2025-185 zo 4. marca 2026 takto
r o z h o d o l :
I. Návrh žalobcu na prerušenie konania sa zamieta. II. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. III. Účastníkom konania sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.
o d ô v o d n e n i e :
I.
Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom 1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že ďalší účastník v 1. rade je vlastníkom pozemkov v k. ú. I. o výmere približne 40 000 m2, ktoré sa nachádzajú juhozápadne od zastavaného územia obce a sú územným plánom určené na výstavbu výrobných a skladových areálov. Ich hranicu zo severu tvorí plocha s občianskou vybavenosťou (plánované nákupné centrum), zo západu poľnohospodárska pôda, z východu výrobné územie obce a z juhu vodný tok Biela Orava. Dňa 14. augusta 2024 ďalší účastník v 1. rade požiadal Okresný úrad Dolný Kubín, odbor starostlivosti o životné prostredie, podľa § 29 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie o posúdenie zámeru navrhovanej činnosti „Skladový areál a ľahká priemyselná výroba, Nižná Okálka", ktorý mal v písomnej podobe približne 140 strán. Zámer predpokladal výstavbu štyroch výrobných a skladovacích hál s rozlohou 16 000 m2, ako aj účelových ciest, parkovísk a chodníkov s výmerou 12 000 m2. V severnej a južnej časti areálu počítal s výsadbou zelene na ploche 11 000 m2. Podľa zámeru mala mať výstavba a prevádzka tohto areálu menej významné vplyvy na pôdu, vodu, živočíchy, rastliny a ovzdušie, na ktorých zmiernenie sa v ňom navrhovali konkrétne opatrenia. Naopak, nepredpokladali sa negatívne vplyvy na zdravie obyvateľov. 2. Odbor starostlivosti o životné prostredie oznámil 15. augusta 2024 začatie konania dotknutým orgánom a obci a zámer spolu s prílohami zverejnil na webstránke www.enviroportal.sk. Dotknuté orgány vo svojich stanoviskách nepožadovali posúdenie vplyvov na životné prostredie, ale niektoré žiadali splnenie určitých podmienok a ich uvedenie vo výroku rozhodnutia. Žalobca vo svojom stanovisku namietol rozpor zámeru s § 12 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí. Žiadal odpovede na otázky, ako sa dosahuje súlad navrhovanej činnosti s klimatickými cieľmi do roku 2050, aké adaptačné a mitigačné opatrenia pripravuje, ako prispeje k cieľu EÚ dosiahnuť klimatickú neutralitu a znížiť emisie
skleníkových plynov a ako dosiahne enegretickú efektívnosť budov. Okrem toho žiadal upraviť zámer tak, aby bolo zosúladené právo na priaznivé životné prostredie s právom na hospodársky a sociálny rozvoj, vyhodnotiť opatrenia na plnenie klimatických cieľov z Glasgowa, posúdiť zámer z rôznych environmentálnych pohľadov a jeho vplyvy na verejnú sieť (vodovodu, elektriny, dopravy). Rovnako žiadal vyhodnotiť, ako sa dosahuje dobrý stav vôd, ovzdušia, naplnenie limitov akustického zaťaženia, aké vplyvy majú zdroje elektromagnetického a optického žiarenia. Konečne, žiadal zosúladiť zámer so zákonom č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a umiestniť odpadové nádoby, aby bolo možné triediť odpad, a umiestniť prvky modrozelenej infraštruktúry (dažďové záhrady, zelené alebo biosolárne strechy, zelené fasády, retenčné parkoviská). Na ten účel žiadal, aby odbor zvolal ústne pojednávanie na konzultácie podľa § 63 zákona o posudzovaní vplyvov. 3. Odbor starostlivosti o životné prostredie neupovedomil žalobcu o podaných stanoviskách ani o možnosti vyjadriť sa k nim, ale rozhodnutím z 15. októbra 2024, č. OU-NO-OSZP-2024/016908-013, vyslovil, že podľa § 29 cit. zák. sa navrhovaná činnosti nebude posudzovať podľa citovaného zákona. Zároveň vo výroku rozhodnutia určil podmienky na zmiernenie jej vplyvov, ktoré požadovali jednotlivé dotknuté orgány. V odôvodnení rozhodnutia najskôr citoval obsah záverečnej časti zámeru, ktorá obsahovala údaje o jednotlivých predpokladaných vplyvov navrhovanej činnosti (areálu). Následne sa jednotlivo vyrovnal s každou jednou pripomienkou v stanovisku žalobcu, pričom niektoré z nich nepovažoval za relevantné vo vzťahu k druhu navrhovanej činnosti. V závere zhrnul, že v konaní nezistil žiadne skutočnosti a vplyvy, kvôli ktorým by bolo potrebné posudzovať navrhovanú činnosť podľa zákona o posudzovaní vplyvov. 4. Na odvolanie žalobcu žalovaný preskúmavaným rozhodnutím z 28. novembra 2024 potvrdil rozhodnutie odboru starostlivosti o životné prostredie. V jeho odôvodnení uviedol, že odbor dostatočne zistil a vyhodnotil jednotlivé vplyvy navrhovanej činnosti na obyvateľstvo a životné prostredie a uložené opatrenia považoval za primerané týmto vplyvov. Podľa žalovaného neodporovalo zákonu, ak sa odbor stotožnil so zámerom navrhovanej činnosti v otázke identifikácie vplyvov na životné prostredia. Ani žalobca bližšie neuviedol konkrétne negatívne vplyvy, ktorá navrhovaná činnosť má, a nekonkretizoval kritéria, ktoré odbor nezohľadnil pri jej posudzovaní. Aj jeho pripomienky k navrhovanej činnosti považoval žalovaný na veľmi všeobecné, pretože z veľkej časti nesúvisia s navrhovanou činnosťou alebo sa domáhajú niečoho, čím sa zámer zaoberá, prípadne len všeobecne zdôrazňujú dodržiavanie právnych predpisov. Žalovaný sa preto nestotožnil s názorom, že odbor sa dostatočne nevenoval jednotlivým pripomienkam, neodôvodnil uložené opatrenia a že rozhodnutiu chýba jeho vlastná úvaha. K odvolacej námietke nevykonania konzultácie uviedol, že zo zákona o posudzovaní vplyv nevyplýva povinnosť ich vykonať v zisťovacom konaní. Vzhľadom na úroveň spracovania zámeru a doručené stanoviská dotknutých orgánov nepovažoval za potrebné nariadiť ich a túto potrebu nepreukázali ani žalobcove pripomienky. 5. Správnu žalobu, ktorú proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca, správny súd zamietol tu napadnutým rozsudkom č. k. 3S/3/2025-00. V jeho odôvodnení predovšetkým vytkol žalobcovi, že námietku nezrozumiteľnosti rozhodnutia odboru formuloval len veľmi všeobecne, takže neuviedol, ktorú jeho časť považuje za nejasnú a aké kritéria odbor pri posúdení navrhovanej činnosti neuplatnil. Podľa správneho súdu je naopak z rozhodnutia dostatočne zrejmé, aké skutkové zistenia odbor vyvodil z vykonaných dôkazov. Rovnako sa odbor dostatočne a riadne vyrovnal so žalobcovými pripomienkami. Žalovaný sa zasa dostatočne vyrovnal s odvolacími námietkami a ani jeho rozhodnutiu žalobca nevytkol žiadne konkrétne vecné pochybenie. Konečne, správny súd v zhode so žalovaným nepovažoval za účelné nariadiť konzultácie, pretože podklady v administratívnom spise boli dostatočné pre posúdenie navrhovanej činnosti. Žalobca pritom ani v správnej žalobe nepredstavil žiadne konkrétne negatívne vplyvy, ktoré by mali uskutočnením navrhovanej činnosti nastať. Preto sa správny súd nestotožnil ani s námietkou, že by chýbajúce konzultácie spôsobovali nezákonnosť rozhodnutia žalovaného. II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej 6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha (i) svojho uznania za reprezentanta zainteresovanej verejnosti a (ii) zmeny uvedeného rozsudku tak, že sa zruší preskúmavané rozhodnutie, eventuálne jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. V jej úvode sa rozsiahlo venuje svojej aktívnej legitimácií, ktorú odvodzuje zo SSP a rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Ním podaná správna žaloba sleduje ochranu verejného záujmu, a preto má postavenie privilegovaného žalobcu. V tejto súvislosti odkazuje na rozhodnutie veľkého senátu tunajšieho súdu sp. zn. 19 SVs 7/2024. Privilégium spočíva v tom, že správna žaloba sa posudzuje menej formálne. Správny súd však žalobu posúdil tak, ako keby ju podal neprivilegovaný žalobca, a preto ju vyhodnotil ako nekvalitnú. Nevykonal tak úplný prieskum rozhodnutí žalovaného a v konečnom dôsledku neochránil verejný záujem. Preto žalobca
navrhol, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Ďalej žalobca žalovanému a odboru starostlivosti o životné prostredie vytkol, že nezistili, či navrhovanou činnosťou nedôjde k zhoršeniu kvality vody aspoň o jednu triedu. V takom prípade by bolo potrebné žiadať o výnimku podľa § 16a ods. 7 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách. Žalobca zotrval aj na názore, že rozhodnutia žalovaného sú nepreskúmateľné, pretože im chýba vlastná úvaha. Názor správneho súdu, že je vecou úvahy orgánu verejnej správy, či v zisťovacom konaní nariadi konzultácie, považuje za nesprávny. V závere predkladá úvahu o zaujatosti správnych súdov voči nemu, pretože jeho správne žaloby sú neodôvodnene posudzované ako šikanózne alebo nekvalitné. 7. Žalovaný, ani ďalší účastníci sa nevyjadrili k riadne doručenej kasačnej sťažnosti. III. Posúdenie veci kasačným súdom 8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP). 9. Prvou námietkou žalobca vytýka správnemu súdu, že neprihliadal na správnu žalobu ako na žalobu podanú „privilegovaným žalobcom". Správny súdny poriadok ani právny poriadok Slovenskej republiky nepoužívajú žiaden všeobecný pojem „privilegovaný žalobca". Tento pojem sa používa v konaniach pred Súdnym dvorom, resp. Všeobecným súdom na označenie niektorých žalobcov, ktorí nemusia preukazovať osobitný právny záujem na konaní (spravidla členské štáty, Európsky parlament, Rada a Komisia, porov. napríklad návrhy generálneho advokáta vo veci C-872/19 P, Venezuela proti Rade, pozn. č. 54). Ani postavenie privilegovaného žalobcu však neznamená, že by jeho žaloba nemusela spĺňať ustanovené náležitosti, osobitne obsahovať dôvody a tvrdenia, na ktorých je založená (porov. čl. 21 Protokolu o Štatúte Súdneho dvora, Ú. v. EU L 112, 24. 4. 2012, s. 21, v platnom znení a čl. 76 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, Ú. v. EU L 105, 23. 4. 2015, s. 1, v platnom znení). V prerokúvanej veci správny súd správnu žalobu žalobcu riadne prejednal a rozhodol o nej bez toho, aby vyslovil akékoľvek pochybnosti o jeho žalobnej legitimácii v zmysle § 42 ods. 2 a § 178 ods. 3 SSP. Ustanovenia § 182 ods. 1 písm. e) SSP o žalobných bodoch ako náležitosti správnej žaloby, ako aj § 134 ods. 1 SSP o viazanosti rozsahom a dôvodmi žaloby sa vzťahujú aj na túto správnu žalobu. Preto zo samotnej okolnosti, že ju podáva zainteresovaná verejnosť, nevyplýva, že by nemusela byť riadne odôvodnená a že by správny súd nebol viazaný jej dôvodmi. To netvrdí ani uznesenie veľkého senátu sp. zn. 19 SVs 7/2024, a preto nie je jasné, čo žalobca sledoval odkazmi naň. Námietku, že odbor životného prostredia aj žalovaný nezistili, či navrhovanou činnosťou nedôjde k zhoršeniu kvality vody aspoň o jednu triedu, zasa žalobca neuplatnil v správnej žalobe, hoci tak mohol urobiť, a preto je podľa § 439 ods. 3 písm. b) SSP neprípustná. 10. K námietke, že rozhodnutiu odboru z 15. októbra 2024 chýba úvaha, akou bol vedený pri hodnotení dôkazov, treba predovšetkým uviesť, že na zisťovacie konanie v prvom stupni sa podľa § 64 ods. 1 písm. h) zákona o posudzovaní vplyvov nevzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) poriadok, a teda ani jeho § 47 o náležitostiach rozhodnutia. Judikatúra však už vyslovila, že jedným z princípov dobrej verejnej správy je požiadavka, aby boli v individuálnom správnom akte uvedené právne a faktické dôvody jeho prijatia. To však neznamená, že by muselo ísť o podrobné formálne odôvodnenie tak, ako ho vyžaduje ustanovenie § 47 ods. 3 Spr. por. (porov. v tomto zmysle napr. rozsudky tun. súdu sp. zn. 10 Sžsk 27/2021, 7 Svk 6/2021, 3 Svk 21/2022 alebo 2 Svk 19/2023). Kritériá, podľa ktorých sa posudzuje, či sa navrhovaná činnosť bude posudzovať, podľa prílohy č. 10 sú odrazom obsahu a štruktúry zámeru (príloha č. 9). V prerokúvanej veci odbor starostlivosti o životné prostredie prevzal do svojho rozhodnutie tie údaje o zámeru a ich hodnotenie, ktoré považoval za podstatné. Ďalej sa vyrovnal tak s jednotlivými stanoviskami dotknutých orgánov, ako aj pripomienkami žalobcu, a na základe toho v závere uzavrel, že nezistil iné skutočnosti a vplyvy ako tie, ktoré vyplynuli z predložených dôkazov. Podľa kasačného súdu je takéto odôvodnenie jeho rozhodnutia zrozumiteľné, pretože vysvetľuje právne a faktické dôvody, ktoré viedli k jeho vydaniu. Vlastná úvaha (resp. vlastné hodnotenie) orgánu verejnej správy neznamená, že musí nevyhnutne vychádzať z iných podkladov alebo východísk ako predkladá účastník, alebo že musí dospieť k odlišnému záveru. Ak odbor nemal pochybnosti o správnosti skutočností (informácií) uvedených v zámere a jednotlivé stanoviská ich správnosť takisto nijako nespochybnili, postačovalo, ak svoje rozhodnutie odôvodnil práve tým. Navyše, žalobca počas celého konania nevysvetlil, v akej konkrétnej časti je obsah zámeru (ktorý odbor považoval za správny) nesprávny, ani neoznačil (možné) vplyvy, ktorých význam odbor podcenil alebo vôbec nebral do úvahy. 11. Na námietku, že sa nekonali konzultácie vo forme ústneho pojednávania, už zrozumiteľne odpovedal správny súd. K polemike žalobcu o fáze, kedy sa majú konať, postačí odkázať na ustálenú judikatúru
tunajšieho súdu, v zmysle ktorej je tento inštitút spojený až so samotným posudzovaním vplyvov na životné prostredie, nie so zisťovacím konaním podľa § 29 ods. 13 zákona o posudzovaní vplyvov (v znení účinnom do 31. januára 2025). To zodpovedá aj smernici Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie. V zmysle jej čl. 2 písm. g) a čl. 5 sú konzultácie zaradené do procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie, nie do rámca zisťovacieho konania, ktoré je upravené v čl. 4. Ak ich teda žalovaný nevykonal v zisťovacom konaní, nemožno to považovať za nezákonný postup (obdobne napr. rozsudky tunajšieho súdu sp. zn. 3 Svk 39/2022, 3 Svk 22/2022, 7 Svk 39/2022 alebo 7 Svk 5/2025, ako aj uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 359/2024 a III. ÚS 599/2024). Bez ohľadu na to však možno odkázať na ustálenú judikatúru tunajšieho súdu, podľa ktorej možno konzultácie podľa citovaného ustanovenia zákona č. 24/2006 Z. z. vykonať aj inou než písomnou formou, napríklad vytvorením priestoru na predloženie odôvodneného stanoviska (porov. napr. cit. rozsudok sp. zn. 1 Svk 22/2023 a tam citovanú prejudikatúru). 12. Pokiaľ ide o návrh na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru, aj kasačný súd ako vnútroštátny súd, proti rozhodnutiam ktorého nie je možné podať opravný prostriedok (čl. 267 ods. 3 ZFEÚ), je v zásade oslobodený od povinnosti predložiť ich, ak položená otázka týkajúca sa práva Únie nie je relevantná pre rozhodnutie v spore, ak výklad dotknutého ustanovenia práva Únie sa zakladá na judikatúre Súdneho dvora, alebo (v prípade neexistencie tejto judikatúry) ak výklad práva Únie je vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu v poslednom stupni taký jasný, že tu nie je priestor na žiadne dôvodné pochybnosti (porov. v tomto smere napr. rozsudok z 30. januára 2025, C-586/23 P, Frajese/Komisia, ods. 84). Otázka o chýbajúcej relevantnej judikatúre Súdneho dvora EÚ v Zbierke stanovísk a rozhodnutí tunajšieho súdu nie je relevantná pre rozhodnutie v danej veci. Ani druhá a tretia otázka formulovaná žalobcom podľa kasačného súdu nie je zmysluplne využiteľná na rozhodnutie o kasačnej sťažnosti v prerokúvanej veci. Ako už bolo zdôraznené, správny súd nemal žiadne pochybnosti o postavení žalobcu a jeho procesnej legitimácii podať správnu žalobu, riadne s ním konal ako so zainteresovanou verejnosťou. Štvrtá až šiesta otázka sa potom týkajú odkladného účinku preskúmavaného rozhodnutia. O odkladnom účinku správnej žaloby na toto rozhodnutie však podľa § 184 a nasl. SSP rozhoduje správny súd a nie kasačný súd, keďže kasačná sťažnosť je v týchto veciach vylúčená [§ 439 ods. 2 písm. e) SSP]. V kasačnom konaní síce možno uznesením priznať odkladný účinok kasačnej sťažnosti, ale len ak to sťažovateľ navrhne (§ 447 ods. 1 SSP) čo žalobca neurobil. Ani táto otázka tak nebola relevantná pre tu prerokúvanú vec. IV. Záver 13. Na základe všetkých uvedených úvah tak kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu je v rozsahu uplatnených sťažnostných bodov nedôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. Ešte predtým však zamietol jeho návrh na prerušenie konania, ktorý považoval za súčasť jeho návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky [porov. § 100 ods. 1 písm. c) SSP]. 14. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167, 168 a 169 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca vo veci úspech nemal a žalovaný ho síce mal, kasačný súd však nezistil dôvody, aby sa mu nárok na náhradu trov priznal. Ďalší účastníci nesplnili v kasačnom konaní žiadnu povinnosť, ktorá by opodstatňovala, aby sa im nahradili trovy. 15. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.