Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Sf-5-2023.pdf
PDF · 148.21 KB
Case nature
Area
Subarea
3Sf/5/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vladimíry Slobodovej LL.M a členov senátu JUDr. Davida Žáka a JUDr. Daniely Uhríkovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, podnikateľ podnikajúci pod obchodným menom Jozef Návratek EURODOPRAVA, s miestom podnikania Záhradná 27, Slovenský Grob, IČO: 36 952 320, právne zastúpený: HALADA advokátska kancelária s.r.o., Kapitulská 21, Trnava, IČO: 36 669 661 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100905404/2023 zo dňa 29.03.2023, takto
r o z h o d o l :
I. Správny súd zrušuje rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100905404/2023 zo dňa 29.03.2023 a rozhodnutie Daňového úradu Nitra č. 103323830/2022 zo dňa 12.12.2022 a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
o d ô v o d n e n i e :
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Nitra (ďalej len “správca dane”) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2017 na základe Oznámenia o daňovej kontrole č.101746341/2019 zo dňa 17.07.2019 v zmysle § 46 ods. 1 zákona 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“). Daňová kontrola bola u žalobcu začatá podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku dňa 19.08.2019, dva krát prerušená podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku (od 16.03.2020 do 06.05.2020 a od 08.07.2020 do 17.02.2021) a skončená dňa 13.04.2021 doručením protokolu č.100578630/2021 z daňovej kontroly žalobcovi, súčasťou ktorého bola výzva podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku na vyjadrenie sa k zisteniam.
2. Správca dane rozhodnutím č. 103323830/2022 zo dňa 12.12.2022 (ďalej len “prvostupňové rozhodnutie”) podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel v sume XX.XXX,XX eur na DPH za zdaňovacie obdobie august 2017, lebo žalobca nakupoval ojazdené osobné motorové vozidlá od dodávateľov z Nemecka (Autogalerie Frankfurt GbR a Medak GmbH) a bez splnenia zákonných podmienok si uplatňoval osobitný režim zdaňovania DPH podľa § 66 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len “zákona o DPH”) vzťahujúci sa k použitému tovaru.
3. Žalovaný rozhodnutím č. 100905404/2023 zo dňa 29.03.2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil.
II.
Žaloba a podstatné žalobné body
4. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane a ich konania predchádzajúceho vydaniu rozhodnutí, ich zrušenia z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), f), g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a vrátenia veci prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie.
5. Žalobca v rámci žalobných bodov namieta:
- nedodržanie maximálnej zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 Daňového poriadku, čím došlo k podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku a vydaniu nezákonného rozhodnutia ( § 191 ods. 1 písm. g) SSP), preto považuje protokol z daňovej kontroly za nezákonný dôkaz.;
- samotné prerušenie daňovej kontroly. Jednak namieta neefektívnosť prerušenia daňovej kontroly, lebo žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len “žiadosť o MVI”) smerovala k získaniu irelevantných informácií a informácií, ktoré správca dane už mal alebo medzi časom získal z iných zdrojov. Taktiež namieta neprimeranú dĺžku prerušenia 277 dní ( od 16.03.2020 do 06.05.2020 = 52 dní pri prvom prerušení a od 08.07.2020 do 17.02.2021 = 225 dní pri druhom prerušení). Počas druhého prerušenia bol správca dane dlhodobo nečinný, preto podľa žalobcu nemá druhé prerušenie za následok spočívanie zákonnej maximálnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly. ;
- namieta, že správne orgány dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam. Konkrétne nesúhlasí so závermi, že medzi nemeckými dodávateľmi a žalobcom nebol dohodnutý osobitný režim zdaňovania a že správne orgány nevzali do úvahy jeho dobromyseľnosť, pritom on nevedel a ani nemohol vedieť, že nemeckí dodávatelia vykazovali dodanie tovaru s oslobodením od dane v bežnom režime zdaňovania. Podľa žalobcu sa správal obozretnejšie než spol. Lidtana, lebo s dodávateľmi uzatvoril aj písomné rámcové dohody o dodávke tovaru v nemeckom jazyku, v ktorých sa nemeckí dodávatelia zaviazali poskytnúť vozidlá s osobitným režimom zdaňovania, v zmluvách bol na to použitý pojem „ Sonderregime“. Nemeckými dodávateľmi bol uistený, že vozidlá sú predávané v osobitnom režime zdaňovania. Dobromyseľný bol aj z dôvodu, že v neskoršom období ( jún 2017 a september 2017) správca dane u neho vykonal dve miestne zisťovania, na dodacích faktúrach boli uvádzané rovnaké poznámky, ale neboli mu vytknuté žiadne nedostatky.;
- nedostatočné odôvodnenie oboch rozhodnutí ( § 191 ods. 1 písm. d) SSP), lebo neobsahovali obsah odpovedí na žiadosti o MVI ani postup a dôvody prerušenia daňovej kontroly, ani čakanie na odpoveď 225 dní pri druhom prerušení. ;
- namieta nesprávne právne posúdenie veci správnymi orgánmi ( § 191 ods. 1 písm. c) SSP) z dôvodu, že: a) nesprávne interpretovali § 46 ods. 10 Daňového poriadku v spojení s § 61 o prerušení daňovej kontroly, b) dospeli k záveru o nesplnení zákonných podmienok pre uplatnenie osobitnej úpravy uplatňovania dane podľa § 66 zákona o DPH. Poukázal na to, že správne orgány pri daňovej kontrole vychádzali zo zistenia, že nemeckí dodávatelia (Autogalerie Frankfurt GbR a Medak GmbH) mu vykázali pri dodaniach ojazdených vozidiel vo vzťahu k nemeckému správcovi dane dodanie s oslobodením od DPH v bežnom zdaňovacom režime.;
- Žalobca potvrdil, že predával tuzemským odberateľom ojazdené vozidlá (použitý tovar podľa § 66 ods. 1 písm. c) zákona o DPH) dovezené z Nemecka, ale popiera, že mu dodávatelia dodali vozidlá v režime oslobodenia od dane v bežnom zdaňovacom režime. Žalobca potvrdil, že na faktúrach vystavených nemeckými dodávateľmi sú uvedené dve rôzne poznámky: a) že ide o dodávky použitého tovaru (použitých automobilov) s úpravou zdaňovania prirážky ( ako to vyžaduje § 66 ods. 16 zákona o DPH), b) že ide o dodanie tovaru oslobodeného od dane ( presne sú poznámky vymedzené v ods. 27 tohto rozsudku). Avšak aj vzhľadom na túto skutočnosť tvrdí, že bol presvedčený, že mu nemeckí dodávatelia
dodávali ojazdené vozidlá v režime podľa § 66 zákona o DPH a že na faktúrach deklarovali dodanie tovaru v osobitnom režime podľa § 66 zákona o DPH.;
6. Žalobca dal v súvislosti z rozdielnymi informáciami na tých istých faktúrach dodávateľov do pozornosti súdu rozsudok SD EU vo veci C- 624/15 z 18.5.2017, Litdana, kde sa SD EU zaoberal v zásade totožnou skutkovou a právnou situáciou, ale správne orgány sa s tým v odôvodnení nevyporiadali. Citoval z textu z predmetného rozsudku, osobitne z bodov 40,44,48 a poukázal na podstatu posudzovanej veci: “....že dánsky platiteľ dane Handicare Auto A/S dodával ojazdené automobily litovskému platiteľovi dane Litdana s tým, že na faktúrach od dánskeho platiteľa sa uvádzali dve informácie: 1) odkaz na ustanovenia dánskeho zákona o osobitnom zdaňovaní prirážky, 2) informácia o tom, že ide o predaj vozidiel s oslobodením od DPH. Litovský platiteľ dane Litdana (odberateľ) považoval predmetné dodávky za dodávky s osobitným zdaňovacím režimom zdaňovania prirážky, pričom však dánsky platiteľ dane (dodávateľ) tieto dodávky voči svojmu (dánskemu) správcovi dane vykazoval ako dodávky s oslobodením od dane v režime bežného zdaňovania (s povinnosťou odberateľa „samozdaniť“ dodávky)”. SD EU sa zaoberal otázkou, či za takejto situácie môže litovský správca dane odoprieť litovskému platiteľovi dane právo uplatniť osobitný režim zdaňovania prirážky. Podľa záverov z rozsudku SD EU“ v prípade, ak dodávateľ použitého tovaru uviedol na faktúre dve protichodné poznámky (o osobitnom režime zdaňovania prirážky a o dodaní tovaru s oslobodením od DPH) a predmetný dodávateľ zároveň sám predmetnú dodávku vykázal ako dodanie oslobodené od dane v bežnom zdaňovacom režime, nebráni to odberateľovi vtom, aby následne pri predmetnom použitom tovare uplatňoval osobitný režim zdaňovania prirážky, ak bol vzhľadom na okolnosti v dobrej viere o tom, že tovar nakúpil v tomto režime. Ak príslušný správca dane tvrdí, že zdaniteľná osoba mala uplatniť právo na uplatnenie osobitného režimu zdaňovania prirážky v zlej viere (nedobromyseľne), je dôkaznou povinnosťou správcu dane, preukázať zavinenie zdaniteľnej osoby, a teda preukázať, že zdaniteľná osoba vedela alebo vzhľadom na okolnosti musela vedieť, že podmienky na uplatnenie tohto režimu neboli splnené.” SD EU uviedol, že “je povinnosťou príslušných štátnych orgánov zistiť (a preukázať), že zdaniteľná osoba nekonala v dobrej viere alebo že neprijala všetky primeraná opatrenia...”
III.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe
7. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 21.8.2023 žiadal žalobu zamietnuť, zotrval na odôvodnení svojho rozhodnutia ako aj rozhodnutia správcu dane. K zákonnej dĺžke trvania daňovej kontroly uviedol, že správca dane je oprávnený prerušiť výkon daňovej kontroly a počas prerušenia lehoty neplynú. Žiadosťami o MVI mal správca dane snahu získať viac informácií o spolupráci žalobcu s nemeckými dodávateľmi, lebo žalobca sa odvolával na rámcové dohody a na ústne ubezpečenie dodávateľov ohľadom dodania tovaru v osobitnom režime zdaňovania. Zaslanie žiadosti o MVI je zákonným dôvodom prerušenia daňovej kontroly. Daňová kontrola začala dňa 19.8.2019, skončená bola dňa 13.04.2021 a prerušená bola od 16.03.2020 do 06.05.2020 a od 08.07.2020 do 17.02.2021, trvala celkovo 324 dní (od 19.08.2019 do 15.03.2020 = 209 dní; od 07.05.2020 do 07.07.2020 = 61 dní a od 18.02.2021 do 13.04.2021= 54 dní). Ak dožiadaný správny orgán nedal odpoveď na žiadosť o MVI do 3 mesiacov, správca dane nebol povinný automaticky pokračovať v daňovej kontrole (čl. 10 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010).
8. Správca dane odpoveďou na jeho žiadosť o MVI zistil, že slovo „Sonderregime“ nie je v nemeckom jazyku známe, pri uplatňovaní osobitnej úpravy dane podľa § 25a UstG (nemecký zákon o dani z pridanej hodnoty) tento výraz nepoužíva ani nemecká daňová správa ani podnikatelia a slovo „Sonderregime“ ako náhrada za „Differenzbesteuerung“ významovo nedáva v zmluvách zmysel. Žalobca podpisoval a disponoval potvrdeniami o dodaní tovaru, ktoré obsahovali informáciu o dodaní tovaru s oslobodením od dane. Nemeckí dodávatelia zhodne uviedli, že poznámku v slovenskom jazyku žiadal na faktúrach uvádzať žalobca, ale oni poznámke nerozumeli a domnievali sa, že sa týka oslobodenia od dane. Žalobca pri výsluchu na pojednávaní dňa 23.2.2021 dokonca uviedol, že nemčinu ovláda veľmi málo, písmom vôbec, používa prekladač a ohľadom áut sa vie trochu dohovoriť. Žalobca potvrdil, že si nedal preložiť listiny, ktoré podpisoval, neoveril si význam poznámky v nemčine ak to urobila spoločnosť Litdana, síce poznámka odkazovala na ustanovenia nemeckého zákona o DPH. Z vyjadení účtovníčky žalobcu žalovanému aj správcovi dane vyplynulo, že nepoznala detail obchodov s ojazdenými vozidlami, všetko vybavoval žalobca.
9. Vyrubenie rozdielu DPH obhajoval nezákonnosťou konania žalobcu, ktorý pri predaji ojazdených motorových vozidiel použil osobitný režim zdaňovania a daň odviedol podľa § 66 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. (zdanil len rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou vozidiel), ale bol povinný použiť bežný spôsob zdanenia podľa § 22 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. Z dokazovania správcu dane vyplynulo, že nemeckí dodávatelia pri predaji ojazdených vozidiel používali bežný režim zdaňovania, čiže oslobodenie od dane z titulu dodania vozidiel do iného členského štátu.
IV.
Replika žalobcu, Duplika žalovaného
10. Žalobca zotrval na správnej žalobe odvolávajúc sa na viaceré rozhodnutia NS SR ( pr. 4Sžfk/62/2018 z 2.7.2019), z ktorých vyplýva, že pri prerušení daňovej kontroly z dôvodu žiadosti o MVI musí byť prerušenie časovo primerané a postup správcu dane musí byť riadne odôvodnený. Poukázal na obdobnú vec rozhodnutú na KS v Trenčíne rozsudkom č. k. 13S/14/2022-130 zo dňa 05.10.2022 v spojení s rozsudkom NSS SR sp. zn. 2Sfk/124/2022 zo dňa 28.04.2023. Namieta, že v jeho prípade absentovalo v rozhodnutiach riadne odôvodnenie dĺžky prerušenia daňovej kontroly.
11. Žalovaný zotrval na svojej argumentácii z vyjadrenia k žalobe.
V.
Relevantná právna úprava
12. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
13. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
14. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
15. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
16. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
17. Podľa § 22 ods. 1 zákona o DPH základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby.
18. Podľa § 66 ods. 1 písm. c) zákona o DPH Na účely tohto ustanovenia použitým tovarom sa rozumie hnuteľný hmotný majetok, ktorý je vhodný na ďalšie použitie v nezmenenom stave alebo po oprave, iný ako umelecké diela, zberateľské predmety, starožitnosti, drahé kovy a drahé kamene.
19. Podľa § 66 ods. 2 zákona o DPH obchodník pri predaji umeleckých diel, zberateľských predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré mu boli dodané na území Európskej únie, je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené tovary boli dodané: a) osobou, ktorá nie je identifikovaná pre daň v tuzemsku ani v inom členskom štáte, b) osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte, a dodanie tovaru bolo oslobodené od dane podľa § 42 alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte, c) iným obchodníkom, ktorý uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte.
20. Podľa § 66 ods. 3 zákona o DPH základom dane pri predaji tovaru podľa odseku 2 je kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň. Ak ide o predaj použitého tovaru podľa odseku 1 písm. e), základ dane podľa prvej vety sa rozdelí pomerne podľa výšky jednotlivých splátok a na daňovú povinnosť sa vzťahuje § 19 ods. 3.
21. Podľa § 66 ods. 10 zákona o DPH obchodník, ktorý uplatňuje osobitnú úpravu, nesmie v žiadnom doklade o predaji tovaru podľa odseku 1 uviesť samostatne sumu dane.
22. Podľa § 66 ods. 16 zákona o DPH ak obchodník kúpi umelecké diela, zberateľské predmety, starožitnosti alebo použitý tovar z iného členského štátu od zdaniteľnej osoby identifikovanej pre daň v inom členskom štáte, nemôže pri predaji uplatniť osobitnú úpravu uplatňovania dane, ak na faktúre vyhotovenej predávajúcim nie je uvedená slovná informácia podľa § 74 ods. 1 písm. n).
23. Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak.
24. Podľa § 74 ods. 1 písm. n) zákona o DPH faktúra vyhotovená osobou podľa § 72 musí obsahovať slovnú informáciu "úprava zdaňovania prirážky - použitý tovar", "úprava zdaňovania prirážky - umelecké diela" alebo "úprava zdaňovania prirážky - zberateľské predmety a starožitnosti", a to v závislosti od tovaru, pri ktorom sa uplatní osobitná úprava podľa § 66. VI. Právne posúdenie veci správnym súdom
25. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 9 ods. 1, 10, § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „SSP“) po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy vrátane administratívneho spisu orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal napadnuté rozhodnutia, ako i priebeh administratívneho konania predchádzajúceho ich vydaniu a súc viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby (§ 134 ods. 1 SSP), na pojednávaní dňa 20.08.2026 dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
26. Predmetom súdneho prieskumu je napadnuté rozhodnutie, ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu na DPH v sume XX.XXX,XX eur za zdaňovacie obdobie august 2017 z dôvodu, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok § 66 zákona o DPH tak, ako to deklaroval v daňových dokladoch.
27. Z obsahu prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že správca dane odôvodnil rozhodnutie okrem iného tým, že žalobca nakupoval ojazdené osobné motorové vozidlá od dodávateľov z Nemecka a následne ich odpredal tuzemským odberateľom a bez splnenia zákonných podmienok si neoprávnene uplatňoval osobitný režim zdaňovania DPH podľa § 66 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len “zákona o DPH”) vzťahujúci sa k použitému tovaru. Správca dane v odôvodnení uviedol, že na všetkých faktúrach týkajúcich sa nadobudnutia tovaru z Nemecka (od dodávateľov Autogalerie Frankfurt GbR a Medak GmbH) sú uvedené dve poznámky: 1) poznámka v nemeckom jazyku „Steuerfreie innergemeinschaftliche Lieferugn gem. § 4 Nr. 1b UStG inVerbindung mit § 6a UStG.“, čo správca dane preložil ako „doručenie v rámci spoločenstva bez dane podľa § 4 č.1b UStG v súvislosti s § 6a UStG” (t.j. dodanie tovaru oslobodené od dane); 2) dvojjazyčná ( nemecko
- slovenskú) poznámka „Regelung der Zuschlagbesteuerung-Gebrauchtwagen § 66 Abs. 16 - Uprava zdanovania prirazky - tovar § 66 ods. 16“, t.j. citáciu zákona DPH platného v Slovenskej republike, ktorá upravuje osobitnú úpravu uplatňovania dane. Podľa správcu dane nebol žalobca dostatočne opatrný a obozretný, keď neskúmal význam poznámky v nemčine uvedenej na faktúrach.
28. V prvom rade mal správny súd za potrebné vysporiadať sa s námietkou týkajúcou sa prekročenia zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Úlohou správneho súdu bolo posúdiť, či bola dodržaná zákonom stanovená lehota na vykonanie daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za posudzované zdaňovacie obdobie, keďže v prípade, ak by správca dane nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil by tým nielen ustanovenie o maximálnej dĺžke jej trvania, ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti pri správe daní. Daňová kontrola by v takom prípade nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej by nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. V prípade, že by takýto protokol použitý bol, tak celé daňové konanie by bolo zaťažené vadou nezákonnosti a rovnako tak by bolo nezákonné i rozhodnutie (ktoré je vlastne zavŕšením celej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania), pretože by vychádzalo zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole z takejto nezákonnej kontroly. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že predmetná daňová kontrola u žalobcu sa začala dňa 19.08.2019. Z dôvodu zaslania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácii správca dane vydal rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 100646226/2020 zo dňa 10.03.2020 (žalobcovi doručené dňa 13.03.2020) a kontrola dane z pridanej hodnoty bola prerušená od 16.03.2020 do 06.05.2020, kedy v nej správca dane pokračoval. Správca dane opätovne prerušil daňovú kontrolu rozhodnutím č. 101116728/2020 zo dňa 02.07.2020 (doručené žalobcovi dňa 09.07.2020) a prerušená bola od 08.07.2020 do 17.02.2021. Daňová kontrola bola prerušená celkovo 277 dní. O výsledku zistení z daňovej kontroly správca dane vyhotovil Protokol z daňovej kontroly č. 100578630/2021 zo dňa 12.04.2021, ktorý bol doručený žalobcovi dňa 13.04.2021 a týmto dňom bola daňová kontrola ukončená. Vzhľadom na vyššie uvedené je nedôvodnou námietka o prekročení zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, lebo jednoročná lehota na vykonanie daňovej kontroly aj po započítaní prerušenia konania bola zachovaná. Daňová kontrola trvala celkovo 324 dní (od 19.08.2019 do 15.03.2020 =209 dní; od 07.05.2020 do 07.07.2020 = 61 dní a od 18.02.2021 do 13.04.2021= 54 dní).
29. K námietkam žalobcu, týkajúcim sa celkovej dĺžky trvania daňovej kontroly, správny súd dodáva, že lehoty v zmysle nariadenia č. 904/2010 sú určené pre dožiadaný orgán, ktorý má poskytnúť požadované informácie, a nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu. Trvanie prerušenia daňovej kontroly je teda viazané na splnenie jeho účelu, nie na plynutie lehoty stanovenej citovaným nariadením, v ktorej má dožiadaná strana odpovedať na žiadosť o MVI. Skutočnosť, že trojmesačná lehota na vybavenie žiadosti bola dožiadanou stranou prekročená, nemá vplyv na zákonnosť prerušenia daňového konania podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku a ani na to, že lehota na vykonanie daňovej kontroly počas prerušenia konania v zmysle § 61 ods. 5 Daňového poriadku neplynula. Povahou lehôt na poskytnutie informácií stanovených v nariadení č. 904/2010 a otázkou ich vplyvu na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly správcom dane z dôvodu realizácie MVI sa už zaoberal aj Súdny dvor Európskej únie, keď vo veci C-186/20, HYDINA SK s.r.o. zo dňa 30.09.2021 konštatoval, že „článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“
30. Súd neprisvedčil ani námietke o neefektívnom a neprimerane dlhom prerušení daňovej kontroly z nasledovných dôvodov:
- Účelnosť MVI je vždy potrebné posudzovať podľa obsahu žiadosti, teda okruhu informácií, ktoré sa správca dane snaží prostredníctvom daňovej správy iného členského štátu Európskej únie získať. Nie je rozhodujúca presnosť otázok smerom k získaniu optimálnych informácií, dôležité je, či sa správca dane pýta k meritu veci, ktorú má posúdiť. Ak môžu byť požadované informácie relevantné pre rozhodnutie o daňovej povinnosti, potom je nutné hľadieť na uplatnenie MVI a na prerušenie daňovej kontroly ako na efektívne. Posudzovať účelnosť MVI jej výsledkom, teda či a do akej miery boli získané informácie pri následnom rozhodovaní použiteľné alebo dokonca použité v argumentácii, je nesprávne. Nemožno totiž
vylúčiť, že dôvodne uplatnená žiadosť o MVI je neúspešná (dožiadanému orgánu sa z rôznych dôvodov nepodarí získať požadované informácie), prípadne po podaní žiadosti dôjde k zmene skutkových zistení a preto sa informácie získané z MVI stanú nepoužiteľnými. To však už je vecou hodnotenia dôkazov a právneho posúdenia, nie zákonnosti prerušenia daňovej kontroly.
- Žalobca namieta, že žiadosť o MVI smerovala k získaniu irelevantných informácií a informácií, ktoré správca dane už mal alebo medzi časom získal z iných zdrojov, ale presne už neuviedol, o aké konkrétne informácie išlo. V tejto časti bola námietka všeobecná a preto sa s ňou ani nemohol vecne vyporiadať.
- Súd sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu a zistil, že z obsahu žiadostí o MVI ( pr. zo dňa 29.6.2020) vyplýva, že v prvých žiadostiach sa správca dane dopytoval u nemeckých daňových orgánov okrem iného na to, v akom režime boli dodávané motorové vozidlá od dodávateľov (Autogalerie Frankfurt GbR a Medak GmbH) pre žalobcu, či išlo o intrakomunitárnu dodávku oslobodenú od dane alebo o dodanie tovaru v osobitnom režime tovaru s odôvodnením, že cez systém VIES zistili, že nemecký daňový subjekt deklaroval dodanie s oslobodením od dane a žalobca nákup resp. predaj v osobitnom režime. Tiež žiadosť odôvodnil tým, že požadované údaje nie sú zrejmé z faktúr predložených k daňovej kontrole pre dve rôzne poznámky ( presne špecifikované v ods. 27). Až po ukončení daňovej kontroly a po tom, čo sa žalobca vyjadril k protokolu z daňovej kontroly (zaevidované pod číslom 250161670/2021) správca dane v rámci vyrubovacieho konania v záujme overenia tvrdení žalobcu a za účelom objektívneho a pravdivého zistenia podmienok, za ktorých došlo k dodaniu tovaru a potvrdenia správnosti uplatneného režimu pri dodaní tovaru vydal dňa 04.06.2021 rozhodnutie o prerušení daňového konania č.100977622/2021 s prerušením odo dňa 10.06.2021. V rámci žiadostí o MVI žiadal správca dane nemeckú daňovú správu, odvolávajúc sa práve na vyjadrenie žalobcu k protokolu z daňovej kontroly, presne uviesť, ako posúdila dodanie ojazdených vozidiel pre žalobcu, či ako IC dodanie alebo išlo o osobitnú úpravu podľa § 66 zákon a o DPH, aby nedošlo k nesúladu spôsobu zdanenia v SR a Nemecku. Dňa 05.05.2022 pominuli dôvody prerušenia daňového konania (nie daňovej kontroly). Je tak zrejmé, že správca dane sa svojimi otázkami pýtal k meritu veci, ktorú mal posúdiť. Z administratívneho spisu nijako nevyplýva, že by správca dane uplatnením MVI sledoval iný účel ako získanie informácií relevantných pre výkon daňovej kontroly. Prerušenie daňovej kontroly bolo nepochybne účelné.
- V súvislosti s otázkou neprimeraného prerušenia daňovej kontroly súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 726/2016, podľa ktorého záverov: „Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti v konaní podľa článku 127 odsek 1 Ústavy neposkytuje ochranu pred formálnou nezákonnosťou, ale len pred takou nezákonnosťou, ktorá materiálne poškodzuje individuálnu sféru sťažovateľa tvorenú jeho základnými právami a slobodami. Prerušená daňová kontrola (či už zákonne alebo nezákonne) nemôže spôsobovať obmedzenie základných práv a slobôd daňového subjektu, lebo v období prerušenia správca dane nesmie realizovať žiadnu kontrolnú aktivitu“.
- K námietke o neprimeranosti prerušenia daňovej kontroly súd uvádza, že výkon daňovej kontroly ako jeden z kľúčových inštitútov daňového konania predstavuje významný zásah do riadneho a bežného fungovania každého daňového subjektu. Jej výkon je spravidla spojený minimálne s administratívnou, ale i finančnou záťažou, a preto v kontexte zásady rýchlosti a procesnej ekonómie je správca dane povinný konať bez zbytočných prieťahov a tak, aby nikomu nevznikali zbytočné náklady. Z tejto premisy je treba vyvodiť, že trvanie daňovej kontroly je potrebné časovo obmedziť len na nevyhnutnú mieru a preto je aj správca dane povinný postupovať účelne a tak, aby daňovú kontrolu skončil najneskôr v zákonnej jednoročnej lehote, resp. lehote primeranej a zodpovedajúcej objektívne skutkovým okolnostiam. Správca dane preto vykonávanie daňovej kontroly nemôže svojvoľne prerušiť a odložiť jej pokračovanie, ale jednotlivé kroky správcu dane musia po sebe systematicky nasledovať a musia byť realizované v primeraných časových intervaloch (bližšie pozri napr. rozhodnutie NSS ČR vo veci sp. zn. 7Afs 22/2003 zo dňa 09.12.2004). Súd v predmetnom kontexte však dodáva, že oprávnenie správcu dane prerušiť daňovú kontrolu a úvaha s tým spojená, majú svoje limity, determinované odôvodnenosťou, účelnosťou a primeranosťou samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly v konkrétnom prípade. Hranice v tomto smere určuje správcovi dane predovšetkým zásada proporcionality, v zmysle ktorej je správca dane povinný v každom jednom prípade individuálne zhodnotiť a posúdiť nutnosť prerušenia daňovej kontroly, ako aj povahu a obsah informácií, ktoré môžu byť potenciálne získané prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií. Opierajúc sa o vyššie uvedené východiská súd konštatuje, že prerušenie daňovej kontroly musí byť vykonané vždy v súlade so
zákonom, t. j. musí byť účelné a nevyhnutné na preukázanie takých skutočností, ktoré nie sú správcovi dane v čase prerušenia daňovej kontroly známe a ktoré majú relevantný vplyv na zistenie potrebných skutočností, za účelom ktorých je daňová kontrola realizovaná.
- Vyhodnotenie dôkazov bez výsledkov dožiadania môže byť veľmi problematické v prípade intrakomunitárnych obchodov, lebo to môže byť práve žalobca, ktorý na svoju obranu bude namietať nedostatočne zistený skutkový stav z dôvodu nespolupráce dožiadaného daňového orgánu. Odkazujúc na rozsudok SD EÚ vo veci C -186/20 HYDINA SK súd dopĺňa, že pokiaľ by sa nečakalo na výsledky zisťovaní daňových orgánov členských štátov EÚ, bolo by ohrozené zachovanie zásady materiálnej pravdy a nebol by dostatočne zistený skutkový stav vo veci. Preto je nevyhnutné posudzovať individuálne a prísne konkrétne všetky skutočnosti daného prípadu a vždy nájsť určitý modus operandi pri posudzovaní dĺžky vybavenia žiadosti o MVI, nakoľko pri zovšeobecňovaní podmienok, za akých sa má dĺžka prerušenia daňovej kontroly považovať už za neprimeranú, môže nastať situácia, že správca dane nebude na vybavenie žiadosti o MVI čakať a daň určí na základe dôkazov, ktoré má k dispozícii. To môže byť na druhej strane na ťarchu daňového subjektu v podobe neunesenia dôkazného bremena.
31. Žalobca bol s dôvodmi prerušenia daňovej kontroly oboznámený, pričom náročnosť veci si prerušenie daňovej kontroly vyžadovala a jeho právo vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným daňovou kontrolou porušené nebolo a preto argumentácii žalobcu vo vzťahu k dĺžke daňovej kontroly a dôvodom jej prerušenia nemožno priznať právnu relevanciu.
32. Predmetom posudzovaných zdaniteľných obchodov uskutočnených medzi žalobcom a deklarovanými dodávateľmi z Nemecka bolo dodanie ojazdených motorových vozidiel. Na takto vykonaný obchod je v zmysle zákona o DPH (v intenciách prejednávanej veci) možné uplatniť dva daňové režimy:
- ak platiteľ, ktorý je obchodníkom s ojazdenými autami, kúpi ojazdené auto z iného členského štátu od platiteľa z iného členského štátu, ktorý predá ojazdené auto v režime oslobodeného dodania v rámci Spoločenstva v zmysle čl. 138 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „smernica 2006/112“) (obdoba § 43 zákona o DPH platného v SR), potom kupujúci má nadobudnutie auta v tuzemsku v zmysle § 11 zákona o DPH, pri ktorom je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 6 zákona o DPH. Daňová povinnosť vzniká podľa § 20 ods. 1 zákona o DPH. Zároveň platiteľ dane má nárok na odpočítanie dane v rozsahu a za podmienok uvedených v § 49 až § 51 zákona o DPH (bežný režim zdanenia).
- ak platiteľ, ktorý je obchodníkom s ojazdenými autami, kúpi ojazdené auto z iného členského štátu od platiteľa z iného členského štátu, ktorý predá ojazdené auto v režime osobitnej úpravy uplatňovania dane v zmysle čl. 313 smernice 2006/112 (obdoba § 66 zákona o DPH platného v SR), potom kupujúci nemá nadobudnutie auta v tuzemsku podľa § 11 zákona o DPH a nevzniká mu povinnosť platiť daň. Vzhľadom k tomu, že kupujúcemu nevzniká daňová povinnosť, nemá možnosť ani si odpočítať daň (osobitný režim zdanenia). Na základe § 66 zákona o DPH obchodník pri predaji tohto ojazdeného auta odvedie daň len zo svojej obchodnej marže, ktorú tvorí kladný rozdiel medzi predajnou a nákupnou cenou. Sumu takto vypočítanej dane obchodník s ojazdenými autami nesmie uviesť na faktúre. Na faktúre je však povinný okrem iných náležitostí uviesť slovnú informáciu „úprava zdaňovania prirážky - použitý tovar“.
33. V prejednávanej veci nebolo sporné, že na posudzovaných faktúrach vystavených nemeckými dodávateľmi boli uvedené dve protichodné poznámky, týkajúce sa jednak dodania tovaru v bežnom režime zdanenia, t. j. oslobodené dodanie tovaru do iného členského štátu [v nemeckom jazyku] a druhá poznámka, týkajúca sa osobitného režimu zdaňovania prirážky [a to nielen v jazyku slovenskom, ale aj nemeckom]. Tiež bolo preukázané, že nemeckí dodávatelia neuplatňovali osobitný režim zdaňovania prirážky, ale uplatnili oslobodenie od dane z titulu dodania tovaru do iného členského štátu EÚ.
34. V rámci takto ustáleného skutkového stavu (najmä čo sa týka uvedenia protichodných poznámok na preverovaných faktúrach) je preto podstatné prihliadnuť na rozsudok SD EÚ vo veci C 624/15 - Litdana, v zmysle ktorého: „Článok 314 [smernice 2006/112], zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2010/45/ EÚ [zo dňa 13.07.2010], sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby príslušné orgány členského štátu odmietli zdaniteľnej osobe, ktorá dostala faktúru, na ktorej sú uvedené označenia týkajúce sa tak úpravy zdaňovania prirážky, ako aj oslobodenia od dane z pridanej hodnoty (DPH), právo uplatniť
úpravu zdaňovania prirážky, aj keď z následnej kontroly vykonanej uvedenými orgánmi vyplýva, že zdaniteľný obchodník, ktorý dodal použitý tovar, v skutočnosti neuplatnil túto úpravu na dodanie tohto tovaru, pokiaľ príslušné orgány nezistia, že zdaniteľná osoba nekonala v dobrej viere alebo že neprijala všetky primerané opatrenia, ktoré sú v jej moci, aby sa uistila, že operácia, ktorú uskutočňuje, nevedie k jej účasti na daňovom podvode, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“
35. Správny súd je toho názoru, že práve tento rozsudok SD EÚ (právne závery v ňom obsiahnuté), na ktorý poukázal žalobca je pre rozhodnutie daňových orgánov v prejednávanej veci zásadný, keďže je založený na obdobnom skutkovom stave. Pokiaľ by správca dane prihliadol na závery SD EÚ, tak by zrejme nemohol vyhodnotiť postup žalobcu, ktorým zdanil dodané ojazdené motorové vozidlá v osobitnom daňovom režime, ako rozporný so zákonom o DPH a následne mu určiť rozdiel dane. Uvedené samozrejme platí za predpokladu, že by daňové orgány nepreukázali účasť žalobcu na daňovom podvode v dôsledku konania v rozpore s dobrou vierou alebo nedostatočnej obozretnosti.
36. Žalovaný ako aj správca dane sa evidentne v svojich rozhodnutiach dobrou vierou (respektíve obozretnosťou, opatrnosťou) žalobcu pri uskutočňovaní zdaniteľných obchodov zaoberali a dokonca uzavreli, že žalobca nevykonal všetky opatrenia. Uvedené však samé o sebe nestačí na určenie rozdielu dane. Pokiaľ ide o neobozretnosť žalobcu, ktorú finančné orgány okrem iného zakladali aj na samotnej rozporuplnosti poznámok uvedených na faktúre, poukazuje správny súd na právny názor SD EÚ vyjadrený práve v rozsudku C 624/15 - Litdana, bode 46, s ktorým sa finančné orgány tiež budú musieť v ďalšom konaní vysporiadať: „..je potrebné zdôrazniť, ako to urobila Európska komisia, že nie je zrejmé, že by uvedené dvojaké označenie bolo takej povahy, aby vzbudzovalo podozrenia obozretného hospodárskeho subjektu bez toho, aby bol odborníkom v oblasti DPH, pokiaľ ide o existenciu nezrovnalostí alebo podvodu, ktorého sa dopustil hospodársky subjekt na vstupe...” . Súdny dvor EÚ v rámci ustálenej judikatúry týkajúcej sa práva na odpočet DPH upraveného smernicou o DPH vyvodil, že prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom odmietnuť právo na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že dovolávanie sa tohto práva je podvodné alebo zneužívajúce. Ďalej rozhodol, že dôsledok zneužitia alebo podvodu sa v zásade týka aj uplatnenia práva na oslobodenie od dane na základe dodania v rámci Spoločenstva (rozsudok SD EÚ vo veci C-273/11 Mecsek-Gabona, bod 54). Súdny dvor napokon potvrdil, že v rozsahu, v akom prípadné odmietnutie priznania práva vychádzajúceho zo smernice o DPH odráža všeobecnú zásadu, podľa ktorej nikto nemôže podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom požívať práva upravené právnym systémom Únie, takéto odmietnutie vo všeobecnosti prináleží vykonať vnútroštátnym orgánom a súdom, a to bez ohľadu na právo v oblasti DPH, ktoré ovplyvnil podvod, teda vrátane práva na vrátenie DPH (rozsudok SD EÚ vo veci C-131/13, C-163/13 a C-164/13 Schoenimport „Italmoda“ Mariano Previti a i, bod 46).
37. Správny súd po oboznámení sa s napadnutým aj prvostupňovým rozhodnutím a konaním mu predchádzajúcim musí konštatovať, že je predčasný záver žalovaného aj správcu dane o nedostatočnej opatrnosti a obozretnosti žalobcu, lebo neskúmal význam poznámky v nemčine uvedenej na svojich faktúrach a vo svojej podstate je záver v oboch rozhodnutiach nedostatočné zdôvodnený. Správny súd na tomto mieste zdôrazňuje, že rozhodnutie je zavŕšením činnosti správcu dane a žalovaného a len rozhodnutím možno ukladať daňovému subjektu povinnosti. Preto sú na rozhodnutie kladené nároky nielen po formálnej, ale najmä po obsahovej stránke, rozhodnutie musí vychádzať z náležite zisteného skutkového stavu. Rovnako je však dôležité, aby rozhodnutie bolo presvedčivé a takéto je vtedy, ak správny orgán vyčerpávajúcim spôsobom reaguje, a následne vyhodnotí a zodpovie na všetky vo veci relevantné skutočnosti, a to aj s prihliadnutím na aplikačnú prax a judikatúru nielen vnútroštátnych súdov, ale i Súdneho dvora EÚ. Preto je v citovanom ustanovení § 63 ods. 5 Daňového poriadku orgánu vydávajúcemu rozhodnutie uložená povinnosť, aby v odôvodnení uviedol úvahy, ktoré ho viedli pri vydaní rozhodnutia.
37.1. V prejednávanej veci z dokazovania vykonaného správcom dane je nesporné, že nemeckí dodávatelia dodali žalobcovi ojazdené motorové vozidlá a na jednotlivých faktúrach sú uvedené dve protichodné poznámky, týkajúce sa jednak dodania tovaru v bežnom režime zdanenia, t. j. oslobodené dodanie tovaru do iného členského štátu a druhá poznámka, týkajúca sa osobitného režimu zdaňovania prirážky. Tiež bolo preukázané, že nemeckí dodávatelia neuplatňovali osobitný režim zdaňovania prirážky, ale uplatnili oslobodenie od dane z titulu dodania tovaru do iného členského štátu EÚ. V zmysle rozsudku ESD C-624/15, na ktorý poukazoval žalobca, je preto podstatné v danej veci to, aby žalobca mohol pri predaji uvedeného tovaru (ojazdených motorových vozidiel tuzemským odberateľom) uplatniť
úpravu zdaňovania prirážky a či žalobca konal v dobrej viere a prijal všetky potrebné opatrenia, aby sa uistil v tom, že jeho postup je správny a operácie, ktoré uskutočňuje, nevedú k jeho účasti na daňovom podvode.
37.2 Žalobca predložil dôkazy, ktorými odôvodňuje svoju dobrú vieru a obozretnosť pri obchodovaní s nemeckými dodávateľmi a správnosť svojho postupu pri uplatňovaní režimu zdaňovania prirážky. Správca dane všetky tieto dôkazy musí vyhodnotiť v intenciách rozsudku ESD C-624/15 ( o ktorom vedomosť má) tak, aby súdom bolo preskúmateľné z akých dôvodov je uvedený rozsudok podľa názoru správnych orgánov neaplikovateľný v danej veci. Pokiaľ správne orgány dospeli k záveru, že na daný prípad nie je možné aplikovať závery rozsudku ESD C 624/15 - Litdana, tento názor vo svojich rozhodnutiach odôvodnili veľmi stručne, keď v podstate zhodne uviedli, že predmetný rozsudok ESD je v danej veci neaplikovateľný, keďže skutkové okolnosti u žalobcu sú odlišné, lebo v prípade spoločnosti Litdana na predložených faktúrach bola uvedená informácia „Free of V AT“ bez odkazu na konkrétne paragrafové znenie národného zákona o DPH, žalobca si neoveroval význam poznámky v nemeckom jazyku odkazujúcej na ustanovenia nemeckého zákona o DPH a na začiatku obchodnej spolupráce s nemeckými dodávateľmi nekonzultoval správnosť zdaňovania v osobitnom režime s príslušným daňovým orgánom. Podrobnejšie sa k tejto námietke žalovaný vyjadril až vo svojom vyjadrení k žalobe, čo je pre preskúmanie napadnutých rozhodnutí nedostatočné, keďže súd preskúmava vecnú správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia na základe dôvodov, ktorými je rozhodnutie odôvodnené. Rozhodnutie žalovaného i správcu dane je tak nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
37.3. Pozornosti správneho súdu neuniklo, že žalobca v daňovom konaní poukazoval na svoju dobrú vieru o správnosti jeho postupu pri uplatňovaní osobitného režimu zdaňovania, keď ho ústne ubezpečili o tomto postupe jeho nemeckí dodávatelia, s ktorými uzatvoril aj rámcové dohody o osobitnom režime zdaňovania ojazdených motorových vozidiel. Tieto rámcové dohody, podpísané nemeckými dodávateľmi, žalobca správcovi dane i predložil. Rámcové dohody boli uzatvorené v nemeckom jazyku a slovo „Sonderregime“ skutočne podľa prekladových slovníkov znamená „osobitný režim“. Podľa názoru správneho súdu skutočnosť, že uvedené slovo nepoužíva nemecká daňová správa či nemeckí podnikatelia pri osobitnom režime zdaňovania prirážky, nemôže byť pričítaná na ťarchu žalobcu, ktorý nie je nemeckým podnikateľom, a preto nemusel mať vedomosť o správnom právnom označení tohto režimu v nemeckom jazyku. Nemeckí dodávatelia uvedené rámcové dohody podpísali a keď im nebolo jasné, čo uvedené označenie znamená, mali žiadať spresniť tieto dohody. Správny súd pripomína, že dôkazné bremeno preukázať, že žalobca nebol dostatočne obozretný a neprijal všetky potrebné opatrenia, aby sa uistil o správnosti jeho postupu, leží na správcovi dane, ktorý musí hodnotiť všetky získané dôkazy vo vzájomných súvislostiach, a osobitne prihliadať i na to, že nemeckí dodávatelia, proti ktorým sa vedie trestné stíhanie v ich krajine, vo svojich výpovediach obhajujú správnosť svojho postupu, nevypovedajú k uzatvoreným rámcovým dohodám, tvrdia, že nimi nedisponujú.
38. Ako už bolo uvedené vyššie, správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že žalovaný a správca dane vo veci rozhodli predčasne, keď pre záver o nedobromyseľnosti žalobcu ako dôvode nepriznania nároku na uplatnenie osobitného zdanenia podľa § 66 zákona o DPH pri dodávkach deklarovaných na sporných faktúrach, nemali dostatok dôvodov. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ako i rozhodnutie správcu dane v tomto smere, je preto nedostatočné. Takýmto postupom zaťažil žalovaný a aj správca dane svoje rozhodnutie vadou nezákonnosti spočívajúcej v nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.
39. Pretože správny súd v prejednávanej veci ustálil, že napadnuté rozhodnutie ako i rozhodnutie správneho orgánu nižšieho stupňa sú nezákonné pre nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, a teda že žalobná námietka (žaloba) je v tomto smere dôvodná, za použitia § 191 ods. 1 písm. d) SSP rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku a vyslovil, že zrušuje rozhodnutie žalovaného a rovnako na návrh žalobcu zrušil i rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa, ktoré taktiež trpelo vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a vec vrátil podľa § 191 ods. 4 správnemu orgánu nižšieho stupňa na ďalšie konanie. Vzhľadom na dôvod zrušenia oboch rozhodnutí sa správny súd bližšie nezaoberal ďalšími žalobnými námietkami žalobcu.
40. Súd zároveň poukazuje na to, že predmetom konania pred kasačným súdom už v minulosti boli skutkovo a právne obdobné veci, kde bol daňový subjekt (fyzická osoba oprávnená na podnikanie)
dovozcom ojazdených motorových vozidiel z Nemecka od tých istých dodávateľov ako v súdenom prípade a správne orgány riešili dve rôzne poznámky na faktúrach žalobcu ( obsahovo totožné ako sú vyššie uvedené v ods. 27 odôvodnenia tohto rozsudku) a bolo rovnako rozhodnuté správnymi súdmi. Pr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13S/12/2022 zo dňa 29.06.2022 alebo č.k. 13S/14/2022-130 zo dňa 05.10.2020, kasačné sťažnosti boli zamietnutí rozsudkami NSS SR sp. zn. 1Sfk/114/2022 zo dňa 29.02.2024 a 2Sfk/124/2022 zo dňa 28.04.2023.
41. V ďalšom správnom konaní bude povinnosťou žalovaného a správneho orgánu nižšieho stupňa opätovne vec posúdiť, a to v súlade s aplikačnou praxou a judikatúrou nielen vnútroštátnych súdov, ale i Súdneho dvora EÚ, vo veci opätovne rozhodnú a svoje rozhodnutia náležitým spôsobom zdôvodnia, pričom správny súd zdôrazňuje, že je potrebné sa hlavne podrobne vysporiadať s dobrou vierou žalobcu pri uplatňovaní osobitného režimu zdaňovania prirážky podľa § 66 zákona o DPH s tým, či žalobca ako obozretný obchodník prijal potrebné opatrenia, aby sa uistil, že svojím postupom sa nezúčastňuje na daňovom podvode. Správca dane bude v ďalšom konaní viazaný právnym názorom správneho súdu, avšak súd upriamuje pozornosť na odôvodnenie tohto rozsudku ohľadne hmotnoprávneho posúdenia veci a vysporiadania sa so závermi rozhodnutia SD EÚ vo veci C 624/15 - Litdana, a to vzhľadom na účelnosť ďalšieho postupu správcu dane.
42. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.
43. O práve na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že priznal úspešnému žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením podľa § 175 ods. 2 SSP.
44. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia oprávnenému subjektu. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.