Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6S-130-2017.pdf
PDF · 187.66 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/130/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov JUDr. Tatiany Sabadošovej a JUDr. Mareka Kotoru, v právnej veci žalobcu SPEEDCOM s.r.o., so sídlom Kláštorná 23, 076 05 Brehov, IČO: 36728489, zastúpeného JUDr. Zuzanou Komorovskou, advokátkou so sídlom kancelárie v Košiciach, Kuzmányho 57, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 102068255/2017 zo dňa 29.09.2017, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalované Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 102068255/2017 zo dňa 29.09.2017 podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Košice zo dňa 14.06.2017 č. 101331108/2017 (v ďalšom texte aj: „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa,“ resp. „prvostupňové správne rozhodnutie“), ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určený rozdiel na dani z pridanej hodnoty (v ďalšom texte aj: „DPH“) v sume 2.703,42 EUR, t.j. znížil nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie marec 2010 zo sumy 3.631,47 EUR na sumu 928,05 EUR, a to daňovému subjektu SPEEDCOM s.r.o., so sídlom Kláštorná 23, Brehov, IČO: 36 728 489, DIČ: 2022317660, IČ DPH: SK 2022317660.
2. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný uviedol, že správca dane (v ďalšom texte aj: „správny orgán prvého stupňa,“ resp. „prvostupňový správny orgán“) podľa § 46 ods. 1 daňového poriadku vykonal u daňového subjektu SPEEDCOM s.r.o., daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobia január až december 2010 na základe oznámenia o vykonaní daňovej kontroly č. 9813401/5/556491/2014 zo dňa 11.02.2014. Kontrolou predložených dokladov správca dane zistil, že daňový subjekt si v označenom zdaňovacom období marec 2010 uplatnil odpočítanie dane z faktúry č. 22.03.004 zo dňa 22.03.2010 základ dane 14.228,54 EUR, DPH 2.703,42 EUR za dodávku stavebného materiálu od spoločnosti ESTA.SK. s.r.o., Učňovská 10, Košice (do 29.09.2011 KIMBO, s.r.o.). Správca dane za účelom preverenia reálneho dodania fakturovaného tovaru v zmysle § 39 daňového poriadku zaslal spoločnosti ESTA.SK. s.r.o. dňa 19.08.2014 žiadosť o zapožičanie dokladov, zásielka bola správcovi dane vrátená z dôvodu „adresát neznámy,“ preto správca dane zaslal predvolanie zo dňa 12.09.2014 jedinému konateľovi spoločnosti F. B., L. U. R.. XX, V. XXXX, F. . Zásielka sa správcovi dane vrátila z dôvodu, že adresát ju odmietol prevziať. Z týchto dôvodov predvolal správca dane na výsluch svedkyňu, bývalú konateľku označenej spoločnosti T. L. (konateľkou spoločnosti KIMBO, s.r.o. bola v kontrolovanom období), o predvolaní bol upovedomený aj kontrolovaný daňový subjekt upovedomením
o vypočutí svedka zo dňa 01.12.2014. Z dôvodu ospravedlnenej neúčasti predvolanej svedkyne bol správcom dane určený nový termín, o ktorom bol upovedomený kontrolovaný daňový subjekt upovedomením zo dňa 18.12.2014. Pri ústnom pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 14.01.2015 T. L. potvrdila, že v preverovanom období bola konateľkou spoločnosti KIMBO, s.r.o. a správcom dane jej boli predložené k nahliadnutiu faktúry č. 22.03.004 zo dňa 22.03.2010, č. 6.7.2010 zo dňa 06.07.2010, č. 21.7.2010 zo dňa 21.07.2010 a pokladničné doklady zo dňa 04.08.2010, 20.07.2010, 21.07.2010, 22.07.2010, 04.08.2010 a 25.03.2010. Svedkyňa odoprela vypovedať vo veci dodania tovaru uvedeného vo faktúre č. 22.03.004 zo dňa 22.03.2010 a tvrdila, že okrem iných aj túto faktúru nevyhotovila, podpis na predložených faktúrach nie je jej, ani jej nebohého otca, ktorý podľa jej vyjadrenia bol splnomocnený za spoločnosť vystupovať. Splnomocnenie, že J. L. mohol za túto spoločnosť konať, však správcovi dane nepredložila. Tvrdila, že spoločnosť SPEEDCOM s.r.o. nepozná, s jej konateľom sa nestretla, o jej činnosti nevie nič a nedisponovala ani nijakými účtovnými a daňovými dokladmi. Po smrti otca nedisponovala žiadnymi účtovnými a daňovými dokladmi a spoločnosť odovzdala s dokladmi, ktoré jej boli vrátené orgánmi činnými v trestnom konaní. Kontrolovaný daňový subjekt sa ústneho pojednávania, na ktorom bola vypočúvaná svedkyňa, nezúčastnil a nevyužil svoje právo klásť svedkovi otázky. O výsledku daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia marec, júl, október, november a december 2010, správca dane vyhotovil Protokol č. 9813401/5/202544/2015/Zam zo dňa 27.01.2015, ktorý bol spolu s výzvou č. 9813401/5/228692/2015/Zam doručený daňovému subjektu dňa 30.01.2015. K výsledkom daňovej kontroly sa daňový subjekt vyjadril podaním doručeným správcovi dane poštou dňa 18.02.2015. S poukazom na povinnosť daňových subjektov vyplývajúcou z ustanovenia § 14 daňového poriadku doručovať podania finančnej správe elektronickými prostriedkami, správca dane zaslal daňovému subjektu oznámenie z 05.03.2015, že jeho podanie z 27.01.2015 sa považuje za nepodané. Následne správca dane vydal rozhodnutie č. 9813401/5/426278/2015 zo dňa 26.02.2015, ktorým bol daňovému subjektu vyrubený za zdaňovacie obdobie marec 2010 rozdiel na DPH v sume 2.703,42 EUR. Po podaní odvolania daňovým subjektom Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1225999/2015 zo dňa 27.07.2015 rozhodnutie správcu dane zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný konštatoval, že správca dane bol viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu vysloveným v označenom rozhodnutí v zmysle § 74 ods. 4 daňového poriadku. Správca dane následne pokračoval vo vyrubovacom konaní a rozhodnutím č. 101447865/2016 zo dňa 14.01.2016 podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil daňovému subjektu za zdaňovacie obdobie marec 2010 rozdiel dane v sume 2.703,42 EUR. Na základe opätovne podaného odvolania žalovaný rozhodnutím č. 103059166/2016 zo dňa 03.05.2016 rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane pokračoval vo vyrubovacom konaní a výzvou zo dňa 22.06.2016 vyzval daňový subjekt, aby predložil dôkazy preukazujúce právo na odpočítanie dane, okrem iných aj z predmetnej faktúry č. 22.03.004 zo dňa 22.03.2010, t.j. vyzval daňový subjekt na preukázanie hmotnoprávnych podmienok vyplývajúcich z § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v preverovanom období a že dodávateľom tovarov a služieb bol platiteľ uvedený na faktúrach. Daňový subjekt reagoval podaním z 04.07.2016, súčasťou ktorého bolo aj rozhodnutie č. 39104/4423/2011-ISa zo dňa 30.11.2011 - návrh na vydanie kolaudačného rozhodnutia o povolení užívania stavby a rozhodnutie č. 39257/33263/2014- Oka - kolaudačné rozhodnutie o povolení užívania stavby. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí ďalej konštatoval, že správca dane nespochybnil výstavbu diela „Autoumývacie centrum Trebišov,“ ale dodávateľa tovaru uvedeného na faktúre č. 22.03.004 zo dňa 22.03.2010, ktorým mal byť daňový subjekt KIMBO, s.r.o., pretože daňový subjekt ani v priebehu vyrubovacieho konania nepredložil relevantné dôkazy o odstránení pochybností správcu dane. Podľa správcu dane z predložených dokladov poskytnutých v rámci vyrubovacieho konania nevyplynuli žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu záverov správcu dane uvedených v protokole z daňovej kontroly. O uvedených skutočnostiach informoval správca dane kontrolovaný daňový subjekt pri ústnom pojednávaní dňa 10.01.2017 a zároveň prerokoval s daňovým subjektom jeho pripomienky zo dňa 27.01.2015. K záverom prijatým pri tomto ústnom pojednávaní sa daňový subjekt vyjadril podaním z 16.01.2017 a tieto pripomienky boli so správcom dane prerokované pri ústnom pojednávaní dňa 24.01.2017. Správca dane konštatoval, že k dodaniu tovaru na základe faktúry č. 22.03.004 zo dňa 22.03.2010 nedošlo, pretože podľa jeho kontrolných zistení nebolo preukázané, že dodávateľom tovaru bol daňový subjekt KIMBO, s.r.o.. Správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nevychádzal len z faktúry predloženej platiteľom dane, ale preveroval, či predložená faktúra reálne odráža skutočnosti uvedené na faktúre. Podľa kontrolných zistení predmet fakturácie spoločnosťou KIMBO, s.r.o. nebol dodaný a právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre a nezodpovedá určitému plneniu. Správca dane zdôraznil,
že spoločnosť ESTA.SK. s.r.o. (do 29.09.2011 KIMBO, s.r.o.) na registrovanej adrese nevykonáva žiadnu ekonomickú činnosť, zásielky nepreberá, so správcom dane nekomunikuje a zároveň nebolo preukázané, aby v preverovanom období vykonával reálnu ekonomickú činnosť. Konateľ spoločnosti SPEEDCOM s.r.o. D.. Q. sa pri ústnom pojednávaní dňa 30.09.2014 vyjadril, že za spoločnosť KIMBO, s.r.o. vystupoval J. L. a rokoval iba s ním (zápisnica č. 9813401/5/4443875/2014/Zam), nikoho iného za spoločnosť KIMBO, s.r.o. nepozná. Nebolo preukázané žiadne prepojenie J. L. na spoločnosť KIMBO, s.r.o., čo preukazuje, že túto spoločnosť zastupovala neoprávnená osoba. Jediný konateľ spoločnosti v priebehu vykonávania daňovej kontroly bol občan Maďarskej republiky, ktorý sa na registrovanej adrese nezdržiava, zásielky adresované na jeho trvalý pobyt nepreberá, v priebehu vyrubovacieho konania spoločnosť nemala v obchodnom registri od 11.06.2014 zapísaného žiadneho štatutárneho zástupcu a od 08.09.2016 bola spoločnosť na základe uznesenia Okresného súdu Košice I vymazaná z Obchodného registra. Správca dane zdôraznil, že samotná faktúra ako taká nie je dôkazom o tom, že skutočnosti uvedené na tejto faktúre sú pravdivé a k dodaniu došlo tak, ako faktúra deklaruje. V prípade, ak nie sú preukázané splnenia hmotnoprávnych podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane, samotná faktúra nepostačuje. Tvrdenie nie je dôkaz a daňový subjekt nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by potvrdili, že deklarovaný zdaniteľný obchod realizoval daňový subjekt uvedený na faktúre. Dôkazom o nedodaní tovaru spoločnosťou KIMBO, s.r.o. podľa správcu dane bola aj svedecká výpoveď bývalej konateľky spoločnosti v období, kedy malo dôjsť k dodaniu tovaru T. L., že faktúru nevyhotovila, podpis na faktúre nie je jej, ani jej nebohého otca. Zároveň konštatoval, že Národná kriminálna agentúra vo svojom vyšetrovacom spise č. ČVS: PPZ-186/NKA-FP-VY-2012 okrem iného uviedla, že spoločnosť KIMBO, s.r.o. fakturované tovary, ktoré odpredala spoločnosti SPEEDCOM s.r.o. mala nadobudnúť od spoločnosti MFL Trade s.r.o. Košice a dodanie tovarov pre spoločnosť SPEEDCOM s.r.o. bolo len fiktívneho charakteru, čo vyplýva aj z výsluchov T. L., F. V. a samotného bývalého konateľa spoločnosti MFL Trade s.r.o. J. A. (list č. OR PZ-TV-KP-1340-003/2013). Správca dane z uvedených skutočností preto v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa konštatoval, že uplatnením odpočítania dane z faktúry č. 22.03.004 zo dňa 22.03.2010 za dodanie stavebného materiálu od spoločnosti KIMBO, s.r.o. došlo zo strany daňového subjektu k porušeniu § 49 ods. 1 a 2 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH a nevzniklo žalobcovi právo na odpočítanie dane, preto odpočítanie dane v sume 2.703,42 EUR, neuznal.
3. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí k odvolacím námietkam žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane uviedol, že nadmerný odpočet priznaný vo vyrubovacom konaní v sume 928,05 EUR daňovému subjektu nebude vrátený, pretože mu bol vrátený vo výške 3.631,47 EUR. Z tohto dôvodu mu uložil povinnosť určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 2.703,42 EUR uhradiť do pätnástich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia na príslušný účet. Námietky daňového subjektu o tom, že správca dane vo výroku napadnutého rozhodnutia neuviedol špecifikáciu obdobia, ktorého sa nadmerný odpočet týka, resp., že vo výroku rozhodnutia absentuje označenie subjektu, ktorý má tento určený rozdiel zaplatiť, žalovaný považoval za neopodstatnené. Zároveň ako neopodstatnenú vyhodnotil aj námietku, že správca dane len určil daňovému subjektu rozdiel za zdaňovacie obdobie marec 2010, avšak žiadnym rozhodnutím mu nebola vyrubená povinnosť tento rozdiel zaplatiť.
4. Ďalej uzavrel, že správca dane za účelom preukázania opodstatnenosti odpočítania dane oprávnene neakceptoval predložené doklady o úhrade za účelom preukázania reálneho uskutočnenia deklarovaného zdaniteľného obchodu, pretože príjmové pokladničné doklady nepreukazujú, že k úhrade faktúry skutočne došlo a z výpisov zo Slovenskej záručnej a rozvojovej banky ani z dodatočne vo vyrubovacom konaní predloženého výpisu z úverového účtu na sumu 14.227,37 EUR nebolo zrejmé, o aké úhrady išlo. Ako neopodstatnenú vyhodnotil žalovaný aj námietku daňového subjektu, že správca dane všetky svoje rozhodnutia opiera o výsledky zistené orgánmi činnými v trestnom konaní, pretože správca dane pri vykonávaní daňovej kontroly a pri dokazovaní v rámci vyrubovacieho konania (s poukazom na § 24 ods. 2 daňového poriadku) je povinný dostatočne zistiť skutkový stav. Za tým účelom je oprávnený použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane. Obmedzený je iba tým, aby dôkazný prostriedok nebol získaný v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Správca dane pritom v protokole o kontrole, ako aj v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa výsledky zistení orgánov činných v trestnom konaní vyhodnotil vo vzájomnej súvislosti s vlastnými zisteniami a uviedol, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil. Za účelom zvýraznenia celkového obrazu aktivít J. L. poukázal na vyjadrenie konateľa spoločnosti D.. Q., že J. L. vystupoval za všetky tri spoločnosti (KIMBO, s.r.o., VESET s.r.o. a DIGITALIS s.r.o.) a sám prehlásil, že s nikým iným nerokoval a nikoho iného z uvedených spoločností
nepozná, pričom J. L. nebol štatutárom, ani ich zamestnancom a nebolo preukázané ani splnomocnenie na zastupovanie týchto spoločností. Uvedené bolo iba jedným z faktorov, ktorý mal za následok pochybnosti správcu dane pri odpočítaní dane z faktúr nimi vyhotovených a zároveň predpokladali vedomosť štatutárneho orgánu odberateľa, že uvedené plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa. Ako nedôvodné považoval žalovaný aj námietky daňového subjektu ohľadom spôsobu začatia daňovej kontroly a následného porušenia jeho ústavného práva, pretože správca dane začal daňovú kontrolu na základe oznámenia o vykonaní daňovej kontroly č. 9813401/5/556491/2014 zo dňa 11.02.2014 podľa § 46 ods. 1 daňového poriadku. Paragraf 46 ods. 3 daňového poriadku priznáva právo správcovi dane začať daňovú kontrolu aj bez oznámenia. Z uvedeného preto vyplýva, že je na správcovi dane, akú formu začatia daňovej kontroly zvolí.
5. V závere preskúmavaného rozhodnutia žalovaný zhrnul, že daňový subjekt, t.j. žalobca v tomto konaní nepreukázal, že predmet deklarovaný na faktúre č. 22.03.004 zo dňa 22.03.2010, z ktorej si uplatnil odpočítanie dane vo výške 2.703,42 EUR, mu dodal platiteľ dane z pridanej hodnoty KIMBO, s.r.o. a správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia pri tomto odpočítaní podľa odvolacieho orgánu oprávnene konštatoval porušenie § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Odvolávanie sa daňového subjektu, že dôkazom o dodaní je samotné dielo, neobstojí, pretože na jeho realizácii sa podieľalo viacero dodávateľov s takým istým tovarom a službami.
6. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou prostredníctvom právnej zástupkyne (osobne doručenou konajúcemu súdu dňa 15.12.2017) domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 102068255/2017 z 29.09.2017 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Mal za to, že z výroku preskúmavaného rozhodnutia žalovaného v rozpore s § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku nie je zrejmé, o ktorých právach a povinnostiach žalobcu bolo rozhodované, ani ako bolo naložené s nadmerným odpočtom a aký výsledok vyplýva z rozhodnutia pre daňový subjekt vo vzťahu k ostatným napadnutým výrokom, ktoré ostali nedotknuté. Ďalej namietal, že v časti určenia splatnosti rozdielu v sume nadmerného odpočtu sa neuvádza, za ktoré obdobie je tento rozdiel určený, ani ktorý subjekt je zaviazaný ho zaplatiť, preto výrok rozhodnutia správcu dane v tejto časti je nepreskúmateľný. Zaujal stanovisko, že z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a ani z preskúmavaného rozhodnutia nevyplýva, ktoré konkrétne pochybenie vo vzťahu k § 71 zákona o DPH je žalobcovi vytýkané a viedlo žalovaného a správcu dane k vydaniu rozhodnutia z dôvodu porušenia § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Vyslovil názor, že pre zákonnosť rozhodnutia je nevyhnutné zo strany žalovaného špecifikovať konkrétnu povinnosť, ktorej porušenie bolo dôvodom potvrdenia napadnutého rozhodnutia správcu dane. Námietky vo vzťahu k nedostatkom preskúmavaného rozhodnutia zhrnul nasledovne : „a/ žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal všetkými napadnutými výrokmi prvostupňového rozhodnutia, b/ rozhodnutie žalovaného v časti obligatórnych náležitostí (sídlo žalobcu) nekorešponduje so zápisom v obchodnom registri žalobcu, c/ neurčitosť výrokov a teda ich nepreskúmateľnosť v časti naloženia s nadmerným odpočtom, určenia časového obdobia, za ktoré je určený rozdiel vo výroku o splatnosti rozdielu nadmerného odpočtu a subjektu, ktorý je povinný zaplatiť tento rozdiel, absencia špecifikácie, ktoré konkrétne porušenie ust. § 71 zákona o DPH doviedlo žalovaného (a správcu dane) k názoru, že faktúry predložené pri daňovej kontrole nespĺňajú náležitosti riadneho daňového dokladu d/ rozhodnutie vydané na základe iného ustanovenia zákona ako je jeho obsah a uložené povinnosti (porušenie ust. § 63 daňového poriadku)“.
7. Žalobca ďalej v správnej žalobe rozporoval aj skutkové zistenia správcu dane (a následne žalovaného) vo vzťahu k tvrdeniu, že spoločnosť KIMBO, s.r.o. nekomunikovala so správcom dane, keď poukázal na to, že správca dane spočiatku doručoval písomnosti inej (v obchodnom registri nezapísanej) spoločnosti ESTA s.r.o., a až neskôr opravil jej meno, ktoré uviedol v správnom tvare (zodpovedajúcom zápisu v obchodnom registri) až žalovaný a konateľovi tejto spoločnosti (do 29.09.2011 s obchodným menom KIMBO, s.r.o., po tomto dátume ESTA.SK, s.r.o.) F.Q. B. zanikla funkcia dňa 11.06.2014, preto nebol oprávnený prevziať zásielku správcu dane doručovanú v mesiaci september 2014; na ktorú skutočnosť žalobca poukazoval v predchádzajúcich podaniach, no napriek tomu sa žalovaný s touto skutočnosťou nevysporiadal, ale naďalej ju využíval ako jeden z dôvodov pre odôvodnenie svojho rozhodnutia. Žalobca nesúhlasil ani s vyhodnotením získaných dôkazov vo vzťahu k preukázaniu bezhotovostnej platby predstavujúcej úhradu predmetnej faktúry, keď tvrdil, že variabilný symbol označujúci účel platby (číslo
faktúry) je identický s predmetnou faktúrou. Namietal, že v tejto otázke sú od počiatku modifikované tak tvrdenia správcu dane, ako aj žalovaného, pretože správca dane najprv poprel, že žalobca predložil dôkaz o inej ako hotovostnej platbe medzi ním a spoločnosťou ESTA.SK, s.r.o., neskôr k predloženému výpisu z účtu zo Slovenskej záručnej a rozvojovej banky tvrdil, že z tohto dokladu nevyplýva, že predmetom úhrady bola predmetná faktúra a žalovaný toto stanovisko doplnil tým, že z jeho obsahu nevyplýva, kto je majiteľom účtu, na ktorý bola platba realizovaná. Aj keď v priebehu vyrubovacieho konania žiadal, aby správca dane vyžiadal od peňažného ústavu informáciu o majiteľovi účtu, takýto dôkaz nebol vykonaný, v čom žalobca videl porušenie § 3 ods. 2 daňového poriadku. Žalobca nesúhlasil ani so záverom žalovaného, že z výpovede svedkyne T. F. L. vyplynulo, že tovar deklarovaný vo faktúre, nebol dodaný spoločnosťou KIMBO, s.r.o.. Tvrdil, že voči tejto svedkyni bolo vedené trestné stíhanie a bola na ňu podaná obžaloba (informácia z internetovej stránky špecializovaného súdu) a ako obvinená nebola povinná vypovedať pravdu, pretože ide o jej právo na obhajobu. Pred správcom dane sa odmietla k veci vyjadriť, okrem toho, že poprela, že podpis na faktúre je jej, alebo jej nebohého otca. Ak odmietla vypovedať ku skutku, potom nemohla ani (nie -) poprieť dodanie tovaru. Podľa žalobcu takýto dôkaz nemá žiadnu relevantnú hodnotu, pretože všetky jej tvrdenia sú a budú prispôsobené výlučne k potrebe jej obhajoby v trestnom konaní a na takýchto dôkazoch nie je možné vyvodiť objektívne rozhodnutie. Vzhľadom na úmrtie J.. L. nie je ani možné overiť tvrdenia tejto svedkyne. Podľa žalobcu však bolo dostatočne preukázané, že nebohý J.. L. konal za spoločnosť KIMBO, s.r.o., pretože ako vyplýva z predchádzajúcich rozhodnutí, bol zapísaný aj v daňovom informačnom systéme ako zástupca spoločnosti KIMBO, s.r.o. a uviedol číslo účtu tejto spoločnosti za účelom prijatia peňažného plnenia. Ak by žalobca nekomunikoval s nebohým J.. L., ako zástupcom dodávateľskej spoločnosti, nebol by poukazoval platbu na účet tejto spoločnosti a platba sa na účet žalobcu nevrátila. Žalobca ďalej namietal, že svedkyňa L. pri výpovedi u správcu dane potvrdila, že jej nebohý otec bol splnomocnený vystupovať aj za spoločnosť KIMBO, s.r.o., no napriek tomu žalovaný z dôvodu, že o tom nebol predložený žiaden písomný dôkaz, odmietol takéto tvrdenie. Podľa žalobcu je takýto postup žalovaného v rozpore so zákonom, pretože zákon výlučne v prípade, ak zákon vyžaduje pre právny úkon písomnú formu, vyžaduje aj písomne udelené plnomocenstvo. Neexistuje žiadna povinnosť a teda nemôže existovať ani sankcia za ústne udelené plnomocenstvo na ústnou formou zjednaný právny vzťah - kúpnu zmluvu. Žalovaný tak sankcionuje žalobcu za správanie sa akceptované zákonom. Podľa názoru žalobcu uvedené odzrkadľuje to, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, nemá oporu v administratívnom spise a argumentácia žalovaného nemá oporu v skutočnom skutkovom stave.
8. Žalobca naďalej v žalobe tvrdil, že fakturovaný tovar bol dodaný spoločnosťou KIMBO, s.r.o. a nikto relevantne nespochybnil, že pri uzatváraní zmluvy žalobca rokoval s J. L., ktorý zomrel a preto ho nebolo možné vypočuť ako svedka. Absencia takéhoto dôkazu - výsluchu nebohého J.. L. nemôže byť využitá v neprospech žalobcu, pokiaľ je reálne preukázaná existencia tovarov a bezhotovostná platba faktúry. Žalobca preukázal splnenie dvoch základných podmienok, a to kumulatívne - faktúru a materiálnu existenciu fakturovaných výkonov, ako aj úhradu faktúry. V tej súvislosti žalobca zdôraznil, že nemal jediný dôvod realizovať (preukázateľné) platby pre spoločnosť KIMBO, s.r.o., pokiaľ by táto nedodala tovar, ktorého existencia je riadne preukázaná.
9. Zo správnej žaloby ďalej vyplýva, že napadnuté rozhodnutie sa opiera o vyšetrovací spis NAKA, odôvodňujúc dodávky tovarov bez ich bližšej špecifikácie pre spoločnosť KIMBO, s.r.o. zo strany spoločnosti MFL Trade s.r.o., kde však v odôvodnení prvostupňového orgánu takéto tvrdenie neobsahuje. Žalobca sa preto nemal možnosť v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa vyjadriť k takémuto „dôkazu,“ a paušálne konštatovanie pravdepodobne obvinenej osoby, naviac bez akejkoľvek špecifikácie, nemôže podľa žalobcu slúžiť ako dôkaz za situácie, že sa proti takémuto tvrdeniu nemôže ani brániť. Došlo tak k porušeniu dvojinštančnosti konania a pre nejasnú formuláciu je žalobcovi odňatá zároveň možnosť konať pred správnym orgánom. Tvrdenie žalovaného je zároveň nepreskúmateľné, pretože z neho nevyplýva o aký tovar sa malo jednať a či súvisí s dotknutou fakturáciou.
10. V závere správnej žaloby žalobca poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ako aj výklad Smernice 2006/112/EHS upravujúcej okrem iného právo na odpočet dane, podľa ktorých právo na odpočet dane môže byť zamietnuté iba vtedy, ak je objektívne preukázané, že predmetná zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie, zakladajúce nárok na odpočet dane, je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. V danom prípade však žalobca nemal vedomosť o prípadnej nelegálnej činnosti dodávateľa.
Vzhľadom na poskytnuté plnenie ani nemal dôvod vyvíjať aj prípadnú ďalšiu činnosť na prijatie opatrení v súvislosti s okolnosťami dodania tovaru alebo poskytnutia služieb. Podľa názoru žalobcu pre záver žalovaného, že nebolo dostatočne preukázané, že fakturované tovary boli dodané spoločnosťou KIMBO, s.r.o., nie sú splnené zákonné vecné, ani formálne podmienky.
11. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 28.03.2018 k správnej žalobe uviedol, že považuje všetky námietky uplatnené žalobcom za nedôvodné a v ničom neovplyvňujúce zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa, preto žalobu navrhol v celom rozsahu zamietnuť. K jednotlivým námietkam uviedol nasledovné: „ K námietke žalobcu ohľadom prerokovania pripomienok k protokolu žalovaný uvádza, že tento problém bol vyriešený v rozhodnutí o odvolaní č. 103059166/2016 zo dňa 03.05.2016, ktorým žalovaný zrušil rozhodnutie správcu dane č. 101447865/2016 zo dňa 14.01.2016 a v nasledujúcom vyrubovacom konaní nariadil správcovi dane tieto pripomienky k protokolu so žalobcom prerokovať. Z uvedeného dôvodu žalovaný mal možnosť opätovne predložiť nové dôkazy, resp. podať námietky k zistenému skutkovému stavu. Správca dane prerokoval so žalobcom jeho pripomienky, ktoré boli správcovi dane doručené poštou dňa 18.02.2015 k protokolu č. 9813401/5/202544/2015/Zam zo dňa 27.01.2015 pri ústnom pojednávaní dňa 10.01.2017 (zápisnica č. 100040576/2017), preto námietky žalobcu v tomto smere považuje žalovaný za neopodstatnené. K námietke žalobcu o porušení § 63 ods. 3 písm. c) zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov žalovaným z dôvodu, že vo výroku napadnutého rozhodnutia v adrese sídla žalobcu nie je uvedené poštové smerové číslo, žalovaný uvádza, že sídlo daňového subjektu, ako obligatórna náležitosť vyplývajúca z citovaného ustanovenia, je vo výroku napadnutého rozhodnutia uvedené, avšak bez poštového smerovacieho čísla. Tento nedostatok podľa názoru žalovaného nemôže mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia, pretože podľa ostatných identifikačných údajov žalobcu z výroku rozhodnutia je nepochybne zrejmé, o právach a povinnostiach ktorého daňového subjektu sa rozhodovalo. Žalovaný nemôže akceptovať ani námietku žalobcu, že správca dane nesprávne aplikoval ustanovenie § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov, pretože správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly postupoval vo vyrubovacom konaní a napadnuté rozhodnutie vydal v súlade s ustanovením § 68 ods. 6 citovaného zákona. Vo výroku rozhodnutia správca dane uviedol, že podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010 určil žalobcovi rozdiel v sume 2.703,42 EUR, t. j. znížil nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie marec 2010 zo sumy 3.631,47EUR na sumu 928,05 EUR. Žalobcovi bol na základe podaného daňového priznania za zdaňovacie obdobie marec 2010 vrátený nadmerný odpočet vo výške 3.631,47 EUR. Podľa výsledkov daňovej kontroly mal žalobca nárok na nadmerný odpočet v sume 928,05 EUR, preto správca dane v súlade s ustanovením § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov vo výroku napadnutého rozhodnutia uložil daňovému subjektu povinnosť určený rozdiel v sume 2.703,42 EUR uhradiť do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Námietky žalobcu, že z výroku rozhodnutia správcu dane nie je zrejmé, o ktorých právach a povinnostiach žalobcu bolo rozhodované, a že vo výroku nie je uvedené zdaňovacie obdobie, žalovaný považuje za neopodstatnené. V danom prípade daňové orgány zhodne konštatovali, že žalobca nedostatočným spôsobom preukázal, že predmet zdaniteľného obchodu, na základe ktorého si uplatnil odpočítanie dane, mu dodal platiteľ dane z pridanej hodnoty, preto z dôvodu porušenia § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov mu odpočítanie dane nebolo uznané. Odvolávanie sa žalobcu, že dôkazom o dodaní je samotné dielo, podľa žalovaného neobstojí, pretože na jeho realizácii sa podieľalo viacero dodávateľov s takým istým tovarom a službami. Žalobca namieta, že ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov sa odvoláva na § 71 citovaného zákona, a z prvostupňového ani z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, ktoré konkrétne ustanovenie § 71 citovaného zákona bolo porušené. K uvedenej námietke žalovaný uvádza, že správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nevychádzal len z faktúry predloženej platiteľom dane, ale preveroval, či predložená faktúra odráža skutočnosti uvedené na faktúre. Predložené faktúry odmietol ako dôkaz, pretože samotná faktúra ako taká nie je dôkazom o tom, že skutočnosti uvedené na predmetnej faktúre sú pravdivé, a že k dodaniu došlo tak, ako je na nej uvedené. Pokiaľ nie je preukázané, že hmotnoprávne podmienky boli splnené, pre vznik nároku na odpočítanie dane samotná
faktúra nepostačuje. Tvrdenie nie je dôkaz a daňový subjekt nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by potvrdili, že deklarovaný zdaniteľný obchod realizoval daňový subjekt uvedený na faktúre. K námietke ohľadom neakceptovania predložených dokladov o úhrade faktúry č. 22.03.004 zo dňa 22.03.2010 za účelom preukázania reálneho uskutočnenia deklarovaného zdaniteľného obchodu žalovaný uvádza, že v danom prípade na základe kontrolných zistení správcu dane príjmové pokladničné doklady ani výpis zo Slovenskej záručnej a rozvojovej banky nepreukazujú skutočné realizovanie deklarovaného zdaniteľného obchodu daňovým subjektom ESTA.SK. s.r.o., Učňovská 10, Košice (do 29.09.2011 KIMBO, s. r. o.). Svedeckú výpoveď T. L., ako jeden z viacerých dôkazných prostriedkov, na základe ktorých správca vyvodil záver, správca dane získal v súlade s ustanovením § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov, preto ho žalovaný bez ohľadu na ovplyvnenie prijatého záveru v danej veci, nemal dôvod neakceptovať. Podľa žalovaného neopodstatnené sú i námietky žalobcu, že jediné dôkazy správcu dane sú domnienky vyplývajúce z vyšetrovacieho spisu Národnej kriminálnej agentúry. Správca dane pri vykonávaní daňovej kontroly a pri dokazovaní v rámci vyrubovacieho konania s poukázaním na ustanovenie § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov je povinný dostatočne zistiť skutkový stav. Za tým účelom je v zmysle § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov oprávnený použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane. Obmedzený je iba tým, aby dôkazný prostriedok nebol získaný v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Správca dane pred prijatím záveru hodnotil všetky dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, pritom žalobca mal možnosť sa k uvádzaným dôkazným prostriedkom a výsledkom daňovej kontroly vyjadriť. Žalovaný nepopiera, že správcovi dane bola doručená požiadavka orgánov činných v trestnom konaní o vykonanie daňovej kontroly u žalobcu. Správca dane začal daňovú kontrolu na základe oznámenia o vykonaní daňovej kontroly č. 9813401/5/556491/2014 zo dňa 11.02.2014 podľa ustanovenia § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov, nie podľa ustanovenia § 46 ods. 3 citovaného zákona, ako to tvrdí žalobca. Žalobca poukazuje na judikatúru Súdneho dvora EÚ pre výklad Smernice 2006/112/ES upravujúcej okrem iného i právo na odpočítanie dane a namieta, že odpočítanie dane môže byť zamietnuté iba vtedy, ak je objektívne preukázané, že predmetná zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočítanie dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo jeho predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na vyjadrenie konateľa daňového subjektu SPEEDCOM s.r.o. D.. Q., že J. L. vystupoval za všetky tri daňové subjekty (KIMBO, s. r. o., VESET s.r.o. a DIGITALIS s.r.o.) a sám prehlásil, že s nikým iným nerokoval a nikoho iného z uvedených spoločností nepozná, pritom J. L. nebol štatutárom ani ich zamestnancom a nebolo preukázané ani splnomocnenie na ich zastupovanie. Vyjadrenie konateľa spoločnosti bolo jedným z faktorov, ktoré malo za následok, že správca dane spochybnil odpočítanie dane z faktúr vyhotovených uvedenými spoločnosťami a zároveň predpokladalo vedomosť štatutárneho orgánu odberateľa, že uvedené plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa.
12. Žalobca k vyjadreniu žalovaného v replike zo dňa 25.04.2018 opakovane namietal procesné pochybenia správcu dane, ako aj žalovaného v priebehu daňovej kontroly, ako aj rozhodovania administratívneho finančného orgánu, pretože mu nebola doručená výzva podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku. Opakovane namietal aj nedostatky rozhodnutia, ak v rozpore s ustanovením § 63 ods. 3 daňového poriadku v rozhodnutí nebolo uvedené správne sídlo daňového subjektu. Zároveň žalobca namietal, že daň je vyrubená podaním daňového priznania žalobcu a pokiaľ žiadna iná daň nebola vyrubená, nedošlo k matematickej chybe vo výpočte, ostáva nezrozumiteľná uložená povinnosť z titulu určeného rozdielu dane. Aj keď z obsahu napadnutého rozhodnutia správcu dane možno vyvodiť, že sa jedná o daň, ktorá mala byť vyrubená žalobcom pri podaní daňového priznania, nakoľko ju ale nevyrubil ani žalobca, ani správca dane, nemôže byť žalobca zaviazaný na zaplatenie nevyrubenej dane. Trval na tom, že z napadnutého rozhodnutia a ani z rozhodnutia správcu dane nie je zrejmé, o ktorých právach a povinnostiach sa rozhodovalo. Nesúhlasil ani so záverom, že neobstojí ako dôkaz samotná existencia diela, pretože v prípade, ak sa na realizácii podieľalo viacero dodávateľov, je potrebné, aby žalovaný uviedol, kto sa údajne podieľal na zhotovení identického diela, pretože všeobecné vyhlásenie bez uvedenia prameňa poznania a bližšej špecifikácie je tvrdením žalovaného bez materiálneho základu. Zaujal stanovisko, že ak predložil faktúru s náležitosťami podľa zákona, preukázal existenciu fakturovaného diela a preukázal aj úhradu faktúry s výpisom z účtu, bolo základnou povinnosťou
žalovaného uviesť, aký ďalší dôkaz žiada od žalobcu predložiť na preukázanie materiálneho plnenia vyplývajúceho z predmetnej faktúry. Vo vzťahu k dôkaznej hodnote vyšetrovacieho spisu zdôraznil, že žalobca nikdy nebol obvineným a nepozná obsah spisu národnej kriminálnej agentúry, kde je vedené konanie voči T.. L. a pôvodne aj voči jej otcovi, preto nie je možné výsledky vyšetrovania orgánov činných v trestnom konaní voči týmto tretím osobám vzťahovať na žalobcu.
13. Žalovaný sa k replike žalobcu duplikou nevyjadril napriek tomu, že replika mu bola zaslaná na vedomie dňa 21.05.2018 a opakovane s výzvou na vyjadrenie sa dňa 26.04.2021.
14. Krajský súd v Košiciach, ako správny súd, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102068255/2017 zo dňa 29.09.2017, ako aj rozhodnutie správcu dane Daňového úradu Košice, pobočka Trebišov č. 101331108/2017 zo dňa 14.06.2017 v právnych medziach správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. s/ Správneho súdneho poriadku) aplikujúc právny režim Správneho súdneho poriadku v konaní o všeobecnej správnej žalobe (tretia časť, I. hlava SSP - Všeobecná správna žaloba § 177 a nasledujúcich SSP), oboznámil sa s úplným obsahom administratívneho spisu správneho orgánu a po vypočutí zástupkyne žalobcu na pojednávaní konanom dňa 27.05.2021 (za ospravedlnenej neprítomnosti zástupcu žalovaného súd konal v súlade s ust. § 114 SSP v neprítomnosti zástupcu žalovaného) dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. 15. Na pojednávaní pred správnym súdom právna zástupkyňa žalobcu trvala na podanej správnej žalobe v rozsahu uplatnených žalobných dôvodov v celom rozsahu a zdôraznila, že v danej veci sa jedná o rozhodnutie, ktoré trpí takými vadami, že rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť. Zdôraznila, že existenciu diela, ako takého, nikto nespochybňuje a spochybnila tvrdenia a skutkové závery správcu dane, že nebola preukázaná platba za predmet fakturácie. Opakovane namietala, že daň vlastne nebola vyrubená a správca dane vydal rozhodnutie o vyrubení dane, avšak samotný výrok už aplikoval ako rozhodnutie o určení dane. Vo svojom prednese poukázala aj na procesné pochybenia správcu dane v procese daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania, keď doklady a výzvy doručoval deklarovanému dodávateľovi žalobcu na nesprávnu adresu.
16. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu. Zákonodarca v právnej úprave správneho súdnictva predpokladá súdny prieskum každého takéhoto objektívne poznateľného výstupu z konania správneho orgánu smerujúceho voči občanovi, ako aj právnickej osobe, bez ohľadu na jeho označenie, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté.
17. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov (súd na to nemá kompetenciu) ale len preskúmavať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených správnou žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.
18. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
19. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. (Daňový poriadok) v znení neskorších predpisov, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
20. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
21. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
22. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
23. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
24. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku, ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
25. Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.
26. Podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku, správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.
27. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
28. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
29. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
30. Podľa § 177 ods. 1 SSP (konanie o správnej žalobe), správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
31. Podľa § 191 ods. 1 písm. g/ SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
32. Z obsahu správnej žaloby vyplýva, že žalobca (okrem iného) namieta vady konania pred správnymi orgánmi, ktoré spôsobujú nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, vrátane rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, pretože: - žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal všetkými napadnutými výrokmi prvostupňového rozhodnutia, rozhodnutie žalovaného v časti obligatórnych náležitostí (sídlo žalobcu) nekorešponduje so zápisom v obchodnom registri, namieta neurčitosť výrokov rozhodnutia a teda aj ich nepreskúmateľnosť v časti naloženia s nadmerným odpočtom, určenia časového obdobia, za ktoré je určený rozdiel vo výroku o splatnosti rozdielu nadmerného odpočtu a subjektu, ktorý je povinný tento rozdiel zaplatiť, namieta absenciu špecifikácie, ktoré konkrétne porušenie § 71 zákona o DPH doviedlo administratívny orgán k názoru, že faktúry predložené pri daňovej kontrole
nespĺňajú náležitosti riadneho daňového dokladu, ako aj to, že rozhodnutie bolo vydané na základe iného ustanovenia zákona, ako je jeho obsah a uložené povinnosti. Tvrdí, že mu nebola doručená výzva podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku.
33. Správny súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že zákonný dôvod pre zrušenie rozhodnutia, alebo opatrenia špecifikovaný v ustanovení § 191 ods. 1 písm. g/ SSP spočíva v zistení takých vád rozhodnutia, či opatrenia, ktoré majú svoj pôvod najmä v procesných podmienkach, resp. v procesnom postupe orgánu verejnej správy alebo vo vadách výroku, alebo odôvodnenia rozhodnutia alebo opatrenia. V zásade však musí ísť o vady takého charakteru a takej miery závažnosti, že bránia preskúmaniu napadnutého rozhodnutia v medziach uplatnených žalobných dôvodov (rozsudok Najvyššieho správneho súdu, sp. zn. 9Sa/6/2007, alebo uznesenie Rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu ČR, sp. zn. 7 Azs 79/2009-www.nssou.cz.). V zásade preto dôvodom pre zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy nebude akékoľvek porušenie procesného predpisu, ale len také, ktoré je podstatné, teda porušenie určitej intenzity, ktoré zároveň mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Takáto vada bude spravidla spočívať v porušení práv žalobcu ako účastníka konania, napr. nesprávna alebo nedostatočná realizácia poučovacej povinnosti, pochybenia pri vykonávaní dokazovania (vykonanie nezákonne získaného dôkazu, neoboznámenie s vykonaným dokazovaním), neumožnenie účastníkovi konania vyjadriť sa, a pod. Ak sú vady spočívajúce v porušení ustanovení o konaní takého charakteru a takej miery závažnosti, že bránia preskúmaniu napadnutého rozhodnutia v medziach uplatnených žalobných dôvodov, prihliada na ne správny súd aj vtedy, ak neboli žalobcom výslovne namietané.
34. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok ako základný procesný predpis upravujúci daňové konanie obsahuje osobitnú úpravu zisťovania a preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
35. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného (ako aj z obsahu rozhodnutí správcu dane a žalovaného) správny súd zistil, že správca dane Daňový úrad Košice, pobočka Trebišov vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobia január až december 2010, s tým, že táto kontrola bola začatá v deň uvedený v oznámení o vykonaní daňovej kontroly č. 9813401/5/556491/2014 zo dňa 11.02.2014, t.j. 27.02.2014. Platiteľ dane si v zdaňovacom období marec 2010 uplatnil odpočítanie dane podľa § 49 - 54 zákona o DPH v celkovej sume 3.631,47 EUR, a to z faktúry za dodanie tovaru - materiál k stavbe Autoumývacieho centra Trebišov. Ostatné uplatnenie odpočítania dane bolo z dokladov z dodania tovaru a služieb súvisiacich s režijnými nákladmi spoločnosti. Konkrétne si daňový subjekt uplatnil odpočítanie dane z faktúry č. 22.03.004 zo dňa 22.03.2010 (interné číslo dokladu: DF 4/10/0017) za dodávku stavebného materiálu v celkovej hodnote 16.931,96 EUR, z toho základ dane 14.228,54 EUR a 19 % DPH v sume 2.703,42 EUR od spoločnosti ESTA s.r.o. , Učňovská 10, Košice, DIČ: 2023819436 (do 29.09.2011 Kimbo, s.r.o.). Správca dane v priebehu kontroly zistil, že kontrolovaný daňový subjekt v zdaňovacom období marec 2010 zamestnával v priemere deväť pracovníkov a podľa predložených dokladov zistený majetok kontrolovaného daňového subjektu korešpondoval s vykonávanou ekonomickou činnosťou. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania na preukázanie reálnosti plnenia deklarovaného vo vyššie označenej faktúre správca dane vyhodnotil získané dôkazy tak, že k dodaniu tovaru označeného na faktúre č. 22.03.004 zo dňa 25.03.2010 stavebný materiál nedošlo deklarovanou dodávateľskou spoločnosťou ESTA.SK, s.r.o., k takémuto záveru dospel na základe vykonaného dokazovania, keď pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného práva na odpočítanie dane nevychádzal len z faktúry predloženej platiteľom dane, ale vykonal dokazovanie na zistenie, či predložená faktúra odráža skutočnosti uvedené na faktúre. Uvedené závery podporujú zistenia správcu dane, že deklarovaný dodávateľ žalobcu v predmetnom období na registrovanej adrese nevykonáva žiadnu ekonomickú činnosť, zásielky nepreberal a so správcom dane nekomunikoval. Konateľ žalobcu vypovedal, že za deklarovanú dodávateľskú spoločnosť vystupoval t.č. už nebohý J.. L. (ktorý nebol v období marec 2010 štatutárom spoločnosti, nebol jej zamestnancom a ani splnomocneným zástupcom), a jednal iba s ním, nikoho iného za túto spoločnosť nepozná. Jediný konateľ deklarovanej dodávateľskej spoločnosti bol občan Maďarskej republiky, ktorý sa na registrovanej adrese nezdržiaval a zásielky, ktoré mu boli doručované, nepreberal. V priebehu vyrubovacieho konania deklarovaná dodávateľská spoločnosť od 11.06.2014 nemala v obchodnom registri zapísaného
žiadneho štatutárneho zástupcu a spoločnosť bola vymazaná z obchodného registra. Samotná faktúra nie je dôkazom o tom, že skutočnosti na nej uvedené sú pravdivé, pretože materiálne plnenie deklarované vo faktúre je potrebné preukázať, pričom dôkazné bremeno vo vzťahu k tejto skutočnosti zaťažuje platiteľa dane. V prípade, ak nie je preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok, na vznik nároku na odpočet dane samotná existencia dokladu, hoci by obsahoval všetky formálno-právne náležitosti, nepostačuje. Daňový subjekt neodstránil pochybnosti správcu dane vo vzťahu k tovaru uvedenému v označenej faktúre, pričom zo svedeckej výpovede bývalej konateľky (v období, kedy malo dôjsť k dodaniu tovaru) deklarovaného dodávateľa vyplýva, že faktúru nevystavila, podpis na faktúre nie je jej, ani jej nebohého otca. Aj keď daňový subjekt tvrdil, že jeho zástupca o dodaní tovaru rokoval s J. L., v konaní nebolo preukázané, že mal oprávnenie za túto spoločnosť vystupovať, prípadne uzatvárať zmluvy a dohody, resp. podpisovať akékoľvek dokumenty. Jediná generálna plná moc pre neho bola predložená správcovi dane, kde bol splnomocnený vtedajšou konateľkou spoločnosti v období od 07.10.2010 do 18.04.2012 z dôvodu spolupráce pri výkonoch daňových kontrol prebiehajúcich v spoločnosti KIMBO, s.r.o., v danom období táto spoločnosť nezamestnáva žiadnych pracovníkov a v procese dokazovania nevyšli najavo žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dodanie tovaru uvedeného na faktúre č. 22.03.004 zo dňa 25.03.2010 bolo dodané subdodávateľsky. V priebehu daňovej kontroly teda nebolo preukázané ani to, kto vystavil predmetnú faktúru. Aj závery NAKA citované v rozhodnutí správcu dane nasvedčujú, že fakturované tovary, ktoré odpredala spoločnosť KIMBO, s.r.o. žalobcovi, boli len fiktívneho charakteru, čo spadá do rámca činnosti organizovanej skupiny pôsobiacej v Košiciach v roku 2010 pod vedením nebohého J. L., ktorej hlavnou činnosťou bolo vyhotovovanie fiktívnych účtovných dokladov pre rôzne podnikateľské subjekty.
36. Správny súd zdôrazňuje, že dokazovanie v daňovom konaní je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno) rozdeľuje Daňový poriadok medzi správcu dane a daňový subjekt. Splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti majúce vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnoteniu dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Preto správca dane hodnotí každý dôkaz samostatne a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prioritou je ich pravdivosť a preukazná hodnota. V zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu dani z pridanej hodnoty, resp. zaplatením z dôvodu ich splatnosti. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, a to ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca pre ľahkú zneužiteľnosť požaduje, aby platiteľ, ktorý uplatňuje nárok na odpočítanie dane, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na jej odpočítanie stanovil. V zmysle platných ustanovení zákona, ak si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol aj reálne uskutočnený, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ na faktúre, preto musí byť identická s osobou, ktorá tovar, resp. službu dodávateľovi aj reálne dodala. Ak daňový subjekt takéto dôkazné bremeno neunesie, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne náležitosti. V rámci dokazovania vykonávaného správcom dane sa musí overiť, či údaje uvedené vo faktúre naozaj dokladujú predmetné skutočnosti. Pre rozhodnutie správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňované právo na odpočítanie, nestačí len mechanické porovnanie výšky odpočítanej dane s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť aj iné dôkazy.
37. Práve s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti správca dane v danom prípade skúmal uskutočnenie zdaniteľného obchodu nielen z formálnej stránky, ale preveroval skutočný súlad stavu so stavom formálnym, a práve z týchto dôvodov správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti
uplatneného práva nevychádzal len z faktúry predloženej platiteľom dane, ale preveroval, či predložená faktúra odráža skutočnosti uvedené na faktúre.
38. Správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci vedenej pod sp.zn. 2Sžf/4/2009 z 23.03.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého o.i. vyplýva, že „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to, daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 Daňového poriadku). Odpočítanie dane nenastane ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ. Pritom ani správcovi dane ani správnemu súdu nesvedčí právo žalobcovi určovať, aké dôkazy má na preukázanie ním tvrdených skutočností predložiť.
39. Správny súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom správcu dane, ktorý sa premietol aj do preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, že zo strany daňového subjektu nebolo dostatočne preukázané, že predmet faktúry dodala spoločnosť KIMBO, s.r.o. (od 29.09.2011 s obchodným názvom ESTA.SK, s.r.o.), teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie, že predmet dane deklarovaný vo faktúre č. 22.03.004 zo dňa 22.03.2010 mu dodal platiteľ dane z pridanej hodnoty, t.j. jeho dodávateľ. Žalobca preto pri odpočítaní DPH z uvedenej faktúry porušil ustanovenie § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH. Správny súd zdôrazňuje tú skutočnosť, že spoločnosť KIMBO, s.r.o. na registrovanej adrese nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť, bola nekontaktná, so správcom dane nekomunikovala a zároveň nebolo preukázané, aby v preverovanom období vykonávala reálnu ekonomickú činnosť. Zároveň konateľ žalobcu D.. Q. sa pri ústnom pojednávaní dňa 30.09.2014 vyjadril, že za spoločnosť KIMBO, s.r.o. vystupoval J. L. a rokoval iba s ním, tak ako to vyplýva zo zápisnice č. 9813401/5/4443875/2014/Zam a nikoho iného za túto spoločnosť nepozná. Prepojenie J. L. na spoločnosť KIMBO, s.r.o. pritom v preverovanom období nebolo žiadnym spôsobom preukázané, preto možno z uvedeného vyvodiť záver, že túto spoločnosť zastupovala neoprávnená osoba. Jediným konateľom tejto spoločnosti bol občan Maďarskej republiky, ktorý sa na registrovanej adrese nezdržiaval a zásielky nepreberal. Spoločnosť KIMBO, s.r.o. bola následne vymazaná z obchodného registra. Podstatnou skutočnosťou pre záver správcu dane o nepreukázaní materiálneho plnenia deklarovaného v predloženej faktúre je aj záver Národnej kriminálnej agentúry vo veci vedenej pod č. ČVS-PPZ-186/NKA-FP-VY, podľa ktorého v roku 2010 v Košiciach pôsobila organizovaná skupina pod vedením J. L., ktorej hlavnou činnosťou bolo vyhotovovanie fiktívnych účtovných dokladov pre rôzne podnikateľské subjekty, preto na základe šetrení NAKA mal správca dane oprávnené pochybnosti, že k žiadnemu reálnemu dodaniu spoločnosťou KIMBO, s.r.o. nedošlo. Takýto záver podporuje aj zistenie správcu dane, že táto spoločnosť v roku 2010 nezamestnávala žiadnych zamestnancov a v procese dokazovania nevyšli najavo žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali, že deklarované dodanie služieb bolo dodané subdodávateľsky, prípadne na ich realizácii sa mala zúčastniť aj tretia osoba. Z týchto podstatných dôvodov preto súd dospel k záveru o správnosti vyhodnotenia vykonaného dokazovania správcom dane, ako aj žalovaným v tom smere, že v konaní nebolo preukázané, že dodávateľom deklarovaných služieb je skutočne spoločnosť KIMBO, s.r.o.
40. K jednotlivým námietkam žalobcu týkajúcich sa procesných pochybení zo strany správcu dane v priebehu daňovej kontroly, prípadne vo vyrubovacom konaní správny súd uvádza, že tieto námietky vyhodnotil ako nedôvodné. Ustanovenie § 63 ods. 3 písm. c/ Daňového poriadku v prípade označenia daňového subjektu vyžaduje označenie obchodného mena a sídla právnickej osoby v súlade so zápisom v obchodnom registri, avšak podľa názoru správneho súdu vytýkaný nedostatok, t.j. neuvedenie
konkrétneho poštového smerovacieho čísla nevyvoláva pochybnosti o totožnosti kontrolovaného subjektu, ktorému bola uložená povinnosť zo strany daňového úradu. Táto spoločnosť je identifikovaná dostatočnými údajmi, ktoré sú aktuálne zapísané v obchodnom registri, a formálny nedostatok spočívajúci v neuvedení poštového smerovacieho čísla sídla daňového subjektu v žiadnom prípade nebráni preskúmaniu administratívneho rozhodnutia. K námietke žalobcu o nesprávnej aplikácii § 68 ods. 5 Daňového poriadku vo vzťahu k výroku preskúmavaného rozhodnutia, správny súd uvádza, že ani táto námietka nie je opodstatnená, pretože správca dane na základe výsledku daňovej kontroly postupoval vo vyrubovacom konaní a napadnuté rozhodnutie vydal v súlade s ustanovením § 68 ods. 6 označeného zákona. V súlade s týmto ustanovením zákona za zdaňovacie obdobie marec 2010 určil žalobcovi rozdiel v sume 2.703,42 EUR, t.j. znížil nadmerný odpočet uplatňovaný v daňovom priznaní za označené zdaňovacie obdobie zo sumy 3.631,47 EUR na sumu 828,05 EUR. Žalobcovi na základe podaného daňového priznania bol vrátený nadmerný odpočet vo výške 3.631,47 EUR, pričom podľa výsledkov daňovej kontroly mal žalobca nárok na nadmerný odpočet v sume 928,05 EUR, preto správca dane správne v súlade s ustanovením § 68 ods. 6 Daňového poriadku vo výroku napadnutého rozhodnutia uložil daňovému subjektu povinnosť určený rozdiel v sume 2.703,42 EUR uhradiť v lehote do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Neobstoja preto námietky žalobcu, že z výroku rozhodnutia správcu dane nie je zrejmé, o ktorých právach a povinnostiach žalobcu bolo rozhodované a ani námietka, že vo výroku nie je uvedené zdaňovacie obdobie, ktorého sa uvedená suma týka. Výroky rozhodnutia žalovaného spolu s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu sú dostatočne určité a zrozumiteľné, a z týchto výrokov jednoznačne vyplýva, akým spôsobom rozhodol administratívny orgán a aké povinnosti v súvislosti s vyrubovacím konaním boli uložené žalobcovi.
41. Ako nedôvodnú hodnotí správny súd aj námietku žalobcu ohľadom neprerokovania pripomienok k protokolu, pretože vzhľadom na vytýkané nedostatky v procese daňovej kontroly a vyrubovacom konaní správca dane prerokoval so žalobcom jeho pripomienky zo dňa 27.01.2015 k protokolu č. 9813401/5/202544/2015/Zam pri ústnom pojednávaní dňa 10.01.2017 (zápisnica č. 100040576/2017). Vo vzťahu k ostatným námietkam správny súd poukazuje na to, že ani tieto námietky nepovažuje za opodstatnené, pretože tak, ako je vyššie uvedené predložená faktúra (a to aj v prípade ak je formálne správna a úplná) nie je absolútnym dôkazom o materiálnom plnení, ktoré je v nej deklarované. Materiálny obsah tejto faktúry musí byť v daňovom konaní preukázaný, a to aj s ohľadom na ľahkú zneužiteľnosť práva na odpočet DPH. V prípade ak správca dane získa pochybnosti o reálnosti dodania tovaru, je na daňovom subjekte, aby tieto pochybnosti odstránil, pretože v opačnom prípade neunesie dôkazné bremeno na preukázanie svojho nároku tak, ako to bolo aj v tomto prípade. Jednotlivé dôkazy nemožno posudzovať izolovane, ale iba v komplexe s inými dôkazmi, tak, aby bol utvorený ucelený pohľad na činnosť subjektov vstupujúcich do obchodných vzťahov. Samotné príjmové pokladničné doklady, prípadne aj výpis z peňažného ústavu pri zásadných pochybnostiach o dodávke tovaru deklarovaným dodávateľom tak nie sú spôsobilé samotné (v rozpore s inými dôkazmi) preukázať skutočné dodanie tovaru. Aj ostatné námietky procesného charakteru podľa názoru správneho súdu nie sú takého charakteru a takej miery závažnosti, aby spôsobovali neplatnosť administratívneho rozhodnutia a bránili preskúmaniu napadnutého rozhodnutia v medziach uplatnených žalobných dôvodov, keď informácie získané z výpovede svedkyne T. F. L. boli získané v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku a zapadajú do celkového obrazu činnosti dodávateľskej spoločnosti KIMBO, s.r.o., a to aj v súvislosti zo zisteniami NAKA o účelovom vystavovaní účtovných dokladov v danom období touto spoločnosťou. Práve v súvislosti s týmito zisteniami bolo začatá aj daňová kontrola podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku, a to za situácie, že správcovi dane bola doručená aj požiadavka orgánov činných v trestnom konaní o vykonanie daňovej kontroly u žalobcu. V závere správny súd poukazuje aj na vyjadrenie konateľa spoločnosti žalobcu, ktorý v danom období komunikoval s R. Dunom, ktorý v tom čase však nebol oprávnený vystupovať v mene deklarovanej dodávateľskej spoločnosti (a ani ďalších spoločností VESET s.r.o. a DIGITALIS s.r.o.), pretože uvedená skutočnosť nevyplývala ani zo zápisu z obchodného registra a ani zo žiadnej listiny, ktorá by bola žalobcom predložená správcovi dane. Ak žalobca tvrdí, že na zastupovanie dodávateľskej spoločnosti postačovalo aj ústne splnomocnenie, uvedená argumentácia vo vzťahu k súkromnoprávnemu charakteru obchodnoprávneho vzťahu je namieste, avšak neexistencia písomného plnomocenstva (resp. iného preukázateľného oprávnenia osoby, ktorá konala za deklarovanú dodávateľskú spoločnosť), vystavuje daňový subjekt riziku, že neunesie dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti svojho nároku vo vzťahu k daňovým orgánom. Iba na doplnenie správny súd poukazuje na platnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj rozhodovaciu prax správnych súdov a finančných orgánov, podľa ktorej daňový subjekt má plne pod kontrolou svoju ekonomickú činnosť, vrátane výberu obchodných partnerov, preto ak vznikne
pochybnosť o reálnosti dodaných tovarov či služieb, ktorú sa navrhnutým a vykonaným dokazovaním nepodarí odstrániť, tak následky znáša daňový subjekt, a to aj vo forme neuznania odpočítania dane z faktúr vystavených takýmto dodávateľom, tak ako tomu bolo aj v tomto prípade.
42. V závere správny súd poukazuje aj na rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 8S/71/2017 zo dňa 28. februára 2019, kde správny súd rozhodoval vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: 102068594/2017 zo dňa 29.09.2017 týkajúceho sa nepriznania nadmerného odpočtu na DPH uplatneného žalobcom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie október 2010 (vec sa týka rovnakého Protokolu o výsledku daňovej kontroly č. 9813401/5/202544/2015/Zam zo dňa 27.01.2015 týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia marec, júl, október, november a december 2010), kde správny súd žalobu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd rozsudkom sp. zn. 3Sžfk/81/2019 zo dňa 14. januára 2020 kasačnú sťažnosť zamietol, keď dospel k záveru, že súhrn skutočností uvedených žalovaným tvorí dostatočný celok na potvrdenie záverov, že k reálnemu dodaniu zdaniteľných plnení spoločnosťou DIGITALIS, s.r.o. nedošlo. Z uvedeného rozhodnutia aj pre toto rozhodnutie možno použiť konštatovanie uvedené v bode 10. odôvodnenia rozhodnutia kasačného súdu, že: „materiálnu existenciu vykonaného diela nebolo možné priradiť k podnikateľskej činnosti, ku ktorej existovali indície zistené správcom dane, že bola fiktívnou podnikateľskou činnosťou.“ Vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu november 2010 rozhodoval Krajský súd v Košiciach o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102070483/2017 zo dňa 29.09.2017 tak, že žalobu zamietol a vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu december 2010 bolo obdobne rozhodnuté rozsudkom vo veci vedenej pod sp. zn. 7S/130/2017 zo dňa 13.02.2019 (žaloba o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutie žalovaného č. 102070241/2017 zo dňa 29.09.2017).
43. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby, preto túto žalobu v zmysle ustanovenia § 190 SSP zamietol.
44. O trovách konania správny súd rozhodol podľa ustanovenia § 167 ods. 1 SSP a náhradu trov konania žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný, nepriznal. Vo vzťahu k žalovanému o trovách konania rozhodol podľa § 168 SSP, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
45. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).