Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14CoPr-1-2026.pdf
PDF · 235.87 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoPr/1/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Šalamúna a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci žalobcu: 1/ A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XX, XXX XX D. E. F., žalobcu: 2/ G. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. XXX/XX, XXX XX D. E. F., žalobcu: 3/ H. I. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. K. XXXX/XX, XXX XX L., spoločne zastúpených právnym zástupcom M. H. N., advokátom so sídlom C. XX, XXX XX C., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: H. D. E. F., so sídlom O. K. H. XX, XXX XX D. E. F., IČO: XX XXX XXX, zastúpenému právnym zástupcom H. G. K., advokátom so sídlom P. A. XXXXX/XX, XXX XX H., IČO: XX XXX XXX, o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, o odvolaniach žalobcov 1/ a 2/ a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. XXXX/X/XXXX-XXX zo dňa 12. novembra 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. XXXX/X/XXXX-XXX zo dňa XX. XXXXXXXX XXXX vo výroku IV., VII., VIII., IX., X., XIV., XVII., XVIII., XIX., XX., XXVII., XXIX. p o t v r d z u j e .
II. Výrok II. rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. XXXX/X/XXXX-XXX zo dňa XX. XXXXXXXX XXXX m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 1/ z titulu náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014 sumu 2 577,12 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v časti zaplatenia úrokov z omeškania vo výške:
- 5,75 % zo sumy 214,76 EUR od 1. 5. 2013 do zaplatenia,
- 5,5 % zo sumy 214,76 EUR od 1. 6. 2013 do zaplatenia,
- 5,5 % zo sumy 214,76 EUR od 1. 7. 2013 do zaplatenia,
- 5,5 % zo sumy 214,76 EUR od 1. 8. 2013 do zaplatenia,
- 5,5 % zo sumy 214,76 EUR od 1. 9. 2013 do zaplatenia,
- 5,5 % zo sumy 214,76 EUR od 1. 10. 2013 do zaplatenia,
- 5,5 % zo sumy 214,76 EUR od 1. 11. 2013 do zaplatenia,
- 5,25 % zo sumy 214,76 EUR od 1. 12. 2013 do zaplatenia,
- 5,25 % zo sumy 214,76 EUR od 1. 1. 2014 do zaplatenia,
- 5,25 % zo sumy 214,76 EUR od 1. 2. 2014 do zaplatenia,
- 5,25 % zo sumy 214,76 EUR od 1. 3. 2014 do zaplatenia,
- 5,25 % zo sumy 214,76 EUR od 1. 4. 2014 do zaplatenia, žalobu z a m i e t a .
III. Výrok V. rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. XXXX/X/XXXX-XXX zo dňa XX. XXXXXXXX XXXX m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 1/ z titulu náhrady mzdy za obdobie od 01. 03. 2014 do 28. 02. 2016 sumu 5 332,51 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v časti zaplatenia úrokov z omeškania vo výške:
- 5,25 % zo sumy 222,19 EUR od 1. 5. 2014 do zaplatenia,
- 5,25 % zo sumy 222,19 EUR od 1. 6. 2014 do zaplatenia,
- 5,15 % zo sumy 222,19 EUR od 1. 7. 2014 do zaplatenia,
- 5,15 % zo sumy 222,19 EUR od 1. 8. 2014 do zaplatenia,
- 5,15 % zo sumy 222,19 EUR od 1. 9. 2014 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 222,19 EUR od 1. 10. 2014 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 222,19 EUR od 1. 11. 2014 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 222,19 EUR od 1. 12. 2014 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 222,19 EUR od 1. 1. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 222,19 EUR od 1. 2. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 222,19 EUR od 1. 3. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 222,19 EUR od 1. 4. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 222,19 EUR od 1. 5. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 222,19 EUR od 1. 6. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 222,19 EUR od 1. 7. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 222,19 EUR od 1. 8. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 222,19 EUR od 1. 9. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 222,19 EUR od 1. 10. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 222,19 EUR od 1. 11. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 222,18 EUR od 1. 12. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 222,18 EUR od 1. 1. 2016 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 222,18 EUR od 1. 2. 2016 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 222,18 EUR od 1. 3. 2016 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 222,18 EUR od 1. 4. 2016 do zaplatenia, žalobu z a m i e t a .
IV. Výrok XII. rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. XXXX/X/XXXX-XXX zo dňa XX. XXXXXXXX XXXX m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 2/ z titulu náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014 sumu 2 352,00 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v časti zaplatenia úrokov z omeškania vo výške:
- 5,75 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 5. 2013 do zaplatenia,
- 5,5 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 6. 2013 do zaplatenia,
- 5,5 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 7. 2013 do zaplatenia,
- 5,5 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 8. 2013 do zaplatenia,
- 5,5 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 9. 2013 do zaplatenia,
- 5,5 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 10. 2013 do zaplatenia,
- 5,5 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 11. 2013 do zaplatenia,
- 5,25 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 12. 2013 do zaplatenia,
- 5,25 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 1. 2014 do zaplatenia,
- 5,25 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 2. 2014 do zaplatenia,
- 5,25 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 3. 2014 do zaplatenia,
- 5,25 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 4. 2014 do zaplatenia, žalobu z a m i e t a .
V. Výrok XV. rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. XXXX/X/XXXX-XXX zo dňa XX. XXXXXXXX XXXX m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 2/ z titulu náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. 2014 do 28. 2. 2016 sumu 4 882,03 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v časti zaplatenia úrokov z omeškania vo výške:
- 5,25 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 5. 2014 do zaplatenia,
- 5,25 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 6. 2014 do zaplatenia,
- 5,15 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 7. 2014 do zaplatenia,
- 5,15 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 8. 2014 do zaplatenia,
- 5,15 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 9. 2014 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 10. 2014 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 11. 2014 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 12. 2014 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 1. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 2. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 3. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 4. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 5. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 6. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 7. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 8. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 9. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 10. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 11. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,41 EUR od 1. 12. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,41 EUR od 1. 1. 2016 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,41 EUR od 1. 2. 2016 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,41 EUR od 1. 3. 2016 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,41 EUR od 1. 4. 2016 do zaplatenia, žalobu z a m i e t a .
VI. Výrok XXII. rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. XXXX/X/XXXX-XXX zo dňa XX. XXXXXXXX XXXX m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 3/ z titulu náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014 sumu 2 352,00 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v časti zaplatenia úrokov z omeškania vo výške:
- 5,75 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 5. 2013 do zaplatenia,
- 5,5 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 6. 2013 do zaplatenia,
- 5,5 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 7. 2013 do zaplatenia,
- 5,5 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 8. 2013 do zaplatenia,
- 5,5 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 9. 2013 do zaplatenia,
- 5,5 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 10. 2013 do zaplatenia,
- 5,5 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 11. 2013 do zaplatenia,
- 5,25 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 12. 2013 do zaplatenia,
- 5,25 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 1. 2014 do zaplatenia,
- 5,25 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 2. 2014 do zaplatenia,
- 5,25 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 3. 2014 do zaplatenia,
- 5,25 % zo sumy 195,99 EUR od 1. 4. 2014 do zaplatenia, žalobu z a m i e t a .
VII. Výrok XXV. rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. XXXX/X/XXXX -XXX zo dňa XX. XXXXXXXX XXXX m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 3/z titulu náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. 2014 do 28. 2. 2016 sumu 4 882,03 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v časti zaplatenia úrokov z omeškania vo výške:
- 5,25 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 5. 2014 do zaplatenia,
- 5,25 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 6. 2014 do zaplatenia,
- 5,15 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 7. 2014 do zaplatenia,
- 5,15 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 8. 2014 do zaplatenia,
- 5,15 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 9. 2014 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 10. 2014 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 11. 2014 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 12. 2014 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 1. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 2. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 3. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 4. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 5. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 6. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 7. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 8. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 9. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 10. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,42 EUR od 1. 11. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,41 EUR od 1. 12. 2015 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,41 EUR od 1. 1. 2016 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,41 EUR od 1. 2. 2016 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,41 EUR od 1. 3. 2016 do zaplatenia,
- 5,05 % zo sumy 203,41 EUR od 1. 4. 2016 do zaplatenia,
žalobu z a m i e t a .
VIII. Odvolanie žalovaného proti výroku XXXII. o d m i e t a .
IX. Žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov prvoinštančného ani odvolacieho konania právo.
o d ô v o d n e n i e :
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom č.k. XXXX/X/XXXX-XXX zo dňa XX. XX. XXXX Okresný súd Banská Bystrica (ďalej v texte aj ,,okresný súd“, resp. ,,súd prvej inštancie“) konanie ohľadom časti nároku žalobcu 1/, ktorým sa domáhal od žalovaného zaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 1. 6. 2011 do 28. 2. 2013 v sume 22.401,54 EUR spolu s príslušným úrokom z omeškania zastavil (I. výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ z titulu náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014 sumu 2. 577,12 EUR spolu s príslušným úrokom z omeškania (II. výrok), konanie v časti, v ktorej sa žalobca 1/ domáhal od žalovaného náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014 v sume 5.678,88 EUR spolu s príslušným úrokom z omeškania zastavil (III. výrok), v prevyšujúcej časti, v ktorej sa domáhal žalobca 1/ od žalovaného zaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014 v sume 4.544,88 EUR spolu s príslušným úrokom z omeškania žalobu zamietol (IV. výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ z titulu náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. 2014 do 28. 2. 2016 sumu 5.332,51 EUR spolu s príslušným úrokom z omeškania (V. výrok), konanie, ktorým sa žalobca 1/ domáhal od žalovaného za obdobie od 1.3.2014 do 28. 2. 2016 zaplatenia sumy 11.179,49 EUR spolu s príslušným úrokom z omeškania zastavil (VI. výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ úrok z omeškania za obdobie 1. 4. 2016 až do 10. 12. 2023 (VII. výrok), v prevyšujúcej časti ohľadom požadovanej sumy náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. 2014 do 28. 2. 2016 vo výške 9.095,28 EUR a príslušenstva súd žalobu žalobcu 1/ zamietol (VIII. výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ z titulu náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. 2016 do 31. 12. 2017 sumu 15.136,00 EUR s príslušným úrokom z omeškania (IX. výrok), žalobu žalobcu 1/ v časti, v ktorej sa domáhal za obdobie od 1. 3. 2016 do 31. 12. 2017 zaplatenia sumy 8.194,64 EUR s príslušenstvom zamietol (X. výrok), konanie ohľadom časti nároku žalobcu 2/, ktorým sa domáhal od žalovaného zaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 1. 6. 2011 do 28. 2. 2013 v sume 19.739,37 EUR spolu s príslušným úrokom z omeškania zastavil (XI. výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ z titulu náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014 sumu 2.352,00 EUR spolu s príslušným úrokom z omeškania (XII. výrok), konanie v časti, v ktorej sa žalobca 2/ domáhal od žalovaného náhrady mzdy za obdobie od 1.3.2013 do 28. 2. 2014 v sume 4.908,00 EUR spolu s príslušným úrokom z omeškania zastavil (XIII. výrok), v prevyšujúcej časti, v ktorej sa domáhal žalobca 2/ od žalovaného zaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014 v sume 4.019,64 EUR spolu s príslušným úrokom z omeškania žalobu zamietol (XIV. výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ z titulu náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. 2014 do 28. 2. 2016 sumu 4.882,03 EUR spolu s príslušným úrokom z omeškania (XV. výrok), konanie, ktorým sa žalobca 2/ domáhal od žalovaného za obdobie od 1. 3. 2014 do 28.2.2016 zaplatenia sumy 9.637,97 EUR spolu s príslušným úrokom z omeškania zastavil (XVI. výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ úrok z omeškania za obdobie 1. 5. 2016 až 1. 4. 2016 do 10. 12. 2023 (XVII. výrok), v prevyšujúcej časti ohľadom požadovanej sumy náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. 2014 do 28. 2. 2016 vo výške 8.039,28 EUR a príslušenstva súd žalobu žalobcu 2/ zamietol (XVIII. výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ z titulu náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. 2016 do 31. 12. 2017 sumu 13.310,00 EUR s príslušným úrokom z omeškania (XIX. výrok), žalobu žalobcu 2/ v časti, v ktorej sa domáhal za obdobie od 1. 3. 2016 do 31. 12. 2017 zaplatenia sumy 7.278,37 EUR s príslušenstvom zamietol (XX. výrok), konanie ohľadom časti nároku žalobkyne 3/, ktorým sa domáhala od žalovaného zaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 1. 6. 2011 do 28. 2. 2013 v sume 18.532,50 EUR spolu s príslušným úrokom z omeškania zastavil (XXI. výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 3/ z titulu náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014 sumu 2.352,00 EUR spolu s príslušným úrokom z omeškania (XXII. výrok), konanie v časti, v ktorej sa žalobkyňa 3/ domáhala od žalovaného náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014 v sume 4.908,00 EUR spolu s príslušným úrokom z omeškania zastavil (XXIII. výrok), v prevyšujúcej časti, v ktorej sa domáhala žalobkyňa 3/ od žalovaného zaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014 v sume 3.330,00 EUR spolu s príslušným úrokom z omeškania žalobu zamietol (XXIV. výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 3/ z titulu náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. 2014 do 28. 2. 2016 sumu 4.882,03 EUR spolu s príslušným úrokom z omeškania (XXV. výrok), konanie, ktorým sa žalobkyňa 3/
domáhala od žalovaného za obdobie od 1. 3. 2014 do 28. 2. 2016 zaplatenia sumy 9.637,97 EUR spolu s príslušným úrokom z omeškania zastavil (XXVI. výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 3/ úrok z omeškania za obdobie 1. 5. 2016 až 1. 4. 2016 do 10. 12. 2023 (XVII. výrok), v prevyšujúcej časti ohľadom požadovanej sumy náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. 2014 do 28. 2. 2016 vo výške 6.660,00 EUR a príslušenstva súd žalobu žalobcu 2/ zamietol (XXVIII. výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 3/ z titulu náhrady mzdy za obdobie od 1. 3. 2016 do 31. 12. 2017 sumu 13.310,00 EUR s príslušným úrokom z omeškania (XXIX. výrok), žalobu žalobkyne 3/ v časti, v ktorej sa domáhala za obdobie od 1. 3. 2016 do 31. 12. 2017 zaplatenia sumy 6.019,60 EUR s príslušenstvom zamietol (XXX. výrok), určil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania (XXXI. výrok) a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť pripojeným príkazom k úhrade súdny poplatok vo výške 3.848,00 EUR, v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie (XXXII. výrok). 1.1 V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia sa žalobou, doručenou Okresnému súdu Žiar nad Hronom súdu dňa X. X. XXXX, domáhali voči žalovanému zaplatenia náhrady mzdy z dôvodu neplatného skončenia ich pracovných pomerov. Svoje nároky na náhradu mzdy v podanej žalobe vyčíslili za obdobie od júna 2011 do februára 2016, t.j. celkovo za 57 mesiacov, pričom žalobca 1/ svoj nárok vyčíslil sumou 60.804,18 EUR (57 x 1.066,74 EUR), ktorú požadoval priznať spolu s úrokom z omeškania zo sumy priemerného funkčného platu vo výške 1.066,74 EUR za obdobie od 1. 7. 2011 až 1. 3. 2016 do zaplatenia (t.j. pokračujúce úroky z omeškania za 57 mesiacov); žalobca 2/ svoj nárok vyčíslil sumou 53.578,29 EUR (57 x 939,97 EUR), ktorú požadoval priznať spolu s úrokom z omeškania zo sumy priemerného funkčného platu vo výške 939,97 EUR za obdobie od 1. 7. 2011 až 1. 3. 2016 do zaplatenia (t.j. pokračujúce úroky z omeškania za 57 mesiacov) a žalobca 3/ svoj nárok vyčíslil sumou 50.302,50 EUR (882,5 EUR x 57), ktorú požadoval priznať spolu s úrokom z omeškania zo sumy priemerného funkčného platu vo výške 882,50 EUR za obdobie od 1. 7. 2011 až 1. 3. 2016 do zaplatenia (t.j. pokračujúce úroky z omeškania za 57 mesiacov). Vec bola vedená na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. XXXXX/X/XXXX. 1.2 Okresný súd Žiar nad Hronom vo veci rozhodol rozsudkom č.k. XXXXX/X/XXXX-XXX zo dňa 31.3.2021, ktorým návrh žalobcov na prerušenie konania zamietol (I. výrok), konanie v časti žalobcom 1/ uplatneného úroku z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 1.066,74 EUR, v časti žalobcom 2/ uplatneného úroku z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 939,97 EUR a v časti žalobcom 3/ uplatneného úroku z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 882,50 EUR, za obdobie neuhradenej náhrady mzdy od 1. 7. 2011 do zaplatenia zastavil (II. výrok). Ďalej súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 8.689,52 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.689,52 EUR od 12. 12. 2017 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (III. výrok) a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu 1/ zamietol (IV. výrok); žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 10.108,88 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 10.108,88 EUR od 12.12.2017 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (V. výrok) a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu 1/ zamietol (VI. výrok); žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3/ sumu 12.077,13 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 12.077,13 EUR od 12. 12. 2017 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (VII. výrok) a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu 3/ zamietol (VIII. výrok). O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (IX. výrok). 1.3 Rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 31. 3. 2021 napadli podanými odvolaniami obidve strany sporu (žalobcovia aj žalovaný), na základe ktorých Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. XXXXXX/ X/XXXX-XXX zo dňa XX. X. XXXX odmietol odvolanie žalobcov 1/-3/ proti I. výroku rozsudku, ktorým Okresný súd Žiar nad Hronom návrh žalobcov na prerušenie konania zamietol (I. výrok rozhodnutia odvolacieho súdu). Odvolací súd zároveň rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 31.3.2021 v II. výroku, ktorým súd konanie v časti žalobcom 1/ uplatneného úroku z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 1.066,74 EUR, v časti žalobcom 2/ uplatneného úroku z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 939,97 EUR a v časti žalobkyňou 3/ uplatneného úroku z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 882,50 EUR, za obdobie neuhradenej náhrady mzdy od 1. 7. 2011 do zaplatenia zastavil, potvrdil ako vecne správny (II. výrok rozhodnutia odvolacieho súdu) a ostatné výroky rozsudku zo dňa 31 .3. 2021 (výroky III. až IX.) zrušil a vrátil vec v tomto rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (III. výrok rozhodnutia odvolacieho súdu). 1.4 Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom č.k. XXXXX/X/XXXX - XXX zo dňa XX. X. XXXX konanie o nárokoch žalobcu 1/ v časti uplatneného nároku na zaplatenie náhrady mzdy za obdobie neuhradenej náhrady mzdy marec 2013 až február 2014 vo výške 5.678,89 EUR spolu s príslušenstvom v podobe zákonných úrokov z omeškania a náhrady mzdy za obdobie jún 2011 až február 2016 vo výške 19.698,63 EUR, spolu s príslušenstvom v podobe zákonných úrokov z omeškania zastavil (I. výrok),
konanie o nárokoch žalobcu 2/ v časti uplatneného nároku na zaplatenie náhrady mzdy za obdobie marec 2013 až február 2014 vo výške 4.908,13 EUR spolu s príslušenstvom v podobe zákonných úrokov z omeškania a náhrady mzdy za obdobie jún 2011 až február 2016 vo výške 17.396,40 EUR spolu s príslušenstvom v podobe zákonných úrokov z omeškania zastavil (II. výrok), konanie o nárokoch žalobcu 3/ v časti uplatneného nároku na zaplatenie náhrady mzdy za obdobie marec 2013 až február 2014 vo výške 4.908,13 EUR spolu s príslušenstvom v podobe zákonných úrokov z omeškania a konanie o nárokoch žalobcu 3/ v časti uplatneného nároku na zaplatenie náhrady mzdy za obdobie marec 2013 až február 2014 vo výške 4.908,13 EUR spolu s príslušenstvom v podobe zákonných úrokov z omeškania zastavil (III. výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ titulom náhrady mzdy sumu 16.512 EUR brutto spolu s príslušenstvom v podobe zákonných úrokov z omeškania (IV. výrok), v prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu 1/ zamietol (V. výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ titulom náhrady mzdy sumu 14.520 EUR brutto spolu s príslušenstvom v podobe zákonných úrokov z omeškania (VI. výrok), v prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu 2/ zamietol (VII. výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 3/ titulom náhrady mzdy sumu 14.520 EUR brutto spolu s príslušenstvom v podobe zákonných úrokov z omeškania (VIII. výrok), v prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu 3/ zamietol (IX. výrok) a o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na ich náhradu (X. výrok). Aj uvedený rozsudok odvolaním napadli obidve sporové strany. 1.5 Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. III. Q. XXX/XXXX zo dňa 18. 8. 2023 odmietol ako neprípustnú ústavnú sťažnosť žalobcov proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. XXXXX/X/XXXX-XXX z XX. X. XXXX, ktorým súd prvej inštancie nepripustil zmenu žaloby uplatnenú podaniami zo dňa XX. X. XXXX P. XX. X. XXXX, doplnenými podaniami doručenými súdu prvej inštancie dňa XX. X. XXXX, a to z dôvodu, že žalobcovia nevyčerpali právne prostriedky nápravy (návrh na doplnenie rozsudku s prípadnými opravnými prostriedkami), ktoré im zákon priznáva na ochranu ich ústavných práv, ktorých súčasťou je nepochybne i to, aby bolo rozhodnuté o celom predmete konania. 1.6 Dňa XX. X. XXXX Okresný súd Žiar nad Hronom vec postúpil Okresnému súd Banská Bystrica ako kauzálne príslušnému súdu na konanie v individuálnych pracovnoprávnych sporoch a v sporoch z kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov, štrajku a výluky v zmysle § 24 písm. c/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Dňa 9. 11. 2023 bola vec vedená na tomto súde pod sp. zn. XXXX/X/XXXX predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie o opravných prostriedkoch. 1.7 Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. XXXXXX/X/XXXX-XXX zo dňa X. X. XXXX rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. XXXXX/X/XXXX - XXX zo dňa XX. X. XXXX a uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. XXXXX/X/XXXX - XXX zo dňa XX. X. XXXX zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd dospel k záveru, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý proces, pričom táto skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť. Ústavný súd v uznesení sp. zn. III. Q. XXX/XXXX zo dňa 18. 8. 2023 vzťahujúcom sa na prejednávanú vec poukázal na to, že k porušeniu ústavných práv sťažovateľov spočívajúcom v nerozhodnutí o celom žalobou uplatnenom nároku mohlo dôjsť právnym omylom súdu prvej inštancie, ktorý žalobu sťažovateľov interpretoval tak, že ňou nebola uplatnená náhrada mzdy za obdobie od marca 2016 do decembra 2017. Za takejto procesnej situácie sa odvolaciemu súdu ako jediné správne riešenie, v záujme zachovania práva žalobcov na spravodlivý proces a rozhodnutie o celom nimi uplatnenom nároku na náhradu mzdy javilo len zrušenie napadnutého rozsudku, ktoré jediné odvolaciemu súdu umožňovalo súčasné zrušenie predchádzajúceho právoplatného procesného rozhodnutia o nepripustení zmeny žaloby, z ktorého napadnuté rozhodnutie vychádzalo. 1.8 Žalobcovia si podanou žalobou uplatnili nároky na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia ich pracovných pomerov, a to v súlade s § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) odo dňa, keď oznámili zamestnávateľovi, že trvajú na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď im zamestnávateľ umožní pokračovať v práci. V priebehu konania došlo k časovému ohraničeniu nároku koncom decembra roku 2017, kedy im zo strany žalovaného bolo umožnené pokračovať v práci. Podaním došlým súdu dňa 21. 10. 2025 si uplatnili úroky z omeškania u nárokov za obdobie splatné od 1. 4. 2016 do 1. 2.2018, ktorú zmenu súd pripustil na pojednávaní dňa 22. 10. 2025. Na pojednávaní dňa 22. 10. 2025 zástupca žalobcov uviedol, že vzhľadom k právnemu názoru odvolacieho súdu v konaní vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania nároku za obdobie od 1. 6. 2011 do 28. 2. 2013 berie žalobu za toto obdobie späť. Súd prvej inštancie v tejto časti konanie v súlade s ustanovením § 145 ods. 2 CSP zastavil. V priebehu konania došlo zo strany žalovaného dňa 11. 12. 2023 k ďalšej úhrade časti žalovanej sumy a to vo vzťahu k žalobcovi v 1/ rade za obdobie marec 2014 až február 2016, vo výške 11.179,49 EUR, pričom za obdobie od marca
2014 do septembra 2015 to predstavovalo mesačne po 465,81 EUR a od októbra 2015 do februára 2016 mesačne 465,82 EUR. Vo vzťahu k žalobcom v 2/ a 3/ rade za toto obdobie žalovaný uhradil každému 9.637,97 EUR. Za obdobie marec 2014 až september 2015 im uhradil po 401,58 EUR a od októbra 2015 do februára 2016 po 401,59 EUR. Vzal preto žalobu v tejto časti aj s príslušenstvom od 11. 12. 2023 späť. Súd prvej inštancie aj v tejto časti konanie ohľadom nárokov žalobcov zastavil. Predmetom sporu zostali nároky žalobcov voči žalovanému na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia ich pracovných pomerov v súlade s ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce za obdobie marec 2016 až december 2017 ako aj za predchádzajúce obdobie od marca 2013 do februára 2016 prevyšujúce úhradu zo strany žalovaného. 1.9 Súd prvej inštancie žalobou uplatnené nároky posúdil podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinného v čase dania výpovedí žalobcom, v zmysle ktorého, ak zamestnávateľ so zamestnancom neplatne skončil pracovný pomer a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, trvá aj naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy v prípade, že mu neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy. Táto náhrada mu patrí vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo do času, keď skončí pracovný pomer. V čase vzniku tohto nároku neupravovalo § 79 Zákonníka práce žiadnu hornú hranicu tohto nároku, na rozdiel od právnej úpravy účinnej od 1. 1. 2013 až dosiaľ, kedy je maximálna hranica, do ktorej možno priznať nárok podľa § 79 Zákonníka práce 36 mesiacov. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že hoci konanie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcov trvalo značnú dobu, nič nebránilo žalovanému, aby žalobcom ponúkol prácu do doby skončenia súdneho sporu, bez toho, že by došlo ku zmene pôvodnej pracovnej zmluvy tak, ako im to navrhoval. Dôvodne potom žalobcovia odmietli takúto zmenu podpísať. Súd prvej inštancie rovnako, ako v predchádzajúcom rozhodnutí Okresný súd v Žiari nad Hronom, odkazujúc na jeho odôvodnenie (viď. bod 11 tohto odôvodnenia) mal za to, že aj vzhľadom k okolnostiam, za ktorých došlo ku skončeniu pracovného pomeru zo strany žalovaného voči žalobcom, nemožno v danom prípade aplikovať moderačné právo upravené v § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie návrhu žalovaného v tomto smere nevyhovel a priznal žalobcom nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skočenia pracovného pomeru až do doby, kedy žalovaný im umožnil nastúpiť do zamestnania. K argumentácii, že žalobcovia v 1/ a 3/ rade ihneď po tom, čo im umožnil nastúpiť do zamestnania, okamžite skončili pracovný pomer, súd prvej inštancie uviedol, že zároveň žalovaný si neuplatnil právo domáhať sa neplatnosti jeho skončenia na súde. Súd prvej inštancie v tomto konaní nebol oprávnený prejudiciálne skúmať, či k takémuto skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť neoprávnene. 1.10 V konaní nebolo sporné, že zo strany žalovaného došlo k daniu výpovede žalobcom z pracovného pomeru, ktorú súd určil za neplatnú s tým, že títo ešte v priebehu plynutia výpovednej doby oznámili, že trvajú na ďalšom zamestnávaní a žiadali o pridelenie práce. Nebolo tiež sporné, že toto pridelenie práce im žalovaný umožnil až koncom decembra roku 2017. Pokiaľ uhradil v priebehu konania časť žalovanej sumy, túto náhradu vypočítal z ich funkčných platov. Vyplatil im ju však v netto, pričom v intenciách odôvodnenia odvolacieho súdu v tomto konaní ju mal vyplatiť v brutto. Čo sa týka výšky požadovanej sumy už z dôvodov uvedených v prvom zrušenom rozhodnutí prvostupňového súdu ako aj v zrušujúcom rozhodnutí Krajského súdu, súd prvej inštancie vychádzal z brutto výšky funkčného platu žalobcov v čase dania výpovede, t. j. u žalobcu v 1/ rade zo sumy 688,00 EUR a u žalobcov v 2/ a v 3/ rade 605,00 EUR. V prevyšujúcej časti súd prvej inštancie považoval ich žalobu za bezdôvodnú a preto ju zamietol. 1.11 Žalobca v 1/ rade sa pôvodne žalobou domáhal zaplatenia sumy 60.804,18 EUR, keď v priebehu konania došlo ku splatnosti jednotlivých jeho nárokov za obdobie ďalších 23 mesiacov. Spolu sa potom domáhal zaplatenia sumy 85.201,56 EUR (60 804,18 EUR + 22 x 1.066,74 EUR + 929,10 EUR). Za obdobie od 1. 6. 2011 do 28. 2. 2013 vzal žalobu späť vzhľadom ku vznesenej námietke premlčania, t. j. za 21 mesiacov po 1.066,74 EUR, spolu v rozsahu 22.401,54 EUR. V časti nároku, ktorého sa domáhal za obdobie od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014, došlo v priebehu konania k čiastočnej úhrade zo strany žalovaného v sume 5.678,88 EUR (mesačne po 473,24 EUR). Túto sumu uhradil žalovaný spolu aj s požadovaným úrokom z omeškania. V tomto období mala žalobcovi 1/ byť vyplatená suma do výšky jeho funkčného platu (t. j. 688,00 EUR za 12 mesiacov, spolu 8.256,00 EUR). Rozdiel medzi uhradenou sumou a sumou, ktorá mu mala byť vyplatená, predstavoval sumu 2 577,12 EUR, v ktorej časti mu túto súd prvej inštancie priznal vo výroku tohto rozhodnutia, a to aj s úrokom z omeškania od jednotlivých dátumov splatnosti mesačných náhrad, t. j. zo sumy 215,00 EUR (ako rozdiel medzi sumou 688,00 EUR a 473,00 EUR, ktorá bola vyplatená). Ako už bolo uvedené, žalobca 1/ sa však v tomto období domáhal plnenia vo vyššej sume mesačne, než na ktorú mal nárok a to mesačne po 1.066,74 EUR. Celkove sa za toto obdobie domáhal zaplatenia sumy 12.800,88 EUR, pričom mu bola čiastočne priznaná súdom
a čiastočne uhradená žalovaným suma 8.256,00 EUR. Rozdiel medzi týmito dvoma sumami predstavuje sumu 4.544,88 EUR, ktorej náhrady sa domáhal bezdôvodne. Žalovaný zaplatil žalobcovi v 1/ rade dňa 11. 12. 2023 za ďalšie žalované obdobie (24 mesiacov) od 1. 3. 2014 do februára 2016 sumu 11.179,49 EUR, a to za obdobie od marca 2014 do septembra 2015 po 465,81 EUR a od októbra 2015 do februára 2016 po 465,82 EUR. Úroky z omeškania žalobcovi 1/ z tejto sumy neuhradil. V tomto období mu mal zaplatiť mesačne 688,00 EUR za 24 mesiacov, t. j. spolu 16.512,00 EUR. Rozdiel predstavuje sumu 5.332,51 EUR, ktorú sumu súd priznal žalobcovi v 1/ rade s úrokom z omeškania z mesačných splátok vo výške 222,19 EUR a 222,18 EUR. Tieto predstavujú rozdiel medzi jeho funkčným platom a uhradenou sumou žalovaným, z ktorých súm súd priznal aj úrok z omeškania odo dňa požadovaného žalobcom až do zaplatenia úhrady. V časti, v ktorej došlo k úhrade časti žalovanej sumy (splátky po 465,81 EUR a po 465,82 EUR), ale nedošlo ku zaplateniu úrokov z omeškania, súd prvej inštancie priznal z tejto sumy požadovaný úrok z omeškania odo dňa splatnosti tej ktorej náhrady do jej úhrady, t. j. do 11. 12. 2023. V časti uhradenej istiny vo výške 11.179,49 EUR a úrokov z omeškania odo dňa úhrady, t. j. od 11. 12. 2023, z mesačných splátok 465,81 EUR súd konanie zastavil. V prevyšujúcej časti ohľadom sumy 9.089,76 EUR a požadovaného príslušenstva súd žalobu žalobcu 1/ zamietol ako bezdôvodnú (požadoval za 24 mesiacov po 1.066,74, t. j. 25.601,76 EUR a mal nárok len na 16.512,00 EUR, rozdiel predstavoval 9.089,76 EUR). Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal dôvodnosťou nároku žalobcu 1/ za ďalšie žalované obdobie a to od 1. 3. 2016 do 31. 12. 2017 (22 mesiacov). Aj v tomto období sa žalobca domáhal mesačne plnenia od žalovaného vo výške 1.066,74 EUR, okrem posledného mesiaca decembra 2017, kedy žiadal zaplatiť 929,10 EUR. Spolu požadoval v tomto období zaplatenie sumy 23.330,64 EUR. Súd prvej inštancie mu priznal jeho nárok mesačne len vo výške funkčného platu, t. j. 688,00 EUR, spolu 15.136,00 EUR. Vo zvyšku ohľadom sumy 8.194,64 EUR bol neúspešný. Žalobca 1/ požadoval za celé žalované obdobie zaplatenie sumy 85.201,56 EUR. Súd prvej inštancie považoval jeho úspech v konaní len v rozsahu sumy, ktorú mu priznal, prípadne, ktorú mu dobrovoľne v priebehu konania uhradil žalovaný a z tohto dôvodu došlo ku späťvzatiu žaloby a zastaveniu konania. V časti, v ktorej došlo k zamietnutiu žaloby a v časti, ktorej došlo k späťvzatiu žaloby z dôvodu vznesenej námietky premlčania, súd prvej inštancie toto považoval za neúspech žalobcu 1/. Neúspešný bol ohľadom žalovanej sumy 44.230,82 EUR (22.401,54 + 4.544,88 + 9.089,76 + 8.194,64). Pomer úspechu a neúspechu bol takmer rovnaký (neúspech 51,90 %, úspech 48,10% ). 1.12 Žalobca 2/ požadoval v žalobe 53.578,29 EUR. Táto suma sa v priebehu konania navýšila o 22 mesiacov po 939,97 EUR + sumu 849,00 EUR, spolu požadoval sumu 75.106,63 EUR, keď mesačne požadoval z titulu náhrady mzdy po 939,97 EUR a za mesiac december 2017 sumu 849,00 EUR. Za obdobie od 1. 6. 2011 do 28. 2. 2013 vzal žalobu vzhľadom k vznesenej námietke premlčania späť. Jednalo sa o žalovanú sumu vo výške 19.739,37 EUR (21 mesiacov po 939,97 EUR). Žalovaný za obdobie od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014 zaplatil žalobcovi 2/ sumu 4.908,00 EUR (12 mesiacov po 409,01 EUR) spolu s úrokom z omeškania. V tejto časti žalobca vzal žalobu späť. Za toto obdobie mu malo byť vyplatených mesačne do výšky jeho funkčného platu, t. j. do sumy 605,00 EUR spolu suma 7.260,00 EUR (12 x 605,00 EUR). Súd prvej inštancie mu potom priznal za toto obdobie rozdiel medzi uhradenou sumou žalovaným a sumou, ktorú mu mal žalobca uhradiť vo výške 2.352,00 EUR (7.260 EUR – 4.908 EUR). Pokiaľ sa žalobca domáhal za toto obdobie zaplatenia vyššej sumy vychádzajúc z priemerného zárobku 939,97 EUR, spolu sumy 11.279,64 EUR, v prevyšujúcej časti ohľadom sumy 4 019,64 EUR súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol (11.279,64 EUR – 7.260 EUR). Za obdobie od 1. 3. 2014 do februára 2016 požadoval žalobca v 2/ rade od žalovaného zaplatenia sumy 22.559,28 EUR ( 24 x 939,97 EUR). Žalovaný mu zaplatil za mesiace marec 2014 až september 2015 po 401,58 EUR mesačne a október 2015 až február 2016 po 401,59 EUR mesačne. Spolu mu uhradil 9.637,97EUR. Mal mu však uhradiť sumu 14.520,00 EUR (24 x 605,00 EUR). Rozdiel predstavuje sumu 4.882,03 EUR. V tejto časti súd žalobe žalobcu 2/ vyhovel a priznal mu zároveň aj úrok z omeškania z mesačných splátok vo výške 203,42 EUR a 203,41 EUR odo dňa splatnosti jednotlivých splátok až do zaplatenia. V časti, u ktorej došlo k úhrade sumy 9.637,97 EUR, súd konanie ohľadom tejto istiny ako aj príslušenstva úrokov z omeškania odo dňa zaplatenia tejto sumy, t. j. od 11. 12. 2023 na základe späťvzatia návrhu, konanie zastavil. Vyhovel žalobe v časti požadovaných úrokov z omeškania z týchto splátok (401,58 EUR a 401,59 EUR) odo dňa ich splatnosti do zaplatenia, t. j. do 10. 12. 2023. V prevyšujúcej časti ohľadom požadovanej náhrady mzdy za toto obdobie v sume 8.039,28 EUR ako rozdiel medzi sumou, ktorú mal žalovaný zaplatiť a sumou, ktorú od neho žalobca 2/ požadoval (22.559,28 – 14.520,00 EUR), a príslušenstva súd žalobu žalobcu 2/ zamietol ako bezdôvodnú. V období od 1. 3. 2016 do 31. 11. 2017 žalobca 2/ požadoval mesačné plnenie po 939,97 EUR a v mesiaci december 2017 849,00 EUR. Spolu sa domáhal zaplatenia sumy 20.588,37 EUR v tomto období. Vznikol mu však nárok len na úhradu náhrady do výšky jeho funkčného platu, t. j. v sume 13.310,00 EUR. Rozdiel potom predstavuje
sumu 7.278,37 EUR, v ktorej časti súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol ako bezdôvodnú. U žalobcu 2/ došlo k zastaveniu konania ohľadom sumy 19.739,37 EUR, keď vzal žalobu späť nie v dôsledku správania sa na strane žalovaného a v časti ohľadom požadovanej sumy 19.337,29 EUR súd žalobu zamietol (4.019,64 + 8.039,28 + 7.278,37 EUR). Neúspešný bol v rozsahu sumy 39.076,66 EUR, čo predstavuje 52 % zo žalovanej sumy a úspech 48 %. 1.13 Vo vzťahu k žalobkyni 3/ táto požadovala pôvodne sumu 50.302,50 EUR. V priebehu konania došlo k zvýšeniu jej nároku o 22 mesiacov po 882,50 EUR + 1 mesiac za 797,10 EUR. Spolu potom požadovala 70.514,60 EUR. Za obdobie od 1. 6. 2011 do 28. 2. 2013 vzala žalobu vzhľadom k vznesenej námietke premlčania späť. Jednalo sa o žalovanú sumu vo výške 18.532,50 EUR (882,50 EUR za 21 mesiacov). Žalovaný jej zaplatil za obdobie od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014, t. j. 12 mesiacov po 409,01 EUR, spolu 4.908,12 EUR. V tejto časti vzala žalobu späť. Za toto obdobie jej však malo byť vyplatených mesačne do výšky jej funkčného platu, t. j. do sumy 605,00 EUR, spolu suma 7.260,00 EUR. Súd jej potom priznal rozdiel medzi uhradenou sumou žalovaným a sumou, ktorú jej mal uhradiť 2.352,00 EUR. V prevyšujúcej časti jej žalobu zamietol, keď požadovala úhradu sumy 10.590,00 EUR (12 x 882,50 EUR) a bola úspešná len v rozsahu 7.260,00 EUR. Rozdiel predstavoval sumu 3.330,00 EUR. Za obdobie od 1. 3. 2014 do februára 2016 požadovala žalobkyňa 3/ od žalovaného zaplatenie sumy 21.180,00 EUR (24 x 882,50 EUR). Žalovaný jej za toto obdobie uhradil sumu 9.637,97 EUR a to za mesiace marec 2014 až september 2015 po 401,58 EUR a za mesiace október 2015 až február 2016 po 401,59 EUR mesačne. Túto sumu uhradil dňa 11. 12. 2023. V časti úhrady istiny ako aj úroku z omeškania od 11. 12. 2023 došlo k späťvzatiu žaloby a zastaveniu konania. Žalovaný jej však mal uhradiť sumu 14.520 EUR (24 x 605,00 EUR). Rozdiel predstavuje sumu 4.882,03 EUR. V tejto časti súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Túto sumu potom priznal ako rozdiel jednotlivých splátok zo strany žalovaného a sumou funkčného platu žalobkyne vo výške 605,00 EUR, t. j. zo sumy 203,42 EUR, spolu s úrokom z omeškania odo dňa požadovaného dátumu až do zaplatenia. V časti, ktorej došlo k úhrade časti žalovanej istiny v sume 9.637,97 EUR, súd zo sumy jednotlivých splátok (401,58 EUR a 401,59 EUR) priznal žalobkyni 3/ úrok z omeškania odo dňa ich splatnosti až do úhrady, t. j. do 10. 12. 2023. V prevyšujúcej časti ohľadom sumy 6.660,00 EUR a požadovaných úrokov z omeškania súd žalobu žalobkyne zamietol ako bezdôvodnú. Jednalo sa o rozdiel medzi sumou, ktorú požadovala zaplatiť (21.180,00 EUR) a na ktorú jej vznikol nárok (14.520,00 EUR). Za obdobie od 1. 3. 2016 do 31. 12. 2017 žalobkyňa požadovala od žalovaného mesačné plnenie po 882,50 EUR, okrem posledného mesiaca, v ktorom požadovala zaplatenie sumy 797,10 EUR. Spolu sa v tomto období domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 19.329,60 EUR. Bola úspešná len v rozsahu sumy 13.310,00 EUR. V prevyšujúcej časti ohľadom sumy 6.019,60 EUR súd prvej inštancie jej žalobu zamietol. Celkove žalovaná 3/ bola neúspešná v časti, v ktorej došlo ku späťvzatiu žaloby z dôvodu vznesenej námietky premlčania a v dôsledku zamietnutia, t. j. ohľadom sumy 18.532,50 EUR, 3.330,00 EUR, 6.660,00 EUR, 6.019,60 EUR, spolu 34.542,10 EUR. Jej neúspech predstavoval 49 %, úspech 51 %. 1.14 O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania v súlade s ustanovením § 255 ods. 2 CSP vzhľadom k uvedenému pomeru úspechu a neúspechu strán. Žalobcovia boli oslobodení od poplatkovej povinnosti. Boli úspešní spolu v rozsahu sumy 64.133,70 EUR. Súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v rozsahu 6 % z tejto sumy žalovanému v zmysle prílohy – Sadzobníka súdnych poplatkov, položky 1a.
2. Proti výrokom IV., VIII., X., XIV. , XVIII., XX. a XXXI. rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia 1/ a 2/ z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. písm. b/ CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci(§ 365 ods. písm. d/ CSP) a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). 2.1 Žalobcovia 1/ a 2/ naďalej zotrvali na svojom právnom názore, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to z dôvodu, že zákon č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 553/2003 Z.z.“) a ani zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 552/2003 Z.z.“) neupravujú otázku určenia nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Ustanovenia týchto zákonov sú podľa ich názoru špeciálnou právnou úpravou k Zákonníku práce, ktoré v žiadnom vo svojom ustanovení neupravujú právny základ nároku pre prípad neplatného skončenia pracovného pomeru a neupravuje ani žiadne všeobecne záväzné pravidlá pre spôsob výpočtu
nároku na náhradu mzdy v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru. Zákonník práce podľa nich nie je osobitným predpisom, ale je všeobecne záväzným právnym predpisom. Tvrdili, že náhrada mzdy nie je platom a nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru upravujú len ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, konkrétne § 79 Zákonníka práce, ktoré ustanovením § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z.z. vylúčené nie sú. Vyjadrili názor, že ochrana proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania má byť v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania. Žalobcovia zároveň mali za to, že pri vyčísľovaní nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru je potrebné zachovať rovnosť podmienok vyčíslenia tak, aby zamestnanci pri výkone práce vo verejnom záujme neboli stavaní oproti „bežným zamestnancom“ do menej priaznivej situácie v prípade svojvoľného prepustenia zo zamestnania a na základe ich zamestnania im bola priznaná nižšia náhrada mzdy ako „bežným zamestnancom“ pracujúcim v tzv. súkromnej sfére. Nakoľko ustanovenia zákona č. 552/2003 Z.z. a ani osobitné predpisy v zmysle odkazujúcich právnych noriem nevylučujú aplikáciu Zákonníka práce, tak podľa ich právneho názoru v zmysle ustanovenia § 1 ods. 4 nie je možné vylúčiť aplikáciu ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce a v nadväznosti na ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce pre určenie náhrady v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru nie je možné vylúčiť ani ustanovenia § 134 a § 135 Zákonníka práce. Evidovali ustanovenia § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z.z., ktorý vylučuje aplikáciu ustanovení Zákonníka práce pri poskytovaní platu, avšak plat, resp. mzda nie sú ekvivalentom náhrady, ktorá je poskytovaná zamestnancom v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru. Právny základ úpravy nárokov zamestnancov v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru je zakotvený podľa nich výlučne v Zákonníku práce vo forme náhrady mzdy, kde je zároveň zakotvený aj právny základ výpočtu tohto nároku. Akceptácia nižšej kompenzácie v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru by bola v rozpore aj s ustanovením § 6 ods.1 zákona č. 365/2004 Z.z., v zmysle ktorého sa zakazuje diskriminácia osôb v pracovnoprávnych vzťahoch a nepriznanie nároku na náhradu mzdy v rozsahu ich priemerného zárobku v zmysle ustanovení Zákonníka práce je podľa nich v rozpore aj s dobrými mravmi a Ústavou Slovenskej republiky. 2.2 V súvislosti s nepriznaním nároku na náhradu trov konania namietli, že boli v celom rozsahu úspešní, čo do dôvodu uplatneného nároku. Poukázali na fakt, že im nebol priznaný nárok na náhradu trov konania za obdobie od 1. 6. 2011 do 28. 2. 2013 z titulu premlčania nárokov na náhradu trov konania. V súvislosti so vznikom premlčania ich nárokov poukázali na dôvody, pre ktoré k premlčaniu ich nárokov malo dôjsť (týkajúce sa konania vo veci neplatného skončenia ich pracovných pomerov v konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. XXXX/X/XXXX, v súvislosti s ktorým opätovne poukazovali na nesprávnosť súdnych rozhodnutí). Tvrdili, že je v rozpore s právom na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú Ústavou Slovenskej republiky, aby žalobcovia len preto, že súd nerozhodol riadne a včas v pôvodnom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. č.: XXXX/ X/XXXX majú aktuálne znášať trovy tohto konania z titulu uplatnenia zákonného nároku na náhradu mzdy za obdobie, v ktorom im v zmysle ustanovení Zákonníka práce patrí. Po vyčerpaní všetkých dostupných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov uplatnených za účelom ochrany práv žalobcov v súvislosti s právnym následkom premlčania časti nárokov na náhradu mzdy, ktoré mali súvis s konaním vedeným na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. XXXX/X/XXXX, žalobcovia v tomto konaní vzali čiastočne späť nároky na náhradu mzdy uplatnené za obdobie od 1. 6. 2011 do 28. 2. 2013. Vyjadrili názor, že uvedené skutočnosti predstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ustanovenia § 257 CSP, pre ktoré by súd nemal prihliadať na hodnotenie pomeru úspechu a neúspechu v spore vo vzťahu k nárokom na náhradu mzdy uplatneným za obdobie od 1. 6. 2011 do 28. 2. 2013. Vo vzťahu k druhému dôvodu nepriznania časti nároku na náhrady, ktorý spočíva v spôsobe vyčíslení nároku na náhradu mzdy (funkčný plat – priemerný zárobok) si boli žalobcovia 1/ a 2/ vedomí rozhodovacej praxe odvolacích súdov a zároveň evidovali, že neexistuje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré by zjednotilo právne názory v určení spôsobu výpočtu nároku na náhradu mzdy zamestnancov zamestnávaných pri výkone práce vo verejnom záujme. Dospeli k záveru, že vo vzťahu k časti žaloby, v ktorej bolo konanie zastavené (obdobie od 1. 6. 2011 do 28. 2. 2013), ako aj vo vzťahu k časti žaloby, v ktorej súd žalobu zamietol, a ktorá je predmetom odvolacieho konania, zo strany žalobcov existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by nemala byť priznaná náhrada trov konania žiadnemu z účastníkov v spore a súd by pri posudzovaní úspechu, resp. neúspechu v spore, nemal na túto časť uplatnených nárokov prihliadať. Naopak vo vzťahu k zvyšnej časti konania, v ktorej mali plný úspech v spore, a v ktorej sa domáhali plnenia z titulu nároku na náhradu mzdy, im má byť priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Tvrdili, že ak nedôjde k zmene výroku o náhrade trov konania a neprizná sa náhradu trov konania žalobcovi v celom rozsahu, žalovaný nie je nijakým spôsobom sankcionovaný za svoje protiprávne konanie, ktorým spôsobil žalobcovi škodu, ktorý sa svojich nárokov musí domáhať viac ako 10 rokov a nie je dosiahnutý prevenčný charakter, aby k protiprávnemu konaniu
žalovaného v budúcnosti nedochádzalo. Považovali za absolútne za nespravodlivé, aby im nebola priznaná žiadna náhrada trov konania, keď si v konaní uplatňovali len hmotnoprávne nároky, ktoré im vyplývajú z ustanovení Zákonníka práce a objektívne nemali žiadnu inú možnosť domáhať sa svojich práv, ktoré žalovaný v celom rozsahu neuznával. 2.3 Navrhli preto, aby odvolací súd v súlade s ustanovením § 388 ods.1. CSP napadnuté výroky č. IV, VIII, X, XIV, XVIII, XX, XXXI napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zmenil tak, že: a) výrok IV. zmení tak, že žalovanému uloží popri už zaplatenom nároku na náhradu mzdy za obdobie od 1. 3. 2014 do 28. 2. 2016 povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu vo výške 4.544,88 EUR spolu s príslušným zákonným v úrokom z omeškania; b) výrok VIII. zmení tak, že žalovanému uloží popri už zaplatenom nároku na náhradu mzdy za obdobie od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014 povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu vo výške 9.095,28 EUR spolu s príslušným zákonným v úrokom z omeškania; c) výrok X. zmení tak, že žalovanému uloží popri už priznanému nároku na náhradu mzdy za obdobie od 1. 3. 2016 do 31. 12. 2017 povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu vo výške 8.194,64 EUR spolu s príslušným zákonným v úrokom z omeškania; d) výrok IV. zmení tak, že žalovanému uloží popri už zaplatenom nároku na náhradu mzdy za obdobie od 1. 3. 2014 do 28. 2. 2016 povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu vo výške 4.019,64 EUR spolu s príslušným zákonným v úrokom z omeškania; e) výrok XVIII. zmení tak, že žalovanému uloží popri už zaplatenom nároku na náhradu mzdy za obdobie od 1. 3. 2014 do 28. 2. 2016 povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu vo výške 8.039,28 EUR spolu s príslušným zákonným v úrokom z omeškania; f) výrok XX. zmení tak, že žalovanému uloží popri už priznanému nároku na náhradu mzdy za obdobie od 1. 3. 2016 do 31. 12. 2017 povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu vo výške 7.278,37 EUR spolu s príslušným zákonným v úrokom z omeškania; g) výrok XXXI. zmení tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/ trovy konania z priznaných nárokov v rozsahu 100%.
3. Proti výrokom II., V., VII., IX., XII, XV., XVII., XIX., XXII., XXV., XXVII., XXIX., XXXI. a XXXII. rozsudku súdu prvej inštancie (t.j. voči všetkým výrokom, ktoré stanovujú žalovanému povinnosť zaplatiť jednotlivým žalobcom a výrokom, ktoré sa týkajú náhrady trov konania a súdneho poplatku, ktoré nadväzujú na predchádzajúce výroky) podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj žalovaný. 3.1 Odvolanie proti výrokom II., XII. a XXII. napadnutého rozsudku odôvodnil tým, že sa súd prvej inštancie podľa neho neriadil právne záväzným pokynom odvolacieho súdu. V priebehu konania žalovaný totiž za uvedené obdobie (od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014) zaplatil na účty žalobcov sumy, ktoré vypočítal ako čistý príjem z hrubého príjmu vo výške 688,00 EUR u žalobcu 1/, resp. 605,00 EUR u žalobcov 2/ a 3/. Teda žalovaný neplnil iba časť brutto príjmu, ale plnil celý brutto príjem, pričom z dôvodov odvedenia povinných odvodov a daní bola poukázaná suma žalobcom taká, že zodpovedala čistému (netto) príjmu. Žalovaný teda neplnil čiastočne, ale plnil v celom rozsahu hrubého príjmu žalobcov za obdobie od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014 (ide o jeden a ten istý nárok, iba vyjadrený iným spôsobom – náhrada mzdy brutto a netto). Súd prvej inštancie teda podľa neho nesprávne odpočítal zaplatený, čistý príjem žalobcov od brutto nároku žalobcov, a týmto spôsobom nesprávne zvýšil nárok žalobcov o priznaný rozdiel. Pre úplnosť žalovaný predložil odvolaciemu súdu listiny s označením „Poukázanie mzdy za obdobie 3/2013 – 2/2014“ adresované žalobcom, ktoré mali potvrdzovať výpočet žalovaného vychádzajúci z hrubého (brutto) funkčného platu žalobcov. Podstatné teda zostáva to, že za súčasného stavu súd už nemá priznať za obdobie od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014 žiadnu náhradu mzdy, pretože tento nárok bol v plnom rozsahu zaplatený (473,24 EUR netto = 688,00 EUR brutto u žalobcu 1/, resp. 409,01 EUR netto = 605,00 EUR brutto u žalobcov 2/ a 3/). 3.2 Aj odvolanie proti výrokom V., XV. a XXV. napadnutého rozsudku odôvodnil tým, že sa súd prvej inštancie podľa neho neriadil právne záväzným pokynom odvolacieho súdu, s tým že neplnil čiastočne, ale plnil v celom rozsahu hrubého príjmu žalobcov za obdobie od 1. 3. 2014 do 28. 2. 2016 (ide o jeden a ten istý nárok, iba vyjadrený iným spôsobom – náhrada mzdy brutto a netto). Súd prvej inštancie teda nesprávne odpočítal zaplatený netto príjem žalobcov od brutto nároku žalobcov, a týmto spôsobom nesprávne zvýšil nárok žalobcov o priznaný rozdiel. Správnou úvahou sa pritom súd mohol takémuto nesprávnemu záveru vyhnúť, keďže žalovaný logicky platil sumy netto, a teda náhrady mzdy brutto boli práve v sumách zodpovedajúcich funkčným brutto platom žalobcov. Pre úplnosť žalovaný predložil odvolaciemu súdu listiny s označením „Poukázanie mzdy za obdobie 3/2014 – 2/2016“ adresované žalobcom, ktoré mali potvrdzovať výpočet žalovaného vychádzajúci z brutto funkčného platu žalobcov. Podstatné teda zostáva to, že za súčasného stavu súd už nemá priznať za obdobie od 1. 3. 2014 do 28.
2. 2016 žiadnu náhradu mzdy, pretože tento nárok bol v plnom rozsahu zaplatený (465,81 EUR netto = 688,00 EUR brutto, resp. 401,58 EUR netto = 605,00 EUR brutto). 3.3 Odvolanie proti výrokom VII., XVII. a XXVII. napadnutého rozsudku odôvodnil tým, že v uvedených prípadoch ide o priznanie úrokov z omeškania za obdobie od splatnosti jednotlivých miezd (v období od mesiaca marec 2014 do februára 2016) do zaplatenia (10. 12. 2023). Žalovaný nesúhlasí s priznaním úrokov z omeškania za uvedené obdobie, pričom súd mal podľa žalovaného využiť moderačné právo z dôvodu, že: úrok z omeškania má plynúť od dňa nasledujúceho po dátume prvého rozsudku (31. 3. 2021); úroky z omeškania v prípade ich priznania v zmysle rozsudku predstavujú približne sumu 14.000,00 EUR celkovo pre všetkých žalobcov, pričom ich priznanie implicitne znamená zvýšenie celkovej priznanej náhrady mzdy; žalovaný v priebehu konania o náhrade mzdy spôsobenej neplatným skončením pracovného pomeru nebol prekážkou pre skoršie vydanie rozsudku, naopak žalobcovia svojimi podaniami (napr. návrhmi na prerušenie konania z dôvodu podaného dovolania vo veci neplatnosti skončenia pracovného pomeru, či ospravedlneniami z neúčasti na pojednávaniach a žiadosťami o odročenie pojednávania) zapríčinili prieťahy v konaní, ktoré znamenali nárast úrokov z omeškania bez zavinenia žalovaného; sporové strany mali diametrálne odlišný názor na výpočet náhrady mzdy. Vedomosť o výške náhrady mzdy má pritom vplyv aj na správne vyčíslenie odvodov do poisťovne. Bez tejto vedomosti (o výške náhrady mzdy), naopak, stráca žalovaný objektívnu možnosť postupovať tak, aby sumy uhradené žalobcom a poisťovniam zodpovedali následne vydaného rozhodnutiu súdu (v prípade priznania nároku na náhradu mzdy). Ak by existovali rozhodnutia súdov, ktoré by jednoznačne stanovili výšku náhrady mzdy a zdôvodnili by prípadnú neaplikáciu moderačného práva, žalovaný by plnil vo vzťahu k obdobiu 3/2014 až 2/2016 aj skôr než 10.12.2023. Z uvedených dôvodov navrhol, aby súd aplikoval moderačné právo pri úrokoch z omeškania tak, aby ich priznal až od dátumu 1. 4. 2021 do zaplatenia. 3.4 Odvolanie proti výrokom IX., XIX. a XXIX. napadnutého rozsudku odôvodnil tým, že v uvedených výrokoch ide o priznanie nároku na náhradu mzdy za obdobie od 1. 3. 2016 do 31. 12. 2017. Odôvodnenie tejto časti napadnutého rozsudku sa podľa neho dostatočne nevysporiadava s jeho argumentami (návrh na aplikáciu moderačného práva z viacerých dôvodov, ktoré prezentoval žalovaný nielen na poslednom pojednávaní, ale v rámci celého konania, pričom tieto dôvody sú plne aplikovateľné i na obdobie od 1 .3. 2016 do 31. 12. 2017, dokonca ešte výraznejšie než je tomu pre nároky z predchádzajúcich období). Argumentoval, že nemôže ísť na jeho ťarchu, že žalobcovia si nekonaním spôsobili premlčanie časti nároku. Súd prvej inštancie však podľa jeho názoru posúdil nárok žalobcov za nepremlčané obdobie príliš zhovievavo v prospech žalobcov, keď moderačné právo vôbec neaplikoval. V prípade, ak by sa totiž mala na daný prípad aplikovať v súčasnosti platná právna úprava, tak by súd mohol priznať náhradu mzdy za najviac 36 mesiacov. Konkrétne okolnosti prípadu podľa neho nemožno považovať z pohľadu porušenia pracovnoprávnych predpisov za natoľko závažné, aby sa považovalo za spravodlivé priznať náhradu mzdy aj počas piateho, šiesteho či siedmeho roku. Práve naopak, už len z dôvodu celkového časového rozsahu uplatňovaného nároku (2011-2017) je namieste nárok za posledné roky (konkrétne obdobie od 1. 3. 2016 až 31. 12. 2017) vôbec nepriznať. Ak súd prvej inštancie považuje za podstatnú, pre posúdenie aplikácie moderačného práva, otázku platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcom 1/ a 3/ a neuplatnenie práva domáhať sa určenia neplatnosti tohto právneho úkonu na súde žalovaným, tak zdôraznil, že z rokovaní ku koncu roka 2017 (pred nástupom do práce) bolo zrejmé, že žalobcovia 1/ a 3/ nemajú reálny záujem do práce nastúpiť a že podania žalobcov 1/ a 3/, ktoré okamžite skončili pracovný pomer so žalovaným boli síce neplatné, avšak za uvedených okolností bolo pre žalovaného vhodnejšie ponechať dátum skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením (pracovný pomer sa skončil doručením okamžitého skončenia) ako sa domáhať jeho neplatnosti, resp. ukončiť pracovný pomer zo strany žalovaného, kedy by pracovný pomer končil neskôr, pričom žalovaný by bol povinný uhradiť žalobcom ďalšiu mzdu za toto ďalšie obdobie pracovného pomeru. Ak súd považoval neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalobcov 1/ a 3/ za podstatnú pre aplikáciu moderačného práva, uvedené mohol vyhodnotiť sám ako predbežnú otázku. 3.5 Žalovaný v podanom odvolaní prejavil aj svoj nesúhlas s výrokom XXXI. napadnutého rozsudku, a to so záverom súdu ohľadom úspechu a neúspechu žalobcov v konaní a z toho vyplývajúcim výrokom, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, keďže takýto záver nemá oporu v súdom zistenom a opísanom stave. Poukázal pritom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. Q. XXX/ XXXX, ktorý rozoberá zohľadnenie skutočnosti, ak súd v konaní rozhoduje v prípade, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu. Dôvodil, že v prípade, ak súd posudzuje aplikáciu moderačného práva na náhradu mzdy za obdobie od mesiaca marec 2013 až po mesiac december 2017 za skutočnosť, ktorá nemôže zaťažovať žalobcov pri rozhodovaní o náhrade trov konania, tak by mal
vychádzať z maximálne možnej sumy, ktorú by mohol súd žalobcom priznať. Následne by súd mal pri rozhodovaní o trovách konania vychádzať pri jednotlivých žalobcoch z pomeru maximálne možnej sumy, ktorú súd mohol priznať a žalovanej sumy, čo však nezodpovedá napadnutým rozsudkom prijatému záveru o približne rovnakom úspechu a neúspechu, pokiaľ ide o žalobcu 1/ a žalobcu 2/. Navrhol, aby súd rozhodol o trovách konania tak, že mu prizná voči žalobcovi 1/ náhradu trov konania v pomere 6,34 % trov konania, voči žalobcovi 2/ náhradu trov konania v pomere 6,56 % trov konania a voči žalobkyni 3/ mu náhradu trov konania neprizná. 3.6 Odvolanie proti výroku XXXII. napadnutého rozsudku odôvodnil tým, že v prípade uznania dôvodnosti ním podaného odvolania nebudú predmetné sumy žalobcom vôbec priznané a súd by ho nemal zaviazať k zaplateniu žiadneho súdneho poplatku. 3.8 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., V., VII., IX., XII, XV., XVII., XIX., XXII., XXV., XXVII., XXIX., XXXI. a XXXII. zmenil tak, že: nároky žalobcov vo výrokoch II., XII. a XXII. zamieta; nároky žalobcov vo výrokoch V., XV. a XXV. zamieta; nároky žalobcov vo výrokoch IX., XIX. a XXIX. zamieta; výroky VII., XVII. A XXVII. zmení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť jednotlivým žalobcovi za jednotlivé mesiace úrok omeškania z náhrady mzdy v zákonnej výške len za obdobie od 1. 4. 2021 do 10. 12. 2023; výrok XXXI. zmení tak, že mu prizná voči žalobcovi 1/ náhradu trov konania v pomere 6,34 % trov konania, voči žalobcovi 2/ náhradu trov konania v pomere 6,56 % trov konania a voči žalobkyni 3/ mu náhradu trov konania neprizná.
4. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v celom rozsahu zotrvávajú na svojich predchádzajúcich žalobných tvrdeniach. Vyjadrili presvedčenie, že odvolanie žalovaného je priamo v rozpore s ochrannou funkciou pracovného práva, je v rozpore so zásadami a princípmi CSP, ako aj základnými zásadami spravodlivosti. 4.1 Žalovaným predložené listiny s označením „Poukázanie mzdy za obdobie 3/2013-2/2014“, adresované žalobcom, ktoré podľa názoru žalovaného potvrdzujú výpočet žalovaného vychádzajúci z hrubého funkčného platu, považovali za v odvolacom konaní procesne neprípustný dôkaz podľa § 154 CSP, nakoľko žalovaný v konaní nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktorými by v konaní preukázal splnenie povinnosti zaplatiť žalobcom náhradu mzdy v hrubom a žalovaný svoje tvrdenia ponecháva len v rovine nepodložených vyhlásení. V civilnom sporovom konaní platí zásada, že dôkazné bremeno znáša ten, kto tvrdí skutočnosti vylučujúce, alebo obmedzujúce nárok, pričom žalovaný túto povinnosť zjavne neuniesol. Súd prvej inštancie a ani odvolací súd nemôžu v tomto štádiu konania prihliadať na skutkové tvrdenia a ani dôkazy predložené žalovaným, ktoré nepredniesol už v konaní pred súdom prvej inštancie, a to bez ohľadu na ich obsah a relevanciu a zároveň nemôžu prihliadať na tvrdenia žalovaného bez dôkaznej opory, ktoré žalobcovia namietajú v celom rozsahu. 4.2 Rozhodnutie súdu prvej inštancie o priznaní úrokov z omeškania považovali za vecne správne. Odvolanie žalovaného a jeho právny názor považovali za nesprávne, v rozpore s ustálenou súdnou judikatúrou, ako aj ustanoveniami hmotného práva. S poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. Q. XXX/XXXX uviedli, že zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania a nepriznanie zákonných úrokov z omeškania by predstavovalo aj zásah do ich práva na účinnú súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy SR, keďže by im bola odopretá plná zákonná satisfakcia za porušenie ich majetkových práv. Poukázali na to, že nezaplatenie náhrady mzdy včas zo strany žalovaného malo na žalobcov zásadnejší dopad, ako bude mať dopad zaplatenia úrokov z omeškania na žalovaného. Nepriznanie úrokov z omeškania žalobcom by bolo obzvlášť nespravodlivé v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, ktorý pracovný pomer so žalobcami skončil len z dôvodu, že sa títo stali pre žalovaného „nepohodlnými“ z dôvodu, že poukázali na nezákonné konanie náčelníka mestskej polície. Dĺžka konania, ako aj diametrálne odlišný názor strán sporu v právnych otázkach týkajúcich sa vyčíslenia nároku na náhradu mzdy, nie sú podľa nich právne relevantným dôvodom na zníženie zákonných úrokov. Tvrdenie žalovaného o tom, že žalobcovia svojimi podaniami zapríčinili prieťahy v konaní považovali za nepravdivé, nakoľko len bránili svoje nároky. 4.3 Za vecne správne považovali aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o priznaní nárokov na náhradu mzdy za obdobie od 1. 3. 2016 do 31. 12. 2017. Odvolanie žalovaného a jeho právny názor považujú žalobcovia za nesprávny, v rozpore s ustálenou súdnou judikatúrou, ako aj ustanoveniami hmotného práva. Žalovaný podľa nich v konaní nepreukázal existenciu žiadnych výnimočných, objektívnych a na jeho vôli nezávislých okolností, ktoré by mu neumožňovali prideľovať prácu žalobcom po tom, ako mu oznámili, že trvajú na tom, aby ich ďalej zamestnával a ani nepreukázal skutočnosti, ktoré by mu objektívne zabránili uspokojiť mzdové nároky žalobcov ako zamestnancov. V celom rozsahu popreli
skutkové tvrdenia žalovaného v súvislosti s rokovaniami z konca roka 2017 o tom, že nemali reálny záujem o nastúpenie do práce. Na strane žalovaného v spojení s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky R. Q. XXX/XXXX neexistovali a ani neexistujú žiadne právne skutočnosti, pre ktoré by mali existovať dôvody na priznanie nároku na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 36 mesiacov. V súvislosti s vyššie uvedeným mali za to, že ich nároky uplatnené v konaní sú v celom rozsahu dôvodné. 4.4 V celom rozsahu zotrvali na dôvodoch, pre ktoré žalovanému nemajú byť priznané žiadne trovy konania.
5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ nevyjadril a odvolaciu repliku nepodal.
6. V dôsledku podaného odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 „a contrario, len v rozsahu podaných odvolaní podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených v odvolaniach podľa § 380 ods. 1 CSP, rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch IV., VII., VIII., IX., X., XIV., XVII., XVIII., XIX., XX., XXVII., XXIX podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a vo výrokoch II., V., XII., XV., XXII. a XXV. ho podľa § 388 CSP zmenil z dôvodu, že neboli splnené podmienky na ich potvrdenie ani na ich zrušenie.
7. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody podaných odvolaní konštatuje, že súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci a v zmysle ustanovenia § 383 CSP je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvoinštančný súd. Rozsah skutkových zistení považoval odvolací súd za postačujúci aj pre svoje vlastné rozhodnutie, z tohto dôvodu na prejednanie podaných odvolaní nenariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP a vo veci rozhodol rešpektujúc skutkový stav zistený súdom prvej inštancie.
8. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku žalobcov 1/ a 2/, v ktorej namietali aplikáciu nesprávnej právnej úpravy zo strany súdu prvej inštancie a z toho plynúci nesprávny výpočet náhrady mzdy. Žalobcovia 1/ a 2/ zotrvali na svojom právnom názore, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to z dôvodu, že zákon č. 553/2003 Z.z. a ani zákon č. 552/2003 Z.z. podľa nich neupravujú otázku určenia nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. 8.1 Súd prvej inštancie sa pri riešení otázky určenia výšky náhrady mzdy v napadnutom rozsudku riadil záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, opakovane vyjadreným v tomto konaní v jeho v skorších rozhodnutiach. Odvolací súd už v uznesení sp. zn. XXXXXX/X/XXXX zo dňa 30.9.2022 skonštatoval, že zákon č. 553/2003 Z.z. spolu so zákonom č. 552/2003 Z.z. upravujú všeobecne záväzné pravidlá a ustanovujú práva, povinnosti a obmedzenia zamestnancov, ktorí vykonávajú práce vo verejnom záujme, pričom na právne vzťahy týchto zamestnancov sa vzťahuje podporne Zákonník práce, ak tieto zákony alebo iný osobitný predpis neustanovuje inak. To znamená, že pracovnoprávne vzťahy zamestnancov, ktoré nie sú týmito zákonmi upravené sa spravujú príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce, keďže uvedené zákony upravujú len špecifiká pracovnoprávnych vzťahov, pričom v ostatných oblastiach, ktoré nie sú upravené osobitne platí pôsobnosť Zákonníka práce. Zamestnancom, ktorí sú odmeňovaní podľa zákona č. 553/2003 Z.z. sa poskytuje plat a nie mzda. Preto, ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov a zamestnávateľov podľa § 1 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z.z., obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku, či priemernej mzde (napr. pri prekážkach v práci, pri náhrade mzdy za dovolenku a podobne), rozumie sa nimi funkčný plat, či plat pri výkone inej práce priznaný v čase, kedy vznikol dôvod na jeho použitie. Keďže žalobcovia 1/ až 3/ vykonávali na základe pracovných zmlúv prácu vo verejnom záujme, pričom boli odmeňovaní podľa zákona č. 553/2003 Z.z., v zmysle ustanovenia § 29 ods. 4 tohto zákona sa na ich vzťahy so žalobcom ex lege neuplatňovali ustanovenia § 134 a 135 Zákonníka práce. V druhom zrušovacom rozhodnutí sp. zn. XXXXXX/X/XXXX zo dňa X.X.XXXX sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že pre účely určenia náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovných pomerov žalobcov je potrebné vychádzať z funkčných platov žalobcov, ktorých výšku mal súd prvej inštancie preukázanú z oznámení o výške a zložení funkčného platu žalobcov, pričom pri náhrade mzdy zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje zákon č. 553/2003 Z.z. je potrebné vychádzať z funkčných platov (brutto) zamestnancov. 8.2 Vzhľadom k tomu, že žalobcovia vykonávali prácu vo verejnom záujme, je podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade pre rozhodnutie o peňažných nárokoch vyplývajúcich z neplatného skončenia pracovného pomeru kľúčové správne prepojiť hmotnoprávne nároky v zmysle § 79 Zákonníka práce na
náhradu mzdy v sume ich priemerného zárobku s výpočtovým mechanizmom podľa zákona č. 553/2003 Z.z., ktorý upravuje štátom regulovaný systém odmeňovania takýchto zamestnancov tak, že sa za priemerný zárobok, resp. priemernú mzdu považuje funkčný plat v zmysle § 29 uvedeného zákona, ktorý súčasne pri takýchto zamestnancoch vylučuje aplikáciu ustanovení § 134 a § 135 Zákonníka práce o stanovovaní priemerného zárobku na pracovnoprávne účely. Je nutné si uvedomiť, že Zákonník práce sa na právne vzťahy vzniknuté pri výkone práce vo verejnom záujme aplikuje len subsidiárne, t.z. že má na tieto právne vzťahy len doplňujúcu pôsobnosť. Zákonník práce možno preto na tieto vzťahy aplikovať len podporne, ak osobitné predpisy neobsahujú odchylnú úpravu. Keďže zákon č. 553/2003 Z.z. obsahuje osobitnú právnu úpravu pre výpočet priemernej mzdy, ktorej aplikácia má v posudzovanom prípade prednosť, ustanovenia Zákonníka práce upravujúce túto oblasť sa nepoužijú a postup zisťovania priemerného zárobku v zmysle § 134 a § 135 Zákonníka práce sa z dôvodu výslovného vylúčenia aplikácie týchto ustanovení na zamestnancov odmeňovaných podľa zákona č. 553/2003 Z.z. nemôže použiť. Takýto odlišný prístup pri zamestnancoch vykonávajúcich práce vo verejnom záujme, v daných otázkach odôvodňujú osobitne formulované požiadavky a obmedzenia kladené na zamestnancov vo verejnej správe, odmeňovanie ktorých sa zásadne líši od odmeňovania zamestnancov v rámci súkromného sektora, a to z dôvodu plnenia odlišných úloh verejnej správy a ako aj z dôvodu jej rozdielneho financovania. Ako nedôvodnú odvolací súd preto posúdil aj argumentáciu žalobcov 1/ a 2/, v zmysle ktorej akceptácia nižšej kompenzácie by v posudzovanom prípade bola v rozpore s ustanovením § 6 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov, resp. dobrými mravmi, nakoľko odlišný právny režim pre zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme vyplýva z platnej právnej úpravy a nie je následkom porušenia zásady rovnakého zaobchádzania (diskriminácie) z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. 8.3 Z uvedeného dôvodu je nutné uzavrieť, že nesprávne právne posúdenie, t.j. omyl súdu prvej inštancie pri aplikácii práva namietaný žalobcami 1/ a 2/ v podanom odvolaní v danom prípade preukázaný nebol, a preto odvolací súd žalobcami v odvolaní vznesenú námietku nesprávneho právneho posúdenia veci vyhodnotil ako nedôvodnú, a napadnutý rozsudok vo výrokoch IV., VIII., X., XIV., XVIII., XX. ako vecne správny potvrdil. Predmetná odvolacia námietka predstavuje len zopakovanie, resp. doplnenie polemiky, ktorú žalobcovia viedli už s predchádzajúcimi rozhodnutiami súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, v ktorej žalobcovia 1/ a 2/ obšírnejšie zapakovali svoju argumentáciu, ktorú prednášali v priebehu súdneho konania. Samotná skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ sa nestotožňujú s právnym názorom súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, nemôže viesť ani k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či zmätočnosti rozhodnutia. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (R.. Q. X/XX, R.. Q. X/XX, R. Q. XXX/XXXX).
9. Súdy v pracovnoprávnych sporoch rozhodujú o nárokoch v hrubom (brutto). Priemerný zárobok je zásadne priemerným hrubým zárobkom bez odpočítania súm poistného a preddavkov na daň. V prerokúvanej veci bola preto žalovanému ako zamestnávateľovi žalobcov uložená povinnosť zaplatiť žalobcom náhradu mzdy počítanej v hrubom (brutto). Ak súd rozhodne o priznaní náhrady mzdy v hrubom (brutto), žalovaný ako zamestnávateľ žalobcom na účet nevypláca celú hrubú sumu. Z tejto sumy je povinný podľa § 131 ods. 1 Zákonníka práce odviesť odvody na sociálne a zdravotné poistenie ako aj preddavok na daň z príjmu a preto vykoná prednostne ich zrážky. Povinnosť zraziť a odviesť prislúchajúce odvody a dane zo sumy náhrady mzdy má vždy zamestnávateľ, nie zamestnanec. Zamestnanec si tieto odvody sám nepriznáva ani neodvádza. Zamestnávateľ teda zamestnancovi nevypláca celú náhradu mzdy vypočítanú v hrubom (brutto), ale mu vypláca len časť priznanej náhrady mzdy v čistom (netto), t.j. zníženú o zrazené odvody a preddavky na daň. Ak by zamestnanec prijal plnú hrubú sumu, vzniklo by mu bezdôvodné obohatenie v rozsahu, v akom mal zamestnávateľ vykonať zrážky.
9.1 K odvolaniu ku každému zo žalobcov priložil listiny označené „Poukázanie mzdy za obdobie 3/2013 – 2/2014“ a „Poukázanie mzdy za obdobie 3/2014 – 2/2016“. Skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky sú prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany. Ich uplatnenie je však časovo limitované. Na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany sa aplikujú aj ustanovenia § 153 a § 154 CSP o koncentrácii konania. Zásada koncentrácie sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná (§ 153 CSP - sudcovská koncentrácia konania) a koncentrácia nutná (§ 154 CSP - zákonná koncentrácia konania). Účelom koncentrácie konania je zabrániť, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú strany povinné uplatniť včas. Tieto prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Koncentráciou konania do popredia vstupuje procesná zodpovednosť sporových strán za efektívny prístup k procesu dokazovania, zodpovedný prístup k povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti. Odvolací súd je v zmysle § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému, čo znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je preto prípustná len za splnenia zákonom taxatívne stanovených podmienok. Listy označené ako „Poukázanie mzdy za obdobie 3/2013 – 2/2014“ boli žalovaným ako dôkaz predložené už počas konania pred súdom prvej inštancie a sú spolu s výpismi z jeho účtu preukazujúcimi čiastočné úhrady žalobou uplatnených peňažných nárokov súčasťou súdneho spisu (č.l. XXX až č.l. XXX). No listy označené ako „Poukázanie mzdy za obdobie 3/2014 – 2/2016“ žalovaným doložené až odvolacom konaní odvolací súd posúdil ako neprípustnú novotu, nakoľko ním nebolo tvrdené a v konaní ani nebolo preukázané naplnenie niektorej z podmienok zakotvených § 366 CSP, za splnenia ktorých možno v odvolacom konaní uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie. 9.2 Aj pri čiastočnom dobrovoľnom plnení pred rozhodnutím súdu musí zamestnávateľ sumu náhrady mzdy poukázať žalujúcim zamestnanom v čistom (netto) a z náhrady mzdy počítanej v hrubom (brutto) zraziť odvody a dane. Zánik celého dlhu v plnej výške náhrady mzdy v hrubom (brutto) však žalovaný zamestnávateľ musí v súdnom konaní preukázať. Nepostačuje preto, ak v súdnom konaní predloží len dôkazy o úhrade náhrady mzdy v čistom jednotlivým zamestnancom, ale je potrebné preukázať (napr. mzdovými listami, či výpismi z účtu) aj vykonanie zrážok odvodov a dane. Z listov „Poukázanie mzdy za obdobie 3/2013 – 2/2014“ vyplývajú údaje o poukázanej čistej mzde jednotlivých žalobcov za jednotlivé mesiace a o dani a odvodoch, ktoré budú poukázané N. A. a príslušnej zdravotnej poisťovni. Nakoľko však žalovaný v konaní nepredložil dôkaz o reálnej úhrade ním tvrdených odvodov a preddavkov, a teda neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce jeho tvrdenie o odvedení zrazených odvodov a preddavkov na daň z príjmov príslušným adresátom, odvolací súd ako vecne správne posúdil výroky II., V., XII., XV., XXII. a XXV. v časti, ktorými bola žalovanému uložená povinnosť zaplatenia rozdielu medzi náhradou mzdy brutto za jednotlivé mesiace (ktorá zodpovedá funkčnému platu jednotlivých žalobcov) a medzi žalovaným počas konania za jednotlivé mesiace uhradenou čistou mzdou vyplatenou žalobcom, konanie o ktorej bolo na základe čiastočných späťvzatí žaloby zastavené v odvolaním nenapadnutých výrokoch rozsudku súdu prvej inštancie III., VI., XIII., XVI., XXIII. a XXVI . Odvolací súd si je vedomý, že predmetné sumy predstavujú časť náhrady mzdy v hrubom (brutto), ktorá reálne nie je vyplácaná žalobcom, nakoľko je tvorená zo zrazených preddavkov na daň a odvodov, no nevyhnutnosť rozhodnutia o uvedenej časti náhrady mzdy v hrubom vyplynula z požiadavky rozhodovania súdu o celých žalobou uplatnených nárokov žalobcov na náhradu mzdy v hrubom (brutto), ktorej súčasťou sú aj uvedené sumy. CSP zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzuje aktivitu súdu pri navrhovaní, a teda aj pri vykonávaní dôkazov. Dôkaznú povinnosť a s ňou súvisiace dôkazné bremeno má v spore každý, kto v konaní niečo tvrdí. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na sporových stranách. V rámci dokazovania platí zásada, že každá sporová strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, a teda musí preukázať to, čo tvrdí a len potom môže súd zobrať jej tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí (II. Q. XX/XXXX). Dôsledkom toho, že tvrdenie sporovej strany nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov a ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre ňu nepriaznivé rozhodnutie.
9.2 Súd prvej inštancie žalobcom výrokmi II., V., XII., XV., XXII. a XXV. priznal aj nárok na zaplatenie príslušenstva tvoreného úrokmi z omeškania z rozdielu medzi ich funkčným platom a žalovaným uhradenou sumou náhrady mzdy v čistom (netto) odo dňa požadovaného žalobcom až do zaplatenia úhrady. Úrok z omeškania slúži ako odškodnenie pre veriteľa za to, že nemohol použiť dlhovanú sumu. Hoci súd v rozsudku priznáva náhradu mzdy v hrubom (brutto), úrok z omeškania sa vypočítava z čistej náhrady mzdy (teda zo sumy po odpočítaní preddavku na daň a povinných odvodov na sociálne a zdravotné poistenie, ktoré má zamestnávateľ zo zákona povinnosť zraziť a odviesť) a to z dôvodu, že úrok z omeškania plní funkciu paušalizovanej náhrady škody za to, že žalobcovia zamestnanci nemohli disponovať s im prináležiacimi finančnými prostriedkami (vo výške im patriacej a reálne aj vyplácanej náhrady mzdy v čistom). Z uvedeného dôvodu odvolací súd uvedené výroky napadnutého rozsudku v časti zaplatenia úrokov z omeškania z rozdielu medzi funkčným platom žalobcov a žalovaným uhradenými sumami náhrady mzdy v čistom (netto) odo dňa požadovaného žalobcom až do zaplatenia úhrady zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol.
10. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní požadoval moderáciu náhrady mzdy žalobcom priznanú vo výrokoch VII., XVII. a XXVII. spočívajúcu v nepriznaní úrokov z omeškania za obdobie od ich splatnosti do 31.03.2021 (t.j. navrhoval ich priznať len za obdobie od 01.04.2021 do 10.12.2023) argumentujúc ich konečnou výškou, či dĺžkou súdneho konania a diametrálne odlišnými názormi strán sporu na výpočet náhrady mzdy, odvolací súd opätovne (tak ako tomu bolo už v prvom zrušovacom uznesení) poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. Q. XXX/XXXX, v zmysle ktorého zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Ústavný súd pritom aproboval záver príslušného krajského súdu, ktorý s poukazom na sociálnu funkciu mzdy konštatoval, že neudržateľným by bol záver, podľa ktorého by práve zamestnávateľa nestíhala sankcia v podobe úroku z omeškania, pokiaľ sa dostane do omeškania s plnením mzdy, náhrady mzdy a obdobných záväzkov voči zamestnancovi. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie zamestnávateľa s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Náhrada mzdy je (rovnako ako mzda) splatná pozadu za kalendárny mesiac, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania (ako zákonnej sankcii) nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania. Na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom ustanovená lehota plnenia uplynula. Úroky z omeškania sa viažu na samotný stav omeškania, a nie na výšku alebo prípadnú moderáciu náhrady mzdy podľa pracovnoprávnych predpisov. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškanie so zaplatením náhrady mzdy za mesiace marec 2014 až február 2016 súd prvej inštancie mu vo výrokoch VII., XVII. a XXVII. správne uložil povinnosť zaplatiť žalobcom úroky z omeškania predstavujúce príslušenstvo peňažnej pohľadávky žalobcov vzniknuté v dôsledku nesplnenia si povinnosti žalovaným včas splatiť svoj dlh, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil aj v uvedených výrokoch.
11. Žalovaný v odvolaní proti výrokom IX., XIX. a XXIX napadnutého rozsudku ohradil voči príliš zhovievavému prístupu súdu prvej inštancie k žalobcom, pričom namietal, že sa súd prvej inštancie dostatočne nevysporiadal s jeho argumentami (jeho návrh na aplikáciu moderačného práva z viacerých dôvodov, ktoré prezentoval žalovaný nielen na poslednom pojednávaní, ale v rámci celého konania). Tvrdil, že v prípade, ak by sa na daný prípad mala aplikovať v súčasnosti platná právna úprava, tak by súd mohol priznať náhradu mzdy za najviac 36 mesiacov. Vyslovil pritom názor, že konkrétne okolnosti prípadu nemožno považovať z pohľadu porušenia pracovnoprávnych predpisov za natoľko závažné, aby sa považovalo za spravodlivé priznať náhradu mzdy aj počas piateho, šiesteho či siedmeho roku. Práve naopak, už len z dôvodu celkového časového rozsahu uplatňovaného nároku (2011-2017) je namieste nárok za posledné roky (konkrétne obdobie od 1. 3. 2016 až 31. 12. 2017) vôbec nepriznať. 11.1 S uvedeným tvrdením žalovaného sa odvolací súd nemohol stotožniť, nakoľko súd prvej inštancie priznanie nároku na náhradu mzdy žalobcom odôvodnil tým, že hoci konanie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcov trvalo značnú dobu, nič nebránilo žalovanému, aby žalobcom ponúkol prácu do doby skončenia súdneho sporu, bez toho, že by došlo ku zmene pôvodnej pracovnej zmluvy tak, ako im to navrhoval. Dôvodne potom žalobcovia odmietli takúto zmenu podpísať. Súd prvej inštancie rovnako, ako v predchádzajúcom rozhodnutí Okresný súd v Žiari nad Hronom, odkazujúc na jeho odôvodnenie (viď. bod 11 tohto odôvodnenia) mal za to, že aj vzhľadom k okolnostiam, za ktorých došlo ku skončeniu pracovného pomeru zo strany žalovaného voči žalobcom, nemožno v danom
prípade aplikovať moderačné právo upravené v § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Z týchto dôvodov návrhu žalovaného v tomto smere nevyhovel a priznal žalobcom nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skočenia pracovného pomeru až do doby, kedy žalovaný im umožnil nastúpiť do zamestnania. Možno preto skonštatovať, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s už skôr v tomto konaní vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu a pri formulovaní svojho záveru o uložení žalovanému povinnosti zaplatenia náhrady mzdy žalobcom vyhodnocoval dôvody skončenia pracovného pomeru žalobcov ako aj dôvody, z ktorých im žalovaný neumožnil pokračovať v práci po tom, ako mu títo zamestnanci oznámili, že trvajú na tom, aby ich naďalej zamestnával, pričom na strane žalovaného neboli zistené také okolnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby žalobcom umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť ich mzdové nároky. 11.2 Súd prvej inštancie sa vysporiadal sa aj s argumentáciou žalovaného, že žalobcovia 1/ a 3/ ihneď po tom, čo im umožnil nastúpiť do zamestnania, okamžite skončili pracovný pomer, vo vzťahu ku ktorej poukázal na to, že žalovaný si neuplatnil právo domáhať sa neplatnosti jeho skončenia na súde. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní z rovnakých dôvodov opakovane poukazoval na nezáujem týchto žalobcov na ďalšom zamestnávaní argumentujúc, že pre neho bolo vhodnejšie ponechať dátum skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením, ako sa domáhať jeho neplatnosti, dožadujúc sa v tomto konaní prejudiciálneho určenia neplatnosti okamžitých skončení pracovného pomeru žalobcov 1/ a 3/, odvolací súd k uvedenej polemike žalovaného so závermi súdu prvej inštancie považuje potrebné zdôrazniť, že právo účastníka pracovnoprávneho vzťahu domáhať sa určenia neplatnosti zrušovacieho prejavu uvedeného v § 77 Zákonníka práce zaniká márnym uplynutím dvojmesačnej lehoty. Pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, treba vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne (bližšie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XXXX XXX/XXXX). 11.3 K odvolacej argumentácii žalovaného namietajúcej nevysporiadanie sa súdu prvej inštancie s jeho argumentami (návrhom na aplikáciu moderačného práva z viacerých dôvodov, ktoré prezentoval žalovaný nielen na poslednom pojednávaní, ale v rámci celého konania) odvolací súd uvádza, že odvolacia argumentácia musí byť konkrétna, obsah ktorej umožňuje odvolaciemu súdu cielený prieskum. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. II. Q. XXX/XXXX výstižne poukázal na to, že „Korelátom práva účastníka konania na primerané odôvodnenie súdneho rozhodnutia (v zmysle primeranej argumentačnej reakcie na jeho tvrdenia) je jeho procesná povinnosť predostrieť dostatočne konkretizovanú a podloženú argumentáciu.“. V zmysle zásady procesnej diligencie, v spojení s ustanoveniami § 363 a § 365 ods. 3 s poukazom na § 380 CSP, nie je prípustná taká formulácia odvolania, ktorá je založená len odkazom na skoršie tvrdenia produkované v skorších podaniach pred súdom prvej inštancie, bez ďalšieho vysvetlenia či konkretizácie. Aj keď Civilný sporový poriadok v časti odvolacieho konania výslovne neustanovuje pravidlo, ako je tomu v prípade dovolacieho konania (§ 433 CSP), z podstaty zásad civilného sporového konania a povahy odvolacieho konania, nie je možné dospieť k záveru, v zmysle ktorého je odvolací súd povinný vyhľadávať a dotvárať, či rekonštruovať odvolaciu argumentáciu z obsahu skorších podaní odvolateľa, pretože by takýmto spôsobom odvolací súd porušil základný princíp rovnosti strán sporu, v spojení s princípom zákonnosti. Prípustná je len taká forma procesnej obrany alebo útoku, resp. odvolania, z obsahu ktorého je možné vyabstrahovať podstatnú odvolaciu argumentáciu, a ktorú len doplnkovo odvolateľ dopĺňa odkazom na skoršie podania, no v prejednávanej veci o takýto prípad však nejde. Odvolací súd po dôslednom posúdení obsahu odvolania žalobcu v rozsahu takto vymedzenej časti odvolacej námietky konštatuje, že žalobca v odvolaní nedostatočne argumentoval čo do konkrétnosti a zrozumiteľnosti odvolacieho dôvodu. Z predmetnej časti odvolania nie je možné dôjsť k zrozumiteľnej odpovedi na otázku, ktoré konkrétne relevantné argumenty (právne či skutkové) mal súd prvej inštancie opomenúť. Abstraktné odkázanie na dôvody prezentované počas celého konania, resp. na pojednávaní nenapĺňa náležité skutkové vymedzenie odvolacieho dôvodu (substancovanie). Odvolací súd preto nemohol na takto formulovanú odvolaciu námietku z dôvodu absencie riadne vymedzeného odvolacieho dôvodu prihliadnuť. 11.4 Odvolacím prieskumom napadnutého rozsudku nebol ani v tejto časti napadnutého rozsudku zistené, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie by vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil aj vo výroch IX., XIX. a XXIX.
12. Žalovaný odvolanie podal aj proti výroku XXXII. napadnutého rozsudku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť pripojeným príkazom k úhrade súdny poplatok vo výške 3.848,00 EUR. Keďže žalobcovia oslobodení od poplatkovej povinnosti boli úspešní spolu v rozsahu sumy 64.133,70 EUR, súd prvej inštancie žalovanému v súlade s ustanovením § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov podľa položky 1a Sadzobníka súdnych poplatkov uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v rozsahu 6 % z tejto sumy. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že v prípade uznania dôvodnosti ním podaného odvolania nebudú uvedené sumy žalobcom vôbec priznané , a preto by ho súd nemal zaviazať k zaplateniu žiadneho súdneho poplatku.
12.1 Podľa § 355 ods. 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
12.2 Podľa § 357 CSP, odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o a/ zastavení konania, b/ odmietnutí podania vo veci samej, c/ odmietnutí žaloby na obnovu konania, d/ návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e/ zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, f/ návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g/ zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku, h/ zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i/ návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku, j/ odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k/ povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva, l/ zabezpečení dôkazného prostriedku, m/ nároku na náhradu trov konania, n/ prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ a § 164, o/ návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia, p/ postúpení právomoci do cudziny. 12.3 Podľa § 386 CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo d/ nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať. 12.4 Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie vo veciach poplatkov sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku okrem § 357 písm. a/. 12.5 Skôr, než odvolací súd pristúpil k preskúmaniu odvolaním napadnutého XXXII. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, skúmal, či sú splnené podmienky na prejednanie veci, t. j. či odvolanie bolo podané v lehote na odvolanie, či bolo podané oprávnenou osobou, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, či má náležitosti podľa § 363 CSP. 12.6 Vzhľadom k tomu, že sa súd prvej inštancie v tomto výroku napadnutého rozsudku nezaoberal posúdením žalobou uplatneného nároku, ale rozhodoval o povinnosti zaplatiť súdny poplatok, nejedná sa o meritórne rozhodnutie súdu vo veci samej, a preto má uvedené súdne rozhodnutie v zmysle § 234 ods. 1 CSP procesnú povahu uznesenia. 12.8 Odvolanie je jediný riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiam súdov, no proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné len v prípade, ak to zákon pripúšťa. CSP taxatívne v § 357 vymenúva okruh uznesení súdu prvej inštancie, proti ktorým je odvolanie prípustné. Proti uzneseniu, ktoré nie je uvedené v tomto ustanovení, odvolanie prípustné nie je. Keďže voči uzneseniu o zaplatení súdneho poplatku odvolanie prípustné nie je, odvolací súd odvolanie žalovaného proti XXXII. výroku napadnutého rozsudku podľa § 386 písm. c/ CSP odmietol, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Keďže odvolací súd odvolanie odmietol, dôvodmi odvolania sa nezaoberal.
13. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP, § 396 ods. 1 a 2 CSP a § 255 ods. 2 CSP. Odvolací súd konštatuje, že nakoľko postupom podľa § 388 CSP napadnutý rozsudok zmenil, pristúpil podľa § 396 ods. 2 CSP k rozhodnutiu o trovách prvoinštančného i odvolacieho konania. Úspech v spore sa zisťuje s ohľadom na konečný výsledok konania vo veci samej. Ak dôjde pri neplatnom skončení pracovného pomeru k zníženiu sumy náhrady mzdy na návrh zamestnávateľa uplatnením moderačného práva (čo nie je posudzovaný prípad), nemal by súd sumu, o ktorú znížil celkovú náhradu mzdy, považovať za úspech žalovaného, ale naopak za plný úspech žalujúceho zamestnanca, v dôsledku ktorého by mu mala byť priznaná plná náhrada trov konania. Iná situácia však nastáva v prípade, ak sa náhrada mzdy uplatňuje nie pre uplatnenie moderačného práva, ale preto, že zamestnanom bola náhrada mzdy zle vypočítaná a požadovaná vo väčšej výške než mu prináleží tak ako tomu bolo u žalobcov v tomto konaní. V takomto prípade sa zníženie žalovanej náhrady mzdy považuje za čiastočný úspech žalovaného. Podľa výsledku konania žalobca 1/ dosiahol v konaní úspech 51,90 % a jeho neúspech predstavoval 48,10 % (bod 44. odôvodnenia napadnutého rozsudku), žalobca 2/ dosiahol v konaní úspech 48 % a jeho neúspech predstavoval 52 % (bod 49. odôvodnenia napadnutého rozsudku) a žalobkyňa 3/ dosiahla v konaní úspech 51 % a jej neúspech predstavoval 49 % (bod 55. odôvodnenia napadnutého rozsudku), nakoľko odvolacím súdom vykonaná zmena napadnutého rozhodnutia sa týkala len zamietnutia časti nevyčísleného príslušenstva
spočívajúceho v úrokoch z omeškania, a preto bol pre posúdenie úspechu v konaní rozhodujúci pomer úspechu a neúspechu strán sporu v uplatnenej istine bez príslušenstva, ktorý sa v odvolacom konaní nemenil. Odvolací súd nezistil v danej veci naplnenie zákonom stanovených podmienok pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP, ktoré by odôvodňovali takýto výnimočný postup. Žalobcami 1/ a 2/ uvádzané dôvody aplikácie tohto ustanovenia spočívajúce v okolnostiach oneskoreného uplatnenia ich nároku na náhradu mzdy spočívajúcich v nimi zvolenom procesnom postupe uplatnenom v inom súdnom konaní a v okolnostiach rozhodnutia súdu v inej právnej veci o určenie neplatnosti skončenia ich pracovných pomerov so žalovaným (ktorými sa odvolací súd bližšie zaoberal v bode 26. svojho predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia, a to v súvislosti s posudzovaním námietky premlčania časti žalobou uplatnených nárokov žalobcov na náhradu mzdy), podľa názoru odvolacieho súdu neodôvodňujú nimi požadované neprihliadnutie na hodnotenie pomeru úspechu a neúspechu strán sporu vo vzťahom k nárokom na náhradu mzdy uplatneným za obdobie od 1. 6. 2011 do 28. 2. 2013. Nakoľko ustanovenie§ 257 CSP umožňuje súdu výnimočne pre existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa len nepriznať náhradu trov konania, nemožno na jeho základe z dôvodov hodných osobitného zreteľa neprihliadať pri zisťovaní procesného úspechu strán v sporovom konaní na časť žalobou uplatnených nárokov, ktoré boli súdom zamietnuté, resp. konanie, o ktorých bolo z dôvodu procesného zavinenia na strane žalobcov konanie zastavené. Keďže každá strana sporu mala vo veci úspech len čiastočný a pomer ich úspechu bol takmer rovnaký, odvolací súd o trovách prvoinštančného ako aj odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov prvoinštančného ani odvolacieho konania právo.
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP). Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.