Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
Žiadne známe citácie.
fba186a81939bbbe8129f939140c148739a6df9aa35c1e7c38c393a4e2aad58d.pdf
PDF · 22.83 MB
No categories available
7 Sž 97/99
Legal thesis Official
Bez ohľadu na to, či predávajúci vyhovie reklamácií ihneď a v celom rozsahu, čiastočne alebo či reklamáciu v celom rozsahu odmietne, vždy má povinnosť vydať spotrebiteľovi doklad preukazujúci, že spotrebiteľ predávaný tovar alebo službu reklamoval a tiež o tom, akým spôsobom predávajúci vybavil reklamáciu.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. decembra 1999, sp. zn. 7 Sž 97/99)
Podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie Krajského inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v B. zo dňa 4. februára 1999 o uložení pokuty vo výške 70 000 Sk pre porušenie povinnosti predávajúceho podľa zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 634/1992 Zb.“). Žalobca tvrdil, že reklamáciu vybavil včas, v lehote uvedenej v ustanovení § 14 ods. 4 citovaného zákona, preto uloženie pokuty nebolo odôvodnené. Okrem toho namietal aj výšku uloženej pokuty.
Žalovaný správny orgán navrhol zamietnuť žalobu s odôvodnením, že žalobca nedodržal lehotu na vybavenie reklamácie uvedenú v ustanovení § 19 ods. 4 zákona č. 634/1992 Zb., preto mu bola odôvodnene pokuta uložená. Zdôrazňoval najmä skutočnosť, že žalobca mal vybaviť reklamáciu ihneď, najneskôr však do troch dní, čo však neurobil, ako to vyplynulo z dokazovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný (§ 246 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. O žalobe rozhodol súd rozsudkom tak, že rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie, zrušil a vec vrátil žalovanému na nové konanie a rozhodnutie.
Z odôvodnenia:
Podľa ustanovenia § 24 ods. 4 zákona č. 634/1992 Zb. (odsek 6) pri určení výšky pokuty sa prihlíada na charakter protiprávneho konania a na rozsah jeho následkov.
Citované ustanovenie treba vidieť v kontexte s ustanovením § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb., podľa ktorého žalovaný správny orgán procesne postupoval. Podľa tohto ustanovenia správny orgán v odôvodnení rozhodnutia uvedie nielen to, ktoré skutočnosti boli podkladom pre jeho rozhodnutie, ale aj akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval.
Ak zákon č. 634/1992 Zb. ukladá správnemu orgánu pri uložení pokuty prihliadnuť na charakter protiprávneho konania kontrolovaného subjektu, ako aj na rozsah následkov jeho konania, potom správny orgán musí zdôvodniť nielen v čom bol porušený zákon, ale musí zdôvodniť aj výšku uloženej pokuty. Zákon totiž umožňuje správnemu orgánu uložiť pokutu v pomerne širokom rozsahu a výška uloženej po
kuty závisí sice od subjektívneho hľadiska správneho orgánu, ale s prihliadnutím na charakter porušenia právneho predpisu, jeho následky, prípadne výšku spôsobené škody, nielen materiálnej, ale aj morálnej. Tieto skutočností však vo svojom rozhodnutí musí uviest. Nestačí preto len citácia zákona správnym orgánom, na ktorý sa odvoláva, ale musí ísť o zdôvodnenie, ktoré musí byť súčasťou rozhodnutia.
V danom prípade prvostupňový správny orgán vo svojom písomnom rozhodnutí vôbec nezdôvodnil, prečo uložil pokutu žalobcovi vo výške 70 000 Sk. Odvolací orgán sa nezaoberal rozsahom uloženej pokuty napriek tomu, že žalobca podával odvolanie aj čo do výšky uloženej pokuty.
Podľa ustanovenia § 244 ods. 2 O. s. p. v správnom súdničtve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Ak je rozhodnutie správneho orgánu nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, súd takéto rozhodnutie, postupujúc podľa ustanovenia § 250j ods. 2 O. s. p., zruší.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného už samotná popísaná skutočnosť bola dostatočným dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, pretože jeho rozhodnutie nebolo preskúmateľné, nakoľko nebolo možné zistiť, akými úvahami sa správny orgán riadil pri ukladaní pokuty žalobcovi čo do základu a aj čo do výšky.
Medzi účastníkmi bol spor o právny výklad ustanovenia § 19 ods. 4 zákona č. 634/1992 Zb.
Súd poukázal na to, že prijatie reklamácie od zákazníka predajcom nie je rozhodnutie, pretože reklamáciu ako takú musí prijať. Po jej prijatí dochádza k rozhodnutiu o tom, či predajca vybaví reklamáciu kladne alebo záporne. Predajca má vybaviť reklamáciu ihneď, v zložitých prípadoch do troch pracovných dní, celkové vybavenie však nesmie trvať dlhšie ako 30 dní. Pokiaľ predajca nevybaví reklamáciu do troch pracovných dní, nemusí preukazovať, že to nemohol vybaviť či už zo subjektívnych alebo objektívnych dôvodov a nemusí preukazovať, že žiadal o prípadné znalecké posúdenie spornej veci. Ak zákonodarca ukladá vybavenie reklamácie najneskôr do 30 dní, mal na mysli jej vybavenie či už v kladnom alebo zápornom slova zmysle. Nevybavenie reklamácie v uvedenej lehote môže mať za následok vybavovanie reklamácie sťažovateľom iným spôsobom, napr. uplatnením nároku na súde.
Bez ohľadu na to, či predávajúci vyhovie reklamácií ihneď a v celom rozsahu, čiastočne alebo či reklamáciu v celom rozsahu odmietne, vždy má povinnosť vydať spotrebiteľovi doklad preukazujúci, že spotrebiteľ predávaný tovar alebo službu reklamoval a tiež o tom, akým spôsobom predávajúci vybavil reklamáciu.
Pretože žalovaný nepostupoval v súlade so zákonom, Najvyšší súd Slovenskej republiky postupujúc podľa ustanovenia § 250j ods. 2 O. s. p. zrušil jeho rozhodnutie a vrátil mu vec na ďalšie konanie.