Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_7CoPr-1-2026.pdf
PDF · 157.05 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoPr/1/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. F. XXX, XXX XX D. E. F., zastúpená: Mgr. Martinom Pastierom, advokátom so sídlom Nábrežná 5, 968 01 Nová Baňa, IČO: 36 069 612, proti žalovanému: Súkromná stredná odborná škola ANIMUS, so sídlom Akademická 4, 949 01 Nitra, IČO: 37 854 950, zastúpený: JUDr. Petrom Križanom, advokátom so sídlom Štefánikova trieda 3, 949 01 Nitra, IČO: 42 335 779, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. TO-6Cpr/1/2023-316 zo dňa 10. novembra 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie napadnutým, v poradí druhým rozsudkom určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 07.10.2022, danou žalovaným žalobkyni dňa 28.10.2022 je neplatné (I. výrok) a žalobkyni voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania v plnej výške (II. výrok). Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil s poukazom na ust. § 1 ods. 4, § 3 ods. 3, § 4, § 6 ods. 1 písm. a) až i), § 7 ods. 1, ods. 3, § 39 ods. 1 písm. b) zákona č. 138/2019 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 17 ods. 2, § 43 ods. 1 písm. a) až d), § 47 ods. 1 písm. a), b), ods. 3 písm. a), § 54, § 61 ods. 1, ods. 2, § 63 ods. 1 písm. e), ods. 6, § 74, § 77, § 79, § 81písm. b), § 111 ods. 1, ods. 5, § 142 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „ZP“), § 3 ods. 1 až 7,§ 32 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3, § 34 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 317/2009 Z. z. o pedagogických a odborných a odborných zamestnancoch, § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme, § 2 ods. 2 písm. b) nariadenia vlády č. 201/2019 Z. z. o priamej výchovno-vzdelávacej činnosti, ako aj zisteným skutkovým stavom veci na základe čoho dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná a preto jej vyhovel. 1.1. V odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na obsah podanej žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou dňa 28.10.2022, danou žalovaným žalobkyni je neplatné. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným dňa 26.08.2013 uzatvorila pracovnú zmluvu na výkon práce: „učiteľ strednej školy s 1. atestáciou (stredoškolský učiteľ odborných predmetov)“, a to od 01.09.2013 na dobu neurčitú, s miestom výkonu práce: SSOŠ ANIMUS, Levická cesta 40, 949 01 Nitra. Na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 01.07.2015 došlo k zmene pracovného pomeru medzi žalovaným a žalobkyňou, keď s účinnosťou od 01.07.2015 sa zmenil druh práce žalobkyne na: „zástupca riaditeľa školy – výchovnovzdelávacia činnosť vykonávaná zástupcom riaditeľa školy“. Dňa 26.08.2022 žalovaný, ako zamestnávateľ, prijal rozhodnutie, podľa ktorého sa pracovná pozícia zástupcu riaditeľa školy s účinnosťou od 01.09.2022 na neurčito zrušuje. Táto
skutočnosť bola žalobkyni oznámená listom zamestnávateľa zo dňa 26.08.2022 a súčasne aj osobne na stretnutí uskutočnenom u zamestnávateľa toho istého dňa. Zároveň žalovaný ponúkol žalobkyni s účinnosťou od 01.09.2022 výkon novej práce, ako „učiteľ (strednej školy)“, čo žalobkyňa odmietla a v dôsledku čoho, podľa vyjadrenia žalovaného prezentovaného na tomto stretnutí, malo byť pristúpené ku skončeniu pracovného pomeru žalobkyne, výpoveďou zo strany žalovaného. Dňa 30.09.2022 žalovaný doručil žalobkyni emailom dokument: písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny s upozornením na možnosť ukončenia pracovného pomeru, v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 30.09.2022, v ktorom žalovaný upozornil žalobkyňu na porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mala dopustiť tým, že mala uviesť klamlivé a nepravdivé informácie s cieľom poškodiť školu, keďže mala doplniť do výkazu dochádzky na pracovisku klamlivú a zavádzajúcu informáciu o čerpaní plateného voľna v čase od 01.09.2022 do 30.09.2022, namiesto o čerpaní dovolenky. Dňa 28.10.2022 žalovaný doručil žalobkyni poštou ďalší dokument: „písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny s upozornením na možnosť ukončenia pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) zákonníka práce a v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) zákonníka práce zo dňa 06.10.2022“, v ktorom žalovaný upozornil žalobkyňu na porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa žalobkyňa mala dopustiť tým, že na príkaz zamestnávateľa sa dňa 05.10.2022 mala dostaviť na pracovisko a vykonávať náplň práce, v zmysle pracovnej zmluvy, žalobkyňa sa dňa 05.10.2022 na pracovisko nedostavila a z uvedeného dôvodu má za uvedený deň neospravedlnenú absenciu. Súčasne toho istého dňa 28.10.2022 žalovaný doručil žalobkyni poštou dokument: „výpoveď zo strany zamestnávateľa z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce“ zo dňa 07.10.2022, ktorú žalovaný odôvodnil tým, že sa žalobkyňa mala opakovane dopustiť porušenia pracovnej disciplíny, keď sa po predchádzajúcom upozornení na porušenie pracovnej disciplíny aj napriek príkazu zamestnávateľa dňa 05.10.2022 a dňa 06.10.2022 nedostavila na pracovisko. 1.2. Poukázal na to, že vo veci rozhodol v poradí prvý rozsudkom č. k. TO-6Cpr/1/2023-117 zo dňa 15.02.2024 tak, že žalobu zamietol a žalovanému voči žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške. Voči tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 7CoPr/5/2024-220 zo dňa 30.01.2024 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Po vrátení veci odvolacím súdom, súd prvej inštancie skonštatoval, že zásadnou otázkou pre rozhodnutie vo veci bude posúdenie, či nedostavenie sa žalobkyne na pracovisko v dňoch 05. až 06.10.2022 malo za následok absenciu a či v tejto súvislosti došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, s čím súvisí zodpovedanie otázky, či organizačná zmena u žalovaného – zrušenie pracovnej pozície zástupkyne riaditeľa školy od 01.09.2022, ktorú pracovnú pozíciu zastávala žalobkyňa, spôsobila nemožnosť vykonávania dojednaného druhu práce žalobkyňou, dohodnutého v pracovnej zmluve, uzavretej dňa 26.08.2013 so žalovaným. Z hľadiska skutkových zistení považoval za preukázané, že pracovnoprávny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 26.08.2013 s dohodnutým druhom práce: učiteľ strednej školy s II. atestáciou (stredoškolský učiteľ odborných predmetov), s dohodnutým dňom nástupu do práce od 01.09.2013. Na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy, uzavretej dňa 01.07.2015, sa žalobkyňa a žalovaný dohodli na tom, že žalobkyňa ako zamestnanec bude vykonávať druh práce: zástupca riaditeľa školy – výchovno-vzdelávacia činnosť vykonávaná zástupcom riaditeľa školy, a to s účinnosťou od 01.07.2015. Dňa 26.08.2022 prijal žalovaný rozhodnutie o tom, že pozíciu zástupcu riaditeľa školy s účinnosťou od 01.09.2022 zrušil na neurčito. Zároveň žalovaný ponúkol žalobkyni, s účinnosťou od 01.09.2022, výkon novej práce ako „stredoškolský učiteľ“, čo žalobkyňa odmietla. Dňa 30.09.2022 žalovaný doručil žalobkyni písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, a to listom zo dňa 30.09.2022 z dôvodu, že dňa 29.09.2022 zaslala na oficiálnu mailovú adresu školy klamlivé a nepravdivé informácie s cieľom poškodiť školu, hoci si bola vedomá, že čerpá dovolenku na základe dovolenkového lístka zo dňa 31.08.2022, pričom uviedla zavádzajúcu klamlivú informáciu o čerpaní plateného voľna namiesto čerpania dovolenky od 01.09.2022 do 30.09.2022. V odpovedi žalobkyne na dané upozornenie pre porušenie pracovnej disciplíny, žalobkyňa oznámila žalovanému svoj nesúhlas s tým, že by porušila pracovnú disciplínu, pretože jej bolo nariadené čerpanie dovolenky zo strany žalovaného v rozpore so zákonom a keby aj bolo nariadené v súlade so zákonom, porušila by len evidenčnú záležitosť, ktorú je povinný vyhodnocovať a určovať zamestnávateľ. Dňa 28.10.2022 žalovaný doručil žalobkyni písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny s upozornením na možnosť ukončenia pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) a v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, a to listom zo dňa 06.10.2022 z dôvodu, že žalovaný oznámil žalobkyni, že dňa 05.10.2022 je povinná sa dostaviť na pracovisko a vykonávať náplň práce v zmysle pracovnej
zmluvy a v prípade nedodržania tohto usmernenia z jej strany, t.j. nenastúpenia do zamestnania dňa 05.10.2022, bude uvedené konanie hodnotiť, ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, pričom dňa 05.10.2022 sa na pracovisko nedostavila a z uvedeného dôvodu má za tento deň neospravedlnenú absenciu. Dňa 28.10.2022 žalovaný doručil žalobkyni výpoveď zo strany zamestnávateľa z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, a to listom zo dňa 07.10.2022. 1.3. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že najskôr sa zaoberal prvým porušením pracovnej disciplíny, s upozornením na možnosť skončenia pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, vyplývajúcej z písomného upozornenia žalovaného dané žalobkyni listom zo dňa 30.09.2022, že dňa 29.09.2022 zaslala na oficiálnu mailovú adresu školy správu, v ktorej uviedla klamlivé a nepravdivé informácie s cieľom poškodiť školu, keď hoci si bola vedomá, že čerpá dovolenku na základe dovolenkového lístka zo dňa 31.08.2022, v ktorom je uvedené, že bude čerpať dovolenku od 01.09. do 30.09.2022, zámerne do prílohy mailu uviedla klamlivú a zavádzajúcu informáciu o čerpaní plateného voľna. Z výpovede žalobkyne mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa 31.08.2022 jej žalovaný nariadil čerpanie dovolenky potom, ako odmietla ponuku žalovaného na zmenu pracovných podmienok, teda súhlas so zmenou druhu práce „učiteľ“ (strednej školy). Ako uviedla žalobkyňa ďalej sama pritom nemala záujem čerpať dovolenku, ale sa podriadila príkazu žalovaného. K vypísaniu dovolenkového lístka nedošlo na základe jej žiadosti, ale na základe nariadenia a až následne si uvedomila, že nariadiť dovolenku má právo zamestnávateľ minimálne 14 dní vopred, čo nebolo dodržané. Pre nedodržanie zákonnej 14 dňovej lehoty dospela k presvedčeniu, že jej čerpanie bolo nariadené protiprávne, a preto na konci mesiaca uviedla do evidencie dochádzk,y ako dôvod jej neprítomnosti na pracovisku čerpanie pracovného voľna, a to pre prekážky na strane zamestnávateľa, t.j. žalovaného. Podľa súdu žalobkyňa v prejednávanej veci nepreukázala svoje tvrdenia o tom, že dovolenkový lístok, podpísaný dňa 31.08.2022, vypĺňala pod nátlakom zo strany žalovaného. Určenie čerpania dovolenky žalovaným žalobkyni dňa 31.08.2022 súviselo s tým, že žalovaný prijal rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorým došlo k zrušeniu pracovnej pozície zástupkyne riaditeľa, ktorú zastávala žalobkyňa, s účinnosťou od 01.09.2022. Zo zápisnice o odovzdaní a preberaní oznámenia o zrušení pozície zástupcu riaditeľa školy s dátumom konania 26.08.2022 vyplýva okrem iného ponuka zo strany zamestnávateľa, teda žalovaného žalobkyni, výkon pracovnej činnosti v kategórií učiteľ (strednej školy) so zaradením do kariérového stupňa pedagogický zamestnanec s II. atestáciou, čo žalobkyňa odmietla akceptovať a súčasne riaditeľkou žalovaného bola upovedomená o tom, že z organizačných dôvodov pristúpi k procesom smerujúcim k výpovede pre žalobkyňu. S takýmto ukončením pracovného pomeru súvisela potreba vyčerpať dovolenku, ktorá zostala žalobkyni. Pokiaľ sa žalobkyňa s nariadením dovolenky stotožnila a dovolenkový lístok riadne vyplnila a podpísala, nemožno hovoriť o nátlaku zo strany žalovaného, a to ani v prípade nedodržania lehoty vyplývajúcej z ustanovenia § 111 ods. 5 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ je povinný oznámiť zamestnancovi čerpanie dovolenky aspoň 14 dní vopred. V prípade, ak zamestnávateľ neoznámi zamestnancovi čerpanie dovolenky aspoň 14 dní vopred, zamestnanec nemá povinnosť na dovolenku nastúpiť. V takom prípade mu zamestnávateľ môže oznámiť nový termín čerpania dovolenky v súlade s ustanovením § 11 ods. 5 Zákonníka práce. Táto 14 dňová lehota, však nemusí byť dodržaná pokiaľ sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skoršom dátume čerpania dovolenky. Nič na tom nemení ani ďalší postup žalobkyne, ktorá zmenila svoj názor na čerpanie dovolenky, následne s tým vyslovila nesúhlas, nakoľko podľa nej malo ísť o platené voľno v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce. 1.4. Prijal záver, že žalobkyňa nebola oprávnená po tom, ako vyplnila dovolenkový lístok dňa 31.08.2022 na čerpanie dovolenky od 01.09.2022 do 30.09.2022, doplniť výkaz dochádzky na pracovisko informáciou, že má ísť o čerpanie plateného voľna. Uviedol, že v konaní nebolo preukázané, ani žalovaným tvrdené, že by si žalobkyňa do predmetného prvého upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny neplnila riadne svoje povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy a príslušných právnych predpisov, a to po dobu od 01.09.2013 do 30.09.2022 (prvé upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny), t.j. po dobu 9 rokov. Po vyplnení žiadosti o dovolenku, dňa 31.08.2022, ako vyplynulo aj z mailu adresovaného riaditeľovi školy, žalobkyňa zmenila svoj názor na čerpanie dovolenky a pokiaľ podľa súdu uviedla uvedenú informáciu o platenom voľne, toto súd nepovažoval za porušenie pracovnej disciplíny, nakoľko v dôsledku tohto konania nevznikla žalovanému škoda a ani nehrozil vznik škody, keď ani nebolo v úmysle žalobkyne spôsobiť žalovanému škodu. V ďalšom sa súd prvej inštancie stotožnil s tvrdením žalobkyne, že v písomnom upozornení nebola uvedená konkrétna povinnosť, ktorú žalobkyňa ako zamestnanec porušila, s uvedením odkazu na príslušné ustanovenie právneho predpisu, interného predpisu zamestnávateľa, alebo pracovnej zmluvy, v ktorom je tvrdená porušená pracovná povinnosť
pre zamestnanca zakotvená, čo z textu písomného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 30.09.2022 nevyplynulo. 1.5. V dôvodoch rozhodnutia ďalej zdôraznil, že zásadnou otázkou pre rozhodnutie vo veci bolo posúdenie, či nedostavenie sa žalobkyne na pracovisko v dňoch 05. až 06.10.2022 malo za následok absenciu a či v tejto súvislosti došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, s čím súvisí zodpovedanie otázky, či organizačná zmena u žalovaného – zrušenie pracovnej pozície zástupkyne riaditeľa školy od 01.09.2022, ktorú pracovnú pozíciu zastávala žalobkyňa, spôsobila nemožnosť vykonávania dojednaného druhu práce žalobkyňou, dohodnutého v pracovnej zmluve, uzavretej dňa 26.08.2013 so žalovaným. Z vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že uzatvorením dohody o zmene pracovnej zmluvy došlo k zmene dohodnutého druhu práce v pracovnej zmluve žalobkyne, a to z druhu práce, ktorý bol pôvodne dohodnutý, učiteľ strednej školy s II. atestáciou, na druh práce s účinnosťou od 01.07.2015, zástupca riaditeľa školy – výchovno-vzdelávacia činnosť vykonávaná zástupcom riaditeľa školy, jednoznačne, ako to vyplýva z vyššie uvedeného, odlišnou náplňou práce. Po zrušení pracovnej pozície zástupcu riaditeľa školy, rozhodnutím žalovaného zo dňa 26.08.2022, ponúkol žalovaný žalobkyni výkon pracovnej pozície stredoškolský učiteľ, ako to vyplýva z návrhu dohody o zmene pracovnej zmluvy, datovanej žalovaným dňa 25.08.2022, ku ktorej zmene malo dôjsť s účinnosťou od 01.09.2022, ktorú ponuku žalobkyňa odmietla, a preto v zmysle § 54 Zákonníka práce, nedošlo k uzatvoreniu dohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy. Na základe toho nastal stav, že chýbal jeden zo základných prvkov pracovného pomeru, a to druh práce. Takýto stav považoval súd prvej inštancie za prekážku v práci na strane zamestnávateľa, v zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Preto neprítomnosť žalobkyne na pracovisku dňa 05. a 06.10.2022, nemožno považovať za porušenie pracovnej disciplíny, ak sa zamestnanec, ktorému zamestnávateľ neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluve nedostavil do zamestnania. Podľa súdu nepodpísaním dohody o zmene pracovnej zmluvy, v zmysle § 54 Zákonníka práce, žalobkyňou a neprijatím ponuky práce stredoškolského učiteľa, mal žalovaný možnosť pristúpiť ku skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou z organizačných dôvodov, a to výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) pre nadbytočnosť, na čo aj riaditeľka žalovaného upozornila žalobkyňu, na takúto možnosť skončenia pracovného pomeru v zápisnici o odovzdaní a preberaní oznámenia o zrušení pozície zástupcu riaditeľa s dátumom konania 26.08.2022. 1.6. V ďalšom sa súd prvej inštancie stotožnil s tvrdením žalobkyne, že pokiaľ ako zástupkyňa riaditeľa školy učila, takáto povinnosť odučiť určitý počet vyučovacích hodín jej vyplýval ako zástupkyni riaditeľa školy zo zákona a z nariadenia vlády. Žalobkyňa mala priamu výchovno-vzdelávaciu povinnosť, ktorá bola naviazaná na pracovnú pozíciu zástupcu riaditeľa školy s povinnosťou odučiť v škole 11 hodín týždenne, ako to vyplýva z určenia základnej vyučovacej povinnosti s pracovným zaradením žalobkyne, ako zástupkyne riaditeľa školy. Zákon o pedagogických zamestnancoch a jeho vykonávacie nariadenie vlády jednoznačne rozdeľujú a odlišujú pedagogického zamestnanca učiteľ a pedagogického zamestnanca zástupca riaditeľa školy. Zákon každej z týchto pracovných pozícií stanovuje osobitné náležitosti, kompetencie a povinnosti, ku ktorým je priradený minimálny počet vyučovacích hodín, ktoré musia týždenne odučiť. Ide teda o zákonom definované pracovné pozície, ktorých obsah a náplne nemožno ľubovoľne rozširovať či zužovať. Zamestnanec v školstve nemôže byť zároveň aj bežným učiteľom, aj vedúcim pedagogickým zamestnancom u jedného zamestnávateľa. Dodatkom k pracovnej zmluve, preto mohlo v zmysle zákona a vykonávacieho nariadenia dôjsť od 01.07.2015, len k nahradeniu pôvodného druhu práce učiteľ novým druhom práce zástupca riaditeľa. Ak chce zamestnávateľ skončiť so zamestnancom vykonávanie funkcie zástupcu riaditeľa školy, môže tak urobiť aj na základe vzájomnej dohody, a to zmenou dojednaného druhu práce, alebo môže zrušiť miesto zástupcu riaditeľa školy. Je nesporné, že žalovaný vzhľadom na návrh dohody o zmene pracovnej zmluvy, datovaného dňa 25.08.2022, chcel aby žalobkyňa ako učiteľka prešla učiť iné nové vyučovacie predmety, oproti tým, ako vyučovala vo funkcii zástupkyne riaditeľa, pričom bol jej navýšený základný úväzok vyučovacích hodín týždenne na 22 hodín, na rozdiel od úväzku keď vykonávala funkciu zástupkyne riaditeľa školy v počte 11 hodín týždenne. 1.7. Na základe vyššie uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že odmietnutie výkonu práce, ktorá nebola prideľovaná zamestnancovi dojednaným spôsobom, nepredstavuje porušenie pracovnej disciplíny, a preto nie je dôvodom pre skončenie pracovného pomeru, z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny. Preto nebolo možné posudzovať neprítomnosť žalobkyne na pracovisku dňa 05. a 06.10.2022, ako neospravedlnené absencie. Vzhľadom na vyššie uvedené, nakoľko neboli splnené hmotnoprávne podmienky platnosti výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, súd žalobe vyhovel a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP tak, že v konaní úspešnej žalobkyni, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnej výške.
2. Voči uvedenému rozsudku podal písomne v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne žiadal, aby žalobu zamietol. V podanom odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na závere, že dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 01.07.2015 došlo k úplnému nahradeniu pôvodného druhu práce „učiteľ“ novým druhom práce „zástupca riaditeľa školy“. Z toho súd vyvodil, že zrušením pozície zástupcu riaditeľa dňa 01.09.2022, došlo k zániku povinnosti žalobkyne vykonávať akúkoľvek prácu pre žalovaného (vznik prekážky na strane zamestnávateľa), a teda jej absencia na pracovisku nemohla byť porušením pracovnej disciplíny. Uvedený právny záver považoval žalovaný za nesprávny z dôvodu, že podľa zákona č. 138/2019 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch, je zástupca riaditeľa definovaný ako vedúci pedagogický zamestnanec. Neoddeliteľnou súčasťou tejto funkcie je výkon priamej výchovno-vzdelávacej činnosti (vyučovacia povinnosť). Preto argumentoval, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil, že funkcia zástupcu riaditeľa a funkcia učiteľa sú dve navzájom sa vylučujúce kategórie. Naopak, výkon funkcie zástupcu riaditeľa je podmienený tým, že ide o pedagogického zamestnanca. Dohodou z roku 2015 došlo k rozšíreniu zodpovednosti žalobkyne o riadiacu zložku (funkčná zmena), pričom pedagogický základ (učiteľstvo) zostal zachovaný, hoci v modifikovanom rozsahu úväzku. Argumentoval, že zrušením riadiacej zložky (funkcie zástupcu) sa žalobkyňa nestala pre zamestnávateľa „nepoužiteľnou“ v tom zmysle, že by pre ňu neexistovala žiadna práca. Jej kvalifikácia ako „stredoškolský učiteľ s II. atestáciou“ nezanikla. Žalovaný jej bezodkladne ponúkol pokračovanie vo výkone práce učiteľa (čo bolo aj pôvodným druhom práce pred rokom 2015), čo žalobkyňa odmietla. Aj v prípade, ak by súd trval na tom, že išlo o zmenu druhu práce, zamestnanec nemôže svojvoľne prestať chodiť do práce a sám si určiť, že ide o prekážku na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 ZP, najmä ak bol zamestnávateľom výslovne vyzvaný na nástup do práce (listom zo dňa 30.09.2022. 2.1. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie bagatelizoval konanie žalobkyne, ktorá do evidencie dochádzky vedome uviedla nepravdivý údaj „platené voľno“ namiesto nariadenej a ňou samotnou podpísanej „dovolenky“. Súd uviedol, že išlo len o „evidenčnú záležitosť“ a že žalovanej nevznikla škoda. S uvedeným záverom žalovaný nesúhlasil a uviedol, že najzávažnejším dôvodom výpovede bola absencia žalobkyne v dňoch 05.10.2022 a 06.10.2022. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nešlo o neospravedlnenú absenciu, pretože existovala prekážka v práci na strane zamestnávateľa. V tejto súvislosti uviedol, že bola povinnosť žalovanej byť na pracovisku, aj keby sa pripustila tória o prekážke na strane zamestnávateľa. Žalovaný listom zo dňa 30.09.2022 výslovne zaviazal žalobkyňu, aby sa dňa 05.10.2022 dostavila na pracovisko, žalobkyňa príkaz ignorovala a tým sa dopustila porušenia pracovnej disciplíny podľa § 81 písm. b) ZP, pričom žalobkyňa nemala objektívnu prekážku (napr. PN). K domnienke žalobkyne, že pre zrušenie jej funkcie u zamestnávateľa vznikla prekážka v práci, a preto nebola povinná chodiť do práce poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6CdoPr/2/2024, v ktorom dovolací súd konštatoval, že pri posudzovaní, či ide o iné prekážky na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, nie je významný subjektívny názor zamestnanca. Zamestnanec nemôže svojvoľne a bez časového obmedzenia odmietať nastúpiť do práce. Riziko nesprávneho vyhodnotenia právnej situácie znáša zamestnanec. Zhrnul, že pri skončení pracovného pomeru postupoval v súlade so zákonom: prvé porušenie – listom zo dňa 30.09.2022, druhé porušenie – nedostavenie sa na pracovisko, výpoveď – podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP. Pripustil, že ak žalobkyňa bola listom zo dňa 06.10.2022 upozornená na porušenie pracovnej disciplíny a ak jej výpoveď bola daná dňa 07.10.2022, tak to zakladá pochybnosť, či žalobkyňa mala možnosť sa vyjadriť k dôvodu výpovede. Na druhej strane však konštatoval, že žalobkyňa sa v ďalších svojich krokoch nezmieňuje o žiadnej objektívnej skutočnosti, ktorá by jej znemožňovala nastúpiť na pracovisko dňa 05.10.2022 (v súlade s požiadavkou zamestnávateľa, ktorú žalobkyňa nesplnila). Záverom dodal, že napadnutý rozsudok považuje za prekvapivý a zmenu názoru mal súd náležite vysvetliť.
3. K podanému odvolanie žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, vyčerpávajúce a preto odvolaciemu súdu navrhla, aby napadnutý rozsudok potvrdil. Uviedla, že žalovaný si mylne zamieňa termíny „funkcia“ a „zamestnanecká pozícia“. Prvoinštančný súd vyjadril stanovisko, že zamestnanecká pozícia „učiteľ“ a zamestnanecká pozícia „zástupca riaditeľa“ sa navzájom vylučujú, nie že funkcia „učiteľ“ – ako žalovaný nazýva „výchovnovzdelávaciu činnosť“ a funkcia „zástupca riaditeľa“ – ako žalovaný nazýva „výkon riadiacich činnosti“, sa navzájom vylučujú. K tomu uviedla, že zákon o pedagogických zamestnancoch a jeho vykonávacie nariadenie vlády, jednoznačne rozdeľujú a odlišujú pedagogického
zamestnanca „učiteľ“ a pedagogického zamestnanca „zástupca riaditeľa“. Ide o zamestnanecké pozície sui generis a zákon každej z nich stanovuje osobitné náležitosti, kompetencie či povinnosti. Ide teda o zákonom zadefinované pracovné pozície, ktorých obsah a náplne nemožno ľubovoľne variovať, rozširovať či zužovať. Nie je ani možné ich nejako kombinovať, miešať či zlučovať a rozširovať. Zamestnanec v školstve, nemôže byť zároveň aj bežným učiteľom. Keďže ide o navzájom nezávislé pedagogické zamestnanecké pozície, nemohlo dôjsť k rozšíreniu pedagogickej zamestnaneckej pozície „učiteľ“ o riadiacu funkciu a urobiť tak z „učiteľa“ „učiteľa a zástupcu riaditeľa“. Legálne mohlo v zmysle zákona dôjsť len k nahradeniu pedagogickej zamestnaneckej pozície „učiteľ“ pedagogickou zamestnaneckou pozíciou „zástupca riaditeľa školy“. Že obsahom výkonu pracovnej činnosti „zástupca školy“ je zo zákona aj výkon výchovno-vzdelávacej činnosti (t. j. učiteľ) na tom nič nemení. Žalobkyňa ako zástupkyňa riaditeľa školy, mala priamu výchovno-vzdelávaciu povinnosť, ktorá bola naviazaná na pracovnú pozíciu zástupkyne riaditeľa školy, a nie naopak, že by jej iba k pôvodnému učiteľstvu bola priradená navyše aj riadiaca funkcia zástupcu riaditeľa. Do vedúcej funkcie môžu byť zástupcovia riaditeľov škôl v zmysle slovenského právneho poriadku ustanovení výlučne pracovnou zmluvou prostredníctvom dohodnutého druhu práce alebo zmeny dohodnutého druhu práce. Takýmto spôsobom sa vykoná zmena dojednaného druhu práce dohodou o zmene pracovnej zmluvy alebo dodatkom k pracovnej zmluve alebo dohodou o zmene dojednaných pracovných podmienok zástupcu riaditeľa školy, ktorý sa stal zástupcom riaditeľa z radov učiteľov. V zmysle tohto imperatívu žalovaný v roku 2015 zmenil dovtedajší druh práce žalobkyne, a nie ho iba doplnil či rozšíril o novú funkciu. Dodatkom k pracovnej zmluve preto mohlo v zmysle zákona a vykonávacieho nariadenia dôjsť od 01.07.2015 len k nahradeniu pôvodného druhu práce učiteľ, novým druhom práce zástupca riaditeľa, a nie k rozšíreniu pôvodného druhu práce učiteľ o nový druh práce zástupca riaditeľa, inak by zamestnávateľ porušil zákon o pedagogických zamestnancoch a jeho vykonávacie nariadenie vlády. 3.1. K argumentu žalovaného, že aj keby pripustil teóriu, že na strane zamestnávateľa bola prekážka, žalovaná sa mala dostaviť na pracovisko uviedla, že žiadna takáto povinnosť zamestnanca nie je v Zákonníku práce, ani v inom právnom predpise zamestnancovi stanovená. V dôsledku skutočnosti, že pracovné miesto žalobkyne „zástupca riaditeľa školy - výchovnovzdelávacia činnosť vykonávaná zástupcom riaditeľa školy“ bolo ku dňu 1.9.2022 zrušené, a zároveň nedošlo k uzatvoreniu dohody a novom druhu práce, nastala objektívna nemožnosť vykonávať dovtedajšiu prácu - žalobkyňa viac nemala akú prácu vykonávať, preto žalobkyňa ani nebola povinná sa dostaviť na pracovisko za účelom výkonu práce v zmysle pracovnej zmluvy. K evidencii výkazov uviedla, že sa žiadneho falšovania evidencie pracovného času nedopustila. To by platilo napr. v prípade, ak by sa zapísala do evidencie pracovného času ako prítomná na pracovisku, ale na pracovisku by v skutočnosti prítomná nebola. O také okolnosti išlo v prípade, na ktorý odkazuje žalovaný prostredníctvom odkazu na rozhodnutie Najvyššie súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 2596/2011. Žalobkyňa len v evidencii dochádzky uviedla dôvod svojej neprítomnosti na pracovisku odlišne od dôvodu, ktorý za správny považoval žalovaný. Považovať preto vyplnenie odlišného dôvodu neprítomnosti na pracovisku za falšovanie, je len projekcia zo strany žalovaného. Záverom dodala, že ak zamestnávateľ bez vyčkania na doručenie upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zamestnancovi, pristúpi bezprostredne aj k doručeniu výpovede z pracovného pomeru, odníma tým zamestnancovi reálnu možnosť napraviť vytýkané porušenie pracovných povinnosti. Takýto postup neguje samotný účel a zmysel zákonnej úpravy, ktorá sleduje postupnosť krokov zo strany zamestnávateľa, t.j. najskôr upozornenie s cieľom preventívneho pôsobenia a poskytnutia primeraného časového priestoru na nápravu, a až následne, pri absencii nápravy v primeranom čase, možnosť skončenia pracovného pomeru doručením výpovede. Tým ž žalovaný nedodržal uvedený postup, konal v rozpore so zákonom, keďže znemožnil naplnenie preventívnej funkcie upozornenia. 3.2. Napokon dodala, že po zrušení pozície zástupcu riaditeľa sa rušia aj vyučovacie povinnosti spojené s touto riadiacou funkciou. V prípade zástupcu riaditeľa školy, ide teda o jednu pracovnú pozíciu, v ktorej sú kumulované dve funkcie (pracovné činnosti), ktoré sú voči sebe v akcesorickom vzťahu. Akcesorita (t.j. závislosť) v práve vyjadruje právny vzťah prvku nesamostatnej (závislej, pridruženej, sprievodnej, vedľajšej) povahy, ktorý pristupuje k hlavnému prvku a je naň existenčne viazaný. Nie sú vo vzťahu dvoch funkcií (pracovných činností) existujúcich popri sebe, ktoré sú na sebe (aspoň relatívne) nezávislé a oddeliteľné, a po svojom oddelení môžu existovať prípadne aj jedna bez druhej. Zákon o pedagogických zamestnancoch a ani vykonávacie nariadenie vlády ani nehovoria o „učiteľovi vykonávajúcom činnosť zástupcu riaditeľa školy“, ale hovoria o „zástupcovi riaditeľa školy vykonávajúcom učiteľskú činnosť“. Žalobkyňa preto tvrdila, že v zmysle všeobecného práva nevykonávala učiteľstvo ako hlavnú ani ako samostatnú činnosť, ale len ako vedľajšiu a akcesorickú činnosť k činnosti zástupcu riaditeľa školy. K problematike podpísaných dovolenkových lístkov uviedla, že tieto síce vypísala a podpísala, avšak
učinila tak pod nátlakom zo strany žalovaného, ktorý jej oznámením a predložením interného rozhodnutia riaditeľky školy nariadil čerpanie dovolenky s okamžitým nástupom. Takýto postup bol v rozpore so zákonom, keďže nariadenie dovolenky nebolo vykonané v zákonom predpokladanom režime a bez splnenia zákonných podmienok.
4. V odvolacej replike žalovaný uviedol, že po zrušení pozície zástupcu riaditeľa školy zanikol objektívny dôvod, pre ktorý bola dohoda o zmene pracovnej zmluvy so vznikom pracovného pomeru dňa 01.09.2013 zo dňa 01.07.2015 uzatvorená a dohodnutý druh práce sa stal neuskutočniteľným. Zrušením pozície zástupcu riaditeľa školy nedošlo k zániku pracovného pomeru žalobkyne, ani k zrušeniu pôvodnej pracovnej zmluvy. Vzhľadom na zánik dôvodu zmeny pracovnej zmluvy sa naďalej uplatňuje pôvodné dojednanie druhu práce obsiahnuté v tejto pracovnej zmluve, t. j. „učiteľ strednej školy s II. atestáciou (stredoškolský učiteľ odborných predmetov)“. Dôvodil, že pracovný pomer je podľa Zákonníka práce založený na dohode o druhu práce ako jeho podstatnej náležitosti. Ak zanikne účelová zmena pracovnej zmluvy a pracovný pomer naďalej trvá, musí existovať dohodnutý druh práce, podľa ktorého, je zamestnávateľ povinný prideľovať prácu a zamestnanec povinný ju vykonávať. V takom prípade sa uplatní pôvodne dohodnutý druh práce, pokiaľ sa účastníci nedohodli inak alebo pracovný pomer nebol skončený. Žalovaný preto žalobkyni ponúkol výkon práce podľa pôvodnej pracovnej zmluvy (listom zo dňa 26.08.2022, ktorý žalobkyňa prevzala krátkou cestou toho istého dňa). Išlo o prácu zodpovedajúcu platnému pracovnému pomeru a dohodnutému druhu práce a to v kategórii „učiteľ“ a podkategórii „učiteľ strednej školy“ so zaradením do najvyššieho kariérového stupňa – „pedagogický zamestnanec s druhou atestáciou“. Žalovaná odmietla ponuku žalovaného. Žalovaný opätovne opísal postup týkajúci sa upozornia na porušenie pracovnej disciplíny a vyjadril názor, že žalobkyňa vo svojom vyjadrení poukázal na nesprávnu judikatúru, keďže tá nezohľadňovala skutočnosť, že žalobkyňa mala so žalovaným uzatvorenú pracovnú zmluvu, v ktorej bol dohodnutý aj iný druh práce – učiteľ strednej školy s II. atestáciou. Tento druh práce nebol zrušený ani nahradený iným trvalým dojednaním a po zrušení pozície zástupcu riaditeľa školy, bol žalovaným žalobkyne ponúknutý. Za tejto situácie nemožno hovoriť o absencii dohodnutého druhu práce. 4.1. Uviedol, že za situácie, keď zamestnávateľ má možnosť prideľovať prácu podľa platnej pracovnej zmluvy a túto prácu zamestnancovi ponúkne, nemožno hovoriť o prekážke v práci na strane zamestnávateľa. Teda neexistoval žiadny zákonný dôvod, resp. žiadna prekážka na strane zamestnávateľa, ktorá by žalobkyňu zbavovala povinnosti dostaviť sa na pracovisko – o to skôr, ak bola k príchodu na pracovisko písomnou výzvou žalovaného vyzvaná. K nedodržaniu 14 dňovej lehoty na čerpanie dovolenky uviedol, že pri zostávajúcej dovolenke pred skončením pracovného pomeru je bežnou praxou, že oznámenie môže byť primerane skrátené, aby dovolenka mohla byť reálne vyčerpaná a nedošlo k nutnosti jej preplatenia. Navyše vypísaním žiadosti o dovolenku žalobkyňa preukázala stotožnenie sa s predmetným nariadením. K argumentu žalobkyne, že nemala časový priestor k odstráneniu vytýkaných porušení žalovaný uviedol, že svojvoľné rozhodnutie žalobkyne čerpať platené voľno indikuje, že tvrdenie žalobkyne o nemožnosti nápravy „vytýkaných porušení pracovných povinností“ nie je právne relevantné. Upozornenie zo dňa 06.10.2022 formalizovalo existujúce porušenie a dokumentovalo jeho vznik. Dodal, že po zrušení pozície zástupcu riaditeľa školy zanikol objektívny dôvod, pre ktorý bola dohoda o zmene pracovnej zmluvy so vznikom pracovného pomeru dňa 01.09.2013 zo dňa 01.07.2015 uzatvorená a dohodnutý druh práce sa stal neuskutočniteľným. Zrušením pozície zástupcu riaditeľa školy nedošlo k zániku pracovného pomeru žalobkyne, ani k zrušeniu pôvodnej pracovnej zmluvy. Vzhľadom na zánik dôvodu zmeny pracovnej zmluvy sa naďalej uplatňuje pôvodné dojednanie druhu práce, obsiahnuté v tejto pracovnej zmluve, t. j. „učiteľ strednej školy s II. atestáciou. Žalobkyňa teda mylne konštatuje, že keď došlo k zrušeniu jej pracovnej pozície zástupkyne, došlo k zrušeniu všetkého a so všetkým.
5. V odvolacej duplike žalobkyňa uviedla, že nesúhlasí s prezentovaným názorom žalovaného, podľa ktorého sa po zrušení pracovnej pozície zástupcu riaditeľa školy, automaticky malo obnoviť pôvodné dojednanie druhu práce – učiteľ strednej školy s II. atestáciou. Takýto výklad nemá oporu ani v texte dohody o zmene pracovnej zmluvy ani v ZP. Poukázala na to, že dohoda o zmene pracovnej zmluvy nebola uzatvorená dočasne ani podmienečne. Bola uzatvorená bez časového obmedzenia bez akejkoľvek rozväzovacej podmienky, ktorá by jej účinnosť viazala na trvanie pracovnej pozície zástupkyne, alebo by stanovovala automatický návrat k pôvodnému druhu práce, v prípade zrušenia tejto pozície. Ak by zmluvné strany chceli, aby zmena druhu práce mala len dočasný charakter, alebo aby bola viazaná na existenciu určitej organizačnej štruktúry zamestnávateľa, muselo by to byť výslovne vyjadrené v texte dohody. To sa však v tomto prípade nestalo. Žalovaný sa preto nemôže
dodatočne dovolávať údajného zaniknutia dôvodu zmeny pracovnej zmluvy, keďže dôvod uzavretia dohody, nie je právne relevantným kritériom jej zániku. Skutočnosť, že odpadol dôvod, pre ktorý bol právny úkon uzavretý, nemá sama o seba za následok jeho zánik, pokiaľ tento dôvod nebol zmluvnými stranami dohodnutý ako rozväzovacia podmienka. Pritom platí, že rozväzovacia podmienka musí byť dohodnutá výslovne. Zákonník práce nepozná mechanizmus automatického obnovenia predchádzajúceho dojednania druhu práce po zániku neskoršie dohodnutého druhu práce. Ak zanikne možnosť vykonávať dohodnutý druh práce a zmluvné strany sa nedohodnú na novej zmene pracovnej zmluvy, nastáva stav, ktorý je potrebné riešiť zákonnými spôsobmi, najmä výpoveďou z organizačných dôvodov, nie fiktívnym návratom k historickému zneniu pracovnej zmluvy. Dodala, že nemožno izolovane aplikovať pôvodné znenie zmluvy, ktoré bolo nahradené dodatkom. Dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 1.7.2015 nie je samostatným, dočasným či podmieneným právnym úkonom, ale integrálnou súčasťou pracovnej zmluvy, ktorá nahradila pôvodné dojednanie druhu práce, novým dojednaním druhu práce. Argumentácia žalovaného implicitne vychádza z konštrukcie známej z prípadov vymenovania do funkcie a odvolania z funkcie, pri ktorých judikatúra pripúšťa, že po odvolaní môže nastať situácia „oživenia“ dohodnutého druhu práce predchádzajúceho vymenovaniu do funkcie. Táto konštrukcia je však na daný prípad neaplikovateľná, keďže žalobkyňa nebola do funkcie zástupcu riaditeľa školy vymenovaná, ale jej druh práce bol zmenený dohodou o zmene pracovnej zmluvy, teda dvojstranným právnym úkonom. Zásadný rozdiel spočíva v tom, že pri vymenovaní ide o jednostranný konštitutívny akt zamestnávateľa, zatiaľ čo pri dohode o zmene pracovnej zmluvy ide o zmluvný konsenzus, ktorého účinky nemožno jednostranne zrušiť. V súhrne teda žalobkyňa nesúhlasí s právnym názorom žalovaného, podľa ktorého zrušením pracovnej pozície zástupcu riaditeľa školy zanikol „objektívny dôvod“, pre ktorý bola uzatvorená dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 01.07.2015, a tým mala zaniknúť aj platnosť dohodnutého druhu práce. Takáto argumentácia nemá oporu v platnej právnej úprave. Záver žalovaného, podľa ktorého sa po zániku „účelovej zmeny“ automaticky uplatní pôvodne dohodnutý druh práce, pretože aspoň nejaký druh práce za trvania pracovného pomeru jednoducho existovať musí, nemá oporu v zákone.
6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP) po zistení, že odvolanie podala v stanovenej lehote ( § 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 potvrdiť.
7. Keďže odvolací súd dospel k tomu záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny a dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 ods. 2 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový a právny stav , pričom jeho závery majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Svoje rozhodnutie aj riadne a dostatočne odôvodnil, pričom z odôvodnenia nepochybne vyplýva, akými myšlienkovými postupmi sa súd riadil.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9. Po podanom odvolaní zo strany žalovaného a v nadväznosti na obsah podaných námietok, bolo predmetnom odvolacieho prieskumu posúdiť, či súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že funkcia zástupcu riaditeľa školy a funkcia učiteľa sú dve navzájom sa vylučujúce pracovné kategórie a spísaním dohody k pracovnej zmluve zo dňa 01.09.2022, došlo k zmene dohodnutého druhu práce v pracovnej zmluve žalobkyne, či existovala prekážka v práci na strane zamestnávateľa – žalovaného a neprítomnosť žalobkyne v dňoch 05.10.2022 a 06.10.2022 sa dá považovať za neospravedlnenú absenciu a zároveň posúdiť, správnosť namietaných tvrdení žalovaného, že súd prvej inštancie bagatelizoval konanie žalobkyne, ktorá do evidencie dochádzky vedome uviedla nepravdivý údaj - platené voľno namiesto nariadenej a ňou podpísanej dovolenky a vysporiadať sa s námietkou, či napadnutý rozsudok je v zmysle námietky žalovaného prekvapivý. 10. Na úvod odvolací súd konštatuje, že dňa 26.08.2013 bola medzi žalobkyňou a žalovaným uzatvorená pracovná zmluva, so špecifikovaným druhom práce učiteľ strednej školy s II. atestáciou (stredoškolský
učiteľ odborných predmetov). Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú. Dňa 01.07.2015 zmluvné strany uzatvorili dohodu o zmene pracovnej zmluvy s účinnosťou od 01.07.2015 na druh práce zástupca riaditeľa školy – výchovno-vzdelávacia činnosť vykonávaná zástupcom riaditeľa školy. Uvedenou dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 01.07.2015 žalobkyňa a žalovaný výslovne zmenili dohodnutý druh práce tak, že žalobkyňa od uvedeného dátumu vykonávala prácu zástupkyne riaditeľa školy. Táto dohoda, podľa obsahu jej znenia, nebola časovo obmedzená a neobsahovala žiadne dojednanie, podľa ktorého by sa po odvolaní žalobkyne z uvedenej funkcie alebo po zrušení pracovného miesta automaticky obnovil pôvodne dohodnutý druh práce učiteľky strednej školy. Uvedenú dohodu preto nemožno právne posudzovať, iba ako internú zmenu pracovného zaradenia. Z obsahu dohody totiž vyplýva, že jej účelom a následkom bola zmena dohodnutého druhu práce, teda jednej z podstatných náležitostí pracovnej zmluvy. Od 01.07.2015 preto žalobkyňa nevykonávala u žalovaného pôvodne dohodnutú prácu stredoškolskej učiteľky, ale prácu zástupkyne riaditeľa školy s osobitne vymedzenou náplňou práce, kompetenciami a povinnosťami. Uvedený záver korešponduje s ust. § 54 ZP, podľa ktorého dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne a jedno vyhotovenie zmeny pracovnej zmluvy vydať zamestnancovi. Zároveň podľa § 47 ods. 1 písm. b) ZP je zamestnanec povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy a dodržiavať pracovnú disciplínu. Z uvedených ustanovení je zrejmé, že základom pracovnej disciplíny zamestnanca je plniť si povinnosti, ktoré vyplývajú z pracovného pomeru, resp. z obsahu povinností, ktoré sa viažu na druh práce. Povinnosť zamestnanca je rešpektovať pokyny zamestnávateľa, ktoré nariadi v súvislosti s prideleným druhom práce a nemožno uvedené interpretovať tak, že zamestnávateľ môže jednostranne meniť dohodnutý druh práce a následne sankcionovať zamestnanca za to, že takto jednostranne zmenenú pracovnú náplň nevykonal. 11. Za zásadné považuje odvolací súd tú skutočnosť, že v dohode o zmene pracovnej zmluvy, ktorú žalobkyňa so žalovaným dňa 01.07.2015 uzatvorili, si zmluvné strany nedohodli žiadne sekundárne ustanovenia týkajúce sa napr. doby, na ktorú dochádza ku zmene druhu práce, alebo napr. situácii, že pokiaľ dôjde k zániku pracovného miesta, na ktoré sa viazala zmena druhu práce, obnoví sa účinnosť pôvodne prideleného druhu práce, v zmysle pracovnej zmluvy. Vzhľadom k tomu, že takého ustanovenia dohoda o zmene pracovnej zmluvy neobsahovala, nemôže žalovaný jednostranne iniciovať obnovu pôvodne prideleného druhu práce, ktorý sa v priebehu pracovného vzťahu zmenil. Takéto situácie Zákonník práce upravuje práve ustanovením § 142, teda prekážka na strane zamestnávateľa. V tejto situácii ide o prípad, kedy pracovný pomer aj naďalej trval, no zamestnávateľ nemohol prideliť žalobkyni prácu podľa dohody o zmene pracovnej zmluvy (keďže toto pracovné miesto zrušil). Pracovný pomer žalobkyne naďalej trval na základe pracovnej zmluvy, ktorá alebo bola zmenená dohodou zo dňa 01.07.2015. Zrušením pracovnej pozície zástupkyne riaditeľa školy s účinnosťou od 01.09.2022 na neurčito, nezanikol žalobkyni pracovný pomer, ani automaticky nedošlo k obnove predchádzajúceho dohodnutého druhu práce, nakoľko takáto postupnosť z ničoho nevyplýva. Takýto účinok nevyplýva ani zo Zákonníka práce a nemožno ho dosiahnuť na základe jednostranného rozhodnutia zamestnávateľa. Ak teda žalovaný po 01.09.2022, už nemal možnosť žalobkyni prideľovať prácu zodpovedajúcu dohodnutému druhu práce z dôvodu, že pracovnú pozíciu zástupkyne riaditeľa školy sám zrušil, bolo jeho povinnosťou riešiť vzniknutú situáciu nie jednostranným obnovením pôvodného pracovného zaradenia žalobkyne, ale postupom predpokladaným Zákonníkom práce. Žalovaný síce žalobkyni ponúkol výkon práce učiteľky strednej školy, avšak žalobkyňa s touto zmenou nesúhlasila. Odmietavý postoj žalobkyne bol súladný so zákonom, nakoľko práca učiteľky strednej školy po 01.07.2015, už nebola dohodnutým druhom práce žalobkyne a ponuka tejto pracovnej pozície teda predstavovala inú pracovnú činnosť, než aká medzi zmluvnými stranami bola naposledy dohodnutá. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR 3/2011 (dostupné na: https://www.nsud.sk/data/files/87_stanoviska_rozhodnutia_3_2011.pdf?.com) v bode 28 vyslovenie uviedol, že ak po odvolaní zamestnanca z funkcie nebola s ním dohodnutá iná práca, ktorú by bol zamestnávateľ povinný prideľovať odvolanému zamestnancovi, nastáva stav, v ktorom chýba dohodnutý druh práce ako jeden zo základných prvkov pracovného pomeru; uvedený stav treba považovať za prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Za existencie tejto prekážky v práci nemá zamestnanec povinnosť dostavovať sa na pracovisko a zotrvávať na ňom po celý pracovný čas. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa so žalovaným uzatvorili dohodu o zmene pracovnej zmluvy, zanikla pozícia zástupcu riaditeľ školy od 01.09.2022 na neurčito a medzi sporovými stranami nebol upravený žiadny právny režim, ktorý by riešil situáciu po zániku pracovného zaradenia žalobkyne a vymedzeného druhu práce.
12. Aj skutkové a právne posúdenie vykonané súdom prvej inštancie, ohľadom evidencie neprítomnosti žalobkyne na pracovisku za okolnosti, že žalobkyňa dňa 31.08.2022 podpísala dovolenkový lístok potvrdzujúci čerpanie dovolenky v čase od 01.09.2022 do 30.09.2022 pričom v e-mailovom podaní uviedla informáciu, že čerpá platené voľno, považuje odvolací súd za správne. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s prijatým záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňa v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že by dovolenkový lístok skutočne podpísala a rozsah dovolenky stanovila pod nátlakom žalovaného. Žalobkyňa dovolenkový lístok riadne vyplnila a podpísala. Neuviedla pričom žiadne okolnosti ani zásadné skutkové tvrdenia, ktoré by preukazovali výslovný nátlak žalovaného na žalobkyňu. Ani následná zmena v názore žalobkyne ohľadom toho, že žalovaný nariadil dovolenku žalobkyne protiprávne, z dôvodu nedodržania 14 dňovej lehoty (§ 111 ods. 5 ZP) nemení nič na tom, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že s nariadenou dovolenkou súhlasila, z dôvodu nátlaku zo strany žalovaného. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie prijal správny záver v tom, že žalobkyňa týmto postupom nemohla žalovanému spôsobiť žiadnu škodu a ani to nemala v úmysle. Keďže k prijatiu záveru , či zamestnancovi patrí platené voľno nepostačovalo, keď zamestnanec túto skutočnosť formálne vyznačil v dochádzke, ale rozhodoval o tom štatutárny zástupca žalovaného a iba s jeho súhlasom mohlo byť platené voľno zamestnancovi poskytnuté, nemohlo za týchto okolností dôjsť k porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou. Vyznačením plateného voľna v evidencii dochádzky žalobkyňa vyjadrila nesúhlas s čerpaní dovolenky za príslušné obdobie a bolo na rozhodnutí žalovaného, či uzná námietky žalobkyne a jej neprítomnosť na pracovisku ako prekážky na strane zamestnávateľa s nárokom na náhradu mzdy. Z uvedeného dôvodu ani odvolací súd tento postup žalobkyne nepovažoval za porušenie pracovnej disciplíny. 13. Odvolací súd sa napokon zaoberal tým, či žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu tým, že sa na pracovisko nedostavila v dňoch 05.10.2022 a 06.10.2022 a to aj napriek písomnej výzve žalovaného, ktorý žalobkyňu vyzval, aby sa v uvedený deň t. j. 05.10.2022 dostavila do zamestnania a vykonávala náplň práce v zmysle pracovnej zmluvy pod hrozbou, že v prípade nedostavenia sa, bude takého konanie hodnotiť, ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a uplatní postup v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) ZP. V tomto smere súd prvej inštancie správne ustálil, že zrušením pozície zástupcu riaditeľa školy dňom 01.09.2022 na neurčito, došlo k situácii kedy žalobkyňa nemala definovaný v pracovnom vzťahu druh práce a aj napriek výslovnej žiadosti žalovaného, ktorý písomne žalobkyňu vyzval, aby sa dostavila na pracovisko za účelom vykonávania náplni práce v zmysle pracovnej zmluvy, žalobkyňa nemala akú prácu vykonávať, nakoľko zanikol druh práce, ktorú mala v zmysle dohody k pracovnej zmluve vykonávať a preto nebolo povinná sa dostaviť na pracovisko. Príkaz zamestnávateľa, aby sa žalobkyňa dostavila na pracovisko, nemohol sám osebe založiť novú pracovnú povinnosť, ktorá nevyplývala z pracovnej zmluvy, a preto v prípade, že tak žalobkyňa neučinila, nedošlo k neospravedlnenej absencii. Pokyn zamestnávateľa je záväzným v rozsahu pracovných povinností zamestnanca, ktoré vyplývajú z pracovnej zmluvy a nemožno ním jednostranne meniť dohodnutý druh práce. 14. Odvolací súd sa zároveň nestotožnil s námietkou, podľa ktorej je napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie prekvapivé len z dôvodu, že po zrušení jeho pôvodného rozhodnutia odvolacím súdom a vrátení veci na ďalšie konanie, dospel súd prvej inštancie k opačnému právnemu záveru a žalobe vyhovel, hoci v pôvodnom rozhodnutí žalobu zamietol. Za prekvapivé rozhodnutie nemožno považovať také rozhodnutie, ktorým súd v ďalšom konaní po zrušení svojho predchádzajúceho rozhodnutia dospeje k odlišnému, prípadne aj opačnému výsledku. Samotná zmena právneho názoru súdu prvej inštancie totiž nie je bez ďalšieho procesnou vadou a už vôbec nie dôvodom na záver o prekvapivosti rozhodnutia. Podstatné je, či strany sporu mali v priebehu konania reálnu možnosť oboznámiť sa so skutkovým a právnym základom rozhodnutia a či mali možnosť uplatniť svoje procesné práva a reagovať na rozhodujúce skutočnosti a právne otázky. V prejednávanej veci súd prvej inštancie po zrušení svojho pôvodného rozhodnutia pokračoval v konaní v súlade so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, doplnil dokazovanie a opätovne posúdil skutkový i právny stav veci. Pri svojom rozhodovaní vychádzal z dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané. Zároveň sa opätovne a v potrebnom rozsahu zaoberal právnym posúdením uplatneného nároku a zohľadnil aktuálnu judikatúru. Skutočnosť, že po takomto doplnení dokazovania a opätovnom právnom posúdení veci dospel k odlišnému záveru, než vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, nemožno interpretovať ak prekvapivé rozhodnutie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/81/2022 zo dňa 03.11.2024. V tomto konaní dovolací súd odmietol dovolanie, v ktorom dovolateľ argumentoval aj tým, že napadnuté rozhodnutie je prekvapivé. K tomu dovolací súd uviedol, že prekvapivosť rozhodnutia je vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho
rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.). Z rozhodnutia Krajského súdu v Nitre č. k. 7CoPr/5/2024-220 zo dňa 30.01.2025, ktorým bol zrušený prvý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu bola vrátená na nové konanie, pritom jasne vyplývalo, že je potrebné, aby sa súd prvej inštancie zaoberal jednotlivými okolnosťami prípadu, a či zmena v oznámení v evidencii dochádzky z dovolenky na platené voľno a neprítomnosť na pracovisku, je možné považovať ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny zakladajúcej výpovedný dôvod. V nadväznosti na to, súd prvej inštancie vytýčil nové termíny pojednávania, dôsledne sa oboznámil s náplňou práce zástupkyne riaditeľa školy a zameral sa na preskúmanie druhu vymedzenej práce žalobkyne. Strany sporu na pojednávaní dňa 02.05.2025 (č. l. 274 spisu) sa vyjadrovali k uvedeným okolnostiam a písomne zaslali svoje stanovisko a záverečné reči. Preto sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalovaného, že napadnuté rozhodnutie je prekvapivé. 15. Odvolací súd považuje za právne významnú aj skutočnosť, že žalovaný sám svojím rozhodnutím zrušil pracovnú pozíciu zástupkyne riaditeľa školy, ktorú žalobkyňa vykonávala na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 01.07.2015, pričom následne žalobkyni ponúkol výkon iného druhu práce – učiteľky strednej školy. Takúto zmenu však žalobkyňa nebola povinná akceptovať, keďže pôvodné pracovné zaradenie učiteľky strednej školy, bolo dohodou z roku 2015 nahradené novým dohodnutým druhom práce a nebolo dohodnuté, že po jeho skončení sa pôvodné pracovné zaradenie automaticky obnoví. Zrušením pracovnej pozície zástupkyne riaditeľa školy preto nedošlo k automatickému obnoveniu pôvodného pracovného zaradenia žalobkyne. Ak žalovaný po zrušení tejto pozície nemal pre žalobkyňu prácu zodpovedajúcu dohodnutému druhu práce, vznikla na jeho strane prekážka v práci, ktorú nemožno transformovať na porušenie pracovnej disciplíny žalobkyne. Z porovnaním predmetov, ktoré žalobkyňa vyučovala pri pracovnom zaradení zástupca riaditeľa školy a predmetov, ktoré mala vykonávať po zrušení tohto pracovného miesta vyplýva, že žalobkyňa navyše mala vyučovať predmety počítačová podpora logistiky, aplikovaná informatika, informačné technológie, bázy dát a podobne. Z uvedeného je zrejmé, že mala vykonávať prácu učiteľa predmetov informatiky, ktoré pred zrušením pozície zástupcu riaditeľa školy nevyučovala. Za týchto okolností žalobkyňa nebola povinná vykonávať prácu učiteľky strednej školy bez toho, aby s takouto zmenou pracovného pomeru súhlasila, a rovnako nebolo možné jej neprítomnosť na pracovisku v dňoch 05.10.2022 a 06.10.2022 kvalifikovať, ako neospravedlnenú absenciu a porušenie pracovnej disciplíny. Keďže skutok uvedený žalovaným vo výpovedi zo dňa 28.10.2022 nepredstavoval porušenie pracovnej disciplíny žalobkyne, nebol naplnený hmotnoprávny predpoklad výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Výpoveď preto nemožno považovať za platný spôsob skončenia pracovného pomeru. 16. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a to s poukazom na ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).