Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

SK-4Csp/12/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a členov senátu JUDr. Branislava Brezu a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v spore žalobkyne: A. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX D., zastúpenej: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31954448, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpenej: Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 863 017, o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 10.12.2025 č.k. -185, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobkyni sa priznáva vo vzťahu k žalovanému náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že:

„I. Súd u r č u j e, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č.XXXXXXXXXX zo dňa 25.08.2006, v časti II., Záverečné ustanovenia, bod 2. v znení: „Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle Úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely Úverovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné obchodné podmienky vydané Bankou s účinnosťou od 1.8.2002 a Úverovými podmienkami Obchodné podmienky Banky pre poskytovanie splátkových a kontokorentných úverov a povolených prečerpaní fyzickým osobám nepodnikateľom s účinnosťou od 1.2.2006. Dlžník ďalej vyhlasuje, že bol Bankou informovaný o skutočnostiach podľa § 37 ods. 2 Zákona o bankách.“ j e neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

II. Súd u r č u j e, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č.XXXXXXXXXX zo dňa 25.08.2006, v časti II., Záverečné ustanovenia, bod 4. v znení: „Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú, podľa , spravovať podľa príslušných ustanovení “, j e neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

III. Súd u r č u j e, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č.XXXXXXXXXX zo dňa 25.08.2006, v Sadzobníku poplatkov a náhrad Slovenskej sporiteľne, a.s., platnom od 1. júla 2006 časť A) Pre obyvateľstvo - 11 Úvery, b) Úvery na čokoľvek, Typ úveru MINIúver do 10 minút, v časti Upomienky, v znení: Prvá upomienka 200,-Sk Druhá upomienka 500,-Sk Tretia upomienka 700,-Sk

j e neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

IV. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 % o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.“

2. Vykonaným dokazovaním zistil, že zo zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 25.8.2026 (č.l. 25 spisu) ide formulár, kde ako veriteľ banka je uvedený žalovaný a ako dlžník uvedená žalobkyňa. V článku 1 zmluvy označenom ako základné podmienky sa uvádza, že jej predmetom je poskytnutie splátkového úveru bankou dlžníkovi v sume, mene a za podmienok dohodnutých v tejto zmluve o úvere a že dlžník je povinný za podmienok dohodnutých v úverovej zmluve poskytnutý úver splatiť, platiť úroky a plniť ďalšie podmienky dohodnuté v úverovej zmluve. V časti formulára zmluvy označenej ako základné podmienky je uvedené, že ide o druh úveru A. do 10 minút, je tam uvedená výška úveru 21.500,- Sk, druh a výška úrokovej sadzby pevná do konečnej splatnosti úveru, 18,40 % p.a., mesačná splátka bude 608,- Sk a celkový počet splátok bude 60, pričom splatnosť prvej splátky bude 1.9.2006 a posledná bude 1.8.2021. Je tam uvedená RPMN 26,88 %.

3. Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že nimi uzavretá zmluva o splátkovom úvere je spotrebiteľskou zmluvou, pri jej právnom posúdení je namieste použiť ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. Zmluvu však bolo potrebné vyhodnotiť ako spotrebiteľskú s ohľadom na povahu účastníkov zmluvy a spôsob uzavretia zmluvy, keď žalovaný ako veriteľ bol podnikateľský subjekt, ktorý na formulári a v pevne stanovených obchodných podmienkach určil obsah zmluvy, pričom druhá zmluvná strana dlžník – zákazník nemala možnosť obsah zmluvy ovplyvniť, na ktorú sa vzťahujú všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách uvedených v až 54 s účinnosťou od 1.4.2004, kedy sa zaviedol do právneho poriadku SR inštitút spotrebiteľských zmlúv. Dovtedy obdobný typ zmluvy čiastočne upravoval o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Neskôr upravovalo ustanovenie s odkazom na ustanovenia až 54 .

4. Úprava právneho poriadku SR bola nevyhnutá v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do EÚ v máji 2024 a zosúlaďovala právny poriadok SR s niektorými aktami európskych spoločenstiev a EÚ. O tomto boli aj ustanovenia a , ktorý uložilo dodávateľom dať svoje zmluvy do súladu s ustanoveniami a .

5. Prvoinštančný súd právne svoje rozhodnutie odkázal aj na ustanovenie , o ochrane spotrebiteľa, , a v znení účinnom k 25.8.2006, , a bod 1 Smernice Rady 93/13/EHS a a tejto smernice a , ods. 3 a 4. Zároveň konštatoval, že neskúmal naliehavý právny záujem, keďže ide o osobitný druh žaloby vyplývajúci z právneho predpisu, konkrétne o ochrane spotrebiteľa (rozhodnutie NS SR sp.zn. ). Poukázal na ustanovenie , v zmysle ktorého súd môže aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná. V zmysle gramatického logického výkladu tohto ustanovenia je možné dospieť k záveru, že súd určuje neprijateľnosť zmluvnej podmienky aj na základe návrhu aj na základe úradnej povinnosti, a preto ak je oprávnený vysloviť neprijateľnosť zmluvnej podmienky bez návrhu, tým skôr ju môže vysloviť aj na návrhu spotrebiteľa.

6. K námietke žalovaného, že žalobkyňa iniciovala akademický spor bez premostenia žaloby na nejaké konkrétne porušenie, či ohrozenie práva, konštatoval, že spotrebiteľ má právo na to, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je rozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenia vyplývajúcich z takto neprijateľnej podmienky. Danosť právneho záujmu na zabezpečení právnej istoty, ochrany spotrebiteľa pred takýmito neprijateľnými podmienkami nie je však časovo limitovaná, pričom odkázal na výklad, ktorý je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ C-154/15, C-307/15, C-308/15).

7. K argumentácii žalovaného o časovom aspekte uplatnenia práva žalobkyne v okolnostiach tejto veci 14 rokov po termíne splatnosti úveru uviedol, že z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vyplýva, že žaloba o určenie platnosti nekalej podmienky uvedenej v zmluve medzi predajcom alebo dodávateľom

a spotrebiteľom sa nepremlčuje. Odkázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30.1.2019 sp.zn. , v zmysle ktorého v prípade žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky nemá právny význam zánik záväzku splnením dlhu. Predmetná žaloba vychádza zo zákonnej požiadavky, podľa ktorej spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky.

8. Žalovanému musí byť dobre známe, že za neprijateľné zmluvné podmienky boli aktuálne určené vo vzťahu k nerovnakej zmluvnej podmienke aj zo starších zmlúv poukazom na Krajského súdu v Prešove sp.zn. a nepovažoval tvrdenie žalovaného, že takáto žaloba musí byť nevyhnutná, nie je spojená s reštitučným alebo iným nárokom, za podstatné. Poukázal na bod 26. uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS/124/2020, podľa ktorého existuje možnosť domáhať sa vyhlásenia zmluvnej podmienky z preventívnych dôvodov, bez práva na reštitučné plnenie. Dovolací súd zdôraznil (sp.zn. ), že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj v tom, že všeobecné súdy sú povinné ex offo skúmať neprijateľnosť zmluvných podmienok, za predpokladu, že spadajú do predmetu konania, t.j. ak súvisia s predmetom sporu, ako ho vymedzili procesné strany.

9. Prvoinštančný súd vo vzťahu k určovacím žalobám poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora a jeho výklad vo veci C-600/2019, C-76/2010, C-511/2017, atď. citujúc jednotlivé závery z týchto rozhodnutí tak, ako vyplývajú z bodu 32. odôvodnenia prvoinštančného súdu.

10. Mal za to, že prípustnosť žaloby o určení právnej skutočnosti je možné vyvodiť z osobitného predpisu [ ], a to z ustanovenia a , v zmysle ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa sa spotrebiteľ môže domáhať ochrany svojho práva. Preto predmetnú žalobu posúdil v zmysle . Procesnú prípustnosť žaloby vyvodzoval aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. , , keď Najvyšší súd SR poukázal, že v danom prípade nejde o nárok z právneho vzťahu, ktorého právnym dôvodom je zmluva, teda o nárok vyplývajúci zo zmluvy, ale o nárok, ktorý vyplýva priamo zo zákona. V konaní o neprijateľnosť zmluvnej podmienky zánik záväzku splnením nemôže mať žiaden vplyv na žalobcami uplatnený nárok.

11. K procesnej prípustnosti žaloby poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS/124/2020 z 15.4.2020, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť proti rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.1.2019, v zmysle ktorého okrem iného tento rozsudok prispel k odstráneniu pochybností o spätných účinkoch rozhodnutia súdu o určenie neplatnosti zmluvnej podmienky (viď bod 39. odôvodnenia tohto rozhodnutia a predmetné uznesenie Ústavného súdu SR).

12. K neprijateľnosti zmluvných podmienok prvoinštančný súd považoval tvrdenie žalobkyne, že neprijateľnosť všetkých ňou označených zmluvných podmienok bola už súdmi právoplatne judikovaná (a to opakovane), čo na súdenú vec malo dôsledky nielen z hľadiska potreby rešpektovať princíp právnej istoty v právnom štáte ale aj z hľadiska zákonného pravidla zakotveného v . Samotná úverová zmluva, ako aj sadzobník poplatkov majú povahu vopred žalovaným predtlačených formulárov. Uzavrel, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho ako dodávateľa zaťažovalo, že by napádané zmluvné podmienky obsiahnuté v zmluve a sadzobníku boli so žalobkyňou individuálne vyjednané.

13. Pri otázke, či predmetná zmluva v časti svojich formulárových, predtlačených prehlásení je zložená z individuálne vyjednaných zmluvných podmienok nezistil prekážky na vykonanie súdnej kontroly zmluvných podmienok podľa a konštatoval, že tieto neboli individuálne vyjednané. Podľa názoru prvoinštančného súdu na unesenie dôkazného bremena žalovaného v tejto časti nestačí len odvolávanie sa na vopred predtlačený text v zmluve o jej prečítaní si a porozumení jej obsahu. Tento formulár totiž neponúka žiadnu možnosť modifikovať pripravený obsah, spotrebiteľ nemôže okrem podpisu nijako do tohto obsahu zasiahnuť, a preto nemožno preto urobiť iný záver ako ten, že nešlo o individuálne dojednania, ale vopred predformulované dojednania, s ktorými súhlas, či nesúhlas mohol spotrebiteľ vyjadriť len tak, že zmluvu ako celok buď bude akceptovať alebo nie. Dôkaz individuálneho vyjednania v žiadnom prípade nemožno vyvodiť z toho, že spotrebiteľ samotnú zmluvu podpísal. Za typovú zmluvu, ktorá sa používa vo viacerých prípadoch treba považovať nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj predformulované znenia rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení.

14. K neprijateľnosti zmluvnej podmienky v čl. II bode 2 zmluvy, I. výroku rozsudku v ktorej mal dlžník vyhlásiť, že sa oboznámil so súčasťami úverovej zmluvy, VOP podmienkami, úverovými podmienkami, sadzobníkmi, atď., uviedol, že predformulované ustanovenie o oboznámení sa s dokumentmi, ktoré majú byť súčasťami zmluvy, je neprijateľnou podmienkou, ktorá má za následok, že na spotrebiteľa je de facto prenášané dôkazné bremeno v otázke riadneho oboznámenia sa so zmluvnými podmienkami, ktoré má neprijateľný účinok vo vzťahu k potenciálnemu uplatneniu jeho práv na súde, či u iných orgánov. Existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že taká zmluvná podmienka spotrebiteľa ovplyvní pri uplatňovaní jeho práv a vyvolá dojem, že sa nemôže dovolávať súdnej ochrany. Môže byť teda odradenie od prípadného podania podnetov alebo návrhom štátnym orgánom. Predmetná zmluvná podmienka je z uvedených dôvodov neprijateľná podľa klauzuly . Dôkazné bremeno ohľadne existencie vôle spotrebiteľa, teda vyjadrenie súhlasu byť viazaný nielen zmluvou, ale aj všeobecnými obchodnými podmienkami a ďalším množstvom dokumentov, zaťažuje dodávateľa, pričom nestačí len konštatovanie a vyhlásenie, že bol s nimi oboznámený. Samotná zmluva je veľmi stručná, má len dva články a odkazuje na množstvo dokumentov, z ktorých len sadzobník má 37 strán. Namietané ustanovenie navyše má potvrdzovať oboznámenie sa spotrebiteľa aj s „podmienkami určenými zverejnením“ bez toho, aby bolo z neho vôbec zrejmé, o aké podmienky má ísť.

15. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie , v zmysle ktorého zákonodarca rozšíril demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok aj o písmeno l), podľa ktorého za neprijateľné podmienky sa považujú aj ustanovenia, ktoré obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana.

16. Poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. , týkajúci sa existencie neprijateľnosti zmluvných podmienok, tiež na rozhodnutia sp.zn. , , , .

17. K neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej vo výroku II. napadnutého rozsudku, týkajúcej sa toho, že vzájomný právny vzťah sa bude riešiť podľa , poukázal, že je nepochybné, že ustanoveniami sa mali riadiť všetky vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným bez akýchkoľvek výnimiek. pritom úpravu neprijateľných zmluvných podmienok neobsahoval. V čase uzavretia zmluvy a dojednania danej zmluvnej podmienky pritom ustanovenie o prednostnej aplikácii na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, ešte neplatilo. Avšak poukázal na rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.zn. , , , , pričom uviedol, že žalovaný spochybňoval názorovú líniu Krajského súdu v Prešove tvrdením, že ide už o prekonaný právny názor.

18. Preto odkázal aj na aktuálne rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zotrvávajúce na danom posúdení neprijateľnosti zmluvných podmienok sp.zn. , , Krajského súdu v Košiciach sp. zn. , že voľba rozhodnutia, ktoré potvrdzovali tie zistenia a záver, že voľba podľa pre reguláciu spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej s fyzickou osobu, ktorá nie je podnikateľom a je v postavení spotrebiteľa, smeruje k zhoršeniu jej postavenia, pričom cieľom novelizácie bolo len deklaratórne potvrdiť správnosť aj predtým platného výkladu, podľa ktorého mali normy vždy výkladovú prednosť pred normami , a to práve podľa prvá veta.

19. Zároveň konštatoval, že novela od 01.04.2015 doplnila ustanovenie o tretiu vetu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia , pričom právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Tento záver má priamo vyplývať nielen z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. , ale aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.5.2015 sp.zn. .

20. K neprijateľnosti zmluvnej podmienky o poplatkoch za upomienky vo výroku III. rozsudku odôvodnil svoj právny záver s tým, že v danej veci ide o znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktoré napĺňajú aj neprimerané poplatky za upomienky, ktoré umožňujú poskytovateľovi úveru získať vyššiu čiastku, ako sú skutočné náklady za upomienku a narušujú rovnováhu zmluvných strán. Konštatoval, že vo vzťahu k výške poskytnutého úveru 21.500,- Sk a výške mesačnej splátky 608,- Sk absolútne nemôže obstáť 200, 500, či 700 korunový poplatok za upomienky. Predmetný poplatok tak predstavuje iba ďalšiu sankciu v prípade omeškania spotrebiteľa s úhradami dlhu, nie iba skutočnú náhradu nákladov dodávateľa. Možnosť uplatňovania uvedeného poplatku v danej výške je potrebné zároveň považovať za priečiacu sa dobrým mravom v zmysle a , a preto túto podmienku považoval za neprijateľnú.

21. Ďalej dal do pozornosti, že zo strany žalovaného pretrvávali opakované poukazy na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci sp.zn. C-226/12 Constructora Principado (bod 64. odôvodnenia rozsudku), v zmysle ktorého súd poukázal, že s takýmto výkladom žalovaného, ktorý ním argumentuje v prospech nedôvodnosti žaloby sa nestotožnil. Poukázal na výklad rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. , v zmysle ktorého podľa veci Súdneho dvora EÚ sp.zn. C-226/12 Constructora Principado, čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že existencia „značnej nerovnováhy“ nevyhnutne nevyžaduje, aby výdavky, ktoré znáša spotrebiteľ na základe zmluvnej podmienky, mali na tohto spotrebiteľa značný ekonomický vplyv vzhľadom na hodnotu predmetnej transakcie, ale môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne závažného narušenia právneho postavenia, v ktorom sa tento spotrebiteľ ako zmluvná strana nachádza na základe platných vnútroštátnych predpisov, či už formou zúženia obsahu práv, ktoré mu podľa týchto predpisov vyplývajú zo zmluvy, prekážky v ich výkone alebo tiež formou prenesenia dodatočnej povinnosti, ktorú vnútroštátne predpisy nestanovujú, na spotrebiteľa, pričom vnútroštátnemu súdu na účely posúdenia prípadnej existencie značnej nerovnováhy prináleží zohľadniť povahu tovaru alebo služby, ktorá je predmetom zmluvy, všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením tejto zmluvy, ako aj všetky ostatné podmienky zmluvy (bod 64. odôvodnenia rozsudku).

22. Preto vzhľadom na vyššie uvedené námietky žalovaného nepovažoval za dôvodné.

23. Odôvodnil tiež nevykonanie dôkazu, ktorý navrhoval žalovaný výsluchom žalobkyne. Poukázal, že súd musí mať vždy vyriešenú otázku, na preukázanie ktorej skutočnosti vykonáva ten ktorý dôkaz. Žalovaný tento návrh nijako nezdôvodnil, do pojednávania vôbec neuviedol, na aké skutočnosti by žalobkyňa mala byť vypočutá, pričom až na pojednávaní dňa 12.11.2025 poukázal, že výsluch žiadal z dôvodu, aby vysvetlila, aký je zmysel a význam podanej žaloby.

24. Preto výsluch žalobkyne, ktorého vykonanie nebolo včas a riadne odôvodnené nepovažoval za potrebný a hospodárny vzhľadom na to, že žalovaný tento dôkaz alebo výsluch nenavrhol na okolnosti dojednania zmluvných podmienok, ale na procesnú prípustnosť a zmysel žaloby.

25. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil podľa , v zmysle ktorého žalobkyňa bola úspešná v spore a priznal jej náhradu trov konania, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by úspešnej žalobkyni nemal priznať nárok na náhradu trov konania nevzhliadol.

26. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktoré odôvodnil nesprávnym procesným postupom súdu a znemožnením jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkal predovšetkým napadnutému rozsudku, že došlo k hrubému porušeniu zaručeného práva na spravodlivé konanie, keď jeho odôvodnenie nevyhovuje kritériám kladenými právnou úpravou. Prezentoval úplne arbitrárne až dogmatické závery, ktoré neboli konfrontované s jeho obranou a mnohé vyslovené právne názory sú v rozpore s platným právom a ustanovením . V tejto súvislosti odkazoval na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. IV.ÚS/115/2003, I.ÚS/265/2005, I.ÚS/33/2012, II.ÚS/410/2006, ale aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. , obsahom ktorých bolo predovšetkým právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Je názoru, že napadnutým rozsudkom boli tieto požiadavky kladené zákonom, ako aj príslušnými rozhodnutiami nadriadených orgánov hrubo porušené.

27. Vo vzťahu k väčšine právnych otázok sa súd prvej inštancie uspokojil s povrchnými poukazmi na rozhodnutia vyšších inštancií, ktoré na prejednávanú vec nemali žiadnu inštančnú ani precedenčnú záväznosť. Uviedol, že je povinnosťou súdu vyrovnať sa so všetkými argumentami sporovej strany, a to tak, že sa s nimi buď stotožňuje alebo ich vyvráti. Nestačí, že sa s názorom strany nestotožní. Absencia dostatočne vyčerpávajúcej odpovede musí vyjadrovať konfrontačné stanovisko vyvracajúce zásadné tvrdenia neúspešnej strany (nález Ústavného súdu SR sp.zn. .

28. Poukázal, že napadnutý rozsudok nie je výsledkom riadneho výkonu verejnej moci, ktorá bola zverená do právomoci súdov. Konanie na súde prvej inštancie nemalo žiadny relevantný význam, súd bol ľahostajný, aké argumenty boli ním prednášané v podaniach a na pojednávaní, výsledok bol daný vopred a bol determinovaný očakávaniami Krajského súdu v Prešove a plytkým naratívom „dobrý spotrebiteľ“. Poukazoval, že ich vyjadrenia na pojednávania súd považoval len za formálne akty, ktoré by dospeli k rovnakému výsledku alebo programu, ktorým sa v databáze dá vyhľadať vhodné rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zodpovedajúce príslušnému zneniu žalobnému návrhu.

29. Poukázal, že nemá právo na to, aby sa súd stotožnil s jeho argumentami, ale má právo na to, aby boli plnohodnotne vypočutí a aby súd uvážil ich námietky a v prípade, že ich neuzná ich dokázal a presvedčivo vyvrátil. Napadnutý rozsudok nevyjadril žiadne stanovisko k jeho obrane, či je určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok vôbec užitočné pre žalobkyňu a či toto určenie môže plniť preventívnu funkciu rozsudku. Poukázal v tejto súvislosti aj na ustanovenie , na ktoré prvoinštančný súd nebral ohľad, v zmysle ktorého je znakom žalobného práva nielen samotný pozitívny záväzok štátu poskytnúť ochranu, ale aj existencia ohrozeného porušeného subjektívneho práva.

30. Pri určovacích žalobách samotná dôvodnosť skutkových a právnych tvrdení žalobcu ešte neznamená, že prípadný vyhovujúci určovací rozsudok bude mať pre žalobcu právny význam, teda či bude sporové súdne konanie užitočné alebo naopak zbytočné. Súdne konanie môžeme chápať aj ako určitú službu poskytovanú štátom žalobcovi za účelom ochrany jeho práv, preto je dôvodné zisťovať, či má pre žalobcu zmysel (Števček, M. a kol., , 1. vydanie, Praha, C.H.Beck, 2016, s. 500).

31. Súd sa otázkou užitočnosti a praktickej potrebnosti žalobného návrhu vôbec nezaoberal a pritom ide o otázku, či má žalobkyňa vôbec nejaký právny záujem na požadovanom určení. Žalobkyňa neprodukovala žiadne tvrdenia ako sa napadnuté zmluvné podmienky negatívne prejavujú do jej právneho postavenia, preto apeloval, že sa samotná okolnosť, že žalobkyňa nepredniesla tvrdenia na splnenie esenciálnej podmienky praktickej potrebnosti určovacieho návrhu bola postačujúca pre jeho zamietnutie a žalobkyňu zaťažovali procesné bremená ohľadom toho, že príslušný určovací návrh má predstavovať vhodný procesný nástroj na ochranu jej ohrozeného alebo porušeného práva. Pasivita žalobkyne však súdu neprekážala, ani z nej nevyvodil dôsledky, avšak z vlastnej iniciatívy nevykonal žiadne šetrenie za účelom týchto skutočností, hoci na to upozornil s odkazom na závery uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. . Preto je vylúčené, aby mohla byť riadne a plnohodnotne splnená povinnosť súdu preskúmať vec so všetkými do úvahy prichádzajúcich hľadísk. Namietal absenciu racionálnej odpovede na námietky týkajúce sa procesnej prípustnosti žaloby.

32. Tiež uviedol, že nemohla byť splnená ani podmienka existencie právnej normy, ktorá by výslovne umožňovala podanie žaloby podľa . Na to, aby bola prípustná žaloba o určenie právnej skutočnosti vyžaduje sa existencia právnej normy, ktorej znenie presne a konkrétne umožňuje podanie príslušného typu žaloby, napríklad žaloba o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby ( ) atď.

33. Poukázal, že ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít nepripúšťa žiadne pochybnosti, že žaloba o určenie právnej skutočnosti, ktorá nie je odobrená konkrétnym zákonným ustanovením, nie je prípustná a nemá byť vôbec prejednaná (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. ).

34. Nestačí preto, aby podanie žaloba o určenie právnej skutočnosti (nejako) vyplývala z právneho predpisu, napríklad ustanovenie vety prvej o ochrane spotrebiteľa. Toto ustanovenie je totiž len všeobecnou deklaráciou práva spotrebiteľa na súdnu ochranu, ktorá mu nepridáva žiadnu osobitnú kvalitu nad rámec ústavnej garancie podľa článku 46 ods. 1 SR. Obdobnú právnu normu možno nájsť aj v ustanovení . Bol názoru, že

podmienka vyplývania z osobitného predpisu nemôže byť nikdy splnená všeobecným deklaratórnym ustanovením právneho predpisu, že niekto sa môže domáhať ochrany svojho práva. Všemožné poukazy na rôzne ustanovenia právnych predpisov sú len zakrývaním neodškriepiteľného faktu, že v slovenskom práve niet žiadnej normy, ktorá by explicitne zakladala právo spotrebiteľa domáhať sa neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Aj bez ochrany určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa spotrebiteľ môže v plnom rozsahu domáhať ochrany svojich práv najmä prostredníctvom žalôb podľa a , čo je plne v súlade s jedným z nosných princípov úniového práva – princípom ekvivalencie, v zmysle ktorého v prípade nárokov založených na práve Únie, musí existovať rovnaké procesné pravidlo a opravné prostriedky, ako sú tie, ktoré sa uplatňujú pri obdobných nárokoch výlučne s vnútroštátnou povahou.

35. Rezignáciou súdu prvej inštancie na riadnu aplikáciu relevantných hmotnoprávnych noriem týkajúcich sa neprijateľnosti zmluvných podmienok došlo k hlavnému konfliktu s naším zaručeným právom na spravodlivé súdne konanie a bolo nahradené svojvoľnými úvahami a kritériami súdu, ktoré nemajú žiadnu zákonnú oporu.

36. Ďalej poukazoval na okolnosti týkajúce sa tých skutočností, že znaky relevantnej právnej normy na posúdenie spotrebiteľských zmluvných podmienok sú uvedené v ustanovení , pričom ide o vnútroštátnu transpozíciu kľúčových aspektov úniovej regulácie ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Poukázal, že ak otázka, ktorá je významná pre rozhodnutie, už bola riešená v rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ, je bezpodmienečnou povinnosťou vnútroštátneho súdu vyporiadavať sa s takouto judikatúrou a objasniť, ako ju premietol do svojich úvah. V týchto súvislostiach počas konania opakovane argumentoval, že základné znaky hypotézy relevantnej právnej normy, najmä značná nerovnováha a požiadavka a dôvery boli veľmi podrobne vysvetlené rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ, najmä v rozsudku zo dňa 14.3.2013 sp.zn. C-415/11, ktorý postuloval interpretačné a aplikačné kritéria pre hodnotenie prijateľnosti zmluvnej úpravy a povinností. V odôvodnení napadnutého rozsudku však nič nenasvedčuje tomu, že by súd prvej inštancie podrobil posudzovanú zmluvnú podmienku prieskumu z hľadiska vyššie citovaných kritérií, na ktoré poukazoval i v predmetnom rozsudku Súdneho dvora EÚ a žiaden z testov, ktoré sú podľa nich obligatórne pri prieskume zmluvnej podmienky nebol vykonaný. Pre kvalifikáciu napadnutého rozsudku ako nepreskúmateľného postačuje už aj to, že jeho odôvodnenie sa o aplikácii takýchto testov na okolnosti konkrétneho prípadu nezmieňuje.

37. Zdôrazňoval, že súd prvej inštancie úplne rezignoval na zapojenie obligatórnych kritérií ustanovení článku 4 ods. , a preto nemožno zistiť, ako bola vytknutá zmluvná podmienka posudzovaná v kontexte povahy finančnej služby, ktorá bola predmetom uzavretej zmluvy a aké bolo ich posúdenie v rámci celého obsahu záväzkového vzťahu. Súd sa totiž vôbec neunúval skúmať ostatné ustanovenia zmluvy a jej príloh ako príslušné zmluvné podmienky v komplexe ostatných práv a povinností zmluvných strán. Nestačí totiž akákoľvek nerovnováha v právnom postavení subjektov záväzkového vzťahu, ale musí ísť o nerovnováhu intenzívnu, čomu musí zodpovedať aj odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Nie je objasnené, prečo by zmluvná podmienka, ktorá bola vyhodnotená ako neprijateľná mala zakladať kvalifikovanú nerovnováhu. Súd sa ďalej nezmienil vonkoncom nič o vykonaní záväzných testov Súdneho dvora EÚ a nepopísal ani akékoľvek iné kritériá.

38. V súvislosti s určením neprijateľnosti zmluvného vyhlásenia dlžníka, že sa oboznámil so súčasťami zmluvy o úvere, nesúhlasil so stanoviskom v právnom závere súdu, že jeho prijateľnosť alebo neprijateľnosť by mala závisieť od toho, či sa dlžník aj skutočne oboznámil. Je totiž popretím jedného z nikdy nespochybňovaných pilierov zmluvného práva, že záväznosť zmluvy nie je podmienená skutočným oboznámením sa s jej textom, resp. kvalitou takéhoto oboznámenia. Z hľadiska zmluvnej slobody a autonómie je každá zmluvná strana zodpovedná za svoje konanie a nie je prípustné spochybňovať záväznosť zmlúv. V tejto súvislosti je kritickým nedostatkom odôvodnenie napadnutého rozsudku, aj rezignácia súdu prvej inštancie na vyrovnanie sa so zásadným významom ustanovenia . Rozhodujúca je podľa neho možnosť poznať obsah zmluvnej podmienky ešte pred tým, ako začne záväznosť zmluvnej strany, nie skutočná vedomosť. Súd však nijako neobjasnil, prečo by posudzované zmluvné vyhlásenie nemalo obstáť v konfrontácii s týmto pravidlom.

39. K absencii odôvodnenia vytkol aj, že dohoda medzi súkromnými právnymi subjektmi o rozložení dôkazného bremena nemá v slovenskom procesnom práve žiadnu obranu a nemôže vyvolávať účinky. Poukázal, že v systéme ovládanom zásadou voľného hodnotenia dôkazov je normatívne vylúčené, aby sa na určité vyhlásenie mohol odvolať v súdnom spore s tým, aby bol súd na jeho základe povinný zaťažiť procesnými bremenami druhú stranu, ktorá by ich inak neznášala. Je preto právne neúnosné presadzovať, že sa zmluvným vyhlásením nejako prenáša na spotrebiteľa dôkazné bremeno, keď takýto právny účinok ani len teoreticky neprichádza do úvahy. Ide o nonsens, ktorý popiera elementárne procesné pravidla, ale aj zastiera najpodstatnejšiu okolnosť, že existenciou napadnutého vyhlásenia nie je súdna ochrana práv a oprávnených záujmov spotrebiteľa nijako oslabená. Súd prvej inštancie úplne ignoroval argument, že príslušné zmluvné vyhlásenie slúži výlučne na unesenie ich vlastného dôkazného bremena.

40. Neprehliadnuteľným je tiež mlčanie napadnutého rozsudku ku komparatívnemu argumentu, a to či v spotrebiteľských vzťahoch by mali byť apriórne vylúčené akékoľvek vyhlásenia, ktorými sa deklarujú určité faktické okolnosti vrátane vedomosti o určitých skutočnostiach.

41. Nedostal žiadnu spoľahlivú odpoveď na otázku, či je možné do spotrebiteľskej kúpnej zmluvy zakomponovať vyhlásenie, že sa kupujúci oboznámil so stavom predmetom kúpy. Ak je totiž odpoveď na ňu kladná, v čo verí, nemôže byť rozumnej pochybnosti, že neexistuje skutočný žiaden racionálny dôvod, prečo by sa rovnaký záver nemal vztiahnuť aj do účinkov identicky pôsobiacich vyhlásení o oboznámení so súčasťami zmluvy.

42. V tejto súvislosti poukázal aj na prax Krajského súdu v Prešove zistiteľnú z Centrálneho registra zmlúv uzatváraných či už so zamestnancami alebo zverení referentského vozidla, v ktorom sám zahŕňa vyhlásenie, že zamestnanec potvrdzuje, že bol riadne oboznámený so služobnými podmienkami a predpismi, ktoré sa vzťahujú na výkon činnosti dojednanej touto dohodou.

43. Rovnako svoje námietky odôvodňoval aj v súvislosti so zmluvnou podmienkou o aplikácii , pretože je zjavné, že súd prvej inštancie povrchne pristúpil k jej prieskumu zo všetkých hľadísk. Nebol ochotný podrobiť zmluvnú podmienku ktorémukoľvek testu prijateľnosti, ako ich záväzne definovala úniová judikatúra (C-415/11). Súd prvej inštancie dospel na základe neidentifikovateľných záverov, že zmluvná dikcia nejako vylučuje použitie . Tomu však nezodpovedá žiadne zistenie v priebehu sporu, okrem toho, že mu takýto úmysel nepoctivo podsúvala samotná žalobkyňa. Je absurdné a nelogické, aby do zmluvy mali („so zlým úmyslom“) zakomponovať klauzulu údajne „nejako“ vylučujúco , ktorý by však následne ani raz nevyužil.

44. Je názoru, že neexistuje žiadna právna metodológia, ktorá by dospela k záveru, že zmluvná podmienka o aplikácii vylučuje použitie noriem Občianskeho práva. Atribút obchodnoprávnej povahy záväzkového vzťahu nevylučuje atribút jeho spotrebiteľskej povahy, naopak môžu koexistovať popri sebe, a to je hlavne zmysel a cieľ ustanovenia posledná veta . Tento aspekt zvýraznil aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. .

45. Tento právny názor súdu prvej inštancie sa dotiahol do nevyhnutných dôsledkov, že by sa na spotrebiteľský vzťah nikdy nemohli použiť normy obchodného práva, čo je v rozpore so zákonnou enumeráciou zmluvných typov, ktoré sú bez ohľadu na povahu zmluvných strán vždy obchodnými záväzkovými vzťahmi.

46. Odmieta aj záver prvoinštančného súdu pre ten rozmer výroku, ktorým neprípustne atrahoval právomoc „zakázať“ subjektom práva uskutočniť typ právneho úkonu, ktorý je zákonom výslovne dovolený. Ustanovenie výslovne umožňuje dohodu zmluvných strán, že ich záväzkový vzťah sa bude spravovať týmto zákonom, a táto možnosť nie je vylúčená ani pre oblasť záväzkových vzťahov, ktorých subjektom je spotrebiteľ. Žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by vo vzťahu so spotrebiteľom zakazovalo dohodu podľa neexistuje a takýto účinok nemá ani ustanovenie , ktoré naopak explicitne predpokladá existenciu obchodnoprávnych vzťahov.

47. V prípade zmluvnej podmienky o poplatku za upomienku namietal, že súd prvej inštancie dospel k zisteniu jej neprijateľnosti napriek tomu, že nevykonal žiaden z testov, ktoré úniová judikatúra predpisuje pre zistenie značnej nerovnováhy.

48. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa nemožno dozvedieť, prečo by na dojednaní o sankcii za omeškanie nemohol pomýšľať pri individuálnej negociácii so spotrebiteľom riadne a včas splatiť dohodnuté splátky úveru. Argumentácia súdu indikuje, že nevylúčil apriórne prípustnosť dojednania ako takého, iba skonštatoval neprijateľnosť výšky poplatku. Nebolo objasnené, v akej výške mala byť v zmluve so žalobkyňou stanovená sankcia za neplatenie splátky, aby podľa súdu vyhovovala nárokom spotrebiteľskej prijateľnosti. Je neprijateľné, aby sa takto kategoricky posudzovala neprijateľnosť určitej výšky sankcie bez toho, aby bolo objasnené, aká výška je správna. Súd v tomto smere postupoval svojvoľne a svojvoľne kreoval kritérium, ktorým majú byť bežné priame náklady upomínania (bod 56. odôvodnenia napadnutého rozsudku). V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS/796/2016 zo dňa 22.6.2017.

49. V rovnakej kategórii je aj poukaz napadnutého rozsudku na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Prešove, pričom poukázal, že v každom z označených sporov súdom prvej inštancie krajskému súdu kládol úplne jednoduché a zásadné otázky, na ktoré sa mu nikdy nedostalo žiadnej odpovede. Išlo najmä otázky, ako môže vnútroštátny súd ignorovať povinné testy spotrebiteľskej prijateľnosti zmluvných podmienok, aké je prípustná výška individuálnej sankcie za omeškanie spotrebiteľa so zaplatením splátky úveru, aby nebola spojená s rizikom neprijateľnosti. V tejto súvislosti poukázal na prísnu kritiku sankčného dojednania zaznievajúcu od súdnej moci, ktorá vyberá napríklad poplatok 30,- eur za spracovanie podania a jeho príloh v listinnej podobe (položka 20a Sadzobníka súdnych poplatkov ), pričom zvýrazňuje, že poplatok za upomienku, ktorý odráža nielen vecné náklady spojené so spracovaním a zaslaním upomienky, ale aj napríklad cenu práce zamestnanca, ktorý sa miesto svojich obvyklých povinností musí venovať delikventnému dlžníkovi, má byť hrubo nevyvážený, ale 30,- eur za spracovanie e-mailovej správy napríklad od advokáta je v poriadku.

50. Nezrozumiteľný je aj poukaz prvoinštančného súdu na . Súd prvej inštancie totiž správne zistil, že preskúmavaný poplatok plní sankčnú funkciu a nie je poplatkom za službu, a preto bolo namieste posúdiť ho podľa kritérií upravených v a nie písm. t), ktoré dopadá na úplne iné typy zmluvných dojednaní. Z čoho teda súd prvej inštancie vyvodil, že zmluvnú podmienku je potrebné podriadiť pod ustanovenie , obzvlášť, ak sám ustálil, že nejde o poplatok za službu sa nedozvedel.

51. Najzásadnejšou odvolaciu námietku vznášal voči právnej nesprávnosti posúdenia príslušnej zmluvnej podmienky, keďže nebolo zistené porušenie osobitných povinností, ktorých hlavným cieľom je práve ochrana spotrebiteľa. V priebehu celého doterajšieho konania argumentoval, že z hľadiska najdôležitejšieho testu podľa rozsudku C-415/11 a nijako nemôže presadiť záver o nerovnováhe v postavení zmluvných strán. Podmienky uplatňovania sankcií voči finančnému spotrebiteľovi sú totiž prísne regulované. Žalobkyňa však nielen netvrdila a nepreukazovala, že napadnutou zmluvnou podmienkou boli porušené vyššie označené ustanovenia právnych predpisov v kontexte rozsudku C-415/11, ani ich nepreukázala, že jej zmluvné postavenie bolo horšie ako zákonné, ale ani súd prvej inštancie túto skutočnosť nezistil. Týmito ustanoveniami mala byť pomeriavaná prípustnosť zmluvného dojednania o poplatku za omeškanie. Iba v prípade ich porušenia by mal prichádzať do úvahy účinok v podobe neexistencie nároku na nevyhovujúcu sankciu ( nariadenia vlády č. ). V tejto súvislosti poukázal i na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. , ktorým zrušil rozsudok krajského súdu, okrem iného aj v jeho výrokovej časti týkajúcej sa neprijateľnosti dohody o zmluvnej pokute.

52. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

53. K podanému odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa. Nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že určenie neprijateľných zmluvných podmienok je neprípustné. Takáto žaloba predstavuje efektívny procesný prostriedok pre spotrebiteľa, aby bola zabezpečená ochrana porušených práv v dôsledku nedodržania povinností žalovaného ako dodávateľa nepoužívať neprijateľné zmluvné podmienky vo formulárových zmluvách, ako aj nekalých obchodných praktikách pri ich uzatváraní. Poukázala na ustanovenie § 3

ods. 3 a 5 o ochrane spotrebiteľa. Uviedla, že žaloba má svoj individuálny význam, a vzhľadom aj na charakter neprijateľnosti zmluvných podmienok aj generálny význam. Preto z tohto dôvodu argumentácia žalovaného ohľadom neopodstatnenosti žaloby je bez relevancie a alibistická. Pokiaľ ide o rozhodnutia Súdneho dvora EÚ uvádzané žalovaným v bode 39., ide iba o rozhodnutia týkajúce sa všeobecného výkladu smernice ako právnej normy z pohľadu právnej teórie a povinnosti transpozície členským štátom EÚ. V súvislosti s poukazom žalovaného na rozhodnutie vo veci sp.zn. C-415/11 (Aziz proti Caixa d’Estalvis de Catalunya, Tarragona i Manresa) a C-226/12 (Constructora Principado SA proti José Ignacio Menéndez Álvarez) uviedla, že rozhodnutie vo veci Aziz akcentuje povinnosť súdu skúmať neprijateľnosť zmluvných podmienok ex offo. Vzhľadom na znenie a obsah napadnutých zmluvných podmienok nemožno očakávať, že rozumný spotrebiteľ by s takýmito zmluvnými podmienkami súhlasil, pretože sa jedná iba o jednostranné zvýhodnenie dodávateľa, preto nemožno dospieť k záveru, že možno rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienku po individuálnom dojednaní.

54. Pokiaľ sa odvoláva žalovaný na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp.zn. poukázala na odôvodnenie 18. rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. , ktorý sa vyporiadava s týmito skutočnosťami, ktoré žalovaný namieta.

55. K povinnosti súdneho skúmania neprijateľnosti zmluvných podmienok poukázala na rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach C-243/2008, C-137/2008, C-472/2011 a tiež na článok 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ, článok 38 Charty základných práv EÚ, článok 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/ EHS. V tejto súvislosti dáva do pozornosti aj uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS/124/2012 z 15.4.2020: „Obiter dictum ústavný súd na podporu záverov v napadnutom rozsudku poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“) a na doslova kľúčovú smernicu Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“), najmä jej čl. 6, podľa ktorého sa členské štáty majú postarať, aby nekalé (neprijateľné) podmienky spotrebiteľov nezaväzovali. V tejto súvislosti je vhodné spresniť, že čl. 6 ods. 1 má kogentnú povahu. Okrem toho treba zdôrazniť, že podľa judikatúry Súdneho dvora predmetná smernica ako celok predstavuje opatrenie nevyhnutné na splnenie poslania zvereného Európskej únii, najmä na zvýšenie životnej úrovne a kvality života v celej Európskej únii (uznesenia Súdneho dvora C-76/10, bod 50). Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana, ktorú smernica zabezpečuje, jej čl. 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Súdneho dvora C-40/08, bod 52). Podstata noriem verejného poriadku spočíva okrem iného v tom, že na nich musí súd trvať vždy za každých okolností. Ak má preto súd predmetom konania napadnutú zmluvnú podmienku podľa čl. 6 smernice, už by nemali byť pochybnosti o potrebnej intenzite záujmu spotrebiteľa na vyhlásení (určení ) zmluvnej podmienky za neprijateľnú a že je tento záujem právny a naliehavý. Tento záujem je daný z povahy veci. Zmluvnú podmienku, ktorá bola súdom vyhlásená (určená) za nekalú, treba v zásade chápať tak, že nikdy neexistovala, takže nemôže voči spotrebiteľovi vyvolávať účinky. Určenie nekalej povahy tejto podmienky súdnym rozhodnutím musí v zásade viesť k navráteniu jeho právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala (rozsudok Súdneho dvora, Veľká komora, v spojených veciach C-154/15, C-307/15 a C-308/15, bod 61). Uvedený rozsudok prispel k odstráneniu pochybnosti o spätných účinkoch rozhodnutia súdu o určení neplatnosti zmluvnej podmienky a tieto účinky z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky nemožno v zásade z hľadiska reštitúcie vzťahov časovo obmedzovať (body 72 a 73). Žalobu o určenie možno uplatniť už pri potencionálnej hrozbe vzniku ujmy (napr. C-374/14, bod 95, tiež C- 34/13, bod 42). Existuje teda možnosť domáhať sa vyhlásenia zmluvnej podmienky z preventívnych dôvodov (bez práva na reštitučné plnenie). Zo súdnej kontroly nie sú vylúčené ani zmluvné klauzuly, ktorých obsahom nie je právo na plnenie a s ktorými by bolo kumulatívne uplatnenie reštitučných práv na plnenie problematické až nemožné. Členským štátom patri procesná autonómia, no špecifiká súdnych konaní nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá spotrebiteľom musí byť poskytnutá podľa ustanovení smernice 93/13 (pozri v tomto zmysle rozsudok C-377/14, bod 50, tiež rozsudok C 34/13, body 52 a 53, ako aj citovanú judikatúru). Ak spotrebiteľ vyvolá individuálny súdny spor o posúdenie zmluvnej podmienky, či nie je neprijateľná, súd ex offo zohľadňuje všetky okolnosti prípadu, aby sa dopracoval k finálnemu záveru, a to nielen z dôvodu individuálnej ochrany spotrebiteľa, ale v záujme dôležitého spoločenského cieľa. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je rozhodujúce, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenie vyplývajúcich z takejto neprijateľnej podmienky

(posudzuje sa, či zmluvná podmienka je z objektívneho hľadiska spôsobilá negatívne zasiahnuť do práv spotrebiteľa), ako ani to, kedy sa spotrebiteľ domáha určenia zmluvnej podmienky za neprijateľnú, t. j. či tak činí počas plnenia záväzkov zo zmluvy alebo až následne. Danosť právneho záujmu na zabezpečení právnej istoty, ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami nie je časovo limitovaná a takýto stav trvá, až kým dodávateľ neukončí používanie neprijateľnej zmluvnej podmienky (C-618/10, bod 52). Existujú dva dominantné spôsoby, ktorými môžu spotrebitelia docieliť ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami.“

56. Rovnaké právne závery vyplývajú aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. . Ďalej poukazovala na návrh sp.zn. podaným na Ústavný súd SR 14.11.2024, ktorý podal Okresný súd Prešov na začatie konania o súlade právnych predpisov, v ktorom tento senát vyjadruje názor o vyžadovaní právneho záujmu na určovaní neprijateľnosti zmluvných podmienok, v spojení s časovým obmedzením možnosti určovacích žalôb.

57. Návrh okresného súdu na začatie konania Ústavný súd SR uznesením sp.zn. zo dňa 26.2.2025 odmietol z procesných dôvodov, ale v tejto súvislosti poukázal na pozornosť, ktorú si zasluhuje odlišné stanovisko sudcu E. F. G. najmä článok 3 odôvodnenia pod bodom 72. až 93. Čo sa týka časovej neobmedzenosti určovania neprijateľných zmluvných podmienok a zneužitiu práva poukázal na ďalšie konanie pred Súdnym dvorom EÚ, ktoré bolo začaté na základe návrhu Okresného súdu Prešov. Súdny dvor EÚ návrh na začatie prejudiciálneho konania posúdil ako neprípustný a uznesením C-423/25 zo dňa 16.12.2025.

58. Žalobkyňa sa v jadre vyjadrila aj k namietaným neprijateľným zmluvným podmienkam a v tejto súvislosti poukázala, že súdna kontrola štandardných a formulárových zmlúv je postavená na absolútnej neplatnosti neprijateľných klauzúl a podstatné a rozhodujúce je, že napádané zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve sú objektívne spôsobilé poškodiť spotrebiteľa.

59. K pojmu zmluvnej neprijateľnej podmienky poukázala na publikáciu Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M., a kol., , – 450, 2. vydanie, Komentár, Praha: C.H.Beck, 2019, 562 s.: „Z uvedeného logicky plynie, že značná nerovnováha bude v podstate generálne prezumovaná pokiaľ sa nepreukáže opak spočívajúci v založení nižšej úrovne, resp. miery nerovnováhy.“

60. V súvislosti s touto publikáciou zároveň poukazuje aj na stranu 644, 509 a 510

- 644 s.: „Zákaz ďalšieho používania nečestnej zmluvnej podmienky sa musí týkať stavu po uzavretí zmluvy, počas jej plnenia a po jej zániku.“

- 509 s.: „V súvislosti s konkrétnym právnym posúdením neprijateľnosti zmluvných podmienok je nevyhnutné ustáliť, že právne posúdenie sa sústreďuje na objektívne posúdenie neprijateľnej zmluvnej podmienky vo vzťahu k spotrebiteľovi, teda aj test neprijateľnej zmluvnej podmienky bude mať objektívny ráz, a na účely jeho vykonania nebude významné, či dodávateľ zmluvnú podmienku skutočne použije, či na základe nej prijme plnenie alebo zlepší svoje zmluvné postavenie a pod. Argumentácia dodávateľa o tom, že napríklad nevyberá neprimerane vysokú zmluvnú pokutu, na základe zmluvnej podmienky uvedenej v spotrebiteľskej zmluve napĺňajúcej znaky , preto neobstojí a spotrebiteľovi bude garantovaná právna ochrana aj pred takouto zmluvnou podmienkou. Objektívnosťou posúdenia zmluvnej podmienky na účely neprijateľnosti rozumieme aj samotné posúdenie takejto podmienky bez ohľadu na to, aké právne následky privodí alebo privodila vo vzťahu k subjektívnym právnym pomerom konkrétneho spotrebiteľa. Inými slovami povedané, pri súdnom prieskume je potrebné vychádzať z objektivizácie zmluvnej podmienky pri súčasnom abstrahovaní od, na konkrétny subjekt naviazaného pôsobenia takejto klauzuly v skutkových okolnostiach posudzovaného prípadu. Uvedená objektivizácia súčasne znamená, že konkrétny orgán ochrany práva vykonáva test neprijateľnosti zmluvnej podmienky súčasne bez ohľadu na akúkoľvek subjektívnu aktivitu spotrebiteľa a jeho vklad smerom k právnemu posúdeniu sporného ustanovenia zmluvy alebo zmluvných podmienok.“

- 510 s.: „Z uvedeného plynie, že objektivizáciou kontroly neprijateľnosti zmluvnej podmienky rozumieme jej právne posúdenie bez ohľadu na skutkové okolnosti veci, subjekt a jeho aktivitu vzhľadom k právnemu posúdeniu.“

61. Uviedla, že ak žalovaný ako dodávateľ nepredložil v konaní jediný dôkaz na preukázanie vedenia kontraktačného procesu s dlžníkom, potom po skutkovej stránke, ani právnej stránke konajúci súd pri hodnotení dôkazov nemôže dôjsť k záveru, ktorý prezentuje žalovaný a zamietnuť v tejto časti žalobu. Neprijateľnosť zmluvnej podmienky je súd povinný vyhlásiť aj v prípade, ak ju zmluvné strany zmenili, ako vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci sp.zn. . V tejto súvislosti poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. , podľa ktorého súd rozhodne o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve aj vtedy, ak v dobe rozhodovania už neplatná a aj keď už nie je používaná.

62. K poplatku za upomienku poukázala, že tento predstavuje neprijateľnú podmienku podľa a , pričom v konkrétnom prípade predstavuje až 100 % z mesačnej splátky, a to za akékoľvek omeškanie, hoci aj 1 cent.

63. Zmluvné ustanovenie totiž nepočíta so žiadnymi objektívnymi dôvodmi na strane spotrebiteľa, resp. dôvodmi, ktoré spotrebiteľ nezavinil, limitovaná nie je ani výška súčtu nesplatených splátok po odpočítaní zostatku istiny a takto formulovaná zmluvná pokuta je neobmedzená a môže byť určovaná žalovaným jednostranne podľa vlastnej úvahy. Neobstojí totiž argument žalovaného, že podľa článku 1 ods. , keďže v danom prípade napadnuté zmluvné ustanovenie o poplatku za upomienky nezohľadňuje vnútroštátne ustanovenia a je v rozpore s vnútroštátnou právnou úpravou. Oprávnenie dodávateľa iba sankcionovať porušenie povinností zo strany spotrebiteľa a naopak absenciou oprávnenia spotrebiteľa tiež si nárokovať sankčný poplatok predstavuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

64. Poplatok bol dohodnutý len pre prípad omeškania dlžníka, nie však aj omeškania v plnení povinností veriteľa, z čoho vyplýva, že porušenie povinností dlžníka je sankciované viac, ako porušenie zmluvných povinností veriteľa. Za takéto porušenie tohto dojednania môže veriteľ žiadať zákonné úroky z omeškania, v dôsledku čoho je poplatok ďalšou duplicitnou sankciou za omeškanie. Prečo žalovaný nevyužil efektívnejšie, a v podstate bezplatné možnosti akými sú e-mailová alebo SMS notifikácie alebo telefonické oznámenia. Z formuláru zmluvy nijako nevyplýva, aby bola daná nejaká možnosť voľby, či a akým spôsobom chce byť spotrebiteľ upovedomený na omeškanie. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešov sp.zn. vyjadrujúce sa k zmluvnej pokute súvisiace s omeškaním dlžníka. Dospel k záveru, že žalovaný by v prípade platnosti tejto zmluvnej podmienky bol od spotrebiteľa oprávnený požadovať súhrne sankcie za omeškanie vo výške presahujúcej limit stanovený nariadením vlády č. , keďže popri úroku z omeškania by bola oprávnená požadovať aj poplatok

65. Dala do pozornosti súdu ustanovenie , čo sa považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku a poukázala na to, že ak veriteľ za omeškanie okrem regulovaných úrokov ukladá spotrebiteľovi aj ďalšiu sankciu za omeškanie, ktoré vo formulárovej zmluve nemôže odmietnuť, ak chce úver získať, využíva tým obchodník svoju mocenskú nadvládu nad spotrebiteľom. Poukázala na rozhodovaciu prax súdov, že ak súdy rozhodujú o zmluvných podmienkach ako sú zrážky zo mzdy a ďalšie zabezpečovacie inštitúty, tak určujú neprijateľnosť zmluvných podmienok nie preto, že ide o právne inštitúty, ktorý sú právom zakázané, ale sú neprijateľnými pre to, lebo sú neprijateľnými zmysle . Podstatné však je, že aj o neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky bolo uz súdmi Slovenskej republiky rozhodnuté a o ich neprijateľnosti súdy rozhodujú doposiaľ. Poukázala na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. , rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.zn. , rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.zn. , sp.zn. a tiež sp.zn. , Krajského súdu v Trnave sp.zn. .

66. Z novších rozhodnutí vo vzťahu k žalovanému poukázala hlavne na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. , , , . Preto, ak žalovaný poukazuje na ustanovenie , tak dané ustanovenie nie je jediným a primárnym ustanovením, podľa ktorého sa má posudzovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky. Základné parametre sú stanovené v generálnom stanovení , predtým to bolo ustanovenie . Režim nevylučuje posúdenie neprijateľnosti zmluvných podmienok podľa alebo , ktoré sa uplatnia prednostne, keďže do testu administratívneho stropu podľa môžu vstúpiť iba

tie zmluvné podmienky upravujúce sankcie lege artis a nie tie, ktoré sú už ex lege neplatné, ako je v danom prípade. V tomto prípade však napadnutá sankcia nespĺňa podmienky primeranosti a prijateľnosti v zmysle v spojení s nariadenia vlády tým, že poplatok za upomienku predstavuje až 115 % z mesačnej splátky. Pri poplatku za upomienku v úrovni 115 % a výške zákonných úrokov z omeškania 5 % ročne ich súčet predstavuje 120 % ročne, prevyšuje trojnásobok úrokov z omeškania v súčine 15 % (3 x 5 % = 15 %). Preto vzhľadom na uvedené aj za situácie, že by zmluvná pokuta prešla testom podľa , čo nepripúšťa, tak jej neprijateľnosť je daná aj . K argumentácii žalovaného, že súd vodu káže a víno pije poukazovala na to, že ide o argument v duchu mieša hrušky s jablkami.

67. Aj vo vzťahu k argumentácii žalovaného týkajúcej sa aplikácie používa alibistickú argumentáciu. Pokiaľ by bolo úmyslom žalovaného aplikovať aj ustanovenia , prečo neformuloval znenie priamo a prioritne, pričom však zmluvné ustanovenie nestanovuje žiadnu alternatívu a exaktne iba výhradne aplikovanie a z toho vyplývajúce vylúčenie aplikácie . pritom neobsahuje úpravu neprijateľných zmluvných podmienok a nemožno dospieť k záveru, že cieľom dojednania tejto zmluvnej podmienky so strany žalovaného, ktorá ju pred formulovala, bolo znemožnenie aplikácie právnych predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa.

68. Jej ďalšia argumentácia, že ak podľa právnej úpravy sa beztak vždy použijú ustanovenia , prečo potom do zmluvy zakomponovala duplicitne napadnutú zmluvnú podmienku v znení „zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa spravovať podľa príslušných ustanovení “, ktorou exaktne zavádza a odkazuje iba na aplikáciu . Ak sa žalovaný odvoláva na právnu úpravu, buď nemusel túto zmluvnú podmienku vôbec zakomponovať alebo mohol výslovne odkázať na aplikáciu . Z tohto dôvodu nie je možné rozumieť argumentácii žalovaného, ktorý na jednej strane poukazuje na právnu úpravu o prednosti aplikácie , ale na druhej strane do zmluvy výslovne zavádza režim

69. Žalobkyňa ďalej poukázala, že ani rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. sa súdenej veci priamo netýka, nakoľko napadnutá zmluvná podmienka neponúka možnosť voľby medzi a , ale požaduje právnu úpravu podľa ako výlučnú právnu úpravu. Vo vzťahu k prednostnej aplikácii poukázala na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn. , , , , a z novších rozhodnutie vo vzťahu k žalovanému poukázala najmä na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. , a a vo vzťahu k inému dodávateľovi na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. . S ohľadom na uvedené argumenty navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

70. Krajský súd v Prešove, ďalej len odvolací súd, príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( ), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia a nasl. , bez nariadenia pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

71. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanovuje, medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmavať.

72. Je nepochybnou skutočnosťou to, že v predmetnej veci je predmetom konania nárok žalobkyne o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok špecifikovaných v predmete žaloby.

73. Žalobkyňa žiadala určiť, že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o splátkovom úvere č. 0503831914 zo dňa 25.8.2006 v časti II. záverečné ustanovenia bod 2 v znení: „Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle Úverovej zmluvy poskytuje,

súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely Úverovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné obchodné podmienky vydané Bankou s účinnosťou od 1.8.2002 a Úverovými podmienkami Obchodné podmienky Banky pre poskytovanie splátkových a kontokorentných úverov a povolených prečerpaní fyzickým osobám nepodnikateľom s účinnosťou od 1.2.2006. Dlžník ďalej vyhlasuje, že bol Bankou informovaný o skutočnostiach podľa § 37 ods. 2 Zákona o bankách.“ j e neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

74. Zmluvná podmienka uvedená v zmluve o splátkovom úvere v časti II. záverečné ustanovenia bod 4 v znení: „Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú, podľa , spravovať podľa príslušných ustanovení “, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.“

75. Zmluvná podmienka uvedená v zmluve o splátkovom úvere v Sadzobníku poplatkov a náhrad sporiteľne v znení: „Prvá upomienka 200,- Sk, Druhá upomienka 500,- Sk, Tretia upomienka 700,- Sk j e neprijateľnou zmluvnou podmienkou.“

76. Prvoinštančný súd žalobe vyhovel. S jeho rozhodnutím sa nestotožnil žalovaný a proti predmetnému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil poukazom na ustanovenie ods. b) , t.j. že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, , t.j. že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci .

77. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký pojem a medzi jeho zložky možnosť zaradiť predovšetkým právo na prístup súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeraných lehotách, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní atď. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie tohto odvolacieho dôvodu pôjde najmä vtedy, ak procesný postup súdu znemožnil realizáciu práv strany sporu a dosiahol určitú intenzitu, ktorá odôvodňuje záver, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.

78. Ako vyplýva z obsahu odvolania žalovaného, tento odvolací dôvod možno subsumovať pod ustanovenie , najmä tým, že odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu nevyhovuje kritériám, ktoré sú naň kladené právnou úpravou a ustáleným výkladom zo strany najvyšších súdnych autorít, že arbitrárne prezentoval závery, ktoré neboli konfrontované s jeho obranou a poukázal na ustanovenie a požiadavkami na odôvodnenie rozhodnutia a tiež nálezy Ústavného súdu SR, Tvrdil, že všetky tieto požiadavky boli zo strany prvoinštančného súdu porušené.

79. Zákonodarca v tomto odvolacom dôvode uvedenom v vymedzil závažnosť tohto odvolacieho dôvodu, ktorý by mal vykazovať znaky nespravodlivosti komplexne a spresnil to kritériom „intenzity“, teda textácie v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

80. Odvolateľ v súvislosti s týmto odvolacím dôvodom týkajúcim sa porušenia práva na spravodlivý proces poukazuje na ustanovenie , rozhodnutia Ústavného súdu SR a jeho záverom, že súd prvej inštancie sa uspokojil s povrchnými poukazmi na rozhodnutia súdov vyšších inštancií, ktoré na danú prejednávanú vec nemali žiadnu záväznosť.

81. Ďalej s týmto odvolacím dôvodom poukazuje aj na to, že napadnutý rozsudok nie je výsledkom riadneho výkonu verejnej moci, že súdu bolo ľahostajné, aké argumenty predniesli, pretože výsledok bol daný vopred a determinovaný očakávaniami Krajského súdu v Prešove, pričom nevyjadril vonkoncom žiadne stanovisko k ich obrane, či je určenie neprijateľných zmluvných podmienok vôbec užitočné pre žalobkyňu v súvislosti, s ktorým poukazoval na ustanovenie .

82. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované

na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (rozhodnutie ÚS SR sp.zn. , III.ÚS/209/2004, II.ÚS/200/2009 a podobne). Preto ak argumentáciou odvolateľa na tento odvolací dôvod, že bolo porušené právo na spravodlivý súdny proces, pretože nedal odpoveď na vyporiadanie všetkých argumentov žalovaného súdu nastolených, odvolací súd nepovažoval tento argument za dôvodný, skôr účelový, pretože rozsah obsahu prvoinštančného rozhodnutia dáva zrejmý dôkaz, že sa doširoka vysporiadal so všetkými argumentmi.

83. Z obsahu napadnutého rozhodnutia prvoinštančným súdom jasne vyplýva, čoho sa žalobkyňa domáhala, čím žalobu odôvodnila, čo žalovaný namietal vo vzťahu k uplatnenému nároku, vo veci nariadil pojednávanie a z bodu 10. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva zistený skutkový stav týkajúci sa uzatvorenej zmluvy dňa 25.8.2006 i podmienok, za ktorých bola zmluva uzatvorená.

84. Prvoinštančný súd v napadnutom rozhodnutí zreteľne oddelil zistený skutkový stav, odčlenil samostatné námietky žalovaného týkajúce sa procesnej prípustnosti žaloby, týkajúce sa neprijateľnosti zmluvných podmienok, ku každej osobitne a zvlášť uvedené v predmetnej zmluve a od bodu 61. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, jasne deklaroval svoje úvahy a závery aj k ďalším námietkam spojených aj s tou námietkou, že bolo argumentované len rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove. Vyjadroval sa aj k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukázal žalovaný, sp.zn. , aj k rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ sp.zn. , aj k jeho návrhu na vykonanie ďalšieho dokazovania.

85. Odvolací súd na základe týchto skutočností a so zreteľom aj na to, či tento odvolací dôvod napĺňa takú vadu, ktorá pre konanie ako celok by vykazovala znaky nespravodlivosti nezistil.

86. Samotný žalovaný v súvislosti s odôvodnením rozhodnutia poukazuje na ustanovenie , ktorý určuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku. Z tohto ustanovenia sa vyvodzuje aj záväzná logická štruktúra odôvodnenia a odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie konštatuje, že tento súd vydal rozhodnutie, ktoré spĺňa požiadavky na odôvodnenie rozsudku podľa .

87. Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu nedošlo, pretože sa riadne zaoberal tým, čoho sa žalobkyňa domáhala, aké skutočnosti tvrdila a aké dôkazné prostriedky označila, tiež riadne sa zaoberal rozsiahlymi vyjadreniami a argumentami žalovanej strany a prostriedkami jej procesnej obrany a komplexne posudzoval skutkové tvrdenia strán a tieto aj riadne vyhodnocoval.

88. V odôvodnení riadne poukazuje, ktoré skutkové okolnosti boli preukázané, ktoré nie, pričom odvolací súd dáva do pozornosti tú skutočnosť, že do odvodnenia a rozhodnutia súdu prvej inštancie je potrebné zahrnúť iba rozhodné skutkové okolnosti tak, aby rozsudok neobsahoval nadbytočné informácie.

89. Súd prvej inštancie sa zaoberal vyhodnotením aj dôkaznej situácie, riadnym hodnotením dôkazov a opísaním vlastných úvah pri ich hodnotení.

90. Vo svojej úvodnej časti odôvodnenia rozhodnutia (od strany 8) právne odôvodňuje svoje rozhodnutie poukazom na jednotlivé ustanovenia zákona, či , Zákona o ochrane spotrebiteľa, Smernica Rady 93/13/EHS, či záverečnými ustanoveniami . Vyjadruje sa aj k procesnej prípustnosti žaloby a vyčlenením jednotlivých tvrdení žalovaného. Zvlášť venuje pozornosť procesnej prípustnosti žaloby, zvlášť neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktoré určil vo výroku.

91. Niet pochýb, že k otázke procesnej prípustnosti žaloby jeho závery boli riadne zhrnuté, zdokumentované a podrobnou analýzou vyhodnotené v právnych záverov v bodoch 27., 28., 29., 30., 31., 32. svojho rozhodnutia. Vyjadril sa aj k charakteru tejto žaloby a námietke žalovaného, napríklad v bode 31., 37., 40., 41. aj vo vzťahu k prípustnosti tejto procesnej žaloby.

92. Preto časť rozhodnutia súdu prvej inštancie má logickú postupnosť, rozanalyzovanie a rozčlenenie obsahovo rozšírnych námietok žalovaného vo vzťahu k procesnej prípustnosti žaloby, k neprijateľnosti

zmluvných podmienok všeobecne a zvlášť ku každej zmluvnej podmienke určenej vo výroku rozhodnutia.

93. Rozhodnutie súdu prvej inštancie má riadne uvedené právne posúdenie veci, ktoré právna teória vníma ako činnosť, pri ktorej súd podriaďuje zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu.

94. V odôvodnení svojho rozhodnutia riadne cituje právne normy a vysvetľuje, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu týchto právnych noriem. Preto odvolací súd považoval odvolacie námietky za nedôvodné.

95. K námietkam žalovaného k charakteru predmetnej žaloby, charakteru uplatňovaného nároku sa vinula základná otázka týkajúca sa časovej obmedzenosti určovania neprijateľných zmluvných podmienok. Aj túto argumentáciu riadne prvoinštančný súd odôvodnil vo svojom rozhodnutí, poukázal nielen na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. , ale aj judikatúru Súdneho dvora EÚ C-154/2015, C-307/2015, C-308/2015, ktoré odôvodnil v bodoch 30., 31., 32. aj 33. svojho rozhodnutia, čo ho primälo k záveru, že takáto žaloba aj z hľadiska časovej obmedzenosti o určení neprijateľnosti zmluvných podmienok môže obstáť.

96. Žalobkyňa naviac vo svojom vyjadrení k odvolaniu dôvodne poukazovala na skutočnosť týkajúcu sa začatia konania o súlade právnych predpisov, návrh, ktorý bol podaný na Ústavnom súde SR Okresným súdom v Prešove sp.zn. , ktoré sa konalo pod sp.zn. na základe skutočností, ktorých žalovaný navrhoval prerušenie konania, avšak až po odmietnutí uvedeného návrhu žalovaný už na návrhu netrval a považoval ho za bezpredmetný. V tomto konaní sa vyjadroval aj k záveru a názoru o vyžadovaní právneho záujmu na určovaní neprijateľnosti zmluvných podmienok v spojení s časovým obmedzením možnosti určovacích žalôb.

97. Čo sa týka aj tejto časovej neobmedzenosti určovanie neprijateľných zmluvných podmienok a zneužitiu práva, Súdny dvor Európskej únie návrh na začatie prejudiciálneho konania posúdil ako neprípustný, uznesením C-423/2025 zo dňa 16.12.2025 (vyplýva to z vyjadrenia žalobkyne k vyjadreniu žalovaného).

98. So záverom prvoinštančného súdu, ktorý prijal v bode 30. odôvodnenia svojho rozhodnutia, že danosť právneho záujmu na zabezpečenie právnej istoty ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami nie je časovo limitovaná a jeho výklad je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ sa stotožnil aj odvolací súd.

99. Aj v otázke procesnej prípustnosti žaloby sa odvolací súd stotožnil so záverom prvoinštančného súdu (str. 9 rozhodnutia v bodoch 24. až 42) a v plnom rozsahu na neho odkazuje.

100. Odvolací súd rovnako nezistil, aby tieto námietky žalovaného neboli prvoinštančným súdom riadne vyhodnotené. Konkrétne ku každej zmluvnej podmienke prvoinštančný súd zaujal svoje úvahy, zistenia, ako aj odkaz na rozhodovaciu prax, ktorú súd považoval za dôležitú pre posúdenie predmetnej podmienky.

101. Vyjadril sa aj k námietke žalovaného týkajúcej sa neprijateľnosti zmluvnej podmienky vytýkanej žalobkyňou vo vzťahu k poplatkom za upomienky, kde prvoinštančný súd v bode 60. riadne poukázal, že vo vzťahu k výške poskytnutého úveru 21.500,- Sk a výške mesačnej splátky 608,- Sk nemôže obstáť 200, 500, či 700 korunový poplatok za upomienky, pretože predstavujú iba ďalšiu sankciu pre spotrebiteľa, nie skutočnú náhradu nákladov a poukázal, že uplatňovanie poplatku v danej výške je zároveň možné považovať za priečiacu sa dobrým mravom. V súvislosti aj s týmto záverom prvoinštančného súdu žalobkyňa poukázala, že v danom prípade tento poplatok predstavuje až 115 % z mesačnej splátky, čo v zmysle záveru prvoinštančného súdu predstavuje limit presahujúci

102. Odvolací súd sa oboznámil aj s odvolacou námietkou žalovanej vo vzťahu vo vzťahu k jej výtkam, že konanie na súde prvej inštancie nemalo žiadny relevantný význam, pretože výsledok bol determinovaný očakávaniami Krajského súdu v Prešove, respektíve niektorých senátov a plytkým naratívom dobrý spotrebiteľ, námietku, ktorú považuje v danej časovej osi sporu za nenáležitú.

103. Námietku žalovaného týkajúcu sa tej skutočnosti, že prvoinštančný súd sa riadne nezaoberal rozhodnutím sp.zn. Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukazoval v bode 71. svojho odvolania, odvolací súd zistil, že aj k tejto námietke sa vyjadril prvoinštančný súd. Poukázal na ňu v bode 63. odôvodnenia svojho rozhodnutia, a bol názoru, že tento poukaz žalovaného nevyvracia dôvodnosť argumentácie, pretože uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sa týkalo posudzovania zmluvnej pokuty ako sankcie a nie poplatku za upomienku. Podmienka, ktorá bola vo výroku III. rozhodnutia prvoinštančného súdu jasne súdom vymedzená a určená v bode 3. výroku rozhodnutia. S týmto záverom sa stotožnil odvolací súd.

104. Vo svetle týchto zistení, ktoré mohli mať vplyv na právne posúdenie uplatňovaného nároku žalobkyne aj obranu žalovaného, majúc na mysli zachovania všetkých procesných podmienok týkajúcich sa spravodlivého procesu strán sporu, rovnováhy strán sporu i rovnosti zbraní, odvolací súd nezistil, aby konanie prvoinštančného súdu vyznačovalo závažné znaky nespravodlivosti, pre ktoré by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a porušeniu tých práv, ktoré stranám zaručuje procesný poriadok.

105. Odvolací súd bral do predmetu úvah tohto odvolacieho prieskumu tvrdenia žalovaného (ktoré bolo rovnako obsahovo náročné) a v niektorých častiach nenáležité a z pohľadu tohto odvolacieho tvrdenia mal za to, že nie je možné len izolovane skúmať, či konanie pred prvoinštančným súdom vykazuje znaky nespravodlivosti, ale bolo potrebné v kontexte postupu súdu, postupu účastníkov, unesenia povinnosti tvrdenia a dôkazného bremena vyhodnotiť, či predmetné konanie a samotné rozhodnutie prvoinštančného súdu nesie znaky nespravodlivého procesu. Odôvodnenie rozhodnutia v zovšeobecňujúcom výklade nie je možné vopred vymedziť, pretože závisí vždy ad hoc od prípadu a obsahových náležitostí predmetu sporu, ktorý vymedzuje žalobca svojím žalobným petitom.

106. Preto aj námietka žalovaného súvisiaca s tým, že súd prvej inštancie mal dospieť na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam je potrebné vnímať v súvislosti s princípom voľného hodnotenia dôkazov nielen kľúčovú otázku, ktorý z dôkazných prostriedkov vykoná, či nevykoná, ale otázku ako vyhodnotí daný dôkaz, ktorý získa vykonaním dôkazného prostriedku. Odvolací súd nezistil, aby prvoinštančný súd bral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplývali, respektíve neboli stranami prednášané alebo tvrdené. Preto sa odvolací súd nemohol stotožniť s námietkou odvolateľa, aby súd arbitrárne interpretoval závery, ktoré neboli konfrontované s obranou odvolateľa.

107. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia takýto záver nevyplýva. Prvoinštančný súd pri zistenom skutkovom stave prijal správne právne závery a nebolo možné podporiť tvrdenie žalovaného, aby chybne aplikoval hmotné právo. Svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil poukazom na judikatúru najvyšších súdnych autorít, ale aj rozhodnutia všeobecných súdov, o ktoré sa opieral pri rozhodovaní o predmetnom nároku.

108. Z týchto dôvodov preto odvolací súd pri nadmerne dostatočnom odôvodnení rozhodnutia prvoinštančného súdu, zrejmých jeho úvah, myšlienkových postupov, odkazov na judikatúru, ustálenú súdnu prax, prax najvyšších súdnych autorít i prax Súdneho dvora EÚ nezistil, aby tento proces bolo možné považovať za nespravodlivý vo vzťahu k žalovanému.

109. Na odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančný súdom odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje a s jeho závermi sa stotožňuje, preto napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle potvrdil.

110. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s , tak, že úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému.

111. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).