Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
Žiadne známe citácie.
fba186a81939bbbe8129f939140c148739a6df9aa35c1e7c38c393a4e2aad58d.pdf
PDF · 22.83 MB
No categories available
5 Sž 49/00
Legal thesis Official
Ak sa daňový orgán dostal do omeškania uplynutím jednomesačnej lehoty od doručenia žiadosti o vrátenie preplatku na dani (§ 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov) má žalobca v súlade s ustanovením § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. nárok na úrok z omeškania, a to odo dňa, keď daňový orgán mal a mohol vrátiť daňový preplatok.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. júla 2000, sp. zn. 5 Sž 49/00)
Žalovaný správny orgán 10. januára 2000 svojím rozhodnutím potvrdil rozhodnutie Daňového úradu v H. zo 16. augusta 1999, ktorým bolo čiastočne vyhovené žiadosti žalobcu o vrátenie preplatku na dani z pridanej hodnoty. Svoje rozhodnutie žalovaný, okrem iného, odôvodnil tým, že žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie úroku, pretože v období od 28. februára 1997 do 27. júla 1999 daňový preplatok v zmysle zákona neexistoval. Nárok na úhradu úroku žalobcovi podľa žalovaného nevznikol ani za obdobie od 27. júla 1999 do 27. augusta 1999, nakoľko správca dane v lehote do 30 dní odo dňa vzniku preplatku, tento podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) vrátil.
V zákonnej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti vyššie označených rozhodnutí. Žiadal, aby bolo rozhodnutie žalovaného zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Žalobca poukázal na to, že žalovaný nerešpektoval právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. marca 1999. Podľa žalobcu vznikol preplatok na dani už 28. februára 1997, keď zaplatil neprávom doručenú daň. Keďže k preplatku došlo na základe rozhodnutia správcu dane tým, že predpisal daň po uplynutí zákonnej lehoty a po zániku práva daň dorubiť, žalobca sa domnieva, že má nárok na úrok z omeškania už od 28. februára 1997.
Žalovaný správny orgán navrhol podanú žalobu zamietnuť. Podľa žalovaného správca dane nemohol v žiadosti žalobcu z 24. júna 1998 rozhodnúť kladne, pretože v tomto období nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté. Daňový úrad v H. reagoval na nové skutočnosti a o žiadosti na vrátenie preplatku rozhodol 16. augusta 1999, pričom žiadosti čiastočne vyhovel. Právoplatnosťou rozhodnutia (27. júla 1999) začala podľa žalovaného plynúť lehota na vrátenie preplatku. Tento bol žalobcovi vrátený 27. augusta 1999, teda v zákonnej 30-dňovej lehote, a preto žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecné príslušné (§ 246 ods. 2 O. s. p.), preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
Z odóvodnenia:
Z predloženého spisu žalovaného a z podaní účastníkov konania súd zistil, že 31. januára 1997 Daňový úrad v H. vydal platobný výmer na dodatočnú daň z pri danej hodnoty za 1., 3. a 4. štvrtok 1993 a 4. štvrtok 1994 v sume 81 994 Sk a platobný výmer na zvýšenie dane v sume 90 450 Sk. Žalobca 28. februára 1997 vyrubené platby uhradil.
Žalobca doručil 24. júna 1998 správcovi dane žiadosť o vrátenie daňového preplatku, pričom poukázal na to, že daňový nedoplatok mu bol vyrubený protiprávne a v rozpore s § 45 ods.1, ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., t. j. po zániku práva na vyrubenie dane alebo jej doplatku. Podľa § 63 zákona č. 511/1992 Zb. žiadal vrátiť preplatok v sume 197 718 Sk.
Daňový úrad v H. rozhodnutím z 1. júla 1998 žiadosti nevyhovel a žalovaný 14. augusta 1998 rozhodnutím prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 25. marca 1999 zrušil rozhodnutie žalovaného zo 14. augusta 1998 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko v konaní o vrátenie daňového preplatku nebol dostatočne zistený skutkový stav a správny orgán sa nevyporiadal náležite so zánikom práva vyrubiť daň za rok 1993.
Následne 16. augusta 1999 správca dane čiastočne vyhovel žiadosti žalobcu z 24. júna 1998 a vrátil mu preplatok v sume 98 813 Sk. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie a žiadal, aby mu bol priznaný aj úrok z omeškania za obdobie od 28. februára 1997 do 27. augusta 1999, keď mu bol preplatok na dani vrátený.
Žalovaný správny orgán 10. januára 2000 rozhodnutím prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Podľa § 63 ods.1 zákona č. 511/1992 Zb. daňový preplatok je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň.
Žalobca na základe platobného výmeru správcu dane z 31. januára 1997 zaplatil 28. februára 1997 dorubenú daň, hoci v čase rozhodovania správcu dane už zaniklo právo daň vyrubiť (§ 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). Plnením žalobcu po zániku práva vyrubiť daň došlo k daňovému preplatku, pretože zaplatil viac, ako bola podľa zákona splatná daň. Názor žalovaného, že daňový preplatok vznikol až 27. júla 1999, t. j. právoplatnosťou rozhodnutia žalovaného zo 14. júla 1999, považuje súd za nesprávny. Daňový preplatok objektívne vznikol zaplatením vyššej sumy, ako bola skutočná a zákonná daňová povinnosť žalobcu, a nie až právoplatnosťou rozhodnutia žalovaného o znížení dadatočne vyrubenej dane.
Žalobca v súlade s § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. požiadal 24. júna 1998 o vrátenie preplatku na dani. V konaní o vrátenie daňového preplatku sa správca dane, ako aj žalovaný mali zaoberať a vyporiadať so všetkými tvrdeniami žalobcu. Podľa názoru súdu sa správny orgán dostal do omeškania uplynutím jednomesačnej lehoty od doručenia žiadosti žalobcu (§ 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.) a v súlade s § 63 ods. 6 citovaného zákona má žalobca nárok na úrok z omeškania od 24. júla 1998, t. j. odo dňa, kedy správny orgán mal a mohol vrátiť daňový preplatok.
Vzhľadom na uvedené skutočnosť súd podľa § 250j ods. 2 O. s. p. zrušil rozhodnutie žalovaného z 10. januára 2000 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie posúdilo vec po právnej stránke nesprávne.